Zdroj: Archív Michal Lajcha

Suspendovaný kňaz Lajcha: Naši hodnostári si žijú ako mocipáni, zo štýlu pápeža Františka sa na nich nič nenalepilo

Ľubomíra Somodiová 19.07.2021, 16:50
  • Je celibát naozaj iba o chránení majetku?
  • Ako sa stavia cirkev k nechceným potomkom kňazov?
  • Existuje v cirkvi homoloby?
  • Boli apoštoli ženatí? Prečo sa nikde nedočítaš o manželkách pápežov?
  • Aký odkaz dáva katolíckej cirkvi to, že sa pápež stretne s prezidentkou a emeritným arcibiskupom Bezákom?

Lajkuj Brainee.sk na Facebooku

Spočiatku celibátu veril a obhajoval ho. Kňazský seminár však s odstupom času opisuje ako zlatú klietku, kde mladých mužov, čo sa týka otázok vzťahu k ženám, „manipulujú v mene Božom“. Jeho „vytriezvenie“ prišlo neskôr, keď sa jeho bratovi narodili deti. Dnes otvorene hovorí o pomeroch v cirkvi. Brainee sa s Michalom Lajchom (37) rozprával nielen o celibáte, ale aj o nechcených deťoch kňazov, homoloby či o aktuálnom dianí v cirkvi.

Pápež sa stretne okrem prezidentky aj s emeritným biskupom Robertom Bezákom, ktorý sa neteší medzi katolíckymi cirkevnými „špičkami“ obľube. Aký odkaz smerom do vnútra slovenskej katolíckej cirkvi ukazuje pápež týmito stretnutiami?

Pápež je známy tým, že šokuje, prekvapuje, vyvracia mýty, búra stereotypy. „Nekamoší“ sa s členmi veľrady – Annášom ani Kajfášom, ale zaujímajú ho tí, ktorými veľrada opovrhuje. Bude to bizarné, ako bude Orosch spolu s prezidentkou pri pápežovi. Voliť ju je ťažký hriech, tvrdil arcibiskup pred prezidentskými voľbami, ale František príde na jej pozvanie, nie na pozvanie Oroscha. Tá návšteva bude riadny kontrast.

Naši hodnostári si žijú ako mocipáni a z Františkovho štýlu sa na nich nenalepilo nič. Oni ho prakticky ignorujú. František hovorí, že mu je milšia cirkev otlčená a zašpinená prachom z ulice ako cirkev uzavretá do štruktúr, cirkev ako poľná nemocnica... Vo svojej programovej encyklike Evangelii gaudium (Radosť evanjelia) má nádherný program, víziu empatickej ľudskej cirkvi, ale ešte som to nepočul od biskupov citovať, ani sa riadiť podľa toho. Biskupi Slovenska jednoducho Františka „nemusia“. Ide o latentný odpor voči pápežovi.

Zdroj:  Archív Michal Lajcha

Na oslavách svätého Cyrila a Metoda predseda Konferencie biskupov Poľska Stanislaw Gądecky ich odkaz dokázal premostiť so zhýralým liberalizmom. Pustil sa aj do homosexuálov. Je doslova verejným tajomstvom, že medzi kňazmi aj vo Vatikáne sú homosexuáli. Prečo sa cirkev na Slovensku aj v Poľsku stavia k LGBTQ tak odmietavo? Predsa len – pápež František má už láskavejší postoj.

Ide o zaujímavý paradox, že cirkev má aktívnych homosexuálov vo svojich radoch, ale proti homosexuálom jej predstavitelia často bojujú. Neraz najhlasnejší bojovníci, doslova „krikľúni“ za tradičnú rodinu, žijú z pohľadu cirkevného učenia nezriadeným životom. Pápež František tiež nemení učenie, ale forma je veľmi dôležitá. Vyjadruje sa štýlom, že ho akceptujú aj konzervativisti aj progresívci, aj tradičná rodina, aj LGBTQ komunita. Lebo Boh je pre všetkých.

Ako by postupovala cirkev, keby sa katolícky kňaz verejne priznal k homosexuálnej orientácii? Mohol by ďalej slúžiť?

Katolícka cirkev rozlišuje homosexuálne správanie a homosexuálnu orientáciu. Orientácia problém nie je, problém je homosexuálna aktivita. Keby urobil nejaký „coming out“ a predstavil by svojho priateľa, určite by nemohol ďalej pôsobiť. Existuje dokument - akási nóta, že osoby s homosexuálnou orientáciou nemajú byť prijímané do kňazských seminárov, čiže pripustené ku kňazskej vysviacke.

