Slovenka Viera Obeid je vydatá za Libanončana. Zoznámili sa pred pár rokmi v Prahe vďaka jej šéfovi, ktorý jej povedal, že jej predstaví muža, ktorý jej zmení život. Nemýlil sa. Padli si do oka a zhruba rok udržiavali vzťah na diaľku. Viera využila, že si robila doktorát a požiadala o šesťmesačné štipendium v Libanone, kde ostala ďalších 10 rokov.
Ako ste sa dostali do Libanonu?
Pracovala som v nadnárodnej korporácii v Prahe, môj šéf bol Libanončan. Okrem toho som si dokončovala PhD. z medzinárodných vzťahov. Zameriavala som sa na Libanon. S manželom ma zoznámil môj šéf. Hovoril mi, že mi predstaví niekoho, kto mi zmení život.
Najprv sme mali vzťah na diaľku, vídali sme sa raz do mesiaca. Môj terajší manžel chodil za mnou do Prahy alebo sme sa niekde stretli. Zhruba po roku sme si povedali, že je potrebné sa niekde posunúť. Využila som, že som si robila doktorát a požiadala som o šesťmesačné štipendium v Libanone, aby som dokončila svoj výskum a napísala dizertačku. Povedali sme si, že uvidíme, ako sa to bude vyvíjať. Išla som tam za štúdiom, a keby náhodu vzťah nevyšiel, nemala by som to komu vyčítať. Buď sa vrátim po šiestich mesiacoch, ak to nevyjde, ak to vyjde, zostanem. Po šiestich mesiacoch som tam zostala a rovno sme sa vzali.
Libanon už dlhšie trápi ekonomická kríza, ako to vplýva na vzťahy?
Kvôli ekonomickej situácii som od septembra s deťmi na Cypre. Je to exodus. Z Libanonu odchádza veľmi veľa ľudí. Moje deti tu navštevujú francúzsku školu, tak ako v Libanone. Polovica ich spolužiakov tu na Cypre sú tiež Libanonci. Manžel nechce odísť z práce, ktorá je v regióne, chodí za nami, podobne sú na tom mnohé rodiny.
Čo ženy čakajú od mužov?
Majú pomerne veľké očakávania. Chcú si udržať štandard, ktorý mali ešte predtým, než sa vydali. Úlohou muža je ten štandard udržať, prípadne ho pozdvihnúť. Rozdiel, ktorý som postrehla medzi stredoeurópskymi mužmi a Libanoncami je, že si tie svoje ženy „hýčkajú“, doprajú im pomoc v domácnosti či rôzne skrášľovanie procedúry. U nás sa očakáva, žena toto všetko zvládne popri práci a deťoch.
Čo sa týka pomoci doma, tým, ako bola libanonská mena nadhodnotená, ľudia si túto službu mohli dovoliť. Teraz sa to ekonomickou krízou mení. Napríklad aj predavačka v butiku v nákupnom centre mala doma upratovačku, teraz už nie. Ľudia dostávajú desatinu peňazí z toho, čo dostávali. Zdá sa, že z dlhodobého hľadiska sa to dorovná a niektoré veci si bude môcť dovoliť iba vyššia trieda.
Viera Obeid
Viera Obeid je pôvodom z Púchova. Študovala medzinárodné vzťahy v Prahe a neskôr v Libanone. Po štúdiu tam zostala ďalších desať rokov. Je vydatá za Libanončana, s ktorým majú dve deti. Momentálne sa kvôli ekonomickej kríze v Libanone nachádza na Cypre. O libanonskej kríze nahrala podcast, ktorý nájdeš tu.
Čo muži očakávajú od žien?
Chod domácnosti. Nie je to však iba o upratovaní, ale vytvorení rodinnej pohody.
Čo ma prekvapilo, v Libanone je materská iba 40 dní, je to málo na krajinu, ktorá je veľmi orientovaná na rodinu a na deti. Vysvetľovali mi to tým, že je to pozostatok z čias, keď ženy nepracovali a boli v domácnosti a nebola potreba to legislatívne ošetrovať. Mám veľa kamarátok, ktoré išli po 40 dňoch do roboty, aby si udržali pozíciu, alebo aj kvôli peniazom.
Keď sú tak rodinne orientovaní, nepostará sa o dieťa ostatná rodina?
