Cestovateľ Viktor Kravjanský z Belej nad Cirochou si „pozbieral“ veci a rozhodol sa, že využije možnosti, ktoré ponúka vysokoškolský diplom a vycestoval do ďalekej Austrálie.
Keďže sa chcel vyhnúť dlhému pobytu v lietadle, letel viacerými nízkonákladovkami na krátke vzdialenosti. Z Budapešti mal namierené do Atén vychutnať si antické Grécko a odtiaľ letel do Singapuru, ktorý ho uchvátil svojou modernosťou a množstvom zelene.
V Austrálii najskôr zakotvil na šesť mesiacov na ostrove, ktorý sa nachádza za najsevernejším bodom červeného kontinentu, kde si okúsil život po boku domorodcov. Neskôr ho pandémia na niekoľko mesiacov „prikovala“ na farme v štáte Queensland. Momentálne žije v dodávke vo vyľudnenej západnej časti Austrálie.
Máš prejdený značný kus Austrálie, kde bola tvoja prvá zástavka?
Keďže ma lákajú hlavne odľahlé a zachovalé miesta, mojou prvou destináciou bolo mesto Darwin v severnom teritóriu. Na letisku ma vyzdvihla moja „hosťujúca“, ktorá ma hneď pozvala na BBQ party. Austrálčania zvyknú mať BBQ skoro pri každej príležitosti, preto nebolo prekvapujúce, že som sa ho zúčastnil hneď v prvý deň. Darwin ma veľmi zaujal svojou jedinečnosťou. Odľahlé piesočnaté pláže, kde je človek často iba sám, početná skupina pôvodných obyvateľov Austrálie Aborigénov a fauna a flóra, pred ktorou treba mať rešpekt.
Miesto je domovom morských krokodílov a najjedovatejších medúz sveta. Potom som sa presunul do mesta Cairns na východnom pobreží, jednej z top turistických destinácií v Austrálii. Mesto je jedinečné svojou polohou. Na východ od neho sa nachádza Veľký bariérový útes, na západ najstaršie dažďové pralesy sveta, ktoré sú v zozname UNESCO a na juh nekonečná diaľnica s nespočetne veľa možnosťami na spoznávanie úžasov krajiny protinožcov. No moje cesty viedli na sever. Presnejšie až za najsevernejší bod celého kontinentu. Na miesto, o ktorom som ani nevedel, že existuje - tropický ostrov ležiaci neďaleko Papua Novej Guiney Thursday Island (Štvrtkový ostrov).
Máš víza work and holiday. Našiel si si aj prácu?
Po zhruba troch týždňoch hľadania práce v Cairns sa mi podarilo nájsť si prácu na Thursday Island. Predstava života na odľahlom tropickom ostrove obklopenom Veľkým bariérovým útesom ma veľmi lákala. Pri prvej príležitosti som nasadol na menšie lietadlo, ktoré premáva medzi Cairns a Horn Island. Odtiaľ som sa trajektom dostal na ostrov, ktorý mi bol domovom na nasledujúcich šesť mesiacov. A veru, dodnes si uvedomujem, že lepší začiatok v Austrálii som si ani nemohol predstaviť.
Mal si kontakt aj s pôvodnými obyvateľmi?
Práve na Štvrtkovom ostrove som zažil fascinujúcu ostrovnú kultúru miestnych obyvateľov živiciach sa po desiatky-tisíc rokov tradičným rybolovnom. Mal som s nimi možnosť ísť na otvorené more na lov rýb. V Austrálii sú dve skupiny pôvodných obyvateľov: Aboridžinci (kontinent Austrálie) a Torres Strait Islanders (ostrovania).
Za šesť mesiacov som zažil dva festivaly na oslavu kultúry pôvodných obyvateľov Austrálie. Festival je natoľko populárny, že sem cestujú Aboridžinci dokonca z tak vzdialenej západnej a centrálnej Austrálie. Mal som to šťastie vyskúšať si život po boku pôvodných obyvateľov pri viacerých príležitostiach.
Čo ťa na červenom kontinente najviac fascinuje?
Unikátnosť miesta. Fascinujúca pôvodná kultúra Aborigincov a Torres Strait ostrovanov. Ale aj novodobá história Austrálie. Napriek kolonizácii a stovkám rokov utláčania pôvodného obyvateľstva to smeruje k harmónii a lepšej budúcnosti pre všetkých.
Postupne navracajú niektoré územia pôvodným obyvateľom. Taktiež jedinečnosť fauny a flóry. Zvieratá ako kengury, koaly, a hlavne cassowary, ktorí vyzerajú ako dinosaury. Rozsiahle zachovalé územia, ktoré sú ukážkovými národnými parkmi, na rozdiel od tých našich.
V čom sa líšia?