Existuje v cirkvi homoloby?

Áno, o tom už aj „vrabce čvirikajú“, aj literatúry je už dosť. Poznám osobne viacero kňazov, čo mali trpké skúsenosti s homoloby – dokonca submisívnosť v tejto oblasti bola podmienka doktorátu či kariérneho postupu. Ako v sekulárnom svete v súťaži miss, keď sa finalistka vyspí s porotou, asi skôr vyhrá, tak aj v cirkvi. Ale nechcel by som paušalizovať, isto viem, že nie všade je to tak, radšej by som sa bavil o pozitívnych príkladoch.

Ste autorom kníh o celibáte. Celibát – to je podľa mnohých to, čo katolícka cirkev zaviedla, aby si chránila majetky, dá sa to tak interpretovať?

Áno, aj. Majetky sú najskloňovanejší dôvod, ale vôbec nie jediný. V roku 2018 som napísal na túto tému dve knihy Tragédia celibátu – mŕtva manželka, takže odpovedať jednou vetou je pre mňa náročné. Myslím, že proti celibátu by nikto nič nemal, keby sa kráčalo v šľapajách Ježiša Krista, ktorý sa pri výbere apoštolov správal pluralitne.
Nepodmieňoval vyvolenie za apoštola bezženstvom, práve naopak – za svojho námestníka si zvolil ženatého Petra, ktorého považujeme za prvého pápeža. Problém obrovskej šírky aj hĺbky je však absolutizácia celibátu, čiže vypudenie ženatých z kléru. Nekompatibilita manželstva a rímskokatolíckeho kňazstva je odklon od evanjelia.

Definitívne legalizovanie povinného celibátu bolo na II. lateránskom koncile v r. 1139. Išlo čisto o politické a mocenské dôvody. Jednoducho to politicky vyhovovalo na upevnenie moci – ako pápeža, tak aj panovníka. Neskôr sa dôvody teologizovali.

Nemohli predsa celé storočia upevňovať totalitný systém nejakými stredovekými reliktami. Bola potreba nájsť vznešenejšie argumenty ako negativizácia tela, sexuality a ľudskej lásky pochádzajúca z nekresťanských filozofii. Tak sa „vyrojili“ húfy apologétov, ktorí začali hovoriť o napodobňovaní Ježiša, ktorý bol tiež celibátnik. Kňaz je vraj „alter Christus“ (druhý Kristus). Začalo sa hovoriť o sebadarovaní, o slúžení Bohu s „nerozdeleným srdcom“, o tom, že celibátnik poukazuje na nebo, že tu na zemi sme dočasne. To sú všetko pekné, dobré a pravdivé veci, pokiaľ sa bavíme v kontexte dobrovoľného celibátu. Keďže máme celibát vynútený, čiže povinný, ide o škodlivé bohapusté mýty, ktoré rozoberám vo svojej knihe Tragédia celibátu.

Má podľa vás dnes celibát nejaký praktický význam?

Voči celibátnemu štýlu života mám rešpekt a úctu. Môže byť veľkým darom, obohatením a posvätnou skutočnosťou. Pre toho, kto má charizmu celibátu, má význam aj praktický, aj spirituálny. Problém je, že charizmu v žiadnom prípade nemožno vynútiť zákonom. Charizma je špeciálny nadprirodzený dar od Boha. V tomto prípade to znamená schopnosť trvalo viesť naplnený, plnohodnotný, zmysluplný život.

​Schopnosť byť vnútorne šťastný aj napriek tomu, že popieram to, čo je prirodzené, čo je človeku dané – muž sa definuje cez ženu a otec cez dieťa. Tento základný antropologický princíp sa ľudovo vyjadruje „zasaď strom, postav dom, sploď syna“ (alebo dcéru). Boh stvorí muža a povie: „zle je človeku samotnému, urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“. Ide o veľmi hlbokú symboliku.

Prvýkrát Biblia použije výraz človek až po stvorení ženy. Akoby muž sám bol neúplný, nekompletný. Tak sa pýtam, či kňaz nie je človek, keď mi má byť samému dobre? Zdravý jedinec, ktorý nemá charizmu celibátu, bude v celibáte zákonite trpieť, prípadne bude mať komplexy, kompenzácie, deviácie alebo oboje. V prípade gréckokatolíckej cirkvi, ktorá má celibát dobrovoľný, štatisticky 1 z 10 adeptov sa rozhodne pre celibátne kňazstvo, deviati príjmu kňazstvo ako ženatí. Tak sa pýtam, či my rímskokatolíci máme iné gény, inú DNA, či sme iní chlapi ako vo východnom obrade?

