V Brainee sme sa zhovárali o aktuálnej situácii v Šanghaji, ale aj v iných čínskych mestách, so slovenským Youtuberom, tlmočníkom a sinológom Pavlom Dvořákom mladším.
Mali ste čas prichystať sa na tvrdý lockdown?
Záleží na tom, v ktorej časti mesta. Najprv bola zatvorená východná časť, tam mali na to, aby sa pripravili, iba necelý deň. My bývame v západnej časti mesta, na prípravu sme mali päť dní. Stihli sme sa teda zásobiť, hoci hovorili, že lockdown bude trvať štyri dni, že všetko pretestujú a štvrte, kde nebudú ohniská, budú otvárať. My sme tomu od začiatku neverili a pripravili sa na mesačný lockdown. Ukázalo sa to ako správne rozhodnutie. Ohniská boli totiž všade.
Svet obleteli fotky klietok pri vchodoch či úradníci v skafandroch, ktorí bili ľudí. Bolo to naozaj tak kruté?
Boli to incidenty. Nebolo to tak, že zamestnanci bili ľudí, ale zamestnanci sa pobili s ľuďmi po tom, ako vznikol konflikt. Nebolo to na príkaz. O chod prevencie a celého systému sa stará „hocikto“, lebo tých zamestnancov je potrebné veľké množstvo. Napríklad strážnici na bráne, ľudia, ktorí odpratávajú odpadky, dobrovoľníci. Nie sú to iba úradníci alebo ľudia zvyknutí zaobchádzať s ľuďmi. Občas sa stane, že sa pohádajú kvôli nejakému nezmyslu a občas sa stane, že sa pobijú.
Čo sa týka plotov či klietok ide o tzv. zatváranie vchodov na tvrdo. Išlo tiež skôr o incidenty. Sú časti mesta, kde sa vírus nedarí dostať pod kontrolu. Miestna správa, ktorá to tam riadi, panikári. V štvrtiach, kde zaviedli tento tvrdý lockdown, sa to stretlo s veľkým odporom obyvateľov, niektorí ľudia zátarasy búrali. Nakoniec jeden z vysokopostavených politikov centralizovanej vlády to odsúdil a povedal, že je to nelegálne a nesmie sa to diať.
Prečo boli miestne správy v panike?
Lebo sa im stále šíria prípady a majú obrovskú zodpovednosť. V Číne to funguje tak, že správa krajiny je postavená na prenášaní zodpovednosti. Najmenšia správa je správa nášho compoundu, po našom sídliska.
Predstavte si to ako niekoľko blokov, ktoré sú ohradené plotom. Máme tu strážnika a pouličný výbor – úrad, ktorý sa stará o chod sídliska. Nad nim sú správy jednotlivých ulíc, ktoré podliehajú správe dištriktu (ako u nás mestské časti Petržalka, Staré mesto). Tie sa zodpovedajú správe mesta, správa mesta sa zodpovedá správe provincii, ale Šanghaj je autonómne mesto, tým pádom správa mesta zodpovedá priamo centrálnej vláde v Pekingu.
Každá jednotka má zodpovednosť za svoju zónu – teraz to znamená, že musí dostať vírus na nulu. Keď sa to nejakej štvrti neustále nedarí, tak sa boja, že keď to nezvládnu, tak sem príde nejaký vyšší nadriadený, ktorý im to prevezme z rúk a buď môžu skončiť odstavení alebo prísť o prácu či byť potrestaní. Napríklad im to môže ovplyvniť aj budúci kariérny postup. Všetci sa snažia dosiahnuť nulu, tí, ktorým sa to nedarí, niekedy robia extrémne veci.
Pokiaľ proti tomu nikto neprotestuje a nedostane sa to na povrch, nikto to nerieši. V momente, keď vznikne spoločenská odozva, začne sa vyšetrovanie z vyššej úrovne a vyvodí sa zodpovednosť. Prenášanie zodpovednosti je nastavené schválne, aby zodpovednosť neniesla centrálna vláda.
Šanghajčania boli doposiaľ ticho. Čo sa zmenilo, že začali byť hlasnejší?
Akumulovalo sa to. Šanghaj sa dlho snažil, aby nebol lockdown a aby sa lokalizovali ohniská, čo sa im aj darilo. Už to, že sa zaviedol lockdown, aj napriek tomu, že ich uisťovali, že nebude, ich nahnevalo. Ľudí najviac hnevá, že nefunguje zdravotná starostlivosť, lebo chorí ľudia sa nemôžu dostať do nemocnice. Zdravotníctvo sa stará iba o covidových ľudí, nedá sa ani povedať, že o pacientov, lebo pozitívni ľudia často nemajú príznaky. Ďalej ľudí štve zásobovanie mesta, keďže odrovnali celú logistiku.
