Štyridsať rokov svojho života venoval homosexuálom. A to ešte v čase, keď ich spoločnosť považovala za zločincov. Odvážny úradník z Bratislavy – a celoživotný katolík – za to zinkasoval najmä prenasledovanie a choroby. Imrich Matyáš.
Sugescia, hypnóza, dopovanie chemickými látkami či kastrácia. To boli metódy, akými sa u nás ešte za čias komunizmu „liečili“ homosexuáli. A pokojne sa mohli dostať aj za mreže. Takzvaný rovnopohlavný styk sa totiž v Československu desaťročia trestal odňatím slobody. Mnohí gejovia tak pod tlakom spoločnosti volili radšej únik v podobe nešťastného manželstva a citlivejšie povahy sa neraz dostávali na hranicu, z ktorej videli už len jednu cestu: dobrovoľné ukončenie života.
Ešte šťastie, že mnohým z týchto zúfalcov preťal v rozhodujúcej chvíli cestu Imrich Matyáš. Anjel strážny slovenskej sexuálnej menšiny, ktorého príbeh až do roku 2012 zapadal prachom v jednej bratislavskej pivnici...
Jeho „story“ oživila kniha 30 životov spoločne s inými príbehmi pohnutých osudov známych Slovákov.
Z vďačnosti rumunskému dôstojníkovi
O detstve Imricha Matyáša sa vie dodnes len veľmi málo. Na svet prišiel 24. apríla 1896 a ako pre HN magazín hovorí historička Jana Jablonická-Zezulová, ktorá jeho životný príbeh postupne rekonštruuje, niektoré stopy naznačujú, že Matyášovci patrili k lepšie situovaným rodinám.
Študoval na strednej úradníckej škole v Česku a po jej skončení sa pre nešťastnú kombináciu dejinných okolností a svojho „ideálneho“ veku ocitol priamo na bojiskách prvej svetovej vojny. A práve tu u mladého Imricha došlo k rozhodujúcemu obratu, ktorý s odstupom rokov vtesnal do dvoch strohých viet jedného listu.
„Dovoľujem si na vysvetlenie spomenúť, že impulz k tomuto kroku (usilovať sa o odtrestnenie homosexuality – pozn. red.) som dostal od jedného rumunského dôstojníka, ktorý mi zachránil život počas 1. svetovej vojny. Z vďačnosti k nemu som podrobil otázku homosexuality kritickému štúdiu, a tak som získal vedecké poznatky o tejto otázke.“
O tom, že angažovanie sa v tomto smere bolo najmä v prvej polovici 20. storočia nanajvýš nezvyčajné, svedčí už len to, že o žiadnom ďalšom slovenskom aktivistovi z tohto obdobia nevieme. Mimochodom, aj na Imricha Matyáša sa prišlo len náhodou. A to vďaka diskusii s českými historikmi Janom Seidlom a Martinom C. Putnom, ktorí prišli v roku 2012 do Bratislavy predstaviť svoju novú publikáciu o dejinách homosexuality v českej kultúre.
„Jan Seidl vtedy priniesol kópie novinových článkov istého, nám neznámeho Imricha Matyáša, ktorý ako jediný známy Slovák prispieval do časopisu Hlas sexuální menšiny, vychádzajúceho v 30. rokoch 20. storočia v Prahe,“ objasňuje Jana Jablonická-Zezulová, ktorá o Matyášovi v rámci iniciatívy Inakosť nedávno uviedla online výstavu.
VIAC PODOBNÝCH PRÍBEHOV NÁJDETE AJ V NOVEJ KNIHE 30 ŽIVOTOV
V rekonštruovaní jeho príbehu historičke najvýdatnejšie pomohli Matyášove denníky, ktoré sa našli v dedičstve po zosnulom aktivistovi Mariánovi Vojtekovi. Denníky, ktoré podrobne zachytávajú jeho dlhoročný boj s lekármi, štátom, i postojmi spoločnosti...
Kultivovaný optimista
Dvadsaťdvaročný Imrich teda po návrate z európskych bojísk v podstate len vymieňa front za front. Navonok však jeho život vyzerá úplne pokojne, až meštiacky. Nastupuje na dráhu úradníka v sociálnej poisťovni a svoje pracovné miesto do dôchodku zmení len raz: keď presedlá na úrad dôchodkového zabezpečenia v Bratislave. Ani po iných stránkach nebol žiadnym excentrikom.
„Z jeho súkromnej korešpondencie je zrejmé, že to bol – najmä v mladších rokoch – človek veselej povahy, optimista, veľmi kultivovaný, podľa slov blízkych vždy upravený, distingvovaný, sčítaný. Jednoducho dobrá ,prvorepubliková škola‘. Rád navštevoval kúpele, cestoval, mal okruh stálych priateľov,“ opisuje Imricha Matyáša pre HN magazín Jana Jablonická-Zezulová.
