Upozornenie: Článok prezrádza dôležité dejové zvraty a informácie.
Princezná Rhaenyra Targaryen je menovaná za dedičku trónu po tom, keď chvíľu po smrti matky zomiera aj jej brat. Čo v krajine rozpúta vášnivú diskusiu. Sexizmus? Silné ženské charaktery? Incest? Krv a meče? Štyrikrát áno. Avšak žiadne tajomstvo či dôvod tešiť sa na ďalšie časti.
„To sa tak nerobí, do psej matere!“
Najväčším problémom seriálu je, že neobsahuje žiaden výraznejší problém, záhadu. Nachádzame sa v žánri fantasy drámy a ako divák od tvorcov očakávam, že mi už v prvej časti namixujú takú „legendu“, že zakaždým, keď sa dej „uvoľní“ a „roztiahne“, budem vedieť, že minimálne postavám alebo celému kontinentu hrozí skaza. „Toto ale nie je Hra o Tróny,“ môže niekto namietnuť. Nie je. Ale je to seriál a musí ma presvedčiť, že ide o viac než vydaj princeznej či problémy s prchkým strýkom, čo má erektilnú dysfunkciu a raz chce byť kráľom a druhý raz sa zas na všetko vykašľať.
„Ale čo Triarchia a Slobodné mestá? Tie predsa ohrozujú Westeros,“ môže znova niekto podotknúť. Áno – lenže prečo by sme sledovali takúto dobovú politickú drámičku, keď si môžeme prečítať o páde Byzantskej ríše? Náš svet je prepchatý politikou a vojnami, krvou a intrigami – len nám chýba mágia a tú chceme. V zdravej miere, pravdaže. Navyše žijeme v krajine, ktorá má NR SR, čo je pravdepodobne najväčší zdroj politického meme contentu na svete. To, že postavám v seriáli raz od času nad hlavou preletia draky, nás do cieľového žánru výrazne neposúva. A samotný príbeh o utláčanej šľachte, inceste a drakoch je, žiaľ, nevýrazný.
Recept na chutný koláč s príbehovou polevou
Spôsob, akým sa nás k sebe pokúša Rod Draka pripútať, je, že nás skrz rozprávača prenáša do minulosti – kráľ zvoláva akési konkláve zemepánov a tí rozhodujú, kto bude jeho dedičom. Všetci sme „prekvapení“, keď si šľachta miesto ženy (hoc staršej a čo sa následníctva týka prvej) volí radšej muža. Rovnaká situácia sa nám opakuje po smrti kráľovej manželky a dediča - a karty mieša nástup novej manželky a jej syna. Princezná Rhaenyra je teda stavaná do role akejsi „lámačky reťazí“ zastaralých konvencií Westerossu. Zoznamujeme sa aj s nepredvídateľným kráľovým bratom Daemonom a jeho rivalom, kráľovým pobočníkom alias dvorným intrigánom, a zisťujeme, že ríši hrozí vojna s Triarchiou.
Pripomeňme si však úvod do príbehu Hier o Tróny. Zrovnávaniu sa vyhnúť nemôžeme – Rod Draka nám stále predhadzuje odkazy na svojho slávnejšieho súrodenca a používa rovnaký opening. Očakávania sú na mieste. Hra o Tróny nás do deja vťahuje skrz mystiku Bielych chodcov a až následne nás zoznámi s protagonistami. Tvorcovia nás k príbehu pripútavajú tak, že nám ukážu viac než vedia postavy medzi sebou navzájom. Vieme o incestnom vzťahu dvojčiat, z ktorých jedna je manželkou kráľa – zároveň jediný, kto to vie spolu s nami, je v kóme. Vieme o motýlikoch Sansy ohľadne princa Joffreyho, no zároveň aj to, že je to riadny zm*d. Spoznávame úžasného Tyriona, ktorý je postihnutý, inteligentný a empatický. A princezná Daenerys dostáva práve do daru dračie vajcia. Áno, takto vyzerá začiatok niečoho, čo chceme pozerať, kým nám tvorcovia nerozuzlia všetky nastolené problémy.
50 odtieňov sivej
Prečo to pri Rode Draka nefunguje? Pretože furt v kuse kecajú len o politike, následníctve, a kedy sa princezná vydá, stále, neustále do omrzenia. Teraz sme na koňoch, teraz v lesíku – kecáme (o tróne!), teraz sme v meste a pozeráme na divadlo (o následníctve!), teraz zase v hrade na zasadaní rady (následníctvo, vojna, kráľov brat, svadba). Prosím, dá sa aj o inom? Môžeme použiť konečne nejaký nečakaný zvrat? Sme fakt vo Westerosse alebo na úrade vlády? Charaktery sú ploché. Nemajú medzi sebou reálne vzťahy, lebo riešia stále to, okolo čoho sa točí tento seriál od prvých piatich minút. Najobľúbenejšie jedlo Sansy Stark bol citrónový koláčik – prečo si to pamätám, keď je to taká banálnosť? Pretože to parádne vystihovalo jej manierovosť v prvej sérií a prehlbovalo odlišnosť so svojou mladšou sestrou, ktorá radšej naháňala mačky. O princeznej Rhaenyre vieme zatiaľ len to, že je nadržaná a fest túži po tróne… Okej, a rada si číta – o princeznej, ktorá si ten trón vzala.
Najsivejším odtieňom Rodu Draka sú však dialógy. Suché, fádne, idúce len k pointe následníctvo-trón-svadba-povinnosť. Rovnako skáče aj príbeh – ten nám skrátka nedovolí ani na chvíľu spomaliť a preskúmať okolie a jeho postavy. Vniknúť do ich myslí, spoznať ich túžby či chvíle radosti. Najväčšmi ma to zasiahlo pri scéne, kedy princezná zvádzala svojho osobného strážcu. Úprimne, nerozumel som tomu a mal som chuť odvracať pohľad. Vtedy mi do očí asi najviac bil fakt, že o tom chlapovi viem len to, že je pekný a o jej motivácií zas len to, že je neukojená, lebo jej strýko zdrhol preč. Mohla to byť inak pekná scéna, hra na mačku a myš, pri ktorej by mala princezná na vrch – mohla ho pokojne vydierať alebo – konečne – rozprávať o tom, čo cíti, čoho sa bojí a čo všetko, okrem následníctva, jej robí nervy. Miesto toho sme s nimi absolvovali „povinnú jazdu“ – ako keď si s rodičmi na výlete a musíte sa odfotiť pri každej prkotine, pretože sa to tak odjakživa robí.
A tak ďalej...
Záver? Pozeraj to s kamošmi, frflite a vymýšľajte si fiktívne dialógy, ktoré medzi postavami prebiehajú. Celkom fajn aktivita na párty – spoznáš tak viacej svojich blízkych a navyše sa aj zasmejete. Pretože smiech je tiež jednou z vecí, na ktorú sa v Rode Draka pri tvorbe príbehu očividne zabudlo.
