Romane (32) diagnostikovali depresiu, keď mala 16 rokov. Prekonala ju a myslela si, že ostatní, ktorí sa z ťažkého stavu nedokážu dostať, sú jednoducho trápni. Po tom, čo sa odrazila od najväčšieho dna depresie, prežívala, naopak, eufóriu. Myslela si, že je superžena, ba nadčlovek. Keď jej neskôr psychiatrička povedala, že môže ísť o bipolárnu poruchu, nechcela jej veriť. Už nejaký ten čas píše blog s názvom Bipolárny svet. Jej texty pomáhajú nielen ľuďom s rovnakou diagnózou, ale aj ľuďom, ktorých príbuzní majú bipolárnu poruchu. Vďaka nim ich môžu lepšie pochopiť.
Ako dlho žiješ s bipolárnou poruchou?
Ťažko povedať, pretože bipolárka sa u väčšiny ľudí zo začiatku ťažšie diagnostikuje. Aj ja som bola najskôr zle diagnostikovaná. Keď som mala približne 16 rokov, bolo mi povedané, že mám exogénnu depresiu (spôsobená vonkajšími okolnosťami). Bipolárku mám diagnostikovanú 6 rokov.
Ako si si uvedomila, že to nie je s tvojim psyché dobré? Všimlo si to tvoje okolie?
Ako človek som veľmi veselá, rada robím rôzne veci a som aktívna, zaujímam sa o svet okolo seba. Zrazu som taká nebola. Nič ma nezaujímalo, nemala som potrebu vyliezť z postele, stále som plakala, nebolo mi veľmi dobre.
Dospelo to k tomu, že som sa predávkovala liekmi. Poprosila som mamu, že by som chcela ísť k psychiatrovi, lebo som nevedela, kde sa píše mäkké a tvrdé i. S ničím, čo mi spôsobovalo úzkosti, som nechcela prísť do kontaktu.
Nakoniec som šla k psychológovi, tam mi bola diagnostikovaná depresia.
Nasadili ti nejakú liečbu?
Nebrala som lieky, keďže som sa predávkovala. V tom čase som to nemala úplne jednoduché. Zhodnotili, že by mi mohli pomôcť skôr terapie.
Dostala som sa z toho a vystrelila som na opačnú stranu, úplne niekam hore. Myslela som si, že som superžena, keď som prekonala depresiu. Že všetci, ktorí to nevedia, sú trápni. Bola som na opačnom póle a nikomu to neprišlo divné.
Okolie si nevšímalo, že je to prehnané?
Veľmi nie. Ja som práve vtedy išla do Brna, nebola som tak často s rodinou a bola som s ľuďmi, ktorých som videla prvýkrát v živote, inú ma nepoznali. Mysleli si, že taká som. Nemali to s čím porovnať. Potom som sa začala cykliť– to je depresia, ja sa z toho viem dostať a tento superčlovek, to som ja. Začala pracovať a vlastne ma to v práci celkom obmedzovalo. Chodilo sa mi tam veľmi ťažko. Pozerala som do zeme s nikým som sa nerozprávala. Bolo na mňa veľa sťažností. Išla som k psychiatrovi.
Keď sme robili anamnézu, psychiatrička mi povedala, že to skôr vyzerá na bipolárku.
Ako si na to reagovala?
Neverila som jej. Myslela som si, že je to blbosť, že s tým nesúhlasím. Išla som ešte ku klinickému psychológovi na diagnostiku. Potvrdil to.
Ako sa prejavujú jednotlivé fázy? Máš niekedy aj fázu remisie?
Keď sme pri tej remisii, čo je tá „v pohode fáza, návrat do zdravého stavu,“ som v nej už vyše roka. S nejakými menšími výkyvmi, ktoré sú však bežné. Depresia sa prejavuje u každého inak. Čo som sa rozprávala s viacerými ľuďmi, niektorí sú veľmi plačliví a iní zas bez emócií. Ja som tá bezemočná. Nič ma nezaujíma, všetko je o ničom.
Nemám energiu vstať z postele, osprchovať sa mi niekedy trvá niekoľko hodín. Bolí ma psychicky zdvihnúť ruku.
Niekedy to, že sa osprchujem, je jediná činnosť môjho dňa. Občas sa mi to zmieša s agorafóbiou - strachom zo spoločnosti. Keď som bola v Prahe, tak sa mi stávalo, že som nevychádzala na ulicu, lebo som si myslela, že tam nepatrím, že tá ulica patrí ľuďom, ktorí sú tam a smejú sa.
