Češka Lucie Fedurcová na to išla inak: našla si tam prácu v odľahlej dedine a rozhodla sa zapadnúť medzi miestnych. Aké je to zložité, o tom napísala a nafotila pútavú knihu, uvádza portál iDnes.
Ako na drsnom Islande dokážete (pre)žiť?
Pre mňa život na severe nie je o prežití. Je to plnohodnotné žitie a v mojom prípade tiež hlavne prežívanie. Možno práve to môže byť kľúč. Cudzinci niekedy prichádzajú na Island jednoducho len zarobiť peniaze. A to sa často zvrhne na utrpenie – drina, príliš tma alebo zas príliš svetla, zima, samota. Keď sa rozhodnete pozorne sledovať premieňajúcu sa nádhernú drsnú krajinu, vnímať ľudí okolo, počúvať ich príbehy, zájsť na tancovačku v dedine alebo do divadla, prežívanie sa ľahko preklopí na žitie.
My dvaja spolu hovoríme preto, že som napísala knihu o Islande a vás zaujíma ten Island. Pre mňa na tej knihe vlastne nie je najdôležitejší Island, ale pohľad do spôsobu prežívania reality. A samozrejme jazyk, akým to človek vyjadrí.
Miestna realita je tvrdá, to v knihe sugestívne opisujete. Čo je tam na živote najzložitejšie?
Pre každého niečo iné. Pre mňa bolo najzložitejšie zbližovanie sa s Islanďanmi. Pracovala som ako servírka v malom mestečku vo fjorde. Keď som začínala, nevedela som islandčinu a pracovala som na pľaci so samými Islanďankami. Miestni im dávali prednosť. Poznali ich odmalička, boli to ich susedky, kamarátky, dcéry kolegov z práce.
Ja som bola cudzí element. Tá nedôvera a neochota hovoriť so mnou po anglicky bola síce ľahko pochopiteľná, ale frustrujúca. Nič sa nedalo uponáhľať. Dlho sme sa k sebe po krôčikoch približovali a robili najrôznejšie pomyselné spoločenské tance – hlavne teda ja. Prvýkrát moje meno jeden z pravidelných hostí vyslovil skoro až po dvoch rokoch.
A čo by ste povedali, že je najtvrdšie pre samotných Islanďanov?
Aj to je veľmi individuálne. Nemám na to jednoznačnú odpoveď. Zo svojej vlastnej skúsenosti viem, ako Islanďanov napríklad frustruje, keď po desaťmesačnom čakaní stále ešte neprichádza leto. Myslím islandské leto. Vyrovnávajú sa s tým s humorom. Švagriná môjho zamestnávateľa natočila video, na ktorom v plavkách popíja vo víchrici a studenom daždi pred domom biele víno a užíva si „letnú pohodu“. Počas pár dní sa video stalo na ostrove virálnym, pretože s humorom vystihla pocity všetkých.
Čiže je ťažšie zvládnuť na Islande zimnú polárnu noc než letný polárny deň?
Určite. Polárny deň je radostná záležitosť. Dáva človeku možnosť cestovať v noci a mať miesta, o ktoré je cez deň veľký záujem, skoro pre seba. Je, samozrejme, dôležité úplne si ten denný režim nerozhádzať, zachovať pre telo režim.
Prečo ste si ten ľadový ostrov v Atlantiku vlastne vybrali?
Žila som v rôznych častiach sveta – v Kanade, na Novom Zélande, veľa som cestovala. Učarovala mi tá možnosť presadiť sa zo svojho života do úplne inej krajiny a vyskúšať si život prvotne určený niekomu inému. Sedieť napríklad každý deň bez naháňania sa na rybárskej stoličke na miestach, kde sa vlieva novozélandská rieka do mora, úplne rovnako ako to robili maorské ženy, a spoločne sledovať, ako chlapi chytajú ryby. Oštipovať vedľa nich s ďalšími cudzincami cez deň na brigáde púpätá kiwi. Alebo zas pracovať ako kanadské študentky v kaviarni na Main Street vo Vancouvri. Nebol to pôvodne život predurčený mne, ale mohla som ho žiť. S Islandom to bolo tiež tak. Nepoznala som život na severe. A tá možnosť skúsiť si ho bola nesmierne silná motivácia.
