Deti dávajú riaditeľke Viac než šperk náhrdelníky

Zdroj: Viac než šperk/Facebook

Zachraňujú ich od drog a prostitúcie. Organizácia Viac než šperk zabezpečuje deťom lepšiu budúcnosť

Eliška Trpíšková 25.11.2021, 09:00

Máme darcov, ktorí majú adoptovaných až päť detí naraz. Každé euro navyše im pomôže, hovorí Miroslava Suballyová, zakladateľka OZ Viac než šperk

Lajkuj Brainee.sk na Facebooku

Občianske združenie Viac než šperk vzniklo v roku 2010 a odvtedy zmenilo nejeden ľudský život. Táto humanitárna organizácia pomáha deťom v núdzi a osamelým matkách v najchudobnejších častiach Kene a Tanzánie. Medzi ich hlavné piliere patrí adopčný program na diaľku s názvom Podpor dieťa, vzdelávanie, zdravotná starostlivosť, potravinová bezpečnosť a program Farma, humanitárna pomoc a zabezpečenie vlastného zdroja príjmu pre africké ženy, ktoré vyrábajú hand made šperky FURAHA (šťastie).

S poskytovaním vzdelania súvisí aj výstavba detského vzdelávacieho centra House of Smile v Mtwape a Kikambale a prevádzkovanie knižníc. Viac než šperk deťom okrem iného zabezpečuje aj štipendiá, bez ktorých by sa mnohé z nich nedostali ani k základného vzdelaniu. O založení organizácie, jej hlavných cieľoch a zvládnutí pandémie sme sa rozprávali so zakladateľkou Viac než šperk, Miroslavou Suballyovou.

Ako sa začal váš príbeh? Vraj v tom malo prsty dievča menom Kibibi...

Príbeh Viac než šperk sa začal nielen cestou do Kene v roku 2007 a dievčatku Kibibi, ktoré som našla v slume ako sa živí odpadkami, ale najmä túžbou pomáhať.

V tom čase som končila štúdium sociálnej práce a rozhodla som sa dať si oddych od práce v korporácii na cca 6 mesiacov, založiť maličký projekt z vlastných prostriedkov a následne ho podporovať zo Slovenska. Postupne však myšlienka a práca Viac než šperk nadchla čoraz viac ľudí, ktorí sa rozhodli moje úsilie v Keni podporiť.

Prečo práve Keňa?

Úplná náhoda. Pôvodne som inklinovala k pomoci v juhovýchodnej Ázii ale naskytla sa mi možnosť last minute dovolenky v Keni a bolo rozhodnuté. Fotografie a články nám povedia veľa, ale nikdy nezobrazia úplnú realitu, ktorá je v Keni často nezobraziteľná už len z úcty k trpiacim ľudským bytostiam.

Vedenie Viac než šperk sa rozpáva s africkými deťmi
Zdroj:  Viac než šperk/Facebook

Vždy ste chceli pracovať ako terénna pracovníčka a dobrovoľníčka? Ako ste sa k tomu dostali?

Áno, vždy. Už v detstve som zachraňovala všetkých túlavých psov z ulice a pôsobila v Timurovej družine (pomoc detí starším občanom v čase socializmu). Najväčším vzorom mi však bola moja mama, ktorá pracovala ako zdravotná sestra a svoju prácu robila s obrovskou láskou a nasadením.

Majú podľa vás Slováci voči Keni predsudky?

Predsudky tu vždy boli, sú a budú. A netýka so to len Kene. Niektorí ich majú, iní zasa nie. Na Slovensku v globále dosť súdime, ale vidím pozitívne zmeny v mladšej generácii, ktorá súdi podstatne menej ako tá staršia.

Jedným z vašich najpopulárnejších projektov je adopcia dieťaťa na diaľku. Približne koľko detí majú dnes Slováci takýmto spôsobom adoptovaných?

Od začiatku projektu v roku 2010 nám prešlo programom 1235 detí. Vďaka nášmu programu Podpor dieťa získali deti vzdelanie a vyrástli v zdravších a sebavedomejších jedincov. Dnes je dokonca mnoho z nich už rodičmi, ktorí pracujú alebo podnikajú.

Čo adopcia na diaľku obnáša?

Je to pomerne jednoduchý proces. Vychádzam z toho, že väčšina ľudí je nesmierne vyťažená, a preto sa to snažíme maximálne uľahčiť. Zhrniem to v krokoch:

1. Záujemca si vyberie dieťa na našej Facebookovej fan page, alebo nám napíše priamo email a my mu s výberom dieťaťa pomôžeme.