Nedalo sa nič kúpiť. To, čo štát alebo mesto donášali, bolo nevyhovujúce či už kvalitou alebo množstvom. Svoju rolu zohrali aj extrémne praktiky ako zatváranie chodov na tvrdo, odvážanie negatívnych ľudí do karantén alebo aj to, že sa úplne zanedbali domáce zvieratá. Takisto ich nahnevalo, že štát neinformuje o tom, čo sa tu deje transparente a buduje sa imidž toho, že všetko funguje, aj keď nefunguje. Napríklad sa vysielali zavádzajúce reportáže z okrajových častí Šanghaja kde nastalo čiastočné uvoľnenie a prezentovalo sa to ako realita celého mesta.
Na internete sa objavilo video, v ktorom si Šanghajčania riešili svoju „frustráciu.“ Neskôr dostalo názov Šanghaj 404, lebo bolo neustále vymazávané. Ešte koluje?
Dva dni to bolo naozaj masové. Ľuďom praskli nervy, celý internet žil týmto jediným videom, ale ďalší deň, ako sa ľudia vyspali, už z toho nebola taká masovka. Mazané bolo cenzurátom, zrejme lokálnym. Ľudí to nahnevalo. Na začiatku nešlo o žiadnu formu protestu, bolo to miesto, kde si ľudia chceli vyliať smútok, boli tam zostrihané tragédie, ktoré sa tu stali. Vzišla z toho hra na mačku a myš - keď to zmazali, ľudia si našli spôsoby, ako to znova zdieľať.
Mali ste počas 26 dní v lockdowne krízový deň?
Dosť ťažké dva dni boli práve vtedy, keď sa šírilo spomínané video, lebo sa objavila správa, že do karantény začínajú brať aj negatívnych. To nás dosť vystrašilo, pretože sa poctivo snažíme nenakaziť sa a hrozilo, že aj tak budeme musieť ísť do karantény, čo je pre nás problém, hlavne kvôli psovi, o ktorého by sme sa nemali ako postarať. Do toho prišli klietky a tvrdo zatváranie vchodov v súvislosti s tým, že vypukol požiar vo vzdialenejšej časti mesta a hasiči sa nemohli dostať dnu. Našťastie nikto nezahynul a nebol zranený.
Je to už so zásobovaním lepšie?
Prvý týždeň sa nedalo nič kúpiť, druhý týždeň s veľkými problémami a tretí to už začalo celkom fungovať. V centre mesta to je už bez väčších problémov. Ľudia, ktorí sa zásobili iba na päť dní, však mali problém. Vláda poslala zatiaľ našej štvrti jedlo štyrikrát. Niektoré štvrte poslali veľmi bohaté donášky, iné veľmi úbohé. So zásobovaním mali najväčší problém okrajové štvrte Šanghaja, kde bývajú ľudia, ktorí sem migrujú za prácou alebo sú chudobní, tam sa naozaj vyskytli prípady, že ľudia nemali niekoľko dní jedlo.
Vysťahovali z týchto štvrtí ľudí pre dezinfekciu?
V Šanghaji sú v centre mesta aj na okraji štvrte, ktoré sú staré. Postupne sa demolujú, čo je aj škoda, lebo zachovávali historický charakter mesta. Na druhej strane, sú vo veľmi zlom stave, často majú spoločné hygienické zariadenia pre niekoľko bytov. Platí to aj pre kuchyne, ktoré sú veľakrát na ulici. V niektorých týchto štvrtiach vysťahovali všetkých pozitívnych ľudí, ktorí išli do karantény pre pozitívnych, ale aj negatívnych, ktorí išli do karantény pre negatívnych. Následne dezinfikovali celé štvrte.
Ako vyzerajú karanténne centrá?
Dnes sú už desiatky, či skôr stovky, niektoré sú nemocnice, niektoré hotely, niektoré výstaviská, kancelárske budovy... Postavilo sa aj veľa kontajnerových mestečiek. Jeden kontajner je väčšinou pre tri až štyri postele. Páry v nich väčšinou bývajú vo dvojiciach, keď to nie sú páry väčšinou sa býva po troch.
Do Šanghaja dorazila krízová vláda z Pekingu, ako ju prijali ľudia?
Správu nad mestom prebrala vicepremiérka z Pekingu. Ľudia ju nemajú veľmi radi, ona je tvár problémov, ktoré sa tu dejú. Šanghajčania nemajú radi, keď im tu niekto cudzí príde zasahovať, majú radi svojich politikov, ktorým dôverujú. Tí nechceli lockdow a tvrdili, že nebude. Potom prišla ona a povedala, že bude, lebo sa tomu nedá vyhnúť.
Zdá sa, že sa bude musieť vrátiť do Pekingu, kde začali v posledných dňoch vo veľkom testovať ľudí. Ľudia z Pekingu sa vraj obávajú šanghajského scenára…Aká je situácia v jednotlivých častiach Číny?
