Maľujúci biológ, kultúrny antropológ a dokumentarista prírody Jan Dungel vysvetľuje, prečo sa z cudzincov bielej pleti postupne v Amazónii stáva korisť domorodcov, a ako mu to komplikuje portrétovanie zvierat. Akú opicu tam vo voľnej prírode objavil a o ktorom vtákovi si kedysi ilustrátori mysleli, že nemá nohy?
Čo patrí k výbave maliara v Amazónii? Všimol som si, že pri práci máte po ruke ďalekohľad...
Ďalekohľad je pre dokumentaristu prírody úplne nevyhnutný, bez toho by som nemohol existovať. Raz ma v nočnom autobuse v Ekvádore okradli, zobrali mi aj ďalekohľad, a keby nebolo priateľa v Quite, ktorý mi potom požičal svoj, asi by som odišiel domov. Približuje svet, a bez neho by moje maľovanie nemalo žiadny zmysel. Nech to znie akokoľvek romanticky alebo dobrodružne, nedá sa okrem maliarskych potrieb existovať ani bez mačety, s ktorou si v džungli presekávate cestu, ale tiež robíte značky kvôli orientácii. Ďalej sa nedá existovať bez noža a nejakých vecí na spanie, čo je vlastne hamaka. Jedlo, to je potom kapitola sama o sebe.
Počul som, že po jednej príhode s kaňou používate rukavice...
Vo Venezuele som na farme našiel ležať kaňu. Myslel som si, že je ten vták už mŕtvy, a bola to skvelá príležitosť namaľovať jeho portrét. Lenže bol len zranený, a keď som ho vzal do ruky, zaťal mi pazúr medzi palec a ukazovák. A ako som ho chcel v tom zmätku odtrhnúť, zaťal mi aj druhý pazúr medzi druhý palec a ukazovák! Takže zatiaľ čo som sa snažil uvoľniť, on mi tie ruky celú dobu masakroval, až prišla Radana a pomohla mi (Radana Dungelová, manželka a maliarova partnerka na väčšine výprav, pozn. red.). Bol to najbolestivejší a najkrvavejší portrét vtáka, aký som kedy robil.
Pred maľovaním si vraj tiež musíte poriadne zapnúť rukávy a zastrčiť nohavice do topánok. Čo v pralese hrozí?
Je to proti hmyzu, keďže na niektorých miestach, obzvlášť v dažďovom pralese, prebieha v období dažďov obrovská explózia bodavého hmyzu.
A ten hmyz môže roznášať maláriu?
Áno, ale tú som nikdy nemal. Zato som bol v Česku prvý pacient, ktorý dostal leishmaniózu, čo je ochorenie omnoho nebezpečnejšie než malária (spôsobuje ho parazit prenášaný pri bodnutí hmyzom, ochorenie sa prejavuje tvorbou nepríjemných vredov, horúčkou a podobne, pozn. red.). Mňa z toho dostali na Bulovce, ale v Južnej Amerike na to zomierajú desiatky tisíc ľudí ročne, pretože nemajú takú zdravotnú starostlivosť, akú máme v Európe. Na maláriu, samozrejme, zomiera ešte viac ľudí, keďže je rozšírenejšia.
Ale pokiaľ sa pýtate, čo v Južnej Amerike hrozí, potom zdôrazňujem, že oveľa nebezpečnejší, ako malária alebo jaguár, sú ľudia. A to čím ďalej, tým viac. Platí to hlavne vo Venezuele, pretože tam vás okradnú aj policajti alebo vojaci.
A ako si to zhoršenie počas 30 rokov vašich návštev vysvetľujete?
Asi ho úplne vysvetliť nedokážem, ale holým faktom je, že či už ste vo Venezuele, Ekvádore alebo Kolumbii, situácia sa z hľadiska bezpečnosti neuveriteľne zhoršila – v mnohých mestách už je nebezpečné chodiť večer von. Jeden z dôvodov bude turizmus, čo je pre človeka ako ja katastrofický fenomén. Okrem iného to totiž znamená, že miestni ľudia, ktorí mi predtým ochotne pomáhali a s ktorými sme sa kamarátili, už dnes nie sú ochotní spolupracovať. Čo si odnášam aj ja, pretože keď idem na nové miesto, trvá to mesiace a roky, než tí ľudia pochopia, čo vlastne chcem, pretože ma majú za korisť. Skratka ma chcú len „okradnúť.“ Keď im poviem, že potrebujem zaviesť do pralesa, vezmú ma niekam do záhrady, pretože turistom to stačí. Predvádzajú im, kam všade ľudská noha ešte nevstúpila, a oni sú z toho paf. Čo tiež súvisí aj s minimálnym rešpektom, čo tam k návštevníkom majú.
