Zdroj: Ľubomíra Somodiová

V moldavskej osade nie je problém len policajná razia, ale aj fetujúce deti a prostitúcia (reportáž)

Ľubomíra Somodiová 17.06.2021, 16:00

Deti s toluénovými vreckami, ale aj spása v podobe futbalu. Aj taký je život na Budulovskej ulici v Moldave. Do svojho domu nás pustil Jozef, ktorý spomína na osudný deň.

Lajkuj Brainee.sk na Facebooku

Vychádzame z centra Moldavy. Máme namierené do osady na Budulovskej. Prechádzame cez koľajnice a otvorené závory. Ideme po rozpadnutej ceste. Je jasné, že je to kraj mesta. Pre nezvyknutých možno aj kraj sveta. Všade sa týčia priemyselné budovy, na ľavej strane vidieť šíre polia. Tam už postávajú kŕdle detí a dvaja dospelí. Sprevádza ma bývalý policajt v dôchodku Ivan Čajkovský, ktorý predtým často chodieval do osady na Budulovskej. Miestni ho dobre poznajú. Ako sa blížime, ukazuje mi krížik, ktorý stojí na začiatku cestičky smerujúcej do osady. „Tu mi raz muž, ktorý vyrezal oči svojej žene, ukázala nôž, ktorý ukryl tam za ten krížik,“ poznamená nenútene expolicajt.

Slovenčina ako tretí jazyk

Moldava nad Bodvou je malé mesto obklopené Slovenským krasom. Je to mesto, kde sa kedysi pretínali obchodné cesty, jeho veľká časť je stále podpivničená a z času na čas sa tam prepadnú cesty. Je rodiskom mnícha Szepsi Laczkó Máte, ktorý vynašiel „víno kráľov“ - spísal prvú receptúru tokajského samotoku „aszú“. Mesto sa však v posledných rokoch neslávne preslávilo policajnou raziou na Budulovskej. Udialo sa to pred ôsmimi rokmi. My sme sa vybrali do osady, či sa niečo po rokoch zmenilo.

Vystúpime z auta. Okamžite nás obkľúčia deti. Po maďarsky sa ma pýtajú, ako sa volám. Odpovedám. Po ďalších otázkach sa moja maďarská slovná zásoba vyčerpá, priznávam to pred nimi. Okrem maďarčiny ovládajú rómsky jazyk, niektoré vedia aj niečo po slovensky. Začnú sa ma pýtať po slovensky, aj keď im to veľmi nejde. Máme namierené na futbalové ihrisko – rozumej prašný štrk a dve futbalové brány. Ihrisko stojí ponad rozpadnutými panelákmi a chatrčami. Dnes sa tam koná hlavná udalosť – futbalový zápas.

Zdroj:  Ľubomíra Somodiová

Razia v Moldave

Presne takto pred 8 rokmi zasahovalo v rómskej osade viac ako 60 policajtov. Šiesti Rómovia vypovedali, že ich bezdôvodne a brutálne bili. Obžalovali ich z krivej výpovede. Osem rokov trvajúci proces vyústil do toho, že práva dvoch sťažovateľov z osady Budulovská boli porušené. Po tomto rozhodnutí začali slovenské súdy postupne Rómov zbavovať obžaloby.

Prepísknutá razia

Postupne začínajú prichádzať muži z práce. Medzi nimi aj Jozef (57), ktorý dlhé roky robil v železiarni v Ostrave. Na Budulovskej žije spolu s družkou Ingrid (49). Alkohol nepije a vadí mu, že jeho susedia áno. Chodí totiž do roboty a chce mať pokoj. Deň pred raziou robili podľa neho opití Rómovia „bordel“. „Policajti ich niekoľkokrát upozornili a potom na druhý deň prišli urobiť poriadok,“ hovorí mi. V osudný deň sa vracal z práce domov. Razia bola v plnom prúde. Policajti bili ľudí hlava – nehlava. „Všade boli kukláči. Pýtali sa ma na meno, odpovedal som im Rybár Jozef. Pozreli sa do zoznamu, bol tam policajt, ktorý poznal moju manželku, lebo bola v jednom prípade poškodená. Chvalabohu, na zozname nebolo moje meno,“ vysvetľuje Jozef „taktiku“ policajtov.

