V súčasnosti sa na Pride pochodoch v Indii zhromažďuje tisíce ľudí, no v roku 1999 tomu tak nebolo. Zúčastnení pociťovali potrebu vyjadriť svoj názor, no zároveň sa báli aj hanbili.
Dňa 2. júla 1999 bol Pawan Dhall, aktivista za práva queer ľudí v meste Kalkata, jedným z pätnástich účastníkov pochodu, ktorý bol neskôr označený za prvý Pride pochod v Indii, ako píše portál BBC. Mali na sebe žlté tričká s ružovými trojuholníkmi a Pride radšej nazvali "Pochodom priateľstva," aby sa vyhli možným problémom.
V tom roku bola inakosť v Indii trestaná. Aj napriek tomu sa niektorým podarilo stretávať sa v skupinách, ktoré v niektorých mestách vznikali. Vyhľadávali sa prostredníctvom poštových zoznamov a skupín na Yahoo, kde sa napokon objavila myšlienka Pride pochodu.
Organizátor indickej skupiny LGBTI+, Owais Khan navrhol dátum 28. apríla 1999. V ten deň sa konala aj oslava "Dňa oslobodenia gejov" v New Yorku. Ich pochod nazval "malá pada-jatra (sprievod) doplnená ružovými trojuholníkmi a dúhovými pávmi". Mestá ako New York a iné boli pre neho obrovskou inšpiráciou. Jeho nadšenie sa však stretlo aj s nepochopením a niektorí členovia komunity ho obviňovali z prílišného "pútania pozornosti" a tiež z "kopírovania západnej myšlienky". Pochod organizovali prakticky bez peňazí, čo nebolo ľahké. No napriek rôznym problém bol Khan odhodlaný spraviť to, aj keby mal pochodovať úplne sám.
Podpora aj odpor
Owais Khan spomína na ráno v deň pochodu so slovami "zobudil som sa so žalúdkom plným chvejúcich sa motýľov a premýšľal, či vôbec niekto príde". Pochodu sa nakoniec zúčastnilo 15 ľudí (sedem z Kalkaty a zvyšok z Dillí, Bombaja a z menších miest, ako sú Bongaon a Kurseong v Západnom Bengálsku). Účastníci pochodu hovoria o svojich spomienkach a o rôznych reakciách ľudí v ich okolí. Po úvodnej prechádzke sa účastníci rozdelili do dvoch skupín. Rozhodli sa navštíviť mimovládne organizácie a štátnu komisiu pre ľudské práva, kde porozdávali stručné informačné brožúry.
Vo svojich výpovediach spomínajú na ľudí, ktorí boli jednoznačne na ich strane a nechápali prečo sa štát stará do životov cudzích ľudí, no stretli sa aj s nepochopením. Pán Dowjah hovorí o nečakanej reakcii jeho susedky, ktorá s ním po tom, čo sa dozvedela, že bol účastníkom pochodu prerušila všetky styky. "Bolo to veľmi zraňujúce a bolestivé. Jej rodina ma poznala od môjho narodenia," povedal.
Na tlačovom stretnutí sa novinári dožadovali fotografii k tejto udalosti. No nakoľko pochod nebol zdokumentovaný, zinscenovali ho pre túto príležitosť ešte raz. Fotografie sa v novinách objavila veľmi rýchlo a tak sa viacero účastníkov, medzi ktorými bol aj Navarun Gupta, nechtiac "priznalo". Na udalosť spomína so slovami "Moji príbuzní netušili, kam som v deň pochodu zmizol." A Aditya Mohnot, súčasný módny návrhár v Kalkate hovorí, že k pochodu sa pripojil, lebo si bol istý, že jeho rodičia neboli v ten deň v meste. Avšak neuvedomil si, že fotografie z pochodu sa na druhý deň objavia v novinách a bude nad nimi svietiť titulok "15 priateľov kráča s homosexuálnou odvahou".
Organizátor Owais Khan bol po pochode nadšený a plný nádeje. "Pätnásť bolo skromné číslo, ale na ich spočítanie človek potreboval aspoň dve ruky," povedal. "Ukázalo nám to doslova, a nielen abstraktne, že queer alternatívy sú v našej krajine možné."
Akoby boli v inej krajine
Keď v roku 2019 Dhall a Khan pri príležitosti 20. výročia obnovili "Pochod priateľstva" mali pocit akoby boli v úplne inej krajine. Aj ich pričinením sa mnoho veci pohlo k lepšiemu. V roku 2018 sa v Indii homosexualita dekriminalizovala. O niekoľko rokov sa na Najvyššom súde mali prejednávať argumenty o legalizácii manželstiev osôb rovnakého pohlavia. Transrodový aktivizmus viedol k prijatiu prelomového (hoci kontroverzného) zákona o transrodových osobách, ako uvádza BBC news.
Happy endom v reálnom živote sa zakončil aj príbeh už spomínaného pána Dowjaha na ktorého dvere po niekoľkých rokoch zaklopala susedka a úprimne sa mu ospravedlnila za svoje správanie.
