Slovenská herečka, blogerka, instagramerka a zaujímavá žena porozprávala o tom, čo jej dala cesta po Slovensku, ktorú absolvovala sama, o rozvodovej párty ale aj či si vie predstaviť vzťah so ženou.
Pred pár týždňami si sa vybrala na trojtýždňovú cestu po Slovensku. Povedz nám o tom viac.
Táto cesta bola v prvom rade praktická časť mojej diplomovej práce na VŠVU, kde študujem Intermédiá. Brala som to ako takú trojtýždňovú performance. Myšlienka vznikla v marci, kedy bolo veľa obmedzení, ale na druhej strane som mala tú slobodu, že som sa mohla len tak vybrať a ísť... V tom čase som dala výpoveď v práci, rozišla som sa s frajerom a nemala som žiadny záchytný bod. Tak som si povedala, že buď budem plakať doma, alebo pôjdem domov pešo - do Michaloviec.
Čo ti to celé dalo?
Veľmi veľa. Uvedomila som si, že zvládnem veľa. Ukázalo mi to, akí sú ľudia dobrí. Bola som veľmi rada, že pomimo toho, čo sa dialo na sociálnych sieťach počas pandémie a počas toho, ako sme boli zatvorení doma, tak môžem vidieť reálnych ľudí, ktorí trávia čas v svojej záhrade, rozprávajú sa so mnou, dopĺňajú mi vodu, sú na mňa milí a povzbudzujú ma, že to zvládnem. Zažila som veľa lásky na tej ceste. A to bol aj jej zmysel. Tá cesta bola o slobode a o láske. A naplnila ma. Každý deň bol pre mňa malý zázrak.
Máš pocit, že si po tomto zážitku v niečom iná? Naučilo ťa to niečo?
Určite ma to naučilo veľa. Od praktických vecí, že si viem zapnúť plynovú bombu a uvariť kus-kus na 50 spôsobov až po veci, ako napríklad nebáť sa odmietnutia. Nebáť sa napísať starostovi, či by som mohla niekde v okolí prespať. Nebáť sa opýtať človeka v dedine, či by mi nenapustil vodu. Asi tak na sociálnych sieťach nepôsobím, ale ja som vlastne hanblivá a niekedy sa bojíš odmietnutia, pretože máš pocit, že je koniec sveta, keď ti niekto povie nie.
Máš aj spočítané, koľko ťa výlet finančne vyšiel?
Nemám a dúfam, že nikdy ani nebudem mať...
Ak by si si mala vybrať jeden zážitok počas tých troch týždňov, aký by to bol?
Často sa ma to ľudia pýtajú, ale ťažko sa mi na to odpovedá, pretože ja to nevnímam ako jeden výlet. Pre mňa to je 22 výletov. Každý deň bol veľmi plný. Čo som ale najčastejšie prežívala, bol hnev na seba samú.
Hnev na seba samú?
No áno, pretože keď som prechádzala sama lesom, tak som sa bála. A hnevala som sa na seba, že prečo sa bojím, keď tu je tak nádherne. Videla som stádo danielov pár metrov odo mňa a všetci na chvíľu zastali a všetci sa na mňa pozerali, boli nádherne sfarbení a ja som tam stála a plakala, že prídu a ušľapú ma. A im pritom bolo úplne jedno, že tam som. A nechápala som, že prečo sa neteším z tej krásy, ale namiesto toho zažívam strach, ktorý ma v pekných pocitoch obmedzuje.
Pri pekných pocitoch ostaneme. Spolu so tvojím ex-manželom ste mali rozvodovú párty. Čo je na rozvode pekné? Osobne o rozvodovej párty počujem prvýkrát.
My sme mali so Šimonom malú svadbu. A hovorili sme si, že keď si našetríme, tak bude poriadna veľká párty svadba. No, a kým sme si našetrili, tak sme sa aj rozišli. Tak sme si povedali, že oslávime tento rozvod, pretože rozvod nemusí byť len nejaký zlý koniec, ale môže to byť aj pekný koniec, respektíve začiatok. So Šimonom spolu veľmi dobre vychádzame, máme sa radi a chceli sme spolu s našimi priateľmi tento koniec/začiatok nášho vzťahu osláviť.
Veľa vzťahov končí tak, že sa pár už nevidí a ich komunikácia skončí s ich vzťahom. Vy so Šimonom ste pekný príklad, že to tak nemusí byť. Mali ste to tak počas celého rozchodu, alebo to bol proces?
Áno, je to tak. Tiež to s každým bývalým partnerom nemám takto. Ale so Šimonom to je proste iné. Nebolo to však tak, že hneď po rozchode sme sa stali kamošmi. Chce to čas. A je to proces. Snažíme sa k sebe správať čestne a dobre. Máme sa veľmi radi. Mám pocit, že teraz máme krajší vzťah, aký sme mali počas manželstva. On by so mnou nevydržal žiť. Ani ja s ním. Ale takto keď sa stretneme, tak si máme čo odovzdať.
Momentálne si teda single. Ako sa cítiš?
Občas to je veľmi ťažké. Ja to mám tak, že pre mňa sú tie najťažšie momenty, keď som najšťastnejšia, pretože sa nemám s kým podeliť o tú radosť. Niekedy mi je dobre, keď som sama a mám svoju pohodu a rozmýšľam nad tým, aké by bolo krásne, keby niekto so mnou tú pohodou prežíval, ale potom si poviem, že raz ju so mnou niekto prežívať bude a že to je v pohode.
