Napriek tomu to však bola práve hromadná extinkcia z obdobia pred 66 miliónmi rokov, ktorá úplne vystupuje z radu a dá sa označiť za jednu z najväčších kataklyziem, ktoré postihli rozvinutý komplexný život v poslednej polmiliarde rokov, píše Vladimír Socha pre iDnes.cz

Zatiaľ čo ostatné veľké vymierania trvali typicky desiatky až stovky tisíc, alebo dokonca milióny rokov, to posledné spôsobili iba dva z časového hľadiska úplne nepatrné dôsledky dopadu mimozemského telesa. A zatiaľ čo tak prelom iných geologických období nemôžeme stanoviť s nijako veľkou presnosťou (z hľadiska dĺžky trvania ľudského života), pri vymieraní K-Pg je tomu naopak.

Bojíme sa, že asteroidy zasiahnu Zem. Na planéte však máme omnoho desivejšiu hrozbu, ktorá nás môže zničiť

Druhohornú éru a kriedovú periódu totiž môžeme považovať za ukončené v jednom jedinom okamihu, a to vo chvíli, keď do dna plytkého mora v oblasti dnešného Mexického zálivu drvivou silou udrelo bilióny ton vážiace mimozemské teleso, známe ako chicxulubský bolid či meteorit (ktorý pri impakte vytvoril kráter Chicxulub). V tej chvíli skončila druhohorná éra, trvajúca približne 186 miliónov rokov.

V tento krásny, na severnej pologuli jarný deň asi pred 66 040 000 rokmi bola prerušená niť tiahnúca sa naprieč 68 miliardami dní v priebehu triasu, jury a kriedy, monumentálneho „Stredoveku Zeme“ alebo tiež vznešenej „Éry plazov“. Katastrofické dôsledky impaktu potom o vyhynutí nevtákovitých dinosaurov a prakticky aj všetkých ďalších suchozemských živočíchov, väčších ako labrador, rozhodli už v prvý deň obdobia paleocénu, teda na úplnom začiatku éry kenozoika.

Chicxulubský kráter v predstave ilustrátora

Profimedia/

Skutočne trvalo menej ako 24 hodín, kým bolo rozhodnuté o osude dynastie, ktorá ovládala suchozemské ekosystémy tejto planéty počas závratných 135 miliónov rokov (a existovala ešte zhruba o 40 miliónov rokov dlhšie). V geologickej histórii tejto planéty sa nikdy predtým (hoci dochádzalo aj k väčším impaktom, ale to ešte v neprítomnosti rozvinutého života) ani potom podobná prevratná udalosť neuskutočnila.

Ľudia tu byť nemuseli

Nové výskumy z posledných rokov nám dodali dostatok informácií, aby sme konečne túto udalosť mohli náležite doceniť. Je najskôr načase, aby sme najčiernejšiemu, pre nás však naopak najšťastnejšiemu, dňu v histórii života na Zemi prisúdili jeho skutočnú váhu.

Deň, kedy dopadla smrtiaca planétka do proto-karibskej oblasti súčasného Mexického zálivu, je zrejme najvýznamnejším dňom v posledných troch a pol miliardách rokov. A táto udalosť by mala byť ponímaná ako najvýznamnejšia v dejinách vývoja stavovcov a človeka zvlášť.

Ľadovec súdneho dňa zdvihne hladinu morí o vyše pol metra. Blíži sa katastrofa, je trikrát väčší ako Slovensko

Možnosť, že by sme tu dnes bez nej neboli, totiž nemožno brať naďalej len ako určitú pravdepodobnosť, ale skôr ako nespochybniteľnú istotu. Zrejme nie je taká predstava v dohľadnej dobe reálna, ale prinajmenšom v hodinách prírodopisu by sa o katastrofe na konci kriedy malo vyučovať v samostatnej hodine (akokoľvek je autor článku ako bývalý pedagóg dobre oboznámený so skutočnosťou, že celému vývoju života je v hodinách prírodopisu venovaných sotva niekoľko hodín v priebehu celého druhého stupňa).

Tieto tvrdenia môžu vyznievať trochu trúfalo a okázalo, ale zakladajú sa úplne na aktuálnych poznatkoch a na stále podrobnejších vedomostných základoch, spevňovaných novými odbornými prácami. Tie sú zamerané na výskum mechanizmu vzniku a stavby krátera Chicxulub, na podrobnú sedimentológiu a paleontológiu lokalít s vrstvami z rozhrania K-Pg (najmä potom lokalitou Tanis a ďalšími lokalitami v rámci súvrstvia Hell Creek. Ale aj lokalitami v Antarktíde, Argentíne, Španielsku, Maroku alebo Číne), a predstavujú napríklad aj modernou výpočtovou technikou podporené teoretickej práce o fyzikálnych účinkoch drvivého impaktu.

Lokalita „Tanis“ na území Severnej Dakoty je zrejme vôbec prvým miestom, na ktorom môžeme podrobne študovať účinky dopadu na vtedajšie ekosystémy takmer iba desiatky minút až hodiny po samotnom impakte.

Wikipedia/ De Palma; Et Al./

Táto problematika je dnes už natoľko podrobne skúmaná a popísaná, že len základná literatúra by čítala tisíce prác. Tu sa tiež obmedzíme len na jeden segment tejto zložitej udalosti – na priame účinky vplyvu na suchozemské organizmy. Vynecháme teda otázku vymierania morských druhov, hoci aj tá je veľmi významná a zaslúži si preto pozornú pozornosť.

Skutočne bola skaza taká rozsiahla, že už po niekoľkých hodinách od dopadu na celom povrchu súší nežil jediný väčší živočích a prakticky všetky nevtákovité dinosaury, vtákojašteri a mnohí ďalší tvorovia boli mŕtvi? Je vôbec možné, aby nejaká sila dokázala vyhladiť takmer naraz na celom povrchu planéty bilióny živočíchov do takej miery, že kým skončil prvý deň treťohôr, predstavovala predtým živúcu Zem s veľkou biodiverzitou archosaurných plazov a mnohých ďalších stavovcov po iba desiatkach minút jeden obrovský gigantický cintorín?

Keď nastalo peklo na Zemi

Môže sa to zdať neuveriteľné a snáď aj trochu kontroverzné, ale všetky základné a overené geologické a paleontologické doklady túto verziu udalostí viac-menej plne podporujú. V jeden spočiatku bežný jarný deň na konci kriedovej periódy nastalo nepredstaviteľné peklo, ktoré sa stalo zároveň najväčším masovým zabíjaním živočíchov v histórii našej planéty.

Ale späť k pôvodnej otázke – ako vôbec k tejto desivej dráme, o ktorej sme sa v jej plnom rozsahu dozvedeli len nedávno, mohlo dôjsť? Odpoveď sa ukrýva v mechanizme, ktorým asteroid odkiaľsi z diaľav hlavného pásu planétok prenikol do pozemskej atmosféry a akou rýchlosťou a pod akým uhlom udrel do povrchu našej planéty.

A aby sme nezabudli – tou možno najdôležitejšou okolnosťou bolo chemické zloženie terčových hornín, teda sedimentov, do ktorých planétka narazila a veľkú časť ich roztavila a vyhodila vysoko do atmosféry.

Stále si myslíš, že sa ťa netýka? Klimatická kríza ohrozuje motýľov a včely, a tým aj tretinu našich potravín

Poslovia pekla mali dvojakú podobu – ohňa a ľadu. Najskôr to bola extrémne horúca tepelná vlna, ktorá zaplavila povrch všetkých kontinentov na dobu desiatok minút až jednotiek hodín – nebola to dlhá doba, ale na vyhubenie nepredstaviteľne veľkého množstva živočíchov bohato stačila.

Tí šťastnejší, ktorí sa dokázali schovať pod zemský povrch alebo pod hladinu vody, potom museli čeliť až trom rokom krutého mrazu, keď pôvodné tropické teploty okolo 30 °C vystriedali v priebehu iba týždňov ľadové roky impaktnej zimy. Zdecimované populácie dinosaurov a ďalších prevažne teplomilných plazov zvyknutých na tropické podmienky museli čeliť náhlemu poklesu teploty asi o 30 až 40 °C!

Intenzita slnečného svitu bola clonou z prachu a popola vyhodeného vysoko do atmosféry pri impakte zredukovaná asi o 20 %, čo stačilo na to, aby sa úplne rozpadli potravinové reťazce – lesné porasty po celom povrchu planéty boli navyše už skôr zničené ohnivými búrkami (masívnymi požiarmi veľkého rozsahu) a vegetácia zhorela v priebehu niekoľkých hodín na veľkej časti súší (ako je doložené aj z tak vzdialených oblastí, ako je Severná Dakota alebo Nový Zéland).

Impaktná zima a nedostatok slnečného svetla potom zdecimovali aj mnohé ďalšie porasty, pretože semená rastlín nemohli za daných podmienok riadne vyklíčiť. A aj keď si rastliny v priebehu vymierania viedli napospol podstatne lepšie ako živočíchy, aj v skladbe rastlinných spoločenstiev na prelome kriedy a paleogénu (najmä na najviac postihnutých územiach oboch Amerík) nastávajú dobre rozoznateľné zmeny.

Klimatológ otvorene o počasí na Slovensku: Ak nezaprší, voda bude čoskoro na prídel

Vyhral, kto sa mohol schovať pod zem

Vráťme sa však k onomu najviac brutálnemu momentu, teda k prvým hodinám po dopade planétky. Čo bolo tou rozhodujúcou ranou, ktorá bola dinosaurom a mnohým ich súčasníkom zasadená? Bola to podľa všetkého práve tá drastická tepelná vlna, voči ktorej nemali suchozemské živočíchy prakticky žiadnu možnosť ochrany. Evolúcia ich predkov za celé desiatky miliónov rokov nemohla naučiť, ako sa ochrániť pred účinkami takej katastrofy, či už akýmkoľvek anatomickým, fyziologickým, alebo behaviorálnym znakom.

Preživší vďačili za svoj život iba slepej náhode a len jednu vec pritom mali spoločnú – schopnosť schovať sa na niekoľko desiatok minút až hodín do podzemných brlohov alebo pod hladinu vody. Kto niečo také nezvládol, nemal prinajmenšom na území Severnej Ameriky prakticky žiadnu šancu prežiť.

Infračervená radiácia vyvolaná návratom impaktných sférulí do nižších vrstiev atmosféry, ktorá zasiahla povrch súší po celom svete, pôsobila na pozemský život ako teplovzdušná rúra pracujúca na maximálny výkon. Teplota vzduchu sa zvýšila snáď až na niekoľko stoviek stupňov Celzia prinajmenšom počas desiatok minút.

Malé guľovité čiastočky (sferule), ktoré vytvorilo teplo pri náraze meteoritu na dnešnom Yukatáne.

David A. Kring/

Je pravdepodobné, že takmer všetka exponovaná vegetácia rýchlo vzplanula, pričom rozsiahle požiare a ohnivé búrky zachvátili v krátkom čase väčšinu lesných porastov celého sveta. K tomu došlo pravdepodobne už v prvých 24 hodinách po dopade, teda v priebehu prvého dňa paleocénu (hoci horúci materiál vyvrhnutý z miesta dopadu „pršal“ počas celých troch dní).

K slovu potom prišlo aj zamorenie atmosféry prachom a výparmi vzniknutými po dopade, zatienenie slnečného žiarenia, celosvetové kyslé dažde, impaktná zima a ďalšie vedľajšie formy poškodenia biosféry, ktoré pretrvávali po ďalšie stáročia až tisícročia.

Pre nás je však podstatné, že v tom čase už dinosaury okrem preživších vtáčích druhov neexistovali. Nevymierali teda dlhú dobu vplyvom postupného ubúdania vhodných prostredí k životu, zmenami v ekosystémoch alebo vymiznutím vhodných zdrojov potravy ako mnoho druhov organizmov pred nimi aj po nich.

Nevtákovité dinosaury zmizli len niekoľko hodín až dní, čo je z geologického hľadiska menej ako žmurknutie oka. Bez toho, ktokoľvek z nich mohol tušiť, v jednej chvíli boli ešte pomyselnými pánmi súše, tak ako v predchádzajúcich viac ako sto miliónoch rokov, a len o chvíľu neskôr bol ich osud spečatený.

Nádhera, akú si doteraz nevidel. Webbov ďalekohľad zhotovil najkvalitnejšie snímky planéty Jupiter

Žiadna skúsenosť z predchádzajúcich geologických období nemohla vtedajšie organizmy pripraviť a v akomkoľvek zmysle adaptovať na drastickú zmenu, ktoré boli vystavené nie postupne počas tisícov generácií, ale len počas jednej otočky planéty Zeme okolo jej osi.

Nepočítajúc extrémne intenzívne zemetrasenie o sile až 11 stupňov (intenzitou ďaleko presahujúcou akékoľvek človekom zaznamenané zemetrasenie) aj zdvihnuté stojaté vody zvané séše a impaktné cunami, ktoré nepochybne tiež zahubili veľké množstvo živočíchov.

Ani chvíľku navyše po dopade planétky pred cca 66 miliónmi rokov nedostali dinosaury podľa novo spresneného určenia okamihu ich vyhynutia.

Profimedia/

Okrem tlakovej vlny, ktorá zabíjala prakticky všetky väčšie živočíchy až do vzdialenosti okolo 1 800 kilometrov od miesta dopadu bola teda hlavným a najrýchlejším zabijakom tepelná žiara, uvoľňovaná už spomínanými sférulami, vracajúcimi sa do nižších vrstiev atmosféry v prvých dňoch.

