Volá sa to oversharing a ide o anglický pojem označujúci nadmerné zdieľanie. Myslí sa tým situácia, keď človek prezradí príliš osobné veci v momente, keď to nie je bežné ani vhodné, informuje portál iDnes.
Patrí sem napríklad chvíľa, keď začneš predavačke v obchode opisovať rodinné problémy, pri zoznámení s novým človekom naňho vychrlíš detaily zo svojich posledných vzťahov alebo kaderníčke rozpovieš všetko o svojich zdravotných ťažkostiach.
V tej chvíli nad tým možno ani nepremýšľaš, no neskôr to môžeš ľutovať a cítiť sa trápne. A nerozumieš, prečo si to vlastne urobil.
Prečo hovoríme viac, než by sme chceli
Dôvodov môže byť viac. Ten hlavný často vychádza z tvojho aktuálneho rozpoloženia. Možno ťa niečo dlho ťažilo a zrazu to potrebuješ dostať von. Podobné je to aj vtedy, keď sa ti nejaká zložitá situácia vyriešila a máš silnú potrebu sa o to s niekým podeliť, lenže nablízku nie je nikto, kto by bol na takúto spoveď vhodný.
Intímne detaily môžeš zdieľať aj preto, že sa snažíš na niekoho pôsobiť úprimne a priateľsky, a jednoducho to preženieš. Niekedy je príval slov aj spôsobom, ako vyplniť trápne ticho, ktoré ti začne byť nepríjemné.
Stačí dokonca aj drobný spúšťač, napríklad keď sa ťa pokladníčka len opýta: „Ako sa máte?“ a ty sa zrazu pristihneš, že jej rozprávaš dlhý príbeh o hádke s mamou. Príčin môže byť viac, a aj preto je potom ťažké odhadnúť, či si skutočne prekročil nejakú spoločenskú hranicu.
Ako spoznáš, že si to s úprimnosťou prehnal
To, že si to s otvorenosťou prehnal, sa často dá spoznať podľa reakcie toho druhého. Napríklad keď začne uhýbať pohľadom, odpovedá len stručne, pozerá sa do telefónu alebo pôsobí, akoby najradšej zmenil tému. Ak si pozorný, všimneš si aj mierne napätie v tvári, nervózny úsmev či zaskočený výraz.
Ďalším varovným signálom môže byť snaha vrátiť rozhovor k bežným zdvorilostným témam, napríklad k počasiu alebo k tomu, čo si prišiel kúpiť. Je to jeho spôsob, ako nenápadne naznačiť, že sa necíti komfortne.
Niektorí ľudia reagujú na oversharing prehnanou zdvorilosťou: niečo v zmysle „aha, jasné, chápem“, ale pritom je zjavné, že by radšej boli niekde inde. Veľmi často si to však uvedomíš až spätne, z vlastného pocitu trápnosti, keď ti dôjde, že ten druhý ti o sebe nepovedal nič osobné, zatiaľ čo ty si mu vyrozprával celý svoj život.
Ako sa zastaviť včas a neľutovať vlastné slová
- Daj si chvíľu na rozmyslenie, kým začneš hovoriť. Krátka pauza predtým, než niečo povieš, ti pomôže zvážiť, či to naozaj chceš a potrebuješ zdieľať.
- Predstav si, komu to hovoríš. Ak nejde o blízkeho človeka, drž sa radšej všeobecných informácií. Pomáha položiť si otázku: Povedal by som to cudziemu človeku v čakárni?
- Vyhýbaj sa rozprávaniu, keď si príliš emotívny. Keď si rozrušený alebo veľmi unavený, je ľahšie povedať niečo, čo budeš neskôr ľutovať. Dopraj si čas na upokojenie.
- Sleduj, či je rozhovor obojstranný. Všímaj si, či hovorí aj druhý človek, alebo len ty. Ak sa konverzácia točí len okolo tvojich osobných tém, je dobré ubrať.
- Nauč sa emócie bezpečne ventilovať. Písanie denníka, rozhovor s blízkym priateľom alebo krátka prechádzka pomôžu uľaviť hlave aj srdcu bez toho, aby si si skomplikoval bežné situácie.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
