Zdroj: Miramax Films, Netflix, Universal Pictures

Tarantino, Squid Game či Srpski film. Prečo si toľko ľudí dokáže užívať násilie na plátne?

kam 28.10.2021, 18:00

Užívanie si násilia vo filmoch a seriáloch môže o nás veľa prezradiť. Už pomerne dlho vieme, kto najradšej takéto projekty sleduje, zamyslel si sa však niekedy nad tým - prečo?

Lajkuj Brainee.sk na Facebooku

Filmový režisér Quentin Tarantino (Kill Bill, Nehanební bastardi, Divoký Django) sa raz vyjadril, že „násilie vo filmoch je cool. Páči sa mi to.” A ľudia mu očividne dávajú za pravdu. Koniec koncov, populárny seriál Squid Game z dielne streamovacej platformy Netflix už videlo viac ako 140 miliónov ľudí. 

To, či je násilie na obrazovkách a plátnach škodlivé, skúmalo mnoho štúdií. Všeobecný konsenzus je, že môže mať negatívne dopady. „Omnoho menej pozornosti sa ale venuje otázke, prečo nás násilie toľko priťahuje,” hovorí Simon McCarthy-Jones, docent v odbore klinická psychológia a neuropsychológia na Trinity College v Dubline.

Násilie je ťahákom už stáročia

Smrť, krv a násilie odjakživa priťahovali dav. Starovekí Rimania sa hrnuli sledovať krviprelievania v Koloseu. Dnes zase všetci sledujeme násilie vo filmoch a seriáloch. Štúdia filmov s vysokými zárobkami zistila, že v 90 percentách z nich bol segment, v ktorom bola hlavná postava zapojená do násilia. A to nehovoríme o hororoch, ktoré napríklad Američania sledujú niekoľkokrát do roka. 

Zdroj:  archív

​Je vyššia pravdepodobnosť, že filmy obsahujúce násilie budú si viac užijú agresívnejší muži s nižšou empatiou. Rovnako tak však aj extroverti, ktorí vyhľadávajú vzrušenie a ľudia, ktorí sú otvorenejší estetickým zážitkom. Diváci charakteristickí pokorou a sympatiou k iným majú zase nižšiu tendenciu obľubovať násilné snímky a seriály.

Prečo je to ale tak?

Jedna z teórií hovorí, že sledovanie násilia je katarzné a odčerpáva našu nadmernú agresivitu. Táto myšlienka však nie je dostatočne podložená dôkazmi. Keď nahnevaní ľudia sledujú násilný obsah, majú tendenciu sa hnevať. Najnovší výskum, odvodený zo štúdií hororových filmov, naznačuje, že môžu existovať tri kategórie ľudí, ktorí radi sledujú násilie, pričom každá má svoje vlastné dôvody.

​Jedna skupina bola nazvaná „adrenalínoví feťáci“. Títo hľadači senzácií chcú nové a intenzívne zážitky a súčasťou tejto skupiny môžu byť ľudia, ktorí radi vidia trpieť iných. Sadisti cítia bolesť iných ľudí viac ako normálne a užívajú si to.

Ďalšia skupina sa rada pozerá na násilie, pretože má pocit, že sa z neho niečo naučila. V hororových štúdiách sa takíto ľudia nazývajú „biele klbká“. Ako adrenalínoví nadšenci pociťujú intenzívne emócie zo sledovania hororu. Ale tieto emócie nemajú radi. Tolerujú to, pretože cítia, že im to pomáha naučiť sa niečo o tom, ako prežiť.

Príprava na nebezpečný svet?

Ak dokážeme tolerovať nejaké bolesti, môžeme niečo získať. Tak ako nás komédie môžu naučiť sociálnym zručnostiam, sledovanie násilia nás môže naučiť zručnostiam prežiť. Posledná skupina je spojeným predchádzajúcich. Užívajú si pocity generované sledovaním násilia a cítia, že sa niečo naučia. V hororovom žánri sa takíto ľudia nazývajú „temní medvedíci“.

Zdroj:  Screenshot/Netflix

​Myšlienka, že ľudia radi sledujú bezpečné násilie na obrazovke, pretože nás môžu niečomu naučiť, sa nazýva „teória simulácie hrozieb“. Zodpovedá to zisteniu, že ľudia, ktorých najviac priťahuje sledovanie násilia, sú tiež tí, ktorí sa s takýmto násilím najčastejšie stretávajú alebo ho šíria.

Sledovanie násilia z bezpečia našej pohovky môže byť spôsob, ako sa pripraviť na násilný a nebezpečný svet. Je zaujímavé, že nedávna štúdia zistila, že fanúšikovia hororov a morbídne zvedaví jedinci boli počas pandémie koronavírusu psychicky odolnejší.

Je násilie naozaj to, čo máme radi?

Je dôležité prehodnotiť, či radi sledujeme násilie ako také. Jedna štúdia totiž ukázala, že keď ľuďom pustili dve rôzne verzie (klasickú a s vystrihnutými násilnými scénami) filmu Utečenec z roku 1993, obom skupinám sa páčil rovnako. Odstránenie grafického násilia z filmu neznamená, že sa ľuďom menej páči.

​Mnoho ľudí sa teda môže tešiť z niečoho, čo sa zhoduje s násilím, a nie z násilia samotného. Napríklad násilie vytvára napätie, čo môže byť pre ľudí príťažlivé. Ďalšou možnosťou je, že ľudia si užívajú akciu. Vidieť násilie nám umožňuje zamyslieť sa nad ľudským stavom, čo je skúsenosť, ktorú si ceníme.

Existujú však aj iné teórie. „Teória prenosu vzrušenia“ naznačuje, že sledovanie násilia nás vzrušuje a tento pocit pretrváva až do konca, vďaka čomu je koniec príjemnejší. „Hypotéza zakázaného ovocia“ zase tvrdí, že násilie, ktoré sa považuje za zakázané, je príťažlivé a varovania pred vysielaním a premietaním zvyšujú záujem o násilné programy.

Nakoniec sa môže stať, že nás baví pozerať sa na spravodlivý trest, a nie na násilie. Vždy, keď ľudia očakávajú, že budú môcť potrestať previnilcov, centrá odmeňovania v ich mozgu sa rozžiaria ako kolotoče na jarmoku. 

Zdroj:  Miramax

Pozor na skutočnú realitu

Správy o násilí však môžu spôsobiť, že sa odpojíme od reality. Keď miera kriminality klesá, násilie na obrazovke nás môže prinútiť myslieť si, že kriminalita narastá. Filmy tiež klamú o skutočnom vplyve násilia na ľudské telo – takmer 90 % násilných činov nevykazuje žiadne reálne fyzické následky pre obeť. Filmy môžu tiež zamaskovať realitu mužského násilia páchaného na ženách a deťoch.

Americký politológ Samuel Huntington raz napísal, že „Západ nezískal svet prevahou svojich myšlienok... ale skôr prevahou v uplatňovaní organizovaného násilia. Západniari na túto skutočnosť často zabúdajú; nezápadní ľudia to nikdy nerobia.“ Mali by sme si byť teda neustále vedomí toho, ako falošné násilie na našich obrazovkách slúži skutočnému násiliu v našom svete.