💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Vidličky existovali už v staroveku, no nejedlo sa nimi.
- V stredovekej Európe ich cirkev považovala za diabolské.
- Rozšírili sa vďaka talianskej a francúzskej aristokracii.
- Až v 18. a 19. storočí sa stali bežné v domácnostiach.
Nie je pravda, že vidličky sú moderný výmysel. Archeológovia našli ich predchodcov v starovekej Číne aj Ríme. Slúžili však najmä v kuchyni - na prípravu mäsa alebo miešanie jedál. V Ríme sa objavovali kovové dvojhroté nástroje, ale nikto nimi ešte nejedol. Bežne sa však jedlo rukami, prípadne lyžicou či nožom.
Keď sa stolovanie stalo hriechom
Zlom nastal v 11. storočí, keď byzantská princezná Theodora Doukaina priniesla do Benátok svoju zlatú vidličku. Talianske vyššie vrstvy ňou boli fascinované, no cirkev zúrila.
Benediktínsky mních svätý Peter Damian ju nazval „výstrelkom márnivosti“ a tvrdil, že jesť pomocou dvoch hrotov, ktoré pripomínajú tridentské zbrane Hádesa a Poseidona, je urážka Boha. Po princezninej predčasnej smrti to považovali za boží trest.
Taliansko ju milovalo, Briti sa jej smiali
Hoci mala cirkev výhrady, talianska šľachta si vidličku obľúbila, najmä pri jedení kandizovaného ovocia a rezancov. Cez sobáše a dvorské kontakty sa dostala aj do Francúzska, kde ju podporovala Katarína Medicejská.
Briti však ešte v 17. storočí vtipkovali, že „len lenivci a zženštilci jedia vidličkou“. To sa zmenilo, keď kráľ Karol I. v roku 1633 vyhlásil, že vidlička je nástroj slušnosti a daroval ju svojim deťom.
Tvar, ktorý zmenil všetko
Spočiatku mali vidličky len dva hroty, čo stačilo na ovocie, ale nie na zemiaky či ryžu. Až v 18. storočí prišli remeselníci so štyrmi hrotmi a miernym zakrivením, ktoré umožnilo pohodlné naberanie. S rozvojom výroby a poklesom cien kovov sa vidličky začali masovo vyrábať a v 19. storočí sa stali bežným nástrojom strednej triedy. Dnes si bez nich stolovanie ani nevieme predstaviť.
História vidličky je príkladom toho, ako môže byť úplne obyčajná vec v určitom období považovaná za nečistú, nevhodnú alebo dokonca hriešnu. Kým dnes ju používame automaticky, kedysi bola symbolom vzbury proti normám, nástrojom elity aj terčom posmechu. A hoci sa jej kedysi báli ako diablovho nástroja, dnes je len tichým svedkom našich obedov.