Je to rôzne … jednej mojej kamarátky mama je vdova, jej manžel zomrel nečakane. Kamarátke na rovinu povedala, že sa jej o deti nebude strať, lebo sa cíti mladá a chce si užívať život a nie sedieť doma a starať sa o vnukov. Povedala: „Ja si ich rada zoberiem a užijem si ich, ale nechcem, aby to bola moja každodenná starostlivosť.“ Tým, že je sociálny systém veľmi zlé nastavený, ľudia pracujú do vysokého veku. Veľa starých rodičov musí stále chodiť do práce. Funguje tam veľa škôlok, ktoré volajú „Od 3 mesiacov do 3 rokov“ (De trois a trois). V Libanone majú francúzsky systém - dieťa ide od troch rokov do školy s tým, že je to akoby škôlka, ale je to v tej istej budove, kde bude maturovať. Od 6 rokov ide do normálnej školy v danom komplexe a tam už aj zmaturuje, keď sa z nejakých dôvodov nerozhodne prestúpiť.
Ako prebieha randenie v Libanone, je rozdiel medzi vidiekom a väčšími mestami a randením moslimov a kresťanov?
Budem odpovedať len do tej miery, čo viem. Randenie je tam podobné ako u nás. Môj manžel je kresťan, hodnotová orientácia je rovnaká ako máme my. S manželom sme sa veľa rozprávali o tom, čo je rozdielne. Hovorí, že vždy, keď u nich s niekým začnete randiť, nikdy neviete, „čo dostanete“ – či bude sex po svadbe alebo už pred. Je to stále tabuizovaná otázka, no muži to rešpektujú.
Libanonci nežijú spolu, kým sa nezoberú, lebo je to ilegálne. Môj manžel až kým sme neboli svoji býval u svojej mamy. Pracoval v Saudskej Arábii, keď sa vrátil, prespával síce u mňa, ale všetky veci mal u svojej mamy. Je to tak normálne.
Nábožensky rozmanité obyvateľstvo
Libanon, krajina s bohatou históriou, aj napriek svojej malej rozlohe, má etnicky a nábožensky rozmanité obyvateľstvo. So svojou rozlohou 10,4 tisíc kilometrov štvorcových je najmenším uznaným suverénnym štátom na ázijskej pevnine. Odhady náboženského a etnonáboženského zloženia krajiny sa značne rozchádzajú, z obáv dôsledkov zverejnenia výsledkov nebolo od 30. rokov 20. storočia vykonané žiadne sčítanie ľudu. Situácia je navyše komplikovaná veľkou diaspórou (tvoria ju predovšetkým kresťania) a množstvom utečencov a migrantov v krajine, najmä z Palestíny a zo Sýrie, ktorí v Libanone žijú bez občianstva.
Ako to riešia keď, chcú mať súkromie?
Riešia to tak, že si prenajímajú byt na pláži alebo v horách tzv.chalet – víkendovú chatku. Vyrazia tam na víkend. Aj keď nie je v danom vzťahu sex, nebráni im to, aby spolu strávili víkend.
Nie je to tak, že potrebujú manželsky certifikát?
Nie, nie je to tak. Nikto od nás nikdy nechcel certifikát. Ale taktiež záleží na oblasti - vo vidieckych častiach to bude striktnejšie, rovnako ako v moslimských komunitách.
Flirtujú bežne na ulici?
Je to bežné, bohužiaľ, keď uvidia slečnu, ktorá je z východnej Európy, nemajú dobrú povesť. Myslia si, že je to ľahká korisť. V Libanone je bujarý nočný život, takže chodenie von, flirtovanie v kluboch je bežná vec. Rovnako ako striedať partnerov. Nehovorím teraz vyslovene sexuálnych, jednoducho randiť je úplne bežné.
Prebieha aj randenie medzi náboženskými skupinami?
Deje sa to. Je to dosť limitované. Manžel mal viac priateliek, ale iba jedna z nich bola moslimka. Neskôr je komplikované sobášiť sa, lebo v Libanone je politická moc rozdelená podľa náboženských skupín, to znamená, že keď je niekto z moslimskej rodiny, ktorá ašpiruje na to, aby vo svojom regióne budovala politickú kariéru, nebude súhlasiť, aby sa ich dcéra vydala za kresťana, a tým ich deti boli kresťania a nemohli pokračovať v politických funkciách, lebo sú rezervované iba pre moslimov.
Funguje tam niečo ako politicky familiarizmus?
Áno. Povedala by som, že tie funkcie sú až dedičné. Keď si to zoberiete po Raficovi Haririm,
predsedovi vlády, ktorého zabili v 2005, bol predsedom vlády jeho syn Saad, ktorý nedávno odstúpil.
