Pozrime sa na Svätých otcov, ktorých správanie bolo prinajmenšom pozoruhodné, a často aj historicky významné. A tiež na to, kedy sa súdila mŕtvola. Prečo sa pápeži vyhýbali menu Ján. Kedy vo Vatikáne vládli prostitútky. A kedy na Petrovom stolci sedelo najviac kohútov. Píše portál Idnes.cz
Pápež si zapáli cigaretu. „Smie aj žena fajčiť, Svätý otče?“ spýta sa návštevníčka, ktorú prijal vo vatikánskych komnatách. „Bohužiaľ nie. Jeho Svätosť Ján Pavol II. to vo svojej dobe zakázal,“ odpovie pápež a potiahne si z cigarety...
Pred niekoľkými rokmi verejnosť pobavil, no zároveň aj šokoval výborný seriál Paola Sorrentina Mladý pápež, v ktorom sa hlavou katolíckej cirkvi stal mladý, šarmantný Američan, ktorý miluje cigary a čerešňovú kolu bez cukru. A pritom je veľmi, ale naozaj veľmi tvrdý. Lenže fiktívny, kontroverzný pápež Pius XIII. a intrigami prelezený Vatikán nie sú nič oproti tomu, čo sa v niektorých obdobiach skutočne dialo okolo Svätého stolca. A možno dokonca priamo na ňom...
Boží bojovník
Muž zakovaný v brnení dohliada na svoje vojsko. Na bielom koni, s mečom v ruke, vyžaruje hrozivosť i majestátnosť. Nie je to rytier, maršal ani kráľ. Je to pápež Július II. (v úrade od novembra 1503 do februára 1513). Paradoxne rovnako divoký bojovník ako dôstojný podporovateľ najväčších umelcov svojej doby. Nemal problém namiesto tiáry nasadiť si prilbu a silou si zabezpečiť moc v Ríme – bojoval proti ozbrojeným Benátčanom, „oslobodil“ niekoľko talianskych mestských štátov spod ich vlády a napokon sa pustil aj do konfliktu so samotným Francúzskom.
Niet divu, že si vyslúžil prezývky ako Hrozný pápež alebo Pápež bojovník. Okrem vojenských výprav totiž Július II. naozaj úprimne miloval najskvostnejšie umenie. Práve počas jeho pontifikátu tvoril Michelangelo – a to nie náhodou. Julius ho poveril výzdobou Sixtínskej kaplnky a často ho osobne navštevoval, aby mu „radil“. Podporoval aj maliara Raffaela, ktorý ho portrétoval. Ale nadovšetko zbožňoval krásnych mužov a ženy. Mal tri nemanželské dcéry a podľa učeného Erasma Rotterdamského mal Július obzvlášť slabosť pre „dlhovlasých krásavcov“.
Aj dnešná popkultúra si pápeža Júlia II. obľúbila – napríklad slávny komiks Alejandra Jodorowského Krutý pápež je určený naozaj len pre silné žalúdky. Svätý otec v ňom upláca peniazmi, úradmi, sľubmi a predovšetkým sexom. Lenže realita – a najmä tá renesančná vatikánska – neraz prekonávala aj túto sodomistickú fikciu. Július urobil kardinálov hneď z niekoľkých svojich synovcov z rodu della Rovere, no ani on neprekonal svojho strýka, pápeža Sixta IV., ktorému sa podarilo udeliť kardinálsku hodnosť rovno šiestim blízkym príbuzným.
Jednoducho – keby ste sa v tej dobe zblížili s Kristovým námestníkom, s nadšením by sa s vami rozprával o výzbroji Švajčiarskej gardy, maliarskych technikách i sexu, a možno by len veľmi letmo spomenul aj nejaký citát z Biblie. Predovšetkým by vám však prednášal lekcie politického pragmatizmu, ktoré mu vštepil samotný filozof Niccolò Machiavelli, podľa ktorého „v politike sú poctivosť a cnosť zhubné“. A potom by vás pozval na opulentnú hostinu, kde by vás obsluhovali tí najkrajší z Rimanov a Rimaniek...