Národné parky v Austrálii slúžia na rekreáciu. Sú rozsiahlymi chránenými územiami, kde sa neťaží, nepoľuje, nijako nezasahuje. Človek pri prechádzke do lesa nenatrafí na žiadne holoruby, nepočuje žiadne výstrely, motorové píly. Tak, ako by to malo byť všade. Ľudia navštevujú tieto miesta z celého sveta pre ich unikátnosť. Prosperujú z toho cele regióny.
Hlavný rozdiel je v tom, že národne parky tu spravuje ministerstvo životného prostredia za účelom ochrany a rozvoja turizmu v regióne. Nie pôdohospodárstvo, ktorého hlavným cieľom je zisk (ako u nás). Na to sú tu vyhradené územia na výsadbu a následnú ťažbu. Tieto územia sú presne definované. Ten rozdiel si človek ľahko všimne, stačí sa len prejsť po danom mieste a pocítiť tu prirodzenosť, evolúciu v priamom prenose.
V čom sú Austrálčania iní ako my?
Austrálčania žijú ležérnym štýlom života. Dalo by sa povedať, že menej sa starajú a viac žijú. Sú veľmi priateľskí, nápomocní a pohostinní. Uvediem príklad. Hneď od začiatku pandémie vládli prísne opatrenia. Boli ráznou stopkou na mojich potulkách Austráliou. Neostávalo nič iné, len sa na istý čas usadiť. Podarilo sa mi nájsť si ubytovanie na farme s cukrovou trstinou výmenou za výpomoc na pozemku v blízkosti mesta Mackay v štáte Queensland.
Poskytli mi tam domov na pár mesiacov počas vrcholu pandémie. Jediné, o čo ma poprosili, bolo, aby som sem-tam pokosil a postaral sa o piatich psov a jednu mačku, čo som robieval rád. Nič si za to odo mňa nepýtali. Bolo to pre mňa príjemné prekvapenie. Nestáva sa totiž často, že by si niekto zavolal cudzinca k sebe počas celosvetovej pandémie a nechal ho parkovať na svojom pozemku v dodávke.
Prečo práve bývanie v dodávke?
Život na cestách v karavanoch, campervanoch a v dodávkach je tu veľmi populárny. Keď som sem prišiel, premýšľal som, ako čo najlepšie využiť čas u protinožcov, aby som toho pochodil čo najviac. Nechal som sa práve inšpirovať týmto životným štýlom. Bez vlastného auta sa v Austrálii aj tak ďaleko nedostaneš.
Medzimestské spoje sú tu kvôli veľkým vzdialenostiam veľmi obmedzené. Ďalším podstatným motívom bolo to, že ubytovanie je v Austrálii dosť drahé. Život v dodávke mi vlastne nielenže umožní pochodiť viac miest, ale i zabezpečí viac času, keďže s menšími nákladmi na život si môžem dovoliť stráviť dlhší čas na cestách.
Aký je život v dodávke?
Zo začiatku ma život v malej dodávke (Ford Transit) trocha desil, nevedel som, ako budem fungovať na tak malom priestore viac ako rok. Po pár dňoch sa mi to začalo neskutočne páčiť – tá harmónia s prírodou, tá sloboda, že si môžem ísť, kam sa mi zachce, stačí ukázať prstom na mape, naštartovať a ide sa. Doslova.
Je naozaj všetko také ideálne?
Samozrejme, má to aj svoje nevýhody. Každodenná sprcha bola raritou, človek si myslí, že Austrália je obklopená oceánmi, a že možnosti na okúpanie sú veľké, no netreba zabúdať na tie najväčšie krokodíly sveta v moriach a ústiach riek a takisto extrémne jedovaté medúzy. Navyše v štáte Queensland je zakázané prespávanie v aute mimo zón, na to učených, za ktoré si účtujú riadne „pálky“. Väčšinou som parkoval inkognito na ulici medzi ostatnými autami. Moja dodávka našťastie nevyzerala tak, že v nej vôbec niekto prespáva.
Za rok a pol som v dodávke prešiel 25-tisíc km, najprv pozdĺž celého východného pobrežia Austrálie. Potom cez Austrálske Alpy do Melbourne, následne trajektom do Tasmánie, kde som strávil necelé dva mesiace a nakoniec pozdĺž pobrežia Južnej Austrálie až na hranicu so Západnou Austráliou, kde momentálne pracujem. Posledný úsek bol najdlhší v krátkom časovom horizonte, keďže som si musel vybavovať výnimku na prechod cez hranice a následne ísť priamo do karantény so zástavkami jedine na benzín a jedlo.
Prečo tak narýchlo?
