História slovenskej lavínovej prevencie siaha do roku 1972. Tento rok oslavuje 50 rokov. Momentálne v Stredisku lavínovej prevencie Horskej záchrannej služby v Liptovskom Hrádku pracuje šesť lavínových špecialistov. Jedným z nich je aj Pavel Krajčí, ktorý začínal ako dobrovoľník. Rozprávali sme sa s ním aj o tom, prečo niekedy záchranári nejdú človeku pod lavínu pomôcť.
Túto sezónu ste mali niekoľko výjazdov, v čom sa jednotlivé prípady líšili s tými z predošlých rokov?
Ak sa bavíme o tých lavínových, bohužiaľ, pri prvej vážnej nehode, ktorá bola vo Veľkej Fatre, zahynuli dvaja ľudia. Kamarátska pomoc nefungovala. Pri poslednom výjazde chalana, ktorý bol úplne zasypaný, dokázal jeho kamarát vykopať. Bohužiaľ, tretieho nestihli vykopať včas. V prvom prípade nemali lavínovú výbavu, tým pádom museli čakať na záchranárov, čo trvá nejaký čas. Šanca na prežitie pod lavínou rýchlo klesá. Do 15 minút je to 90 percent. Po polhodine je to iba 35 percent.
Koľko trvá, kým sa na miesto dostaví profesionálna záchrana?
Aj keby boli všetci nastúpení v pozore, je to minimálne polhodina. Kým vzlietne vrtuľník, vyzdvihne záchranárov, nedá sa to stihnúť za povedzme 15 minút. Preto je najdôležitejšia kamarátska pomoc. Profesionáli následne vedia pomôcť so zraneniami a transportom.
Čo patrí do základnej lavínovej výbavy a aký je najväčší rozdiel v tom, keď ju turista má alebo nemá?
K základnej výbave patrí lopata, sonda a vyhľadávač. Myslím si, že ten rozdiel nie je ani porovnateľný. Je dobré, ak má človek aj ďalšiu, doplnkovú výbavu - ako napríklad lavínový batoh, ale nebral by som to ako nejakú striktnú vec. Nie je to tak, že mám lavínový batoh a som za vodou. Dôležité je, aby si ľudia nosili aspoň základ, a to vždy.
Keď je človek pod snehom, lopata mu asi veľmi nepomôže ...
Lavínovú výbavu nenosím pre seba, ale pre kamarátov, lebo ja budem kopať toho druhého. Je dôležité, aby si ľudia uvedomili, že to je pre toho môjho kamaráta. Na horách je to aj o tom, že si vyberám ľudí, ktorí so mnou chodia, verím im, že mi budú vedieť pomôcť.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Sú aj prípady, kedy kamaráti nepodajú pomoc?
Skôr naopak, ale rád by som povedal, že to nemusí byť vždy chyba, pretože v prvom rade je dôležité dbať na svoju bezpečnosť. Viem si predstaviť, že niekto má veľký stres, strach a nedokáže či psychika mu nedovolí ísť priamo na lavínu. Neodsudzoval by som ho za to, pokiaľ vyhľadá bezpečné miesto a zavolá pomoc. Nemá zmysel, aby zahynuli dvaja ľudia namiesto jedného.
Keď idete na záchrannú akciu, nemáte obavy?
Jasné, že máme. Ten rešpekt tam je, myslím si, že to je aj dobré. Snažíme sa robiť opatrenia na minimalizáciu rizika. Keď zhodnotíme, že by boli ohrození záchranári, nejdeme tam.
Aké opatrenia máš na mysli, sú nejaké, ktoré môže v praxi aplikovať každý človek?
Áno. Človek ich buď získa od niekoho skúsenejšieho, alebo ide na kurz. Niekto na to príde možno aj sám, logicky.
Napríklad, dá sa spraviť to, že keď skupina prechádza nejaké nebezpečné miesto, pôjdu po jednom a počkajú. Proste, neostaneme stáť v strede žľabu. Podstatné je, aby neboli všetci naraz ohrození. Okrem toho, keď ideme po jednom, aj zaťaženie snehu je nižšie.
Spomínaný zachránený muž bol skialpinista. Vnímaš v horách zvyšujúci sa trend skiaplinistov?
Je ich viac. Ale nie je to také výrazné, ako minulú sezónu. Tá bolo špecifická, pretože nešli vleky a veľa ľudí sa presunulo na skialpy. Bol to kontrast – kde boli predtým masy, nebol nikto, a kde predtým bolo menej ľudí, bolo ich odrazu viac. Ten trend pokračuje aj v tomto roku.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Čo by si odporučil začínajúcim skialpinistom?
Nemali by chcieť všetko hneď, ale postupne sa zlepšovať. Je dobré, aby radšej chodili s niekým skúsenejším, aby ich usmernil alebo aby išli na nejaký kurz. Dôležité je získavať informácie, pozerať si výstrahy a možno sa vzdelávať aj v lavínovej problematike. Keď je už človek v teréne, mal by si uvedomiť, že mu nič neujde a že tam môže pokojne ísť aj o dva týždne, že to nestojí za to, aby tam zahynul.
