Počas svojej histórie sa Rusko pustilo do mnohých riskantných vojenských operácií. Tá posledná, práve prebiehajúca vojna na Ukrajine, sa nevyvíja spôsobom, akým Moskva zrejme očakávala.
Rusko ale narazilo aj v minulosti. Prinášame ti výber niektorých vojenských kampaní, ktoré sa mu vôbec nevydarili.
Livónska vojna (1558–1583)
Aj muži považovaní za schopných vodcov môžu prehrať vojny. Presvedčil sa o tom aj ruský cár Ivan IV., prezývaný Hrozný. Panovníkov mocenský rozlet brzdil obmedzený prístup k Baltskému moru. Rozhodol sa preto vynútiť si ho napadnutím roztrieštenej Livónskej konfederácie.
Najprv sa Rusom darilo. Do vojny ale vstúpili aj Poľsko-litovské kniežatstvo a Švédsko, s ktorými zúfalá konfederácia uzavrela územné a spojenecké dohody. Cárske Rusko naraz miesto ľahkej koristi čelilo silným a energickým protivníkom.
Začala dlhotrvajúca séria vojen. Napriek čiastkovým úspechom sa Rusku nedarilo svojich nepriateľov poraziť. Neúspechy na bojiskách uvrhli cára do temnej priepasti šialenstva. Začal byť presvedčený, že úspechy protivníkov sa dajú vysvetliť len domácimi sabotážami.
Spustil kruté hony po domnelých vnútorných nepriateľoch, za čo si vyslúžil svoju nelichotivú prezývku, s ktorou vstúpil do histórie. Víťazstvo mu ale nepriniesli a cár musel uzavrieť ponižujúcu zmluvu, v ktorej sa s konečnou platnosťou vzdal nároku na livónske územie.
Krymská vojna (1853–1856)
V cárskom Rusku sa v priebehu 15. a 16. storočia rozvinula idea Moskvy ako „tretieho Ríma“. Cári sa považovali za ochrancov ortodoxných kresťanov všade na svete, vrátane tých území, ktoré patrili iným mocnostiam. A práve tento nárok sa stal príčinou krymskej vojny.
Cár Mikuláš I. požadoval, aby osmanská ríša uznala protektorát Ruska nad všetkými ortodoxnými kresťanmi na území ríše. Turci boli ochotní k ústupkom vo Svätej zemi, ale väčšinu požiadaviek Rusov odmietli. Cár reagoval rozpútaním vojny.
Z ďalšej epizódy z nekonečných stretov medzi Ruskom a Osmanskou ríšou sa vykľul oveľa širší vojenský konflikt. Na stranu Turkov sa pridali Británia a Francúzsko, ktoré sa obávali prílišných ambícií Ruska a chceli zachovať mocenskú rovnováhu.
Rusko čakalo, že na jeho stranu sa pripojí Rakúsko, s ktorým bolo v protitureckej Svätej aliancii. Habsburgovci ale došli k záveru, že ruské výboje ohrozujú ich záujmy na Balkáne a pridali sa k protiruskej aliancii.
Rusko náhle čeliace niekoľkým protivníkom nemohlo vyhrať. Potupne sa muselo vzdať svojich nárokov na ochranu kresťanov v Osmanskej ríši rovnako ako práva na flotilu v Čiernom mori. Stratilo tiež vplyv v Moldavsku, Valašsku či Srbsku. Dodnes Rusko s horkosťou vníma „zradu“ Rakúska a aktivity Británie a Francúzska ako doklad vierolomnosti Západu, ktorému nie je dobré veriť.
Proti Turkom Rusi bojovali znova v rokoch 1877-78. Vtedy zvíťazili a na základe mieru v San Stefane rozšírili svoju moc až k úžinám Bospor a Dardanely. Na následnom Berlínskom kongrese však boli ruské zisky výrazne revidované.
Vojny za nezávislosť Lotyšska, Litvy a Estónska (1918 – 1920)
Napriek všetkej antiimperiálnej rétorike Sovietsky zväz pokračoval v tradícii imperiálnych chúťok cárskeho Ruska. Komunisti viedli síce revolučný boj, ale nemali záujem, aby iné štáty vo sfére vplyvu Ruska usilovali o vlastnú nezávislosť. Keď pobaltské krajiny Estónsko a Lotyšsko po konci prvej svetovej vojny prejavili snahy byť samostatné, ZSSR začal ofenzívu.
Sovietom sa najprv darilo ovládnuť veľkú časť estónskeho územia. Estónci však dokázali sovietsky postup za pomoci britskej námornej podpory a dobrovoľníkov z Fínska zastaviť a Červenú armádu aj z krajiny vypudiť. Viac sa Sovietom darilo v Litve a Lotyšsku, kde dobyli hlavné mestá. Obe krajiny sa obrátili na Nemcov, s pomocou ktorých Sovietov vyhnali.
Nemci však v oblasti chceli ustanoviť vlastnú sféru vplyvu, čo viedlo k stretu s litovskými a lotyšskými silami, pričom do bojov sa zapojili aj Estónci. Nemci sa tiež museli stiahnuť. Pobaltské štáty sa však udržali aj proti ďalším výbojom Červenej armády a Moskva s nimi podpísala zmluvy uznávajúce ich nezávislosť.
