Aktivista Tadeáš Žďárský študoval environmentálne štúdiá a udržateľný rozvoj na Univerzite Palackého v Olomouci. Pred pár dňami spustil aj Akadémiu Nerastu, čo je štvormesačný vzdelávací program pre ľudí venujúci sa najmä environmentálnym problémom.
Dá sa v súčasnom ekonomickom systéme riešiť klimatická kríza? Čo je to ekonomika nerastu? Aké dopady má klimatická kríza na Slovensku? Dočítaš sa v rozhovore s mladým aktivistom.
Ako hodnotíš súčasný boj proti klimatickej kríze?
Bohužiaľ, nie veľmi pozitívne. Napriek tomu, že o klimatickej kríze sa hovorí už viac ako 40 rokov, globálne emisie sa nám nielenže nedarí znižovať, ale dokonca stále rastú. Na poslednom medzinárodnom klimatickom rokovaní v Glasgowe sa nepodarilo presadiť dostatočne ambiciózne ciele a, bohužiaľ, ani tie nedostatočné ciele väčšina svetových vlád nespĺňa. Jednou z najväčších bariér je lobby veľkých ekonomických hráčov, prevažne fosílneho priemyslu, ktorým súčasný status quo vyhovuje.
Ďalším obrovským problémom je samotný rámec/diskurz, v ktorom sa medzinárodné debaty vedú. Debaty sú viac o symptómoch, než o skutočných príčinách dnešných kríz - typicky sa tematizuje množstvo emisií či cena uhlíku, zatiaľ čo koreň súčasných problémov, kapitalistický ekonomický systém, ktorý je závislý na nekonečnom raste, zostáva nedotknutý.
Pozitívny je aspoň fakt, že klimatické hnutie sa rozširuje po celom svete a stále viac ľudí si nielen uvedomuje, že klimatická kríza predstavuje obrovskú hrozbu, ale sú taktiež ochotní aktívne sa angažovať a presadzovať zmenu. Aj keď koordinované globálne štrajky sa pod politiky jednotlivých krajín podpísali len minimálne, verím, že ak bude klimatické hnutie naberať na sile, môže sa nám čoskoro podariť presadiť oveľa ambicióznejšie politiky, ktoré súčasne krízy pomôžu riešiť.
Aké reálne dopady má klimatická kríza na Slovensko?
Na Slovensku sa od začiatku meraní zvýšila teplota o takmer 2 stupne Celzia. Medzi dopady, ktoré môžeme pozorovať už dnes patria extrémne výkyvy počasia, typicky sú to extrémne horúčavy, ktorých je viac a sú intenzívnejšie ako v minulosti. To môže byť fatálne pre starších ľudí, u ktorých už dnes pozorujeme vyššiu mieru úmrtnosti v dôsledku veľkých horúčav.
Ďalej sú to napríklad častejšie a intenzívnejšie suchá či klesanie hladiny podzemnej vody, ktoré znižujú poľnohospodárske výnosy a zdražujú cenu potravín. V kontexte veľkej časti populácie, ktorá žije na hranici chudoby môže byť zdražovanie potravín jednou z ďalších prekážok k uspokojeniu svojich základných potrieb.
A toto všetko sa deje pri necelých 2 stupňoch oteplenia. Vedci tvrdia, že otepľovanie je oveľa rýchlejšie ako sa očakávalo. Pri najhorších scenároch globálneho oteplenia o 4 stupne do konca storočia, by na Slovensku bolo o 5-6 stupňov teplejšie. To by malo fatálne následky na flóru a faunu, ktorá by sa radikálne zmenili a slovenskú krajinu by už pripomínali len ťažko. Život v mestách, kde je teplota vyššia, by bol neznesiteľný. Na dopady, ktoré by to malo na globálnej úrovni, kde by sa veľká časť sveta stala neobývateľnou nechcem radšej ani myslieť - masová migrácia, vojenské konflikty o vodu a ďalšie zdroje a mnohé ďalšie.
Dá sa v súčasnom ekonomickom systéme riešiť klimatická kríza?
Nedá. Súčasný ekonomický model je založený na nekonečnom ekonomickom raste. Pokiaľ ale ekonomika bude pokračovať v exponenciálnom raste o 3 percentá ročne, jej objem sa zdvojnásobí za 24 rokov a zdesaťnásobí do konca storočia. V dnešnej medzinárodnej debate však prevažuje ilúzia takzvaného zeleného rastu, a teda predstave, že vďaka technologickým inováciám budeme schopní dosahovať ekonomický rast bez ďalšieho ničenia prírody.