Existoval však ešte jeden spôsob, ktorým mohli byť vtedy účinne zapálené lesné porasty – priama žiara „ohnivej gule“, teda oblaku extrémne zahriatej plazmy, ktorá vzišla priamo z impaktu. Tento útvar, ktorého teplota na začiatku presahovala 10-tisíc °C, zapálil podľa odhadov všetky porasty do vzdialenosti až 1 500 kilometrov, teda napríklad aj na vtedajšom pobreží Mexika.

Dôkazom sú napokon aj samotné objavy mohutných vrstiev uhlia, uloženého postupným splachom vodstva späť do krátera. Z materiálu vyvrhnutého po dopade vysoko do atmosféry menšia časť (asi 20 až 30 %) prekonala únikovú rýchlosť a odletela do vesmíru, väčšina sa však po balistických krivkách začala vracať späť k povrchu Zeme. Po vstupe do nižších vrstiev atmosféry sa tieto drobné telesá extrémne zahrievali a intenzívne infračervené žiarenie doslova usmažilo všetky nechránené organizmy, od mušiek cez korytnačky až po tyranosaury.

Farmárčenie na Marse môže byť realitou. Vedci zistili, ktorá rastlina dokáže prežiť na červenej planéte

Peklo a cunami

Niektoré výskumy dokazujú, že aj napriek odmietavým stanoviskám mnohých bádateľov bolo navýšenie teploty atmosféry dostatočné, aby aj vo vzdialenostiach okolo 7-tisíc kilometrov od miesta dopadu začali veľmi rýchlo horieť veľké porasty pralesov (a najskôr boli zahubení aj všetci ich obyvatelia, ktorí sa nemohli schovať do podzemných brlohov alebo pod hladinu vody).

A tu sa k slovu dostáva aj úplne nový výskum, publikovaný v periodiku Scientific Report. Medzinárodný tím bádateľov v ňom referuje o objave lokality so sedimentmi z rozhrania K-Pg (datovaných na 66,12 (± 0,65) milióna rokov) v mexickom štáte Baja California.

Takzvané rozhranie K-Pg (krieda-paleogén), teda geologická hranica medzi druhohornou a treťohornou érou, na snímke z amerického Colorada.

Wikipedia/u.s. National Parks/

Táto lokalita predstavujúca pôvodné pobrežie sa v čase impaktu nachádzala asi 1 200 kilometrov od epicentra dopadu a veľmi dobre dokladá intenzitu tejto kataklyzmatickej udalosti. Prítomné sú fosílie koralov, mäkkýšov, šokového kremeňa, andezitického tufu a obhorených fosilizovaných kmeňov drevín.

Autori práce nález interpretujú ako priamy výsledok impaktu, kedy žiarová vlna spálila miestny porast stromov a krátko nato ich spolu s ďalším materiálom spláchla megatsunami vyvolaná dopadom, a následnou zemetrasnou vlnou. Zatiaľ čo k žiarovému poškodeniu vegetácie došlo v rade desiatok sekúnd až jednotiek minút, cunami na toto miesto dorazila za niekoľko desiatok minút.

Zemetrasná vlna sem rýchlosťou 6 až 8 kilometrov za sekundu dorazila podľa odhadu asi po 5 až 7 minútach od dopadu, tepelná radiácia potom zasiahla toto miesto najskôr ešte o trochu skôr.

Výskum zuhoľnatených častí rastlín Ramanovou spektroskopiou určil, že pôsobiaca teplota zo šíriaceho sa oblaku plazmy alebo vplyvom dopadajúcich sférulí tu dosiahla hodnotu medzi 395 °C až 1022 °C (so strednou hodnotou okolo 716 °C). Stromy tu teda obhoreli veľmi krátko po dopade a nebyť zemetrasných zosuvov, všetky lesné i kríkové porasty by tu najskôr veľmi rýchlo ľahli popolom.

Sami autori konštatujú, že výsledok ich výskumu dokazuje, že predsa len mohli posledné kriedové porasty vzplanúť na veľkom území našej planéty ľahšie, než sa niektorí skeptickí autori domnievajú. Hoci boli pôvodné odhady priemernej globálnej „sily“ tepelnej deštrukcie trochu znížené (z približne 260 °C pôsobiacich na povrch počas jednej až niekoľkých hodín na zhruba 100 až 200 °C pôsobiacich asi po dobu 30 minút), na vyhubenie významnej väčšiny ničím nechránených živočíchov to určite mohlo stačiť.

Ohnivé peklo ľudí spálilo na popol. Explózia LPG terminálu v San Juanicu zničila všetko, čo jej stálo v ceste

V kombinácii s následnou impaktnou zimou a celosvetovým zamorením vodstiev kyslými dažďami bola taká rana nielen pre lancijskú faunu posledných žijúcich nevtákovitých dinosaurov nepochybne smrtiaca. O katastrofe na konci kriedy, samozrejme, ešte veľa vecí nepoznáme a niektoré z vyššie uvedených skutočností môžu byť s ďalšími objavmi prehodnotené.

Isté však je, že pokiaľ sa niektorý deň v histórii našej planéty dá nazvať príchodom pekla či biblického armagedonu, potom je to práve ten, v ktorom došlo k zrážke vesmírneho balvanu o veľkosti Mount Everestu so Zemou.

Je to deň, keď počas malej chvíľky skončila celá jedna geologická éra a zároveň začala nová, počas ktorej bol vývoj vyšších stavovcov do značnej miery reštartovaný a nabral iný smer, pričom jedným z výsledkov tohto nového a nečakaného kurzu sme aj my sami. Človek, pes, netopier, kolibrík ani pštros neboli evolúciou vopred vybraní a ich vznik nebol v žiadnom prípade predurčený.

Všetky živé bytosti, ktoré dnes vidíme okolo seba, sú potomkami oných super-odolných alebo len veľké šťastie majúcich tvorov, ktorí boli nažive práve v deň, keď sa odohrala táto nepredstaviteľná katastrofa... a šťastnou zhodou náhod vtedy prežili, aby ich potomkovia mohli osídliť a nakoniec aj opanovať nový svet raného kenozoika. 

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Práve Gray prvýkrát identifikoval trajektóriu trosiek. Upozornil tiež, že trosky nosiča sú ovplyvnené nielen gravitáciou Zeme a Mesiaca, ale aj „tlakom slnečného žiarenia“, a tak bolo ťažké predvídať ich presnú cestu.

Rovnako bolo ťažké zachytiť haváriu v reálnom čase. Žiadna zo sond obiehajúcich okolo Mesiaca - juhokórejská Danuri a Lunar Reconnaissance Orbiter z NASA - neboli v pozícii, aby zachytili zrážku v reálnom čase. Najväčšiu šancu urobiť snímky zo zrážky tak mali výkonné ďalekohľady v Amerike. Pokiaľ sa tak stalo, bude spracovanie snímok trvať niekoľko hodín.

Náraz o sile troch ton TNT

Nie je náhodou, že je Mesiac celý pokrytý krátermi. Nemá atmosféru, ktorá by mohla vesmírnych pútnikov, s ktorými sa stretne, spáliť. Astronómovia však príliš takýchto vplyvov nezaznamenali. Teraz mali možnosť pozorovať dopad telesa, ktoré do kozmického priestoru dostal človek. Ako už bolo uvedené vyššie, bolo to napriek tomu veľmi ťažké a dáta z výkonných prístrojov, ktoré to umožňovali, sa ešte len vyhodnocujú.

NASA predstavila posádku Artemis III. Astronautov čaká kľúčová úloha, ktorá vráti ľudstvo na Mesiac

Na jeho povrch narazila raketa SpaceX, ktorá sa pred rokom a pol vydala na cestu, pri ktorej vyniesla dve sondy, ktoré zamierili práve k Mesiacu. Odvtedy časť tohto nosiča putovala vesmírom. A práve v stredu jeho cesta skončila nárazom do povrchu nášho prirodzeného súputníka. Horný stupeň rakety, ktorý je veľký približne ako päťpodlažná budova, mala rýchlosť takmer 2,5 kilometra za sekundu.

Ilustračné foto

Dmitri Lovetsky/Tasr

Náraz takto relatívne veľkého telesa, s odhadovanou hmotnosťou viac ako štyri tony, a touto rýchlosťou mal vyvolať akciu, ktorá mala byť pozorovateľná zo Zeme za pomoci výkonných ďalekohľadov. Nie je však jasné, či dopad prebehol v oblasti, ktorá bola zo Zeme vidieť. To sa dozvieme až neskôr.

Odhaduje sa, že energia nárazu zodpovedala explózii asi troch ton TNT. Predpokladá sa, že náraz vytvoril kráter s priemerom viac ako 17 metrov.

„Ide o niečo naozaj obrovské, čo narazí do Mesiaca. Nie je to ani zďaleka nebezpečné, môžeme sa jednoducho kochať tým zážitkom. Dôjde k nárazu, ktorý vyvolá obrovský oblak prachu, možno až 50 km do výšky alebo aj vyššie, a ten sa postupom času bude šíriť do strán," povedal pred zrážkou pre BBC. na Univerzite v Cambridge.

Poznáme detaily o prvom evakuovanom astronautovi z ISS. Zrazu stratil schopnosť hovoriť, vedci sú bezradní

„Vzhľadom na to, že Mesiac nemá atmosféru a jeho gravitačná príťažlivosť je oveľa slabšia, bude okamih nárazu pôsobivejší než akákoľvek podobná explózia na Zemi,“ dodal Bothwell.

Nosič vyniesol mesačné sondy Blue Ghost a HAKUTO-R

Ako sme písali už skôr, horný stupeň rakety, ktorý dokončil svoju misiu, mal po vynesení nákladu zamieriť späť do zemskej atmosféry, kde mal zhorieť. Namiesto toho však vstúpil na takú dráhu okolo Zeme, ktorá ho teraz naviedla k zrážke s Mesiacom.

Jeho nákladom bol modul „Blue Ghost“ americkej vesmírnej spoločnosti Firefly Aerospace a tiež ďalšie mesačné zariadenia „HAKUTO-R“, tentoraz od japonskej vesmírnej spoločnosti iSpace.

Príležitosť na pozorovanie

Analytici už skôr tvrdili, že nebude ľahké pozorovať záblesk produkovaný dopadom. Je to preto, že miesto dopadu leží na slnkom zaliatej dennej strane Mesiaca.

Pretože sa však bod nárazu blížil mesačnému okraju (z pohľadu zo Zeme), mohol byť v skutočnosti v priaznivej pozícii pre pozorovanie. Ak sa kamene a prach vymrštili nárazom nad mesačný povrch, mohol byť výtrysk hmoty v tvare stĺpu viditeľný na tmavom pozadí vesmíru.

„Hoci dopad nebude zo Zeme viditeľný voľným okom, ľudia s prístupom k výkonnému ďalekohľadu by mohli zahliadnuť záblesk vyžarujúci z povrchu Mesiaca,“ povedal pred nárazom Bothwell.

Veľké ďalekohľady v Amerike, rovnako ako sonda Lunar Reconnaissance Orbiter agentúry NASA a juhokórejská sonda Danuri, sledovali záblesk, oblak vyvrhnutého prachu a nový kráter, a v rámci projektu občianskej vedy sa tiež prihlásili nadšení amatéri, ktorí budú dopad natáčať.

Sledovanie toho, koľko materiálu sa vymrští, ako vysoko sa dostane a ako padá späť, by malo spresniť ich modely mesačných dopadov – a dokonca poskytnúť vodítka k tomu, čo sa nachádza tesne pod povrchom v mieste dopadu, kde bude prvýkrát odhalený čerstvý podpovrchový materiál.

• Nové dáta naznačujú, že temná energia sa vyvíja v čase.
• Ak je to tak, môže to znamenať budúci kolaps vesmíru.
• Teoretici hovoria o „Big Crunch“ už o 10 miliárd rokov.
• Výsledky sú zatiaľ predbežné, čaká sa na potvrdenie.

Predstav si, že vesmír, v ktorom žijeme, sa nešíri donekonečna, ale raz sa zastaví, obráti a zrúti do seba. Znie to ako dej sci-fi filmu? Nové zistenia z dvoch gigantických kozmologických projektov naznačujú, že práve takýto „reverzný koniec“, takzvaný Big Crunch, by mohol byť reálnejší, než sme si doteraz mysleli, píše portál Space.

Kedy by Zem mohla čeliť „možnej nepriateľskej“ mimozemskej hrozbe? Vedci prezradili mesiac aj dôvod

Nemal Einstein pravdu?

Veľké projekty Dark Energy Survey (DES) a Dark Energy Spectroscopic Instrument (DESI) za posledný rok skúmali miliardy galaxií. Ich zistenia prekvapili, pretože temná energia, ktorá je zodpovedná za zrýchľujúce sa rozpínanie vesmíru, nemusí byť konštantná.

Podľa štandardného modelu má temná energia podobu takzvanej kozmologickej konštanty, čo je nemenná hodnota v Einsteinovej teórii relativity. Ak by sa však potvrdilo, že sa mení, išlo by o prelom v chápaní vesmíru.

Podľa novej, zatiaľ nerecenzovanej, štúdie temná energia nemusí byť len jedna. Vedci navrhujú zaujímavý model - časť temnej energie by tvorili axióny, hypotetické častice, ktoré by sa podieľali na súčasnom zrýchľovaní rozpínania.

Desiatky miliárd rokov

Druhá časť by bola klasická kozmologická konštanta, ale negatívna. Takýto negatívny príspevok by vesmír časom začal brzdiť. Keď sa axióny rozplynú, zvíťazí záporná konštantná a expanzia vesmíru sa zastaví, otočí a začne kolaps.