Poznám kňazov celibátnikov, ktorí celibát skutočne žijú, venujú sa ľuďom 24/7, s nasadením pracujú pre ľudí, podľa pavlovského „pre všetkých stal som sa všetkým“. Venujú sa veľkým charitatívnym projektom a vlastná rodina by ich mohla limitovať, veď to je prípad aj niektorých umelcov, filozofov, mystikov. Otázka teda je, či by bol ten-ktorý kňaz s manželkou a biologickými deťmi pracovne plodnejší, efektívnejší, výkonnejší ako v dlhodobom osamotení.

Vidíte na celibáte aj nejaké výhody?

Ktovie ako by vyzeralo úžasné záslužné charitatívne dielo Mariána Kuffu -Inštitút Krista Veľkňaza v Žakovciach, keby bol aj manželom a biologickým otcom. Mám priateľa kňaza celibátnika, ktorý sa intenzívne venuje štúdiu dejín.

Rozmýšľam, či by mal doktorát, keby mal manželku a deti. Pre mňa osobne je najkrajším príkladom efektívne a šťastne žitého kňazstva v celibáte Vlado Maslák, ktorý založil občianske združenie Dobrý pastier v Kláštore pod Znievom. Zachraňujú existenciu asi 600 bezdomovcom, zamestnáva vyše 100 ľudí, denne varia vyše 700 obedov. Terapia prácou. 

Podobný, azda ešte lepší príklad je saleziánsky kňaz Robo Flamík, s ktorým som mal česť pôsobiť v Partizánskom. Teraz ho preložili po 12 rokoch. Jeho systematická práca s mládežou je mimoriadne povzbudivá a inšpirujúca. Vlastne to ani nie je práca, skôr láska. Miluje mladého človeka, je pri ňom, je s ním, je mu oporou, dôverníkom, rozumie mu, sprevádza, nikdy nesúdi. Vychováva osobnosti so zmyslom života, s chuťou, radosťou žiť, ktorí majú Boha v srdci a život ich baví. Robia prespávačky, tábory pre decká, divadlá pre občiansku spoločnosť, športové turnaje.V mládežnickom centre – saleziánskom „oratku“ trávi čas, počúva, debatuje, dá si s každým kávu. Mnohí, čo tam začali chodiť ako deti, lebo tam bola partia a cítili sa tam dobre, sú dnes šťastní manželia. On nemá nejaké ciele a projekty. Vlastne iba jeden – má tých mladých rád a je s nimi a viac nerieši – verí, že ostatné robí a dáva Boh. Partizánske –Šípok bolo známe sídlisko kvôli drogovej kriminalite. Keď to trochu preženiem a zjednoduším, vďaka jeho celibátu nejeden chudák bez zmyslu života namiesto drogy hral hokejbal alebo len tak prišiel na debatu. 

Možno by to s manželkou a biologickými deťmi nešlo, ale možno by to išlo ešte ľahšie a lepšie. Naozaj je to individuálne a nedá sa to absolutizovať.

Boli ženatí aj niektorí apoštoli poprípade pápeži?

Určite bol ženatý sv. Peter, akoby prvý pápež, hlava novovznikajúcej Cirkvi. Procelibátni ideológovia „vymývajú mozgy“ s tým, že keď si Ježiš Petra vyvolil za apoštola, Peter „poslal“ manželku do kláštora, alebo že bol vdovec. To by bolo však absurdné, Ježiš by tak poprel vlastné učenie o dôstojnosti ženy. V žiadnom prípade nemohol byť Ježiš príčinou rozpadu manželstva ani nemohol podmieňovať členstvo v apoštolskom zbore zdržanlivosťou, odlúčením či životom „ako brat a sestra“. Meno Petrovej manželky nepoznáme, ale dobový autor Klement Alexandrijský spomína, že keď viedli Petrovu manželku na mučenícku smrť, oslovil ju po mene.

​Počet ženatých a slobodných apoštolov sa rôzni. Ide o celé spektrum pozícií, od jednej krajnosti po opačnú. Podľa niektorých zdrojov bol ženatý iba Peter a všetci ostatní boli celibátnici, podľa iných bol slobodný iba Ján a všetci ostatní boli ženatí. Je však nesporným faktom, že Ján bol celibátnik a Peter bol ženatý. Prvých 12. storočí boli ženatí pápeži asi tak bežne, ako sú bežne ženatí prezidenti, ministri a premiéri.

