Riaditeľ Diagnostického centra Záhorská Bystrica, diagnostická trieda.archív Martina Čepčeka/Dominika Pacigová
StoryEditor

Niektorých učia, čo sú toalety a sprchy, prichádzajú aj šikovní chlapci. Boli sme v špeciálnom výchovnom zariadení v Bratislave

Dominika Pacigová09.11.2022., 08:00h

V Diagnostickom centre Záhorská Bystrica môže byť umiestnených maximálne 27 chlapcov. Niektorí nemajú radi školu, taktiež majú problém s autoritami.

Lajkuj Brainee.sk na

Záškoláctvo, túlanie sa, trestná činnosť – najmä krádeže, výchovné problémy v škole a doma, poruchy správania sa i agresivita. To sú hlavné dôvody umiestnenia chlapcov vo veku od 15 do 18 rokov v špeciálnom výchovnom zariadení výchovnej prevencie. Boli sme v Diagnostickom centre Záhorská Bystrica, aby sme nahliadli do bežných dní maloletých. 

„Teraz máme desiatovú prestávku,“ hovorí učiteľka po skončení hodiny chlapcom, ktorí stoja pred triedou a pozorujú novú tvár v zariadení. Niečo si šepkajú a pravdepodobne čakajú na ďalšie inštrukcie od vyučujúcej.   

Bežný deň v diagnostickom centre má prísne a presné pravidlá. Začína sa rozcvičkou tesne pred siedmou, ktorá chlapcov neminie ani v zime. Po nej nasleduje ranná hygiena a takzvané rajóny – chlapci upratujú všetky priestory zariadenia, v ktorých žijú. Po raňajkách začína o ôsmej ráno vyučovanie v diagnostických triedach. 

image

Život v ženskej väznici v Nitre: Budíček o 5:15, milostné vzťahy a 11 druhov jedál (reportáž)

V rámci vzdelávania sú zriadené dve diagnostické triedy, v každej z nich môže byť maximálne osem žiakov. Každý z nich má individuálny študijný plán. 

„Prichádzajú sem aj chlapci, ktorí sú šikovní, no vedomostná úroveň je všeobecne veľmi nízka. Jedným z hlavných dôvodov ich umiestnenia je masívne záškoláctvo. Máme tu aj takých, ktorí nevedia čítať ani písať. Niektorí nenávidia školu, učiteľov a majú problém s autoritami,“ konštatuje učiteľka Eva Klinková.

image

V rámci vzdelávania sú zriadené dve diagnostické triedy, v každej z nich môže byť maximálne osem žiakov.

Dominika Pacigová

Konflikty sú bežné 

Je streda. Škola bežne končí tesne pred druhou poobede, no počas jedného dňa v týždni majú chlapci zážitkové vyučovanie. Práve v deň, keď sme navštívili diagnostické centrum, odchádzajú po desiatovej prestávke do múzea. 

Idú si po svoje veci do štvorlôžkových izieb, v ktorých sú ubytovaní. Nezaobíde sa to bez menších konfliktov a kriku. 

„Chlapci niekedy nevedia, čo by si mali obliecť. Musíme ich učiť aj základné veci, ako napríklad to, čo je sprcha či toaleta,“ uvádza sociálna pedagogička Oľga Božecová, keď kráčame dolu schodmi.

Konflikty však nie sú v diagnostickom centre ničím výnimočným. „Zvyčajne k nim dochádza v čase, keď si chlapci budujú svoju moc a miesto v kolektíve. Keďže väčšina z nich mala problém so záškoláctvom, konflikty vznikajú aj vtedy, keď od nich chceme niečo, čo sa im nepáči. Napríklad aj v súvislosti s učením sa,“ dodáva psychologička a zástupkyňa riaditeľa Jana Poláchová.

Menší rozruch vystrieda o pár minút ticho. Chodby po odchode chlapcov zívajú prázdnotou. Vzduchoprázdno je aj v záchytnom oddelení. To je určené deťom, ktoré utečú z reedukačných zariadení. V prípade, že by niekto z chlapcov bol výrazne agresívny, zo zákona môže byť na 24-hodín umiestnený na ‚samotke‘. „Tá má zmysel v prípade, že potrebujeme ukľudniť chlapca, ktorý je v amoku, nepočúva a môže ublížiť sebe alebo svojmu okoliu. Je to však už zastaralejší prvok,“ tvrdí riaditeľ Diagnostického centra Záhorská Bystrica Martin Čepček. 

image

Chlapci prichádzajú so spisovou dokumentáciou, v ktorej majú základné informácie o tom, prečo sa dostali do špeciálneho výchovného zariadenia výchovnej prevencie.

Dominika Pacigová

Po vyučovaní začína každý deň komunita, kde sa riešia rôzne problémy, ktoré vznikli počas dňa, a určuje sa služba v budove na nasledujúci deň. Vedie ju vedúci vychovávateľ. Raz do týždňa sa uskutočňujú vo výchovných skupinách psychoterapeutické sedenia, kde sa preberajú problematické témy klientov. Skupinu vedie psychológ spolu s liečebným pedagógom alebo sociálnym pracovníkom. Okrem toho chlapci s ukončenou povinnou školskou dochádzkou alebo žiaci vylúčení z kmeňových škôl sú v dopoludňajších hodinách zaradení do pracovnej skupiny. 