Prirodzene sa ponúka otázka, akej bol vlastne sexuálnej orientácie. Keďže on samotný sa vo svojich denníkoch o sebe príliš nezmieňoval, historičke chvíľu trvalo, než sa k tomu dopátrala. Presnejšie: než potvrdila predpoklad, že Imrich Matyáš patril k homosexuálnej, alebo, ako sa v tom čase hovorilo – homoerotickej menšine. Rovnako ako jeho dobovým súpútnikom, ani jemu sa v oblasti lásky pravdepodobne až tak nedarilo. Hoci z trochu iných dôvodov.
„V listoch spomína nešťastnú lásku na prelome 30. a 40. rokov, akéhosi A., ktorý, žiaľ, v čase slovenského štátu spolupracoval s gardistami a nacistami, čo Matyáša veľmi zranilo, a tak ich vzťah ukončil,“ hovorí historička.
Isté je jedno: nebolo to ani prvé a ani posledné zranenie, ktoré ho počas života postretlo. Presnejšie: ktorým sa svojou obhajobou homosexuality v podstate dobrovoľne vystavil. On samotný však svoj boj nenazýval bojom za sexuálnu menšinu, ale univerzálnym etickým zápasom. Bolelo ho, že v Československu existuje skupina ľudí, ktorým sa deje krivda, a považoval za morálnu povinnosť tieto príkoria zastaviť.
Homosexuáli v cirkvi
Hlas sexuální menšiny, neskôr premenovaný na Nový hlas. To bol prvý a úplne prirodzený nástroj, ktorý si mladý Imrich Matyáš pre svoj zápas zvolil. Časopis vychádzajúci v Prahe bol prvým československým verejným fórom, kde mohli ľudia homosexuálnej orientácie vyjadriť svoje názory, ale aj pocity vzájomnej súdržnosti a solidarity. Zverejňovali sa tu hlavné argumenty za odtrestnenie homosexuality, ale okrem politických a angažovaných článkov časopis venoval pozornosť aj literárnej tvorbe a objavovali sa tu aj upútavky na podujatia, kde sa „rovnakopohlavní“ mohli zoznámiť.
Imrich Matyáš patril k veľmi častým prispievateľom a mnohé jeho texty sú pozoruhodné aj z dnešného hľadiska. Ako veriaci katolík napríklad vo viacerých z nich rozoberal vzťah Vatikánu a cirkvi k homosexualite a dokonca citoval aj pápeža z 11. storočia Leva IX. a jeho zmierlivý postoj k „rovnopohlavným stykom“, či opisoval život homosexuálneho pápeža Júlia II. zo 16. storočia.
Plne si vedomý možných negatívnych reakcií však zdôrazňoval, že vonkoncom nemá na mysli provokovať ani urážať cirkev. „Môj úmysel je: Dokázať, že práve z najvynikavejších synov katolicizmu boli mnohí homosexuálni (v tom čase sa tento prívlastok používal v zmysle podstatného mena – pozn. red.) (...). Žiaľ, naproti tomu konštatujeme, že práve kresťanské náboženské obce, najmä však katolícka cirkev, spoločnosť hlásajúca ,lásku, uznanie a večný mier‘, vypovedali nad homosexuálnymi ortieľ zatratenia.“
Všestranný aktivista
V iných textoch zas nešetril kritikou do vlastných radov. Bol sklamaný, že samotní gejovia a lesby nebojujú za svoje práva, ale nechávajú za seba bojovať len pár jednotlivcov. Upozorňoval tiež na častý jav súvisiaci s kriminalizáciou homosexuality: vydieranie ľudí. A spomenul aj konkrétny prípad bratislavského ženatého obchodníka, ktorého heterosexuálny mladík žiadal o sto korún, lebo inak vraj odhalí jeho homosexuálnu orientáciu. Zúfalý muž mu najskôr vyhovel, no potom sa obrátil na Matyáša (v tom čase už zjavne veľmi dobre známeho v bratislavskej komunite). A ten po doslova detektívnom nasadení a za pomoci právnikov docielil, že vydierač podpísal vyhlásenie o úplnej nevinnosti obchodníka...
Ako je už zrejmé z predošlých riadkov, toto nebol ani zďaleka jediný prípad, keď na pomoc často úplne neznámym ľuďom nasadil všetky svoje sily a voľný čas.
Popri tejto angažovanosti a permanentnom písaní článkov stíhal ešte aj udržiavať kontakt s najprogresívnejšími aktivistami tých čias, ktorí pochádzali prevažne z Nemecka. Práve v Berlíne totiž v roku 1897 vznikol úplne prvý spolok na svete, ktorý sa snažil o zrušenie paragrafu 175, prísne trestajúceho pohlavný styk medzi osobami rovnakého pohlavia. Podporovali ho aj osobnosti ako Albert Einstein, spisovatelia Mannovci a ďalší významní intelektuáli...