Niekedy to je pre mňa tak prakticky náročné napríklad som dlho zaspávala pri zasvietenom svetle, alebo som večer počúvala nejaký podcast/hudbu, aby som zaspala a nebála sa, ale už som si na to zvykla. Vieš, je to cesta. Nečakala som to. Mám 29 a bola som vydatá. A teraz som sama. Buď budem nad tým zúfať alebo si to užijem. Vždy máš (aspoň) dve možnosti. A ja som sa rozhodla užívať si život.
Na Instagrame si sa predtým volala @apredsasanevydala a potom si sa vydala...
...a teraz sa volám Lydia Lydia, lebo neviem, aké mám mať priezvisko. Ale asi si nechám Ondrušová, lebo sa mi nechce riešiť papiere a povedala som si, že sú aj iné prejavy emancipácie ako dve hodiny čakať na klientskom centre.
A si otvorená myšlienke, že by si sa v budúcnosti znova vydala?
Ja som otvorená láske. A keď príde niekto, koho by som si chcela vziať a prežiť s ním nejakú časť života a možno aj celý, tak prečo nie. Verím v svadbu a v silu rituálu, ktorý svadba prináša. Neviem, čo bude. A možno nikoho nenájdem a budem celý život sama a možno budem so ženou. Ešte si to neviem predstaviť, ale prečo nie.
Bola si už so ženou?
Ešte nie.
Si tomu otvorená?
Ja som teraz otvorená asi hocičomu. Aj tá cesta to tak priniesla. Život ti niečo ponúka a je na tebe, či si to zoberieš alebo nie. Moja spolužiačka Jelisaveta hovorí, že si treba vždy vybrať to najlepšie, čo ti život ponúka. Aké je to jednoduché, však. A keď mám byť šťastná v nejakej forme hocijakého vzťahu, tak prečo by som do toho nešla a radila sa nejakými spoločenskými stereotypmi, veď to je hlúposť zariaďovať si vlastný život podľa neznámych ľudí.
Určité stereotypy v istom zmysle búraš aj v Divadle NUDE, ktorého si spoluzakladateľkou, herečkou, niekedy režísérkou, dramaturgičkou, scenáristkou. Naposledy ste odpremiérovali premiéru autorskej inscenácie BRUTTO, ktorá skúma tému peňazí a hodnoty (nielen finančnej ale aj vlastnej). Čo pre teba znamená poznať svoju hodnotu?
Podľa mňa tvoja hodnota súvisí s tvojimi hranicami. S tým, čo si schopná tolerovať a čo už nie. A tvoja hodnota je to najväčšie, čo v živote máš. Si to ty. A nikto nie je viac, ale ani menej. Mne však trvalo veľmi dlho, kým som si uvedomila, že za to stojím. Ale ešte stále sa učím nevyčítať si, neobviňovať sa, neuskromňovať sa, hovoriť svoj názor nahlas a zreteľne.
Čo chystáte najbližšie?
Začiatkom júla plánujeme premiéru inscenácie Roľa, kde budeme riešiť generačnú dedičnosť ženskej línie.
Ako vyzerala príprava? Skúmala si históriu žien v tvojej rodine?
Presne tak. Bolo veľmi zaujímavé zisťovať, čo sme si zobrali od našich mám, starých mám, prastarých mám..
A čo si zistila?
Napríklad, že moja prapraprababka bola Poľka a mňa to vždy až neuveriteľne ťahalo do Poľska. V trinástich som sa naučila plynule po poľsky. Alebo moja babka a moja mama – všetky sme sa do roka rozviedli. V niečom to je aj trochu desivé, ale tie zakódované, podprahové veci v ktorých žijeme, v ktorých sme vyrastali dávajú akýsi zmysel.
Okrem hrania v divadle hráš aj v seriáli Pumpa. V čom je pre teba iné javisko vs. kamera?
Je iné keď si niečo napíšeš a stojíš pred divákmi a si tam v tom danom momente. Tá chvíľa sa už nezopakuje. Divadlo má pre mňa obrovské čaro. Mám ale veľmi rada aj tú kameru. Je to iná energia, iné herectvo a iné sústredenie ako v divadle. Ale hlavne, pred kamerou ešte nie som tak doma. Seriál Pumpa beriem aj ako obrovskú skúsenosť a školu, za ktorú som vďačná.
Herečka v divadle, herečka v seriáli, bloguješ, študuješ, instagramuješ, píšeš... v čom sa cítiš najlepšie?
Veľmi rada píšem. Je to niečo len moje. Akási moja súkromná intimita. Len ja a môj počítač a moje myšlienky. Písanie mi pomáha objavovať nové, ešte mnou neprebádané myšlienky, mám pocit, že pri ňom zažívam to, čo Anna Hogenová nazýva: ,,tišina duše.“ Väčšinou pri písaní plačem. A myslím si, že je z tých textov cítiť, že som sa pri nich dojala. Tie texty, ktoré som najviac preplakala sú v niečom iné. Ale všetko z toho čo robím, mám rovnako rada. Aj divadlo, aj Pumpu, aj písanie, aj školu. Budem mať 30 rokov, mám pocit, že už som pristará na to, aby som robila niečo, čo neznášam. A teším sa, že môžem. Verím, že mi svet prinesie plno ponúk, ktoré ma budú tešiť, aj živiť. Stop zem a celý vesmír. Lebo keď robím to, čo sa mi chce, a čo ma baví, to je tak super pocit. To je tak dobré.
