Média aj britská vláda krok aktivistov v galérií v Londýne rázne odsúdili. Pričom obraz zostal v bezpečí, ako každé iné vzácne historické dielo, bol aj tento chránený sklom, po ktorom polievka stiekla na zem. Reakcie, ktoré čin vyvolal, sú zaujímavé v tom, že ľudia sa väčšmi báli o bezpečie obrazu než o odkaz, ktorý ekoaktivisti hlásajú už niekoľko desaťročí. Predsa - len žijeme v časoch, kedy je už klimatická kríza z roka na rok citeľnejšia.
Suella Braverman, britská ministerka vnútra, sa vyjadrila k aktu takto: „Všeobecne sa zhodneme na tom, že musíme chrániť naše životné prostredie, no demokracia prijíma rozhodnutia civilizovaným spôsobom. Skutočne? Aké sú teda demokratické prostriedky na napadnutie rozhodnutia vlády udeliť viac ako 100 nových licencií na ťažbu ropy a zemného plynu v Severnom mori? Kto dal demokraticky ministrovi energetiky Jacobovi Rees-Moggovi mandát porušiť zákonné záväzky vlády podľa zákona o zmene klímy tým, že nariadil svojim úradníkom, aby vyťažili „každý kubický palec plynu?“ cituje členku vlády denník Daily Mail.
Najsúrnejšou otázkou, ktorú aktivisti ničivými protestami vyvolávajú je, že ako je možné, že fosílne spoločnosti, ktoré sú vládami podporované, neutrpia žiadnu ujmu, zatiaľ čo tí, čo o nich píšu a proti ich aktivitám protestujú, sú zatýkaní a odsudzovaní? Vyzerá to tak, že máme o jeden problém viac, mimo toho klimatického. Spoločenská situácia je nastavená tak, aby záujmy nadnárodných korporácií automaticky kryla - to je tiež jeden zo stereotypov, ktoré akcie podobného typu narúšajú a otvárajú priestor pre otvorenú kritiku.
Prajú im smrť
Podobné reakcie ako aktivisti z galérie schytala aj už celosvetovo známa Greta Thunberg, mladá klimatická aktivistka, ktorá každý piatok štrajkovala v meste. Odmietala chodiť do školy a pripravovať sa na život v systéme, ktorý beztak strhne vír zmien, ktoré klimatická zmena vyvolá. Ľudia jej priali smrť, verejne obesili jej podobizeň v Ríme, politici ju zosmiešňovali, bola predmetom urážok a hnevu. Akcie podobného typu teda len lepšie zvýrazňujú fakt, že ako spoločnosť nie sme až takí ochotní krízu riešiť. To však neznamená, že o nej aktivisti prestanú rozprávať.
Zmena, o ktorej aktivisti a vedci už dlhšiu dobu vravia, bude mať pre ľudstvo nepredstaviteľné následky. Už teraz sme svedkami klimatických migrácií, kedy ľudia opúšťajú svoju krajinu z dôvodu, že je už neobývateľná, bez vody. Teraz, keď je každý kút sveta obývaný, je však ťažšie nájsť si nový domov a to môže byť v blízkej budúcnosti dôvodom pre otvorené konflikty.
Sufražetky boli ráznejšie
Nie je nič nové ani nezvyčajné - útoky na obrazy v galériách na začiatku 19. storočia podstupovali aj sufražetky, emancipačné hnutie za zrovnoprávnenie žien. Tie na nespravodlivosť a nerovnoprávnosť upozorňovali častokrát extrémnymi formami - vypaľovaním poštových schránok či hladovkami. Sufražetka Mary Richardson dokonca jeden obraz rozrezala. Šlo o The Rokeby Venus od D. Velaqueza, nachádzal sa taktiež v Londýnskej národnej galérii.
Aktivistická dilema
Denník The Conversation k nastolenej téme prináša zaujímavý náhľad skrz sociálny experiment venujúci sa psychológii protestov. Prebiehal tak, že výskumníci ľuďom ukazovali opisy protestov a potom merali ich podporu voči demonštrantom a príčine, kvôli ktorej demonštrujú. Niektorí z testovaných subjektov čítali články opisujúce umiernené protesty, teda tzv. pokojné pochody. Ďalší zas články o extrémnych až násilných protestoch.
Protestujúci, ktorí podnikali extrémne až násilné akcie boli vnímaní nemorálnejšie a testovaní účastníci uvádzali nižšie emocionálne a sociálne prepojenie s nimi. Účinky takéhoto druhu protestu boli zmiešané. Vedci tak načrtli obraz tzv. aktivistickej dilemy. Teda situácie, kedy si aktivisti musia vyberať medzi umiernenosťou, ktorá je zväčša ignorovaná, a extrémnejšími formami. Tým sa síce pozornosť podarí upútať okamžite, no môžu byť kontraproduktívne, pretože ľudia menej rozmýšľajú o demonštrantoch samotných a viac o tom, čo spravili.
Čo je však najpodstatnejšie, je, že čas klimatickej hrozby tiká a je dôležité, aby sa voči tomu začali vlády adekvátne starať. Žiaden poškodený obraz uhlíkovú stopu nezníži, no môže byť rozbuškou, vďaka ktorej sa o téme bude hovoriť viac a ktorá sa lepšie zaryje do pamäti. Predsa len, ekoaktivisti pokojne protestovali desaťročia, odkedy sa vie o klimatickej hrozbe. Čím bližšie budeme k bodu, za ktorým už nebude cesty späť, tým hlasnejší budú.
