Zdroj: Wikipedia/CYD, Pixabay/Alexander Antropov

Tlaková vlna obletela svet, v Londýne bolo svetlo aj v noci. Explózia na Sibíri je dodnes záhadou

Miroslav Kamody 13.10.2021, 10:00

Explózia vyvrátila 80 miliónov stromov a spôsobila ľuďom v okolí popáleniny, ktoré sa len veľmi ťažko hojili. Názory na Tunguskú udalosť sa aj po takmer sto rokoch líšia. Fantastickým teóriám o tajných bombách a mimozemšťanoch napomáha aj fakt, že vedci miesto dopadu prvýkrát úspešne zdokumentovali až takmer dvadsať rokov po výbuchu.

Lajkuj Brainee.sk na Facebooku

História ľudstva si pamätá veľké množstvo explózií, ktoré zmenili dejiny. Jednou z najzásadnejších bol dopad asteroidu, ktorý pred 66 miliónmi rokmi spôsobil vyhynutie nevtáčích dinosaurov na Zemi. Spomenúť však môžeme aj výtvory človeka - atómovú bombu, ktorá v roku 1945 zrovnala s povrchom japonské mestá Hirošima a Nagasaki. 

V roku 1908 však svet zasiahla explózia, ktorá dodnes nemá jednoznačné vysvetlenie. Nastala v Tunguskej oblasti vo východnej časti Sibíri, približne 800 kilometrov severozápadne od jazera Bajkal a 65 kilometrov od Vanavary, v tom čase najbližšom osídlenom mieste. Čo sa vtedy stalo a ako je možné, že bola roky ignorovanou udalosťou?

Jasná žltá guľa na oblohe

Dňa 30. júna 1908 o 7:17 v tajge pri rieke Podkamennaja Tunguska (rieka nie je uvedená v zozname exoným Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, a preto sa udáva ruský názov, preložiť by sa však dala ako Podkamenná Tunguzka, pozn.) otriasla okolím gigantická explózia

​Viacero svedkov popisovalo, že videli letieť oblohou jasnú žltú guľu. Niektorí českí autori dokonca uvádzajú, že prelet tohto objektu bol pozorovaný aj na území nášho západného suseda. Malo vraj ísť o letiace žeravé teleso, ktoré smerovalo na východ.

Cestujúci na transsibírskej železnici smerom do mesta Kansk tvrdili, že videli „svietiacu hmotu“ a následný silný tresk. Tlaková vlna vraj bola tak silná, že strojvodca radšej zastavil vlak v presvedčení, že sa vykoľajil. Iní svedkovia zase hovorili, že explózií bolo viac.

Zdevastovaná oblasť a svetlo aj počas hlbokej noci

Faktom však zostáva, že ho počuli ľudia do vzdialenosti približne tisíc kilometrov. Výbuch okrem toho vyvrátil a polámal okolo 80 miliónov stromov na rozlohe väčšej ako dvetisíc kilometrov štvorcových a rozbíjal okná domov. Ľudí tlak zmietol a zapaľoval ich odevy ešte aj v meste Vanavara, ktoré sa od epicentra nachádzalo 70 kilometrov. Popáleniny pokožky sa vraj miestnym ťažko a dlho hojili.

Zdroj:  Wikipedia/Евгений Леонидович Кринов

​Záchvevy zeme boli zaznamenané na všetkých európskych aj amerických seizmografoch. Barograf v 970 kilometrov vzdialenom Ikrutsku ukázal tlakovú vlnu o hodinu, v Postupime (približne 5-tisíc kilometrov) o 4 hodiny a 41 minút a vo Washingtone o osem hodín. Vlna bola taká silná, že Zem obehla dvakrát - v Postupime ju opäť namerali po vyše 30-tich hodinách.

Následný obrovský lesný požiar bol viditeľný zo vzdialenosti niekoľkých stoviek kilometrov a do atmosféry sa dostalo  okolo 10 miliónov ton pevného materiálu. Zmizla väčšina sobích stád aj so strážnymi psami a javy polárnej žiary boli pozorovateľné aj strednej Európe. Blízko výbuchu padal čierny dážď a prach spôsobil taký rozptyl svetla, že jasno zostávalo aj po západe slnka.

Nasledujúce dva dni po výbuchu si ľudia v Paríži mohli prečítať noviny na ulici aj uprostred noci a v Londýne mali byť o polnoci také svetelné podmienky, že bolo možné fotografovať bez blesku. Možno si povieš, že takáto veľká udalosť nemohla zostať bez povšimnutia. Pravda je však úplne opačná.

