Pamätáš si svoj prvý deň v Mongolsku?
Bol to február 2012. Prvé, čo som zistila bolo, že je tu strašná zima. Február je v Mongolsku najchladnejší mesiac vôbec.
Pamätám si, že som mala oblečenú bundu, v ktorej mi bola zima aj na Slovensku. Keď som sem dorazila, chlad som v priebehu niekoľkých minút cítila v hĺbke kostí.
Prečo Mongolsko? Slovák ho ťažko nájde vôbec na mape ...
Aj ja som mala zo začiatku trocha problém (smiech). Dôvody boli dva. V prvom rade som si tu našla priateľa. V druhom rade tým, že som študovala medzinárodné vzťahy a jazyky, tréning v iných krajinách je pre diplomata veľmi dôležitý. Pamätám si, že všetci spolužiaci si vyberali krajiny ako Belgicko, Nemecko či iné štáty Európskej únie.
Mne prišli nezaujímavé. Povedala som si, že to vyskúšam niekde inde. Najprv som uvažovala o Blízkom východe, potom o ázijských krajinách. Prvé z toho vzišlo Mongolsko, kde som počas magisterského štúdia v Dánsku absolvovala stáž.
Kde si stretla terajšieho manžela?
Na Aljaške počas Work and Travel programu.
Vrátim sa k zime. Spomínala si, že si prišla vo februári, vieš si spomenúť na najchladnejšiu zimu?
Čo je zaujímavé, v Mongolsku sa nepočíta, ako dlho ste tu na základe mesiacov či rokov, ale miestni sa vás spýtajú, koľko zím ste v Mongolsku prežili. Myslím, že je to aj kvôli tomu, že v lete sem chodia turisti, ktorí si užijú leto a vrátia sa naspäť domov. Cudzinci, ktorí sú tu dlhodobejšie, tu žijú aj v zime.
Najchladnejšie zimy, aké som tu prežila, boli v rokoch 2013-14. Potom som sa vrátila domov na Slovensko a prišla som naspäť v roku 2018. Musím povedať, že odvtedy sú tu zimy miernejšie. Je to aj kvôli klimatickým zmenám. V Mongolsku sa štatisticky zvýšila teplota (za 60 rokov) o dva stupne. Je to cítiť. Tým, že mnohí ľudia ešte stále žijú nomádskym spôsobom života, je veľa z nich od prírody závislých. Má to veľký vplyv na to, kde sa budú pohybovať a žiť.
Je podľa teba nomádsky spôsob života Mongolov udržateľný?
V rámci nejakých formálnych politík a vízií sa o tomto spôsobe života, ktorý je súčasťou mongolskej kultúry, hovorí dosť málo. Mladí ľudia sa väčšinou sťahujú do miest a nechcú žiť spôsobom života, ktorí viedli ich rodičia. Žiť nomádsky a najmä v zime je veľmi náročné. Ani v lete to nie je najjednoduchšie, lebo je strašne horúco. Človek musí skoro vstať, postarať sa o zvieratá, o teplo v jurte, muži chodia so zvieratami von, ženy celý deň varia a pripravujú deti do školy, lebo nie všetci sa nachádzajú v blízkosti školy. Je to celodenná práca, nie osemhodinová. Čo je zaujímavé, keď sa v septembri začne nový školský rok, väčšinou sa ženy s deťmi sťahujú do miest, aby mohli chodiť do školy.
Napriek tomu, že do hlavného mesta prišli ľudia z vidieka, keď už sú tu, musia sa usadiť. Žijú v jurtách, majú to povolené aj v meste. Alebo bývajú aj v jednoduchších domoch, ale nemajú už zvieratá. Tým, že je tu chladnejšie a život nie úplne jednoduchý, ľudia sú tuhší a odolnejší nielen voči zmenám v počasí, ale aj v živote.
Sú zvyknutí aj na smrť zvierat. Keď je zima veľmi chladná, objavuje sa prírodný úkaz, ktorý sa volá „dzud“, kedy naraz zahynú tisíce zvierat. Mne je smutno sa na tie štatistiky pozerať, ale tunajší ľudia sú na to zvyknutí. Mongoli rozlišujú rôzne typy dzudu - buď sa zvieratá nevedia dostať k tráve alebo k vode, všetko závisí od prírody. Tým, že dochádza k zmenám vo frekvencii požiarov či potôp, tým je ťažšie uchovať si nomádsky spôsob života.