Zimná vojna (1939–1940)
Fínsko sa po začatí druhej svetovej vojny označilo za neutrálny štát. Sovietsky zväz ale deklarácii neveril. Obviňoval Fínov, že chystajú na svoje územie vpustiť jednotky nacistického Nemecka, a tým priamo ohrozujú Rusko. S Berlínom pritom Moskva mala uzavretú tajnú zmluvu o rozdelení sfér vplyvu, pakt Ribbentrop-Molotov.
Po falošnom incidente na hraniciach Červená armáda vpadla do Fínska, ktorého vláda sa márne pokúšala získať medzinárodného spojenca. Sovieti sa domnievali, že nepočetné, v porovnaní s Červenou armádou ani nie polovičné fínske vojská ľahko porazia a predložia sovietskemu diktátorovi Josifovi Stalinovi krajinu ako darček k narodeninám.
Viac sa mýliť nemohli. Zle pripravená, s mizerným vybavením a neskúseným vedením, ktorého hlavnou kvalifikáciou skôr než skutočné vojenské zručnosti bola schopnosť prežiť brutálne Stalinove paranoidné čistky, Červená armáda čoskoro zistila, že bojovať počas jedného z vôbec najmrazivejších období proti vysoko motivovanému a mobilnému protivníkovi je oveľa ťažšie, než si dokázala predstaviť.
Fíni boli terčom jedného z najťažších ostreľovaní od prvej svetovej vojny a sami nemali k dispozícii prakticky žiadnu ťažkú techniku, napriek tomu dokázali dlhú dobu sovietske vojská zadržiavať a spôsobiť im ohromné škody. Podľa odhadov Červená armáda stratila vyše 125-tisíc vojakov, Fíni vyše 25-tisíc.
Svet invázia šokovala. Spoločnosť národov označila inváziu za nelegálnu a vylúčila ZSSR zo svojich radov. Sovietsky minister zahraničia Vjačeslav Molotov tvrdil, že sovietske lietadlá na Fínov nepúšťajú bomby, ale jedlo. Fíni následne začali zápalné fľaše pomenované po ministrovi – „Molotove koktaily“ – označovať za „nápoj k jedlu“.
Napriek všetkému hrdinskému úsiliu unavení Fíni nakoniec podľahli početnej prevahe Červenej armády. Sovieti si vzali jedenásť percent fínskeho územia. Účinný odpor ale ukázal slabosť sovietskych vojsk, čo neušlo zraku nacistického vodcu Adolfa Hitlera, ktorý neskôr ZSSR napadol.
Sovietska vojna v Afganistane (1979 – 1989)
Od konca svetovej vojny ZSSR neusporiadal plnú vojenskú expanziu mimo hranice východného boku a uspokojil sa s vedením zástupným vojen. Kvôli politickému vývoju v spriatelenom Afganistane sa však Moskva rozhodla ustúpiť od svojej doterajšej stratégie, čo neskôr horko ľutovala.
V Afganistane po prevrate vládla koalícia dvoch marxistických strán, závislá od sovietskej pomoci. Nepopulárnemu novému režimu sa nedarilo potlačiť islamistických rebelov, ktorí vládu považovali za zradcov. Tá bola postihnutá vnútornými konfliktami, ktoré vyvrcholili zabitím prezidenta krajiny a kľúčového sovietskeho spojenca Núra Mohammada Tarakího.
Jeho nástupca Háfizulláh Amín naznačoval ochotu naštartovať hlbšie spojenecké zväzky s USA. Práve zmena geopolitickej orientácie motivovala podľa niektorých historikov sovietske kroky skôr než oficiálne uvádzané plnenie záväzkov vzájomnej kooperácie a pomoci stanovenej v „zmluve o priateľstve“ medzi oboma krajinami.
Sovieti rýchlo získali pod svoju kontrolu Kábul, čoskoro ale zistili, že pri pacifikácii zvyšku krajiny sa im nebude viesť lepšie ako afganskému režimu. Zarputilí mudžahedínovia, islamistickí bojovníci, využívali americké vojenské techniky, aby pôsobili Červenej armáde veľké straty.
Podporu ale mali aj od blízkovýchodných štátov, ktoré si nepriali mať takto mocného hráča priamo vo svojom susedstve, či od Číny, ktorej sa nepáčilo, že ZSSR zasahuje do vnútorných záležitostí komunistických štátov.
Invázia, ktorá mala byť jednoduchou vojenskou operáciou na urovnanie poriadku a pripomienkou pravých vládcov krajiny, sa pre Moskvu premenila na nočnú moru. Nie nadarmo sa angažmánu Červenej armády v Afganistane hovorí „sovietsky Vietnam“.
ZSSR sa rokmi trvajúcou vojenskou kampaňou postupne vyčerpával, navyše čelil silnejúcej medzinárodnej izolácii. Moskva nakoniec uznala márnosť svojho počínania a z „cintorína impérií“ svojich vojakov stiahla.
Portál iDnes.cz patrí pod vydavateľstvo Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.sk.
