Konzumný spôsob života so sebou priniesol aj neustálu potrebu nových vecí a zbavovania sa starých. Nový notebook, nový mobil, nová kuchyňa. Je prirodzené, že ľudia chcú žiť na najlepšej dostupnej úrovni, ale má to aj negatívne dopady.
Jednak je to množstvo odpadu, ktoré produkujeme s enviromentálnymi dopadmi. Taktiež výrobky oproti minulosti klesajú na kvalite, lebo sú nadimenzované na obmedzenú životnosť a ak prežijú záručnú dobu, môžu ísť rovno do koša, keďže kúpa nového vyjde lacnejšie ako oprava starého. A tak neustále nakupujeme, meníme staré veci za nové a tak si zaručujeme ekonomický rast a klimatickú katastrofu.
V podobnom duchu sa realizuje aj výstavba v Bratislave. Bágre zrovnali so zemou Park kultúry a oddychu a celú industriálnu zónu, aby sa vytvorilo miesto pre sterilné administratívne budovy, nákupné centrá a investičné byty, v ktorých nikto nebýva. V mnohých prípadoch je na mieste otvoriť otázku o kvalite projektov, lebo je bežná prax, že pôvodný návrh realizuje prestížne štúdio a všetko na vizualizáciach vyzerá pekne.
Ale potom príde k úpravám s cieľom maximalizovať zisk a tak sa upravujú dispozície a materiálové riešenia, aby sa predávalo čo najviac s najnižšími nákladmi. A tak v meste vyrastajú budovy s obmedzenou životnosťou bez pridanej hodnoty. Jedno biznis centrum je na spadnutie a v meste máme toľko nákupných centier, že z tých starších sa stávajú mestá duchov, lebo ľudí fascinujú tie nové.
Zrovnávať budovy so zemou má na Slovensku dlhodobú tradíciu. Počas komunizmu mestá prichádzali o historické časti na úkor socialistických budov. Výnimkou nie je ani Bratislava, kde sa zbúralo podhradie a synagóga pri výstavbe Mostu SNP. O nič lepšie na tom nie je ani Istropolis, ktorý sa tiež stal symbolom arogantného búrania.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
Moje detstvo a dospievanie bolo späté s komunistickými budovami. Vyrastal som v Petržalke, pričom mama spomínala, ako vyzerali lesy na brehu Dunaja pred výstavbou najväčšieho sídliska. Do školy som chodil do centra, kde učitelia nadávali na komunistické budovy. Pyramída naopak nedávala zmysel, premostenie pred SNG bola najohavnejšia vec v meste, SNP bolo symbolom zdemolovaného centra a Petržalka bola čierna diera na druhom brehu.
Napriek všetkým negatívnym podnetom a komplikovanej minulosti som si našiel vzťah k socialistickým budovám, ktoré hovoria o našej minulosti. Na jednu stranu sú spomienkou na obmedzenú slobodu, ale tiež sú výpoveďou o vtedajšom pohľade na estetiku, architektúru a umenie. V prípade Istropolisu sa jedná o výnimočné dielo, ktoré je premyslené do detailov zvonku a aj zvnútra.
Pre mňa to bolo miesto, kam som chodil v detstve na divadelné predstavenia, koncerty a filmy. V dospelosti sa spájal s mojimi pracovnými úspechami, keď som si preberal reklamné ocenenia na pódiu a potom si robil hanbu na áfterkách. Váľal som sa po zemi, spadol som z lešenia a hádal sa s SBSkármi, lebo som sa cítil ako rebel a zapálil som si na schodisku. Ale z Istropolisu som mal pocit majestátnosti a nebolo to iba množstvom alkoholu, ktorý som tam popil.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
Developer sa už pustil do búrania Istropolisu a tento text už je len plakaním nad rozliatym mliekom. Mňa osobne mrzí, že na históriu budov sa pozerá ako na prekážku a nie ako na kapitál. Často sa používajú termíny ako „energeticky neefektívna budova“, ale videli ste niekde energeticky efektívny palác alebo katedrálu? S technickým pokrokom stúpa efektivita a budovy minulosti v tomto nedokážu konkurovať. Dokážu konkurovať v hodnote.
Príklady zo zahraničia ukazujú, že aj história funguje ako biznis model. Napríklad, industriálnu zónu v Osle developeri premenili na lukratívnu štvrť a u nás sa zrovnávajú so zemou pamiatky a umelecké diela kvôli rýchlemu zárobku.
Ďalším rozmerom je identita národa. Slováci sa radi pýšia folklórom, ale to je iba jeden aspekt našej kultúry, keďže sa jedná o tradície vidieka. Mestá majú tiež svoju históriu a tradície, rozvíjal sa v nich priemysel, umenie a architektúra a po niektorých svedectvách týchto období už prešli bágre a nič sa nezachovalo.
Kultúra, tradície a identita potrebujú základy na to, aby rástli. Bratislava je však budovaná spôsobom, kde sa tradície vytrhávajú aj s koreňmi. Momentálne prichádzame o architektúru, ktorá sa cení v globálnom meradle a u nás sa prehliada jej potenciál. Ale čo už, život ide ďalej a tento text bol ďalším zbytočným nárekom za Istropolisom a skutočnú hodnotu preverí čas. A ktovie, možno jedného dňa sa budú spisovať petície za záchranu shoppingov Bratislavy.
