Keď pred rokmi robil novinár z Le Monde rozhovory s niekoľkými obeťami únosu, prekvapil ho nezvyčajne vysoký počet rozvodov medzi pármi, ktoré spolu prežívali zajatie. Väčšina párov na rozvod predtým vôbec nepomyslela, počas tejto skúsenosti sa im však otvorili oči a uvideli partnera v inom svetle. Mnohí sa počas únosu prejavili ako sebci, zbabelci, slabosi. Otázka, ktorá z týchto tvárí je tou pravou, sa zdá byť nesprávne položenou, ani jedna z tvárí nebola pravejšia. Boli to možnosti obsiahnuté v ich povahe a každá z nich sa prejavovala v inom čase a okolnostiach. Dobrá tvár vyzerala normálne len preto, že jej väčšinou vyhovovali podmienky, jej neviditeľný opak tu bol stále prítomný.
"Tušíme, hoci si to odmietame priznať, že aj holokaust možno iba odkryl odvrátenú tvár tej istej modernej spoločnosti, ktorej druhú, nám známejšiu tvár tak obdivujeme," píše sociológ Zygmunt Bauman vo svoje podrobnej štúdii Modernosť a holokaust z vydavateľstva Kalligram. Vďaka nej sa aj u nás vynára téma, ktorá sa zdanlivo týkala iba úzkeho výseku histórie pred niekoľkými desaťročiami.
Holokaust pre všetkých
V reakciách na najstrašnejšiu z genocíd sa objavilo hneď niekoľko stratégií, pričom každá z nich holokaust nejakým spôsobom redukovala. Objavilo sa množstvo pokusov prerozprávať ho ako prácu dobre fungujúcej siete morálne narušených jedincov podporovaných iracionálnou ideológiou. Historické výskumu však dokázali, že páchatelia zločinu boli v drvivej väčšine duševne zdraví a morálne "normálni", podľa bežných klinických kritérií nemôžeme považovať viac ako desať percent esesmanov za abnormálnych. Ako ďalšie nasledovalo vysvetľovanie holokaustu v systéme predsudkov a ideológií, najpopulárnejšie bolo vôbec sa holokaustom nezaoberať. O mnohých tendenciách modernosti sa diskutuje, akoby sa niečo také vôbec nestalo a takmer nik sa nezaoberá úvahami, že holokaust je svedkom civilizačného pokroku. Práve naopak, ďalšia populárna interpretácia ho vidí ako výbuch predmoderných barbarských síl, ktoré civilizované spoločnosti už dávno potlačili. Na dvoch hrotoch takejto argumentácie nájdeme aj marginalizáciu zločinu, aj ospravedlňovanie modernosti, konštatuje autor.
Bauman v súčasnosti vidí vytláčanie holokaustu v dvoch rovinách: jeho dejiny sa dostávajú do pozície špecializovaného priemyslu, ponechaného na vlastné vedecké inštitúcie a konferencie. Rastie obsah a hĺbka špecializovaných diel, zároveň však nerastie priestor a pozornosť, ktoré mu venujú všeobecné analýzy modernej histórie. Na druhej strane je to dezinfekcia obrazov holokaustu v populárnych predstavách, napríklad keď sa hľadanie príčin uzavrie dokázaním morálnej a materiálnej viny Nemecka a nacistov. Čím väčšmi padá vina na "nich", tým viac sme "my ostatní" v bezpečí, tvrdí Bauman. Celkovým výsledkom je paradoxne otupenie ostria spomienky na holokaust, jeho posolstvo sa zamlčuje napriek tomu, že sa týka nášho dnešného spôsobu života, inštitúcií, morálnych kritérií aj modelov interakcií.
Jedným zo spôsobov, ako bagatelizovať dôležitosť holokaustu, je považovať ho iba za ďalší príklad z mnohých podobných prípadov konfliktu, predsudkov alebo agresie, iný spôsob bagatelizácie je pozerať sa naň iba ako na súčasť židovskej histórie. "Tým sa stáva jedinečný, príjemne netypický, a teda sociologicky bezvýznamný." Holokaust bol podľa Baumana naozaj židovskou tragédiou, a hoci medzi ľuďmi vyhladenými na základe Hitlerových rozkazov tvorili židia necelú tretinu z dvadsiatich miliónov, iba oni mali byť vyhladení totálne. Napriek tomu však odmieta, aby sa holokaust do mysle verejnosti zapisoval ako židovská tragédia, niečo, čo sa týkalo len židov. Upozorňuje, že niektorí samozvaní hovorcovia mŕtvych zašli až tak ďaleko, že vystríhajú pred zlodejmi, ktorí chcú židom tajne ukradnúť holokaust, židovský štát sa podľa neho pokúsil využiť tragické spomienky ako potvrdenie vlastnej politickej legitímnosti, tmel svojej minulej a budúcej politiky a dokonca aj ako preddavok za nespravodlivosti, ktorých sa môže dopustiť.
