Gabriela Teplicka photo
StoryEditor

Sprievodkyňa umierajúcich: Som presvedčená, že platí – aký život, taká smrť

Ľubomíra Somodiová31.10.2021., 17:00h
Celý život je prípravou na umieranie. Pohreb môže byť taký, aký si ho dovolíme, dokonca aj veselý, hovorí sprievodkyňa umierajúcich.
Lajkuj Brainee.sk na

Prečítaj si rozhovor s Katarínou Gerbranda, ktorá je dobrovoľníčkou v hospici, sprievodkyňou umierajúcich a venuje sa svojej pohrebnej agentúre.

Priznáva, že o smrti mala v minulosti zromantizovanú predstavu. Tá sa jej zrútila po smrti otca. Prinútilo ju to pozrieť sa jej do tváre. Ďalší zlom v jej živote nastal, keď v zahraničí videla úplne iný prístup k pohrebu, ako bola jej predchádzajúca skúsenosť. Neodohrával sa v dome smútku, ale v príjemnom prostredí kaviarne, nehrala tam dramatická pohrebná hudba, ale obľúbený playlist na žiadosť zosnulého. Vtedy si hovorila, aká škoda, že u nás na Slovensku sú pietne obrady také neosobné, strnulé, formálne.

Pamätáte si na prvý pohreb, na ktorom ste boli? Aké máte naňho spomienky?

Pamätám si pohreb svojho dedka, bol to klasický dedinský obrad. Ako dieťa som vtedy jeho odchod vnímala úplne prirodzene, bolo mi ľúto, že dedo umrel, ale zároveň som sa tešila na všetkých bratrancov a sesternice, ktorých som bežne nestretávala. Iba na pohreboch a svadbách, ako sa zvyklo hovoriť.

Téme smrti sa množstvo ľudí vyhýba, kedy a prečo ste sa o ňu začali zaujímať?

Vždy som išla tak trochu proti prúdu a vyberala si témy, ktorým sa ostatní vyhýbali, fascinovalo ma to. Keď sa zamyslím spätne, téma smrti ma vždy nejako obchádzala. Už od malička som rada chodila na cintoríny, prechádzala sa tam, študovala fotografie na náhrobkoch a uvažovala, aké príbehy sa za nimi skrývajú. Pamätám si, že som zvykla zapaľovať sviečky na opustených hroboch. To prostredie ma upokojovalo. A potom prišiel zlomový okamih, keď zomrel môj ocko a mne sa vtedy celá zromantizovaná predstava o smrti zrútila. Zároveň ma to ale prinútilo pozrieť sa jej znovu do tváre a tam niekde začala moja cesta, ktorá ma priviedla až sem.

Gabriela Teplicka photo

Kedy prišiel zlomový bod, že ste si povedali, že začnete poskytovať služby v pohrebníctve?

Predchádzali tomu dve udalosti. Tou prvou bol pohreb deda môjho manžela, ktorý sa odohrával v Holandsku. Bola to nádherná rozlúčka, ktorá bola vo všetkých ohľadoch iná, ako som mala možnosť dovtedy zažiť v našich podmienkach. Bola to neformálna oslava života, ktorá zároveň zachovávala dôstojnosť a súcit s pozostalými. Cítila som, že prežívam jeho životný príbeh znovu, bolo to veľmi osobné. Vtedy som si hovorila, aká je škoda, že u nás na Slovensku sú pietne obrady také neosobné, strnulé, formalizované, a potom prišiel pohreb môjho ocka a ja som pochopila, prečo.

Zrazu som bola v roli pozostalej, ktorá organizuje pohreb a stálo ma veľa úsilia, aby som aspoň trochu ohla systém, ktorý funguje určitým spôsobom už desiatky rokov. Úplne rozumiem pozostalým v ich bolesti, ktorí nemajú silu „vymýšľať“ niečo navyše, jednoducho podpíšu papiere a nechajú všetko na pohrebnú službu. Ja nie som pohrebná služba, ale agentúra a vďaka tomu viem fungovať ako medzičlánok medzi pozostalými a pohrebnou službou. Keďže je moja pozícia neutrálna, je pre mňa jednoduchšie plniť priania pozostalých.

Organizujete posledné rozlúčky. Nadnesene organizácia posledných rozlúčok môže pripomínať svadobnú agentúru alebo nejakú eventovku. V čom je to iné? Čo všetko zahŕňa vaša práca? Čo je pri vašej práci najdôležitejšie?

Čo je iné, a zároveň najdôležitejšie, je vedieť pracovať s emóciami pozostalých, k čomu mi pomáha moje psychologické vzdelanie. Ďalšia odlišnosť v porovnaní so svadobným obradom je v tom, že kým pri svadbe ide o príbeh vzťahu dvoch ľudí, pri pohrebe ide o osobný životný príbeh zosnulého a jeho rodiny. Pri svadbe je príbeh na začiatku, pri rozlúčkovej slávnosti je príbeh na konci. Keď prichádzam na stretnutie s klientom, vždy sa snažím čo najviac obsiahnuť práve tento životný príbeh. Posledná rozlúčka so zosnulým má byť v prvom rade o ňom.