Hypománia je zas opak. Človek má extrémne veľa energie. Všetko ho nadchne. Začne si robiť plány a myslí si, že je superčlovek a všetko zvláda. Niekedy v hypománii ľudia naozaj zvládnu veľmi veľa vecí, ale často sa stane, aj mne samej, že niečo začnem a nedokončím to, lebo si rozrobím „milión“ vecí. Myšlienky mi v hlave idú veľmi rýchlo, niekedy ani neviem, nad čím vlastne rozmýšľam. Sama sebe skáčem do reči. Zároveň mám veľkú charizmu a dokážem na to, čo si vtedy vymyslím, strhnúť ľudí.
S odstupom času, keď už so sebou dlhšie pracuješ, dokážeš si v tejto euforickej fáze uvedomiť, že čo sa ti vlastne deje v hlave?
Viem veľmi dobre, keď začínam byť manická. Väčšinou to odmietam zastaviť, pretože to je najlepší pocit, aký poznám. Strašne ťažko vysvetliteľný. Je to pocit absolútnej radosti, eufórie, moci. V určitom momente som si myslela, že som vyvolená bohom, lebo ma posadla láska. Ten pocit je tak veľmi dobrý, že človek oň nechce prísť. Hovorí si: „ešte chvíľu, veď to je super“. Potom sa to rozbehne.
Keď sa vedome rozhodneš, že chceš túto fázu ukončiť, čo robíš?
Kontaktujem psychiatra. Keď mi raz začínala mánia, ktorá sa u mňa prejavuje hnevom alebo ľahkou iritabilitou a v kaviarni štekal pes, chcela som ho kopnúť. Za normálnych okolností by som si povedala, chudák, niečo sa mu nepáči. Keď som si uvedomila tento stav, tak som volala psychiatrovi, že mám v sebe hnev, ktorý mi nie je vlastný.
Je to najhoršia časť mánie, pretože človek je tak naštartovaný, že všetko berie ako prekážku.
Tvoje okolie, mama a kamaráti vedia, ako k tebe pristupovať v manickej fáze?
Tým, že som sa presťahovala do Švédska len minulý rok, tak úplne najbližšie okolie tu nemám. Mám tu kamarátov, ktorí to o mne vedia, ale nemyslím si, že to vedia úplne rozpoznať, lebo sa až tak dobre nepoznáme. Vyše roka som na tom dobre, tak to neriešime.
Moja mama si prešla so mnou kadečím, ale naučila sa to zvládať. Vie, že niektoré moje reakcie sú chorobné a snaží sa vo mne nevyvolávať výčitky. Keď vie, že sa hnevám, tak vie, že nemá zmysel sa so mnou hádať, pretože ma to ešte viac štartuje. U manického človeka je to oveľa silnejšie. Ona sa snaží byť ten pevný stĺp, ktorý hľadá cestu, ako reagovať. Vie, že keď som unavená, idem spať, keď nemám energiu, tak sa nenahnevá, že som lenivá. Snažím sa to komunikovať v mojom okolí, práci, čo by sa mohlo stať a čo by som mohla potrebovať, ale zároveň viem, že to nie je ich práca.
Je tvoja diagnóza prekážkou nájsť si prácu? Kedy to povedať zamestnávateľovi, povedať to vôbec?
Na pohovore by som to nehovorila, pretože si myslím, že na pohovore ich nemusí zaujímať zdravotný stav uchádzača, je to citlivá téma. Myslím si, že v práci to tiež netreba nutne hovoriť. Ja to hovorím, lebo sa snažím mať otvorené prostredie, je to moja voľba a nechcem klamať. Keď mi je ráno zle, nechcem písať, že je mi blbo, napíšem – som nejako „down“, a nezvládam prísť medzi vás.
Ako je to vo vzťahoch či už kamarátskych alebo romantických?
Momentálne mám veľmi dobré priateľské vzťahy. Myslím si. Že je to ťažká práca pre kohokoľvek mať dobrý ľudský vzťah. Nemala by to byť práca, ale je to obojstranné uvedomovanie si kompromisov. Myslím si, že na tom pracujem dobre. Ale v minulosti, keď som to nevedela, raz som bola taká, potom onaká. Zrazu som vypla a odstrihla všetkých ľudí vo svojom okolí, lebo som nevládala, alebo som niečo vymyslela a mala som strašne paranoje.