Výsledok? Za asi 10 miliárd rokov by sa vesmír prestal rozpínať, a za ďalších 10 miliárd rokov by sa celý zrútil späť do hustej, horúcej singularity, teda zrkadlového obrazu Veľkého tresku.

Zmena pohľadu na vesmír

Vedci zdôrazňujú, že ide len o teóriu a prvé dáta. Výsledky z DES a DESI sú predbežné a čakajú na potvrdenie. Aj keby sa ukázalo, že kozmologická konštanta nestačí vysvetliť všetko, neznamená to automaticky, že spomínaný model je správny.

Prichádza storočná tma: Priprav sa na najdlhšie zatmenie Slnka, ktoré uvidíš len raz za život

V každom prípade by to úplne zmenilo náš pohľad na vesmír, nebol by nekonečný a večne sa rozpínajúci, ale mal by svoj začiatok, maximum a nakoniec aj nevyhnutný koniec.

• Google Maps pomohli odhaliť možný dávny meteorický kráter.
• Objav si všimol amatérsky astronóm počas plánovania výletu.
• Vedci našli horniny, ktoré vznikajú iba po dopade meteoritu.
• Kráter môže byť jedným z najväčších objavených za posledné roky.

Keď si otvoríš Google Maps, pravdepodobne hľadáš najkratšiu trasu alebo dobré miesto na víkendový výlet. Kanaďan Joël Lapointe vlastne robil presne to isté. Počas plánovania kempovania si však všimol niečo, čo väčšina ľudí jednoducho prescrolluje - obrovský kruhový útvar uprostred kanadskej divočiny, píše portál USA Today.

Mazurek desaťročia používal kameň ako zarážku do dverí. Ukázalo sa, že ide o vzácny meteorit s obrovskou hodnotou

Najprv tomu ani sám neveril. Nakoniec sa ukázalo, že jeho postreh môže rozšíriť zoznam známych meteorických kráterov na Zemi.

Jeden zvláštny kruh na mape

Koncom 2023 plánoval Lapointe cestu do regiónu Côte-Nord v kanadskej provincii Quebec. Asi 100 kilometrov severne od mestečka Magpie ho zaujal kruhový útvar s priemerom približne 25 kilometrov. Svojím tvarom nápadne pripomínal kráter po dopade meteoritu.

„Povedal som si: Nie, Joël, nič si neobjavil. To nie je možné, určite o tom už dávno vedia,“ spomínal pre Canadian Press. Keď však útvar nenašiel v databázach známych impaktných kráterov, kontaktoval odborníkov. Tým odštartoval výskum, ktorý jeho podozrenie postupne potvrdil.

Vedci boli spočiatku skeptickí

Na Lapointovu správu reagoval planetárny geológ Gordon Osinski z Western University v kanadskom Ontáriu. Vedie databázu Impact Earth, do ktorej môže verejnosť nahlasovať možné meteorické krátery.

Osinski priznal, že podobné tipy dostáva pravidelne a väčšina z nich sa napokon ukáže ako mylná. Tentoraz však kruhový tvar oblasti aj prvé analýzy hornín vyzerali natoľko sľubne, že sa vedci rozhodli vyraziť priamo na miesto.

Výprava v roku 2025 rozhodne nebola jednoduchá. Do odľahlej oblasti sa dostali hydroplánom a následne ich čakal náročný terén. „Bola to jedna z najnáročnejších expedícií, aké som kedy absolvoval,“ povedal Osinski pre Live Science.

Dôkazy ukryté v skalách

Na mieste vedci objavili takzvané trieštivé kužele - špecifické skalné útvary, ktoré vznikajú iba pôsobením extrémne silných rázových vĺn po dopade meteoritu. Okrem nich našli aj dobre zachovanú impaktnú taveninu, teda horninu roztavenú obrovským tlakom a teplom počas zrážky.

Toto je tvor, ktorý by pravdepodobne prežil koniec sveta. Nie je to potkan, šváb ani človek

Práve tieto nálezy geológovia považujú za jednoznačný dôkaz, že lokalitu skutočne vytvoril dopad vesmírneho telesa. Podľa odhadov vznikol kráter približne pred 390 miliónmi rokov. V tom období po Zemi chodili iba primitívne obojživelníky. Dinosaury, cicavce aj ľudia boli ešte veľmi vzdialenou budúcnosťou.

Takéto objavy sú vzácne

Nový útvar dostal meno Uhackatik po konzultáciách s domorodou radou Ekuanitshit Innu. Vedci ho plánujú predstaviť na výročnom stretnutí Meteoritical Society v Nemecku.

Podľa Osinského sa na svete objaví iba jeden alebo dva nové potvrdené meteorické krátery ročne. Kanada navyše podobný objav neohlásila od roku 2010. Ak sa všetky výsledky potvrdia aj po mikroskopických analýzach hornín, Uhackatik bude patriť medzi najväčšie meteorické krátery objavené v posledných rokoch.

Lapointe verí, že jeho príbeh môže povzbudiť aj ostatných. „Nestáva sa každý deň, aby obyčajný človek objavil 390 miliónov rokov starý kráter. Povzbudzujem každého, aby neignoroval svoju intuíciu ani vlastné pozorovania, aj keď to nesúvisí s jeho odborom,“ povedal pre Radio-Canada.

• Bez Mesiaca by boli noci oveľa tmavšie.
• Príliv a odliv by výrazne zoslabli.
• Ročné obdobia by sa časom mohli stať nepredvídateľnými.
• Zmeny by zasiahli oceány, zvieratá aj klímu.

Keď večer zdvihneš hlavu k oblohe, Mesiac pôsobí ako samozrejmá súčasť sveta. Niet sa čomu čudovať, veď obieha Zem už približne 4,5 miliardy rokov a väčšina z nás nad jeho významom veľmi nerozmýšľa. V skutočnosti však ovplyvňuje fungovanie našej planéty oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá, píše dpa.

Vo vesmíre objavili niečo, čo nikto nečakal. Našli látku, ktorú ochutnal každý z nás, môže zmeniť pohľad na vznik života

Pri príležitosti Medzinárodného dňa Mesiaca, ktorý pripadá na 20. júla na pamiatku prvého pristátia ľudí na Mesiaci v roku 1969, sa vedci opäť zamysleli nad zaujímavou otázkou - čo by sa stalo, keby Mesiac náhle zmizol? Podľa NASA by sa Zem zmenila na úplne inú planétu. Niektoré dôsledky by sme zaznamenali okamžite, iné až po miliónoch či miliardách rokov.

Ročné obdobia by prestali byť také spoľahlivé

Mesiac je jediným prirodzeným satelitom Zeme. Hoci na ňom kvôli chýbajúcej atmosfére neexistuje život, zohráva zásadnú úlohu pri udržiavaní podmienok pre život na našej planéte. Jeho gravitácia totiž stabilizuje zemskú os, ktorá je naklonená približne o 23,5 stupňa vzhľadom na obežnú dráhu Zeme okolo Slnka.

Práve vďaka tomuto sklonu poznáme jar, leto, jeseň a zimu. Ak by Mesiac zmizol, stabilita zemskej osi by sa výrazne znížila. Výpočty Royal Museums Greenwich naznačujú, že by sa jej sklon mohol časom výrazne meniť.

Snímky zhotovené počas misie Artemis II, pri ktorej loď Orion s posádkou obletela Mesiac.

NASA

V krajnom prípade by mohla byť os takmer kolmá, čo by znamenalo, že ročné obdobia by takmer zanikli. Ak by sa naopak naklonila viac, niektoré oblasti planéty by zažívali extrémne horúce letá, veľmi tuhé zimy alebo dokonca podmienky pripomínajúce dobu ľadovú.

Oceány by sa správali úplne inak

Najviditeľnejšou zmenou by bol príliv a odliv. Práve gravitácia Mesiaca je ich hlavným motorom. „Slnko síce tiež ovplyvňuje príliv a odliv, no jeho účinok je len približne polovičný v porovnaní s Mesiacom,“ vysvetľuje Martin Knapmeyer z Nemeckého centra pre letectvo a kozmonautiku.

Bez Mesiaca by sa preto príliv a odliv výrazne zoslabili. To by zasiahlo pobrežné ekosystémy, ktoré sú na pravidelnom kolobehu vody závislé. Mušle, morské hviezdice, slimáky či mnohé druhy kôrovcov by mohli prísť o svoje prirodzené prostredie.

Zem má vlastný mini-mesiac. Konečne máme prvé zábery, jeho pôvod môže byť mimoriadne zaujímavý

Príliv a odliv zároveň ovplyvňujú oceánske prúdy, ktoré rozvádzajú teplo po celej planéte. Ich oslabenie by mohlo zvýrazniť teplotné rozdiely medzi jednotlivými regiónmi.

Dni by sa okamžite neskrátili

Mesiac miliardy rokov postupne spomaľoval rotáciu Zeme. Kedysi trval deň len niekoľko hodín, dnes približne 24. „Ak by sme Mesiac práve teraz odstránili, tento brzdný účinok by prestal pôsobiť. Zároveň by však neexistovala sila, ktorá by Zem znovu roztočila rýchlejšie,“ hovorí Knapmeyer.

To znamená, že dĺžka dňa by sa bezprostredne nezmenila. Až počas extrémne dlhého obdobia by rotáciu Zeme ďalej spomaľovalo samotné Slnko.

Snímky zhotovené počas misie Artemis II, pri ktorej loď Orion s posádkou obletela Mesiac.

NASA

Tmavšie noci by pocítili aj zvieratá

Zmiznutie Mesiaca by okamžite zasiahlo aj prírodu. Mnohé nočné živočíchy sa orientujú podľa mesačného svetla alebo prispôsobili svoj lov či rozmnožovanie mesačným fázam. Bez Mesiaca by boli noci aj podstatne tmavšie.

Niektorým predátorom by sa korisť hľadala ťažšie, iné druhy by naopak získali výhodu. Takéto zmeny by postupne preusporiadali celé ekosystémy. Aj keď je predstava náhleho zmiznutia Mesiaca len vedeckým experimentom, dobre ukazuje, akú nenahraditeľnú úlohu zohráva tento nenápadný sused pri fungovaní života na Zemi.

• Tehotenstvo vo vesmíre by mohlo vzniknúť, no pôrod a starostlivosť by boli extrémne náročné.
• Kozmické žiarenie ohrozuje vyvíjajúci sa plod, najmä v prvých týždňoch.
• Bez gravitácie by sa u dieťaťa mohli vyvinúť iné reflexy a pohybové schopnosti.
• Výskum ukazuje, že zatiaľ na to nie sme pripravení.

Misia na Mars by trvala tak dlho, že by niektorí astronauti mohli počať a porodiť dieťa ešte počas cesty. Teoreticky to znie zaujímavo, prakticky však ide o extrémne riskantný experiment. Arun Vivian Holden, emeritný profesor z University of Leeds, v texte pre The Conversation vysvetľuje, prečo by tehotenstvo a pôrod vo vesmíre znamenali obrovské biologické a medicínske výzvy.

NASA hlási zásadný objav. Našli „super-Zem“, ktorá vysiela opakujúci sa signál zo vzdialenosti 154 svetelných rokov

Problémy začínajú už pred narodením

Na Zemi zhruba dve tretiny embryí nedosiahnu štádium pôrodu – často sa potratia v prvých týždňoch, ešte skôr, než žena zistí, že je tehotná. Vo vesmíre by bolo tehotenstvo ešte zložitejšie.

Držať sa v mikrogravitácii je náročné, no paradoxne samotný vývoj plodu by sa mohol uskutočniť podobne ako na Zemi – dieťa predsa aj tak pláva v plodovej vode. Väčší problém by nastal pri pôrode a starostlivosti o novorodenca, bez gravitácie by sa totiž všetko komplikovalo – od polohy dieťaťa až po kŕmenie.

Najväčšia hrozba? Kozmické žiarenie

Oveľa väčším problémom je však radiácia. Mimo Zeme sme bez atmosféry a magnetického pola, ktoré nás chránia pred kozmickými lúčmi – holými jadrami atómov, ktoré sa pohybujú rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla.

Tieto lúče môžu poškodiť DNA, vyvolať zápaly, spôsobiť mutácie a v najhoršom prípade spôsobiť rakovinu. Embryo je najzraniteľnejšie počas prvého mesiaca, keď sa jeho bunky rýchlo delia a vytvárajú základné štruktúry. Stačí jeden zásah, ktorý môže viesť k potratu.

VYSVETĽUJEME Koľko hviezd je vo vesmíre? Tie na oblohe dokážeš spočítať, skutočné číslo ti však vyrazí dych

Prostredie bez gravitácie

Ani po narodení by problém nezmizol. Dieťa by pokračovalo vo vývoji v prostredí bez gravitácie. Mohlo by mať problém s reflexmi a koordináciou, ktoré sú závislé od vnímania „hore“ a „dole“. A radiácia by naň pôsobila ďalej, pričom by mohla ovplyvniť jeho mozog, pamäť či správanie.

Teoreticky by dieťa mohlo vzniknúť a narodiť sa aj vo vesmíre. V praxi je to však riskantné - potrebujeme chrániť embryo pred radiáciou, zabrániť predčasnému pôrodu a zistiť, ako sa vysporiadať s mikrogravitáciou. Kým tieto otázky nezodpovieme, pôrod vo vesmíre zostáva len hypotézou.

• Vo vesmíre prvýkrát objavili molekulu skutočného cukru.
• Objav zverejnil magazín Nature Astronomy.
• Cukry sú dôležitou súčasťou DNA a RNA.
• Podobné molekuly môžu byť rozšírené po celej Mliečnej ceste.