Svätý incest
Rod della Rovere v 15. storočí súperil o pápežský stolec s mocnými Borgiovcami, v ktorých radoch sa nachádzal ešte väčší drsniak – Juliov predchodca Rodrigo Borgia, teda pápež Alexander VI. (vládol od augusta 1492 do augusta 1503). Už ako mladý kardinál si stihol „zabezpečiť“ takmer desať nemanželských detí a celé svoje bohatstvo investoval do umenia – ale len do tej miery, aby mu ostalo dosť peňazí na kúpu hlasov potrebných na zvolenie za pápeža. Na renesančného pápeža nebol príliš vzdelaný, no vraj mal obrovskú charizmu a výrečnosť, ktorou si podmanil najmä ženy – „silnejšie ako magnet priťahuje železo“.
Dokonca až tak, že podľa zlých jazykov mal so svojou dcérou Lukréciou syna. Oficiálne mala malého Giovanniho s jedným zo svojich milencov, ale v tajnej bule ho Alexander legitimizoval ako svojho vlastného syna a vnuka. Žiadny problém. Svoju dcéru sľuboval kdekomu, sem-tam ju dokonca za niekoho mocného aj vydal, no ten väčšinou skončil rovnako ako rôzni milenci – rukou vrahov, ktorých poslali Lukréciini bratia. Popri troch manželoch mala krásavica Lukrécia skutočne kvantum milencov, vrátane spomínaných bratov. Svadby mávala veľkolepé a skôr než oslavy pripomínali orgie, na ktorých sa pokojne zúčastňovali aj kardináli, ktorí nemali problém hromadne súložiť s prostitútkami.
Za kardinála vymenoval pápež aj svojho syna Cesareho, ktorý bol čistokrvný bojovník a bitkár. A hoci sa zo zvodného mladého preláta Rodriga stal už dávno popudlivý, tučný, viac než šesťdesiatročný Alexander VI., žien mal okolo seba stále nespočet a v posteli bol vraj po desaťročiach tréningu úplne neprekonateľný. Rím vtedy naozaj žil. Nielen vrcholným umením.
Ale aby sme slávnemu Borgiovi nekrivdili – bol nesmierne schopný diplomat a samozrejme aj majster intríg. Vždy dokázal zradiť každého, na koho sa pozrel. Bol to on, kto vytvoril pre Cesareho mocnú armádu, s ktorou ovládol veľkú časť Talianska. On dohodol rozdelenie sféry vplyvu medzi námorné veľmoci – Španielsko a Portugalsko. A bol to on, kto zničil všemocného, až fanatického vládcu Florencie – mnícha Girolama Savonarolu.
Veľké poníženie
Ako politik možno napokon nedosiahol na pravdepodobne najväčšieho pápežského diktátora – Gregor VII. (apríl 1073 – máj 1085), ktorý dokázal neuveriteľne ponížiť najmocnejšieho muža svojej doby – rímskeho kráľa Henricha IV. Vydal bulu „Dictatus papae“, v ktorej jasne stanovil, kto vládne svetu: pápež tvorí zákony, môže kohokoľvek exkomunikovať, zosadiť aj samotného cisára, a svetskí vládcovia mu musia bozkávať nohy. Henrich, prirodzene, nechcel nikomu nič bozkávať – ale nakoniec musel.
Aj keď sa to odohralo už v roku 1077, „cesta do Canossy“ sa dodnes používa ako symbol mimoriadneho poníženia.Dvaja kohúti – rímsky kráľ a pápež – viedli krutý spor o to, kto má právo obsadzovať cirkevné úrady. Napätie vyvrcholilo tým, že kráľ zvolal synodu, ktorá zosadila pápeža. Pápež však nezostal ticho – uvrhol Henricha do kliatby a vyhlásil, že ho nikto nemusí poslúchať. Ani šľachta, ani poddaní. Mnohí sa toho chytili, a keď si Henrich uvedomil, že takto čoskoro stratí moc, vydal sa na 700 kilometrov dlhú púť zo Špýru do toskánskej Canossy, kde sa práve nachádzal pápež. A to pešo!
A pápež? Ten nechal rímskeho kráľa tri dni stáť bosého v kajúcnej žinienke pred hradom v januárovej zime, kým ho milostivo prijal. Ako to Henrich prežil, je otázne, no kroniky to takto zaznamenali. A pomohlo mu to? Nie. Nemecká šľachta si zatiaľ zvolila „nepremrznutého“ nového kráľa a Henrich musel roky tvrdo bojovať, aby sa opäť dostal na trón. Podarilo sa mu to – no nezabudol. Gregor VII. bol zosadený, Rím dobytý a Henrich sa dal korunovať cisárom. Pápež, ktorému pomáhali na útek z Anjelského hradu normanskí žoldnieri, už potom odpor nevzdoroval – čoskoro po úteku zomrel. A Henrich sa smial naposledy. Otázne je, či aj najlepšie.
