V októbri 2009, krátko pred klimatickou konferenciou OSN v Kodani, sa maldivská vláda rozhodla pre chytľavý marketingový krok. Prezident Mohamed Nasheed a jeho 11 ministri si obliekli potápačskú výstroj a zahájili rokovanie kabinetu na dne tyrkisovej lagúny. Ostrovania tým chceli svetu nahlas povedať, že ich krajina sa potápa, Maledivám hrozí zánik a vinníkom je klimatická zmena.
Odvtedy ubehla viac než dekáda, a globálna teplota rásť neprestala, práve naopak - planéta sa otepľuje stále rýchlejšie, hladina oceánu naďalej stúpa a Maledivy klesajú každým rokom o viac než centimeter hlbšie pod hladinu mora.
Roky 2014, 2015, 2016, 2017, 2018, 2019 a 2020 boli najteplejšie od počiatku meraní. A všetko nasvedčuje tomu, že bude ešte horšie. Z roztopeného permafrostu unikajú metánové bubliny, na Blízkom východe sú už teplotné podmienky miestami nezlučiteľné so životom. V Kalifornii sú obrovské požiare už aj v zime a začiatkom marca bolo na Islande krásnych 20 stupňov.
Jednoducho, prejavy narastajúcej globálnej teploty a s ňou prudko sa meniacej klímy, sa dnes dajú vidieť pomaly voľným okom.
Kto za to môže?
Táto miera istoty pritom zodpovedá vedeckej istote, že fajčenie spôsobuje rakovinu. Vedci sa totiž len neradi vyjadrujú v stopercentných mantineloch, je v náture vedy nechávať si priestor na skepsu. Inými slovami, 95 percent je v jazyku vedy čosi ako ostýchavé vyjadrenie úplnej istoty.
Ľudstvu sa podľa vedcov podarilo dospieť do takého štádia civilizačného vplyvu, že sme začali významne - a žiaľ negatívne - formovať celoplanetárne životné prostredie. Podľa niektorých sme dokonca vstúpili do antropocénu, a teda geologickej epochy človeka.
Ako odpadky na skládke
V prípade globálneho otepľovania a zmeny klímy ide o schopnosť ľudstva ovplyvniť interakciu planéty Zem s teplom, ktoré k nám prichádza od Slnka. Ako to celé funguje?
Ide predovšetkým o schopnosť povrchu Zeme odrážať slnečné lúče späť do vesmírnych diaľav. A práve tam do rovnice rôznymi spôsobmi vstupujeme my ľudia. Či už vypúšťaním emisií skleníkových plynov, alebo v druhom slede uvoľňovaním metánu z niekdajšieho permafrostu či topením ľadovcov, ktorých povrch pôvodne odrážal žiarenie preč z planéty.
V prvom rade však ide o emisie. Konkrétne o čiastočky na báze uhlíka, o kysličník uhličitý a metán, ktoré sú ich súčasťou. Už od čias priemyselnej revolúcie ich v čoraz väčšej miere vypúšťame do ovzdušia.
No a tie uhlíkové čiastočky majú na našu smolu jednu nemilú vlastnosť. Slnečnému žiareniu síce umožňujú, aby vošlo dnu do našej atmosféry, avšak tu ho rozptýlia a späť pustia len jeho časť. A preto: čím viac je týchto čiastočiek v ovzduší, tým menej zo žiarenia odíde späť do vesmíru.
Môžeme to prirovnať k hromadeniu odpadkov na skládke. Pred pandémiou sme si do ovzdušia “odkladali” približne 37 miliárd ton ročne. Pandémia rast dočasne zvrátila, ale už koncom roka 2020 sme začali dobiehať a napríklad vlani v decembri sme ich vypustili o 2 percentá viac než v decembri 2019. Ich aktuálna koncentrácia v atmosfére je výrazne vyššia než kedykoľvek počas éry Homo sapiens a veľkej časti jeho predchodcov.
Prebytok energie v planetárnom systéme sa potom prejaví v náraste teploty. Tieto “čierne” čiastočky tak vlastne pôsobia ako akási obrovská a čoraz hrubšia deka.
Planetárna deka v číslach
Existenciu tejto deky môžeme odvodiť viacerými spôsobmi. Napríklad z údajov z družíc, ktoré zachytávajú čoraz menej lúčov vracajúcich sa späť do vesmíru. Slnečných lúčov k nám pritom od Slnka prichádza stále približne rovnako. Merania zároveň ukazujú, že pod planetárnou dekou sa každý rok zachytí o čosi viac tepla.
Merať sa dá aj množstvo CO2 v atmosfére. Jeho koncentráciu na dennej báze uverejňuje observatórium spod vrcholu havajskej sopky Mauna Loa. Tie údaje v časovom vyjadrení medzi rokmi 1950 a 2021 vyzerajú asi takto:
A pre ilustráciu - vo februári minulého roku to bolo 414 čiastočiek na milión, vo februári 2021 už 417.
Ak niekoho zaujíma ešte širšia časová perspektíva pár stoviek tisíc rokov do minulosti, tak ju nájde v nasledujúcom grafe. Z pochopiteľných dôvodov nejde o priame merania, prvú časť dát tvoria údaje získané z bubliniek plynu uväznených hlboko v arktickom ľade.
V procese má svoj podiel aj príroda - aj ten pravidelný sezónny prepad, ktorý vidieť na prvom z grafov, súvisí s jej cyklom. Koncentrácia uhlíka pravidelne padá spolu so zelenaním sa obrovských plôch severnej pologule, ktoré kysličník uhličitý využívajú na svoj rast. Neskôr na jeseň sa však proces obracia a CO2 sa, zjednodušene povedané, s opadanými listami vracia späť do ovzdušia.
Problém je, že popri prírode sa činíme aj my. Vďaka priemyslu, poľnohospodárstvu a obzvlášť dopytu po mäse, vďaka doprave vrátane masovému nárastu celoplanetárnej turistiky a mnohého ďalšieho, prispievame na uhlíkový účet "extra" nad rámec pôvodných prirodzených čísel.
Aké sú tie prirodzené čísla? Ako podotýka známy ekológ James Lovelock vo svojej knihe Gaia vracia úder, koncentrácia kysličníka uhličitého v ovzduší sa počas dejín človeka a jeho predkov pohybovala v rozmedzí 180 čiastočiek na milión v dobách ľadových a 280 čiastočiek na milión na vrcholoch teplého medziľadového obdobia. Dnes sme na 417 čiastočkách s rapídne rastúcim trendom. A teda niekde, kde sme nikdy neboli.
Článok, ktorý pôvodne vznikol v rámci európskeho projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá a rozvoj, sme aktualizovali na rok 2021. Prezentované názory nemusia byť v súlade s názormi Európskej komisie.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancujú SlovakAid a Európska únia.
