Pritom, pôvodne chcela robiť módu. Ako sa od šiat dostala k tapetám, prezradila v rozhovore pre magazín prečo nie?!
Ako ste sa ocitli v Holandsku?
Keď som mala štrnásť rokov, moja mamina dostala príležitosť pracovať na slovenskej ambasáde v Holandsku v meste Den Haag.
Presťahovali sme sa do Amsterdamu a okamžite som ja aj môj brat nastúpili na strednú školu. Odvtedy prešlo osemnásť rokov a stále v tejto krajine žijem.
Je Holandsko dobrá krajina pre život človeka, ktorý je umelecky zameraný?
Určite, Holandsko neuveriteľne podporuje kreativitu, umelci tu môžu získať množstvo štipendií a grantov. Je tu nespočetné množstvo galérií, múzeí, školy ponúkajú mladým ľuďom možnosť vystavovať svoje diela.
Myslím si, že Holandsko, Anglicko a Francúzsko sú tri najlepšie krajiny pre rozvoj mladých talentov v Európe.
U nás sa často umelecká tvorba považuje iba za koníček, zaujímavé hobby a stále sa odporúča vyštudovať nejakú „normálnu“ školu. Je to u vás podobné?
Veľmi. Aj po tom, čo som vyštudovala vysokú školu, som dostávala žiadosti o neplatenú spoluprácu. Veľmi ma hnevalo, že niekto chce odo mňa, aby som mu niečo vytvorila, a nechce za to normálne zaplatiť.
V iných odboroch by to bolo nemysliteľné. Umenie ľudia často považujú za koníček, no aj my umelci sa poctivo pripravujeme na prácu a trávime ňou dlhý čas.
Kedy ste si prvýkrát povedali, že vašou cestou bude umenie?
Už ako malá škôlkarka som neustále kreslila a na každej škole, ktorú som navštevovala, boli vystavené moje kresby – v Piešťanoch, v Amsterdame aj v Londýne.
Na strednej škole som túžila tvoriť módu a aj som tento odbor nakoniec vyštudovala.
Čo máte za sebou v módnom biznise?
Ešte počas školy som absolvovala stáž u známej dizajnérky Mary Katrantzou v Londýne. Práve u nej som sa dostala k digitálnej potlači na hodváby a iné materiály.
V galériii si pozrite tvorbu šikovnej Slovenky
Kreslila som buď digitálne, alebo ručne, a potom som moje maľby prenášala do programu a následne vytlačila. Pracovala som aj pre veľmi známu holandskú dizajnérsku značku Viktor & Rolf. Celkovo som sa tomuto odvetviu venovala asi štyri roky.
Väčšina ľudí, ktorí si pričuchnú k svetu fashion, túži po vlastných modeloch, vlastnej značke. Vás to nelákalo?
Naopak, veľmi som po tom túžila, ale dosť skoro som zistila, že módny svet asi nie je pre mňa. Dizajnéri totiž nemajú takmer žiadny vlastný život, obetujú svojej kariére každú minútu svojho života.
Súkromie u nich prakticky neexistuje. Videla som, že tu vládne obrovská konkurencia a nevyhnutné sú veľmi ostré lakte.
Mnohí moji spolužiaci pracovali veľmi tvrdo a napriek tomu sa im nepodarilo uspieť. Módne návrhárstvo je mimoriadne náročná cesta.
Okrem toho sa mi nepáčilo, že móda je extrémne rýchla. Predstavte si, že pol roka tvrdo pracujete na kolekcii, ktorá sa následne predáva iba pol roka a o dva roky si na ňu už nik ani nespomenie.
Teraz robím tapety, ktoré vydržia na stenách veľmi, veľmi dlho, nie iba jednu sezónu.
Vy ste sa teda dostali k tapetám cez potlače na textil?
Áno, vysokú školu som ukončila záverečnou prácou, ktorá zahŕňala práve potlače na látky. Už počas prípravy diplomovej práce ma oslovil učiteľ, či by mohol moje potlače ukázať svojmu súkromnému klientovi, pre ktorého tvorí interiéry.
Veľmi sa mu moje printy páčili a chcel, aby som potlače použila na steny do nového hotela. Dostala som za úlohu pripraviť tridsať printov na dvanásť podlaží.
Namiesto ľudí ste úplnou náhodou začali obliekať steny?
A pritom, nikdy som nad takouto prácou nepremýšľala. V roku 2013, keď sa toto dialo, boli veľkoformátové umelecké tapety úplnou novinkou.
Keď som videla výsledok, úplne ma to uchvátilo, bola som v šoku, ako fantasticky to vyzerá. Dovtedy som si to vôbec nevedela predstaviť. Odvtedy prešlo osem rokov a úplne som sa do tejto tvorby ponorila.
