Marcel Rebro
StoryEditor

Slovák o miznúcich ruských „Eskimákoch“: Veria v seba, nie v Boha. Ich život možno do desiatich rokov vymizne

Ľubomíra Somodiová27.04.2022., 13:00h
Marcel Rebro je fotograf, cestovateľ a dobrodruh. Ale nielen instantný instagramový, ktorý sa snaží precestovať čo najviac krajín a spraviť si čo najviac fotiek. Ide do hĺbky. K „ruským Eskimákom“, Nencom, žijúcim tradičným kočovným životom v tundre, vycestoval už trikrát, aby s nimi žil a zmapoval ich jedinečný spôsob života.
Lajkuj Brainee.sk na

„Zomrieš a zamrzneš,“ povedal prvý Nenec, ktorého fotograf Marcel Rebro stretol v Sovpoľje, východiskovom bode do ruskej tundry. Jeho meno je Kolja a dnes sú dobrí kamaráti. Kolja nezabudol komentovať ani jeho polárnu výstroj. „Spýtal sa ma, či som vyrazil na severný pól, veď ideme len do tundry,“ spomína Marcel s úsmevom.

Miesta nedotknuté konzumom

Slovenský fotograf sa snaží hľadať miesta na Zemi, ktoré nie sú poznačené konzumným životom. „Snažím sa hľadať miesta, kde sa nehovorí anglicky a nenájdem tam automat na coca colu,“ smeje sa.

Kočovní Nenci žijú so svojimi sobmi v nehostinnej tundre v takzvanom „bezdoroží“, predstavujú jedno z takýchto posledných miest v dnešnom globalizovanom svete. „V lete sa tam nedá dostať vôbec, iba po rieke a v zime iba na snežných skútroch alebo na saniach. Keď sa vám tam niečo stane, návšteva lekára sa ráta v dňoch.“

Marcel Rebro

Kto sú vlastne Nenci?

K neneckej národnosti sa v Rusku hlási okolo 50-tisíc ľudí, ale podľa Marcela ich už iba stovka žije klasickým spôsobom života. Obývajú severozápad Sibíri – Yamalo – Nenecký okruh a severovýchod Ruska od polostrova Jamal po polostrov Tajmyr.

Nenci, s ktorými žil, v lete obývajú sever polostrova Kanin pri Bielom mori. V zime sa sťahujú a kočujú na juh, do oblasti pri meste Mezeň alebo dedinky Kariepoľje. „To je cesta dlhá asi 600 km. Začína v októbri. Tri mesiace cestujú na juh, potom sú tam až do apríla a tri mesiace putujú späť na sever.“

​Niektorí Nenci žijú v dedinách a vôbec nechovajú soby. Iní zas chovajú soby ako bačovia. Stádo je dva tri dni od dediny, kde bývajú. Chlapi tam idú na mesiac a po mesiaci sa vystriedajú. Kočovníci, s ktorými žije Marcel, žijú v tundre aj s celými rodinami.

Z Bangladéša do tundry

K pastierom sobov žijúcim v nehostinnej mrazivej krajine ho zavialo úplne z iného kúta sveta. Z horúceho Bangladéša, kde fotil v slume s kamarátom. Pred ním tam boli čínski fotografi, s ktorými si ho miestni pomýlili, a chceli od neho sprepitné, rovnako ako od nich.

„Povedal som kamarátovi, že musíme nájsť také miesto, kde nenájdeme žiadnych Číňanov. Povedal mi, že pred dvoma rokmi bol na severe Ruska a žijú tam Nenci. Povedal som mu, že čo trepe, aký Nenci. Hovoril, že chovajú soby. Tak som mu povedal výborne, ideme tam! Vybavil kamarátku Táňu z Archangeľska, ktorá ma cestovnú kanceláriu. Táňa ma sestru Marínu, ktorá žije v Mezeni na severe Ruska. Marína má kamaráta Alexandra, ten už žije v Kariepoľje, kde sú aj Nenci,“ opisuje spleť okolností a vzťahov, ako sa k pastierom sobov dostal.

