Moskva pred vyše mesiacom požiadala Spojené štáty a organizáciu NATO o rozsiahle bezpečnostné záruky vrátane toho, aby sa Aliancia nerozšírila o Ukrajinu. Rozpútal sa tak diplomatický konflikt, ktorý momentálne bujnie a nikto netuší, akým spôsobom sa ho nakoniec podarí vyriešiť.
Rusko v poslednom období blízko hraníc s Ukrajinou zhromaždilo približne 100-tisíc svojich vojakov, čo Západ považuje za možnú prípravu na inváziu na Ukrajinu. Spojené štáty a ich spojenci Rusku pohrozili, že ak zaútočí na Ukrajinu, zavedú proti nemu tvrdé sankcie. Rusko však nateraz popiera, že plánuje Ukrajinu napadnúť.
S blížiacimi sa olympijskými hrami sa však viacerým pamätníkom vynára podobná situácia, ktorá nastala v roku 2008. Aj vtedy sa zhodou okolností športový sviatok konal v čínskom Pekingu. V deň ich začiatku však konflikt eskaloval do krvavej vojny.
Sedem dekád súčasťou Sovietskeho zväzu
V centre diania bolo vtedy Gruzínsko. Jeho kniežatstvá boli súčasťou cárskeho Ruska už od začiatku 19. storočia, koncom prvej svetovej vojny sa však krajina pokúsila dosiahnuť samostatnosť, ktorá jej však vydržala len krátko.
Nezávislosť vyhlásilo Gruzínsko v máji 1918, o necelé tri roky neskôr však metropolu Tbilisi obsadila Červená armáda a krajina sa opäť ocitla pod nadvládou Moskvy. Súčasťou ZSSR bolo Gruzínsko nasledujúcich 70 rokov, nezávislosť na ňom oficiálne vyhlásila 9. apríla 1991.
Vtedajšia sovietska kaukazská republika, ležiaca pri východnom pobreží Čierneho mora, sa spočiatku dokázala pod vedením prezidenta a bývalého sovietskeho ministra zahraničia Eduarda Ševardnadzeho vymaniť z vplyvu Ruska.
Občianska vojna
Počiatkom 90. rokov sa krajinou prehnala občianska vojna so stúpencami zvrhnutého prezidenta Zviada Gamsachurdiu a krajina utrpela aj v dôsledku vojen v odtrhnutých oblastiach. V roku 2003 takzvaná revolúcia ruží ukončila vládu Ševardnadzeho a k moci sa dostal prozápadný prezident Michail Saakašvili.
Z pôvodných odtrhnutých oblastí si faktickú nezávislosť udržali len Abcházsko a Južné Osetsko. Rusko sledovalo gruzínske snahy o obnovenie územnej zvrchovanosti so znepokojením. Krajinu tradične považuje za blízke zahraničie a navyše cezeň prechádza ropovod z Azerbajdžanu.
Po ukončení vojny v Čečensku za vlády Vladimíra Putina Rusko posilnilo. Saakašvili orientoval Gruzínsko výrazne prozápadne, snažil sa smerovať krajinu do EÚ a najmä do NATO. Západ Gruzínsku dodával zbrane.
Rusko naopak ekonomicky, politicky aj vojensky podporovalo odtrhnuté regióny, nakoľko väčšina ich obyvateľov vlastnila ruské pasy. Zámienku pre väčšie angažovanie v regióne dalo Rusku uznanie nezávislosti Kosova.
Sporná nezávislosť separatistov
1. augusta 2008 vypukli boje medzi gruzínskou armádou a juhoosetskými bojovníkmi. Obe strany hlásili niekoľko ranených aj mŕtvych, pričom sa navzájom obviňovali zo začatia streľby. Stovky Osetov sa preto rozhodlo opustiť svoje domovy. Putovali do Ruska, ktoré im poskytlo azyl.
O tri dni neskôr sa už na hraniciach Gruzínska nachádzala ruská armáda. Nasledujúce dni pokračovali drobné konflikty, počas ktorých gruzínska strana postupne navyšovala počty mužov a vojenskej techniky v oblasti. 7. augusta Saakašvili vyhlásil jednostranné zastavenie paľby, vyslovil ochotu vyjednávať o autonómii Južného Osetska.
Už o 24 hodín neskôr, v deň začatia letných olympijských hier v čínskom Pekingu, keď celý svet sledoval najzásadnejšiu športovú udalosť posledných rokov, však Gruzínsko zosilnelo po potýčkach na hraniciach ofenzívu proti regiónu. Jej cieľom bolo obnoviť svoju moc v provincii vstúpila do centrálneho mesta Cchinvali. V meste vypukli prudké boje s miestnymi separatistami.
Rusi porušili medzinárodné právo
Rusko vzápätí ako odpoveď vyslalo do Južného Osetska, ktoré bolo v tom čase stále oficiálne autonómnou oblasťou Gruzínska, armádu. Deväťdňová vojna si vyžiadala stovky obetí, prevažne medzi civilistami. NATO potom pozastavilo spoluprácu s Ruskom. Moskva tiež aliancii oznámila, že s ňou zastavuje vojenskú spoluprácu.
Moskva reagovala podráždene na vyhlásenie ministrov zahraničných vecí krajín NATO, že Rusko v Gruzínsku porušilo medzinárodné právo. Rusko aliancii zase vytklo, že podľa nich ignoruje jasnú agresiu Gruzínska proti obyvateľom proruského separatistického Južného Osetska.
Po krátkom čase táto oblasť spolu s Abcházskom vyhlásila štátnu samostatnosť, tú ale okrem Ruska uznala len hŕstka bezvýznamných štátov. Kvôli vojne Gruzínsko vystúpilo zo Spoločenstva nezávislých štátov. Rusko si v oboch provinciách do dnešných dní stále udržuje svoje vojská.
Paradoxné je, že počas olympijských hier by malo vo všeobecnosti platiť vo svete prímerie. „Vyzývam bojujúce strany, aby venovali rovnaké úsilie stíšeniu svojich zbraní, ako športovci venujú snahe získať medaily,“ vyhlásil napríklad v roku 2016 generálny tajomník OSN Pan Ki-mun.
Presadzovať olympijské prímerie sa OSN zaviazalo rezolúciou z roku 1993. Chce sa vyhnúť tomu, aby o olympiáde rozhodovala politika. Aj napriek tomu sa to v histórii moderných olympijských hier príliš nedarí.