Aké teploty vládnu v zime?
Najnižšie teploty mimo mesta tu môžu dosiahnuť -45 °C. V meste je o čosi teplejšie. Ja som zažila nejakých -35 °C. Bola som len pár minút vonku a nebolo mi všetko jedno, ale uvedomila som si, že nie je rozdiel medzi -15 a -30 °C.
Je to proste strašná zima. Je tu suchá, keďže Mongolsko je vnútrozemská krajina medzi Ruskom a Čínou.
Rozprávala som sa napríklad s Japoncami, tí mi hovorili, že vlhká zima, ktorú majú oni, je oveľa horšia. Ale potvrdili, že aj tá mongolská je dosť zlá.
Ako sa dýcha v nízkych teplotách, navyše keď má hlavné mesto problém so znečistením?
Nie je to nič komfortné. Teraz chodíme von všetci s respirátormi, máme šály a bundy, aby sme si zakrývali polovicu tváre, aby sme si ochránili dýchacie cesty. Najzlatší je pohľad na malé deti, ktoré vyzerajú ako také snehuliačiky, lebo majú strašne veľa vrstiev a rodičia im dávajú okolo hlavy šály a vidno im iba oči. Čo sa týka Ulanbátaru, tak okrem toho, že je to najchladnejšie hlavné mesto na svete, tak je aj jedno z najznečistenejších, čo sa týka kvality vzduchu.
Čím to je spôsobené?
Najčastejšie používané štatistiky hovoria, že 80 percent znečistenia pochádza z vykurovania jurtových štvrtí, nazývaných „ger distrikty“. Ger znamená v mongolčine jurta. V jurtách a domoch nemajú prístup k infraštruktúre – vodovodom, sanitácii, kanalizácii, elektrine, plynu. Stále kúria uhlím, napriek tomu, že od roku 2019 je kúrenie surovým uhlím zakázané. Začali vyrábať rafinované uhlie, je to dosť špinavý biznis. Rafinované uhlie má vydržať dlhšie, ale má nižšiu výhrevnosť.
Hoci oficiálne štatistiky vlády hovoria, že kvalita vzduchu sa zlepšila, veľa ľudí ilegálne kúri obyčajným uhlím, lebo si to rafinované nemôžu dovoliť. Ľudia taktiež kúria tým, čo nájdu.
V zimnom čase, kedy je kvalita vzduchu najhoršia, teda najmä ráno, chodíme v respirátoroch. Ráno ľudia vstanú, zakúria si a chodia do práce autami. Okolo 10 percent znečisteného vzduchu je v dôsledku starých aut, ktoré sa sem dostanú z Japonska, Južnej Kórei či Európy, lebo čo sa týka emisných pravidiel, nie sú nejaké striktné. Navyše sem prúdi nekvalitný benzín z Ruska.
Kúri sa aj jačím trusom?
Na vidieku áno, je to dobrý príklad cirkulárnej ekonomiky. V meste sa to už nedeje, lebo tu nie je ten trus.
Nevplýva na kvalitu ovzdušia aj ťažba čierneho uhlia?
Mongolsko leží na približne 10 percentách svetových zásob čierneho uhlia. Je to krajina, ktorá má veľa nerastných surovín. Bane na čierne uhlie sa nachádzajú aj v blízkosti Ulanbátaru. Sú snahy, aby tam ľudia nechodili a nebrali si uhlie, ale niektorí to robia ilegálne. Uhlie tu je všade, je to nerastná surovina, ktorá sa dá kúpiť lacno. Kedy sa zakáže uhlie v akejkoľvek forme sa nevie, a ani sa o tom nerozpráva. Ťažobný priemysel je v Mongolsku hlavný zdroj príjmu a ekonomika je nediverzifikovaná a hrozne zraniteľná, ukázal to aj covid.
Aké majú aktivity ľudia v meste počas zimy?
Tí, ktorí sú odolnejší, chodia von na dlhšie. Ľudia sa stretávajú v reštauráciách, baroch ...
Aj sa korčuľujú?