Momentálne je tam šesť kaninských brigád, ktoré majú 10-12 členov. „Na celom Kanine žije asi 60 ľudí. Len pre zaujímavosť, Kanin je veľký ako celé Slovensko.“

Na čele stojí brigadír

Pomenovanie brigády im ostalo ešte od sovietskych čias. „Sovieti premenili tábory na brigády. Ale predstavte si to ako jeden indiánsky kmeň, ktorý má svojho náčelníka, ktorý sa nazýva brigadír.“ Ten podľa Marcela rozhoduje, čo sa v daný deň bude robiť, kam sa pôjde.

Nakoľko sú Nenci autonómni? „O nich nikto nič nevie, ani sa nestará. Všetko je v ich kompetencii, dokonca majú vlastného „mera“. Neneckého zástupcu v štruktúrach v autoritách, ktoré o niečom rozhodujú.“

Vstup do Neneckej autonómnej oblasti je podľa fotografa prísne regulovaný. „Sú tam vojenské oblasti, raketový polygón. Nepriznávam sa im, že som dokumentarista,“ smeje sa.

Sobie mäso

Nenci nevstávajú pred 9 ráno lebo je tma a zima a nie je čo robiť. „Všetci ležíme v stane a držíme močový mechúr, lebo ten, kto prvý vstane, musí zakúriť. Kúri sa tak do 11 večer. Do rána teplota klesne niekedy aj na mínus 12 stupňov,“ hovorí s tým, že človeku je relatívne teplo, lebo je zababušený pod kožami a spacákom.

Marcel Rebro

​Ten, kto ide zo stanu prvý, okrem toho, že musí zakúriť, prinesie do stanu sneh, ktorý je v hrnci, a dá ho na pec a začne sa variť voda. „Z nej sa urobí čaj na raňajky a zároveň sa do druhého hrnca hodí kus sobieho mäsa. Neriešia, či stehno, krkovička, proste kus. Posolí sa to. Uvarí sa z toho vývar, ktorý sa volá kaša. Pred tým, než je to hotové, dajú tam kúsok rezancov, ktoré sa kupujú tak dvakrát do roka, keď idú cez mesto Nes,“ opisuje a dodáva, že jedia okolo 11:00. Predtým, keď nepoznali čaj, ich jediná teplá tekutina bol práve bujón z toho vývaru.

90 percent jedálnička Nencov tvorí sobie mäso. Soby, ktoré konzumujú, sú už doslúžilé ťažné zvieratá, ktoré majú aj 13 rokov. Roky ťahali sane. „Také mäso je strašne tvrdé,“ tvrdí s tým, že mladé mäso predávajú.

„Tým, že ja som o hlavu vyšší a ťažší o desať kíl, hovoria, že som zbytočne veľa narástol a smejú sa mi, že veľa jem. Je to „darwinovčina“. Majú menšiu spotrebu, menej jedia a menej chodia na veľkú potrebu. Sú totálne úsporne nastavení,“ hovorí a so smiechom zdôrazňuje, že si vždy rýchlo musí jedlo „nažgrlošiť a zjesť," aby vydržal do piatej večera, kedy opäť jedia. Medzi 11:00 a 17:00 sa podľa fotografa buď ide na presun, za stádom alebo sa niečo opravuje.

Zdroj vitamínov

Druhé jedlo je niečo ako sobí guľáš. Dáva sa doň iba soľ. Buď sa varí trochu ryže alebo sa je s chlebom alebo sa troška zašpiní rezancami. „Výnimkou je, keď sa zabíjajú soby, je sa čerstvé surové mäso - surová pečeň a surový pankreas,“ vysvetľuje, že to má svoj význam.

Marcel Rebro

​Soby vyberajú spod snehu machy a lišajníky. Vedia sa nimi uživiť aj keď je mínus 50 stupňov. V pečeni sa z nich zachytávajú stopové prvky vitamínov. Tým pádom majú kočovníci prístup k vitamínu C.