A ako to berú, keď im ako „gringo“, cudzinec bielej pleti, ukážete obrazy ich papagájov alebo opíc?
Záleží na tom, s kým a kde komunikujete. Iné je to v Andách, iné v Amazónii alebo na farme v Pantale. Tam napríklad mám dodnes množstvo priateľov. Ale keď sme u indiánov, ktorí nežijú na brehu veľkej rieky, tí maľovanie berú úplne inak. Oni často moje maľovanie nechápu. A stalo sa mi, že majú dokonca problém tie dvojrozmerné obrázky rozoznať – sú zvyknutí na 3D realitu, a keď je to ploché, nič im to nehovorí.
Ako rýchlo v Južnej Amerike zvieratá miznú? A môžeme si to ukázať na konkrétnom druhu?
Tam nejde o jednotlivé druhy, straty sú komplexnejšie. Minulý rok sme mali naplánované navštíviť jedno miesto v Národnom parku Yasuni v Ekvádore, kam som pravidelne chodieval vďaka spolupráci s Univerzitou v Quite. Lenže sa tam objavila nafta. Naftári najskôr sľúbili, že po ukončení ťažby všetko dajú do pôvodného stavu, ale, samozrejme, vykašľali sa na to.
Postavili tam cestu, ktorá znamená okamžitú kolonizáciu. Ľudia tam začnú loviť zvieratá. Načo príde druhá vlna kolonizátorov, tí začnú chovať kravy a 40 kilometrov napravo a naľavo od cesty vyklčujú prales a vzniknú tam pastviny – a toto všetko sa odohrá počas piatich rokov. Čiže devastácia tunajšej krajiny sa netýka jedného druhu – je to totálna skaza, ktorá sa navyše zrýchľuje, ako pribúda ľudí. Len počas môjho života sa ľudská populácia zvýšila trikrát a väčšina z nich sa narodila tam.
Niektoré druhy ale predsa len miznú rýchlejšie, nie?
To platí hlavne o tých, ktorí sú viazaní na jeden druh potravy. Môže to byť včela opeľujúca jednu rastlinu aj hlodavec viazaný na plod konkrétnej palmy. Ale toto sa deje aj u nás – možno ste si všimli, ako tu v posledných desaťročiach zmizli lastovičky. Sú to predátori, ktorí lovia všetok hmyz v určitej výške, lenže kedysi úrodne lúky sú dnes jedovaté, takže na južnej Morave je pôda otrávená a poľnohospodári do nej musia pchať ďalšie hnojivá, aby vôbec niečo vypestovali. A to je ten hlavný dôvod, prečo lastovička zmizla – stratila potravu.
Vám sa podarilo objaviť druh opice, o ktorej sa už predpokladalo, že vyhynula.
Išlo o uakariho čiernohlavého, ktorého objavil Alexander von Humboldt. Je to opica s krátkym chvostom, ale žije na pomerne obmedzenom území, takže som ju ani nikdy predtým nevidel. Až keď som na prelome storočí začal prenikať k Nebline – najvyšším horám Amazónie -, videl som tam stáda opíc a myslel som si, že je to tá Humboldtova. Vedel som len, že je vzácna, a tak som ju každý rok nafotil a portrétoval, až ma kontaktoval jeden britský primatológ a pýtal sa, či to myslím vážne, pretože to je neznámy druh, ktorý on len nedávno zdokumentoval pod menom uakari neblinský na brazílskej strane hôr.
Samozrejme, rovnako ako Humbelbodt, tú opicu nikdy nevidel vo voľnej prírode, len ako domáceho miláčika v nejakej indiánskej komunite. A pretože sme s Radanou boli jediní Európania, ktorí sa v tej oblasti pohybovali, dodával som do Británie vzorky toho zvieraťa na analýzu DNA, aby sa potvrdil status nového druhu. Inú dokumentáciu k tomuto novému druhu nemali k dispozícii.
