60. roky sú známe hádam všetkým – éra dlhých vlasov, zvonových nohavíc a disco hudby znamenala pre mnohých fascinujúce životné obdobie. Výnimkou nebola ani Kanada a už vôbec nie jedna z jej provincií, Britská Kolumbia. V provincii žili prevažne domorodí obyvatelia, ktorých obydlia spájala v tom čase jediná poriadna cesta, Highway 16.
Táto 725 kilometrov dlhá vozovka sa tiahla od prístavu Prince Rupert na severozápade pobrežia Tichého oceánu až do vnútrozemia k mestu Prince George. Cesta bola vybudovaná rovnobežne s kanadskou národnou železnicou.
Neskôr sa však práve Highway 16 premenila na nočnú moru nejednej domorodej Kanaďanky. Po tom, ako bola v roku 1969 dokončená, na nej z nevysvetliteľných príčin začali zomierať a miznúť ženy.
Prvý príbeh je z roku 1971 a je o žene menom Jean Virginia Sampare, ktorú prezývali Ginny. Ginny mala v tom čase 18 rokov a bola druhá najstaršia zo šiestich súrodencov. Tínedžerka a jej rodina žili v komunite Gitxsan, ktorá mala vtedy len niečo okolo 500 obyvateľov.
Okrem Ginny však na tejto ceste zmizli aj desiatky ďalších dievčat, na základe čoho si Highway 16 vyslúžila prezývku „Highway of Tears.“ Prípad tohto mladého dievčaťa však nebol dodnes vyriešený a tínedžerka nefiguruje ani na zozname projektu E-Pana zaoberajúci sa prípadmi dievčat, ktoré v tejto oblasti od roku 1950 postupne a bez slova mizli.
Ďalší prípad sa odohral len prednedávnom a obeťou sa stala Cindy Martin, ktorá zmizla v roku 2018. Taktiež pochádzala z komunity Gitxsan a bola zapálenou advokátkou Organizácie pre zmiznuté a zavraždené domorodé ženy a dievčatá (MMIWG). Štyri roky však žila vo veľkomeste Vancouver, kde bojovala za práva týchto žien.
Písal sa 23. december 2018.
Vtedy 50. ročná Cindy opustila matkin dom a rozhodla sa odísť na návštevu svojho bývalého priateľa, ktorému zomrel ujo a vraj od nej potreboval emočnú podporu. Z domu je matky do domu jej bývalého priateľa to bolo autom len pár minút, no keďže jej auto a telefón boli ešte stále v dome jej ex, rozhodla sa požičať si auto od svojej matky. Cindy jej sľúbila, že akonáhle dorazí na miesto, zavolá jej z pevnej linky. To sa však nikdy nestalo. Sestra Cindy Sheridan hovorí, že Cindy „bola vždy 100% spoľahlivá. Toto sa jej nepodobalo. Matka bola zúfalá.“
Jej starší brat Roger Martin sa ju najprv vybral hľadať do domu jej bývalého. Auto jej matky, ktoré si Cindy požičala tam však nebolo a jej bývalý priateľ uviedol, že tam Cindy nikdy nedorazila. Neskôr sa ju všetci spolu vybrali hľadať. Jej auto objavili na visutom moste Hagwilget. V aute našli jej kľúče od vozidla a taktiež aj kabelku, tašku s vecami na prespatie a laptop. Po Cindy sa však zľahla zem. Hľadali ju helikoptéry, drony a aj záchranárske psy. Nikde ju nenašli a dodnes sa jej prípad radí medzi tie nevyriešené. Jej rodina ponúka 10 000 dolárov za akékoľvek informácie, ktoré by viedli k jej vypátraniu.
Pre domorodé ženy však táto oblasť znamenala nebezpečenstvo ešte dávno pred vybudovaným cesty Highway 16. Už v roku 1897 tu baníci zvykli hľadať zlato a minerály, pričom si radi vypili a tieto ženy potom znásilňovali. Pokým v minulosti predstavovali hrozbu baníci, dnes ju predstavujú priemyselní robotníci, ktorí v provincii Britskej Kolumbie pracujú s ropou a plynom.
Podľa miestnych autorít sa údajne v tomto sektore za posledné dekády vystriedali tisícky robotníkov. Ďalším kľúčovým faktom je, že títo muži prespávajú v špeciálnych unimobunkách, ktoré im poskytujú strechu nad hlavou. Zjednodušene povedané, ide o ubytovacie zariadenia pre robotníkov pracujúcich v priemyselnej výrobe. Jeden z mnohých prieskumov naznačuje, že existuje určitá súvislosť medzi týmito robotníkmi a rastúcim násilím na domorodých ženách.
