Benjamin Franklin povedal, že na tomto svete nie je nič isté okrem smrti a platenia daní. Dnešná doba je v tomto ešte desivejšia, keďže smrť je cítiť oveľa viac ako predtým a Igor Matovič ohlásil daňovo-odvodovú reformu. Nikto nevie, čo to bude, ale jedna vec je istá. Nič pozitívne nás nečaká.
Každá generácia si zažila svoju verziu apokalypsy. Moji starí rodičia prežili 2. svetovú vojnu. Babka spomínala na to, ako po nej strieľali vojaci a ona sa musela hodiť pod voz, aby ju nezasiahli guľky.
Moji rodičia zase spomínali na výbuch Černobyľu. Mama bola v tom čase tehotná a bála sa, či bude všetko v poriadku.
A na čo budem spomínať ja?
Možno budem hrdinsky rozprávať o tom, ako som sa skrýval pred smrtiacim vírusom doma pri Netflixe a jedlách z donášky. Von som vychádzal s maskou na tvári ako ninja, aby som v potravinách mohol bojovať o toaletný papier a tuniaka v konzerve. A na internete som si pozrel počítadlo s počtom zosnulých a pustil som si ďalší seriál.
Smrť je aj v dnešnej dobe stále tabu. Noviny napíšu aktuálny stav a to je štatistika. Zuzana Čaputová zapáli 7 sviec na počesť 7 000 obetí a to je symbolika. Ale ak medzi mŕtvymi nie je váš známy, príde vám to ako upgrade adventného kalendára.
Pokiaľ sa vás to osobne netýka, tak to jednoducho neriešite. Ale aj keď sa o tom nehovorí, isté je, že to príde.
Otec mal chorobu srdca, trombózu a nechuť do života. Za svoje diagnózy vinil genetiku a mamine múčne jedlá. Za nechuť do života Matoviča. Vraj smeráci boli banda gaunerov, ale aspoň si držali profesionálnu úroveň. Teraz ich vymenila banda amatérov na čele s človekom, ktorému otec určil diagnózy psychopat, sociopat a gadžo. Čistá anarchia. A tak otec iba skonštatoval: „Už som na dôchodku a nič pekné ma nečaká. A ani túto krajinu.“
A potom upadol do bezvedomia. Nebol za tým covid, ale mozgová príhoda.
Otec ešte pár dní ležal v nemocnici. So zdravotným personálom bol problém kvôli covidu a my sme mohli zabudnúť na návštevné hodiny. Môj brat narýchlo zohnal letenku z Nórska, kde žije, aby sa stihol rozlúčiť sa s ním. Keď dorazil na Slovensko, otec zomrel. Tak rovno začal riešiť pohreb.
Brat išiel do nemocnice po otcove veci. Všetky osobné veci mu odovzdali citlivo zabalené do igelitových obalov z plienok pre osoby s inkontinenciou. To, že ich vôbec zabalili, by sa dalo v rámci slovenského zdravotníctva považovať za pozornosť navyše. Nemocnice nemajú peniaze, tak čo sa dalo čakať? Baliaci papier? Darčekovú tašku?
Dôležitým rozhodnutím bolo miesto posledného odpočinku. Otec vyrastal v Nitre, presťahoval sa do Bratislavy a keď sme dospeli, postavil si dom na vidieku. Nitra bola zamorená covidom a hrobári nestíhali pochovávať, Bratislava predražená pre živých i mŕtvych, tak sme sa logicky rozhodli pochovať otca na dedine. Cintorín sa nachádza cez cestu, takže to bolo praktické rozhodnutie.
Mama s bratom si vybrali pohrebníctvo, ktoré sa nachádzalo v jednom dome s pizzeriou. Na prízemí sa objednávalo Prosciutto Funghi, na poschodí odchod na večnosť. Tomu sa hovorí diverzifikovaný biznis. Ľudia budú jesť a zomierať. Počas druhej vlny sa gastronomické návyky obmedzili, zato viac sa pochovávalo.
Majiteľka pohrebníctva bola pragmatická žena. Evidentne nebola nábožensky založená, orientovala sa na biznis.