Keď sa povie vesmír, väčšina ľudí si predstaví planéty, čierne diery alebo vzdialené galaxie. Vedci však tentoraz našli niečo oveľa nenápadnejšie - a možno ešte fascinujúcejšie. V oblaku plynu a prachu medzi hviezdami objavili molekulu cukru, píše Geekspin na základe správy AP.

Zem má vlastný mini-mesiac. Konečne máme prvé zábery, jeho pôvod môže byť mimoriadne zaujímavý

Na prvý pohľad to neznie ako veľká senzácia, no práve takéto molekuly môžu pomôcť vysvetliť, ako sa kedysi zrodil život. Výsledky výskumu publikované v magazíne Nature Astronomy naznačujú, že základné chemické stavebné kamene života sa mohli vo vesmíre vytvárať dávno predtým, než vznikli planéty ako Zem.

Cukor, ktorý sa túlal medzi hviezdami

Medzinárodný tím astronómov objavil vo vesmírnom priestore erytrulózu. Ide o prirodzene sa vyskytujúci cukor, ktorý na Zemi nájdeme napríklad v malinách, ale využíva sa aj v niektorých samoopaľovacích prípravkoch.

Najzaujímavejšie je, že ide o prvý prípad, keď vedci objavili skutočný cukor v takzvanom medzihviezdnom prostredí. To tvoria obrovské oblaky plynu a prachu rozprestierajúce sa medzi hviezdami. Práve v nich sa rodia nové hviezdy aj planéty.

Maliny

Pixabay/

Samotná erytrulóza síce nie je nevyhnutná pre život, no cukry vo všeobecnosti patria medzi najdôležitejšie molekuly biológie. Dodávajú bunkám energiu a zároveň tvoria základnú súčasť DNA a RNA, teda molekúl, ktoré uchovávajú a prenášajú genetickú informáciu.

Ak sa takéto látky dokážu prirodzene vytvárať už v oblakoch medzi hviezdami, znamená to, že potrebné ingrediencie pre vznik života nemuseli vzniknúť až na planétach. Mohli byť pripravené už dávno pred ich vznikom.

Zachytili chemický podpis

Vedci skúmali obrovský molekulový oblak neďaleko stredu Mliečnej cesty. Pomocou mimoriadne citlivých rádioteleskopov Yebes s priemerom 40 metrov a IRAM s priemerom 30 metrov v Španielsku hľadali jedinečné rádiové signály, ktoré jednotlivé molekuly prirodzene vyžarujú.

Vedci vytvorili v laboratóriu čiernu dieru. To, čo sa stalo potom, prekvapilo aj samotných fyzikov

Každá chemická zlúčenina totiž zanecháva vlastný „odtlačok prsta“. Keď výskumníci porovnali signály zachytené vo vesmíre s laboratórnymi meraniami na Zemi, potvrdili prítomnosť plynnej erytrulózy.

Skladačka pôvodu života je opäť o niečo väčšia

Nejde pritom o prvú organickú molekulu objavenú vo vesmíre. Počas posledných desaťročí astronómovia našli viacero zlúčenín súvisiacich s genetickým materiálom aj ďalšími chemickými procesmi potrebnými pre život.

Misia NASA OSIRIS-REx napríklad objavila vo vzorkách z asteroidu Bennu viacero cukrov vrátane ribózy, ktorá tvorí dôležitú súčasť RNA. Nový objav teraz rozširuje zoznam známych molekúl a erytrulóza patrí medzi najzložitejšie cukry, aké sa doteraz podarilo v medzihviezdnom priestore identifikovať.

Vo vesmíre prvýkrát objavili molekulu skutočného cukru

Nasa/jpl-caltech/s. Stolovy (spitzer Science Center/caltech)/

Takýchto miest môže byť vo vesmíre oveľa viac

Vedci teraz riešia jednu z najväčších otázok modernej vedy - vznikli základné stavebné kamene života priamo na Zemi, alebo ich priniesli kométy a asteroidy? Nový objav posilňuje možnosť, že mnohé z nich existovali ešte pred vznikom Slnka aj celej Slnečnej sústavy.

Laboratórne experimenty navyše ukazujú, že erytrulóza sa môže premieňať na ďalšie cukry, ktoré zohrávajú ešte dôležitejšiu úlohu pri chemických reakciách spájaných so vznikom prvých foriem života.

Výskumníci preto plánujú hľadať podobné molekuly aj v ďalších oblastiach Mliečnej cesty. Ak budú rovnako rozšírené, chemické procesy, ktoré pripravili pôdu pre život na Zemi, by mohli prebiehať aj na nespočetných ďalších miestach vo vesmíre.

• Zem sprevádza vzácny „minimesiac“ Kamoʻoalewa.
• Čínska sonda Tianwen-2 ho prvýkrát odfotila z vzdialenosti len 20 kilometrov.
• Vedci chcú zistiť, či ide o úlomok Mesiaca.
• Sonda neskôr zamieri aj ku kométe s nezvyčajným šesťramenným chvostom.

Je známe, že Zem má len jeden Mesiac. V skutočnosti však našu planétu sprevádza aj oveľa nenápadnejší vesmírny spoločník. Volá sa Kamoʻoalewa a nejde o klasický mesiac, ale o mimoriadne vzácny takzvaný kvázi-satelit. Teraz sa stal hviezdou novej vesmírnej misie, ktorá priniesla historicky prvé detailné zábery z jeho bezprostrednej blízkosti, píše portál ScienceAlert.

Vedci vytvorili v laboratóriu čiernu dieru. To, čo sa stalo potom, prekvapilo aj samotných fyzikov

Prvá fotografia z tesnej blízkosti

Čínska národná vesmírna agentúra vyslala v máji 2025 sondu Tianwen-2 na svoju prvú misiu zameranú na odber vzoriek z asteroidu. Po 13 mesiacoch letu a približne jednej miliarde kilometrov dorazila k svojmu hlavnému cieľu.

Od 2. júla sa sonda pohybuje približne 20 kilometrov od Kamoʻoalewy. Práve z tejto vzdialenosti vznikla vôbec prvá fotografia objektu, ktorý vedci doteraz poznali len z pozorovaní teleskopmi.

Kamoʻoalewa má podľa odhadov priemer iba približne 40 až 100 metrov. Ak sa misia podarí podľa plánu, pôjde o najmenší asteroid, aký ľudská sonda kedy navštívila.

Nie je to mesiac, ale ani obyčajný asteroid

Kamoʻoalewa neobieha priamo okolo Zeme. Jeho hlavná obežná dráha vedie okolo Slnka, no pohybuje sa veľmi podobnou trasou ako naša planéta. Práve preto patrí medzi extrémne vzácne objekty označované ako kvázi-satelity. Doteraz ich vedci pri Zemi objavili len sedem.

Výskumníci dúfajú, že misia odpovie na viacero otázok. Zaujíma ich, či je asteroid iba voľnou hromadou hornín alebo jedným pevným telesom, či obsahuje stopy vody a ako sa počas miliárd rokov vyvíjala jeho obežná dráha.

V štúdii publikovanej začiatkom roka v magazíne Space Science Reviews fyzik Rongqiao Zhang z Pekingu spolu s kolegami napísal: „Spomedzi známych asteroidov v blízkosti Zeme je objekt 2016 HO3 mimoriadne vzácnym telesom, ktoré zdieľa obežnú dráhu s našou planétou.“

Učiteľka geografie ťa strašila zbytočne. Nové simulácie naznačujú, že Slnko nás možno napokon nepohltí

Vedci zároveň vysvetlili: „Ako kvázi-satelit Zeme má obežnú dobu veľmi podobnú tej zemskej, čo umožňuje energeticky úsporný let sondy. Navyše si udržiava stabilnú vzdialenosť približne 0,1 až 0,3 astronomickej jednotky od Zeme, čo vytvára priaznivé podmienky na sledovanie, riadenie aj komunikáciu.“

Je to kus nášho Mesiaca?

Najväčším lákadlom misie sú vzorky hornín, ktoré Tianwen-2 odoberie a prinesie späť na Zem. Niektoré predchádzajúce pozorovania totiž naznačujú, že Kamoʻoalewa by mohol byť úlomkom Mesiaca, ktorý bol kedysi dávno vyvrhnutý pri mohutnej zrážke.

Samotní vedci vo vedeckom článku upozorňujú, že jeho „nezvyčajná obežná dráha, záhadný pôvod a stále nevyriešené fyzikálne vlastnosti z neho robia ideálneho kandidáta na hľadanie odpovedí o vzniku kvázi-satelitov Zeme a vývoji ich obežných dráh.“

Snímky zhotovené počas misie Artemis II, pri ktorej loď Orion s posádkou obletela Mesiac.

NASA

Po približne deviatich mesiacoch pri Kamoʻoalewe sa sonda vydá k ďalšiemu cieľu. Zamieri ku kométe 311P za obežnou dráhou Marsu, ktorá vedcov fascinuje svojím nezvyčajným šesťramenným prachovým chvostom. Ešte predtým však pri prelete okolo Zeme odhodí kapsulu so vzorkami, ktoré môžu definitívne vyriešiť záhadu nášho „minimesiaca“.

• Vedci vytvorili analóg čiernej diery pomocou laserov a optického vlákna.
• Prvýkrát pozorovali jav, ktorý pripomína „vyparovanie“ čiernej diery.
• Objav naznačuje, že Hawkingovo žiarenie môže vzniknúť jednoduchšie, než sa predpokladalo.
• Výsledky publikoval prestížny magazín Nature.

Predstava, že z čiernej diery neunikne vôbec nič, patrí medzi najznámejšie fakty o vesmíre. Je to však len časť pravdy. Už v roku 1974 totiž fyzik Stephen Hawking navrhol, že čierne diery by mali veľmi pomaly strácať energiu vo forme takzvaného Hawkingovho žiarenia, píše portál ScienceAlert.

Je rovnako stará ako vesmír a vie tvarovať galaxie. Vetry tejto čiernej diery dujú rýchlosťou 58 miliónov kilometrov za hodinu

Tento jav sa zatiaľ nikdy nepodarilo priamo pozorovať vo vesmíre. Nový výskum publikovaný v magazíne Nature však ukazuje, že vedci sa k odpovedi dostali inou cestou - vytvorili laboratórny model čiernej diery zo svetla.

Čierna diera, ktorá vznikla v optickom vlákne

Medzinárodný tím vedený Lorenzom Procopiom z Univerzity v Paderborne v Nemecku nepracoval s gravitačným monštrom vo vesmíre. Namiesto toho využil ultrarýchle laserové impulzy prechádzajúce špeciálne navrhnutým optickým vláknom.

Jeden laserový impulz dočasne zmenil vlastnosti vlákna tak, že pre druhý impulz vznikla hranica pripomínajúca horizont udalostí čiernej diery. Práve za touto hranicou už vo vesmíre nedokáže uniknúť ani svetlo.

Podobné experimenty už v minulosti napodobnili Hawkingovo žiarenie. Tentoraz však vedci hľadali niečo oveľa jemnejšie - stopu po tom, ako systém pri vzniku žiarenia prichádza o energiu.

Ako sa môže čierna diera „vyparovať“?

Podľa Hawkingovej teórie kvantové javy v okolí horizontu udalostí spôsobujú vznik tepelného žiarenia. To znamená, že čierna diera postupne odovzdáva energiu svojmu okoliu. Extrémne pomaly sa tak môže zmenšovať, až sa po obrovskom čase úplne vyparí.

Problém je, že toto žiarenie je neuveriteľne slabé. Vedci očakávajú, že pri skutočných čiernych dierach je takmer nemožné odlíšiť ho od ostatného žiarenia vo vesmíre. Práve preto vznikajú laboratórne analógy, ktoré sa správajú podľa rovnakých fyzikálnych pravidiel.

Dve supermasívne čierne diery sa môžu zraziť už o pár desiatok rokov. Pocítiť to môžeme aj priamo na Zemi

Pomohli si príkladom s kolieskovými korčuľami

Na vysvetlenie javu vedci používajú jednoduchú predstavu. Predstav si dvoch ľudí na kolieskových korčuliach. Ak jedného odstrčíš dopredu, sám sa pohneš opačným smerom. Každá akcia má svoju reakciu.

Podobne funguje aj takzvaná spätná reakcia. Ak Hawkingovo žiarenie odnesie časť energie, samotná čierna diera musí o rovnaké množstvo energie prísť. Výskumníci preto nehľadali samotné žiarenie, ale drobnú zmenu v laserovom impulze, ktorý ho vytvoril. A práve tú sa im podarilo zachytiť.

Výsledok prekvapil aj samotných fyzikov

Doteraz sa predpokladalo, že Hawkingovo žiarenie v podobných experimentoch vzniká cez zložitý sled optických procesov. Nové merania však naznačujú, že celý mechanizmus môže byť oveľa jednoduchší. „To zjednodušuje teoretické chápanie a otvára nové možnosti výpočtu efektov v podobných systémoch. Môže to dokonca objasniť, ako vzniká Hawkingovo žiarenie v gravitácii,“ povedal Lorenzo Procopio.

Autori štúdie dodávajú: „Náš experiment a teória ukazujú, že Hawkingovo žiarenie je výsledkom priameho procesu. Možno aj skutočné čierne diery žiaria podobne jednoduchým spôsobom. Takáto spätná reakcia by mohla podrobne vysvetliť, ako sa čierne diery vyparujú.“

Mohlo by to vyriešiť jednu z najväčších záhad fyziky

Skutočné čierne diery budú zrejme ešte veľmi dlho mimo dosahu podobných meraní. Ak sa však rovnaký mechanizmus podarí potvrdiť aj v ďalších laboratórnych modeloch, pôjde o silný dôkaz, že vedci odhalili niečo skutočne základné o Hawkingovom žiarení.