Podotýkam, že hovorím nie o gazdinách, cirkevných slúžkach, ani o tajných konkubínách, ale o právoplatných manželkách, s ktorými boli vtedajší pápeži vo sviatostnom manželstve. Nemožno nespomenúť pápeža Hadriána II., ktorý prijal našich vierozvestcov Cyrila a Metoda. Mal legitímnu, právoplatnú manželku Stefániu, ale o tom sa hocikde nedočítate. Tieto informácie sa cenzurujú, tabuizujú, ideologizujú. Panuje skutočná propaganda ako v naozajstnom totalitnom systéme.

Keď ste sa stali kňazom, museli ste byť o správnosti celibátu presvedčený, alebo sa mýlim? Mali ste pochybnosti?

Slangovo sme zvykli budovu kňazského seminára, resp. inštitút, nazývať zlatá klietka, skleník, inkubátor. Problematika vzťahu kňaz a žena sa neriešila poctivo. Téma sa tabuizovala a ideologizovala. Išlo o vymývanie mozgov a manipuláciu. Manipuláciu v mene Božom.

Bol som veľmi mladý, nemal som vyvinuté kritické myslenie. Predstavení boli asi takí psychológovia ako ja spevák – boli totálne nekompetentní. Jednoducho prostredie a sila systému vás dokázala natoľko presvedčiť, že ste uverili téze, že koho Boh povoláva ku kňazstvu, toho povoláva aj k celibátnemu životu. Nerieš celibát, Boh ti dá silu to zvládať. Lenže úplne inak sa žije v inkubátore ako v reálnom živote.

Zdroj:  Archív Michal Lajcha

​Veľmi dobre to vystihuje predstaviteľ katolíckej moderny Rudolf Dilong v diele Mladosť z očistca: „Na tých mládencoch je spáchaný zákerný podfuk. Prosím vás, čo vám vie dvadsaťdva-tri-štyriročné chlapčisko! Tie deti sú plné idealizmov […]. A vôbec, čo vie ten mládenček o živote muža? Vie už vtedy, aké požiadavky mu postaví ešte život? Vie on dačo o tom, že mať rodinný krb, žiť mu, že sú to príliš ľudské pohnútky a veľmi krásne? Počíta on, že raz sa silne ozvú v ňom city?“

Kedy ste sa začali pozerať na celibát kriticky?

Prvé zaľúbenia po vysviacke som považoval za pokušenie, proti ktorému treba bojovať. Alebo inak – vôbec som nemal silu na odchod, to bolo nepredstaviteľné, o tom som neuvažoval. Na druhom kaplánskom mieste, po dvoch rokoch kňazstva, už som mal mindset úplne iný. Som najstarší z piatich súrodencov. Keď sa bratovi narodila dcéra, začal som mať iný pohľad. Vtedy som zistil, že nie som až tak nad vecou a že ani šesťročnej formácii sa nepodarilo prirodzenosť vytesniť. Úplne inak rozmýšľa 25-ročný novokňaz po 6-ročnej „formácii“ ako 34-ročný kňaz po 9 rokoch v pastorácii. Úplne inak sa pozerá na otcovstvo po vysviacke ako po tridsiatke.

Za hlásanie dobrovoľného celibátu vás suspendovali. Bolo to náročné obdobie, keď ste zrazu neboli kňazom?

Bolo to náročné po každej stránke. S výnimkou celibátu ma kňazstvo bavilo a napĺňalo, aj mi tá práca naozaj išla. Po toľkých rokoch začínať od nuly nebolo ľahké. Na druhej strane so suspendáciou som počítal, nie som naivný – v totalitnom systéme sa nič iné čakať nedalo. Prístup ku kazateľnici v kostole mám zakázaný, za to však mám iné formy a iné kazateľnice. Napríklad aj tento rozhovor.

Naozaj náročné bolo a stále je, chodiť na omše, kde človek počuje len frázy. Ja som mal na vysvetľovanie Božieho slova talent, „kázanie“ mi išlo a ma bavilo – od pohrebov cez sobáše až po detské a mládežnícke príhovory. Teraz keď si mám sadnúť do lavice a počúvať bezobsažné nič nehovoriace frázy, ktoré sa človeka nijako nedotýkajú, skôr ho rozčúlia, nijako ma to nevie vtiahnuť, som roztržitý, že prečo sa ten kolega, keď už nemá talent, aspoň nepripravil, prečo rozpráva ponad hlavy, prečo je odtrhnutý od reality atď. Tak toto je naozaj ťažké pre mňa. 