Ako vám vychádza Island v porovnaní s tými ďalšími inými životmi?
Najskôr som vnímala určitú paralelu medzi Islandom a Novým Zélandom. V tej ostrovnej izolovanosti, v riedkom osídlení, v počte slobodných pobehujúcich oviec. V podnebí by sme paralelu hľadali ťažko. V Kanade som si cielene vybrala život vo veľkomeste, po ktorom som dlho túžila. Žila som tam v niektorých ohľadoch opačným spôsobom života než na Islande.
Pre mňa je na tom všetkom nakoniec najpodstatnejšie zistenie, že dievča zo strednej Európy má vlastne dosť podobné starosti ako dievča zo Samoy, Tchaj-wanu alebo Brazílie. Že sa dá ľahko zblížiť naprieč kultúrami. Že ten strach z cudzieho, ktorý tu množstvo ľudí má zakorenený v sebe, je úplne zbytočný.
Na Islande ste boli pri mnohých rituáloch (pohreby, tancovačky, dámske večierky), ku ktorým sa turista nedostane, a farebne ste ich potom popísali. Ktorý vám uviazol v pamäti najsilnejšie?
Pri spoznávaní cudzej krajiny u mňa hrajú tieto okamihy dôležitú rolu. Jedným z najsilnejších rituálov, ktorého som sa ale nikdy kvôli práci nemohla zúčastniť, pre mňa zostáva jesenné zháňanie oviec z hôr. Fascinuje ma predstava ľudí putujúcich po generácie každoročne tou dôverne známou krajinou, aby dostali ovce z kopcov. Páči sa mi na tom aj ten spoločenský rozmer. Je to udalosť, o ktorej sa hovorí dlho dopredu a o ktorej sa rozpráva dlho potom. A nie vždy sa podarí. Posledné zháňanie oviec z hôr prebiehalo počas šialeného vetra a dopadlo tak, že sa časť oviec pred dedinou otočila a utiekla späť do hôr.
Mňa vo vašej knihe zaujal islandský rituál rúnta. Zažila ste vo svete niečo aspoň vzdialene podobné?
Islandské slovo „rúnta“ je jedinečný výraz pre bezcieľne jazdenie autom mestom alebo krajinou za účelom socializácie s rovesníkmi. Týka sa najviac mladých ľudí, často stredoškolákov. V prípade rúnty som zrejme len pre seba objavila niečo, čo sa vlastne odohráva desiatky rokov v mnohých krajinách. Len ja som to zo svojho dospievania nepoznala. Vo svojej knihe odkazujem na film American Graffiti, ktorý natočil George Lucas v 70. rokoch.
V Amerike je „rúnta“ bežnou súčasťou dospievania, len to unikátne slovo v angličtine chýba. V Česku, kde teraz už nejakú dobu som, sledujem vlastne ten teraz už povedomý výjav tiež. Skupinky mladých ľudí napchaných v malých ojazdených autách pri rybníku v centre mesta. Ja som rúntu ako rituál prijala do svojho života. Bezcieľne putovanie krajinou so svojimi blízkymi sa mi moc páči.
Na Islande žije a pracuje množstvo cudzincov, Česi, Poliaci, Balkánci. Nebudú už v tej 300-tisícovej krajine pomaly v prevahe? A ako na vás miestni pozerajú? Majú niektoré národy radi viac a iné menej?