2. Keď si odsúhlasíme dieťa, zašleme podporovateľovi presné inštrukcie ako sa stať podporovateľom. Ide o nastavenie trvalého príkazu na sumu minimálne 22 eur mesačne. Do 14 dní darca obdrží heslo na vstup do ZÓNY pre podporovateľov, kde nájde viac informácií o dieťati, jeho rodine a ich sociálnej situácii. Informácie a hlavne fotografie v zóne pravidelne aktualizujeme. Fotografiu dieťaťa konkrétne aktualizujeme tri až štyrikrát ročne a text dvakrát ročne.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Viac než šperk (@viacnezsperk)

Pracujete viac s chlapcami, či s dievčatami?

Nevyberáme deti na základe pohlavia, ale výlučne na základe ich sociálnej situácie.

Aká je priemerná veková kategória týchto detí? Od koľkých rokov môžu byť zaradené
do programu Podpor dieťa?

Priemerná veková kategória je desať rokov, pričom najmladšie deti majú dva roky a najstaršie 23. Staršie deti študujú na univerzite a majú od nás štipendium. Čim skôr dieťa do programu zaradíme, tým lepšie sa mu darí v budúcnosti. Zníži sa jeho chorobnosť, eliminuje sa podvýživa a dieťa má garantované, že nastúpi do školy v správnom čase. Veľa detí z chudobných rodín je ešte v desiatich rokoch doma, nakoľko rodičia nemajú peniaze na nákup povinnej školskej uniformy a na zaplatenie školských poplatkov. Do programu zaraďujeme aj takéto deti, no je veľmi ťažké ich udržať v škole plných osem rokov – vyžadujú si totiž oveľa viac práce zo strany nášho tímu.

Ako postupovať, ak si chcem niekoho adoptovať?

Ideálne je kontaktovať nás priamo mailom: miroslava.suballyova@viacnezsperk.sk, prípadne sa pozrieť na našu stránku na Facebooku a poslať nám správu.

Koľko musím mesačne prispievať?

Minimálny mesačný príspevok je 22 eur. Horná hranica nie je stanovená a veľa darcov túto sumu navýši na 25-50 eur mesačne. Každé euro navyše pomôže. Máme množstvo darcov, ktorí podporujú dve a viac detí. Dokonca máme aj darcov, ktorí pomáhajú až piatim deťom naraz. Takýto darcovia sa stávajú podporovateľmi jednotlivých detí postupne, čo je pre nás obrovské zadosťučinenie, nakoľko vidíme, že ľudia našu prácu oceňujú a dôverujú nám.

Koľko je vás momentálne v tíme?

Na Slovensku som sama a v Keni máme dvoch zamestnancov – koordinátora pre Keňu a sociálneho pracovníka. Taktiež tam máme štyroch dobrovoľníkov – pedagóga, sociálneho pracovníka, lekára a administratívneho pracovníka. V Tanzánii máme koordinátora pre Tanzániu a učiteľa.

Riaditeľka Viac než šperk s deťmi, ktoré dostali darčeky
Zdroj:  Viac než šperk/Facebook

Zamestnávate prevažne domácich pracovníkov. Prečo?

Od úplného začiatku robíme všetko pre to, aby každá možná pomoc od nás ovplyvnila hlavne životy miestnych ľudí a miestnu ekonomiku (napr. všetky nákupy realizujeme priamo v Keni).

Hoci sme na začiatku mali pár dobrovoľníkov aj zo Slovenska, zistila som, že dosiahnuť reálne výsledky s ľuďmi, ktorí väčšinou po pár mesiacoch odídu, nehovoria miestnym jazykom a nepoznajú kultúru sa ukázalo ako neefektívne. Na druhej strane som videla množstvo miestnych ľudí a odborníkov bez práce, ktorí mali záujem pre nás pracovať, alebo sa dokonca ponúkali ako dobrovoľníci.

Rozhodla som sa preto ísť touto cestou a dať šancu práve im. Nielenže dávame prácu miestnym ľuďom, ale aj samotné výsledky sú neporovnateľne lepšie. Matky a komunity majú veľký rešpekt k vzdelaným ľuďom z vlastných radov. Miestny lekár alebo učiteľ presne pozná potreby a problémy danej komunity, hovorí miestnym jazykom a ako som už spomenula, má obrovskú autoritu, čo nám pomáha pri dosahovaní aj senzitívnejších cieľov – ako je očkovanie, hromadné podávanie liekov proti parazitom či edukácia rodičov na tému potrebnosti vzdelania.

Odozva na dobrovoľníkov bola vždy veľmi slabá, s argumentom, „čo vy viete o našich životoch a problémoch, ktorým čelíme. Máte všetko, nehladujete a idete nás poúčať.“ Navyše každého dobrovoľníka bolo treba zaučiť – čo vyžadovalo pomerne dosť času. K tomu spomeniem bezpečnosť a choroby. Zodpovednosť o dobrovoľníka (v drvivej väčšine išlo o mladé dievčatá) skončila na pleciach našich lokálnych ľudí.

