Správy boli desivé a svedectvá pôsobivé. Napríklad jedno z roku 1674 opisovalo, ako zosnulý muž vystúpil zo svojho hrobu, aby prenasledoval, napádal, terorizoval svojich blízkych a susedov. Keď dedinčania hrob následne otvorili, zdesili sa. Bolo zjavné, že nie je miestom posledného odpočinku a že zosnulý tak úplne nezomrel. Muž sa stal nemŕtvym a hrob bol len jeho útočiskom, skrýšou. Telo v ňom totiž ležalo neprirodzene zachovalé. A nieslo stopy čerstvej krvi, píše sa na portáli iDnes.cz.
Podobné historky sa objavovali v 17. storočí po celej Európe. Za výhražných adeptov nemŕtvych sa považovali obete pandémií, rovnako samovrahovia, ale tiež napríklad deti, ktoré zomreli pred krstom. Legendám a veľmi reálnemu strachu z nemŕtvych prialo obdobie vojen a epidémií, keď ľudia čelili tragédiám a smrť bola súčasťou ich životov. A živí hľadali vinníkov, a to aj nadprirodzených.
Pred svojimi zosnulými blízkymi, príbuznými, susedmi sa museli chrániť, aby zlo po opustení hrobov nešírili. Tým, čo zomreli, dedinčania prepichovali srdce, pribíjali ich do hrobov, do roztvorených čeľustí im vkladali tehly, aby sa ako nemŕtvi tvorovia nemohli prehrýzť von, telá znehybňovali závažiami, do úst kládli ochranné mince.
Nemŕtvi ako produkt katolíckeho strašenia
Poľsko ponúkalo v 17. storočí pre hororové príbehy o nemŕtvych ideálne miesto a čas. Život bol extrémne brutálny. „Bolo to storočie vojen, kríz a veľmi chladného počasia, bola to malá doba ľadová,“ povedal pre Atlas Obscur Dariusz Polinský z oddelenia výskumu stredoveku Univerzity Mikuláša Koperníka v Toruni. A nielen to, počas sto rokov po roku 1600 sa východnou Európou prehnalo niekoľko epidémií, vrátane cholery. Hrôza mala veľmi reálne kontúry.
Do toho všetkého v tej dobe zúril katolícky protireformačný boj. A mal nečakané následky. Mohla za to katolícka propaganda, ktorá stavila na zastrašovanie, emócie, dramatické opisovanie desivých následkov bezbožnosti a chybnej viery. Katolícke duchovenstvo, ako vysvetľuje antropológ Marek Polcyn z Lakehead University, tak silno, veľavravne a plasticky strašilo obyvateľstvo diablom a čarodejnicami, až sa poľskí dedinčania vrátili k starým slovanským poverám, a to vrátane tých o živých mŕtvych.
Polcyn pritom upozorňuje, že kategória má v slovanskej mytológii svoje vlastné podskupiny s celkom technickým vymedzením. Rozhodne nemôžeme nazývať všetkých nemŕtvych moderným slovom upír. „Upiór“ bol akýsi protoupír, bol to prekliaty alebo nečistý duch. Potom tu bola „strzyga“, teda striga, démonka podobná čarodejnici, ktorá živé požiera či pije ich krv. Ďalším pojmom bol „strigoi“, duch, ktorý menil podoby a prahol po ľudskej krvi.
Uväzniť démonov v hroboch
A povery nielenže monštrá a démonov kategorizovali, napovedali tiež, ako sa pred nimi chrániť. Cintorín pri obci Pień, neďaleko Bydhošti, ľudové spôsoby ochrany pred nemŕtvymi ilustruje. Vedci ho objavili pred 15 rokmi pod slnečnicovým poľom. Dedinčania ho situovali do nevysvätenej pôdy, podľa historických záznamov nebol súčasťou farnosti. Odpočinok v ňom mali nachádzať výtržníci. Muži, ženy a ich deti, ktorých krutá dedinská spoločnosť odmietla, zapudila, zavrhla. A ktorých sa po ich smrti bála, desila.