V pozadí tohto techno-optimistického prístupu je predpoklad, že ľudská vynaliezavosť je nekonečná a technologické inovácie vyriešia všetky naše problémy - energiu z fosílnych palív nahradíme obnoviteľnými zdrojmi energie, autá so spaľovacím motorom nahradíme elektromobilmi a odvetvia hospodárstva, ktoré zatiaľ nie je možné dekarbonizovať, ako napríklad letecká doprava, bude potrebné jednoducho doplniť technológiami na ukladanie uhlíka.
Bohužiaľ, napriek všetkým obrovským inováciám v posledných 30 rokoch sa nám ekonomický rast nepodaril oddeliť od spotreby materiálov ani emisií a najnovšie štúdie vyvracajú predstavu, že by sa nám toto oddelenie mohlo podariť dostatočne rýchlo aby sme sa vyhli kolapsu.
"Zelený rast, ,, teda predstava, že ekonomika môže rásť bez toho, aby spotrebovávala viac zdrojov alebo energie, je nebezpečnou ilúziou, ktorá nám dáva pocit akéhosi riešenia, aj keď hlbšie príčiny našej krízy vôbec nerieši. Ekonomický rast sa stal akousi dogmou, či náboženstvom, ktoré nikto nemôže spochybňovať. Považujeme ho za dobrý, žiadúci, prirodzený. Je to ideológia, ktorá prehlbovaním kríz stráca svoju nedotknuteľnosť.
Ľudia si ekonomický rast spojujú s lepšou kvalitou života, vďaka rôznym štúdiám však už dnes vieme, že ekonomický rast v západných bohatých krajinách už nezvyšuje spokojnosť so životom. Dokonca v niektorých krajinách táto spokojnosť klesá a narastajú depresie, úzkosti a či syndróm vyhorenia. Tieto trendy sa nedajú oddeliť od neustáleho tlaku na väčšiu produktivitu, ktorú náš ekonomický systém vyžaduje.
Často tiež panuje predstava, že ekonomický rast rieši chudobu a znižuje nerovnosti, ale to je taktiež často len mýtus. Z rastu totiž ťažia hlavne tí najbohatší, čo nielen zvyšuje nerovnosti, ale taktiež to dáva tým najbohatším častiam spoločnosti obrovskú ekonomickú aj politickú moc, ktorá podrýva demokratické fungovanie našej spoločnosti. V dôsledku tejto pandémie sa táto situácia ešte zhoršila. Dobrým príkladom môže byť najbohatší muž sveta Elon Musk, ktorý svoj majetok za necelé 2 roky pandémie zdesaťnásobil, zatiaľ čo milióny ľudí po celom svete sa kvôli negatívnym dopadom pandémie dostali do chudoby.
Čo to je ekonomika nerastu?
Hnutie nerastu zvedomuje, že spotreba v západných krajinách je niekoľko násobne väčšia než je udržateľná, preto volá po plánovanom a demokratickom znižovaní (a následnej stabilizácii) výroby a spotreby s cieľom znížiť tlak na životné prostredie a nerovnosti a zároveň zlepšiť kvalitu života. Jej cieľom je naplniť potreby ľudí na celom svete a to vo vnútri planetárnych hraníc. Nerastová spoločnosť by bola spoločnosťou, v ktorej by nikto nemal príliš málo, ale taktiež nikto príliš mnoho. Istým spôsobom sa hnutie nerastu pýta otázku kľúčovú otázku: čo je to dobrý život? a aký ekonomický systém nám ho môže umožniť žiť.
Hypoteticky, ak by ľudia v súčasnom ekonomickom systéme začali brať klimatickú zmenu vážne a prestali by nakupovať veci, ktoré nepotrebujú, prinieslo by to recesiu, ekonomický kolaps, stratu pracovných miest a vyššiu nezamestnanosť, pretože naša ekonomika je na raste závislá. Klimatickú krízu teda nemôžeme v súčasnom ekonomickom systéme riešiť, lebo žiadna vláda nebude dobrovoľne presadzovať recesiu. Nemôžeme teda len hovoriť ľuďom, aby sa zmenili - my potrebujeme zmeniť celý ekonomický systém.
Nerastová ekonomika prináša komplexné politické návrhy, ako sa tejto závislosti na rastu zbaviť a v to ako v oblastiach vlastníctva (napr. politiku maximálneho príjmu, progresívneho zdanenia, demokratických firiem), práce (skracovanie pracovnej doby, nepodmienený základný príjem či garantované pracovné miesta), tak v oblasti peňazí (napr. zavádzanie lokálnych mien, ktoré budú podporovať ekonomickú lokalizáciu, alebo 100 % bankové rezervy).