Dá sa povedať, že náboženská príslušnosť a politika sú spolu prepojené. Tým pádom je komplikované si brať niekoho z inej náboženskej skupiny.
Je taká povedačka, že keď si niekoho beriete, tak si beriete jeho rodinu. Je veľmi dôležité, keď s niekým randíte, aby ste si dobre rozumeli s jeho súrodencami, rodičmi, pretože to budú ľudia, s ktorými budete pravdepodobne tráviť všetky víkendy, všetky sviatky.
Hovorí sa, že libanonskí muži sú vraj veľkí fešáci, aký je ideál mužskej krásy?
Ťažko povedať, skôr by som povedala, že sa viac pozerá na to, z akej je muž rodiny. Keď už začnete s niekým randiť a začína to byť seriózne, rodina sa zaujíma, o to, kto sú jeho príbuzní a akú má prácu. Na druhej strane, libanonské ženy aj muži si hrozne potrpia na imidži. To vidíte, ako sa obliekajú a starajú sa o seba – všetko od hlavy až po päty majú značkové. Majú vkus a sú dobre oblečení, tým dávajú najavo svoj status.
Ideál ženskej krásy?
Libanonské ženy sú krásne, ale sú známe tým, že často absolvujú plastické operácie. Pritom to nepotrebujú. Bolo mi vysvetlené, že v Libanone sú veľmi dobrí plastickí chirurgovia, pretože je to oblasť, kde je strašne veľa konfliktov, či už sa to týka Iraku, ale aj Libanone samotnom. Ľudia často potrebovali rekonštrukciu tváre, lebo utrpeli zranenia v boji.
Plastická chirurgia je tam na vysokej úrovni. Je bežné si dať upraviť nos, napuchnúť pery, trošku botoxu, prifúknuť lícne kosti. Mám 18-ročnú neter a tá začala špekulovať, že by si dala urobiť nos. Odhovorili sme ju od toho, pretože všetko nemusí byť podľa nejakého mustru. Niekedy vidíte profily na sociálnych sieťach a podľa nosu vidíte, že tie ženy majú rovnakého plastického chirurga. Dávajú si urobiť taký „pršinosík“. Nehovoriac o tom, že také procedúry ako laserové odstraňovanie chlpov, to už dievčatá absolvujú od puberty.
V čom sú Libanončania iní ako Slováci?
Sú väčší mačovia a oproti Slovákom sa o seba starajú oveľa viac. Potrpia si na to, čo si oblečú, aby mali stále čisté oblečenie. U nás je to väčšinou matka a manželka, čo riadia, čo si má muž obliecť, oni to zvládnu sami.
Čo s manželom pozorujeme a smeje sa na tom je, že keď my Slováci niekam ideme, napríklad cez víkend do Bojníc na zámok, neriešime, kde sa naobedujeme, lebo ideme na zámok. Niekde po ceste sa zastavíme a najeme sa. V Libanone je otázka, kde sa bude jesť? Nad jedlom sa trávi podstatne viac času, naozaj sa stoluje.
Väčšinou si dajú záležať, aby si rezervovali nejaké pekné miestečko na slniečku. Potom, keď dostolujú, ešte sa rozpráva a potom sa ide niekam pozrieť. Spomínam si na náš prvý Silvester, keď sa moji rodičia zoznámili s manželovou mamou. Naši prišli do Libanonu. Mali sme spolu večeru. Jedli sme kapustnicu a bavili sme sa o kultúrnych rozdieloch. Manžel povedal: „Pozrite sa na stôl“. Ja s rodičmi sme už mali dojedené a oni s mamou si pomaličky vychutnávali jedlo.
Ako dlho žijú mladí ľudia pri rodičoch?
Čo sa týka mužov aj žien, tak sa sobášia dosť neskoro. Väčšinou po 30-tke. Je to aj preto, lebo keď sa chce muž oženiť, potrebuje mať už kúpený byt. To, že býva u rodiny, neznamená, že už nemá svoj vlastný byt, ktorý si pripravuje, aby sa tam presťahoval, keď sa ožení. Na to potrebuje nejaký čas, kým si zarobí. Možno je to dané aj tým, že veľa študujú, často aj v zahraničí. Moja babka, ktorá má 84, sa vydávala v 20. rokoch a bolo to bežné. Moja svokra, ktorá už nežije, by teraz mala 90 rokov. Bola krajčírka, mala vlastný salón, robila výbavy pre nevesty. Do Bejrútu prišla z dediny, keď mala 14 rokov, bývala v kláštore a vyučila sa za krajčírku. Našla si vlastný ateliér, kde bývala a pracovala. Keď sa vydávala, mala cez 30 rokov.