Strach a stres 

Minimálna dĺžka pobytu v diagnostickom centre je tri až šesť mesiacov. Chlapci prichádzajú so spisovou dokumentáciou, v ktorej majú základné informácie o tom, prečo sa dostali do špeciálneho výchovného zariadenia výchovnej prevencie. Klienti do týždňa po nástupe absolvujú úvodné psychologické vyšetrenie. „Každý z nich prežíva stres a strach. Stáva sa nám aj to, že mu ráno povedia, že ide na vyšetrenie, a donesú ho k nám. My však chalanov učíme, že vecou správnej komunikácie je hovoriť pravdu,“ vysvetľuje psychologička Poláchová. 

Podľa slov riaditeľa však problémy často vychádzajú z rodinného prostredia, či už ide o rozvedených rodičov, alkoholizmus, alebo domáce násilie. 

image

Ošetruje otvorené rany prostitútkam, dohovára narkomanom. Deň s bratom Máriusom nám otvoril oči

Chlapci môžu s rodinou komunikovať trikrát do týždňa telefonicky. Dôvodom je cena paušálu. Naopak, rodičia im môžu zavolať kedykoľvek. Raz do týždňa počas víkendu môžu prísť na návštevu, raz mesačne sa konajú rodičovské stretnutia. 

Občas sa však stáva, že rodičia nechcú komunikovať so svojimi deťmi. „V takomto prípade ich opätovne skúšame kontaktovať aj my. Sú neskutočne nahnevaní na chlapcov, no myslím si, že aj na seba. V prípade, že vidíme, že sú narušené vzťahy a komunikácia, hľadáme iné riešenia. Napríklad aby dieťa bolo umiestnené v detskom domove, kde bude mať základnú starostlivosť. Niekedy aj chlapci sami navrhnú, že radšej pôjdu tam, pretože konflikty doma by nezvládli,“ objasňuje psychologička. 

„Niektorých púšťame na Vianoce domov, no v istých prípadoch rodičia neprejavujú záujem. Občas sa stane aj to, že tí, ktorí ostanú v diagnostickom centre počas sviatkov, ich majú krajšie ako tí, čo boli doma, kde často nič nedostanú, a kde je to najmä o alkohole a iných problémoch,“ dopĺňa riaditeľ.

Zaspali v kine, pretože si mysleli, že musia spať 

Diagnostické centrum predstavuje polootvorené zariadenie. Klienti preto majú množstvo voľnočasových aktivít. V lete chodia napríklad do tábora alebo na turistiku. Raz za čas sa idú pozrieť do reedukačných zariadení i do väznice pre mladistvých v Sučanoch. 

Keďže Diagnostické centrum sídli v Záhorskej Bystrici, pracovníci využívajú jeho polohu, a chlapcov pravidelne berú do múzea, divadla alebo kina. „Mnohí z nich v živote neboli v kine, a keď sa vypli svetlá, zaspali, pretože si mysleli, že musia spať. Iní zas dostali šok,“ spomína riaditeľ Čepček. 

Okrem toho robia divadelné predstavenia na rôzne témy. Pred pandémiou chodili aj na súťaže. „Niektorí z nich sa práve u nás stretnú prvýkrát s úspechom,“ približuje sociálna pedagogička Božecová s tým, že chlapcov učia aj komunikačné zručnosti, aby si uvedomovali, aké dopady môže mať ich správanie: „Pokiaľ sa naučia zvládať rôzne situácie, vyhrali sme.“

image

Konflikty nie sú v diagnostickom centre ničím výnimočným.

Dominika Pacigová

Ako sa im darí po opustení zariadenia? 

Klienti sa po troch až šiestich mesiacoch vracajú k zákonnému zástupcovi. Následne komunikujú s kurátorkou a sociálnymi pedagógmi.  

50-60 percentám sa darí aj v domácom prostredí. Niekedy odchádzalo mnoho klientov do reedukačných zariadení, dnes je to podľa slov psychologičky iba okolo desať percent. 

Diagnostika sa robí len jedenkrát za život. V zariadení môže byť maximálne 27 klientov. „V rámci štatistík sa počas adaptačnej fázy občas stane, že dieťa ujde. Nemáme však ani zďaleka takú vysokú útekovosť, ako by sa mohlo zdať. Omnoho väčším problémom je však to, že čoraz častejšie k nám prichádzajú psychiatrické deti. Psychiatrie sú preplnené, tam nevezmú mladých, pokiaľ nemajú ťažký stav. To by sa malo riešiť,“ uzatvára riaditeľ Čepček. 

menuLevel = 2, menuRoute = notsorry/news, menuAlias = news, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
01. marec 2024 14:30