Sektory ekonomiky, ktoré nie sú nevyhnutné a zároveň majú veľkú ekologickú stopu by sme mali zmenšovať, napr. automobilový či letecký priemysel, mäsový priemysel, či fast fashion. Naopak, mali by sme rozšíriť časti ekonomiky, ktoré zvyšujú kvalitu života a majú malú ekologickou stopu: vzdelávanie, zdravotníctvo, verejná hromadná doprava, obnoviteľné zdroje energie, ekologické poľnohospodárstvo či obnova ekosystémov.
Aké sú indikátory ekonomiky nerastu?
Nerastová ekonomika je pomerne nový koncept a nemá jasné kvantifikovateľné indikátory, ide skôr o zmenu myslenia, isté princípy a hodnoty. Jej 4 základné hodnoty sú udržateľnosť, rovnosť, demokracia a wellbeing (alebo kvalita života). Pri rôznych diskusiách a politických návrhoch je potreba overovať, či a ako napĺňajú tieto hodnoty. Môžeme si to ukázať na probléme dopravy, ktorá je v dnešnom svete postavená na osobných automobiloch a spotrebováva veľké množstvo zdrojov a vypúšťa veľa emisií.
Riešenie elektromobilov, ktoré často propagujú zástanci zeleného rastu nenaplňuje hodnoty udržateľnosti, lebo jeho materiálová náročnosť je až 4-6x väčšia než u normálneho auta (aj keď emisie sú nižšie). Nenapĺňa ani hodnotu rovnosti, pretože zďaleka nie každý si kúpu elektromobilu môže dovoliť. Hodnotu demokracie nenaplňuje hlavne v kontexte ťažby lithia, ktorému sa bránia miestne komunity po celom svete. Hodnotu wellbeingu dožičí hlavne vodičom samotným, ale naopak už nie toľko obyvateľom miest, pretože autá, cesty a parkoviská spotrebovávajú čoraz viac priestoru.
Na druhú stranu nerastové návrhy ako sú napr. 15-minutové mestá, ktoré predstavujú zmeny v mestskom plánovaní tak, aby každý obyvateľ mal všetko potrebné v najbližšom dosahu bydliska, alebo rozširovanie zón bez aut, podpora cyklomobility či verejná dopravu zdarma napĺňajú hodnotu udržateľnosti, lebo minimalizujú potrebné vzdialenosti, ktoré ľudia musia prejsť aby uspokojili svoje základné potreby. Politiky ako napr. hromadná doprava zdarma vyrovnávajú sociálne rozdiely, pretože pre chudobnejšiu časť populácie je doprava často veľkou položkou, demokratizujú verejný priestor tým, že je naraz prístupný starším ľuďom či deťom, teda skupinám, ktoré sú autami často vytlačené a taktiež zlepšujú wellbeing, pretože namiesto parkovísk a ciest môžu byť mestá plné zelene a ihrísk.
Samozrejme, nerastové návrhy sú komplexné, vyžadujú dlhší čas, ale idú ku koreňom problémov a to je presne to, čo potrebujeme.
Prečo by mohla pomôcť ekonomika nerastu riešiť klimatickú krízu?
V neraste vidím nádej, pretože by mohla riešiť niekoľko kríz súčasnosti zároveň. Znížením nerovností a obmedzení moci najbohatších jednotlivcov či korporácii by umožnila skutočnú ekonomickú demokraciu. Vďaka komplexným zmenám by sme mohli znižovať spotrebu, čo si v súčasnom ekonomickom nastavení nemôžeme dovoliť, pretože by to znamenalo ekonomickú krízu.
Ak by sme skutočne výrobu a spotrebu znížili, a zaviedli napríklad skrátený pracovný týždeň, mali by sme konečne dostatok času na budovanie vzťahov, na priamejšiu demokraciu a taktiež by sme mali slobodu venovať sa veciam, ktoré nám dávajú zmysel a často nie sú finančne výnosné, napr. dobrovoľníctvu či naším koníčkom.
Spustil si aj Nerastovú akadémiu, o čom je tento koncept a čo sa tak môžu účastníci naučiť?
Akadémia je 4 mesačný vzdelávací program pre ľudí s najrôznejším zameraním, ktorí už tušia, že súčasný kapitalistický systém nestačí ozeleňovať, ale treba zmeniť jeho samotné základy. Narazili na nerast, ktorý im dáva zmysel a chcú sa o ňom dozvedieť viac. V spolupráci s odborníkmi a odborníčkami z Českej pracovnej skupiny nerastu sme dali dohromady 8 modulov, ktoré pokrývajú tie najdôležitejšie informácie z akademického výzkumu (nielen) o neraste.
