Pred piatimi rokmi nemálo Slovákov zažívalo trpké chvíle, keď na summite v Madride Severoatlantická aliancia pozvala do svojich radov Česko, Poľsko a Maďarsko. Absencia Slovenska na tomto zozname mohla prekvapiť iba úplných ignorantov. Pozvanie krajiny, kde dochádzalo k porušovaniu slobody, politických vraždám, únosom, kde sa zmanipulovalo referendum a aplikovala čudesná ekonomická politika či kde tajná služba veľmi úzko spolupracovala s pohrobkami sovietskej KGB, by bolo pre najsilnejší vojenský pakt demokratických krajín priveľkým rizikom. Slovensko bolo vtedy doslova "čiernou dierou Európy", ako to priliehavo vystihla vtedajšia šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová.
V roku 1997 sme chceli vstúpiť do NATO najmä preto, že sme sa stále s nedôverou pozerali na východ od nás. Ľudia už nikdy nechceli zažiť niečo také ako august 1968, po štyridsiatich rokoch totality nechceli už nikdy viac okúsiť pocit neslobody, strachu a nemohúcnosti. Práve preto sa veľká časť Slovákov v polovici deväťdesiatych rokoch rozhodla voliť pofidérnu "tretiu cestu", ktorú im sľubovala vtedajšia vládna garnitúra. Nechceme, aby nám po Rusoch rozkazovali Američania, tvrdili mnohí.
Pár rokov trvalo, kým ľudia pochopili, akou cestou krajina išla -- keby po nej Slovensko kráčalo naďalej, boli by sme dnes niekde na úrovni Bieloruska či Ukrajiny. Bez ohľadu na to, čo hovoria poloprázdne peňaženky väčšiny ľudí, treba uznať, že Slovensko je dnes inde. Už nikto nehovorí o tom, že paktujeme s Moskvou poza chrbát našich západných partnerov, že je na Slovensku politická nesloboda, že vstup do NATO by sme ekonomicky nezvládli. Návštevy predstaviteľov štátu v Bruseli, vo Washingtone i v ďalších západných metropolách už nie sú zvláštnosťou. Západ už vie, kde leží Slovensko.
Práve vďaka pokroku v reformách, ktorý sme dosiahli od roku 1998, stojíme dnes pred historickým okamihom -- krajiny Severoatlantickej aliancie na summite v Prahe pozvú Slovensko medzi seba a spolu s ním s najväčšou pravdepodobnosťou ďalších šesť krajín. Dnes do NATO už neutekáme pred Ruskom, i keď stále nemáme veľa dôvodov pozerať sa na východ s prílišnou dôverou. Severoatlantická aliancia je pre nás jedinou možnosťou, ako sa stať súčasťou najbezpečnejšieho regiónu sveta, i keď vieme, že úplnú bezpečnosť nám aj tak nikto nezaručí. Práve preto by sme mali do aliancie onedlho vstúpiť ako sebavedomá krajina, ktorá chce zobrať na seba aj časť zodpovednosti za prosperitu, bezpečnosť a mier vo svete. Bez preháňania možno povedať, že do NATO vstúpime lepšie pripravení, ako doň vstupovali v roku 1999 naši traja susedia.
Od nášho vstupu si veľa sľubujeme -- s posilnením bezpečnosti by mala prísť aj prosperita, ktorú bude môcť pocítiť každý z nás. Nezabúdajme však na to, že veľa od nás budú čakať aj naši spojenci. Zbabelé kľučkovanie pri prijímaní dôležitých rozhodnutí by bolo nehodné našej krajiny. Musíme naplno využiť jedinečnú šancu, ktorú dostávame prvýkrát v histórii -- iba v NATO, a neskôr aj ako členovia Európskej únie, budeme môcť ovplyvňovať doslova chod dejín, budeme pri prijímaní rozhodnutí, ktoré ovplyvnia Európu i svet. Už nikdy nezažijeme tú bezmocnosť, keď sa rozhodovalo bez nás.