Diana Weinberg odišla pred štrnástimi rokmi do Izraela kvôli láske. Dnes je Tel Aviv jej domovom, vychováva tam tri deti, buduje si kariéru a prostredníctvom sociálnych sietí približuje Slovákom každodenný život v krajine, o ktorej často koluje množstvo mýtov.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- aký bol najväčší šok, ktorý zažila po príchode do Izraela
- ako hodnotí pôrod v izraelskej nemocnici
- kedy zažila paralyzujúci strach kvôli dianiu v krajine
- ako to vyzerá v Tel Avive v bežný deň
- aké kompromisy musela spraviť v manželstve s cudzincom
Žiješ v Izraeli už 14 rokov. Čo ťa sem pôvodne priviedlo a aké boli tvoje prvé dojmy?
Do Izraela som prišla kvôli láske. Pôvodne som si myslela, že tu zostanem len krátko, ale život to zariadil inak. Prvé, čo ma prekvapilo, bola neuveriteľná energia tejto krajiny. Všetko je intenzívnejšie: ľudia, emócie, tempo života. Zároveň ma fascinovalo, ako sa na tak malom území stretáva toľko kultúr, náboženstiev a jazykov.
Zažila si na začiatku nejaký poriadny kultúrny šok?
Určite. Najväčším šokom pre mňa bola priamočiarosť Izraelčanov. Na Slovensku si často dávame väčší pozor na formu, tu ľudia povedia svoj názor bez servítky. Zo začiatku som to vnímala ako nevychovanosť, dnes viem, že je to skôr prejav úprimnosti.
Taktiež som mala s našou východoeurópskou vzťahovačnosťou problém prijať akúkoľvek kritiku. Dnes viem, že jedine konštruktívna kritika ma vie posunúť ďalej. Druhá vec, ktorá ma šokovala v dobrom slova zmysle, bola silná orientácia na rodinu a deti.
Židovská mentalita a tradície sú pre mnohých Slovákov veľkou neznámou. Čo ťa na ich spôsobe života, myslení alebo tradíciách najviac očarilo a na čo si si, naopak, musela dlho zvykať?
Najviac ma oslovilo, ako dokážu prepájať moderný život s tisícročnými tradíciami. Šabat napríklad nie je len náboženský zvyk. Pre mnohé rodiny je to čas, keď sa všetci stretnú pri jednom stole a jednoducho sú spolu. Veľmi sa mi páči aj dôraz na vzdelanie, diskusiu a kladenie otázok.
Práve to kladenie otázok môže byť pre niekoho veľmi otravné, ale celá viera je postavená na pýtaní sa veľa otázok a na kritickom myslení.
Najdlhšie som si zvykala na to, že všetko funguje trochu chaotickejšie, ako som bola zvyknutá zo Slovenska. Niekedy mám pocit, že celý Izrael funguje na poslednú chvíľu, a napriek tomu to nejakým zázrakom funguje.
Na svojom profile dokumentuješ aj bežný rodinný život. Porodila si tam tri deti – v čom je prístup v izraelských pôrodniciach iný ako u nás?
Moja skúsenosť bola veľmi pozitívna, neviem to ale porovnať so Slovenskom, pretože som tam nikdy nerodila. Tu v Izraeli som však zažila veľmi ľudský prístup. Zdravotníci sa snažia vytvoriť čo najprirodzenejšiu atmosféru a veľmi silno rešpektujú požiadavky rodičky. Po pôrode sa kladie veľký dôraz na kontakt mamy s bábätkom a podporu dojčenia. Veľmi príjemne ma prekvapilo aj to, aké moderné vybavenie a služby nemocnice ponúkajú. V Izraeli sa liečia ľudia z celého sveta a nachádza sa tu aj jedna z najlepších nemocníc sveta.
U nás je rodina s tromi či štyrmi deťmi občas vnímaná ako „veľká“, no v Izraeli je to úplný štandard. Prečo majú Izraelčania tak radi veľké rodiny a ako vnímaš ich prístup k výchove detí?
Rodina je v Izraeli veľmi dôležitá. Veľa ľudí vyrastá vo veľmi úzkych vzťahoch s rodičmi, súrodencami aj starými rodičmi a prirodzene chcú vytvoriť podobné prostredie aj pre svoje deti. Spoločnosť je veľmi silne priateľská k deťom a mamičkám. Majú veľké pochopenie pre hlasný detský džavot detí a majú aj trpezlivosť pre mamičky s kočíkom.
Pri výchove detí sa mi veľmi páči, že nie sú povolené žiadne fyzické tresty. Tým, že sú tak orientovaní na diskusiu, dokážu deti presvedčiť bez použitia sily z pozície rovnocenného partnera a tak im odovzdávajú skutočné nástroje pre život. Pretože, ak vás naštve šéf alebo zamestnanec, nedáte mu jednu výchovnú ale vydiskutujete si to s ním.
Pre Slováka je nepredstaviteľné, že spálňa v dome slúži zároveň ako protiraketový kryt (tzv. mamad). Ako sa človek psychicky nastaví na to, že toto je súčasť jeho každodennej reality?
Človek si na to nezvykne v zmysle, že by mu to bolo jedno. Skôr sa naučí, že je to bezpečnostné opatrenie podobne ako hasiaci prístroj alebo bezpečnostný pás v aute. Dúfate, že ho nikdy nebudete potrebovať, ale ste radi, že ho máte. Keď siréna zaznie, každý vie, čo má robiť, a práve táto pripravenosť pomáha znižovať paniku.