„Keď mi to jeden z Nencov prvýkrát vysvetľoval, povedal mi: „Musíš zjesť surovú pečeň, lebo ti vypadnú zuby. Nevedel, že je to kvôli vitamínu C, len proste vedel, že to musí zjesť,“ spomína Marcel. Ak by ste neustále jedli iba mäso, prekyslí sa vám organizmus. „Pankreas je zásaditý a získavajú z neho zásadu. Zo stehenných kostí vyberajú špik a získavajú z neho minerály. Voda, ktorú pijú, je z roztopeného snehu, je v podstate demineralizovaná. Hovoria, že keď nebudeš jesť špikovú kosť, tak ťa budú bolieť obličky a bolesti budeš mať aj pri močení,“ vysvetľuje.

Všetci jedia z jedného hrnca. „Každý si zoberie svoju lyžičku. Keď sa doje, oblíže sa a vráti sa späť do lyžičkárne. Pri ďalšom jedle si zas nejakú lyžičku vyberiete, nemáte ju označenú. Saponát nemajú a hrnce sa umývajú až keď sú veľmi špinavé,“ približuje.

Pri presune, keď nie je čas na varenie, sa konzumujea takzvaná stroganina – čo je surové zmrazené mäso. „Keď na vás dôjde hlad, oškrabkáte si z toho mäsa. Je to taký nanukotatarák.“ Sušené mäso jedia v lete, keď sa nedá zamraziť. Je narezané na tenké plátky, ktoré si dávajú pod bundu. Zvyšných desať percent ich stravy tvoria ryby.

V stopách vlkov

Lovia aj losy, medvede a v zime predovšetkým vlky. „Vlk je predátor, ktorý likviduje ich soby,“ hovorí. Na lov vlkov majú špeciálnu techniku. „Vlk sa loví tak, ako loví vlk. Jeden lovec ide v strede a ženie zviera takým tempom, aby neutekalo rýchlo ale zároveň, aby neušlo ďaleko. Dvaja idú po stranách. A držia ho v koridore. Ženú ho tak dlho, až sa to zviera unaví tak, že nemusia strieľať na veľkú diaľku a šetria nábojmi,“ hovorí s tým, že keď je veľmi uštvané, neštítia sa ho prejsť na skútri a potom ho ľahko dorazia.

Tento rok jeden vlk Marcela skoro „zožral“ a raz oklamal. „Prvýkrát ma dostal tak, že som šiel v strede po jeho stope,“ hovorí. Keď zbadal lesík, obišiel ho. Za lesíkom ešte stopa pokračovala, no zrazu skončila. „Vlk sa vyparil, bolo to dosť zvláštne, začal som kričať. Povedali mi, že nezmizol, ale oklamal ma. Otočil sa a po vlastných stopách sa vrátil do lesíka, ktorý som obchádzal, počkal tam, kým prejdú boční a potom išiel na kraj. V ten deň sme ho už nenaháňali,“ spomína.

Vlastnia iba nevyhnutné

Nenci podľa fotografa nemajú nič, čo je zbytočné, lebo všetko musia každý druhý deň zabaliť a naložiť na sane, presunúť a zase rozbaliť. Podľa neho to dobre ilustrujú dva príbehy: „Keď som sa v roku 2019 Lúčil s Igorim, chcel som mu dať na pamiatku svoj nôž. Povedal mi: „Ďakujem, ja už jeden mám. Druhý príbeh je, keď si najstarší člen brigády dal dole kožuch, a mal pod ním oblekové sako, strašne zodraté. Keď sa ho opýtate, prečo ho nosí, odpovie: „Lebo som si ho kúpil v roku 1988.“ Má to sako, tak ho nosí.“

Jediné, čo majú a čo nepotrebujú, sú jeho knihy. „Hovorím to s hrdosťou v hlase. Keď som prišiel druhýkrát a priniesol som knihy, začali sa o ne “biť“." Podľa Marcela hovorili jeden druhému „pozri, aký si smiešny“. „V mojom fotografickom živote je to najväčšia satisfakcia a nie žiadne medzinárodné ocenenia,“ priznáva.