Ako ste sa potom v Československu v 80. rokoch učil o amazónskych trópoch?
Rozhodujúce pre mňa bolo to, že som ilustroval knihu „K pramenům Orinoka“ profesora Zdeňnka Veselovského. To ma nadchlo. V podstate som celý život maliarom na voľnej nohe, ale vyštudoval som biológiu a na Akadémii vied som pracoval asi tri roky ako asistent. V tej dobe som od jedného antropológa dostal ponuku odísť do Paríža a zúčastniť sa výskumu skalných rytín v centrálnej Sahare, čo bolo vo vtedajšej komunistickej klietke neuveriteľné.
Keď ste sa dostali k prameňom Orinoka, vraj ste zistili, že nie všetky portréty zvierat vyzerali rovnako.
Vtedy nebol internet, neexistovali pre to podklady, a tak sme navzájom od seba obkresľovali. To neplatilo len o ilustrátoroch v Česku, ale po celom svete. Takto sa tie chyby hromadili, žili si vlastným životom a vznikali tak „nové druhy zvierat“. Vtedy som sa rozhodol, že to musím robiť inak, aby sa to viac podobalo realite. Keď máte k dispozícii len zlé fotografie a modifikované kresby iných ilustrátorov, nemáte šancu skutočnú realitu zachytiť. A keď potom pár dní pádlujete po nejakom prítoku Orinoka a stretnete zvieratá, ktoré ste v knihe ilustrovali, zrazu vidíte, že občas vyzerajú inak.
Aké obmedzenia, ale aj možnosti, vám práce vedeckého ilustrátora prináša?
Vedecká ilustrácia mi v skorších dobách, hlavne pred rokom 1989, pomohla prekonať určité obdobie. Bola dobre platená, čo už dnes nie je pravda. Bol to pre mňa ako biológa tiež dobrý prechod medzi, dajme tomu, exaktnou a voľnejšou podobou mojej tvorby. Zároveň vo mne totiž udržiavala vzťah k exaktnosti, k pravde. Keď ilustrujem rozprávky pre deti alebo robím voľnú tvorbu a ide viac o fantáziu, aj tam je určitá miera pravdivosti voči skutočnosti dôležitá.
Prečo ste si vybrali akvarel a mäkkú ceruzku?
V teréne musíte používať jednoduchú techniku. Keby som maľoval v štúdiu, použil by som sofistikovanejšie metódy, ale keď ste v Andách a v nadmorskej výške vyše päťtisíc metrov alebo naopak v nížinnom pralese, nemôžete si určité metódy dovoliť. Musíte zvoliť to najjednoduchšie, a teda to, čo používajú deti na základnej škole – obyčajné farby, papier a ceruzky.
Keď hovoríme o farbách, registroval som, že maľujete tiež rumom. Aký to má pre obraz alebo maľovanie efekt?
Máte pravdu, to bolo práve v období sucha vo venezuelských savanách, kde som bol ešte s dvoma priateľmi, spolužiakmi z univerzity. Počas zoznamovania s novým prostredím sme veľa vecí riešili rumom. Nemyslím, že sme výrazne pili, ale ten rituál, keď si človek dá pohárik, nám naozaj pomáhal udržiavať psychickú kondíciu.
Keď mi raz ráno farby vyschýnali, jeden z kamarátov mi poradil – skús to zriediť rumom! A aj keď to vyzerá z fyzikálneho a chemického hľadiska absurdne, pomohlo to. Keď som tam pridal rum, vydržala na štetci voda o pár sekúnd dlhšie, takže som stihol štetec namočiť do farby a ešte tú farbu preniesť na papier.
Okrem maľovania som vás videl merať anakondu. Čo všetko pri tých návštevách Amazónie vlastne robíte?
Jednoducho si udržiavam „romantický“ vzťah k prírodovede, takže spolupracujem s inštitúciami aj vedcami, ktorí sa do rovnakých oblastí ako ja nedostanú – napríklad sa to týka monitorovania jaguárov, takže ich výskyt zaznamenávam na GPS a posielam do venezuelskej akadémie. Jednak ma to baví a tiež prispievam k znalostiam o zvieratách, čo môže prispieť na ich ochranu.
Etnológ Mnislav Zelený hovoril, že juhoamerických indiánov zaujala nočná obloha, ktorú dôverne poznajú a pritom ju nevideli nakreslenú. Máte z Amazónie tiež skúsenosti s nejakým medzikultúrnym prekvapením?