Je najčastejšia chyba precenenie svojich síl?
Nepovedal by som. Je to skôr súhra viacerých chýb a rozhodnutí, ktoré by sami o sebe možno neboli smrteľné, ale tá kombinácia je.
Čo sa deje s človekom, ak je už pod lavínou?
Vtedy už človek nemá šancu ovplyvniť, čo sa s ním deje. Možno sa na prvý pohľad zdá, že sneh je niečo mäkké, no v tej rýchlosti to človeka doslova melie. Ale tiež záleží, aká je to lavína - prachová lavína alebo dosková. Človek nad tým nemá veľmi kontrolu, nedá sa predvídať, či bude zasypaný, čiastočne zasypaný alebo nebude vôbec.
Aká je to dosková lavína?
Hlavný rozdiel je v tom, že prašan je mäkký voľný sneh, ktorý nie je ubitý vetrom alebo nejakým oteplením. Ak na sneh pôsobil vietor, má tendenciu meniť ho, zhutniť, snehová doska má väčšiu hustotu ako prachový sneh.
Doskové lavíny bývajú väčšie. Čo sa týka lavínových nehôd, na Slovensku máme častejšie práve doskové. Vo svete to platí tiež, asi 90 percent úmrtí je zapríčinených doskovými lavínami.
Oplatí sa kričať o pomoc, keď som pod lavínou?
Keby som bol v lavíne, nekričal by som, lebo si môžem minúť kyslík. Za druhé si nemyslím, že by ma počuli tí hore, lebo na povrchu je veľa ruchov – môže tam fúkať vietor, ľudia rozprávajú. Náš hlas je rušený bočnými zvukmi, ktoré sú pod snehom, väčšinou ich nepočujeme.
Počuje človek spod lavíny, čo sa deje v okolí?
Áno, ale je to tlmené. Ten zvuk sa šíri inak. Môže sa zdať, že niekto kráča priamo nad ním, no môže to byť v realite aj niekoľko metrov vedľa. Väčšinou ale človek pod snehom veľmi rýchlo upadá do bezvedomia. Telo sa pustí do úsporného režimu a minimalizuje sa výdaj energie. V prípade, keď má človek nejakú veľkú dutinu so vzduchom, tak možno vtedy.
Ako prebieha samotný zásah?
Na lavínu idú ako prví kolegovia - záchranári z oblasti, kde sa to stalo. My tam zvyčajne ideme až na druhý deň, ale stane sa, že sme náhodou v okolí alebo tam stihneme prísť pred tým, než sa záchranná akcia ukončí. Prvý deň je o záchrane. Nie je tam čas na nejaké analýzy. Ak ide o vážnu nehodu, vždy tam ideme na druhý deň a snažíme sa analyzovať príčiny a dôsledky nehody. Keď niekto zomrie, je potrebné to hlbšie analyzovať. Analýza je dôležitá aj z hľadiska prevencie.
Ako faktory vplývajú na to, že spadne lavína?
Sú to také štyri základné faktory - počasie, terén, snehová pokrývka a človek. Človek sa vie svojím správaním úplne vyhnúť lavínam.
Môže ma lavína zasiahnuť v lese? Je to nebezpečnejšie?
Deje sa to. V lesoch, ktoré sú riedke, sa vyskytujú bežne. Keď je les dostatočne hustý, dá sa považovať za ochranu. Ďalšou vecou je, že pri náraze do stromu si môžem spôsobiť mechanické poranenia. Mali by sme si všímať, čo sa okolo nás nachádza aj v širšom okolí. V prípade, ak by nás zasiahla lavína, či je pod svahom pod nami útes alebo nejaký mierny svah, aj to vie ovplyvniť výsledok. Ak sa napríklad podomnou nachádza nejaká skalná stena, dôsledky môžu byť smrteľné aj pri relatívne malej lavíne. Keď je podo mnou iba mierny svah, tak sa lavína rozleje do šírky a nemusí sa mi nič stať.
Ako robíte monitoring lavín? Chodíte do terénu alebo máte kamery?
Je to kombinácia všetkého. Chodíme situáciu sledovať. Často sa o nejakých udalostiach dozvieme aj cez sociálne siete. Máme meteorologické stanice, na ktorých sú umiestnené aj kamery. Voláme na vysokohorské chaty, kolegom v oblastiach. Snažíme sa všetky dostupné informácie skoncentrovať.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Keď už viete, že je riziko, akú prevenciu robíte?
Aj to vyhlasovanie výstrah je jedna z foriem prevencie. Komunikujeme cez našu stránku a sociálne siete. Snažíme sa prevenciu prispôsobiť dnešnej dobe. Okrem toho napríklad robíme odstrely lavín na miestach, kde ohrozujú lyžiarske svahy.