Marcel Rebro

​Kedysi mali Nenci stany zo sobích koží. „Zle sa skladali a bola v nich zima. Teraz majú stany vlastnej konštrukcie - celtové stany. Kým rozložia všetky veci, celé to trvá tak polhodinu.“ Stan má päť krát oäť metrov. „Bývali sme v ňom siedmi, výhoda je, že sa rýchlo vykúri,“ tvrdí.

Spoliehajú sa na seba

Hoci etnológovia tvrdia, že sú šamanisti, Marcel si to nemyslí. Vraj neriešia nič, čo priamo nesúvisí s ich životom a prežitím. „K ničomu sa nemodlia, nie sú veriaci. Berú veci, také, aké sú. Vedia, že to, čo majú, nemôžu poškodzovať. Majú niečo ako bezodpadové hospodárstvo,“ približuje a dodáva, že keď sa zdvihnú z miesta, kde táboria, neostane po nich nič. „Možno štyri nedohorené polienka. Ešte aj zbytky, ktoré im ostanú, spália. Keď dôjdete o tri dni na miesto, kde táborili Nenci, nezistíte, že tam boli.“

Keď sa bavili o Bohu, pýtali sa ho: „A čo, nejaký Boh za mňa zabije vlka?“ Musíš sa spoľahnúť sám na seba a v prvom rade si ty.“

„Ich spôsob života sa mi páči, ale je veľmi ťažký. Hovoria mi, áno páči sa ti tu, ty však odídeš, kedy chceš, ale my nemôžeme, my sme tu natrvalo.“

Miznúci život

Demografia hovorí v neprospech Nencov. Marcel si myslí, že tí, ktorí žijú kočovným životom, vymiznú už za 10 rokov. Ubúdajú každým rokom, aj preto chce ich život zdokumentovať. Nedávno bolo ešte 12 brigád, dnes je ich 6. Tento rok už podľa jeho slov jednu brigádu rozpustili a zabili 3 500 sobov.

„Keď majú deti, tak sú už zmiešané, lebo je málo Nencov, ktorí žijú kočovným spôsobom života, aby ich mali medzi sebou, aby to neboli príbuzenské vzťahy,“ vysvetľuje a dodáva: „Keď prídete k Nencom a ste muž, pozvú vás prespať, tak to je all inclusive, nehovorí sa, že nie, lebo oni vedia, že to tak má byť. Vedia, že potrebujú iné gény. To je záruka zachovania. Keď je niekto medzi nimi biely, nikto sa nad tým nepozastavuje.  Vedia, kto je jeho otec, ale splodil ho niekto iný, to nič na tom nemení.“

Navyše, keď majú sedem rokov, musia ísť do internátnej školy v Nese. Hovorí sa tam iba po rusky. „Nenčina je tam zakázaná,“ tvrdí fotograf. Študujú tam do 14 rokov. „V ruskej televízii sú propagandistické zábery, ako nenecké deti vozia helikoptérami z tundry do školy. To je holý nezmysel,“ hovorí a dodáva, že sa to deje dvakrát do roka, keď ich dovezú na letné prázdniny a keď ich v septembri berú do školy. „Deti žijú bez rodičov, učia sa len po rusky a celkom úspešne im z hlavy vytĺkajú všetku ich kultúru.“

​Podľa cestovateľa je ďalším problém to, že keď opustia školu, nechcú sa vrátiť do tundry, „lebo zistia, že existuje záchod v dome, že keď otočíte kohútikom, tečie z neho voda, že existuje posteľ.“

„Nevedia už po nenecky,“ tvrdí. Zaujímavosťou podľa neho je, že tí čo vedia, sa celkom dobre dorozumejú so Sámami, Komami, Chantami. „Sú tam spoločné slová, ako máme my a Rusi.“

