Mesto sa nachádza v tureckej Kapadócii 280 metrov pod zemským povrchom. Je to sieť tunelov či jaskynných obydlí, v ktorých kedysi žilo 20 tisíc ľudí, píše sa na portáli Insider.
Objavil mesto, keď hľadal sliepky
Zabudnuté starobylé mesto malo názov Derinkuyu a celé desaťročia bolo opustené. Objavil ho miestny muž až v 60. rokoch 20. storočia, keď si všimol, že jeho sliepky miznú cez priepasť v pivnici. Diera sa mala otvoriť počas rekonštrukcie. Rozhodol sa stenu napokon zbúrať, aby svoje zatúlané sliepky našiel, ale objavil aj niečo iné – tunel a čistou náhodou aj rozľahlé podzemné mesto.
V súčasnosti je Derinkuyu súčasťou svetového dedičstva UNESCO a okrem toho je prístupné aj návštevníkom, ktorí si z neho môžu pozrieť osem poschodí z celkových 18. Krajina, v ktorej sa mesto nachádza, Kapadócia, bola vždy vhodná na stavbu takýchto podzemných obydlí, pretože je tvorená vulkanickým popolčekom, ktorý je suchý a poddajný, preto sa dá ľahko vytesávať pomocou jednoduchých nástrojov.
Od momentu, čo muž v roku 1963 našiel starobylé, zabudnuté a opustené mesto sa celkovo našlo viac ako 600 vchodov do tohto mesta v ďalších domoch. Na základe informácií tureckého ministerstva kultúry ho postavili Frýgovia v ôsmom až siedmom storočí pred naším letopočtom. Úplne prvá zmienka o ňom sa datuje do roku 370 pred naším letopočtom.
Rôzne priestory
Používalo sa niekoľko tisíc rokov, najskôr slúžilo na skladovanie a neskôr ako miesto, kde sa ľudia mohli ukrývať pred nájazdmi a konfliktmi. Ľudia v podzemí dokázali prežiť aj niekoľko mesiacov a v čase jeho najväčšieho rozmachu tam žilo 20 tisíc ľudí.
Opusteným sa stalo v 20. rokoch 20. storočia, kedy z neho kapadócki Gréci odišli. Príčinou ich odchodu bola grécko-turecká vojna. Keď mesto znovu objavili, pri vykopávkach sa našli priestory, ktoré slúžili na rôzne účely, vrátane skladovania potravín, výroby vína, lisovania oleja či stolovania. Okrem toho objavili aj kaplnku či náboženskú školu.
Počas toho, keď bolo mesto obývané, choval sa dobytok na poschodiach bližšie k povrchu, aby jeho pachy či plyny neovplyvňovali nižšie poschodia. K dispozícii bola aj studňa, ktorá poskytovala čistú vodu a vetracie šachty umožňovali cirkuláciu čerstvého vzduchu. Pred nepozvanými hosťami obyvateľov chránili veľké kamenné dvere na každom poschodí. „Obyvatelia si uľavovali v zapečatených hlinených nádobách, žili pri svetle fakieľ a mŕtvych tiel sa zbavovali na určených miestach,“ opísal jeden zo sprievodcov.
