Peter Dobiaš je kapitánom výletnej lode vo švajčiarskej firme, ktorý už 44 rokov pláva na riekach Európy. V našom rozhovore sa podelil o svoje nezabudnuteľné zážitky, výzvy, ktorým čelí počas plavby, a zaspomínal aj na tragédie, ktoré mu zostali v pamäti. Dozvieš sa, či je práca kapitána taká ružová, ako sa na prvý pohľad zdá, alebo skrýva aj svoje temné stránky.
Ako ste sa dostali k profesií kapitána na lodi?
Už ako malý chlapec som bol vášnivým čitateľom dobrodružných kníh o námorníkoch. V škôlke, kým ostatní snívali o tradičných povolaniach, ja som už vedel, že moje miesto je na palube lode. Námorník – to bolo jediné, čím som chcel byť, a tento sen ma poháňal vpred, bez ohľadu na to, čo si o tom mysleli ostatní. V časoch komunizmu, keď sme v škole vypĺňali dotazníky o našej budúcnosti, som bol akosi „mimo“. Spolužiaci sa pripravovali na prácu v baniach či koželužniach. Učitelia mi radili, aby som si to rozmyslel, aby som zvolil povolanie vhodnejšie pre režim, no moje srdce už bolo dávno rozhodnuté. V roku 1978 som sa zapísal na školu na Šifelovej, kde som študoval lodnú dopravu.
Po ukončení školy ma čakala vojenská služba, a keď som sa v roku 1986 vrátil, môj sen sa začal napĺňať – stal som sa lodníkom. O sedem rokov neskôr som sa stál kapitánom. Najprv na nákladnej lodi a neskôr som sa stal kapitánom aj výletnej lode, a od tej chvíle som neprestával plávať.
V čom je rozdiel byť kapitánom na nákladnej lodi a na výletnej?
Rozdiel medzi nákladnou a výletnou loďou je výrazný, najmä v oblasti zodpovednosti. Na výletnej lodi mám teraz na starosti 250 cestujúcich, zatiaľ čo pri nákladnej lodi som prepravoval tisíce ton uhlia. Nákladná loď má jednoduchší režim – posádka môže nosiť civilné oblečenie, kým na výletnej lodi je poriadok prísnejší, skoro polovojenský. Uniforma je povinná a všetko musí spĺňať prísne štandardy. Na nákladných lodiach sme boli prevažne Slováci, no teraz na výletnej lodi spolupracujem s ľuďmi z celej Európy.
Skúste popísať váš pracovný deň.
Sám seba nazývam „nočný jazdec“ – vstávam o polnoci a pracujem do 6. rána. Potom mám 6 hodín voľna, ktoré využívam na spánok, a od 12:00 do 18:00 večer opäť pracujem. Po večeroch si rád prečítam dobrú knihu alebo trávim čas v spoločnosti kolegov. Prichádzam do styku aj s cestujúcimi, ale to hlavne na začiatku plavby pri uvítaní, alebo na konci. Striedame sa dvaja kapitáni, každý z nás má 6-hodinové zmeny, aby sme sa vyhli únave. Naším komunikačným jazykom je angličtina, ale na Dunaji je úradným jazykom nemčina, čo nám umožňuje spojiť sa s komorami, zavolať pomoc alebo komunikovať s políciou.
Prečo ste sa nakoniec nestali kapitánom na zaoceánskej lodi ako ste najprv chceli?
V našich podmienkach neexistovala škola zameraná na toto povolanie. Našťastie bývalá Československá plavba Dunajská mala divíziu riečnej a námornej dopravy. Po maturite som stál pred voľbou, do ktorej divízie sa vydať. Pôvodne som uvažoval o námornej doprave, ale nakoniec rozhodli dve veci: pracovný čas, pretože námorníci pracujú 6 mesiacov a 6 mesiacov sú doma, a vyššie platy na Dunaji, ktoré boli až trikrát vyššie ako na mori. Tieto faktory ma priviedli k rozhodnutiu pre riečnu plavbu, aj keď som si sľuboval, že sa k námornej doprave raz vrátim. Potom však prišla revolúcia a všetko sa zmenilo.
Ak by niekto mal víziu, že sa chce stať kapitánom, tak čo by ste mu odporučili ako na to?
Aby sa človek stal kapitánom, musí začať ako plavčík. Po čase dostane lodnícku knižku, do ktorej sa mu zapisujú každodenné plavby. Na postup potrebuje odplávať 540 dní počas troch rokov. Celý proces trvá minimálne 6 rokov, aby sa dostal k kapitánskym skúškam, a potom ešte 2-3 roky praxe s ostrieľanými kapitánmi. Celkovo môže cesta k pozícii kapitána trvať 9 rokov. Vyžaduje to vytrvalosť a schopnosť zvládať zodpovednosť aj psychický tlak, pretože táto práca nie je jednoduchá.
S akými najväčšími výzvami sa počas plavby stretávate?
Pri vysokej hladine vody sa loď nezmestí pod niektoré mosty, takže musíme celú hornú palubu zložiť, aby sme získali potrebný priestor. Je to napínavá situácia, pretože musím presne odhadnúť výšku a často prechádzame s rezervou len 30 cm. Ak je tá rezerva menšia, plavbu musíme zastaviť. Naopak, pri nízkom stave vody sa stáva, že dno lode niekedy narazí na riečne dno, čo je tiež veľmi nepríjemné. Taktiež musíme byť neustále sústredení, pretože pri plavbe lodí neplatí pravidlo pravej strany ako na cestách – lode sa musia vzájomne dohodnúť podľa svojho úseku a aktuálnej situácie.