​Od toho sa odvíjajú všetky ďalšie časti obradu - oznámenie, priestor, hudba, výzdoba, občerstvenie, zapojenie rodiny a priateľov do priebehu poslednej rozlúčky. Pri obrade sa zároveň otvára vzácny priestor povedať nevypovedané a ukončiť nedokončené.

V čom sú vaše rozlúčky iné ako klasické?

Predstavte si svadbu, kde by všetci hostia prišli v bielom, v rukách by mali umelé kvety, oznámenie by tvorila nevkusná grafická úprava na A4 s rozmazanou fotografiou, chýbali by tradície, hudba, tanec či spev, prebehol by len formálny obrad v kostole, možno by kňaz dokonca skomolil mená, a potom by sa išlo domov. Ako vám to znie? Asi takto vyzerajú dnešné pohreby. Ja sa snažím posledným rozlúčkam prikladať rovnakú váhu, ako akémukoľvek inému obradu. Asi to je ten rozdiel.

S akou najmilšou požiadavkou ste sa stretli? Možno aj s akou najnezvyčajnejšou?

Milé je, keď ma ľudia oslovujú, aby som pochovala ich domáceho miláčika. Také pohreby nerobím, je pre mňa ťažké prejaviť súcit, hoci rozumiem, že niekto môže takúto stratu prežívať ako fatálnu. Nezvyčajná požiadavka prišla napríklad od rodiny, ktorým umrela dcéra a nechala po sebe bábätko, ich vnučku. Táto rodina ma poprosila, aby sa celá rozlúčka nafotila a natočila na video. Tento záznam chcú potom odovzdať vnučke ako súčasť spomienky na jej mamu. Prišlo mi to ako krásny nápad. Väčšina ľudí sa zdráha fotiť na pohreboch. Nevidia dôvod, prečo by sa k takým fotkám vracali, prípadne sa boja, že fotograf naruší intimitu rozlúčky. Týmto argumentom rozumiem.

Na druhej strane, pohreb je príležitosť, kde sa zväčša stretne celá rodina a napriek tomu, že je náročný a bolestivý, prináša aj pekné chvíle, najmä keď je spojený s karom. Ak sú tieto momenty zachytené na fotkách, môžu byť dôležitou súčasťou rodinných kroník a spomienkových albumov pre ďalšie generácie.

Môže byť pohreb veselý?

Myslím, že áno. Pohreb môže byť taký, aký si ho dovolíme. Často počujem ľudí hovoriť - „Keď zomriem, nechcem aby ste mi na pohrebe plakali. Chcem, aby oslavovali môj život tancom, spevom a vínom“. Keď k tomu ale reálne príde, nikomu do tanca a spevu nie je. Čo je tiež v poriadku.

Pracovali ste v hospici ako dobrovoľníčka, čo vám táto práca dala?

Dala mi veľmi veľa. Umieranie strháva z ľudí masky a robí ich autentickými. Keď k nim pristúpite so záujmom, s ochotou Vám rozpovedia svoje životné príbehy. Krásne príbehy. Ja si v hospici vždy dokonale upracem hodnoty. Toto prostredie ma učí vidieť v živote to podstatné. Všimla som si, že ľudia na sklonku života najviac riešia vzťahy. Tie sú alfou a omegou životného šťastia a spokojnosti.

Gabriela Teplicka photo

Venujete sa aj sprevádzaniu umierajúcich, určite to je veľmi komplexná a silná téma, dá sa aspoň čiastkovo priblížiť, ako pri sprevádzaní postupujete?

To je ťažká otázka, nemám nejaký zaužívaný postup. Asi najdôležitejšie je pristupovať ku každému s rešpektom, z priestoru súcitu a bez potreby zachraňovať. Fungujem skôr pasívno-reaktívne, a teda držím priestor a reagujem na potreby umierajúceho. Niekto sa chce rozprávať o smrti a rozumieť, čo sa s ním deje, niekto potrebuje len v tichosti držať za ruku. Súčasťou tohto procesu môžu byť aj posledné priania.

Stáva sa, že aj keď človeka sprevádzate pri umieraní, nevie prijať vlastnú smrť? Ako to vnímate, prečo ľudia nevedia prijať smrť? Boja sa?

Strach zo smrti je súčasťou našej genetickej výbavy a je prítomný v každom jednom z nás. Otázka je, ako s ním pracujeme. Vnímam, že najväčší problém spracovať vlastné umieranie majú najmä mladí ľudia. Keď človek umiera vo vyššom veku, už určitú duševnú prácu a prípravu na smrť odviedol. Iné je, keď smrť príde náhle, nečakane. Vtedy sa stáva, že ľudia ostávajú v popieraní, hneve a neprebehnú ďalšie štádia vyrovnania sa so smrťou, ktorých výsledkom by malo byť prijatie.

Naopak, aké to je, sprevádzať niekoho, kto tú smrť prijíma?