Jediné opodstatnenie vo vysielaní dobrovoľníkov vidím z radov špecialistov, ako sú napr. lekári. Nevidím však nič zlé na tom, ak to majú iné organizácie nastavené odlišne. Podstatné sú výsledky.

Sú predsa len vo vašom tíme aj nejakí Slováci? Sú niektorí z nich práve teraz v teréne?

Som jediná Slovenka. Projekt nielen vediem, ale tým, že som sociálna pracovníčka, tak v čase, keď som v Keni sa mením aj na terénnu pracovníčku. Zvyšok tímu sú ľudia z Kene a z Tanzánie.

Ako ste zvládali pandémiu? Nebáli ste sa, že to vaše OZ neprežije?

Iste, obavy tam boli, ale opak sa stal pravdou a zaznamenali sme zvýšený záujem o našu prácu, za čo sme nesmierne vďační, nakoľko pandémia a opatrenia s ňou spojené spôsobili, že ľudia v núdzi sa ocitli ešte v horších podmienkach. K tomu treba prirátať sucho a už aj v našom regióne Kilifi zomierajú ľudia od hladu.

Ako prebiehala pandémia v Keni?

Oficiálne čísla boli nízke, čo bolo a je spôsobené tým, že ľudia sa jednoducho netestujú. V oblasti, kde pôsobíme, bola najhoršia situácia v mesiacoch jún, júl a august. Tieto mesiace sú na pobreží Kene najchladnejšie a vírus tam udrel v plnej sile. Množstvo ľudí bolo chorých, dokonca aj mladí. Nemocnice boli preplnené, lôžka plne obsadené, nebol dostatok kyslíka. Veľa ľudí zomrelo.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Viac než šperk (@viacnezsperk)

Na vidieku sa chorí ľudia ani nedostali do nemocnice a keď zomreli, rodina ich pochovala. Títo ľudia sa preto v štatistikách nikdy neobjavili. Aktuálne je situácia stabilizovaná a je to spôsobené asi aj tým, že teploty sa šplhajú do závratných výšok. Úlohu zohráva určite aj istá premorenosť.

Vaše OZ zmenilo život už nejedenému dieťaťu. Ako to vnímajú samotné kenské deti?

Deti vedia, že majú pomoc zo Slovenska, no medzi darcom a dieťaťom vzťah nebudujeme. Deti majú svoje rodiny a takýto vzťah by im mohol dať falošné nádeje, ako je napríklad to, že raz sa presťahujú do Európy. Navyše chudobní ľudia si myslia, že sme tu všetci bohatí a ak by mali bližší vzťah s podporovateľmi, očakávali by napríklad nový dom. Netreba im to zazlievať, sú to ľudia bez vzdelania a nemajú predstavu o reálnom živote u nás.

Stretnú sa niekedy podporovatelia s „ich“ deťmi aj naživo?

Áno, takéto stretnutie je možné, a veľmi radi ho podporovateľom umožníme. Už sme pár takýchto návštev mali.

Medzi vaše prvé projekty patrilo sociálne a vzdelávacie centrum House of Smile v Mtwape. O čo konkrétne ide?

V House of Smile našli zázemie deti z ulice a z chudobných rodín. Môžu sa tu bezpečne hrať a vzdelávať. V centre majú deti prístup do knižnice, k počítačom a v neposlednom rade k pitnej vode a k jedlu. Takéto deti by sa inak túlali rozpálenými ulicami slumu, kde by boli vystavené drogám a prostitúcii. Vždy im je k dispozícii náš sociálny pracovník a miestny učiteľ – dobrovoľník.

Čo takéto centrum poskytuje?

V centre poskytujeme deťom voľnočasové aktivity – kreslenie, hry, prístup k beletrii. Starším deťom je k dispozícii knižnica vybavená učebnicami, encyklopédiami a počítačmi. Zároveň tu prebiehajú workshopy pre matky na tému výživy, hygieny a prevencie chorôb.

V roku 2014 ste otvorili ďalšiu knižnicu v rybárskej dedine Kikambala. Plánujete takýchto zariadení do budúcna otvoriť viac?

Aktuálne prevádzkujeme už tri zariadenia a štvrté je práve vo výstavbe.

Čo pre domácich znamená slovo vzdelanie?