Po rozsiahlych analýzach prichádza autor k záveru, že lekciou holokaustu je ľahkosť, s akou väčšina ľudí postavených do situácie, v ktorej neexistuje dobré riešenie, obíde problém morálnej povinnosti a namiesto toho prijmú prikázania racionálneho záujmu a sebazáchovy. "Dnes, väčšmi ako inokedy, nie je holokaust osobným vlastníctvom; ani jeho páchateľov, ktorých treba potrestať, ani jeho obetí, aby si na konto minulého utrpenia nárokovali zvláštne sympatie, služby či zhovievavosť; ani jeho svedkov, aby hľadali vykúpenie či potvrdenie o nevinnosti. Dnešný význam holokaustu spočíva v lekcii pre celé ľudstvo."
Duch modernosti
Dva najznámejšie a najextrémnejšie prípady modernej genocídy, ktoré vyvolali Hitler a Stalin, nezradili podľa Baumana ducha modernosti. Neboli scestnou úchylkou od hlavného prúdu civilizačného procesu, boli nehateným prejavom jej ducha. Ako upozorňuje, ukázali, čoho sú schopné sny a úsilie modernej civilizácie o racionalizáciu, plánovanie, reguláciu, ak ich nekrotíme a nepodnikáme protiopatrenia.
Ako konštatuje autor, nebolo to tak, že by sa holokaust záhadným spôsobom vyhol konfliktu so spoločenskými normami a s modernými inštitúciami. Naopak, tieto normy a inštitúcie ho umožnili, bez modernej spoločnosti a jej najkľúčovejších výdobytkov by k holokaustu nedošlo. Máme dôvody báť sa, tvrdí Bauman, pretože žijeme v type spoločnosti, ktorá umožnila holokaust a ktorá neobsahovala nič, čo by mu mohlo zabrániť.
Holokaust môže podľa neho slúžiť ako paradigma moderne byrokratickej racionality, spravilo sa prakticky všetko na dosiahnutie maximálneho výsledku s minimálnymi nákladmi. Nacisti šikovne do vlastnej likvidácie zapriahli aj samotných židov, tzv. židovské rady pomáhali organizovať odsuny v nádeji, že tak pomôžu tým, ktorí ešte zostávali v getách. Bežné násilie známe z minulosti pôsobilo neefektívne. Jediným klasickým pogromom v Hitlerovej ríši bola Krištáľová noc, pri ktorej prišla o život stovka židov. Ako nacisti rýchle zbadali, nevyvolala veľké vlny nadšenia, a tak postupne začali meniť svoju stratégiu. Nie je isté, či chceli židov od začiatku kompletne zlikvidovať, ako však dokazuje Bauman, niektoré vlastnosti modernej spoločnosti a zvláštnosti ľudskej morálky im v hľadaní konečného riešenia výrazne pomohli. Paradoxné je, že ľudia príliš nesúhlasili so zabíjaním, ktoré videli na vlastné oči pod oknami svojich domov, takmer nik však neprotestoval proti rôznym byrokratickým obmedzeniam života židov. Obete sa postupne stávali neviditeľnými. Vďaka duchovnej izolácii neskoršie fyzické odstránenie židov prešlo väčšinou bez povšimnutia, pretože Nemci ich už dávno odstránili zo svojich sŕdc a myslí. Ako napísal vo svojej štúdii o tretej ríši Ian Kershaw, "cestu k Osvienčimu vybudovala nenávisť, ale vydláždila ľahostajnosť."
Ľudia sa bez kontaktu so svojimi činmi dostávajú do morálneho prázdna, čo nacisti dobre využili. Našli techniky vraždenia, ktoré oddelili vrahov od obetí. Najprv týchto občanov vylúčili zo spoločenstva nemeckého národa a štátu, na úrovni jazyka ich degradovali na súčasť "politickej hygieny", dávali ich do súvislosti s blchami, týfusom a pod. Odstup sa im podarilo vybudovať pomocou puntičkárskej deľby práce, kde nik nepoznal skutočné dôsledky svojich rozhodnutí, a nahradením morálnej zodpovednosti technickou. Znamenalo to, že morálne zaujatie vykonávateľov sa mohlo plne sústrediť na dobrý výkon pri riešení pridelenej úlohy. Morálka sa potom zredukuje na prikázanie byť dobrým, efektívnym a usilovným pracovníkom.