Teraz už nemámi energiu ozvať sa ľuďom, ktorých som odstrihla pred 10 rokmi. „Inak ako sorry, to bola bipolárka.“ To už je tak strašne dávno, že to nemá zmysel. Ale teraz sa snažím komunikovať o tom, že sa to deje. So všetkými blízkymi bývalými som snažila rozprávať o tom, čo sa dialo, aby sme sa na seba nemuseli hnevať.
Ako by malo okolie s človekom s bipolárkou komunikovať?
Základ je mať emočnú inteligenciu. Chápať, ako fungujú ľudské emócie. Myslím si, že je veľmi dôležité byť tam pre človeka, keď mu je zle. Nie som veľmi zástankyňou zlepšovania nálady. Po prvé to nefunguje a po druhé, ten človek má pocit, že je nežiadaný v tom svojom rozpoložení, že je žiadaný, len keď je veselý.
Keď ti poviem, všetko bude dobré, nie je to také strašne, má to opačný efekt?
Áno, lebo začnem rozmýšľať nad tým, čo som to ja za človeka, keď sa z toho neteším, keď mám všetko v pohode. Alebo sa cítim neprijato so svojimi emóciami. Myslím si, že je dobré prijímať človeka aj s tými emóciami, ktoré nazývame negatívnymi. Mala som spolubývajúcu, ktorá keď videla, že sa mám zle, ľahla si so mnou do postele a pozerala film. Nesnažila sa mi zlepšiť náladu, proste tam bola. Je ti takto, ale stále si myslím, že si hodná pozornosti.
V manickom stave je to ťažšie na pochopenie okolím. Síce depresia je iná ako normálny smútok, ale ako tak to dokážeme pochopiť. Mánia je opačný stav, ale málokto vie pochopiť eufóriu, ktorá trvá niekoľko dní nepretržite bez akejkoľvek potreby spánku. Veľmi ťažko sa na ňu reaguje a ja to chápem. Celkom dobre pomáha vytvárať pokojné prostredie, kde človek nie je stimulovaný okolím. Nevyvolávať hádky, a keď si ich človek vytvára sám, tak od nich odísť.
Akú najväčšiu hlúposť si urobila počas manickej fázy?
Keď som bola na festivale, zoznámila som sa s ľuďmi. Rozprávala som sa s nimi asi päť minút, vymenili sme si kontakty. Potom som šla na oslavu narodenín jedného z nich do mesta, kde som nikdy nebola. Doma som to nepovedala. Bola som preč 3-4 dni. Nezvestná. Nespala som. Bola som non-stop opitá. Tí ľudia mi už hovorili, že sa ma trošku boja, lebo nespím. Keby som len pila a spala, je to také, že to človek pozná. V tej dobe som ešte nebola diagnostikovaná.
Aký prístup k terapii ti najviac vyhovuje?
Zažila som si rôzne prístupy k terapii. Tá, ktorá mi najviac vyhovovala, je Rogerovská. Tá pristupuje ku klientovi ako ku partnerovi. Nepristupuje ako nejaká morálna autorita alebo niekto, kto ťa sprevádza, ale ako niekto, kto je tam partnersky s tebou. Je vedená klientom o čom sa budeme rozprávať, čo budeme rozoberať. Nie je to tak, že terapeut povie: „poďme sa rozprávať o vašom detstve“. Ja na to nemusím byť napríklad pripravená, mohlo by to vytvárať bariéru. Nemusí to však vyhovovať každému. Tým, že som hľadala cestu k sebe, ako sa prijať, tak mi to veľmi pomohlo.
Podarilo sa ti prijať chorobu?
U mňa bolo veľmi ťažké prijať už len fakt, že tu chorobu mám, potom prijať fakt, že ja nie som svoja choroba, že to nie je niečo, čo ma charakterizuje. Na záver prijať to, že tá choroba je stále súčasť mňa a v tej súčasti si nájsť, kým som ja. Hlavne, keď sa pozriem dozadu, mala som toľko fáz a epizód, že nájsť v tom kolotoči toho celého kto som ja nie je jednoduché.
Ovplyvnila pandémia nejako tvoje duševné zdravie?
Nie som úplne vhodný respondent na túto otázku, pretože keď sa začali zatvárať hranice minulý rok v marci, ja som bola akurát na pracovnej ceste vo Švédsku. V tom čase som ešte bývala v Česku. Bola som šťastná, že sa zavreli hranice a som vo Švédsku. Bola som v krajine, ktorú mám veľmi rada. Chodila som k moru, bolo to fajn. Potom prišla zmena, našla som novú prácu a začala som sa sťahovať. Mala som stále nejakú aktivitu pred sebou. Tým, že som prišla do novej krajiny, tak to pre mňa bolo ako cestovanie a mala som čo objavovať. Keby som bola v Česku, ktoré poznám, tak asi to na mňa pôsobí inak.