Vykop ho z hrobu
Nenávisť však môže mať ešte oveľa hlbšie dno. Dokázal to aj pápež Štefan VI. (máj 896 – august 897), spolu s talianskym kráľom. Tentoraz však nešlo o nenávisť voči svetskému vládcovi, ale voči jeho predchodcovi. Štefan sedel na Petrovom stolci iba rok, no podarilo sa mu niečo, čo nikto pred ním ani po ňom.Taliansky kráľ a rímsky cisár Lambert zo Spoleta nenávidel bývalého pápeža Formosa tak veľmi, že s pomocou Štefana nechal v roku 897 jeho už rozkladajúce sa telo exhumovať, obliecť do pápežského rúcha, posadiť na trón a predvolať pred súdne zhromaždenie – známu „synodu mŕtvych“. Smrad musel byť otrasný.
Bizarné je, že Formosus, ktorý si predtým pozval do Ríma východofranského kráľa Arnulfa a korunoval ho za cisára, už za to bol otrávený. Ale Lambertovi a Štefanovi to nestačilo. A tak tam sedel mŕtvy, oči mu nahradili červy, a kardináli naňho zúrivo kričali a udelili mu tresty prísnejšie než obyčajná otrava. Najprv ho „zosadili“. Potom mu strhli vzácne rúcho, ktoré mu predtým s námahou obliekli, a odrezali mu prsty, ktorými za života žehnal. Potom jeho telo vláčili ulicami Ríma a nakoniec ho hodili do rieky Tiber...
Ale nedalo im to, znovu ho vytiahli a ešte raz vláčili zvyšky Formosovho tela po Ríme. A práve vtedy spadla v dôsledku zemetrasenia bazilika svätého Jána Lateránskeho, čo podľa Formosových priaznivcov bol jasný znak, že Štefan to prehnal. Takže ho na oplátku uškrtili. V rýchlom slede sa potom vystriedalo viacero pápežov – niektorí Formosa opäť rehabilitovali, iní ho znova prekliali. V hrobe sa asi nikdy nikto viac neotáčal. Teda, ak vôbec v hrobe bol.
Rváč medzi pápežmi
Sergius III. (január 904 až apríl 911) sa síce vyslovene nepral, ale o pápežský stolec bojoval s takou vervou, že za sebou zanechával cestu vydláždenú mŕtvymi prelátmi. Prvýkrát sa mu podarilo na chvíľu stať sa pápežom ešte koncom deviateho storočia, no čoskoro všetkých tak popudil, že ho opäť zosadili. Sergius však vedel, že čo ho nezabije, to ho posilní, a tak intrigoval a uplácal, až sa mu v roku 904 napokon podarilo zosnovať vraždu kardinála Kryštofa, ktorý sa sám vyhlasoval za pápeža. Kým neskôr sa mocní navzájom predovšetkým trávili, vtedy sa najčastejšie škrtilo – spomeňte si na našu svätú Ľudmilu. Keď sa Sergius stal opäť Svätým otcom, spomenul si, že vo väzení stále sedí aj Kryštofov predchodca Lev V. Čo s ním? Uškrtiť.
A potom si spomenul ešte na tretieho bývalého Svätého otca. Áno, hádate správne – zneuctený a mnohokrát usmrtený Formosus konečne pokojne odpočíval v hrobke. Takže bolo potrebné znovu ho vykopať, znova odsúdiť a tento raz mu sťať hlavu. Čo z neho vtedy ešte zostalo, naozaj nevieme. Je však nutné poznamenať, že pápeži síce často nekončili takto bizardne, no rozhodne veľmi nekresťansky. Hneď ten prvý z nich, svätý Peter, bol na konci svojho pontifikátu ukrižovaný. Hlavou dolu. O škrtení, otravách, udusení, vyhladovaní či podrezaní mnohých jeho nasledovníkov ani netreba hovoriť.
