Najstrašidelnejšie obdobie roka je tu opäť, teda za predpokladu, že si momentami hrôzy neprechádzaš každý mesiac pár dní pred výplatou. Halloween u nás síce naberá na popularite, no hlavne staršia generácia u nás stále preferuje tradičnejšie Dušičky. To však nemení nič na tom, že ľudia sa radi boja, o čom svedčí aj obľúbenosť hororov.
Aj preto sme sa rozhodli nazrieť do hlbokých a strašidelných vlákien Redditu a vybrať pre teba desivé príbehy, po ktorých prečítaní sa budeš báť zaspať.
Trasúca sa posteľ
Keď som bola ešte dieťa, zobudila som sa v noci na to, že sa mi trasie posteľ. Normálne by ma to vystrašilo, ale namiesto toho som bola len trochu mrzutá. Prevrátila som sa a zamrmlala: „Prestaň.” Trasenie okamžite prestalo. Potom sa vedľa mňa ozval mužský hlas a povedal: „Prepáč.” Vtedy som sa zľakla. Som si celkom istá, že v mojom dome z detstva strašilo.
Dieťa
Keď som mal sedem rokov, zobudil som sa uprostred noci. Pri mojej posteli kľačalo malé dieťa a modlilo sa. Najprv som si myslel, že je to môj starší brat, tak som sa ho spýtal, čo robí. V tom sa na mňa dieťa pomaly pozrelo, vstalo a začalo utekať. Vyskočil som z postele a nasledoval som ho.
Najprv dole po schodoch a odtiaľ prednými dvermi von z domu. Mali sme dlhú príjazdovú cestu a ja som ho sledoval až na jej koniec. A potom jednoducho zmizol. Vrátil som sa do svojej izby a odvtedy sa už nikdy nič také nestalo.
Aj ja sa bojím
Sedel som vo svojej izbe na poschodí asi okolo pol 12-tej v noci a počul dole buchot. Predpokladal som, že je to moja mama. Počul som, ako pomaly kráča po schodoch do mojej izby. Zavolal som na ňu, ale nič nepovedala a zišla dole. Asi po pol hodine som išiel dole, aby som tam našiel papier so slovami: „Máš šťastie, aj ja sa bojím.”
Všade chýbali nejaké veci. Volal som mame, lebo stále neprišla domov z večere, na ktorej bola so svojimi priateľmi. Zavolal som policajtov a zamkol som sa v kúpeľni. Volal som policajtov, ale myslím, že odišli, keď si uvedomili, že som stále doma. Najviac vydesený v mojom živote som sa ukrýval v zamknutej kúpeľni.
Popadané veci
Keď som mal 19 rokov, sedel som v pracovni u nás doma a chystal si papiere na vysokoškolský predmet. Predtým izba patrila sestre, no tá sa odsťahovala. Stále tam však na stenách mala dekorácie - fotku pohoria, zrkadlo a tri závesy s nápismi „viera“, „nádej“ a „láska“. Zrazu som dostal zimomriavky, čo sa mi stávalo často, pretože bolo dosť chladno.
V tom momente však všetko na stenách spadlo. Vstal som, vyšiel z izby a uvedomil si, že všetko, čo viselo v dome okrem televízora v mojej izbe, popadalo. Všetky obrazy, trofeje a dokonca aj stojan so sviečkami. Všetko som dal na svoje miesto a radšej išiel do kampusu, kde som si materiály dokončil. Rodičom som o tom nikdy nepovedal. Stalo sa to za slnečného dňa.
Muž v zrkadle
Keď mal môj priateľ asi štyri roky, mal sa rozprávať s mužom, ktorého videl v zrkadle. Povedal o tom rodičom a oni boli prirodzene zvedaví, čo im o nich povie. Zrejme si mysleli, že má poriadne bujnú fantáziu. Rodičom povedal podrobnosti vrátane jeho vzhľadu, koníčkov a aj toho, ako zomrel.
Nakoniec sa ukázalo, že jeden z bývalých majiteľov domu bol muž, ktorý v ňom spáchal samovraždu. Najhoršie na tom bolo, že jeho opis sa zhodoval s tým, čo môj priateľ ako dieťa videl v zrkadle. Keď sa o tom dozvedeli jeho rodičia, do mesiaca sa z domu rýchlo odsťahovali.
Stratený telefón
Moji rodičia boli mimo mesta a ja som zostala sama doma. Práve sme sa presťahovali do nového domu a rodičia boli presne ten typ ľudí, ktorí nechávajú pred odchodom otvorenú garážovú bránu. Ja viem, hlupáci. Pozerala som telku a zrazu sa guľa na dverách do garáže začala krútiť. V šoku som začala hľadať telefón, pretože mobil som nechala na nabíjačke v aute rodičov.
Dom bol nový, takže sme nemali ani žalúzie či závesy. Ten, kto sa snažil dostať do domu cez garáž, teraz začal búchať na okná v obývačke. V tom momente som si uvedomila, že ten človek vidí každý môj pohyb. Vybehla som po schodoch a ďalej zúfalo hľadám mobil. Človek začal búchať na vchodové dvere niečím kovovým alebo plastovým.
Hnevala som sa sama na seba, že som telefón nevrátila na svoje miesto. Potom som si spomenula, že je v rodičovskej spálni. Ako som prechádzala chodbou, videla som dvoch mužov pred domom. Snažila som sa nájsť otcovu zbraň a medzitým som volala na políciu. Počas telefonátu sa rozbilo okno. Bola som na smrť vydesená. A zrazu všetko stíchlo. Čakala som v šatníku, kým som nezapočula sirény. Policajti nikoho nenašli a dodnes prípad nemá páchateľa.