Pre niektorých toto slovo znamená cestu k lepšiemu životu, pre iných, tých najchudobnejších, ktorí nikdy nechodili do školy, sa vzdelanie javí ako zbytočnosť pre ich deti. Tu práve nastupuje náš tím a pracuje s matkami. Ak už nič iné, matky vedia, že dieťa, ktoré je zaradené v programe MUSÍ chodiť do školy, inak bude z neho vyradené. Náš program má toľko benefitov pre deti a ich rodiny, že aj zarytí odporcovia vzdelania rešpektujú, že ich deti musia sedieť v školských laviciach.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Viac než šperk (@viacnezsperk)

Náš tím dochádzku pravidelne kontroluje a je v kontakte s triednymi učiteľmi, ktorí v prípade ich absencie ihneď informujú nášho sociálneho pracovníka. Ten po obdržaní takejto informácie okamžite vyráža na návštevu rodiny, aby zistil, prečo dieťa nie je v škole. Ak je dieťa choré, poskytneme liečbu. Ak dieťa proste len tak zostalo doma, zariadime, aby sa hneď nasledujúci deň vrátilo do školy a prebehne pohovor s rodičmi.

Vo vašom OZ ponúkate pre deti aj štipendijný program. Je štúdium v Keni naozaj tak finančne náročné?

Aktuálne máme na plnom štipendiu 33 študentov stredných škôl a dve na univerzite. Vzdelanie v Keni je veľmi drahé. Mnoho ľudí si nemôže dovoliť poslať deti ani na základnú školu. Tá je síce oficiálne zadarmo, ale neoficiálne školy neustále žiadajú od rodičov rôzne poplatky. Okrem toho deti musia mat povinnú školskú uniformu a tú si taktiež mnoho rodín nemôže dovoliť. O učebniciach ani nehovorím, tie sú úplný luxus, ktorým často nedisponujú ani samotní učitelia.

Čo sa týka stredných škôl, tak drvivá väčšina týchto škôl je štátna a internátna. Školné spolu s internátom na najlacnejšej škole vychádza cca 350 eur ročne, väčšinou však ide o 500 eur a viac, v závislosti na kvalite školy. Okrem toho rodičia musia deťom v prvom ročníku strednej školy zabezpečiť kompletnú výbavu na internát, vrátane matracu. K tomu si treba pripočítať učebnice, uniformu, cestovné domov a podobne. Pre chudobné rodiny je toto nedosiahnuteľný cieľ a nadané deti tak zostávajú frustrované doma....
Kvalitné školy stoja od 1500 eur ročne a medzinárodné školy stoja aj 10 tisíc eur ročne.

Ďalej tu máme univerzitné vzdelanie, ktoré sa šplhá do závratných výšok. Sú univerzity, kde školné stojí napr. 1000 eur na rok. To sú tie lacné. K tomu však samozrejme treba prirátať prenájom izby, prepravu, stravu, odev, hygienické potreby, učebnice, laptop (väčšinou ho univerzity vyžadujú). Čiže ročne je to minimálne dve tisíc eur. Keď si to vynásobíme piatimi rokmi štúdia, ocitneme sa na sume 10 tisíc eur. A to sa bavíme o minimálnej sume, pod ktorú sa nedá ísť. Rodiny si často berú pôžičky, alebo predajú pozemky, aby dieťa mohlo ísť študovať. Pôžičku však dostane iba človek, ktorý je riadne zamestnaný. Keby sme to mali povedať zjednodušene – kvalitné vzdelanie je tu pre chudobných ľudí nedosiahnuteľné.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Viac než šperk (@viacnezsperk)

Dlhé roky podporujete aj lokálne ženy, ktoré ručne vyrábajú šperky Furaha (šťastie). Dokážu si týmto miestne ženy naozaj zarobiť na živobytie?

Je to skôr na prilepšenie, ale každý príjem sa počíta a ženy sú zato vďačné.

Nepremýšľali ste niekedy, že by ste expandovali aj do iných afrických krajín?

Máme projekt aj v Tanzánii, ale ďalej expandovať nechceme. Plán je skôr rozvíjať naše projekty v týchto dvoch krajinách.

Plánujete do budúcna nejaké novinky?

Myslím, že pokrývame komplexnú škálu sociálnych problémov. Potenciál vidím v zdravotnej starostlivosti, ale vzdelanie a výživa detí naďalej zostáva našou hlavnou prioritou.

Keď sa obzriete spätne, kde ste našli odvahu v tom čase a v tak mladom veku založiť humanitárnu organizáciu?

Dobrá otázka, ktorú si tiež sama niekedy kladiem (smiech). Možno to bolo aj istou nevedomosťou reality. Každopádne som sa nevzdala a každú prekážku, ktorá sa objavila som vnímala ako výzvu. Asi to bolo tou obrovskou túžbou pomáhať. Verím, že každý život, ktorého sme sa našou prácou dotkli je veľká výhra. Koniec koncov sme to pokojne mohli byť my a naše deti, ktoré sa narodili v tejto krajine....