„Sväté obrázky chcete?“ spýtala sa.
„Áno.“
„Koľko?“
Mama chcela 300. Potom prehodnotila, že to je veľa. Tak 50. To bolo zas málo. Tak 150. Zlatá stredná cesta.
Pani chápavo škrtala a prepisovala novú objednávku. Sväté obrázky s informáciou o zosnulom sa štandardne nechávajú po kostoloch. Niečo ako letáky v supermarketoch. Supermarkety boli otvorené, kostoly zavreté, takže nadmerný počet by mohol byť neefektívny náklad.
„Dobre, tak čo chcete? Mária s malým Ježišom, Mária s mŕtvym Ježišom, Mária bez Ježiša. Potom tu mám nejakých svätých,“ odprezentovala majiteľka ponuku svätých obrázkov.
„Pannu Máriu Trnavskú tam náhodou nemáte?“ spýtala sa mama.
„To neviem, ktorá je.“
„Taká s vážnym výrazom tváre.“
„Jáj, taká nasratá. Nie, tu nemám.“
Zásadným rozhodnutím bol výber rakvy. Nejde iba o estetické hľadisko, ale predovšetkým o funkčnosť.
Pani vysvetlila rozdiely: „Na výber je klasická rakva alebo talianska. Ak váš manžel bol pri sebe, tak ho do klasickej nenapcháme. Pupkatých dávame do talianskej.“
„Tak manžel bol trochu pupkatý,“ zhodnotila mama.
„Ako veľmi pupkatý?“
Mamina sa snažila spomenúť na váhu, potom rukami naznačovala veľkosť brucha. Opäť nastal problém s kvantifikáciou ako pri svätých obrázkoch. Brat pohotovo vytiahol mobil a ukázal fotku otca na Instagrame. Pani si prezrela fotku: „To je v pohode, to sa zmestí. A aj celkom fešák to bol!“
Pri pohľade na miesto trvalého bydliska sa majiteľka pohrebníctva zhrozila: „Ojoj, ďalší Bratislavčan? Tých tu na vidieku nemajú radi. To viete, cintoríny v Bratislave sú drahé a tak Bratislavčania pochovávajú svoje príbuzenstvo po okolitých dedinách, zaplatia miesto na 10 rokov a už sa nestarajú. Prenájom skončí, už nikto nechce platiť ďalej, a tak sa vidiecke cintoríny plnia Bratislavčanmi, o ktorých nikto nemá záujem.“
Samostatnou kapitolou bol výber oblečenia do rakvy. Ponúkli sa dve možnosti. Buď spraviť posledný dojem, alebo to zahrať na autenticitu. Otec obleky vôbec nenosil, tak sa ako schodné ukázalo vybrať mu jedno z metalových tričiek, ktoré mal v obľube. Mama zásadne protestovala proti tričku so smrtkou. Vraj by to mohlo pôsobiť vulgárne.
A tak výber padol na heavymetalového anjela, ktorý otca vyprevadil na večnosť.
Pohreb prebehol rýchlo a plynulo. Ako boarding do lietadla Ryanairu. Posledná výzva pre smútiacich pred zatvorením rakvy. Zopár základných informácií od kňaza o odchode na večnosť. Potom presun ku hrobu. A šup s rakvou do zeme. Možno by sa hodil kar, kde by blízka a vzdialená rodina pospomínala na otca. Ale čo by sme chceli počas lockdownu? Trápne sme sa na seba usmiali a každý si šiel svojou cestou domov.
Stále neviem, ako budem spomínať na apokalypsu našej generácie. Na istý čas sme sa zavreli doma a pozerali seriály na Netflixe. Potom sme po mesiacoch vyliezli von a tvárili sa, že sa nič nedeje. Potom sme sa opäť vrátili do domácich karantén. Neboli sme vo vojne, ale nemocnice boli v núdzovom režime a mŕtvych sme pochovávali za pochodu.
Teraz sme opäť z toho vonku a tvárime sa, že sa nič nedeje. A ja čakám, čo príde skôr. Či ďalšia vlna mŕtvych, alebo Matovičova reforma.