Najviac tam žije Poliakov a tých tiež Islanďania, myslím, vnímajú najsilnejšie. Žije ich tam viac než 20 tisíc. Zatiaľ čo rodičia a prarodičia prišli na Island už ako dospelí a často nehovoria po islandsky a žijú vo svojej komunite pomerne izolovane od tej islandskej, ich deti, ktoré sa na Islande už narodili, sú rovesníkmi prijímané bez veľkých predsudkov. Aspoň tak som to vnímala. Pre mňa osobne bolo zaujímavé sledovať napríklad kontrast medzi Islanďanmi a vo všetkých ohľadoch vášnivými Chorvátmi. Tam občas dochádzalo ku komickému nepochopeniu spôsobu prežívania situácií.
Spomeniete si na nejaký príklad?
Chorváti sa mi napríklad zverili, že pre nich bolo prekvapením, keď sa jedna zo žien na konci pokojného a tichého rozhovoru niekoľkých Islanďanov rozplakala. Nespoznali, že sa hádajú. Islanďania mali naopak často pocit, že jeden z Chorvátov vybehne z reštauračnej kuchyne s nožom v chrbte, pritom sa v tej chvíli naši balkánski kuchári vlastne ani poriadne nehádali.
Rád by som sa zastavil pri fenoméne alkoholu. Pre Islanďanov je kvôli tomu rok 1989 podobne prelomový ako pre nás – priniesol im pivnú slobodu. Navyše je zvláštne, že pivná prohibícia trvala do roku 1989, zatiaľ čo tvrdé už sa piť dávno mohlo. To je veľmi zvláštne, nemyslíte?
Myslím, že pre nich ten pád pivnej prohibície taký prelomový ako pre nás zamatová revolúcia nebol. Pýtala som sa zo zvedavosti niekoľkých Islanďanov, prečo s pivom tak dlho ako národ otáľali. Každý mi to vysvetlil po svojom. Niekto tvrdil, že si na severe dáte radšej panáka pálenky než litre studeného piva, pretože sa chcete opiť a zahriať. Iní zase tvrdili, že pivo patrilo k dánskemu spôsobu života. Island dlho bojoval za nezávislosť v Dánsku a potom im bolo rovnako dlho všetko dánske protivné.
Aké zložité je na Islande zohnať alkohol dnes?
Alkohol sa na Islande dnes predáva len v štátom vlastnených špeciálnych predajniach alebo v baroch a reštauráciách, ktoré na to majú licenciu. Pokiaľ prešvihnete pomerne krátku otváraciu dobu v predajni, neskoro večer si už fľašu nikde nekúpite.
Je alkohol na Islande problém či stigma? Alebo sa stal už úplne bežnou súčasťou tunajšieho života?
Je to asi podobné ako tu. Žila som v dvoch dedinách vzdialených od seba polhodiny cesty. V prvej z nich sa ľudia stretávali občas na pivo a odchádzali neskoro v noci opitým krokom, v tej druhej som nikdy nebola svedkom toho, že by sa Islanďan opil v reštaurácii. Ľudia sa schádzali a pili skôr doma.
Vraj tam varia pivo aj Česi? Ochutnali ste? Čo by ste konkrétne odporučili?
Na Islande sú teraz veľmi populárne mini pivovary. Rovnako ako tu. Počula som o tom, že si niekedy pri ich zakladaní privážajú pivovarníkov z Česka alebo Nemecka. Nie som človek, ktorý by mohol odporúčať pivo – nerozumiem mu. Pokiaľ ale máte dobrodružnú povahu, môžete skúsiť napríklad sladké pivo, ktoré varí borgarneský pivovar Steðji.
Známi sú aj svojím veľmi kontroverzným počinom na poli piva – a síce pivom, ktorého ingredienciou sú veľrybie semenníky údené na ovčom truse. To by som ale nerada propagovala. Vlastne nemali ani povolenie ho vyvážať do väčšiny krajín v Európe. Predávali ho pri príležitosti osláv obdobia Þorri, keď sa uprostred zimy jedávajú tradičné islamské pokrmy.
