Je to iba niečo vyše päťdesiat rokov, čo sa šéfovia štátov a vlád 12 krajín z oboch strán Atlantiku stretli v neistých časoch, aby založili Severoatlantickú alianciu. Prijali záväzky týkajúce sa ich spoločnej obrany a určili nevyhnutné zdroje, ktoré by pokryli bezpečnostné výzvy tých čias. Po skončení druhej svetovej vojny a tvárou v tvár sovietskej hrozbe považovali za najcennejšiu vec bezpečnosť. Ale časy sa menia a po toľkých rokoch mieru a prosperity je jednoduché považovať bezpečnosť za výdobytok Západu. Táto predstava je nebezpečná, pretože kľúčom k mieru a prosperite, na ktoré sme zvyknutí, zostáva investovanie do našej bezpečnosti.
Výzvy, s ktorými sme v súčasnosti konfrontovaní, nie sú už také očividné ako hrozba reprezentovaná Sovietskym zväzom v časoch studenej vojny. Ale sú rovnako reálne a možno ešte viac zákerné. Najzrejmejšou výzvou je určite rastúca nestabilita. Regióny ako Kaukaz, Stredná Ázia, severná Afrika či Stredný východ prechádzajú obrovskými politickými a ekonomickými zmenami. Hoci tieto zmeny idú dobrým smerom, iba najtvrdší optimista by sa odvážil predvídať, že tento proces zmien sa odohrá bez zásadných otrasov.
Ak vďaka geografickej polohe boli Európa a Severná Amerika v minulosti ušetrené od vlny nestability, ktorá zasiahla iné regióny sveta. Dnes už to neplatí. Čoraz viac musíme očakávať, že veľmi vzdialené konflikty dopadnú na naše spoločnosti vo forme imigrácie, zvýšeného počtu žiadateľov o azyl, intenzívnejšieho pašovania ľudí, drog a zbraní. Tiež musíme čakať viac terorizmu, viac zločineckých štátov a intenzívnejšie šírenie zbraní hromadného ničenia. Teroristické atentáty z 11. septembra proti Spojeným štátom mali za následok prílevový efekt. V minulosti sa teroristi usilovali o to, aby sa o nich hovorilo čo najviac, ale aby sa minimalizoval počet obetí, a potom mohli nastoľovať svoje politické požiadavky. Dnes sa však objavil nový typ teroristov, ktorými nehýbu len nedosiahnuteľné ciele, ale tiež fanatický extrémizmus a prvoradá potreba zabíjať masovo. Je ťažké uvažovať o tom, ako vrátiť tohto džina naspäť do fľaše, kde bol pred vlaňajším 11. septembrom.
Ideálnym útočiskom pre teroristov je dnes zločinecký štát, kde môžu beztrestne operovať. Aj v čase globalizácie zostáva štát základným organizačným princípom modernej civilizácie.
Napriek úsiliu diplomatov a expertov zabrániť šíreniu zbraní hromadného ničenia sa tento problém ukazuje ako nevyhnutná výzva tohto storočia. A ak sa také zbrane dostanú do rúk teroristom, predstavujú pre nás veľkú hrozbu. Z tohto hľadiska je spojenie medzi darebáckymi štátmi, ktoré rozvíjajú takýto zbrojný program, a teroristami, pripravenými a ochotnými použiť ich, veľmi znepokojujúce.
Riešenia týchto výzev nie sú iba vojenské a NATO určite nie je jedinou inštitúciou, ktorá sa musí adaptovať, aby im mohla čeliť. Vojenské kapacity sa musia odraziť v politickej hodnovernosti a predstavujú kľúčový základ našej ochrany a bezpečnosti. Zvládnutie takých problémov, ako sú regionálne konflikty a terorizmus, Kosovo či Afganistan, ukazuje, že bezpečnosť kladie na naše ozbrojené sily nové požiadavky a núti nás, aby sme kládli väčší dôraz na dlhodobé nasadenie síl, kapacitu rozmiestniť ich a následne ich podporovať tak, aby bola ich angažovanosť efektívna.