Poznali ste mladých mužov, ktorí sa kvôli celibátu rozhodli, že sa kvôli nemu kňazmi nestanú?

Pravdaže! Je to škoda, kvôli nezmyselnému a nebiblickému zákonu o povinnom celibáte RKC prichádza o kvalitných kňazov. Hovorí sa o tzv. „sviatostnej núdzi“. Cirkev si hovorí, že žije z eucharistie, je ale škandalózne, že celibát je pre ňu dôležitejší ako zástupy bez duchovného pokrmu.

Ako sa stavia cirkev k nechceným potomkom kňazov?

Tabuizuje, zametá pod koberec. Cirkvi pokrytectvo nevadí, hlavná vec, že sa nepoškodí imidž, dobré meno inštitúcie. V mene biblického nepohoršovať sme často „obielenými hrobmi“. Vysoký cirkevný hodnostár mi osobne povedal, že si mám žiť ako chcem, pokiaľ nebudú na mňa chodiť listy na biskupský úrad, nikto mi nič robiť nebude. Cirkev rieši len to, čo je verejné. Samozrejme, že považujem za lepšie riešenie, keď sa kňaz, ktorý čaká dieťa, zriekne kňazskej služby a usiluje sa byť poriadnym otcom.

Biskupi v Južnej Amerike minulý rok podporili vysvätenie ženatých mužov za kňazov v Amazonskej oblasti. Bol však potrebný súhlas pápeža, dalo sa očakávať, že pápež to neschváli? Ak áno, prečo?

Áno, v sylaboch synody biskupov amazonskej oblasti bol jednoznačný návrh svätiť ženatých. Bol som veľmi sklamaný a prekvapený, že v záverečnom dokumente – exhortácii Querida Amazonia, ktorý podpisuje pápež, nie je o svätení ženatých ani zmienka. Amazonská synoda znamenala svetielko nádeje. Na druhej strane zmeniť osem storočí zabehnutú tradíciu si vyžaduje „drive“, aký naozaj nemožno očakávať od 90-ročného starčeka. Nemožno zabudnúť ani na pnutia v samotnom Vatikáne.

Jestvuje ultrakonzervatívne tradicionalistické krídlo, ktoré Františka neuznáva už teraz. On je pontifex – budovateľ mostov, je zodpovedný za jednotu cirkvi. Zrejme danú situáciu vníma tak, že ešte nie je ten správny čas, asi nechce riskovať rozštiepenie Cirkvi. Zákulisné politické ťahy sú aj vo Vatikáne. Napríklad spomínaný dokument obsahuje pasáže, ktoré sú isto Františkove – cítiť jeho rukopis, ale potom zrazu strih a prejde sa do suchého úradníckeho štýlu, až je do očí bijúce, že niekto tam urobil zásah. Vedel o tom pápež, že jeho exhortácia vyšla upravovaná?

Pápež sa v rozhovore s novinárom Spadarom ešte v roku 2013 vyjadril, že predstavitelia Cirkvi by nemali svoje verejné vyhlásenia obmedzovať na kontroverzné spoločenské otázky ako potraty, homosexualita alebo antikoncepcia. Postoj Cirkvi k týmto veciam je už dobre známy, zdôvodnil. Je oveľa dôležitejšie, dodal, ba je prvotným cieľom Cirkvi, kázať základné posolstvo evanjelia. Hovoril o potrebe rozprávať o tom, čo "fascinuje a priťahuje, čo rozpaľuje srdce, tak ako tomu bolo v prípade Emauzských učeníkov".

Okrem frázy o chránení majetkov sa mnohým ľuďom spájajú s celibátom rôzne sexuálne škandály, pedofília. Stretli ste sa vy sám s obťažovaním duchovných?

Z času načas ma kontaktujú obete. Viem o viacerých prípadoch. Nejde však o maloletých. Mám na mysli prípad, keď predátor zahŕňal obeť pozornosťou, zobral ju na chatu, venoval sa jej, opil ju a potom zneužil. Maloleté dievča pred pár rokmi zneužíval aj Roman S., farský administrátor v Trnavej Hore, predtým kaplán v Detve. Dnes je už za tieto delikty laicizovaný. Obeť však nateraz nechce verejne hovoriť o týchto traumatizujúcich veciach a vracať sa k bolestivým záležitostiam jej života.