Syn pápeža pápežom
Spomínaný „mäsiar“ Sergius mal rád ženy. A tak s istou bohatou Rímankou splodil syna. To by nebolo až také výnimočné – pre desiatky pápežov to bola bežná vec. Pozoruhodné však je, že sa z jeho syna neskôr stal pápež Ján XI. (marec 931 až december 935). Otcovstvo je síce vždy neisté, no v tomto prípade sa väčšina historikov zhoduje, že išlo o jediného nelegitímneho pápežského potomka, ktorý sa sám stal Svätým otcom. Zomrel v roku 935 – v tom istom roku ako zavraždený český knieža a svätec Václav.
Mimochodom, existuje ešte jeden prípad, keď sa pápežov syn stal pápežom. Už v 6. storočí bol pomerne úspešným pápežom Hormisdas, ktorý pred nástupom do úradu splodil syna – tentokrát úplne legitímneho, zo svojho manželského zväzku. A ten, pod menom Silverius, sám roku 536 zasadnutím do úradu vystúpil na Petrov stolec, lenže krátko nato ho z Ríma vyhnali vojaci a na jeho miesto dosadili jeho nepriateľa Vigilia. Keď však na mesto zaútočili Góti, Silverius sa k nim pridal v očakávaní, že mesto ovládnu. Nestalo sa tak – a ako vlastizradcu ho opäť z Ríma vypovedali. Keď sa vrátil a pokúsil sa po tretí raz vyšplhať na pápežský trón, Vigilius ho dal koncom roku 537 násilím odviesť na opustený ostrov, kde ho pre istotu nechal umrieť hladom.
Storočie pornokracie
Desiate storočie, ktoré tak „pekne“ otvoril Sergius, je v pápežských análoch považované za mimoriadne temné obdobie. Oficiálne sa označuje ako pornokracia, čo Wikipédia definuje ako „spôsob vlády, na ktorom sa významne podieľali prostitútky“. Skutočne, mnohí pápeži si vtedy neodopierali to, čo iným bolo zapovedané. Väčšinou išlo o náročné, ale zároveň mimoriadne vplyvné milenky, z ktorých najviac vynikala Sergiova favoritka Marozia, matka spomínaného pápeža Jána XI. A keďže bola zároveň aj milenkou neskoršieho pápeža Leva VI., vydláždila mu cestu k voľbe tým, že zosnovala vraždu jeho predchodcu Jána X. Vlastne nič až také šokujúce – v Čechách sa o čosi podobné pokúsila Drahomíra...
Marozia a jej matka však zvládli zmanipulovať hneď niekoľko pápežských volieb (konkláve), a tak na Petrov stolec zasadali aj ich ďalší favoriti. Zvlášť Ján XII. (december 955 – november 963), ktorý sa stal pápežom ako osemnásťročný mladík. Vtedy sa mladému veku veľmi prialo – jeho matka bola štrnásťročné dievča, ktoré predtým obšťastnil vlastný otec. Výsledkom bol veľmi originálny prototyp pápeža, ktorý zo svätého centra Ríma urobil nevestinec, aký svet ešte nevidel. Milenky sa uňho striedali po tuctoch – a jednou z nich bola aj jeho stále mladá matka. Ján si zakladal na tom, že odmeňoval najkrajšie milenky pokladmi a peniazmi, ktoré zhromažďovali prostí veriaci a bohatí pútnici. Jeho obľúbeným miestom na súlož bol znovuobnovený kostol svätého Jána Lateránskeho.
Ján napokon nedoplatil na svoju sexuálnu náruživosť, ale na krutosť. Podľa obžaloby sem-tam nechal nejakého duchovného či dokonca kardinála vykastrovať, oslepiť alebo rovno zabiť. A tiež vraj s obľubou vyvolával démonov. Objavili sa aj reči o inceste. Z Ríma sa ho síce podarilo vyhnať, no Ján sa – ako to pri urputných Svätých otcoch bývalo zvykom – vrátil, nechal povraždiť svojich odporcov a chvíľu opäť vládol. Netrvalo však dlho a synoda kardinálov ho znova súdila a zosadila, radšej si rýchlo zvolili nového pápeža.
Ten mal pravdepodobne šťastie, že Jána stihol zabiť rozhnevaný manžel istej dámy, ktorú ponížený Ján „potešil“, aby si zlepšil náladu. A ako to všetko vieme? Hriešny Jánov život totiž mimoriadne pestro opísal biskup Liutprand z Cremony, ktorý sa podieľal na jeho zosadení – a teda sa výrazne pričinil aj o vznik mýtu o pornokratickom storočí. Ale veď biskup by predsa neklamal, no nie?