Aliancia potrebuje kapacity pre budúcnosť, nie pre minulosť. Potrebuje viac veľkých transportných lietadiel a menej obrnených vozidiel. Potrebujeme viac presne riadených zbraní, podporných logistických oddielov, pozemných výstražných systémov a ochranu proti chemickým a biologickým zbraniam. Potrebujeme chytrejšie sily, tvrdšie a rýchlejšie, sily schopné neustále sa premiestňovať a zostať dlhšie v teréne. Tieto kapacity niečo stoja.
Objavujú sa určité povzbudzujúce signály, ktoré ukazujú, že Európa zobrala tento problém na vedomie. Mnoho krajín za uplynulé desaťročie znižovalo svoje výdavky na bezpečnosť. Niektoré z nich -- Francúzsko, Luxembursko, Nórsko a Portugalsko, ako aj Česká republika, Maďarsko a Poľsko -- navrhujú reálny rast výdavkov na obranu. Aj Veľká Británia oznámila navŕšenie svojho obranného rozpočtu. Avšak viacero európskych spojencov je naďalej zástancom "nulového rastu", čo ohrozuje transformáciu ich vojenskej kapacity.
Na druhej strane, Spojené štáty sa pustili do rýchlej transformácie a sú pripravené zaplatiť cenu. Výsledok: kapacitná priepasť medzi oboma stranami Atlantiku sa zväčšuje so všetkými negatívnymi dôsledkami, ktoré to môže mať na interoperabilitu, účinnosť spoločných operácií a nakoniec aj na udržanie perspektívy spoločnej bezpečnosti. Starosť o americký unilateralizmus hrozí, že sa zmení na veštbu, ktorá sa naplní sama osebe -- minimálne v prípade, že Európa neprinesie väčší príspevok do našej spoločnej bezpečnosti. Nielenže USA chcú konať samy, ale Európania jednoducho nemajú kapacity, aby s nimi efektívne spolupracovali.
Aj bez veľkého navŕšenia rozpočtov na obranu však možno vybudovať väčšie kapacity, a to prerozdelením priorít, prijatím princípu špecializácie úloh a kooperáciou na viacnárodnej úrovni. Novátorské programy nákupov a akvizícií -- ako napríklad lízing určitých prostriedkov -- môžu tiež predstavovať značné výhody. A silnejšia výrobná spolupráca, na európskej i transatlantickej úrovni, prispeje k získaniu väčších kapacít pri zachovaní rovnakého rozpočtu.

Summit v Prahe by mal byť základom pre novú definíciu toho, čo očakávame od obrany. Prajem si, aby sa národy jasne angažovali pri získavaní špecifických kapacít v určenej lehote, a prajem si, aby celok týchto nových záväzkov predstavoval citeľný krok na ceste, ktorú musíme prejsť k naplneniu medzier, ktorými trpia určité oblasti ako je strategická letecká doprava či zásobovanie počas letu. Nejde tu o otázku ekonomickej podstaty alebo viazanú na akvizície, či vojenský vývoj. Ide o otázku politickej vôle. Preto sa sluší žiadať od šéfov štátov a vlád aliancie, aby seriózne preštudovali tento problém. Som si istý, že tak urobia.
Forma, ktorou sa otcovia zakladatelia NATO angažovali smerom k bezprecedentnému historickému úspechu a k budúcim generáciám, si zaslúži, aby sme vzdali hold ich prezieravosti. Dnešní vodcovia budú mať o chvíľu možnosť preukázať rovnakú víziu. Rovnako ako štátnici z konca štyridsiatych rokov, aj oni sa musia zaviazať smerom k nevyhnutným investíciám, ktoré si vyžaduje bezpečnosť. V mene ich vlastnej generácie i generácií budúcich.