To by mohlo pomôcť aj pri riešení slávneho informačného paradoxu - otázky, čo sa stane s informáciami, ktoré čierna diera pohltí. Je to problém, ktorému sa Stephen Hawking venoval až do svojej poslednej vedeckej práce v roku 2018.

• Austrália našla na pláži šesť záhadných kovových gulí.
• Pravdepodobne ide o časti rakety po návrate z obežnej dráhy.
• Okolie nálezu uzavreli pre možné nebezpečné látky.
• Podobné objekty sa našli už nielen v Austrálii, ale aj Afrike.

Nie každý deň sa počas prechádzky po pláži natrafí na niečo, čo pripomína rekvizitu z vesmírneho filmu. Obyvatelia austrálskeho pobrežia však cez víkend objavili šesť veľkých kovových gulí, ktoré okamžite vyvolali množstvo otázok, píše portál BBC News.

Spustili najväčší fotoaparát sveta. Zaznamená 10 terabajtov dát za jedinú noc pozorovania

Vedci majú hlavného podozrivého

Austrálska vesmírna agentúra oznámila, že už pozná pravdepodobný pôvod záhadných objektov. Podľa jej vyjadrenia „objekty zrejme predstavujú tlakové nádoby z nosnej vesmírnej rakety“. Agentúra zároveň spolupracuje s medzinárodnými partnermi, aby definitívne potvrdila, z ktorej rakety pochádzajú.

Podľa odborníkov miesto nálezu aj vzhľad gulí zodpovedajú troskám cudzieho raketového stupňa, ktorý sa nedávno vrátil z obežnej dráhy späť do atmosféry.

Na pláži platia prísne pravidlá

Objekty našli na pláži Forrest Beach severne od mesta Townsville. Hasiči okamžite vytvorili okolo nálezu bezpečnostnú zónu s polomerom 50 metrov a upozornili verejnosť, aby sa predmetov za žiadnych okolností nedotýkala.

Na internete sa objavili špekulácie, že by mohlo ísť o nádrže na raketové palivo. Ak by v nich zostali zvyšky obsahu, mohli by obsahovať vysoko horľavé alebo chemicky reaktívne látky. Miestne médiá informovali, že špecialisti v ochranných oblekoch uložili gule do špeciálnych kontajnerov na nebezpečný materiál pod dohľadom polície.

Učiteľka geografie ťa strašila zbytočne. Nové simulácie naznačujú, že Slnko nás možno napokon nepohltí

Nie je to prvý podobný prípad

Majiteľka miestneho občerstvenia Lisa Scobie priznala, že dedinu nález poriadne vydesil. „Je tu veľmi pokojne a veľa sa toho nedeje. Takýto nezvyčajný ruch preto vyvolal veľkú zvedavosť,“ povedala pre austrálsku televíziu ABC.

Austrália sa s podobnými nálezmi nestretla prvýkrát. V roku 2023 India potvrdila, že veľká kovová kupola, ktorú more vyplavilo pri Perthe, pochádzala z rakety Polar Satellite Launch Vehicle. Takmer identickú guľu objavili už v roku 2011 aj v odľahlej časti Namíbie. Odborníci sa vtedy domnievali, že išlo o palivovú nádrž s hydrazínom, mimoriadne nestálou látkou používanou v raketovej technike.

• Perseverance prešiel na Marse viac ako 42 kilometrov.
• Napriek prachu, vetru a poškodeniu jedného senzora pokračuje v misii.
• Rover pomohol objaviť organické zlúčeniny v marťanských vzorkách.
• Jeho misia môže pokračovať ešte niekoľko rokov.

Predstava zabehnúť maratón je pre mnohých výzvou. Ešte neuveriteľnejšie však znie, keď sa to podarí robotovi na planéte vzdialenej milióny kilometrov od Zeme. Presne to teraz oznámila NASA.

Učiteľka geografie ťa strašila zbytočne. Nové simulácie naznačujú, že Slnko nás možno napokon nepohltí

Rover Perseverance totiž prešiel na povrchu Marsu viac ako 42 kilometrov, teda vzdialenosť klasického maratónu, píše portál Extreme Tech. Perseverance pristál na povrchu 18. februára 2021, k dnešnému dňu je teda na Marse približne 5 rokov a 4 mesiace.

Na Marse je každá cesta oveľa náročnejšia

Hoci NASA často plánuje svoje misie konzervatívne a počíta s kratšou životnosťou zariadení, Mars patrí medzi najnehostinnejšie miesta v Slnečnej sústave. Vedci očakávali, že prach, silný vietor či opotrebovanie mechanických častí budú pre rover obrovskou skúškou.

Perseverance si pritom prešiel naozaj náročnými podmienkami. Zažil najsilnejšie vetry aj najčastejšie prachové víry spomedzi všetkých roverov, ktoré sa po Marse pohybovali. V roku 2022 mu silná búrka poškodila snímač rýchlosti vetra. Ostatné meteorologické prístroje však zostali funkčné a rover pokračoval v práci.

Na počesť maratónskeho míľnika NASA zverejnila snímku z družice Mars Reconnaissance Orbiter. Žltým kruhom na nej označila samotný rover a za ním sú jasne viditeľné stopy, ktoré počas rokov zanechal na povrchu v blízkosti krátera Jezero.

Hľadanie života pokračuje

Perseverance za čas svojej misie výrazne rozšíril poznatky o Marse. Zhromažďuje údaje o počasí, skúma horniny a vytvára detailné fotografie povrchu. Len nedávno vedci zverejnili výskum, ktorý potvrdil prítomnosť makromolekulárneho uhlíka vo vzorkách analyzovaných roverom.

Takéto organické zlúčeniny samy osebe nepredstavujú dôkaz života. Pomáhajú však vedcom skladať mozaiku dávnej histórie Marsu a zisťovať, či na planéte kedysi existovali podmienky vhodné pre život.

NASA predstavila posádku Artemis III. Astronautov čaká kľúčová úloha, ktorá vráti ľudstvo na Mesiac

Rover poháňa rádioizotopový zdroj energie, ktorý sa prirodzene postupne oslabuje. Neznamená to však koniec misie. Energia bude síce časom ubúdať, no Perseverance by mal podľa NASA zostať vedecky užitočný ešte dlhé roky. Je to pripomienka, že aj stroj, ktorý pristál na cudzej planéte bez možnosti opravy, dokáže po rokoch stále posúvať hranice ľudského poznania.

• Rubinovej observatórium spustilo 10-ročné mapovanie nočnej oblohy.
• Najväčší digitálny fotoaparát na svete vytvorí približne 1 000 snímok za každú noc.
• Počas testovania objavil viac ako 11-tisíc dovtedy neznámych asteroidov.
• Vedci hovoria, že vzniká „najväčší vesmírny film všetkých čias“.

Keď si dnes večer pozrieš na hviezdy, niekde na vrchole chilských hôr bude obrovská kamera robiť presne to isté. Len s jedným rozdielom - zachytí detaily, ktoré ľudské oko nikdy neuvidí. A bude to robiť každú jasnú noc počas nasledujúcich 10 rokov, píše portál Digital Camera World.

Vedci možno prvýkrát uvideli temnú hmotu. Ak sa ich zistenie potvrdí, pôjde o prelom desaťročia

Začína sa najväčšie natáčanie vo vesmíre

Vera C. Rubin Observatory oficiálne spustilo svoj desaťročný prieskum nočnej oblohy. Hlavnou hviezdou projektu je najväčší digitálny fotoaparát, aký bol doteraz postavený. Vývoj technológie trval približne 20 rokov a vedci veria, že zmení spôsob, akým skúmame vesmír.

Kamera s rozlíšením 3 200 megapixelov vytvorí časozberný záznam južnej oblohy. Každých približne 40 sekúnd urobí novú fotografiu a počas jednej noci ich vznikne okolo tisíc. To znamená približne 10 terabajtov dát za jedinú noc pozorovania.

„Dnes začíname natáčať najväčší vesmírny film, aký bol kedy vytvorený,“ povedal Brian Stone, ktorý momentálne vykonáva povinnosti riaditeľa americkej National Science Foundation.

Kamera, ktorá váži ako auto

Samotná kamera váži približne 2 800 kilogramov, teda podobne ako väčšie osobné auto. Nachádza sa na vrchole hory v Čile, kde sú ideálne podmienky na astronomické pozorovania. Projekt prevádzkujú organizácie National Science Foundation NOIRLab a SLAC National Accelerator Laboratory amerického ministerstva energetiky.

Vedci hovoria, že kombinácia extrémne vysokého rozlíšenia a mimoriadne širokého zorného poľa umožní sledovať zmeny na oblohe spôsobom, ktorý doterajšie observatóriá nedokázali.

Prvé objavy prišli ešte pred štartom

To, že nejde len o ambiciózny plán, ukázalo už testovanie systému. Počas približne 1,5 mesiaca skúšobnej prevádzky observatórium objavilo viac ako 11-tisíc asteroidov, ktoré dovtedy nikto nezaznamenal.

Dvaja YouTuberi z USA objavili Slovensko. O našej krajine takmer nič nevedeli, po príchode zostali v nemom úžase

Obrovské množstvo dát budú spracúvať špecializované algoritmy. Výskumníci odhadujú, že systém môže každú noc odoslať až sedem miliónov upozornení na nové alebo meniace sa objekty vo vesmíre.

„Trvalo 20 rokov tvrdej vedeckej práce, vývoja a inžinierstva, kým sme sa dostali do bodu, keď môžeme povedať: Akcia! Začíname nakrúcať tento veľkolepý film o vesmíre. Milióny upozornení z posledných mesiacov dokazujú, že observatórium už funguje ako stroj na objavy. Teraz všetko spúšťame naplno,“ uviedol zástupca riaditeľa prevádzky observatória Marshall.

• Zem možno Slnko napokon nepohltí.
• Nové simulácie ukazujú slabší gravitačný vplyv umierajúcej hviezdy.
• Merkúr a Venuša by však podľa vedcov neprežili.
• Aj keby Zem zostala na obežnej dráhe, život na nej zanikne oveľa skôr.

Aj teba kedysi vydesila predstava, že nás jedného dňa pohltí Slnko? Predstav si, že by si dostal správu, že jedna z najväčších vesmírnych hrozieb pre Zem možno vôbec nenastane, píše portál Vice.

Je Zem pripravená na stret s asteroidom? NASA prezradila, či by se to zvládli

Presne s takou myšlienkou prichádza nový výskum publikovaný v magazíne Astronomy & Astrophysics. Vedci pomocou modernejších počítačových simulácií naznačujú, že Zem by sa mohla vyhnúť osudu, ktorý jej astronómovia predpovedali celé desaťročia.

Stará predpoveď možno neplatí

Doteraz sa predpokladalo, že približne o 5 miliárd rokov Slnko spotrebuje vodík vo svojom jadre a nafúkne sa do podoby červeného obra. Pri tomto procese malo postupne pohltiť Merkúr, Venušu a napokon aj Zem.

Nové simulácie však ukazujú, že situácia môže byť zložitejšia. Keď bude Slnko starnúť, začne síce Zem priťahovať silnejšími slapovými silami, no zároveň bude do okolitého vesmíru vyvrhovať obrovské množstvo svojej hmoty prostredníctvom hviezdneho vetra.

Zem

Michala Garrison/nasa Earth Obse/Via Reuters

Práve strata hmotnosti oslabuje gravitačný vplyv hviezdy. Výsledkom môže byť pomalé vzďaľovanie planét od Slnka, namiesto ich nevyhnutného pádu do jeho útrob.

Pomohol aj pohľad na inú hviezdu

Výskumníci do modelov zapracovali nielen pokročilejšie poznatky z astrofyziky, ale aj pozorovania hviezdy L2 Puppis, ktorá sa svojím vývojom podobá tomu, čo raz čaká naše Slnko. Podľa autorov štúdie môžu byť slapové sily Slnka výrazne slabšie, než sa doteraz predpokladalo.

Ak sa tento scenár potvrdí, obežná dráha Zeme by sa mohla rozšíriť natoľko, že by zostala tesne za hranicou pohltenia. Podobný osud by podľa simulácií čakal aj Mars. Menej šťastia by mali Merkúr a Venuša, ktoré by Slnko pravdepodobne aj tak zničilo.

Návšteva mimozemšťanov na našej planéte? Vedkyňa uviedla tri dôvody, ktoré poriadne schladia každého fanúšika UFO

Únik ešte neznamená záchranu

Vedci zároveň upozorňujú, že prežitie obežnej dráhy neznamená prežitie života. Dávno predtým, ako sa Slnko nafúkne na svoju maximálnu veľkosť, jeho rastúce teplo odparí oceány, zničí atmosféru a premení Zem na neobývateľný svet. Planéta síce môže fyzicky zostať na svojom mieste, no všetko živé z nej zmizne.

Našťastie ide o udalosti vzdialené približne päť miliárd rokov. Ľudstvo tak má viac než dosť času na to, aby prišlo s riešeniami, ktoré dnes zatiaľ poznáme len zo science fiction.

Objav vykonaný tímom vedcov pod vedením astronómov University of Wisconsin-Madison ukazuje úlohu, ktorú môže napájanie supermasívnych čiernych dier v srdciach takzvaných „aktívnych galaktických jadier“ alebo „AGN“ zohrávať pri tvarovaní širšieho priestoru galaxií okolo nich.