Chorobný chamtivec
Aj keď sa s Jánom XII. oficiálne skončila pornokracia, myslíte si, že 11. storočie bolo lepšie? Vôbec nie. Benedikt IX. (október 1032 až január 1045) sa stal hlavou Cirkvi ešte ani nie ako dvadsaťročný, pričom mu k voľbe pomohli jeho strýkovia – dvaja z nich boli sami pápežmi. Prvýkrát ho vyhnali, potom sa slávne vrátil, ale len čo znova zasadol na Petrov stolec, predal (!) svoj úrad Kristovho námestníka kňazovi Jánovi Gratiánovi.
Benedikta už počas jeho života považovali za najchamtivejšieho a najúplatnejšieho pápeža, čo využil aj český knieža Břetislav, ktorému hrozil trest za ulúpenie ostatkov biskupa Vojtecha v poľskom Hnezdne. Stačilo zacinkať mešcom s peniazmi – a ako poznamenal kronikár Kosmas: „zlatom podvrátili spravodlivosť“. Vďaka tučnému úplatku máme dodnes Vojtechove ostatky v Prahe.
Démonov nevyvolával len starý smilník Ján XII., ale aj vážený pápež 13. storočia Honorius III. (júl 1216 až marec 1227), ktorý dokonca svoje magické praktiky pri otváraní pekelných brán a boji s príšerami podrobne popísal. Máme také tušenie, že len o pár storočí neskôr by si mohol podať ruku s čarodejnicami zo Salemu. Podobne by možno dopadol aj Bonifác VIII. (december 1294 až október 1303), ktorý bol síce výnimočný politik a mocný hráč, ale s vierou v Boha si hlavu vôbec nelámal.
Slávna je jeho scéna, keď s korunou na hlave mával mečom a kričal: „Ja som Cézar, ja som cisár!“ Kresťanstvo považoval za najvýnosnejší biznis vôbec a vraj dokonca podotkol: „Poviedka o Kristovi nám sype peknú kôpku peňazí.“ Niet divu, že ho jeho súčasník Dante v Božskej komédii poslal rovno do pekla.
Pápež na každom kroku
A to ešte nikto netušil, že sa pápežom raz stane podobne bezohľadný pragmatik, ktorý sa navyše zamotal aj s pirátmi. Baldassare Cossa začal svoju nebezpečnú kariéru tradične – v rodine zchudobneného šľachtica. Čo iné mohli jeho traja synovia robiť, než sa vrhnúť do dobrodružstva? Zatiaľ čo Baldassare sa nechal najať ako žoldnier, jeho bratia skončili za pirátstvo na šibenici. Baldassare sa tomu tesne vyhol, aj keď o jeho pirátskej minulosti sa ešte dlho šuškalo. Dokonca vyštudoval právo, pracoval pre rímskeho pápeža, no zároveň naďalej spolupracoval s podsvetím. Využíval služby nebezpečných mužov na zastrašovanie a vydieranie svojich nepriateľov i vplyvných osobností. Vďaka tomu si vyslúžil aj kardinálsky klobúk.
V tom čase, na začiatku 15. storočia, to v Cirkvi poriadne vrelo. Jeden pápež sídlil v Ríme, druhý v Avignone – kde ho chceli mať Francúzi a Španieli. Cossa sa stal takým mocným, že v roku 1409 viedol koncil, ktorý zosadil oboch pápežov a vymenoval úplne nového. Skvelý nápad. Teda – keby to niekto okrem novozvoleného pápeža bral vážne. Výsledok? Namiesto dvoch pápežov mal svet zrazu troch.
A aj keď tento tretí čoskoro zomrel, situácia sa nezlepšila. Cossa sa totiž nechal zvoliť za pápeža sám – ako Ján XXIII. (v roku 1410). Okamžite bol obvinený, že svojho predchodcu otrávil – čo bolo pri jeho povesti celkom možné. Ako vojnový veterán sa chystal na križiacke výpravy proti svojim nepriateľom, chcel uväzniť Jána Husa a zničiť mu Betlehemskú kaplnku.