Inšpirujete sa aj klasickými tapisériami, nástennými gobelínmi, ktoré obdivujeme v múzeách?
Tapisérie boli kedysi určené najbohatším ľuďom, tvorili sa ručne a pracovalo na nich neraz aj dvadsať ľudí naraz. Mnohé vznikali aj päť rokov.
Digitálna technológia nám to dnes výrazne uľahčuje. Vďaka nej môžem tvoriť niečo podobné, v modernej verzii. Samozrejme, digitálna potlač nie je tkaná ručne, ale je krásna a vydrží veľmi dlho.
Aké ohlasy ste dostávali na svoje tapety?
V prvom rade som sa musela veľmi rýchlo, doslova za behu všetko naučiť. Prišla som z módy a o interiéroch som nič nevedela.
Po nociach som študovala technológie a cez deň som dizajnovala. Môj prvý projekt som tvorila sedem mesiacov bez prestávky.
Dnes mi to, samozrejme, trvá všetko omnoho kratšie. Reakcie, ktoré som dostávala, boli fantastické, prichádzali pochvaly z rôznych produkcií aj konkurenčných hotelov, vôbec som neočakávala taký ohromný úspech. Jednoducho, všetci boli nadšení.
Aj pre Holanďanov to bolo niečo nové?
Úplne nové a zrazu to každý chcel. Záujem, našťastie, trvá až dodnes. Najčastejšie robím zákazky pre hotely, ale už mám za sebou aj súkromné interiéry, nemocnice, reštaurácie.
Aktuálne mám na stole zákazku pre wellness centrum.
Prečo ste s touto prácou po pár rokoch „sekli“?
Pracovala som na mnohých zákazkách súkromných interiérov, ktoré mi pripadali už veľmi komerčné. Povedala som si, že je načase naučiť sa niečo nové a viac sa venovať umeniu.
Zanechala som teda celé svoje podnikanie a presťahovala som sa z Amsterdamu do Londýna, kde som študovala na Kráľovskej akadémii umení. Túžila som ujsť od módnych trendov a tvoriť unikátne umenie.
V čase, keď sa vám hrnuli klienti, ste si zasadli do školských lavíc?
Presne tak, každý ma od toho odhováral – rodina aj zákazníci. Odložiť kariéru nabok a ísť späť do školy bola celkom zaujímavá životná skúsenosť, dnes som za ňu veľmi vďačná.
Študovala som staré aj nové techniky, videla som stovky nových inšpirujúcich expozícií a najmä stretla som sa s mimoriadne zaujímavými ľuďmi. Všetky skúsenosti a nové vedomosti dnes vo veľkom využívam.
Aká atmosféra vládne v najprestížnejšej umeleckej škole na svete?
Neskutočná a veľmi mi toto prostredie chýba. Neustále som bola obklopená mimoriadnymi umelcami, od ktorých som sa deň čo deň niečo nové naučila.
Škola nedávala študentom žiadne hranice, iba ich podporovala, aby premýšľali „out of the box“, vytvorili niečo, čo ešte neexistuje.
Škola mi otvorila množstvo nových dverí, absolvovala som umeleckú rezidenciu v Paríži na Cité Internationale des Arts a zároveň som robila na výskume pre diplomovú prácu u známeho architekta Jeana Nouvela.
Veľa som sa od neho naučila, pochopila som, ako pracuje s dekoráciami v priestore. Počas školy som sa dostala aj k umeniu, ktoré som vystavovala.
Najskôr som sa musela dostať do nastavenia, že si naozaj môžem robiť, čo chcem, že sa nemusím pýtať na názor klienta, že záleží iba na mne.
Ako vám tieto skúsenosti pomohli v ďalšej práci?
Naučila som sa úplne nové techniky, ktoré teraz vo veľkom používam. Konečne som si urobila novú webovú stránku, kde predávam svoje tapety.
Okrem toho som na škole videla, že mnohí veľmi talentovaní umelci sa nevedia odprezentovať, tak som sa rozhodla, že im pomôžem. Vybrala som zopár z nich, ktorým verím, a na mojej stránke predávam ich tvorbu. Takto vytváram aj platformu pre mladých umelcov.
Videla som, že ste sa začali venovať aj novému materiálu – sklu.
Áno, a veľmi sa z toho teším. Robím vitráže, ktoré si vyžadujú úplne inú techniku. Sklo ponúka mimoriadne veľa možností.
Túto techniku som už zakomponovala aj do digitálnych potlačí, ktoré majú akoby štruktúru skla a pripomínajú vitráže. Sklo je veľmi drahé a ak by klient chcel vitráž na 60 štvorcových metrov, tak by sa nedoplatil. Takto ju môže mať na tapete.