Žiaľ, práve v Nemecku koncom 30. rokov povstal režim, ktorý (popri mnohom inom) udusil aj liberalizačné snahy v oblasti zrovnoprávnenia sexuálnych menšín. Kým nacizmus a druhá svetová vojna teda pôsobili ako retardér, do druhého totalitného režimu, ktorý ho v Československu v roku 1948 vystriedal – teda komunizmu – sa aspoň v tomto smere vkladali isté nádeje.
Jeho – inak utopistická až patologická – vízia nového sveta fungujúceho (aj) na základe vedeckých princípov a rovnosti všetkých ľudí sľubovala podstatne väčšiu otvorenosť voči homosexuálom. O to väčším sklamaním bolo, keď spočiatku len prebrala predošlý paragraf o trestnom stíhaní za rovnopohlavný styk.
Vracanie nepomohlo
Zmena režimu však Imrichovi Matyášovi nepriniesla len sklamanie nádejí, ale aj pravidelné návštevy mravnostného oddelenia polície a predvolania na výsluchy, ktorým v 50. rokoch vo svojom byte čelil. O čo im išlo? O získanie informácií o známych a politicky aktívnych homosexuáloch z komunistickej strany, ktoré by mohli byť použité na ich diskreditáciu.
Imrich Matyáš im nikdy nič nepovedal. Ani vtedy, keď sa mu vyhrážali deportovaním na odľahlú dedinu východu, kde bude môcť svoje „táraniny o homosexualite vrabcom prednášať“, ani keď doložili, že mu penziu zredukujú na výšku sociálneho dôchodku.
Vo svojich denníkoch spomína, že o takých ľuďoch v skutočnosti ani nevedel... No zároveň podotýka, že po každej ďalšej návšteve na polícii, sprevádzanej nadávkami a vyhrážkami, sa mu zhoršoval tak psychický stav, ako aj telesné zdravie. „Zrejme následkom nepríjemných tlakov vážne ochorel na rakovinu žalúdka a musel podstúpiť operáciu, z ktorej sa len veľmi pomaly zotavoval,“ konštatuje v rámci online výstavy Jana Jablonická-Zezulová.
Paralelne sa však v Československu diali aj pozitívne veci. V roku 1959 sa totiž skončil výskum, ktorý preukázal, že homosexualitu naozaj nie je možné liečiť. Uskutočnil sa na začiatku 50. rokov na Psychiatrickej klinike Univerzity Karlovej v Prahe na vzorke 67 homosexuálnych mužov, ktorí dobrovoľne podstúpili tzv. reparatívnu „liečbu“, keď im boli podávané látky vyvolávajúce vracanie, a popritom im premietali na plátne zábery sporo odetých alebo nahých mužov. Nezabrala. Dôsledkom bolo, že v roku 1961 sa v Československu homosexualita konečne dekriminalizovala.
Očná choroba
Imrich Matyáš sa jej dočkal ako šesťdesiatpäťročný muž, po štyroch dekádach permanentného nasadenia. A jeho boj ho značne vyčerpal. Nehovoriac o tom, že napriek tomuto úspechu nemal pocit zadosťučinenia. Homosexuáli totiž ani napriek zmene zákona nedosiahli rovnocenné postavenie, čo ho naďalej bolelo. V staršom veku naňho aj preto doliehali úzkosti a čoraz viac aj choroby. Ľuďom sa napriek tomu nevyhýbal a pravidelne sa stretával s priateľmi v kaviarňach a vo vinárňach.
Po sedemdesiatke však Imrich Matyáš utŕžil naozaj tvrdý úder. Lekár mu diagnostikoval vážne očné ochorenie a prognózoval, že do niekoľkých mesiacov ho pripraví o zrak. Podľa slov jeho prasynovca doktora presviedčal, že sa tak určite nestane. A mal pravdu.
Osemnásteho októbra 1974 o piatej hodine popoludní spáchal Imrich Matyáš vo svojom byte na Hontianskej ulici v Bratislave samovraždu. Priatelia si to všimli rýchlo. Nedostavil sa totiž na dohodnuté stretnutie vo vieche.
„Či ochorenie urýchlilo jeho rozhodnutie odísť z tohto sveta, alebo sa skrývali v jeho rozhodnutí ďalšie príčiny, nevedno a už to ani nikdy presne nezistíme. Matyáš si podľa slov svojich blízkych neprial byť pochovaný, takže jeho popol bol rozptýlený na rozptylovej lúke bratislavského Krematória,“ uzatvára Jana Jablonická-Zezulová.
Knihu, v ktorej nájdete príbeh Imricha Matyáša, kúpite napríklad TU.