Keď som s indiánmi v noci na love, orientujú sa podľa hviezd. Ako sa krúti rieka, stále sledujú Južný kríž alebo Veľký voz, tie hviezdy poznajú.
Prečo s nimi vlastne chodíte na lov? Aby ste vedeli, kde sa aké zviera vyskytuje?
Dôvod je zložitejší. Síce som hovoril o tom, že sme priatelia, ale to som mal na mysli indiánov z mesta. Hovorím im kapitáni. Indiáni, ktorí bývajú hlboko v pralese, sú ale od mestských veľmi kultúrne odlišní. Pre nich nie je ľahké pochopiť, prečo tam som a čo tam robím, pretože maľovanie im nedáva žiadny zmysel. V pralese je pre nich najdôležitejšie niečo uloviť a prežiť. A než mi to došlo, nútil som ich, aby išli, kam chcem ja, a robili, čo chcem ja. Navyše sa naozaj báli, pretože sú poverčiví a určité oblasti sú pre nich tabu.
Dlho som si tak svoju prácu komplikoval, až som konečne pochopil, že najlepšie je skúsiť žiť ako oni a nechať ich rozhodovať o všetkom, okrem môjho maľovania a miesta, kde postavíme tábor a ako dlho tam budeme. Večer či v noci sme ako lovecká výprava, cez deň sa môj sprievod venuje príprave jedla, konzervácii úlovkov a rýb nad ohňom, alebo len tak leňošia a ja sa môžem venovať maľovaniu. Ráno a neskoro popoludní ma potom sprevádzajú pralesom a pomáhajú mi vystopovať zvieratá a vtákov. Som v tom prostredí na rozdiel od nich tak trochu hluchý a slepý. Keď sa toto zmenilo, začali naše vzťahy fungovať a moji indiánski sprievodcovia so mnou chodia oveľa radšej. Dostanú sa tak na miesta, kam by sa nedostali, lebo nemajú benzín. Takto sa pár brazílskych indiánov Curipaco so mnou odvážilo ísť aj k pohoriu Neblina, čo všetci ostatní niekoľko rokov odmietali.
Maľujete tiež ľudí?
Keď som v 80. rokoch cez UNESCO pôsobil v centrálnej Sahare, bol som súčasťou tímu, ktorý dokumentoval neolitické rytiny, čo bol úžasný zážitok. Zároveň bolo mojou úlohou maľovať portréty nomádov, ktorí už pomaly mizli, pretože sa stavali cesty cez Saharu a to znamenalo, že strácali zmysel ich karavany voziace soľ z juhu na sever. A celá ich kultúra mizla, takže som kreslil napríklad Berberov a ďalšie kmene, ktoré žili v oázach.
Vieme, prečo do tých jaskynných malieb odtláčali svoje ruky?
To je zvláštna vec, pretože je to univerzálny fenomén, ktorý sa objavuje po celej zemeguli v rôznom čase a v rôznych kultúrach. Pre mňa je to symbol akejsi jednotnej duše všetkých ľudí, či už sme čierni, bieli alebo pruhovaní, je to jedno. Máme spoločné základné vlastnosti nielen biologické, ale tiež kultúrne a psychologické, mentálne. A tá odtlačená ruka je toho dôkazom.
Je v tropickej Južnej Amerike ešte nejaké miesto, kde ste neboli a kam by ste sa chceli pozrieť?
Tento rok som bol dvakrát vo Venezuele a práve sme s manželkou plánovali program na budúci rok. A pretože sú naše spoločné možnosti obmedzené len na február a marec, je v tej dobe z klimatických dôvodov najvhodnejší sever Južnej Ameriky, stručne povedané Venezuela a Kolumbia. Venezuela je veľmi komplikovaná a zhodli sme sa na oblasti Národného parku Chiribiquete v Kolumbii, ktorý je v podstate pustý. Skúšali sme to už v období covidu pred dvoma rokmi, ale museli to vtedy odložiť. Teraz som ale zistil, že dvaja Česi sa tam dostali, a tak to asi skúsime, pretože by to pre nás bolo v Kolumbii nové. Je to risk, že utratíme veľa peňazí a neuvidíme nič, ale tak je to s novými miestami vždy.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