Zdroj:  Wikipedia/Vokrug Sveta

Neskorý záujem vedeckej komunity

Vedci sa totiž začali o oblasť zaujímať až v roku 1921, a teda trinásť rokov po explózii. Dôvodom pravdepodobne boli veľká vzdialenosť a neľahká dostupnosť miesta udalosti z Moskvy, chaos v vtedajšom cárskom Rusku spôsobený nestabilitou politickej situácie, blížiaca sa 1. svetová vojna, revolúcia v roku 1917 a následná občianska vojna.

Prvú vedeckú expedíciu do Tunguskej oblasti usporiadal ruský mineralóg Leonid Kulik, no na prvý pokus sa mu nepodarilo na miesto dostať. Úspešný bol až v roku 1927. Bol presvedčený, že katastrofu spôsobil železný meteorit, zvyšky ktorého neúspešne hľadal do roku 1939. Jediné, čo našiel a zaznamenal, boli mikroskopické guľôčky magnetitu, niklu a železa.

Dokumentácia oblasti pomocou leteckých fotografií sa začala až v roku 1937. Hlavným prekvapením výskumov bol fakt, že nebol nájdený predpokladaný hlboký kráter po výbuchu. Od 50. rokov 20. storočia smerovali na miesto desiatky výprav, často amatérskych, ktoré sa snažili nájsť hmatateľné zvyšky meteoritu.

Zdroj:  Pixabay/Alexander Antropov

​Z výsledkov pátrania rôznych výprav však vyplýva, že v mieste explózie neboli nájdené oblasti s anomálnym výskytom neobvyklých chemických prvkov či zlúčenín. V oblasti sa nepodarilo namerať ani nadmerné množstvo rádioaktivity. Čo sa teda v oblasti stalo?

Výbuch antihmoty aj mimozemšťania

Teórií je hneď niekoľko - niektoré majú vedecký podklad, iné sú zase ako vystrihnuté zo sci-fi filmov. Medzi ne patrí napríklad sopečný výbuch 10 miliónov ton zemného plynu, výbuch antihmoty, jadrovej bomby (ktorá však v tom čase ešte neexistovala), výsledok pokusu Nikolu Tesly či havária vesmírnej lode (podľa niektorých svedkov objekt na oblohe menil svoju trajektóriu.

Priaznivci asteroidu majú najväčší problém s tým, že sa nenašli zvyšky telesa. Preto tvrdia, že priletel chondrid, teda vzácnejší typ meteoritu s krehkou štruktúrou. Mal mať priemer asi 50 metrov a vďaka svojmu zloženiu explodoval v dôsledku trenia o atmosféru vo výške okolo šiestich kilometrov.

​Taliansky tím vedcov z Bolonskej univerzity od roku zase 2006 tvrdí, že objavil kráter meteoritu v sibírskom jazere Čeko a že teda nedošlo k jeho úplnej deštrukcii v atmosfére. Jazero sa nachádza asi osem kilometrov od epicentra explózie, má priemer asi 300 metrov, ale na rozdiel od všetkých okolitých jazier má pomerne strmé steny, ktoré spadajú ku dnu v hĺbke 50 metrov. Ihneď po zverejnení však objav vyvolal značnú nedôveru vedeckého sveta.

Najdôveryhodnejšie teórie

Najpravdepodobnejším vysvetlením však zostáva náraz malej kamennej planétky. Prácu s týmto záverom publikoval v roku 1983 americký vedec s českými koreňmi Zdeněk Sekanina. Podľa neho nemohlo ísť o dopad asteroidu alebo kométy, pretože tie by vybuchli v oveľa vyššej výške.

Svetlo do tohto prípadu priniesol pád meteoritu v blízkosti mesta Čeľabinsk v roku 2013. Na základe jeho dokumentácie sa značná časť vedcov zhodla na tom, že najvhodnejším kandidátom na pôvodcu katastrofy v roku 1908 bolo zrejme vesmírne kamenné teleso s rozmermi 50 až 80 m, vstupujúc do atmosféry rýchlosťou približne 15,3 km/s, v ktorej explodovalo nad zemským povrchom silou 10 až 30 megaton TNT (2-tisíc násobok bomby zhodenej na Hirošimu).

Keďže ale existuje množstvo protichodných názorov, a to aj priamo medzi vedcami, konšpirátori a milovníci UFO radi živia fantastické teórie o tom, že išlo o návštevu z ďalekých kútov vesmíru či iné tajomstvo, ktoré sa nesmie dostať na verejnosť.