Vedci priniesli prelomový nový spôsob skúmania čiernych dier. Súčasťou medzinárodného tímu bol aj Slovák Michal

Vzdialený obor

Výskumníci v štúdii, publikovanej v magazíne The Astrophysical Journal, dospeli k svojim zisteniam pomocou osemročných údajov o kvazare SBS 1408+544, ktorý sa nachádza 13 miliárd svetelných rokov ďaleko v súhvezdí Bootes.

Tieto údaje boli zhromaždené v rámci projektu mapovania odrazu Black Hole Mapper, ktorý uskutočnila spoločnosť Sloan Digital Sky Survey (SDSS). Svetlo z SBS 1408+544 putovalo na Zem 13 miliárd rokov; čo je takmer toľko, koľko existuje vesmír - ten je starý 13,8 miliardy rokov.

Zatiaľ čo sa predpokladá, že v srdci väčšiny galaxií existujú supermasívne čierne diery s hmotnosťou ekvivalentnou miliónom alebo niekedy miliardám sĺnk, nie všetky z nich poháňajú kvazary. Kvazarové čierne diery sú obklopené hmotou v sploštenom vírivom oblaku nazývanom „akréčny disk”, ktorý ich postupne zásobuje materiálom.

Čierna diera

Unsplash

Intenzívna žiara

Obrovský gravitačný vplyv centrálnej supermasívnej čiernej diery kvazaru spôsobuje trenie a slapové sily, ktoré zahrievajú hmotu akrečného disku, čo spôsobuje, že intenzívne žiari. Navyše hmota, ktorá nie je privádzaná do supermasívnej čiernej diery, je nasmerovaná k pólom kozmického titánu pomocou silných magnetických polí, kde je zrýchlená na rýchlosť blízku svetlu a vystrelená. Tieto prúdy z každého pólu čiernej diery sú tiež sprevádzané emisiami elektromagnetického žiarenia.

Nielenže toto žiarenie robí niektoré kvazary jasnejšie ako kombinované svetlo každej hviezdy v galaxiách okolo nich, ale toto svetlo tiež formuje tieto galaxie a ponúka astronómom užitočné meradlo na meranie vplyvu čiernych dier na galaxie vo všeobecnosti.

„Materiál v tomto [akréčnom] disku vždy padá do čiernej diery a trenie tohto ťahania zahrieva disk a robí ho veľmi, veľmi horúcim a veľmi, veľmi jasným,” vysvetlila vedúca tímu a profesorka madisonskej astronómie Catherine Grierová. „Tieto kvazary sú skutočne žiarivé a keďže existuje veľký rozsah teplôt od vnútra až po vzdialené časti disku, ich emisia pokrýva takmer celé elektromagnetické spektrum.”

VIDEO Čo by sa stalo, ak by ťa pohltila čierna diera? NASA zverejnila realistickú vizualizáciu, ktorou to zobrazuje

Nepredstaviteľná veľkosť

Jasné svetlo z tohto konkrétneho kvazaru umožnilo Grierovej a kolegom sledovať vetry plynného uhlíka. Dosiahlo sa to meraním medzier v širokom spektre elektromagnetického žiarenia emitovaného kvazarom, čo indikovalo, že svetlo je absorbované atómami uhlíka.

Tím zistil, že zakaždým, keď merali toto absorpčné spektrum počas 130 pozorovaní SBS 1408+544, časom sa zvýšilo - keď žiarenie z kvazaru odtlačilo materiál z jeho okolia. Tento materiál vytvoril supermasívne vetry čiernej diery, ktoré dosahovali rýchlosť až 58 miliónov kilometrov za hodinu, čo je asi 45-tisíc násobok rýchlosti zvuku.

„Tento posun nám hovorí, že plyn sa pohybuje rýchlo a stále rýchlejšie,” povedal spoluvedúci tímu a absolvent astronómie Robert Wheatley. „Vietor sa zrýchľuje, pretože je tlačený žiarením, ktoré je odstreľované z akrečného disku.”

Čierna diera

Unsplash

Vedci mali podozrenie, že už predtým zaznamenali zrýchľujúce sa vetry supermasívnych čiernych dier, ale toto je prvýkrát, čo bolo pozorovanie podložené pevnými dôkazmi. Takéto kozmické vetry sú veľmi zaujímavé pre astronómov, pretože plyn, okolo ktorého sa pohybujú, slúži ako stavebné kamene hviezd.

Náš spiaci obor

To znamená, že ak sú vetry čiernych dier dostatočne silné, môžu prerušiť tvorbu hviezd, čím „zabijú“ svoje hostiteľské galaxie. Môžu tiež pripraviť centrálne supermasívne čierne diery o palivo, čím skončia svoje dni ako kvazarové stroje.

Astronómovia zostali v nemom úžase. Objavili najžiarivejší objekt vo vesmíre, žiari tak silno ako 500 biliónov Sĺnk

To by mohlo premeniť aktívnu galaxiu na tichú galaxiu, ako je Mliečna dráha, ktorá okrem toho, že veľmi pomaly vytvára hviezdy, má vo svojom srdci aj čiernu dieru - „spiaceho obra“. Sagittarius A*, naša čierna diera, je však obklopená tak malým množstvom hmoty, že jej potrava pozostávajúca z plynu a prachu sa rovná tomu, ako keby človek zje zrnko ryže každý milión rokov.

Vetry čiernych dier, ako sú tie, ktoré tím videl, by tiež mohli cestovať za okraje svojich galaxií a ovplyvňovať susedné galaxie a nakoniec aj susedné supermasívne čierne diery v srdci týchto galaxií.

„Hneď som vedela, že to bolo niečo výnimočné,” povedala v roku 2018 Mona Sirbescu, geologička z Central Michigan University (CMU), po preskúmaní objektu. „Je to najcennejší exemplár, aký som kedy v živote držala, z finančného aj vedeckého hľadiska.”

Mimozemská zbraň bola vyrobená zo vzácneho meteoritu. Unikátny hrot šípu je starý viac ako tritisíc rokov

Mazurekov vesmírny kameň

Bol to David Mazurek, muž z Grand Rapids, ktorý Monu požiadal, aby preskúmala kameň, ktorý vlastnil 30 rokov. Pre odborníčku to bola bežná požiadavka, s ktorou sa stretávala počas celej kariéry, no dlhé roky neprinášala žiadne vzrušujúce výsledky.

Tentokrát to však bolo o inom. Nielenže to bol skutočne vesmírny objekt, ale ešte aj veľkolepý. Objekt, prezývaný Edmorský meteorit, je veľký železo-niklový meteorit so značným množstvom niklu, ktorý tvorí asi 12 percent.

No ako sa dostal k Mazurekovi? To je príbeh sám o sebe. Keď si David v roku 1988 kúpil farmu v Edmore v štáte Michigan, predchádzajúci majiteľ ho predviedol po pozemku a videl veľkú, zvláštne vyzerajúcu skalu, ktorú použili ako zarážku dverí prístrešku.

Patril k farme, a tak sa s ňou aj predal

Keď sa Mazurek opýtal odchádzajúceho majiteľa na skalu, povedali mu, že zarážka dverí je v skutočnosti meteorit. Muž ďalej povedal, že v 30. rokoch 20. storočia on a jeho otec videli, ako meteorit v noci dopadol na ich pozemok, „a keď udrel, narobil strašný hluk“.

Nasledujúce ráno dvojica našla kráter, ktorý zostal po objekte, a vykopala meteorit z novovytvorenej priekopy. Podľa ich slov bol ešte teplý. A čo na tom bolo najšialenejšie? Muž povedal Mazurekovi, že keďže meteorit bol súčasťou majetku, teraz bude patriť jemu.

A tak si Mazurek nechal vesmírnu skalu 30 rokov a naďalej ju používal ako zarážku dverí – okrem prípadov, keď jeho deti vzali skalu do školy na ukážku. Nakoniec si všimol, že ľudia zarábajú peniaze hľadaním a predajom malých kúskov meteoritov, a tak usúdil, že by si mal dať ohodnotiť aj svoj obrovský kameň.

Rok 2023 bude bohatý na vesmírne úkazy. Pozri si prehľad dní, kedy na oblohe uvidíš brutálne divadlo

Desiatky tisíc dolárov

„Čo sa s nimi zvyčajne deje v tomto bode je, že meteority môžu byť buď predané a vystavené v múzeu, alebo predané zberateľom a predajcom, ktorí chcú zarobiť,“ povedala Sirbescu.

Nakoniec Mazurek predal svoj meteorit Abramsovmu planetáriu na Michiganskej štátnej univerzite a prisľúbil 10 percent neočakávanej sumy oddeleniu zemských a atmosférických vied CMU, kde Sirbescu identifikovala skutočnú identitu skaly. Dostal zaň 75-tisíc dolárov. A to rozhodne nie je zlá suma za starú zarážku dverí.

• Vesmír je príliš veľký aj pre veľmi vyspelú civilizáciu.
• Cesta k Zemi by stála absurdné množstvo energie.
• Naša atmosféra by pre mimozemšťanov nemusela byť vôbec vhodná.
• Vedci mimozemský život hľadajú, no dôkaz zatiaľ nemáme.

Keď americká vláda zverejní stovky kedysi utajovaných prípadov neidentifikovaných anomálnych javov a do kín príde nový Spielbergov film o mimozemskom živote, internet nepotrebuje veľa. Stačí pár rozmazaných záberov, niekoľko vážnych tlačoviek a z otázky, či sme vo vesmíre sami, je opäť kolektívna posadnutosť, píše portál The Conversation.

Niekoľko vedcov s prístupom k tajným projektom záhadne zomrelo alebo zmizlo. Prípad vyšetruje FBI, konšpirácie bežia naplno

Lenže medzi vetou „mimozemský život možno existuje” a „mimozemšťania nám lietajú nad hlavami” je obrovská vzdialenosť. Carol Oliver, profesorka vedeckej komunikácie a astrobiológie na UNSW Sydney, pripomína, že prieskumy v Austrálii, Spojených štátoch a inde ukazujú niečo fascinujúce - približne tretina verejnosti verí, že mimozemšťania sú už tu. Veda však podľa nej ponúka triezvejší, a možno ešte zaujímavejší obraz.

Vesmír je absurdne veľký

Oliver to formuluje jednoducho: „Vesmír je obrovský - ďaleko za hranicou našej predstavivosti.“ Najbližšia hviezda k nášmu Slnku, Proxima Centauri, je vzdialená približne 40 biliónov kilometrov. To je 4,3 svetelného roka, teda vzdialenosť, ktorú svetlo prejde za 4,3 roka rýchlosťou 300-tisíc kilometrov za sekundu.

Ľudské sondy sú oproti tomu stále pomalé. Aj Parker Solar Probe, jedna z najrýchlejších kozmických lodí, sa pohybuje najviac približne 191 kilometrov za sekundu. K Proxime Centauri by jej to trvalo asi 6 650 rokov. A to hovoríme len o najbližšom hviezdnom susedstve, nie o galaktickej turistike.

Ak by mimozemská civilizácia vedela letieť takmer rýchlosťou svetla, narazila by na ďalší problém - čas. Einstein ukázal, že čas neplynie všade rovnako. Čím rýchlejšie sa loď pohybuje, tým pomalšie plynie čas pre jej posádku. Americký astronaut Scott Kelly sa po roku na Medzinárodnej vesmírnej stanici vrátil na Zem o zlomky sekundy mladší než jeho identické dvojča.

Pri ceste medzi hviezdami by však rozdiel nebol milisekundový, ale pokojne storočný. Oliver píše, že takíto cestovatelia by sa vrátili na planétu oveľa staršiu, než akú opustili: „Boli by časovými vyhnancami.“

Energia, ktorá nedáva zmysel

Druhý dôvod je menej romantický, ale zásadný - energia. Čím rýchlejšie sa vesmírna loď pohybuje, tým viac energie potrebuje. Pri rýchlosti svetla by mala nekonečnú hmotnosť a vyžadovala by nekonečné množstvo energie, čo je jednoducho fyzikálna stopka.

Prečo sme zatiaľ nenaklonovali človeka? Etické dôvody a technológie prebíja fakt, že vedci prišli na niečo ešte lepšie

A ani prázdny vesmír nie je úplne prázdny. Profesorka upozorňuje: „Existuje práve dosť častíc na to, aby sme sa nimi museli zaoberať.“ Pri extrémnych rýchlostiach by aj rozptýlené atómy vodíka pôsobili ako nebezpečné žiarenie. Mohli by poškodiť prístroje, ohroziť posádku a postupne ničiť plášť lode.

Teoreticky existujú predstavy o cestovaní rýchlejšom než svetlo, ako je Alcubierrov pohon, lenže aj ten dnes naráža na energetické nároky, ktoré sú mimo našich možností. Potom je tu jednoduchá otázka - prečo by supervyspelá civilizácia míňala túto energiu na Zem? Ak by zvládla medzihviezdne lety, pravdepodobne by väčšinu toho, čo máme my, vedela vyrobiť doma.

Naša planéta pre nás funguje, pre nich možno nie

Tretí dôvod je náš vlastný svet. Zem je pre nás príjemná, ale to neznamená, že by bola príjemná pre niekoho úplne iného. Život a planéta sa vyvíjali spolu. Kyslík, ktorý dýchame, sa v atmosfére začal výrazne hromadiť vďaka cyanobaktériám približne pred 2,4 miliardy rokov.

Vedkyňa uviedla tri dôvody, ktoré poriadne schladia každého fanúšika UFO

Instagram/ Speaktomeclasses

Pre nás je kyslík normálny. Pre mimozemský organizmus by však mohol byť toxický. Astronauti tiež nechodia po Mesiaci v tričku, ale v ochranných skafandroch. Lenže v populárnych príbehoch o návštevách mimozemšťanov sa podľa Oliver skafandre podozrivo často neobjavujú.

