Zuzka je vysmiata a energická Slovenka žijúca v Keni. Keď sa nám s ňou podarilo spojiť, bola len pár dní po prekonaní malárie. „Rátala som si anjeličkov nad hlavou,“ povedala nám pri rozhovore s úsmevom.
29-ročná žena s dušou dobrodruha študovala odbor medzinárodné vzťahy v Bratislave. Prišla však na to, že nie je úplne študijný typ. Vraj sa lepšie učí z praxe. Rozhodla sa pre dobrovoľníctvo. Prvá cesta ju zaviedla do Indie, neskôr putovala do Afriky, kde spoznala dnes už svojho manžela Bena. Žijú spolu s ročnou dcérou v meste Eldoret, piatom najľudnatejšom meste Kene situovanom vysoko vo výške 2 200 m n. m.
Pre Brainee porozprávala o svojom živote, randení, ale aj miestnych zvykoch v pre nás nezvyčajnej a vzdialenej krajine.
Drží ťa v Afrike láska?
Nie tak celkom. V prvom rade je to práca a potom láska. Prvotne to bolo dobrovoľníctvo, videla som v tom zmysel. Bavila ma práca s deťmi. Moja prvá dobrovoľnícka cesta v rámci Afriky viedla do Južnej Afriky, konkrétne štátu Lesotho, kde som pracovala ako logistka v sirotinci. Ďalej moje kroky pokračovali do Kene, prímorského mestečka Malindi, kde som pracovala v dennom centre pre deti. Snažila som sa nahliadať na kultúry a krajiny z inej perspektívy.
Ak máš slovenský „maindset“, keď si nikde v živote nebol, možno najďalej v Chorvátsku, a zrazu odídeš a vidíš, ako to funguje inde, je to na tebe, či chceš chápať veci, a tým sa veľa naučíš, alebo si hneď urobíš názor a zaškatuľkuješ si to, že sú to lenivci a chudáci a nechce sa im robiť. Medzičasom som sa aj vrátila na Slovensko, našla som si super robotu, no stále mi chýbalo dobrodružstvo. Vrátila som sa naspäť do Afriky, až potom prišla tá láska.
Ako ste sa spoznali?
Bolo to vďaka kolieskovým korčuliam. Keď som sa tu zo začiatku „rozkukávala“, videla som týpkov na korčuliach. Čudovala som sa, kde sa tu po afrických cestách môžu korčuľovať. Keďže na Slovensku som sa zvykla korčuľovať, tak som si povedala, že keď pôjdem domov, zoberiem si korčule a pridám sa k nim. Tak to aj bolo. Začali sme spolu jazdiť, ukazovali mi cesty, kde sa dá. Nebol však medzi nimi môj terajší manžel Ben. Až jedného dňa, keď som šla do práce na bicykli, stretla som partiu, v ktorej bol aj on.
Bola to láska na prvý pohľad?
Absolútne nie. Miestni muži, či už v Indii alebo Afrike, mi nepripadali atraktívni. Po dlhšom čase si však začneš všímať, ktorý z nich je atraktívny, ktorý je menej. Poviem to takto. Keď sme šli do sirotinca ukázať deťom korčuľovanie, bol tam zhodou okolností Ben. Jeho tam odfotili. Tú fotku som si dala na status. Kamoška mi písala: „Preboha, tak to hádam nie.“ Odpísala som, že nie, v živote by som si takého nevybrala (smiech). Potom sme kamošku spolu s Benom stretli na Slovensku a smiala sa, že predsa som si ho vybrala. Nebola to láska na prvý pohľad, ale budovalo sa to cez priateľstvo.
Aké sú ideály tamojšej krásy u mužov a u žien?
U muža sú to peniaze. Ale je to môj osobný názor. Ak má chlap peniaze, tak môže vyzerať hocijako. Tu sú peniaze všetko, čo sa týka muža. Pri ženách sú to plnšie tvary a musí mať veľký zadok. Oni na nás hovoria, že máme ploché zadky. Ben mi vravel, že bol prekvapený, aký mám pekný zadok. Ja som mu povedala, že vždy som chcela mať taký plochý zadok a bojovala som s mojím veľkým.
Prejavujú si ľudia na ulici náklonnosť?
Ľudia sa na ulici vôbec nepusinkujú, je to pohoršujúce. Ben je tréner korčuliarov, učí deti. Občas, keď som prišla a chcela som mu dať pusu na ústa, tak sa zdráhal. Potom mi to vysvetlil, že ľudia majú blbé komentáre v svahilštine. Mne by to bolo jedno, ale on sa cíti nepríjemne, tak to rešpektujem.
Za ruky sa ľudia držia, ale tiež to nie je úplne bežné. Dokonca ani v domácnosti pred cudzími ľuďmi si neprejavujú náklonnosť. Intimita je tu len do spálne. Aj v takých tých väčších mestách som vôbec nevidela, že by ľudia vysedávali na lavičke a dávali si „francuzáky“. Možno by aj banánová šupa letela do hlavy.
Možno budem kultúrny barbar, v nejakom filme (asi Afrika moja láska) som videla, že očný kontakt a úsmevy medzi mužom a ženou, ak nie ste manželia, nie sú úplne vhodné, je to tak?
Neviem, či je to pravidlo, popravde som o tom nepočula. Ale je pravda, že sa nikdy nepozerajú navzájom do očí. Ale myslím si, že je to prejav rešpektu. Keď niekoho rešpektujem a keď niečo hovorím, pozerám sa do zeme, nie priamo do očí. Možno sa to učia doma. Napríklad, keď žiaci odpovedajú, pozerajú sa do zeme. Keď sa pozerajú učiteľovi priamo do očí, je to drzé. Je to možno aj o sebavedomí toho človeka.