Za tie roky ste určite zažili množstvo nezabudnuteľných zážitkov, či už pozitívnych, alebo negatívnych. Ktoré z nich vo vás zanechali najhlbší dojem?
Na lodi sú dobré zážitky, najmä vďaka skvelej partii a organizovaným nautickým párty. Avšak za roky sa mi viac vryli do pamäti tragické chvíle. Jedna z najhorších udalostí, ktorých som sa nezúčastnil, sa stala na plavidle Freudenau, kde sa počas povodní potopil remorkér Ďumbier s deviatimi členmi posádky, ktorých som poznal. Silný prúd v priepustí loď stiahol do vody. Iba jeden člen sa zachránil, ostatní bohužiaľ zahynuli. Najsmutnejšie bolo, že som sa s kapitánom rozprával len tri hodiny pred nehodou. Havária sa stala kvôli nedostatku informácií o plavebnej komore, ktorá bola nová a ešte nebola odskúšaná. Odvtedy sa už takéto situácie nevyskytujú, pretože pri vysokých hladinách vody sú stanovené jasné pravidlá pre plavbu.
Potom určite smrť blízkeho kamaráta a spolužiaka, ktorý sa v noci vybral na palubu nášho nákladného člnu a odvtedy bol nezvestný. Jeho telo sa našlo až po týždňoch. Nezistilo sa či spadol alebo mu niekto pomohol, ale uzatvorilo sa to ako nešťastná náhoda.
Zažili ste aj vy na vlastnej koži niečo, na čo len tak nezabudnete?
Myslím, že to bolo niekedy medzi rokmi 1986 a 1990, keď sme plávali z Dolného Dunaja. Za zlých podmienok sme sa nedokázali trafiť do plavebnej dráhy a narazili sme na zatopený ostrov, ktorý nebolo vidieť. Naša loď sa poškodila a vznikla 6,5 metrová diera, takže začala okamžite klesať. Našťastie sa loď usadila asi pol metra nad vodou, a tak sme tam čakali asi mesiac, kým prišla pomoc a evakuovali nás do lodenice v Komárne.
Mám aj ďalší zážitok z výstupu z plavebnej komory v Pasove, kde sme sa kvôli zlému vzájomnému porozumeniu takmer čelne zrazili s inou loďou. Našťastie som v tej chvíli nebol na službe. Pri náraze ma hodilo o stenu nadstavby lode, mal som len modriny a tržné rany. Šok z tejto skúsenosti ostal, najmä preto, že sa to stalo nečakane v tme.
Môžu neskúsení kapitáni prispieť k týmto nehodám?
Je to o skúsenostiach, ale aj tak sa stále dejú nehody. Nedávno mladý kapitán narazil v Komárne do piliera mosta, čo viedlo k zničeniu prednej časti lode a niekoľkým zraneniam. Nehody sa stávajú pravidelne, a hoci sa to môže zdať, za 30 rokov sa počet lodí výrazne zvýšil, pričom havárie ostávajú na podobnej úrovni. Na flotilu okolo 6-7 tisíc lodí v Európe sú incidenty skôr výnimočné. Mladší a menej skúsení kapitáni môžu byť náchylnejší na chyby, ale zas starší ľudia môžu byť menej koncentrovaní. Je to veľmi individuálne. V roku 2019 sa stala vážna havária v Budapešti, pri ktorej zahynulo 28 ľudí. Jeden starší kapitán narazil do malej lode kvôli zlej viditeľnosti a kombinácii faktorov ako tma, hustý dážď a vysoká voda.
Malá loď sa za 7 sekúnd potopila a kapitán, ktorý mal čoskoro odchádzať do dôchodku, sa od tej doby nachádza v domácom väzení, pretože havária nie je stále doriešená a nikto nechce prevziať zodpovednosť.
Čo sa týka všeobecne havárií lodi, veľa ľudí pozná práve haváriu lode Titanic. Je zrejme, že okolo Titanicu je veľa záhad, ktoré nie sú vysvetlené, ako to vy vnímate?
Havária Titanicu je známa, ale nie je najhoršia. Mnoho ľudí si ju spája s rôznymi teóriami, pričom zodpovednosť leží na kapitánovi aj spoločnosti, ktorá ho tlačila na kratšiu trasu cez ľadovce. Na konci druhej svetovej vojny sa však stala tragédia s loďou Wilhelm Gustloff. Na palube bolo 10 600 ľudí, hoci loď mala kapacitu len 6 000. Po vyplávaní z Dánska ich zasiahol útok ruskej ponorky, ktorá odpálila tri torpéda. Loď sa potopila za necelú hodinu, pričom takmer 9 600 osôb, vrátane 5 000 detí, zahynulo. Kapitán ruskej ponorky, Aleksander Marinesko, dostal vyznamenanie za tento zásah, hoci obete boli väčšinou civilisti.
Aké sú najväčšie pozitíva či negatíva tejto výnimočnej profesie?
Práca kapitána na lodi je veľmi rešpektovaná a zaujímavá. Pre mňa je najdôležitejším aspektom momentálny pracovný čas, čo mi umožňuje plánovať si voľno a tráviť čas s rodinou. Samozrejme, táto práca so sebou nesie značnú zodpovednosť a stres, a dlhé obdobia bez blízkych môžu byť náročné. Preto je dôležité zvážiť, či ste ochotní tomu opätovať čas. Ja som sa snažil naplno využiť ten čas, ktorý mám s rodinou, a venoval som sa im, aby som si užil každý moment.