Ako vyzerajú svadby?
Sú obrovské. My sme mali nejakých 170 ľudí a to zo slovenskej strany nás bolo asi 15. Sú ľudia, ktorých musíte pozvať, lebo sú rodina a pozvali aj oni vás. Mali sme však malú svadbu. Viem, že bežne je na svadbách 400-500 ľudí. Mega svadby prebiehajú v areáloch, kde bývajú výstavy, zvykne tam byť až 1000 ľudí. Vyzerá to tak, že príde nevesta a kráča po postavenom móle v pozadí sú veľké obrazovky ako na koncerte. Je to pre nich naozaj veľký deň. Od zásnub je bežné, že prebehne rok, lebo sa pripravujú na svadbu.
Na moslimskej svadbe som nebola, ale tiež majú obrovské svadby. Síce máme moslimských kamarátov, ale problém je, že môj manžel sa ženil v dosť vysokom veku, mal cez 40, čiže všetci jeho kamaráti už boli ženatí.
Ako vnímajú, keď si vezmú Libanončania cudzinky?
Vo všeobecnosti dobre. Celá libanonská spoločnosť je skostnatená, čo sa týka pravidiel. Toto treba robiť, keď idem na návštevu, keď sa narodí dieťa, je tam akási etiketa. Kvôli tomu, že som cudzinka, veľa vecí mi je preparačných a berie sa to skôr za niečo milé. Takmer každý hovorí arabsky, francúzsky a anglicky a sú veľmi radi, keď sa dozvedajú o nových kultúrach a veľa sa pýtajú. U nás, možno je to tým, že sme bývala socialistická krajina, vieme, že keď niekto odpovie vyhýbavo, ďalej s nepýtame. V Libanone sa vás pýtajú priamo a budú sa vyžadovať odpovedí.
Veľa libanonských mužov, ktorých poznám, si priamo hľadali typický prototyp libanonskej ženy. Vzťah s cudzinkou prináša kultúrne rozdiely, preto sa do toho veľa mužov nehrnie. S mojou svokrou som si veľmi dobre rozumela, hoci mala cez 80 roko. Keď sme sa zobrali, bola veľmi pokroková, napriek tomu mala zo začiatku obavy, lebo poznala prípady „zo susedstva “ - niekto si vzal cudzinku a po rokoch sa rozviedli, pretože to neklapalo, to sa však môže sa stať aj páru, ktorý je z rovnakej kultúry.
Ako prijali vaši rodičia, že máte vzťah s cudzincom?
Nekomentovali to, mala som 27 a už som žila 9 rokov v Prahe. Keď ho spoznali, videli, že je veľký pohoďák, boli radi a doteraz sú strašne spokojní.
Stará sa v Libanone rodina do vzťahu dvoch ľudí?
Keď si beriete niekoho, beriete si ho aj s rodinou, ja s tým bohužiaľ nemám skúsenosti, svorka zomrela, ešte keď sme nemali deti a bola veľmi diskrétna. Ale vo všeobecnosti rodina si je blízka. Často si volávam s manželovou rodinou, švagrinou a s jeho sestrou, ktorá žije v Amerike. Radíme sa, čo sa týka detí, ako na ne, zdieľame recepty.
Ráno si dám hodinu telefón na speaker, je to ako keby sme mali kávičku. Rodinné vzťahy sú tu dôležité a rodina cíti zodpovednosť. Keď má nejaký zo súrodencov problémy, napríklad finančné, pomôže mu.
Akú majú rozvodovosť? Je rozvod tabu?
Je to menej ako na Slovensku, ale čím ďalej tým viac. Nie je to vôbec tabuizované. Záleží na povahe daného človeka. Veľa mužov, pokiaľ pracovali na vysokých kariérnych pozíciách a žena nemala možnosť mať podobnú kariéru, cítia zodpovednosť a finančne sa o ňu postarajú aj po rozvode.
Čo vás na randení s Libanončanom najviac prekvapilo?
Skôr by som povedala, že to súvisí s jeho povahou, ako tým, že je Libanončan. Uňho fakt nie je nič problém a veľmi sa nedostane pod stres, to ma v pozitívnom zmysle prekvapilo.