Ako prebieha randenie?
Bežné rande tu vyzerá asi tak, že chalan pozve babu na nejaký drink. Topka je KFC, v nedeľu ho tu ide rozdrapiť. Ľudia sa idú za vysmážanými kurčatami zabiť. Keď chce chalan ohúriť priateľku, vezme ju tam.
Ja si nepotrpím na reštaurácie, mám skôr rada prírodu. S Benom sme začali ako kamoši, nevolali sme to rande, ale chodili sme na výlety. Napríklad pozorovať vodopád, len sme tak sedeli a kecali. Toto bolo pre mňa prekvapenie, že sme z absolútne odlišných kultúr a z iných sociálnych pomerov, a nemala som pocit, že sa nemáme o čom rozprávať.
Sme si dosť podobní povahovo. Vzťah medzi nami sa prehĺbil, keď sme šli na Mount Kenya s jedným kamošom, urobili sme si tam výlet. Chodila som aj k nim domov. Myslím si, že cez zážitky poznáš človeka lepšie. Ani na Slovensku som veľmi nerandila, rada spoznávam človeka cez nejaké eventy, zážitky v prirodzenom prostredí, kde sa nepretvarujete a nehovoríte „drísty“.
Ako ťa prijali jeho rodičia, keď vravíš, že si k nim chodila?
Jeho mama je úplne super. Je veľmi optimistická. Bola rada. Neskôr mi Ben hovoril, že mu hovorila, nech si nájde dievča, aké som ja, ale Keňanku, s takými povahovými vlastnosťami. Ja som jej pomáhala. Chodila som umývať riad, krájať zeleninu, jej to bolo sympatické.
Otec ho odo mňa odhováral. Som od Bena o 5 rokov staršia. Jeho otec o mne hovoril, že som si prišla hľadať mladého zajačika. To sa väčšinou deje na pobreží, že tam chodia obstarožné ženy Európanky a naháňajú tam mladých mužov. Jeho otec si myslel, že som podobná. Bena to dosť zranilo, ako si to o mne môže myslieť. Povedala som mu, že je to v poriadku. Je to obmedzenosť, vzhľadom na to, z akého je človek prostredia. Aj moja babka na Slovensku hneď povedala, že oni sú leniví a chcú len robiť deti. Ja tých ľudí nesúdim. Povedala som Benovi, nech dá otcovi čas, že ak ho má rád, pochopí to. Teraz máme super vzťah. Akceptovali ma a vidia, že sme spolu šťastní.
A čo tvoji rodičia?
Môj otec si myslel, že som sa zbláznila. Bol v šoku. Oznámila som im to, už keď som bola tehotná. Aj keď Bena poznali už aj osobne, lebo ma boli pozrieť v Keni, oficiálne sme nerandili, boli sme kamaráti. Ja som nikdy predtým nechodila s miestnym. Otec sa hlavne obával, ako mi pomôže, keď sa niečo stane, keď som tak ďaleko. Nikdy si nepredspevoval, že skončím žiť v Keni. Bola to preňho veľká vec na prehryznutie. Povedala som mu, že Bena mám naozaj rada.
Už pred tým, ako som zistila, že som tehotná, povedala som si, že s týmto chlapom si viem predstaviť mať dieťa, lebo viem, že mi bude dobrým mužom a môjmu dieťaťu dobrým otcom. Vo svojom vnútri som mala pokoj. Bola som si istá, že náš vzťah bol založený na láske. Mamina, ak aj mala nejaké obavy, nekomunikovala ich so mnou nahlas. Bola mi oporou.
Čo očakávajú muži od Keňaniek?
Aby sa žena vedela postarať o chlapa a deti, vedela navariť, preto je pre ženy dôležité, aby mal muž peniaze. Líši sa to však podľa toho, či ide o mesto alebo dedinu. Na dedine je muž hlava, ktorá prináša peniaze. V mestách je to vyrovnanejšie. No hneď, ako majú Keňania peniaze, zabezpečia si sluhov. Je to tak, aj keď nemáš robotu, máš mať slúžku, ktorá ti upratuje a stará sa ti o deti. Mňa sa tiež veľakrát pýtali, či nemám niekoho, kto mi pomáha s malou. Popravde nemám. Sem-tam, keď je dom na spadnutie, zavolám si takú paniu, nech mi príde pomôcť. Muž vyžaduje od ženy, aby vytvorila domov, aby ho mala rada, aby sa on cítil, že je bos domácnosti. Nemusí to byť pravidlo, ale takto to vnímam.
Čo ťa na vzťahu s Keňanom najviac prekvapuje?
Asi to, ako mi pomáha v domácnosti. Či už umývanie radov, staranie sa o dieťa. Pre kenských mužov to nie je bežné. V jeho kmeni Luo majú pravidlo, že muž nesmie vstúpiť do kuchyne. Jeho otec v živote nepomohol jeho mame v kuchyni. On je však plnohodnotný partner, pomáha mi s malou, v domácnosti si navzájom pomáhame. Aj keď som teraz bola chorá, upratoval, aby som prišla do čistého. Keď mu jeho otec niekedy zavolá a Ben mu povie, že teraz nemôžem, prebaľujem malú, jeho otec je zarazený, že je to ženská robota. U mňa doma otec mamine v domácnosti pomáha. Keď Ben videl, ako môj otec pomáha mamine variť, páčilo sa mu to a povedal mi, že sa mi bude snažiť pomáhať.