Cítiš sa ty a tvoja rodina v Tel Avive bezpečne? Ako vysvetľuješ situáciu okolo sirén a krytov svojim trom deťom, aby nemali strach?
Je to taký paradox, v Izraeli sa cítim bezpečne v nebezpečných situáciach a naopak v európských krajinách sa cítim nebezpečne aj keď zatiaľ panuje relatívne bezpečie.
Pocit bezpečia má viacero rovín a jednou z najhlavnejších je činnosť štátu v rámci prípravy na hrozby. Toto si odvážim tvrdiť, že celá Európa v súvislosti s civilnou obranou zaspala niekoľko desaťročí.
Deťom sa snažíme všetko vysvetľovať primerane k ich veku. Nehovoríme o hrozbách, ale o tom, že existujú pravidlá, ktoré nás chránia. Pre menšie deti je to podobné ako nácvik požiarneho poplachu v škole.
Život v krajine, ktorá je v neustálej pohotovosti si vyžaduje obrovskú psychickú odolnosť. Zažila si za tých 14 rokov situáciu, kedy si pocítila skutočný paralyzujúci strach?
Áno. Najmä obdobie po 7. októbri bolo psychicky veľmi náročné, pretože vtedy kolovali stovky videí z krvavého masakru a popráv, ktore páchal Hamas a ktoré si sám natáčal.
Čo sa týka vojny, človek sa naučí fungovať ďalej, chodiť do práce, starať sa o deti, ale zároveň mať plán, čo urobí, ak zaznie siréna.
Ako vyzerá tvoj bežný deň, keď sa práve „nič nedeje“? Darí sa ľuďom v Tel Avive žiť normálny lifestyle, chodiť na kávu, na pláž a baviť sa aj napriek neustálemu napätiu v krajine?
Áno. Tel Aviv je veľmi živé mesto. Ľudia chodia do práce, na pláž, športujú, sedia v kaviarňach, stretávajú sa s priateľmi. Práve schopnosť žiť normálny život napriek neistote je podľa mňa jednou z najsilnejších vlastností Izraelčanov.
Vo svojom obsahu prinášaš dôležitý kontext a vyvraciaš hoaxy o Izraeli. V čom vidíš najväčší rozdiel medzi tým, ako o dianí v krajine informujú slovenské či svetové médiá, a tým, aká je skutočná realita na uliciach Tel Avivu?
Médiá prirodzene informujú najmä o konfliktoch, pretože to sú správy. Bežný život sa do titulkov dostáva len zriedka. Ľudia potom môžu mať pocit, že celý Izrael vyzerá ako vojnová zóna, čo jednoducho nie je pravda. Mojím cieľom nie je popierať problémy, ale dopĺňať obraz o každodennú realitu.
S akým najbizarnejším mýtom o živote v Izraeli si sa na sociálnych sieťach stretla a mala si potrebu ho okamžite uviesť na pravú mieru?
Že v Izraeli sa neustále strieľa a ľudia žijú permanentne zavretí v krytoch. Keď sem potom niekto príde ako turista, býva prekvapený, že vidí plné pláže, kaviarne, koncerty a normálny mestský život.
Akí sú v skutočnosti Izraelčania, keď s nimi človek žije bok po boku?
Veľmi otvorení, temperamentní a ochotní pomôcť. Niekedy pôsobia hlučne alebo priamočiaro, ale keď človek potrebuje pomoc, často sa nájde niekto, kto sa zastaví a pomôže úplne spontánne. Silný zmysel pre komunitu je niečo, čo si na nich veľmi vážim.
Tvoj manžel je zrejme miestny. Ako vyzerá fungovanie v takomto kultúrne zmiešanom manželstve? Musela si sa ty prispôsobiť židovskému spôsobu života?
Každé medzinárodné manželstvo je o kompromisoch. Naučila som sa hebrejčinu, spoznala som židovské tradície a prirodzene sa stali súčasťou nášho života. Zároveň sa snažíme, aby naše deti poznali aj slovenskú kultúru, jazyk a korene. Vnímam to ako obohatenie, nie ako konflikt dvoch svetov.
Okrem toho, že si mamou na plný úväzok a tvoríš skvelý obsah na sociálne siete, čomu sa v Izraeli venuješ profesijne?
Pracujem v oblasti vybavovania slovenského a českého občianstva pre potomkov ľudí, ktorí majú korene na Slovensku alebo v Česku. Je to práca, ktorá spája históriu, administratívu aj ľudské príbehy. Veľmi často pomáhame rodinám znovu objaviť ich vlastné korene.
Keď máte voľno, ako najradšej tráviš čas s rodinou? Čo robia domáci v Tel Avive cez víkend?
Najradšej ideme na pláž, do parkov alebo na detské ihriská. Veľmi obľúbené sú aj spoločné brunche či večere s rodinou a priateľmi. Ak je pekné počasie, veľká časť života sa odohráva vonku.
Keď vidíš situáciu v Izraeli a zároveň to, ako sa vyvíja život na Slovensku, neprebleskne ti občas hlavou myšlienka na návrat? Viete si predstaviť, že by ste sa raz ako celá rodina presťahovali na Slovensko?
Slovensko bude vždy mojím domovom a mám k nemu silný vzťah. Zároveň som si za tých 15 rokov vybudovala život v Izraeli, mám tu rodinu, prácu aj priateľov. Dnes je naším domovom Izrael. Nikdy nehovorím nikdy, pretože život vie prekvapiť, ale v tejto chvíli si náš každodenný život predstavujem práve tu.