To však neznamená, že sme sami. Doteraz poznáme približne 6 200 exoplanét vo viac než 4 700 planetárnych systémoch a väčšina hviezd môže mať aspoň jednu planétu. Len v našej galaxii je viac než 100 miliárd hviezd. Mars, Europa, Enceladus či Titan navyše stále patria medzi miesta, kde sa skúma možný mikrobiálny život.

Od roku 1960 vieme hľadať mimozemskú inteligenciu aj cez rádiovú astronómiu. Projekty SETI Institute v Kalifornii a Breakthrough Listen pri Oxfordskej univerzite zatiaľ nenašli potvrdený signál. Nie je to dôkaz, že nikde nikto nie je. Je to skôr pripomienka, že v 13,8 miliardy rokov starom vesmíre skúšame počúvať len extrémne krátko. Ako pripomenul článok v magazíne Nature z roku 1959, šanca na úspech sa odhaduje ťažko, no „ak nehľadáme, šanca klesne na nulu.“

To je omnoho viac, ako je povrchová teplota Slnka, ktorá sa pohybuje na pomerne príjemných 5 778 Kelvinoch. Pre lepšiu predstavu, teplota na tejto planéte je taká vysoká, že láme molekuly vo svojej atmosfére na atómy. Ide tak o absolútneho lámača teplotných rekordov a najhorúcejší objekt svojho druhu, aký kedy ľudstvo našlo.

Mesiac nás pravdepodobne opúšťa. Z roka na rok sa čoraz viac vychyľuje z obežnej dráhy Zeme

Pozoruhodný objekt

Medzinárodný tím vedený astrofyzičkou Na‘amou Hallakoun z Weizmann Institute of Science v Izraeli nazval objekt WD0032-317B. Ich objav bol podrobne popísaný v článku prijatom do Nature Astronomy a momentálne dostupný na serveri arXiv.

Tento objav nám podľa tímu môže pomôcť pochopiť, čo sa stane s plynnými obrami podobnými Jupiteru obiehajúcich extrémne horúce masívne hviezdy, ktorých pozorovanie môže byť náročné kvôli vlastnostiam, ako je ich aktivita a rýchlosť rotácie.

Planéty obiehajúce blízko svojich hviezd sú ožiarené obrovským množstvom ultrafialového svetla. To môže spôsobiť, že sa ich atmosféra vyparí a molekuly v nich sa roztrhnú, čo je proces známy ako tepelná disociácia. O tomto extrémnom prostredí však veľa nevieme.

Ani planéta, ani hviezda

Hnedý trpaslík nie je tak celkom planéta, ale nie je ani celkom hviezda. Pri približne 13-násobku hmotnosti Jupitera môže mať objekt podobný planéte dostatok tlaku a tepla vo svojom jadre na zapálenie fúzie deutéria. To je ťažký izotop vodíka - teplota a tlak potrebný na jeho fúziu sú oveľa nižšie ako teplota a tlak potrebný na fúziu bežného vodíka, ktorý horí v jadrách hviezd.

Hnedí trpaslíci môžu dosiahnuť veľkosť asi 80-násobku hmotnosti Jupitera a teploty okolo 2 500 Kelvinov. Sú chladnejšie a tlmenejšie ako červení trpaslíci, ale žiaria v infračervených vlnových dĺžkach.

Teleskop Jamesa Webba hlási obrovský objav. Okolo kométy našiel vodu aj záhadu, ktorú si nikto nevie vysvetliť

Na druhej strane, bieli trpaslíci sú posledným štádiom života hviezd ako Slnko. Keď hviezde dôjde vodík vo svojom jadre, vyvrhne svoje vonkajšie vrstvy a jadro, ktoré už nie je podporované vonkajším tlakom fúzie, sa zrúti do ultrahustého objektu o veľkosti Zeme.

Nové pozorovania

Bieli trpaslíci žiaria zvyškovým teplom, ale proces smrti je veľmi energický – sú extrémne horúce, s teplotami porovnateľnými s teplotami modrých veleobrov. To nás privádza k WD0032-317, veľmi horúcej hviezde bieleho trpaslíka s nízkou hmotnosťou. Má asi 40 percent hmotnosti Slnka a horí pri teplotách okolo 37-tisíc Kelvinov.

Začiatkom 21. storočia údaje získané pomocou prístroja Ultra-Violet-Visual Echelle Spectrograph (UVES) na ďalekohľade Very Large Telescope Európskeho južného observatória naznačovali, že WD0032-317 sa pohyboval a ťahal ho na mieste neviditeľný spoločník na obežnej dráhe. Neskoré pozorovania v blízkej infračervenej oblasti naznačujú, že týmto spoločníkom bol hnedý trpaslík.

Umelecké zobrazenie hnedého trpaslíka

NASA/JPL-Caltech

Hallakou a jej kolegovia použili UVES na získanie nových pozorovaní hviezdy a zistili, že spoločníkom je hnedý trpaslík s hmotnosťou medzi 75 a 88-násobkom hmotnosti Jupitera na krkolomnej obežnej dráhe, ktorá trvá len 2,3 hodiny.

Šialený teplotný rozdiel

Keď je denná strana hnedého trpaslíka otočená k nám, astronómovia môžu merať vodík, ktorý vyžaruje, keď ho hviezda vyparuje. Keďže hnedý trpaslík a hviezda sú tak blízko pri sebe, trpaslík je prílivovo uzamknutý. To znamená, že jedna strana – denná – je neustále obrátená ku hviezde, zatiaľ čo druhá zostáva v permanentnej noci. 

„V závislosti od použitého modelu jadra bieleho trpaslíka sa vyhrievaná denná teplota spoločníka pohybuje medzi ≈7 250 a 9 800 Kelvinov a s teplotou na nočnej strane ≈1 300 − 3 000 Kelvinov. Teplotný rozdiel medzi nimi je približne 6-tisíc Kelvinov,” napísali vedci.

Riešenie na všetky problémy ľudstva? Profesor matematiky veril, že stačí vyhodiť Mesiac do vzduchu

Žiadna známa planéta ani hnedý trpaslík nie sú teplejšie, čo robí WD0032-317B nielen mimoriadne úžasným, ale aj vynikajúcim kandidátom na štúdium toho, ako extrémne horúce hviezdy dokážu vypariť svojich spoločníkov s nižšou hmotnosťou. Štúdium objektov ako WD0032-317B nám podľa vedcov môže pomôcť pochopiť ďalšie vzácne odľahlé objekty.

Ako informuje portál Space, NASA v priebehu týždňa potvrdila, že jej systém environmentálnej kontroly a podpory života (ECLSS) Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS) recykluje až 98 percent všetkej vody vylúčenej v akejkoľvek podobe z tiel astronautov, ktorí sú na palube.

VIDEO Duna sa vracia v epickom traileri. Timothée Chalamet jazdiaci na obrovskom piesočnom červovi ti vyrazí dych

Sci-fi sa stáva realitou

Pokiaľ si fanúšik diela Duna od spisovateľa Franka Herberta, tak systém na ISS v podstate funguje podobným spôsobom ako Stillsuits. Jedna časť systému ECLSS využíva „pokročilé odvlhčovače“ na zachytenie vlhkosti, ktorú posádka stanice dýcha, a potu, ktorí vylučujú pri plnení svojich každodenných úloh.

Na ISS sa nachádza ešte ďalší podsystém, nápadito nazývaný „zostava procesora moču“, ktorí premieňa moč na pitnú vodu pomocou vákuovej destilácie. Podľa NASA destilačný proces produkuje vodu a močovú soľanku, ktorá stále obsahuje regenerovateľnú H₂0.

Agentúra nedávno začala testovať aj nové zariadenie, ktoré dokáže extrahovať to, čo zostáva v soľanke, a práve vďaka tomuto systému NASA dosiahla 98-percentnú mieru regenerácie vody na ISS. Predtým stanica recyklovala asi 93 až 94 percent vody, ktorú astronauti so sebou privádzali na palubu.

Takmer 100 percent

„Je to veľmi dôležitý krok vpred vo vývoji systémov na podporu života,“ povedal Christopher Brown z NASA, ktorý je súčasťou tímu, ktorý riadi systémy podpory života na Medzinárodnej vesmírnej stanici. 

Mesiac nás pravdepodobne opúšťa. Z roka na rok sa čoraz viac vychyľuje z obežnej dráhy Zeme

Ak ti pomyslenie na to, že niekto iný pije moč, napína žalúdok, netráp sa. „Spracovanie je v zásade podobné niektorým systémom distribúcie vody na zemi, len vykonávané v mikrogravitácii,“ povedala Jill Williamsonová, manažérka vodných subsystémov ECLSS v NASA.

Čistejšia ako na Zemi

„Posádka nepije moč; pijú vodu, ktorá bola regenerovaná, filtrovaná a vyčistená tak, že je čistejšia ako to, čo pijeme tu na Zemi.“ Podľa Williamsonovej budú systémy ako ECLSS zásadné, pretože NASA vykonáva čoraz viac misií mimo obežnej dráhy Zeme.

Medzinárodná vesmírna stanica

Unsplash/Norbert Kowalczyk

„Čím menej vody a kyslíka musíme dopraviť, tým viac vedy možno pridať do nosnej rakety,“ povedala. „Spoľahlivé, robustné regeneračné systémy znamenajú, že posádka sa o to nemusí starať a môže sa sústrediť na skutočný zámer svojej misie.“

• NASA predstavila štvorčlennú posádku misie Artemis III.
• Astronauti v roku 2027 na Mesiaci nepristanú.
• Otestujú nové lunárne moduly a skafandre na obežnej dráhe Zeme.
• Prvé pristátie v rámci programu Artemis sa aktuálne plánuje na rok 2028.

Keď NASA pred rokmi predstavila program Artemis, jeho cieľ bol jasný - vrátiť ľudí na Mesiac. Misia Artemis III mala byť veľkým návratom na lunárny povrch po viac než polstoročí. Nakoniec však astronauti na Mesiaci v roku 2027 nepristanú, informuje BBC News.

Česká bielizeň letela až k Mesiacu: Astronauti Artemis II mali na sebe kúsky zo Sokolova

Namiesto pristátia ich čaká výprava na nízku obežnú dráhu Zeme, kde budú testovať technológie potrebné pre budúce lunárne misie. NASA sa rozhodla zmeniť plán vo februári 2026. Dôvodom je, že pristávací modul Starship od SpaceX ešte nie je pripravený. Navyše technológia tankovania paliva vo vesmíre, od ktorej je modul závislý, zatiaľ nebola úspešne predvedená.

Namiesto Mesiaca 470 kilometrov nad Zemou

Artemis III odštartuje na rakete Space Launch System z Kennedyho vesmírneho strediska na Floride. Posádka poletí v kapsule Orion, ktorú NASA použila aj počas misie Artemis II v roku 2026. Na rozdiel od predchádzajúcej misie však Orion nepoletí k Mesiacu. Zostane približne 470 kilometrov nad Zemou, čo je o niečo vyššie ako obieha Medzinárodná vesmírna stanica.

Práve tam sa astronauti stretnú s experimentálnymi lunárnymi modulmi nazývanými pathfinders. Ide o prototypy budúcich pristávacích systémov. Astronauti budú testovať dokovanie, teda spojenie dvoch vesmírnych plavidiel vo vesmíre, a preveria aj to, či sa dá bezpečne nastupovať do lunárnych modulov.

Logo misie Artemis

Antranik Tavitian/Reuters

Jedným z hlavných cieľov bude otestovanie nových skafandrov od spoločnosti Axiom Space. Zaujímavosťou je, že na ich dizajne spolupracovala aj módna značka Prada. Skafandre obsahujú nový systém chladenia - počas výstupov na povrch Mesiaca bude cez odev prúdiť ochladená voda, ktorá pomôže astronautom zvládnuť až osemhodinové pobyty mimo modulu.

Posádka misie

Veliteľom misie bude astronaut NASA Randy Bresnik. Pilotom sa stane Luca Parmitano z Talianskej vesmírnej agentúry. Patrí medzi najskúsenejších európskych astronautov a vo vesmíre strávil viac než 300 dní.

Posádku doplnia americkí astronauti Andre Douglas a Frank Rubio. Záložným členom tímu bude Bob Hines, ktorý môže v prípade potreby nahradiť ktoréhokoľvek člena posádky.

Koľko zarábajú astronauti na misii Artemis II? Práve obleteli Mesiac, no ročne zarobia len o pár tisíc viac ako Robert Fico

Mesiac už v roku 2028?

NASA dúfa, že ďalšia misia Artemis IV už dopraví ľudí na Mesiac. Astronauti by mali pristáť v oblasti južného pólu, kde sa nachádzajú krátery s trvalo zatienenými časťami. Vedci predpokladajú, že sa tam nachádza zamrznutá voda. Tá by v budúcnosti mohla slúžiť ako zdroj pitnej vody, kyslíka alebo dokonca raketového paliva. Plány NASA sú však ešte ambicióznejšie.

Agentúra chce v nasledujúcich desaťročiach vybudovať na Mesiaci polostálu základňu. Najskôr budú terén skúmať robotické vozidlá a drony. Neskôr pribudnú opakované ľudské misie a v polovici 30. rokov by mohli astronauti tráviť na Mesiaci celé mesiace. Takáto základňa by pomohla pri vedeckom výskume aj pri príprave budúcich letov na Mars.