Aké pokrmy to sú?
Napríklad napoly rozkrojené varené ovčie hlavy, údené jahňacie, pečeňové pašteky, vo vetre sušené rybie mäso alebo hákarl, fermentované sušené žraločie mäso. Mne sa na tom páčilo, že tá tradícia je živá. Že sa zakaždým pár mužov z dediny na začiatku februára zoberie a idú na južnú stranu polostrova zasadnúť k sviatočnej tabuli, na ktorej leží tá varená ovčia hlava. Mladí sa nad tým ošívajú, ale myslím, že než dorastú do veku svojich otcov, cestu si k tomu tiež nájdu.
V Prahe je teraz medzi hipstermi ohromne populárny islandský chlieb a vôbec pekárenské výrobky, vznikla tu veľmi úspešná sieť severských pekární. Patrí chlieb k pilierom islandskej kuchyne?
Tej tradičnej určite áno. Práve v období Þorri alebo napríklad na Vianoce na slávnostnej tabuli narazíte na hutný žitný chlieb. V bežnom živote víťazia nad chlebom na plnej čiare hranolky, hamburgery, pizza a vysmážaná ryba. Medzi nich ale celkom často vkladajú aj pečené jahňacie. Niekedy som mala pocit, ako keby táto klasická kuchyňa mala aj nejaký väčší spoločenský rozmer. Mne vždy najviac chutili jahňacie plátky, keď sa u nás v reštaurácii od jari do jesene zišli týždeň čo týždeň muži, sadli si spolu nad taniere s jahňacím a preberali život.
Skúsme nahliadnuť do termálov, to je veľký islandský fenomén, hoci v knihe som ho nenašiel. Vy tam nechodíte?
Horúce pramene a prírodné kúpele sú naozaj dôležitou a pôvabnou súčasťou islandskej kultúry. Všeličo sa tam preberie, vyrieši, pretrasie. Je to krása. Mňa k tejto krátkej chvíli prirodzene moc neťahá, ale máme jeden nádherný zážitok zo Západných fjordov, ktorý sa mi tu a tam z ničoho nič znovu vynorí v mysli.
Takmer na konci sveta, v miestach, kam predlho idete prašnou cestou, je na brehu mora termálny bazén Krossneslaug. Spala som v aute priamo pri ňom, aby som mohla o tretej hodine ráno vstať, vyzliecť sa a čakať v tej horúcej vode, až sa nad morom zdvihne slnko, ktoré práve zapadalo. Objavilo sa nad divokým morom krátko po tretej ráno.
Ešte niečo k prírode, za tou sa na Island jazdí predovšetkým. Ako by vyzerala vaša súkromná hitparáda toho, čo vás tam dostalo, a prečo?
Pre mňa je najdesivejšia tá turistika, keď ľudia prídu na Island, obídu podľa zoznamu tie najväčšie hity z hitparády, aby som použila váš výraz, a majú pocit, že už tú krajinu poznajú, že si ju môžu odškrtnúť. Na zozname sú často veľryby, polárna žiara, ľadovec, vodopád. Ja takto žiť nechcem. Pre mňa sú najsilnejšie momenty, keď svietilo slnko, silný vietor zdvíhal vodu z mora a po mori sa rozbiehali dúhy.
Moment, keď som vyliezla na pôdu starého opusteného domu ďaleko od najbližšej dediny a pozerala som sa von oknom na to, čo kedysi videli aj obyvatelia tohto domu. Moment, keď som zvedavo priložila ucho k ľadovcu nad dedinou a zistila, ako to znie, keď niekde v diaľke ten ľadovec práve praská. Toto do rebríčka nestaviam. Žije to vo mne a čaká, až sa k tomu v duchu vrátim.
Portál Idnes.cz patrí do portfólia vydavateľstva Mafry, pod ktoré spadá aj Brainee.sk