Máte v tíme nejakého pyrotechnika?
Všetci sme v podstate pyrotechnici. Školí nás polícia. Máme svoju vlastnú odbornú spôsobilosť. Môžeme ničiť skaly, drevo a sneh, nemôžeme napríklad ničiť muníciu, je to limitované na našu robotu. V súčasnosti máme aj automatické odpaľovacie zariadenia.
Máme na Slovensku miesta, na ktorých je výskyt lavín vyšší?
Sú niektoré svahy s častejším výskytom. Skôr by som však hovoril o regiónoch z hľadiska terénu a z hľadiska návštevnosti. Z hľadiska terénu je to najmä vo Vysokých Tatrách. Ďalšie lokality sú okolo Chopku v Nízkych Tatrách a ešte západné Tatry. Nie je to však tak, že by bol jeden žľab vyslovene smrteľný.
Ako sa stane človek lavínovým špecialistom?
Musí spĺňať nejaké fyzické predpoklady, musí sa vedieť hýbať v horách. Je fajn keď má školu, ktorá súvisí nejakým spôsobom so snehom alebo horami. Ale máme aj kolegu elektrotechnika, nemusí to byť prírodovedná škola. Ide aj o schopnosť sa niečo doučiť. Musí to byť aj záľuba. Je dosť časté, že človek je najprv dobrovoľný záchranár, a potom prejde k profesionálom. Bol to aj môj prípad.
Špecializuješ sa na niečo?
Špecializujem sa na sneh a jeho rozmiestnenie a dlhodobejšie štatistiky. Tiež lavínové nehody. Samého ma vždy zaujímalo čítať si o starších nehodách, pretože človek sa z nich môže poučiť. Teraz mi prischli aj sociálne siete - komunikovať s ľuďmi aj menej tradične.
Vidíš nejaký vplyv globálneho otepľovania na snehovú pokrývku v našich horách?
Zatiaľ čo som v práci, neviem to zhodnotiť, som tam iba šiesty rok. Či úplne vymizne snehová pokrývka? Myslím si, že nie, v polohách nad 1000 metrov budú stále sneh a lavíny, len podmienky budú variabilnejšie. Môže sa objaviť napríklad veľké oteplenie v strede zimy tak, ako to bolo teraz.
Ovplyvňuje vyššia variabilita vznik lavín?
Určite. Všetky prudké zmeny v počasí sa prejavia aj na lavínovej situácii, a to skôr negatívne. Keď pozvoľne pribúda sneh po 5 centimetrov, tak to nevadí, ale keď za deň pribudne 50 centimetrov, tak to má vplyv. Keď je celú zimu mínus 10 a na jar teplota stúpa po pár stupňoch hore, je to lepšie, ako skoková zmena. Tento rok na Silvestra pršalo. V tomto čase to je na horách extrém. Aj medzi sezónami sú veľké zmeny. Napríklad 2009 - 2010 nebol sneh na horách takmer vôbec, iba nad 1500 a o dva roky na to bolo už od novembra až do apríla dostatok snehu. Povedal by som, že veľké rozdiely sú aj v rámci zimy aj medzi jednotlivými zimami.
Najviac sa to však prejavuje dole v kotline. Keď som bol malý, lyžovali sme sa všade aj v 600 metroch nad morom. Teraz je to zriedkavejšie. Jedna vec ale je, čo sa zdá mne a druhá vec je, čo je reálne zmerané.
Stretávate sa ako lavínoví špecialisti aj na medzinárodnej úrovni?
Je to živá komunita. Bývajú aj celosvetové konferencie s viac ako s tisícovou účasťou a celý týždeň je reč o snehu a lavínach. Výskum určite prebieha, ale my nie sme lídrom, lebo je nás málo. Sú silnejšie krajiny, čo sa týka výskumu. Švajčiari majú celý inštitút s 500 ľuďmi, ktorí sa venujú iba výskumu. Veľmi napredujú. Sme radi, že s nimi môžeme mať kontakty, ale nemôžeme im konkurovať za tých podmienok, ktoré máme. Nás je dokopy šesť, navyše robíme všetci všetko - odstrely, predpovede, záchranu, školenie, meteorologické stanice. Napríklad v Rakúsku je viac inštitúcii, ktoré sa zaoberajú iba predpoveďami, ďalšia rieši iba záchranu, ďalšia iba uzáveru ciest. Ono je to ale logické, pretože my máme menšie hory, tak je nás menej.
Ste trochu takí renesanční záchranári...
Pre nás je to fajn, nemáme to aspoň jednotvárne. (smiech) Keby nás bolo možno 10, tá diferenciácia by bola väčšia.
Čo je pre teba najväčšou výzvou v práci?
Výzva – vydržať ešte 20 rokov zdravotne aj mentálne a nestratiť motiváciu. Ďalšou výzvou je priblížiť informácie o podmienkach na horách bežným turistom tak, aby tomu porozumeli.