Naše oči sú neustále bombardované obrovským množstvom vizuálnych informácií. Milióny tvarov, farieb a neustále sa meniaci pohyb všade okolo nás berieme síce ako samozrejmosť, no pre mozog toto rozlišovanie nie je ľahká úloha.
Ako hovoria Mauro Manassi a David Whitney z Aberdeenskej a Kalifornskej univerzity pre portál The Conversation, „na jednej strane sa vizuálny svet neustále mení v dôsledku zmien svetla, pohľadu a iných faktorov. Na druhej strane sa náš vizuálny vstup neustále mení v dôsledku žmurkania a skutočnosti, že naše oči, hlava a telo sú často v pohybe.”
Spájanie „chaotického” okolo nás
Nervózny a chaotický výsledok je presne to, s čím sa tvoj mozog zaoberá v každom okamihu tvojho vizuálneho zážitku. To je možné vidieť aj na videu nižšie. Biely kruh napravo ukazuje potenciálne pohyby očí a rozmazaná škvrna naľavo odhaľuje skákavý vizuálny vstup v každom okamihu.
Podobný test si môžeš urobiť aj doma. Daj si telefón pred oči a zapni nahrávanie. Potom očami prebehni všetky predmety, ktoré sa okolo teba nachádzajú. Výsledkom bude rýchly pohyb očí, pričom každý jeden musí tvoj mozog spracovať a vyhodnotiť.
Aj napriek tomu však náš zrak a možnosť vidieť nie je nijako namáhavé. Namiesto toho, aby sme vnímali kolísanie a vizuálny šum, ktorý môže video zaznamenať, vnímame trvalo stabilné prostredie. Ako teda náš mozog vytvára túto ilúziu stability? Tento proces fascinuje vedcov po stáročia, a to ide pritom iba o jednu zo základných otázok o videní vo vede.
Mozog ako stroj času
„V našom najnovšom výskume sme objavili nový mechanizmus, ktorý okrem iného dokáže vysvetliť túto iluzórnu stabilitu,“ hovorí Manassi a Whitney. „Mozog v priebehu času automaticky vyhladzuje náš vizuálny vstup. Namiesto toho, aby sme analyzovali každý jeden vizuálny záber, vnímame v danom momente priemer toho, čo sme videli za posledných 15 sekúnd. Takže tým, že spájame predmety, aby sa navzájom podobali, náš mozog nás oklame, aby sme vnímali stabilné prostredie.“
Život „v minulosti“ môže vysvetliť, prečo si nevšímame jemné zmeny, ku ktorým časom dochádza. Inými slovami, mozog je ako stroj času, ktorý nás neustále posiela späť v čase. Je to ako aplikácia, ktorá zjednocuje náš vizuálny vstup každých 15 sekúnd do jedného dojmu, aby sme mohli zvládnuť každodenný život.
„Ak by sa náš mozog vždy aktualizoval v reálnom čase, svet by sa cítil ako chaotické miesto s neustálymi výkyvmi svetla, tieňa a pohybu. Celý čas by sme mali pocit, že máme halucinácie,“ hovoria vedci. Tí vytvorili aj ilúziu, aby čo najlepšie ilustrovali, ako tento stabilizačný mechanizmus funguje.
Pri pohľade na video nižšie tvár na ľavej strane pomaly starne 30 sekúnd, no napriek tomu je veľmi ťažké zaznamenať celý rozsah zmeny veku. V skutočnosti ľudia vnímajú, že tvár starne pomalšie, ako v skutočnosti je.
„Aby sme otestovali túto ilúziu, naverbovali sme stovky účastníkov a požiadali sme ich, aby si v 30-sekundových časozberných videách pozreli detailné zábery tvárí, ktoré sa chronologicky menia podľa veku. Keď boli účastníci požiadaní, aby na samom konci videa povedali vek tváre, takmer dôsledne uvádzali vek tváre, ktorá bola prezentovaná 15 sekúnd predtým,“ vysvetľujú vedci.
Počas sledovania videa sme neustále zaujatí smerom k minulosti, a tak nás mozog neustále posiela späť do predchádzajúcich desiatich až 15 sekúnd (kde bola tvár mladšia).
Namiesto toho, aby ľudia videli najnovší obrázok v reálnom čase, v skutočnosti vidia staršie verzie, pretože obnovovací čas nášho mozgu je približne 15 sekúnd. Takže táto ilúzia ukazuje, že vizuálne vyhladzovanie v priebehu času môže pomôcť stabilizovať vnímanie.
To, čo mozog v podstate robí, je prokrastinácia. Je pre neho príliš spratné neustále sa zaoberať každou jednou snímkou, ktorú dostane, takže mozog sa drží minulosti, pretože minulosť je dobrým prediktorom súčasnosti. V podstate recyklujeme informácie z minulosti, pretože je to efektívnejšie, rýchlejšie a vyžaduje to menej práce.
„Táto myšlienka – ktorú podporujú aj iné výsledky – mechanizmov v mozgu, ktoré neustále ovplyvňujú naše vizuálne vnímanie smerom k našej minulej vizuálnej skúsenosti, je známa ako polia kontinuity,“ hovorí Manassi a Whitney.
Náš vizuálny systém niekedy jednoducho obetuje presnosť v záujme hladkého vizuálneho zážitku zo sveta okolo nás. To môže vysvetľovať, prečo si napríklad pri sledovaní filmu nevšimneš jemné zmeny, ktoré sa časom vyskytnú, ako napríklad rozdiel medzi hercami a ich kaskadérmi.
Výhody aj nevýhody
Existujú pozitívne a negatívne dôsledky pre náš mozog, ktorý pracuje s týmto malým oneskorením pri spracovaní nášho vizuálneho sveta. Oneskorenie je skvelé na to, aby sme sa nemuseli cítiť bombardovaní vizuálnymi vstupmi, ale môže tiež riskovať následky, keď je absolútna presnosť jediným rozdielom medzi životom a smrťou.
Napríklad rádiológovia skúmajú stovky obrázkov, pričom vidia niekoľko súvisiacich obrázkov jeden po druhom. Pri pohľade na röntgenový snímok sú lekári zvyčajne požiadaní, aby identifikovali akékoľvek abnormality a potom ich klasifikovali.
Počas tejto úlohy vizuálneho hľadania a rozpoznávania vedci zistili, že rozhodnutia rádiológov sa nezakladali len na súčasnej snímke, ale aj na snímkach, ktoré predtým videli, čo by mohlo mať pre pacientov vážne následky.
„Lenivosť nášho vizuálneho systému pri aktualizácii nás môže urobiť slepými voči okamžitým zmenám, pretože zachytáva náš prvý dojem a ťahá nás do minulosti,“ dodávajú vedci.
V konečnom dôsledku však polia kontinuity podporujú našu skúsenosť stabilného sveta. Zároveň je dôležité mať na pamäti, že úsudky, ktoré robíme každý deň, nie sú úplne založené na súčasnosti, ale silne závisia od toho, čo sme videli v minulosti.