Ono všetko sa to odohralo dosť nečakane. Mal som perfektnú pracovnú ponuku v jednom motoreste pri diaľnici v oblasti Nullarbor v Južnej Austrálii. Práve, keď som dával auto dohromady a pripravoval sa na dlhú cestu, prepukla v Melbourne pandémia. A ako to už býva zvykom, akonáhle prepukne v nejakom štáte pandémia, ostatné štáty zatvoria hranice s daným štátom, aby zabránili voľnému pohybu ľudí. A tak som kvôli jednému dňu ostal vymknutý pred hranicami. Pustil som sa teda do vybavovačiek s úradmi a políciou.
Nechcel som, aby mi prácu niekto vyfúkol a tak som tri dni od rána do večera strávil na telefóne a skúšal si vybaviť výnimku. Keďže som mal dohodnutú dlhodobú prácu a môj budúci zamestnávateľ bol natoľko ochotný, že mi pomohol s potrebnými dokladmi, tak mi Južná Austrália udelila po troch dňoch výnimku na presun cez hranice, ako osobe premiestňujúcej sa za prácou. Dokonca sa mi podarilo vybaviť karanténu na mieste, kde momentálne pracujem, čo znamená, že som nemusel ísť do extrémne drahej štátnej karantény. Koniec dobrý, všetko dobré. Nakoniec mi tie dva týždne na izbe po stovkách, možno i tisícke nachodených kilometrov po Tasmánii a juhovýchodnej Austrálii padli vhod.
Je oblasť, kde sa momentálne nachádzaš, naozaj tak vyľudnená, nechýbajú ti ľudia?
Pre predstavu o odľahlosti tohto miesta - koncom 50-tych a začiatkom 60-tych rokov tu Britská vláda testovala nukleárne bomby po dohode s austrálskou vládou. Ak tu človek stojí na morských útesoch, je to ako keby sa ocitol na konci sveta.
Stovky kilometrov veľkých morských útesov tiahnucich sa po pobreží a vyprahnutá púšť pokiaľ len ľudské oko dovidí bez akýchkoľvek kopcov. Nie je to síce miesto, kde by som chcel stráviť celý život, no momentálne mi to vyhovuje, nakoľko vo voľnom čase môžem pracovať na svojich videách a zarábať dobré peniaze.
Zatiaľ si tam krátko, čím je východné pobrežie iné ako západné?
Tu, kde som momentálne, mi to príde viac ako taká „pravá Austrália'', respektíve bližšie k predstave väčšiny ľudí o Austrálii s typickou austrálskou faunou a flórou, vrátane hadov a pavúkov.
Keď sme pri tej prírode, ako zvládaš škorpióny a nebezpečné zvieratá?
O škorpiónoch budem zrejme vedieť povedať viac o pár mesiacov (smiech). Keďže som nachodil tisícky kilometrov po najrôznejších terénoch Austrálie, nezaobíde sa to bez množstva zaujímavých stretnutí. Z tých „šokujúcich“ mám živo v pamäti iba jeden: Išiel som cez tropický dažďový prales smerom k odľahlým vodopádom Windin Falls v štáte Queensland, keď sa zrazu po pravej strane vedľa mňa niečo väčšie pohlo.
Otočil som hlavu a vedľa mňa bol obrovský čierny had, vyzerajúci ako kobra. Bol to obrovsky šok, nakoľko som si ho vôbec nevšimol a vôbec netušil o akého hada ide, našťastie si išiel svojim smerom. Neskôr som si zistil, že ide o veľmi jedovatého hada, ktorý je však veľmi plachý. Inak som videl tucty hadov. Napríklad také stretnutie s 3 metrovým pytónom bolo pre mňa jedinečným zážitkom. A z kategórie pavúkov som raz mal v dodávke aj „redback spidera“ známeho ako austrálska čierna vdova. Zaliezla za listy a od vtedy som ju nevidel, je možné, že ešte doteraz žije v dodávke, bonus pre kohokoľvek bude po mne vlastniť dodávku. (smiech)
Pred časom boli v Austrálii veľké požiare, ako sa spamätáva príroda?
Austrália je plná extrémov. Minuloročne požiare patrili k najväčším v histórii Austrálie, túto sezónu zase mali jedny z najväčších záplav za posledné storočie. Ja som sa nejakým zázrakom vyhol všetkým týmto „nástrahám“. Počas požiarov som bol v tropických častiach ďaleko na severe.
Keď Sydney a východne pobrežie postihli obrovské záplavy, bol som už zopár týždňov preč. Požiare patria k Austrálii. Sú stromy, ktoré ich dokonca potrebujú k prežitiu. Samozrejme tie nedávne boli z kategórie extrémov, ale príroda a život si vždy nájdu cestu.
Naučil si sa už surfovať?
Naučil to nie, iba vyskúšal, aj to bolo väčšinou viac o padaní ako surfovaní. Je to o dosť ťažšie, než to vyzerá.