Okrem hotelov ste robili aj nemocnicu. Bola to výnimočná zákazka?
Išlo o nemocnicu v holandskom meste Delft. Do komerčných interiérov môžem dať takmer čokoľvek, dôležité je, aby bol výsledok príjemný, pekný.
Pri nemocnici to už bolo zložitejšie, musela som veľmi premýšľať, ako môj dizajn ovplyvní samotných pacientov a pomôže im v liečbe.
Klinika chcela, aby som sa inšpirovala tradičnou delftskou keramikou. Tá však často obsahuje motívy anjelikov, a to sa mi pre nemocnicu nezdalo vhodné. Celkovo, dôležitou súčasťou mojej práce je psychológia. Musím sa vedieť vcítiť do potrieb mojich klientov, pacientov, zákazníkov.
Robíte aj súkromné interiéry?
Veľmi často, väčšina klientov, ktorí sú chcú skrášliť svoje byty alebo domy, preferuje motívy zo svojho detstva. Na tapety si dávajú kus svojej identity, zážitky alebo spomienky na krajiny, kde vyrastali.
Ja im na mieru vyrábam to, čo si vysnívali. Každý tvorivý proces sa začína podrobným rozhovorom.
Chcem svojich klientov čo najlepšie spoznať, dlho sa spolu rozprávame, zisťujem, ako žijú, čo robia, čo sa im páči, aké farby preferujú. Všetko to potom zakomponujem do tapiet, aby v interiéri zavládla harmónia.
Prejavujú sa vo vašej tvorbe aj slovenské korene?
Myslím si, že výrazne. Práve počas uplynulého leta som si uvedomila, že som si veľa odniesla práve z Piešťan, z ktorých pochádzam.
Išla som po meste a všímala som, že budovy v centre lemujú ornamenty, ktoré ma celý život sprevádzajú a nachádzajú sa niekde v mojom podvedomí. Inšpiruje ma príroda.
Slovenské stromy, lúky či kvety teraz pretváram do mojich tapiet. Prepájam tradíciu, moje súkromné korene, modernitu, trendy aj nové technológie.
Kde pracujete?
Väčšinou v Holandsku, ale mám za sebou aj projekty na Slovensku, v Česku, v Rakúsku. Pomaličky sa rozrastám.
Kde môžeme na Slovensku vidieť vašu prácu?
Napríklad v luxusom priestore Envy x privée v Bratislave. V Piešťanoch som pracovala na tapete, ktorá zdobí rodinný dom.
Slovenské hotely sa ešte neozvali?
Zatiaľ nie, ale rada by som niektorý z nich skrášlila, bola by to pre mňa veľká pocta. Bratislavu som navštívila po mnohých rokoch a bola som prekvapená, ako sa zmenila, že je to krásne, príjemné mesto, ktoré žije.
Veľmi by som si priala tvoriť tapety pre slovenské hotely a vniesť do nich kus našej identity. Žiaľ, počas pandémie som si všimla, že mnohé hotely, ktoré boli zamerané iba na turizmus, zatvorili.
Tie, ktoré sa sústredili na lokálnu komunitu alebo mali niečo zvláštne, dokázali prežiť. Pre hotely je dôležité, aby mali svoju vlastnú identitu, aby boli výnimočné.
Čo vás posúva ďalej?
Úplne všetko – zaujímavé expozície aj rozhovory s inšpirujúcimi ľuďmi. Často chodím na burzy do Paríža, Londýna, do Talianska.
Najviac ma však motivuje, keď sa ľudom páči moja tvorba, keď vidím, že sa z nej tešia. Moje prvé tapety visia v hoteloch či apartmánoch už osem rokov a je to vlastne akoby protiklad k rýchloobrátkovej móde.
Verím, že každá moja tapeta vydrží na stene aspoň desať rokov. Mám za sebou asi 400 tapiet a každý jeden kus je unikátny, nič nie je tuctové. Často do tapiet zakomponujem príbeh samotného miesta alebo jeho majiteľov, jeho históriu aj súčasnosť.
Čo plánujete do budúcnosti?
Chcela by som sa rozrastať v práci, zväčšovať tím a veľmi by som chcela pracovať viac mimo Európy. Bolo by úžasné skrášľovať priestory napríklad v Amerike alebo v Ázii. Mojim najväčším snom je však expozícia vo Victoria and Albert museum v Londýne.
Prečo práve tam?
Tieto priestory ma vždy inšpirovali. Často si tam chodím obzerať umelcov, ktorých mám rada. Vystavovala som už párkrát v iných londýnskych galériách, ale Victoria and Albert je mojou srdcovou záležitosťou.