Vtedy toho mal rímsky kráľ Žigmund plné zuby. Donútil Cossu, aby zvolal koncil do Kostnice, kde bol nielen upálený Jan Hus, ale zosadení aj všetci traja hádajúci sa pápeži. Ján XXIII. to najprv odmietol a z Kostnice ušiel. Žigmund ho však dal chytiť, priviesť späť a zavrieť do väzenia, kde predtým sedel Hus, jeho nepriateľ. Až teraz mohol koncil zvoliť nového, čerstvého a hlavne jediného pápeža.
Expápež Cossa si odsedel tri roky a väčšina Európy sa naňho po rozsudku koncilu pozerala ako na piráta, vraha, traviča, násilníka, sodomitu a popierača večného života. Milánsky arcibiskup dokonca dosvedčil, že mu pápež raz povedal:„Ak veríš na zmŕtvychvstanie, nie si rozumný muž, ale hovädo.“ Pol tisícročia si po ňom už žiadny pápež meno Ján nezvolil. Na druhej strane mal Cossa aj silných spojencov, ktorí ho rok pred smrťou dostali z väzenia a pripravili mu pompézny pohreb – hodný pravého kmotra.
Taká menšia zrada
Zaujímavou osobnosťou spojenou s českými zemami bol aj pápež Pius II. (august 1458 – august 1464), ktorý napísal nielen svoj životopis, ale v mladosti sa venoval aj erotickej literatúre a dokonca sa stal cisárskym dvorným básnikom. Ešte ako Aeneas Silvius Piccolomini sa zoznámil s množstvom českých šľachticov a v roku 1451 sa vydal do Čiech na benešovský snem, kde spoznal budúceho kráľa Jiřího z Poděbrad aj mocného Jindřicha z Rožmberka. Napísal aj knihu "Historie česká", vďaka ktorej sa mohla Európa podrobnejšie zoznámiť s českými krajinami. Opisoval v nej napríklad, že krajina je chladná – rovnako ako miestna viera, ženy a pivo.
Potom, čo sa v roku 1458 stal pápežom, ochladli aj jeho vzťahy s niektorými českými pánmi. Od Jiřího z Poděbrad požadoval, aby prestúpil ku katolicizmu, zavrhol prijímanie pod obojím a opäť zjednotil krajinu v katolíckej viere. Jiřímu tak nezostávalo nič iné, než sa obrátiť na európskych panovníkov pod zámienkou boja proti tureckému nebezpečenstvu. V skutočnosti ale hľadal spojencov proti pápežovi, ktorý rozhodne nebol žiadny baránok boží.
Aj keď by mal byť Svätý otec taký Mirek Dušín medzi veriacimi, v českých luziach a hájoch bolo drastické mrzačenie, ba i zabíjanie kňazov a kniežat úplne bežné. Napríklad knieža Jaromír bol najprv vykastrovaný, potom oslepený a napokon prebodnutý kopijou na latríne. Biskupa Vojtecha rituálne rozsekali pohanskí Prusovia, keď im začal rúbať posvätné dubové háje. Počas husitských vojen zahynuli mnohí mnísi a kňazi, zatiaľ čo pápeži uvoľňovali na české krajiny klatby, ktoré si však nič nenechali páčiť. Dokonca aj Tomáš Garrigue Masaryk spôsobil výrazný spor s Vatikánom počas prvej republiky. A o desiatkach obetí z radov kňazov počas komunistického režimu ani nehovoriac.
Pápežstvo a politika
Voľba pápeža bola vždy nanajvýš politickou otázkou a niet divu, že o tento post sa uchádzalo nespočetné množstvo výnimočných, ale aj len po moci túžiacich mužov. Už len preto, že pápeži často ovplyvňovali aj svetovú politiku – a neraz zásadne. Ako pontifex maximus môže byť zvolený iba muž a zároveň katolík, spravidla ide o kardinála. Dnes síce voľbu pápeža, teda konkláve v Sixtínskej kaplnke, sprevádzajú tie najprísnejšie opatrenia – zbor kardinálov je úplne izolovaný od vonkajšieho sveta a voliči smú vyjsť von z budovy, v ktorej prebývajú, až keď niekto bude zvolený – aj tak však zohrávajú úlohu záujmy rôznych skupín a frakcií.