Zdroj:  Ľubomíra Somodiová

Podľa slov expolicajta bola razia „prepísknutá“. „Zásah nebol primeraný. Videl som to, lebo som bol vedľa na bioplynke, ktorá je oproti Budulovskej. Išiel som sa pozrieť z bližšia a bol som z toho zhrozený,“ spomína na osudný deň.

„Chybu urobili obvod aj kriminálka okres. Tí mali presne povedať, kto robil večer predtým bordel, nie ísť hlava-nehlava. Tam sa urobila chyba,“ myslí si. „Aj my sme neraz chodili do osady, ale všetko má svoje hranice. Bolo to prestrelené. Keď som videl, ako prišiel Kaliňák, boli mi jasné, kam to vedie,“ dodáva.

Toluénové deti

Jozef nás po chvíli postávania pri futbale pozýva k sebe domov. Pri cestičke do osady stoja deti s toluénovými vreckami. Ponevierajú sa v okolí ako bezsenné zombie, sem-tam sa k nám priblížia. Spomínam si, ako mi mama raz vravela, že sa pýtala začiatkom 90. rokov asi 10-ročného Róma, prečo fetuje toluén. Odpovedal jej, že preto, aby necítil hlad. Čím bližšie k osade, tým viac cítiť silnejší zápach z kôp odpadu spred dvoch rozpadnutých panelákoch. Všade sú pohodené odpadky a pobehujú tam psi. Vchádzame k Jozefovi.

Vnútri je to zariadené skromne, ale čisto, zápach z ulice necítiť. Na chvíľu sa cítim ako v španielsko-argentínskej telenovele, hoci je v domčeku dosť tmavo, farebné steny žiaria. Hovorím Ingrid, že na svoj vek vyzerá mlado. „Bodaj by nie, keď má takého dobrého chlapa,“ smeje sa Jozef. Na to Ingrid vytiahne fotku zo svojej mladosti.

Zdroj:  Ľubomíra Somodiová

Po chvíli sa pýtam Jozefa, či sa od razie niečo na živote v osade zmenilo. Odpovedá. „Nič“.
Do domu prichádza viac ľudí. 15-ročné dievča s malou dcérkou v náručí, asi 6-ročný Fernando, ktorý ma všade prenasleduje a pozval sa aj domov k Jozefovi ako môj sprievod a Ingridina vnučka s kamarátmi.

Aj keď oslobodenie obžalovaných Rómov je veľký krok, bývalý policajt si rovnako ako Jozef myslí, že sa nič nezmenilo. Život ide ďalej v starých koľajách. Na Budulovskej vládne chudoba, potulujú sa tam fetujúce deti, deti majú deti, veľkým problémom je tiež alkohol a prostitúcia. „S vreckami chodí pol osady. Každý deň prechádzam autom okolo. Vždy tam postáva alebo sedí jedno dievčatko s vreckom. Vidím, že tam premáva hliadka mestskej polície. Ani ich nehne a ona tam sedí už 5 rokov, o tom to celé je,“ myslí si. „Maloleté tu používajú na prostitúciu, je tu pedofília taká že až, nikto sa s nimi nezaoberá.….“

Zdroj:  Ľubomíra Somodiová

Majú aspoň futbal

Ideme naspäť na ihrisko. Napriek neľahkým podmienkam nás zase sprevádzajú vždy vysmiate deti. Pýtam sa ich, kam chodia do školy, mnohé z nich navštevujú osobitnú, aj keď sa mi nezdá, že by boli mentálne zaostalé. No nie som odborník. Niektoré zas chodia do maďarskej základnej školy.

Svetlým momentom živote niektorých detí je práve futbal. Štefan, bývalý futbalový hráč, dochádza na Budulovskú z mesta. Síce teraz trénuje dospelých, predtým sa venoval deťom. „Keď som trénoval deti FK Bodva, mal som tam dvoch chlapcov z osady, bol som s nimi veľmi spokojný,“ hovorí. „Vidím, že tieto deti majú talent, dalo by sa s nimi pracovať, rovnako by sa dalo aj s dospelými. Žijú pre futbal. O rodičoch škoda rozprávať, ale nemôžeme ich dať do jedného vreca,“ myslí si. „Mrzí ma, keď vidím chlapcov a dievčatá s vreckami. Keby mali šancu, verím, že aj teraz by mohli niektorí chlapci hrať za Moldavu.“

Zápas sa skončil 1:6. Život na Budulovskej ide ďalej.