V posledných rokoch sa v rôznych publikáciách či dokumentárnych filmoch začala vyskytovať ženská postava z 19. storočia v role cestovateľky. Opisujú sa ako „rebelky, nebojácne, ambiciózne, odvážne či dobrodružné“. To, ako žili, sa stalo inšpiráciou pre mnohých umelcov či scenáristov, ktorí chcú svetu ukázať niečo viac zo ženskej histórie. Príbehy slúžia aj na ilustráciu toho, že niektoré ženy v 19. storočí predsa len cestovali a o svojich zážitkoch aj písali.
Dve kategórie cestovateľov
Anglicko bolo v 19. storočí súčasťou Britského impéria. Cestovalo sa už v tom období, a to nielen pre potešenie, ale aj s cieľom dobýjania či objavovania. Koloniálne cestovanie bolo výlučne určené mužom, keďže mali aktívnejšiu úlohu pri šírení impéria, čiže museli bojovať alebo sa zúčastňovať na diplomatických misiách v zahraničí, píše sa na portáli The Conversation.
Faktom, na ktorý často zabúdame je, že rozhodujúcu úlohu pri túžbe dobývania zohrávali aj britské ženy, ktoré často cestovali so svojimi manželmi, otcami či bratmi. A niektoré z týchto žien pocítili túžbu podeliť sa o svoje zážitky z ciest, a preto začali písať rôzne spisy. Tie sa pre veľký záujem začali uverejňovať aj v novinách či časopisoch.
V knihe „Celebrated Women Travelers of the Ninetheen Century“ z roku 1882, spisovateľ William H. D. Adams, rozdelil cestovateľov do dvoch kategórií – objaviteľov a pozorovateľov. Úloha objaviteľov podľa Adamsa je vstupovať do oblastí doteraz civilizácii nepoznanej, a pridávať na mapy nové krajiny. Druhá skupina, pozorovatelia, naopak len kráčajú po stopách odvážnych predchodcov a zhromažďujú presnejšie informácie. Ženské cestovateľky v tom čase Adams zaradil práve do tej druhej skupiny, pretože bol toho názoru, že sa nemohli rovnať veľkým objaviteľským menám, ako bol napríklad David Livingstone, Heinrich Barth, John Franklin a Charles Sturt. Tento dojem ukazuje len tendenciu zavrhovať diela napísané ženskými spisovateľkami v 19. storočí.
Ťažký prístup k vzdelaniu
Ženy v minulosti nemali jednoduchý život, pretože rodová ideológia v tom čase zaraďovala ženy do súkromnej sféry a mali veľmi ťažký prístup k vedeckým, politickým či ekonomickým otázkam. Preto všetko, čo vytvorili ženy, sa v tom období nepovažovalo za príliš seriózne. Nesmieme ale zabúdať aj na fakt, že nie všetky ženy sa predsa len dostali k „elitnej kultúre“ a nie všetky mali možnosť získať vzdelanie a chýbal aj čas a prostriedky, aby mohli rozvíjať svoje záujmy o oblasti, ako napríklad vedu.
Ženská skromnosť
V úvodoch svojich textov sa objavujú frázy, ktoré vyjadrujú ženskú skromnosť alebo ospravedlnenie za to, že sa „odvážili“ miešať sa do mužských tém. Okrem toho sa mnohé z nich snažili čitateľovi pripomenúť, že sú „len“ ženy. Koniec koncov to bol len prostriedok, aby sa vyhli odsúdeniu zo strany ich súčasníkov.
Príkladom je Mary Kingsleyová, ktorá sa v jednom zo svojich listov opísala s dávkou humoru: „Som len jedna žena a my, hoci sme skvelé v detailoch a konkrétnych predstavách, nikdy nie sme schopné cítiť oddanosť k veciam, ktoré poznám dosť dobre na to, aby boli skvelé, teda k abstraktným veciam.“ Bola to anglická cestovateľka, ktorá nedbala na dobové konvencie a precestovala západnú a rovníkovú Afriku. Zároveň ako prvá Európanka vstúpila do niektorých častí Gabonu, uvádza sa na portáli Britannica.
Podobne sa aj škótska prírodovedkyňa, cestovateľka a spisovateľka, Anna Forbes skrýva za svoju ženskosť, aby ju ostatní nekritizovali za to, že sa venuje písaniu. Vo svojich listoch s názvom Neprekonané stopy na ostrovoch Ďalekého východu sa opisuje ako „malá a veľmi ženská žena“, čím čitateľovi pripomína svoj status váženej osoby.
Niektoré si získali uznanie
Niektorým ženským cestovateľkám sa predsa len podarilo získať si rešpekt svojich krajanov, síce to bolo veľmi náročné. Najznámejším príkladom je Isabella Birdová. Ako prvá žena v roku 1891 bola prijatá do prestížnej Kráľovskej geografickej spoločnosti v Londýne. Jej úprimné a opisné písanie ale v čitateľoch vzbudilo podozrenie, že je často príliš otvorené. V jej dielach sa totiž často komentovalo množstvo sexuálnych dvojzmyslov. Trpela zdravotnými problémami a lekári jej preto odporučili plavbu na mori. Preto sa v roku 1854 vydala ako 23-ročná na svoju prvú medzinárodnú cestu, ktorá smerovala do Ameriky. Cestu zdokumentovala v prvej knihe, ktorej dala názov „The Englishwoman in America“. Napísala niekoľko ďalších kníh a všetky boli napísané zábavným spôsobom. Mnohým ľuďom tak dávala možnosť spoznať svet aj mimo svojho domova, uvádza sa na portáli My Leraning.
Isabella cestovala osamote, ale často ju mala k dispozícii miestnych sprievodcov, mužov, ktorí poznali terén, ktorý skúmala. Okrem písania sa venovala aj fotografovaniu ľudí, ktorých stretla na svojich cestách v Perzii, Japonsku, Kórei, a Mandžusku. Okrem toho precestovala aj Austráliu, Hawaii, Indiu či Irán.