Konkláve kardinálov je bežné až od 13. storočia, pôvodne totiž mali pápeža voliť všetci rímski kresťania. Čo sa týka výdrže, najdrsnejšia bola voľba v roku 1269, keď kardináli rokovali viac než dva a pol roka, kým sa zhodli na Gregorovi X. Ten preto rozhodol, že pri ďalšej voľbe bude koniec opulentným hodokvasom, neustálym odchodom a zbytočnému táraniu, ale voliť sa bude za čo najmenšieho pohodlia a s pribúdajúcimi dňami sa bude kardinálom obmedzovať jedlo, takže im po pár týždňoch zostane len chlieb, voda a víno. Netreba dodávať, že mnohí renesanční preláti na tieto prísne pravidlá zvysoka kašľali. Každopádne kedysi platil zvyk, že sa v celom Ríme po úmrtí pápeža nemalo piť, oslavovať a užívať si s neviestkami. Až keď bol zvolený nový Svätý Otec, mohlo veselie naplno vypuknúť.
To síce už neplatí, ale dodnes sa pri každej neúspešnej voľbe objavuje nad Sixtínskou kaplnkou čierny dym. Ak sa nakoniec zvolenie novej hlavy cirkvi podarí, dym je biely. Donedávna sa v prvom prípade k páleným hlasovacím lístkom po starom pridávala smola, v druhom navlhčená slama. Lenže pri voľbe Benedikta XVI. sa s touto peknou tradíciou skončilo a dym sa začal farbiť chemicky. Vraj predtým občas vôbec nebolo jasné, či je biely, alebo čierny. A či sa už môže začať oslavovať nový pontifex maximus.
A čo ženy?
Zaujímavé je to s národnosťami zvolených pápežov – medzi záplavou Talianov bolo napríklad aj šesť Sýrčanov a traja rímski Afričania. Prvým pápežom však bol Žid – svätý Peter, ktorý pochádzal z izraelskej Betsaidy. Mimochodom, apoštol Peter bol ženatý, čo v prvých niekoľkých storočiach neprekážalo a zrejme inšpiroval viacerých neskorších pápežov, aj napriek neskôr zavedenému kňazskému celibátu (Inocent II. v roku 1139 vyhlásil, že ak má niekto kňazské svätenie, nemôže sa oženiť).
O ženách sme toho už napísali vzhľadom na čisto patriarchálnu tému prekvapivo veľa, ale zlatý klinec na záver. Áno, príde aj na pápežku. Volala sa Jana a vládla v rokoch 855 až 857. Vraj. Nemecký veľkofilm Legenda o Jane je mimochodom vydarený. A ono je to naozaj len legenda – hoci sa takmer tisíc rokov verilo, že išlo o skutočnú vládkyňu katolíckej cirkvi. Objavila sa v celej rade kroník, najprv zrejme u Martina z Opavy, a hovoril o nej v Kostnici aj sám Ján Hus.
Kronikári, ale pôvodne zrejme nazývali pápežkou Janou v skutočnosti všemocnú Maróziu. Iná verzia tvrdí, že išlo o výsmech zženštilému pápežovi Jánovi VIII., ktorého premenovali na Janu. V prípade Marózie a jej matky sa skutočne tvrdí, že dokázali dosadiť alebo zosadiť až sedem Svätých otcov. Takže – kto tu vlastne vládol?
Pravda je, že sa zachovala istá stolička s dierou uprostred, na ktorú mal údajne novozvolený pápež sadnúť. Jeden z kardinálov potom vliezol pod ňu a konštatovaním „testiculos habet et bene pendentes“ (má semenníky a dobre visia) potvrdil, že ide o muža. Otázka je, či si pritom niečím svietil, alebo sa riadil hmatom. Znie to úsmevne, ale možné je všetko. Už len preto, že Hadrián VI. tento zvyk v 16. storočí zrušil a že ešte zo 17. storočia máme zachované vyobrazenie tohto pozoruhodného chúlostivého testu, ktorý práve podstupuje pápež Inocent X. (september 1644 až január 1655).
Pápeži skrátka nie sú bohovia, ale predsa len tiež ľudia. Pri všetkej úcte k dnešným dôstojným Svätým Otcom a katolíckemu svetu si dovolím kacírsky poznamenať, že pápežské prízemné chúťky zrejme neboli vždy len dielom Satana. Zvlášť, keď sa dnes prechádzate po Ríme a vidíte tú absolútnu nádheru, ktorá vznikla v čase pápežov s voľnejšími zásadami a mravmi. Vieš si predstaviť, že by tie úchvatné sochy, obrazy a stavby vznikli v atmosfére upätosti? Nie je aj toto argument za zrušenie celibátu?