V Pekingu sa dnes (26) spustilo celoplošné testovanie v najväčšom dištrikte. Vláda tvrdí, že lockdown nebude, ale to isté tvrdila aj v Šanghaji, čiže ľudia tomu neveria a začali sa vo veľkom zásobovať. Najhorúcejšia komodita sú tu teraz momentálne mrazničky a chladničky, aby mali kam dávať zásoby. Dnes sú desiatky miest, kde sú nejaké formy lockdownu. Vláda to už prestala označovať ako lockdown, ale hovorí tomu statický manažment mesta. Sú desiatky miest, ktoré sú oficiálne uzavreté, ale sú tu aj mestá ktoré tvrdia, že sú v poriadku, realita je taká, že nepremáva MHD, a nefungujú ani nemocnice, do obchodov treba PCR. Veľmi ťažko sa tak dá odhadnúť, koľko miest je zavretých, ale je ich veľa a stále pribúdajú. Množstvo miest taktiež teraz spúšťa celoplošné testovania. Stáva sa, že aj kvôli jednému prípadu.
Aký je momentálny stav v Šanghaji čo sa počtu prípadov týka?
Jednu dobu mali klesajúcu tendenciu. Ale zase sa vyšplhali k nejakým 20-tisíc prípadom denne. Niektoré časti vyzerajú, že už sú na tom dobre a po dvoch týždňoch im tam zase vyskočia nové prípady a zase musia zatvoriť.
Testovanie v našej štvrti prebieha skoro každý deň. Máme špeciálne PCR QR kódy v mobile, ktoré majú platnosť mesiac a s nimi sa legitimujeme na testoch. Následne vidím celú históriu mojich testov v aplikácii. Samozrejme, majú prehľad, kto ide a nejde. Teoreticky sú povinné, ale prakticky sa na to nedohliada. Keď niekto nechce ísť, tak štvrte povedia, aby poslali aspoň antigén. Raz za čas sa robí veľký skríning celého Šanghaja, to oznamujú dopredu.
Keď chcem zo štvrte A prejsť do štvrte B, kde je lockdown, môžem tak urobiť?
Lockdowny sú na úrovni sídlisk. Uvoľnenie je dvojfázové. My sme momentálne v najtvrdšom lockdowne a nemôžeme vychádzať ani z bytovky. Pokiaľ budeme mať celý týždeň nula prípadov, budeme môcť vychádzať z bytovky a pohybovať sa po našom sídlisku. Keď budeme mať 14 dní nulu, tak môžeme vychádzať už pomimo a pohybovať sa po celej západnej časti mesta. Aj keďneplatí to úplne, sú štvrte, ktoré majú dlhšie nulu a stále ľuďom nedovolili vyjsť, ale je veľa aj tých, kde môžu.
Pracuje väčšina Šanghajčanov z domu?
Momentálne sú dva spôsoby, ako ľudia môžu pracovať. Jeden je, že pracujú z domu. Vo väčšine prípadov im znížili platy väčšinou na polovicu. Druhý spôsob je, že bývajú v zamestnaní. Týka sa to najmä kľúčových pracovníkov.
Máme známu, ktorej manžel je policajt, a už 25 dní nie je doma. Máme aj veterinárnu nemocnicu, ktorá stále operuje a ľudia tam bývajú už mesiac. Je však veľa ľudí, ktorí prišlo o prácu.
Čím argumentujú, že aj keď ľudia nemajú ťažký priebeh covidu, opatrenia sú tak striktné?
Vravia, že úmrtnosť na omikron sa výrazne zvyšuje, keď sa prekročí nejaký pomer nakazenia populácie. To sa stalo v Hongkongu, kde nezaviedli žiaden lockdown, lebo hovorili, že omikron nie je nebezpečný. Lenže sa im strašne rozšíril a úmrtnosť vyskočila na najvyššie čísla na celom svete za celý čas pandémie. Má okolo 15 percent.
Zároveň argumentujú, že vírus bude ešte ďalej mutovať a môže sa znova objaviť aj veľmi nebezpečný variant. Preto tu nechcú mať žiadny vírus. A posledným dôvodom je aj to, že dlhodobé následky po nakazení koronavírusom dodnes nie sú úplne známe.
Ako vyzerá váš bežný deň?
Varíme, to nám zaberá veľa času, lebo sa snažíme aspoň zdravo jesť. Starám sa aj o vydanie novej knihy a kampaň. Tiež natáčam videozápisky, kde hovorím, čo je nové, čo sa udialo. Chodíme von so psom raz denne na 5 minút, aj keď je to zakázané. Aj náš pes chápe, že situácia je nejaká zvláštna a tak sa von ani veľmi "neťahá".