Joan Jack je 60. ročnou domorodkyňou, ktorá žije na severe Britskej Kolumbie už mnoho rokov. Joan je súčasne aj nadšenou aktivistkou a právničkou, ktorá bojuje za spravodlivosť týchto žien. „Ženy tu miznú už od čias Pocahonthas,“ uviedla pre portál Al Jazeera. „Industrializácia našich území, nároky bielej spoločnosti a západná paradigma vykorisťovania vedú k bielym mužom, ktorí si myslia, že majú nárok aj na nás všetky,“ vysvetľuje Joan.
Túto znepokojivú situáciu však čoraz častejšie pozorujú aj v USA. Annita Lucchesi je vedúcou pracovníčkou jedinej organizácie pre domorodé ženy s názvom the Sovereign Bodies Institute v Kalifornii, ktorá mapuje znepokojivé prípady týchto žien po celých Spojených štátoch. Jeden z prieskumov, ktorý táto organizácia vykonala v roku 2018 ukázal, že pôvodné americké a aljašské ženy čelia vraždám desaťkrát častejšie ako ostatné ženy a viac ako polovica z nich bola počas svojho života aspoň jedenkrát obeťou sexuálneho násilia.
Ostatné dáta taktiež ukázali, že veľká väčšina útočníkov (96%) nebola domorodej národnosti. V roku 2017 bolo v USA nahlásených až 5646 zmiznutých natívnych žien. Odborníci tam však stále vidia súvislosť s robotníkmi, ktorí žijú v obytných táboroch. „Títo robotníci zarábajú veľký obnos peňazí, ktorý nemajú kde minúť a žijú ďaleko od svojich rodín. Práve toto vedie k násilnostiam, obchodovaniu a sexu,“ uzatvára Annita Lucchesi.
Svetlá na konci tunela zazrela aj dnes 42. ročná Michelle Blackburn, ktorá sa taktiež skoro ocitla na zozname smrti. Písal sa rok 1993 a Michelle mala v tom čase len 15. rokov. V jeden jarný večer bola s kamarátmi v meste, no pohádala sa so svojím priateľom a rozhodla sa, že potrebuje byť chvíľu sama. Odišla na ihrisko pri miestnu základnú školu, no začalo snežiť a Michelle sa rozhodla, že sa radšej vráti domov.
Vonku bola už tma a jej cesta domov viedla jedine cez Highway 16. Michelle si spomína, že pokojne kráčala, až pokiaľ sa neotočila – vtedy si všimla, že ju prenasleduje modré nákladné auto. Začala utekať a schovala sa na verande cudzieho domu. Keď si myslela, že to nákladiak vzdal a odišiel, znova sa rozutekala a auto sa opäť ocitlo za ňou. Michelle skočila do hlbokej mláky. Po chvíli auto zmizlo a vystrašená tínedžerka odišla čo najrýchlejšie domov. Polícii to vtedy nehlásila, pretože bola príliš mladá a podľa jej slov už aj tak mala dosť problémov.
O pár mesiacov si však Michelle znova zažila peklo. Zmizla len 16. ročná Ramona Wilson, ktorá bola dobrou kamarátkou Michelle. Jej telo sa našlo o desať mesiacov v zalesnenej oblasti blízko letiska Smithers a jej vražda dodnes zostáva záhadou. „Keď som sa to dozvedela, zlomilo mi to srdce,“ hovorí Michelle. „Bola som v šoku, je to niečo, čo proste nedokážeš pochopiť.“ Michelle si zobrala vinu na seba. „Keby som to vtedy nahlásila polícii, možno by Ramona bola stále nažive. Boli sme si blízke, chýba mi.“
Kanaďanka Michelle chce svojim príbehom zdôrazniť, že natívne ženy už 30 rokov nežijú v bezpečí. Dnes má 10. ročnú dcéru, ktorú po prežitých skúsenostiam nepúšťa z dohľadu a je na ňu veľmi prísna. „Neustále je pod mojim dohľadom. Je to nešťastné, pretože by mala žiť ako hocijaké iné dieťa. Proti našim ženám však existuje epidémia,“ uzatvára Michelle.