Tak ako prichádzať na svet sa dá vedome, pekne, bezbolestne, rovnako je to aj s odchádzaním, keď je prítomné prijatie a odovzdanie.

Je smrť stále príliš tabuizovaná?

Smrť, rovnako ako mnohé iné témy, sú stále tabu. Dôkazom toho je množstvo ľudí, ktorí umierajú sami v nemocniciach, kult mladosti prítomný v rôznych formách a v neposlednom rade aj charakter posledných rozlúčok. Myslíme si, že keď určité témy vytesníme zo svojho života, prestanú existovať. Opak je však pravdou. Ukazuje nám to aj táto covidová doba, kedy mnoho ľudí ovláda strach zo smrti, lebo túto tému nemajú spracovanú.

Môžeme sa počas života pripravovať na smrť?

Som presvedčená o tom, že platí pravidlo – aký život, taká smrť. Celý život je vlastne prípravou na umieranie. Keď život prežijem v strachu, hneve, odpore, tak budem rovnako aj umierať. Ak naopak život naplním vďačnosťou, prijatím, láskou, nebudem umierať nešťastný, zúfalý a sám. V konečnom dôsledku, najviac strachu zo smrti majú tí, ktorí nežili naplnený život.

Majú ľudia problém zbavovať sa vecí po zosnulých?

Áno, lebo majú pocit, že spolu so „zbavovaním“ sa vecí po zosnulom zároveň aj jeho definitívne vyhadzujú zo svojho života. Neochota pustiť sa starého môže trvať aj niekoľko rokov. Moja suseda mala manželovu skriňu plnú šatstva aj 20 rokov po jeho smrti nedotknutú. Dávanie priestoru novému a ukončovanie starého je veľmi dôležité v procese smútenia. Držíme sa materiálnych vecí ako barličiek, ktoré nám pomáhajú prinavrátiť nebožtíka späť do života. Za tým všetkým je náš vlastný strach zo smrti.

Vnímate časom väčší dopyt po rozlúčkach so zosnulým, ktoré si chcú ľudia „prispôsobiť“?

Vnímam, že dorastá generácia ľudí v mojom veku, ktorí si prajú mať posledné rozlúčky inak – osobnejšie, dôstojnejšie, ekologickejšie. Nestáva sa mi často, že by ma oslovovali ľudia 50 plus, častejšie za mnou prichádzajú mladí ľudia. Je to celkom logické a prirodzené. Skôr premýšľam nad tým, ako moje služby zviditeľniť tým, ktorí to v danej chvíli potrebujú. Lebo veľa ľudí by aj chcelo veci inak, ale nevedia o tejto možnosti.

Keď ste spomenuli ekologickejšie pohreby. Akú ekologickú záťaž majú naše klasické pohreby, ako to urobiť inak?

Keď si zoberiete len takú rakvu – je farbená, lakovaná, morená, zdobená umelohmotnými prvkami, výstelka je zo syntetických materiálov. Toto všetko preniká pri rozklade do zeme a predlžuje prirodzenú dobu rozkladu ľudských pozostatkov. Hroby sa prekrývajú náhrobnými kameňmi, ktoré väčšinou pochádzajú z Indie alebo Číny a ľudia ich vyrábajú v neetických podmienkach. O nič priaznivejšie to nie je ani pri kremácii, ktorá vytvára rovnakú uhlíkovú stopu ako dvojhodinový let pri prepočte na jedného pasažiera. Urny sú väčšinou plastové a vkladajú sa do hrobov, ktoré sa zvnútra betónujú. Výzdoba hrobových miest je osobitná kapitola.

Myslím, že oči nejedného ekologického aktivistu zaplačú pri prechádzke cintorínom v období Dušičiek. Plastové vence, kvety, kahance, sošky, ktoré sa budú rozkladať ešte niekoľko generácií, nehovoriac o uhlíkovej stope, ktorá vzniká ich prevozom z Číny. To všetko len preto, že je pre nás dôležitejšia praktická údržba hrobového miesta než ekologické hodnoty. A pritom stačí tak málo. Nahradiť umelé kvety prírodnými, ideálne lokálnymi a nie takými, čo docestovali z Holandska napustené chémiou.

Vybrať radšej jednoduchšiu, prírodnejšiu rakvu bez umelých prímesí a ozdôb, namiesto náhrobného kameňa zvoliť radšej výsadbové hroby, ktoré zakvitnú trvalkami a skalkami. Namiesto klasických sviečok na ropnej báze zvoliť radšej sójové alebo zo včelieho vosku. Dnes už existujú aj na Slovensku ekologické spôsoby pochovávania, ako napríklad prírodný cintorín Záhrada spomienok vo Zvolene. Ďalšou kapitolou je disciplína ľudí pri separovaní odpadu, ale tento tlak je potrebný vyvinúť aj zhora zo strany mestských samospráv. Zelené pohrebníctvo je komplexná téma, ale už aj u nás vznikajú ostrovčeky pozitívnej deviácie a verím, že aj v tejto oblasti čoskoro príde k posunu.

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/rozhovory, menuAlias = rozhovory, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
07. október 2022 02:40