To preto sa dedinčania uchyľovali k prostriedkom, ktoré im povery na ochranu pred nemŕtvymi a ich pomstou a besnením ponúkali. Jedna z pochovaných žien tak mala cez krk zaseknutý šíp, pri pokuse o pozdvihnutí svojej schránky z hrobu a vpád do sveta živých jej mal oddeliť hlavu. Podľa historika Msartyna Radyho patrila metóda k celkom „zvyčajným“ spôsobom, ako skrotiť nemŕtvych. Strach živých bol ale veľký, pre istotu tiež znehybnili ženine prsty na nohách ťažkým zámkom. Nešťastnica bola v očiach ľudí strigou, obdarenou dvoma dušami. „Tá zlá duša, ničomná, zlovoľná, v hrobe nemohla nájsť pokoj, preto z neho povstala, aby pustošila svet živých,“ opísal folklorista Al Ridenour pre The New York Times.
Strach zaostalých dedinskej kultúry sa ale nezaoberal vekom. Ľudia sa báli aj zosnulého dieťaťa, v dobe smrti malo približne šesť rokov. Pochované bolo s trojuholníkovým železným zámkom na nohe. Navyše ležalo v polohe tvárou k zemi. „Keby teda chcelo vstať z mŕtvych a zdvihnúť sa, hrýzlo by do hliny pod sebou,“ opisuje rozvahu za pohrebnou technikou Polinski. Práve mŕtvych zlovoľných detí sa dedinčania báli najviac, dodáva portál Scientific American. Ostražití boli najmä v prípade detí, ktoré zomreli nezvyčajnou alebo nedbalou smrťou.
Inokedy bolo hrob potrebné znovu otvoriť a poistiť sa proti ničivým výletom jeho obyvateľa do sveta hore dôslednejšie. Tak tomu bolo aj v prípade z toku 1674. Dedinčania miesto posledného odpočinku zosnulého otvorili a mŕtvole oddelili hlavu.
Medzi ďalšie metódy, ako nemŕtvym zabrániť v pustošivých návštevách sveta živých, patrilo prerezanie tela na dve časti či prepichnutie pozostatkov kolmi. Omnoho sofistikovanejšie a menej invazívne bolo posypanie hrobov semienkami. Nemŕtvy sa potom namiesto dobývania sa von zamestnával ich počítaním. Ak ich bolo dosť, zabralo mu to toľko času, aby výlet von nestihol pred svitaním. Tento nápad mali mimochodom v boji s nemŕtvymi v starej Číne, tunajší nemŕtvi nemilovali nič viac než počítanie zrniek ryže.
Chudí, odlišní a... Ženy
Výskumníčka Kalina Skóra z Inštitútu archeológie a etnológie Poľskej akadémie vied v Lodži upozorňuje, že priloženie zámku na pochované telo je zvykom, ktorý až do druhej svetovej vojny praktikovali poľské židovské komunity. Talmud totiž nazýva hrob tiež práve zámkom. Zvyk mal podľa vedkyne zabrániť zosnulému alebo zosnulej v tom, aby na onom svete hovorilo o tom pozemskom zlé veci. Alebo aby o ňom nehovorili vôbec.
Podľa Polinského ale neexistuje dôvod, prečo sa domnievať, že by hroby pri dedine Pień boli určené židovskej komunite. Podľa čoho dedinských nešťastníkov, ktorí do nich boli za tých metód pochovávaní, vyberali? Kľúč mohol byť podľa odborníkov pestrý. Na hororový cintorín smerovali ľudia, ktorí spáchali samovraždu, na ktorých lipla spoločenská stigma, ktorí mali svojrázne správanie. Tiež tí, ktorí sa stali prvými obeťami epidémií, čo na nich vrhlo zlé svetlo. Rovnako ľudia, ktorým sa jednoducho nedarilo, zatratenci či chudáci.
Za potenciálnych nemŕtvych boli považované ženy, ktoré sa nevydali, ktoré prešli potratom, mali narušený menštruačný cyklus. Ženy boli pritom terčom démonizácie chronickejšie a intenzívnejšie ako muži. Neochránil ich ani vyšší spoločenský status, dodáva pre portál The Washington Post britská folkloristka Bethan Briggs-Millerová.
Akokoľvek boli povery o nemŕtvych barbarské a primitívne, vtedajšia spoločnosť sa identifikácii páchateľov z rady zosnulých venovala starostlivo a s istou systematickosťou. Telá exhumovali dedinčania za účasti úradníkov a cirkevných predstaviteľov, tí pozostatky skúmali a hľadali „dôkazy“ existencie nemŕtvych. Mohli nimi byť nedostatočný rozklad tela, červené líca, krv v ústach. „Metódy, akými sa prípady vyšetrovali, boli veľmi vedecké,“ zhrnula Stacey Abbott, autorka knihy Apokalypsa nemŕtvych: upíri a zombie 21. storočia.