Deň oleňa

Ako si Nenci užívajú intímne chvíle, keď je vonku zima? Nepraje im ani stan plný príbuzných. „Väčšina mojich neneckých priateľov sa narodila niekedy od marca do apríla. Ak si odpočítate mínus 9, tak zistíte, že boli počatí v lete, keď sú na Kanine.“

Na sviatok oleňa v auguste sa stretávajú všetky brigády z Kaninu. „Keď sa zoznámi chlapec a dievča, „hupsnú“ na to. Keď sa im zadarí a čakajú dieťa, tak sa žena presťahuje k mužovej rodine.“

Na oleňa sú jediné dva dni, kedy je v Rusku povolené predávať Nencom alkohol. „Je im zakázané predávať alkohol, citujem, lebo sú „chránený druh“. Je za to pokuta. Nencom totiž chýba alkoholdehydrogenéza a veľmi sa opijú. „Napriek tomu to niektorí skúšajú a končia veľmi zle.“

Pôvodné národy severu majú niektoré úľavy, platí to aj pre Nencov. Do dôchodku odchádzajú ako 50-roční, neplatia dane a môžu vlastniť zbrane. „V Rusku sa chodí normálne do dôchodku v 65 rokoch. Priemerná dĺžka života v Rusku je 64 rokov 7 mesiacov. Číslo nie je iným spôsobom vymyslené ako ekonomickým, to povedal aj Putin, keď to zavádzal.“

Putinové soby a meniaca sa klíma

Hoci neplatia dane ako ostatní, platia iným spôsobom. Sobie mäso predávajú cez občinu (niečo ako družstvo) a dostávajú iba časť sumy za predaj. Väčšinu si necháva štát. „Koniec koncov soby, ktoré majú, volajú Putinove soby, lebo patria Putinovi,“ približuje cestovateľ.

Každá brigáda má podľa neho okolo 300 vlastných sobov, ktoré majú skrotené a používajú ich na ťahanie. Potom majú asi 2-tisíc sobov, ktoré žijú vo veľkom stáde nadivoko.

Nenci čelia aj klimatickým zmenám. Keďže žijú v súlade s prírodou, výrazne ich ovplyvňujú. Dobre to ilustruje nasledujúci príbeh. Marcel sa s Nencami dohodol, kde a medzi ktorými dňami sa opäť stretnú pri jeho ďalšej výprave. Keď tam Marcel dorazil, nebolo ich.

Neskôr sa dozvedel, že museli odísť skôr. Napadol sneh, potom prišlo prudké oteplenie, všetko sa začalo topiť, sneh sadol a prišli mrazy. Vznikla desať centimetrová vrstva ľadu, na ktorú znovu napadol sneh. Soby sa nevedeli dostať k potrave, veľa ich na ceste na juh uhynulo. Rozutekali sa v menších skupinkách do lesíkov, aby obhrýzali konáriky. „Brigády putovali rýchlo. Väčšina bola už na pastvinách. Prišli o tretinu stáda,“ hovorí.

Marcel Rebro

Člen rodiny

Marcel Rebro je zrejme jediný „biely Nenec“, cíti sa byť členom rodiny Kanykovcov „Cítiť, že je tam rozdiel, ako sa správali, keď som tam bol prvýkrát a naposledy. Pred dvomi rokmi brali ešte na mňa ohľad. Napríklad, keď sme išli jesť, dali mi moju misku. Teraz jeme zo spoločnej misy.“

Fotograf sa už teší, kedy opäť vyrazí za kočovnými pastiermi sobov. Keďže ešte nebol s Nencami v lete, chystá sa tak urobiť toto leto. Chce spočítať členov brigád na Deň oleňa. „Putin však moje plány prekazil, je potrebné počkať.“

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/cestovanie/rozhovory, menuAlias = rozhovory, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
30. jún 2022 23:42