Seriál Bridgerton z dielne Netflixu sa teší gigantickej obľube. Prvá séria patrila k najsledovanejším projektom tejto streamovacej platformy a druhá vôbec nezaostáva. V seriáli sa značná časť príbehu točí okolo zapálenia londýnskej spoločnosti kvôli bulletinu, ktorú píše tajomná Lady Whistledown.
Jej ostré pero zachytáva všetku pompéznosť, okolnosti a klebety sezóny a zároveň slúži aj ako rozprávačka deja. Ako však píše web The Conversation, vynález fiktívnych „editorov“ na vydávanie podobných publikácií bola taktika, ktorú skutočne používali novinári 18. storočia. Tu sú tí najznámejší.
Lacnú tlač Londýnčania milovali
Na úsvite 18. storočia bola londýnska spoločnosť zaplavená lacnou tlačou. Jej veľmi populárnou formou bolo literárne periodikum, ktoré zvyčajne obsahovalo jednu esej a vychádzalo raz alebo dvakrát týždenne. „Tieto eseje zvyčajne obsahovali názory na čokoľvek, čo bolo predmetom periodika, a existovali periodiká na všetko, vrátane politiky, módy, kultúry a častejšie aj klebiet,” hovorí Adam J Smith, docent literatúry 18. storočia na York St John University.
Tieto periodiká sa čítali v kaviarňach a súkromných kluboch. V roku 1709 napríklad Richard Steele uviedol na trh The Tatler. Bolo to periodikum, ktoré sľubovalo, že „odhalí falošné umenie života, stiahne masku prefíkanosti, márnivosti a afektovanosti a odporučí všeobecnú jednoduchosť v našom obliekaní, našom prejave a našom správaní“.
Rovnako ako tajná autorka Lady Whistledown, Steele sa ocitol vo vrcholovej spoločnosti, ktorej bol sám veľkou súčasťou. Jeho riešením bolo písať nie ako on, ale ako fiktívny škótsky astrológ Issac Bickerstaff.
Bickerstaff bol v skutočnosti vymyslený o rok skôr Jonathanom Swiftom ako súčasť rok trvajúceho podvodu na účet šarlatánskeho astrológa Johna Partridgea. Steele dokázal zakomponovať Bickerstaffove charakteristiky do svojich vlastných článkov a zároveň čitateľom naznačil tón a prístup, ktorý si želal zvoliť: hravú, sebaposmešnú iróniu a jemnú satiru.
Legendárne eidolony
Termín, ktorý vytvorili vedci z 18. storočia pre tento fiktívny redaktorský hlas používaný v periodickom písaní, je „eidolon“. Čitatelia by tieto eidolony spoznali a spoznali by tón a témy, ktorým sa tieto periodiká osvojili.
Zároveň to uľahčilo ostatným autorom prispievať esejami bez toho, aby to ohrozilo konzistenciu periodika. Napríklad, k Steeleovi sa čoskoro pripojil v The Tatler Joseph Addison, ktorý podobne písal eseje ako Bickerstaff.
Addison a Steele spolupracovali aj na najslávnejšom periodiku 18. storočia The Spectator, ktoré vychádzalo v rokoch 1711 až 1712. Do tohto periodika napísali ako pán Spectator, rezervovaný pozorovateľ ľudstva, ktorého ambíciou bolo „vyniesť filozofiu zo skríň a knižníc, škôl a univerzít a predniesť ju v kluboch a zhromaždeniach, pri čajových stoloch a v kaviarňach“.
O niekoľko desaťročí neskôr literárna polyhistorka Eliza Haywoodová posunula hranice eidolonu na úplne novú úroveň. V roku 1747 Haywoodová začala s vydávaním magazínu The Female Spectator, ktorý voľne vytvorený podľa Addisonovho a Steelovho originálu, ale určený výhradne ženám.
Haywoodová v ňom adaptovala nie jeden, ale rovno štyri eidolony: šéfredaktoru, krásnu a slobodnú mladú ženu, šťastne vydatú ženu a takzvanú „Widow of Quality“.
Keď papagáj rozpráva
V roku 1746 zaviedla Haywoodová svoje experimentovanie ešte ďalej a spustila The Parrot, periodikum vyjadrené neľudským eidolonom: zeleným papagájom z Jávy. Papagáj, ktorého v mladom veku vzali z domu a zobrali ho do sveta rôzni majitelia predtým, ako sa dostal do Londýna, sa pozeral na správanie, ktorého bol svedkom zo svojej klietky.
Takto otvorene obhajoval príčiny marginalizovaných skupín, či už žien, podporovateľov vyhnaného stuartovského kráľa Jakuba II. alebo otrokov.
Odkaz týchto periodík zohral veľkú úlohu aj vo vývoji explicitnejších literárnych foriem, ako sú poviedka a román, keď sa autori aj čitatelia naučili zapájať sa do pojmu psychologicky zložitých fiktívnych konštruktov.
A ich odkaz samozrejme vidíme aj v seriáli a knihách zo série Bridgerton. A rovnako ako v tejto ságe, ani v skutočnosti sa často nestávalo, aby si títo autori dlho chránili svoju anonymitu. To však z dlhodobého hľadiska len zriedka poškodilo náklonnosť čitateľov k ich eidolonom.