Vždy pripravení
Vážne spochybnenie upokojujúcich tvrdení o jednorazovosti holokaustu a malých kazoch v ľudskej morálke priniesol jeden povojnový výskum. Asi žiadna učebnica sociálnej psychológie nezabudne ako povinnú kuriozitu spomenúť Milgramove výskumy o tom, ako ľudia pri pokusoch ochotne počúvali autority a ubližovali svojim obetiam. Zatiaľ čo iní tento výskum bagatelizujú, v Baumanovej argumentácii zohráva významné miesto.
Najdesivejšia novinka, ktorú nám priniesol holokaust, a to, čo sme sa dozvedeli o jeho páchateľoch, nie je podľa Baumana fakt, že "toto" môžu spraviť aj nám, ale to, že by sme to mohli spraviť aj my. Americký psychológ Stanley Milgram jednoznačne dokázal, že sme toho schopní a za správnych podmienok to môžeme urobiť zas. Účastníci experimentu mohli trestať svoje obete elektrošokmi s požehnaním experimentátora a takmer nik z nich sa nezastavil ani pri dávkach, ktoré už mohli ohroziť život obetí. Zistil, že mnoho miernych ľudí sa môže zmeniť na krutých, ak na to majú príležitosť. Negatívne reakcie vyvolala Milgramova hypotéza, že krutých činov sa nedopúšťajú krutí jedinci, ale obyčajní muži a ženy, ktorí sa snažia dobre si plniť obyčajné povinnosti. Korelácia krutosti s osobnými charakteristikami jej vykonávateľov je slabá, no veľmi silná so vzťahom autority a podriadenosti - osoba so slabým vzťahom k ničeniu môže zlo pomerne ľahko páchať, keď jej to niekto prikáže. Presvedčenie každého člena, že je zaštítený vhodnou autoritou, uľahčuje kolektívne vykonávanie krutých činov. Výskum s použitím nepriehľadnej steny ďalej dokázal, že je ľahšie ublížiť niekomu, koho vidíme len z diaľky, a ešte ľahšie, ak o ňom iba počujeme alebo je úplne mimo nášho dosahu. V reálnom prostredí to môže byť podľa Milgrama ešte ľahšie, keď medzi nami a záverečným aktom deštrukcie, ku ktorému prispievame, stoja iní a k slovu sa ešte prihlási stará dobrá rutina. Subjekt sa zároveň dostáva do pasce stupňujúcim sa záväzkom voči experimentu - ak zamietne krok, ktorý má práve urobiť, spochybní aj správnosť kroku, ktorý urobil predtým. Vzniká tým paradox, keď sa človek nemôže očistiť bez toho, aby sa zároveň neočiernil. Záver z Milgramových experimentov je to, že pluralita je najlepšia prevencia proti tomu, aby sa morálne normálni ľudia zapojili do morálne abnormálnych činností.
Ešte k horším zisteniam ako Milgram dospel vo svojich pokusoch Philip Zimbardo. Dobrovoľníkov rozdelil na dve skupiny väzňov a dozorcov a primerane ich vonkajšími znakmi od seba odlíšil. Situácia nabrala po týždni taký nečakaný spád, že musel experiment predčasne ukončiť, keď iniciatíva dozorcov nepoznala hranice. Náhla zmena milých amerických chlapcov na obludy viedla niektorých pozorovateľov k záveru, že vo väčšine ľudí, ak nie v každom z nás, žije malý esesák, ktorý čaká na svoju príležitosť.
V kvantitatívnom vyjadrení sa dá povedať, že schopnosť páchať krutosti má za istých podmienok takmer každý z nás, ale schopnosť postaviť sa proti zlu sa prejavila iba u malého percenta ľudí. Niekoľko obyčajných ľudí sa vzoprelo všadeprítomnej moci a riskovalo najvyšší trest pri pokusoch chrániť obete holokaustu. Pri podrobnom skúmaní záchrancov sa nenašla žiadna spoločná črta, neboli z rovnakej spoločenskej triedy, mali rozdielne politické zameranie aj náboženské vyznanie. Ako sa ukázalo, nemorálnosť bolo treba vyprodukovať spoločensky, ale záchrancovia boli ochotní zachraňovať, pretože to bolo v ich prirodzenosti.