Behom vzdelávacieho programu chceme účastníkom a účastníčkam ponúknuť kritický analýzu súčasného systému a zároveň sa zoznamovať s rôznymi politickými návrhmi, ktoré sú dôležitou súčasťou transformácie, ktorú naša spoločnosť nutne potrebuje. Behom akadémie sa snažíme predávať nielen teoretické znalosti, ale taktiež rozvíjať konkrétne schopnosti ako napr. systémové myslenie, či komunikáciu nerastu. Zatiaľ máme za sebou prvé stretnutie a som príjemne prekvapený, že nerast zaujíma ľudí z najrôznejších oblastí, sú tam nielen environmentálny aktivisti a aktivistky či ľudia z neziskového sektoru, ale napríklad aj designéri služieb, architektka, poľnohospodár, zástupkyňa politickej strany, vzdelávatelia.
Mnoho ľudí pociťuje stále väčšiu klimatickú úzkosť, čo pomáha tebe ju prekonať?
Pomáha mi občas nechať tým negatívnym emóciám voľný priebeh a taktiež ich zdieľať. Robím to nielen vo svojom osobnom živote, ale aj vo svojej pedagogickej praxi, kde snažím dávať priestor kontaktu aj s negatívnymi emóciami smútku, frustrácie či hnevu a ich zdieľaniu v kolektíve. Myslím si, že spoločné smútenie a niekedy aj plač pred ostatnými môže byť veľmi uzdravujúci a posilňujúci proces.
Určite mi ale veľmi pomáha to, že sa v tejto veci angažujem a že robím to, čo mi dáva hlbší zmysel a veľmi ma to baví. Obrovskú dôležitosť vidím aj v tom mať konkrétnu víziu lepšej spoločnosti. Veľa ľudí hovorí, že nerastovú ekonomiku aj tak nikdy nepresadíme, že je to akási utópia. No ja naozaj v hĺbke verím, že túto víziu môžeme dosiahnuť a to mi dáva veľa sily a energie.
Skutočne túžim po spoločnosti, kde každý môže žiť dobrý život, kde je pomalšie tempo života a kde nie je tlak na neustály zhon a väčšiu produktivitu, kde neexistuje extrémne bohatstvo, kde spoločnosť neberie prírodu ako zdroj, ale priznáva jej vlastnú hodnotu. Príde mi dôležité prerámovať nádej tak, ako to spravil Václav Havel, ktorý raz povedal, že: „Nádej nie je viera v to, že to čo robíme dobre dopadne, ale presvedčenie, že to má zmysel, bez ohľadu na to ako to dopadne.
Aké veci by si poradil ľuďom keby chceli pomôcť planéte?
V poslednom čase si všímam, že je veľká časť ľudí, ktorým na planéte sice záleží, ale väčšinu svojho času, energie a schopností využívajú v nejakých korporáciach, či biznisoch, ktorých dopady na spoločnosť sú často viac negatívne ako pozitívne. Majú potom viac peňazí a potom si môžu kupovať rôzne eko-vychytávky, elektromobily a etickú módu, či darovať peniaze neziskovým organizáciám. Na druhú stranu kedykoľvek, keď sa bavím s ľuďmi, ktorí veľkú časť svojich životov investujú do presadzovaniu zmeny v sociálnych či environmentálnych otázkách, veľa z nich tématizuje, že toho musí robiť veľmi veľa, pretože ľudí, čo sa zmene venujú naplno je málo.
Nerád ľuďom radím, ale prial by som si, aby sa ľudia zastavili a zamysleli sa nad tým, ako ich čas, energiu a schopnosti môžu využiť v prospech celospoločenskej transformácie, ktorou musíme prejsť a ako by si z toho mohli spraviť ich hlavnú činnosť, aj keď za ňu budú dostávať menej peňazí. Viem, že nie každý má to privilégium vybrať si akú prácu bude robiť - pokiaľ má už teraz niekto finančné problémy, nemôžeme čakať, že bude ešte riešiť krízy sveta. Ale ja viem, že je tu značná časť spoločnosti, ktorí toto privilégium má a nevyužíva ho naplno. Verím, že súčasťou nutnej transformácie je aj to, že veľká časť ľudí prestane robiť práce, ktorých jediným cieľom je zvyšovanie zisku.