Kedysi sa korčuľovalo vonku na jazerách, riekach, ale minulú zimu sa postavil prvý ľadový štadión v spolupráci s Kanaďanmi. Ja by som to neriskovala ísť na rieku alebo jazero. Nikdy neviete, aký hlboký je ten ľad. Veľa Mongolov nevie plávať, v lete sa tu veľa ľudí utopí.
Na čo by človek nemal zabudnúť, keď príde do Mongolska v zime, čo by si mal priniesť?
Po tých rokoch som zistila, že si netreba nosiť nič. V podstate nič nestačí. Ja som si kúpila pred štyrmi rokmi v Nemecku strašne drahú bundu, o ktorej mi tvrdili, že je najteplejšia, akú majú. Teraz mám vlastne zimné oblečenie iba lokálne. Z kašmíru, z vlny, hrubé, niekoľkovrstvové. Mám bundu, ktorá vyzerá ako „deel“, čo je tradičné oblečenie, ktoré nosia Mongoli. Pri hlave má veľa výplní a siaha až po členky, je veľmi teplá. Snažím sa podporovať lokálnych výrobcov, bola vyrobená tu.
Aké snehové podmienky vládnu v Mongolsku?
Na juhu je púšť, väčšinu povrchu však pokrývajú stepi, osem percent z celkového územia sú lesy, ktoré sú prevažne na severe, najmä tam je viac snehu. V meste sa ho veľa neuchová.
V Ulanbátare nehrozia snehové prázdniny?
Tu majú prázdniny kvôli vzduchu. Teraz sa začínajú od 18. decembra do 2. februára. Je to aj preto, že je tu v zime strašne veľa detí chorých (aj pred covidom), sú to akési chrípkové a vzdušné prázdniny. Kvôli covidu tu však školy boli zatvorené skoro nonstop dva roky.
Keby sme porovnali mongolskú a slovenskú zimu?
S rodičmi sme často chodievali do Tatier. Mongolská zima mi pripomína našu horskú zimu. Vzduch je štipľavý, niekedy to bolí, keď ho dýchate. Mimo mesta je čerstvý dobrý vzduch. Neoslavujú tu však Vianoce. To mi najviac chýba, aj keď my si vyzdobíme svoj príbytok.
Čo hovorí manžel na Vianoce?
Veľmi by chcel ísť na vianočné trhy, tie sa mu páčili najviac, tak ako asi každému (smiech). Keď bol malý, mali stromček, ale ten dôvod Vianoc mu uniká tak, ako ostatným. Hoci ani jeho rodina nie je kresťanská, majú stromček - ako ostatní nekresťania. Je to veľmi zaujímavé, myslím, že to je veľmi častý jav v rozvojových krajinách.
Nemyslím to zle, ale veľa ľudí v týchto krajinách chce implementovať to, čo sa robí v USA, vo Veľkej Británii, čo sa robí u nás v Európe.
Tento rok som prvýkrát zažila na Deň vďakyvzdania, že si miestni začali objednávať morky. Na niektorých stránkach reštaurácií som videla, že ich už nemajú, boli vypredané. Z ničoho nič tu začali oslavovať aj Halloween.
Deti sa prezliekli do kostýmov a klopali na dvere, aby sme im dali sladkosti. My doma veľmi nemáme sladkosti, bola som v šoku. Mikuláša tu zas majú ruského v modrom odeve. V meste vidno mix tradičnej kultúry a toho, čo sem prišlo s cudzincami a miestnymi, ktorí sa vrátili po pobyte v zahraničí.
Momentálna situácia s koronavírusom?
Teraz nám počet prípadov dosť klesol. Avšak pred dvoma mesiacmi sme mali veľa prípadov. Je tu vysoká zaočkovanosť. 80 percent ľudí, ktorí sa mohli dať zaočkovať, sú už zaočkovaní. Situácia je stabilná. Hranice sa kvôli novému variantu teraz pre cudzincov zatvorili, no už vyše mesiaca sú zatvorené hranice s Čínou, čo má obrovský ekonomický dopad na Mongolsko. Väčšina importu a exportu sa týka Číny. Mnoho malých podnikateľov iba prežíva.
Čo ťa na Mongolsku najviac fascinuje?
Sú to ľudia, každodenné príbehy aj pozitívne aj negatívne. Každý deň je výzva.