Si tam síce len rok, ale vnímaš, že to povedomie o duševnom zdraví je vo Švédsku vyššie? Nehanbia sa ľudia vyhľadať pomoc?
Myslím si, že na to má vplyv, či je človek z veľkého alebo malého mesta. Neviem to porovnať so Slovenskom, lebo svoj dospelý život som strávila v Česku. Myslím si, že Česko je posledné roky veľmi otvorené témam duševného zdravia. Majú veľmi veľa kampaní a snažia sa o tom rozprávať. Vo Švédsku to tak nevnímam, ale je to asi tým, že neviem veľmi dobre po švédsky, takže ten pohľad do tej spoločnosti nemám taký, aký by som chcela, lebo jazyk je bariéra. Keď som sa rozprávala o mojom zdraví s mojim manažérom Švédom, tak to bolo prijaté fajn.
Väčšinou sa bavíme v rovine, že čo všetko bipolárka spôsobuje v negatívnom zmysle. Čo ti tá choroba dala?
Myslím si, že mi dala veľa. Dala mi základ o záujem pre duševné zdravie. Vôbec pohľad na to, ako pracujem so sebou a ľuďmi vo svojom okolí na vzťahoch, myslím si, že som sa naučila strašne veľa. Tým, že som bola hypomanická, urobila som tak veľmi veľa vecí, že by som to za normálnych okolností nezvládla.
Myslíš, že veľa slávnych a úspešných ľudí má podobnú diagnózu?
Celkom veľa slávnych ľudí má bipolárku. Jeden z mojich najobľúbenejších. Herec Stephen Fry. Jeho sa raz pýtali, keď bol mladší, že či si vedel predstaviť, že bude takýto slávny. On sa zasmial a povedal: „Keby ste si vedeli, ako veľmi som si to predstavoval, že budem takýto slávny a vedel som to.“ A ja tej odpovedi úplne rozumiem, aj ja som si v tých rôznych stavoch prestavovala ako slávna budem. Myslím si, že nás to ťahá niečo viac robiť.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Prečo si sa rozhodla písať blog o bipolárke?
V prvom rade mi písanie pomáha utriediť si veci, ktoré sa dejú. Keď si to potom začnem čítať, poviem si: Aha to si myslím toto, je to zaujímavé. Je to veľmi terapeutické. Potrebovala som o tom hovoriť verejne, pretože, keď som si googlila informácie o bipolárke, našla som veľmi veľa informácii v angličtine, ale veľmi málo po slovensky alebo česky.
Keby si narazila na podobné texty, ako píšeš teraz ty, bolo by to pre teba spočiatku jednoduchšie zvládať?
Nie zvládať, ale pocit, že človek nie je sám, je veľmi dôležitý.
Máš spätnú väzbu od ľudí?
Píšu mi ľudia. Niekedy svoje príbehy, ktoré sú veľmi ťažké. Niektorí sú veľmi podporní. Iní zas píšu, že niekto z ich blízkych má bipolárku, takže moje texty im pomáhajú pochopiť tých blízkych. Myslím si, že to celkom dobre funguje.
Aký máš celkovo z toho pocit, že niečo také robíš?
Som strašne rada. „Niekedy mám pocit, že môj život nemá zmysel. Idem do práce, vrátim sa domov, najem sa a niečo urobím. A potom sa nájdu ľudia, ktorí mi povedia, že moje texty majú zmysel, pomáhajú im a niektorí vďaka nim vyhľadali odbornú pomoc. To mi dodá pocit, že robím niečo zmysluplné.
Podarilo sa odhaliť korene tvojej choroby?
Bipolárka je genetické ochorenie. Síce je klasifikované ako psychiatrické a psychologické, ako duševná choroba, ale je to aj choroba tela, je to neurologické ochorenie.
Je niečím vyvolané, buď nejakou stresovou situáciu, ťažkým detstvom alebo u niekoho to príde okolo 20 roka života. Môže aj skôr a neskôr. Príde strašná stresová situácia a spustí sa to. Môžu to spustiť aj drogy. Človek by mal žiť striedmo, hlavne, keď to má v rodine. V našej rodine som prvá oficiálne diagnostikovaná.
Ak sa necítiš dobre a potrebuješ sa s niekým porozprávať, môžeš sa obrátiť na odborníkov, ktorých združuje platforma Ksebe.
