Zdroj: archív Martiny Bérešovej

Adriana s Downovým syndrómom: Snívam o tom, že budem mať veľkú svadbu a štyri deti

Dominika Pacigová 17.06.2021, 19:00

Mladej matke v nemocnici odporučili, aby „dala postihnutú dcéru do ústavu a radšej porodila zdravé deti“. Dnes jej dcéra vedie plnohodnotný život.

Lajkuj Brainee.sk na Facebooku

Adriane Bérešovej diagnostikovali deň po narodení Downov syndróm. Rodičia sa často stretali s nepochopením, ich dcéru napríklad nechceli prijať do materskej školy a pre diagnózu ju vylúčili z rôznych aktivít.

Dnes má osemnásť rokov, rada vyšíva, kreslí, pečie, upratuje, masíruje rodičov a trénuje kórejský bojový šport – taekwondo. Mladé dievča, ktorému lekári nedávali veľa šancí, žije zaujímavejší a pestrejší život ako mnoho zdravých ľudí. Posledný rok študuje na strednej praktickej škole a pracuje v kaviarni.

Krutí lekári

Adrianini rodičia zažili deň po jej narodení šok. Lekári im oznámili, že ich dcéra má Downov syndróm. „Povedali to veľmi arogantným a necitlivým spôsobom,“ prezradila pre portál Brainee Martina Bérešová, Adrianina mama.

Prvé dni prežila Adriana v inkubátore. Matke na druhý deň v nemocnici povedali, že jej dcéra musí byť pod dozorom, pretože je postihnutá, má srdcovú vadu a mohla by jej umrieť v náručí. „Nikto mi nechcel nič viac povedať ani vysvetliť. Dokonca mi navrhli, aby som ju dala do ústavu a porodila ďalšie zdravé deti,“ uviedla.

Rodičia o Downovom syndróme takmer nič nevedeli, užitočných informácií sa nedočkali ani od lekárov. Po dvoch týždňoch, ktoré strávili v nemocnici, sa dostali k externej detskej kardiologičke. Keďže sa ukázalo, že Adrianino srdce nemá život ohrozujúcu vadu, Martina podpísala žiadosť o prepustenie z nemocnice. Predtým jej však lekári povedali, že si dcéru berie na svedomie, keď jej umrie hneď v prvú noc v postieľke. „Bol to boj proti všetkým, ale už by som tam neostala ani minútu navyše,“ doplnila.

Adrianine problémy so slabším srdcom však pretrvávali aj naďalej. Keď mala šesť mesiacov, vážila len tri kilá. Kvôli nízkej váhe musela dokonca podstúpiť operáciu.

Diskriminácia v priamom prenose

Komplikácie prinieslo aj predškolské obdobie. Martina podotýka, že v tom čase bolo v materských školách omnoho viac voľných miest ako dnes. V štyroch škôlkach mala ich dcéra otvorené dvere až do momentu, kým sa kompetentní nedozvedeli o Adrianinej diagnóze. Vtedy sa všetky riaditeľky začali vyhovárať, že pre takéto deti nemajú špeciálne pedagogičky, ktoré by sa im venovali. Rodičia však len chceli, aby ich dcéra napredovala a bola v kolektíve.

Neskôr sa im podarilo zapísať ju do inej škôlky, ktorú navštevovala štyri hodiny denne. Podľa Martiny ju však prijali len zo súcitu. Počas vianočnej besiedky rodičia zažili ďalší šok. Zatiaľ čo všetky deti spievali a tancovali, ich dcéra sedela bokom. „Keď sme sa učiteliek pýtali, prečo nevystupuje aj ona, povedali nám, že ju nič neučili, pretože by to nezvládla. V tom momente sme pochopili, že ju tam len ‚trpia‘ a nemienia sa jej vôbec venovať,“ zaspomínala mama. O niekoľko dní neskôr im riaditeľka oznámila, že si ju majú vziať, pretože ich dcéra je neprispôsobivá.

​Približne po mesiaci sa rodičom podarilo zapísať ju do špeciálnej materskej školy. V triede boli nielen zdravé, ale aj psychicky či fyzicky postihnuté deti. S Adrianou nemal nikto problém, ihneď ju medzi seba prijali.

Martina však objasňuje, že rodičia majú dnes nielenže omnoho viac informácií, ale aj možností. „Aj dnes však vidíme, že integrácia týchto detí funguje viac na západnom ako východnom Slovensku,“ skonštatovala.

Sníva o rodine

Adriana končí tento rok strednú praktickú školu. Už v zime sa jej rodičia začali obzerať po nejakej činnosti, keďže už dlhšie rozprávala o tom, že by chcela pracovať. „Bohužiaľ, aj v tejto oblasti nastáva rovnaký problém ako s materskou školou,“ trpko sa pousmiala Martina.

Rodičia sa ale dozvedeli o menšej kaviarni v Košiciach. Po pol roku ju zavolali na pohovor, vyskúšali, ako vie čítať, písať, rozprávať a či bude schopná zapísať si objednávku.

​Keďže tieto požiadavky splnila, približne od polovice februára je novou posilou kaviarne. Ako čašníčka nielenže obsluhuje, ale aj upratuje. „Šéfka mi hneď v prvý deň ukázala, čo a ako mám robiť. Všetko som sa naučila. Som šťastná, že môžem pracovať a mám skvelé kolegyne, ktoré mám veľmi rada,“ povedala Adriana.

Zdroj:  archív Martiny Bérešovej

​Predstavu o budúcnosti má jasnú. Chcela by byť buď psychologičkou, masérkou, alebo pomocnou trénerkou taekwonda. Má však aj jeden veľký sen. „Snívam o tom, že raz budem mať veľkú svadbu s mojím frajerom, budem bývať sama a budem mať štyri deti,“ ozrejmila.

Dokonca aj prvú výplatu z kaviarne si odložila na účet, šetrí si na svadbu a deti. „Už dávno sme pochopili, že je pre nás darom a nie trestom. Sme na ňu nesmierne hrdí,“ uzavrela Martina Bérešová.