Nie všetci veria harmonogramu

Mnohí odborníci však upozorňujú, že termíny NASA môžu byť príliš optimistické. Problémom zostáva vývoj lunárneho modulu Starship aj technológie tankovania vo vesmíre. Situáciu navyše skomplikovala nehoda spoločnosti Blue Origin, ktorej raketa explodovala počas testu motora v máji 2026 a vážne poškodila jediné štartovacie zariadenie firmy.

Mesiac zakrýva Sknko

TASR/AP/NASA

Astronóm a odborník na vesmírny výskum Simeon Barber pre BBC uviedol: „Vôbec by ma neprekvapilo, keby sa na Mesiac dostala ako prvá Čína.“  Poslednou ľudskou výpravou na Mesiac bola misia Apollo 17 v decembri 1972. Astronauti Eugene Cernan so slovenskými koreňmi a Harrison Schmitt strávili na povrchu tri dni. Odvtedy na Mesiac ľudská noha nevstúpila.

Počas programu Apollo sa k Mesiacu dostalo 24 amerických astronautov a 12 z nich sa po ňom aj prešlo. Dnes sa NASA pokúša nadviazať na tento odkaz. Otázkou zostáva len to, či sa jej podarí dodržať termíny a či ju medzitým nepredbehne niekto iný.

• NASA chce postaviť prvú mesačnú základňu pri južnom póle Mesiaca.
• Na Mesiaci by mohli astronauti žiť natrvalo už po roku 2032.
• Súčasťou plánov sú drony, lunárne autá aj jadrová energia.
• NASA tvrdí, že všetko je prípravou na budúce misie na Mars.

Keď NASA pred pár rokmi oznámila návrat na Mesiac, veľa ľudí to bralo skôr ako nostalgický comeback éry Apolla. Dnes to už vyzerá inak. Americká vesmírna agentúra totiž odhalila konkrétny plán, ako chce na Mesiaci postaviť prvú skutočnú základňu, kde budú ľudia pracovať, bývať a pravidelne sa striedať podobne ako dnes na Medzinárodnej vesmírnej stanici, píše portál Yahoo! News na základe správy dpa.

Takmer polovica objektov okolo Zeme je vesmírny odpad. Problém sa začína rapídne vymykať spod kontroly

Celé sa to má odohrávať pri južnom póle Mesiaca. Nie náhodou - ide o jedno z najzaujímavejších miest na celej lunárnej ploche. Na rozdiel od väčšiny Mesiaca tam nie sú extrémne dlhé obdobia tmy a svetla, čo znamená stabilnejší prísun slnečnej energie a miernejšie podmienky pre techniku aj astronautov.

NASA chce začať robotmi

Prvá fáza projektu má prebiehať do roku 2029. Na Mesiac najprv poletia robotické misie, ktoré budú skúmať terén, testovať technológie a pripravovať podmienky pre budúce posádky. NASA plánuje vyslať aj drony, ktoré budú mapovať komplikovaný povrch a skúmať oblasti, kam sa človek dostáva len ťažko.

Okrem nich majú prísť aj špeciálne lunárne vozidlá, teda autá určené na pohyb v extrémnych podmienkach Mesiaca. Niektoré budú diaľkovo ovládané, iné budú priamo pre astronautov. NASA zároveň chce otestovať nové komerčné pristávacie systémy, ktoré budú na Mesiac voziť náklad potrebný pre budovanie základne.

Obytné moduly a život na Mesiaci

Medzi rokmi 2029 až 2032 chce NASA vybudovať prvé polo-trvalé zázemie. V praxi to znamená obytné moduly, laboratóriá a technológie, ktoré umožnia ľuďom zostať na Mesiaci dlhšie než len pár dní.

Súčasťou plánu sú aj špeciálne pretlakové vozidlá. To znamená, že astronauti v nich budú môcť fungovať bez skafandrov, normálne v oblečení, podobne ako v aute alebo malej miestnosti. NASA tvrdí, že v takýchto vozidlách by mohli vedci pracovať až 30 dní vkuse.

Testovať sa majú aj technológie pre budúce jadrové energetické systémy. Tie by mohli vyrábať elektrinu aj v miestach, kde slnečné panely nestačia.

Vedci zostali v nemom úžase. Pod povrchom Zeme sa nachádzajú pozostatky inej planéty

Mesiac je krásny, ale brutálne nehostinný

Šéf NASA Jared Isaacman upozornil, že Mesiac síce vyzerá fascinujúco, no zároveň ide o extrémne nebezpečné prostredie. „Mesiac je rovnako krásny, ako je nepriateľský,“ povedal Isaacman. Teploty na jeho povrchu môžu na slnku prekročiť 121 stupňov Celzia, v tieni zase klesajú pod mínus 128 stupňov Celzia.

V niektorých kráteroch, kam sa slnečné svetlo možno nedostalo miliardy rokov, môže byť dokonca menej než mínus 240 stupňov Celzia. Problémom je aj radiácia. Keďže Mesiac nemá atmosféru, nič nechráni astronautov pred kozmickým žiarením ani slnečnými erupciami. Povrch navyše pravidelne zasahujú mikrometeority, teda malé vesmírne kamene letiace obrovskou rýchlosťou.

Smerom k Marsu

Prečo tam NASA vôbec chce ísť? To je otázka, ktorá sa objavuje pravidelne. Isaacman tvrdí, že nejde len o prestíž alebo symboliku. „Robíme to kvôli technológiám, ktoré pri tom vzniknú, kvôli vede a kvôli tomu, čo sa naučíme a čo môže zlepšiť život na Zemi,“ vysvetlil.

NASA chce postaviť prvú mesačnú základňu pri južnom póle Mesiaca

TASR

Podľa NASA je Mesiac ideálnym miestom na testovanie systémov pre budúce lety na Mars. Agentúra chce zistiť, ako ľudia zvládnu dlhodobý pobyt mimo Zeme, ako fungovať v extrémnych podmienkach a ako vyrábať energiu či zásoby ďaleko od domova. Isaacman zároveň povedal, že NASA už nechce „Mesiac znovu opustiť“. Tentoraz tam chce zostať natrvalo.

NASA okrem toho naznačila, že v budúcnosti nemusí existovať len jedna základňa. Podľa manažéra programu mesačnej základne Carlos Garcia-Galan by sa lunárne osídlenie mohlo rozrásť na stovky štvorcových kilometrov.

Agentúra dokonca zvažuje využitie mesačných jaskýň ako prirodzených úkrytov pred radiáciou a extrémnymi teplotami. „Chceme sa naučiť schopnosti, ktoré raz umožnia astronautom zapichnúť americkú vlajku na Marse,“ dodal Isaacman.

• Čína poslala na orbitu umelé embryá vytvorené z ľudských kmeňových buniek.
• Vedci skúmajú, ako mikrogravitácia ovplyvňuje vývoj človeka.
• Experiment trval päť dní na palube vesmírnej stanice Tiangong.
• Výsledky môžu rozhodnúť o tom, či raz budú existovať „vesmírne deti“.

Keď sa dnes hovorí o kolonizácii Marsu alebo Mesiaca, väčšina ľudí si predstaví rakety, futuristické mestá a astronautov v skafandroch. Lenže dlhodobý život mimo Zeme má oveľa základnejší problém - rozmnožovanie. Bez neho by totiž žiadna vesmírna kolónia nikdy nefungovala, píše portál Gizmondo.

Takmer polovica objektov okolo Zeme je vesmírny odpad. Problém sa začína rapídne vymykať spod kontroly

A práve preto teraz Čína urobila experiment, ktorý ešte pred pár rokmi znel ako čisté sci-fi. Na čínsku vesmírnu stanicu Tiangong poslali vedci umelé embryá vytvorené z ľudských kmeňových buniek - špeciálnych buniek, ktoré sa dokážu meniť na rôzne typy tkanív v tele. Experiment odštartoval ešte 10. mája na palube nákladnej lode Tianzhou-10.

Nie sú to skutočné embryá

Vedci zdôrazňujú, že nejde o reálne ľudské embryá schopné vyrásť na človeka. Sú to laboratórne modely, ktoré napodobňujú prvé fázy vývoja po oplodnení.

„Ľudské umelé embryo je vytvorené z ľudských kmeňových buniek ako základného materiálu,“ vysvetlil vedúci projektu Yu Leqian z Čínskej akadémie vied. „Nie je to skutočné ľudské embryo a nemá schopnosť vyvinúť sa na človeka. Môže však slúžiť ako model na štúdium raného ľudského vývoja.“

Embryo

Brainee x Canva

Jedna časť experimentu skúmala moment, keď sa embryo pripája k stene maternice. Druhá využívala takzvaný mikrofluidický čip - miniatúrne zariadenie, ktoré simuluje správanie buniek v tele. Vedci tak sledovali, ako sa bunky reorganizujú do vrstiev, z ktorých neskôr vznikajú orgány a tkanivá.

Vesmír je problém

Embryá strávili približne päť dní na nízkej obežnej dráhe Zeme. Potom ich zmrazili a poslali späť na analýzu. Rovnaké vzorky pritom zostali aj v laboratóriu na Zemi, aby vedci mohli porovnať rozdiely. Najväčším problémom vo vesmíre je mikrogravitácia a kozmické žiarenie, ktoré môže poškodzovať bunky a DNA.

Práve to môže byť obrovský problém pri vývoji plodu. Obdobie, ktoré vedci simulovali na stanici Tiangong, zodpovedá približne 14 až 21 dňom po oplodnení. Vtedy sa začínajú formovať orgány a aj malé chyby môžu ovplyvniť celý ďalší vývoj.

Vedci zostali v nemom úžase. Pod povrchom Zeme sa nachádzajú pozostatky inej planéty

Budú mať ľudia raz deti vo vesmíre?

Nikto sa zatiaľ nepokúsil splodiť dieťa vo vesmíre. Viaceré staršie výskumy však naznačili, že podmienky mimo Zeme môžu poškodzovať reprodukčné bunky alebo narušiť vývoj embrya.

„Dúfame, že porovnaním vesmírnych a pozemských vzoriek identifikujeme faktory, ktoré ovplyvňujú raný embryonálny vývoj vo vesmíre,“ povedal Yu Leqian. Podľa neho to pomôže pripraviť ľudí na dlhodobý život mimo Zeme. Znie to bizarne, ale ak chce ľudstvo raz skutočne žiť na Marse, otázka „vesmírnych detí“ bude musieť dostať reálnu odpoveď.

• Takmer 47 percent objektov na orbite je vesmírny odpad.
• Rýchlosť odpadu môže presiahnuť 27-tisíc kilometrov za hodinu.
• Aj drobný úlomok farby vie poškodiť satelit alebo stanicu.
• Firmy aj vesmírne agentúry už plánujú „upratovanie“ obežnej dráhy.

Vesmír, to nie sú len rakety, astronauti alebo futuristické stanice. Realita okolo Zeme skôr začína pripomínať skôr preplnenú skládku, píše portál Scientific American. Nová analýza firmy Accu totiž ukazuje, že takmer polovica všetkých sledovaných objektov na obežnej dráhe je dnes vesmírny odpad.

Vedci zostali v nemom úžase. Pod povrchom Zeme sa nachádzajú pozostatky inej planéty

Podľa dát amerického systému Space-Track.org sa momentálne okolo Zeme nachádza viac ako 33-tisíc sledovateľných objektov. Len približne 17-tisíc z nich sú funkčné alebo evidované satelity. Zvyšok tvoria vyradené časti rakiet, rozpadnuté satelity alebo objekty, ktoré sa už ani nepodarilo identifikovať.

„To znamená, že takmer 47 percent sledovaných objektov je vesmírny odpad,“ uviedla firma v reporte. „Skutočný podiel nefunkčných alebo nekontrolovateľných objektov je však pravdepodobne ešte vyšší.“

Problém, ktorý naberá na sile

Vesmírny odpad vzniká prakticky od roku 1957, keď Sovietsky zväz vypustil satelit Sputnik 1, situácia sa ale dramaticky zhoršila najmä za posledných 10 rokov. Dôvod je jednoduchý - štarty rakiet sú lacnejšie a do vesmíru lieta viac spoločností aj štátov. Len medzi rokmi 2020 a 2025 pribudlo na orbite približne 10-tisíc nových sledovaných objektov. A to sú len tie väčšie kusy.

Vedci upozorňujú, že okolo Zeme môžu lietať milióny drobných úlomkov, ktoré sú príliš malé na sledovanie. Môže ísť o kúsky kovu, skrutky alebo dokonca odlúpnuté čiastočky farby z rakiet.

Najväčší problém je však ich extrémna rýchlosť. Väčšina objektov na orbite sa pohybuje rýchlosťou viac než 27-tisíc kilometrov za hodinu. Pri takej rýchlosti môže aj drobný fragment preraziť satelit alebo poškodiť vesmírnu stanicu.

Malý úlomok, veľká katastrofa

Nebezpečenstvo už dávno nie je len teoretické. V roku 2024 sa astronauti na palube Medzinárodnej vesmírnej stanice museli ukryť po tom, čo sa rozpadol vyradený ruský satelit.  O rok neskôr sa podľa správ dostali čínski tajkonauti na stanici Tiangong do problémov po tom, čo údajný kus vesmírneho odpadu poškodil okno ich návratovej kapsuly.

VIDEO Čo by sa stalo, ak by ťa pohltila čierna diera? NASA zverejnila realistickú vizualizáciu, ktorou to zobrazuje

Najväčším problémom však podľa analýzy nie sú astronauti, ale satelity. Na každých 10 satelitov dnes pripadá približne sedem sledovaných kusov odpadu. To je veľký problém pre internet, GPS navigáciu aj komunikáciu, ktoré sú od satelitov závislé a aj najmenší problém môže spôsobiť globálnu katastrofu.

Veľké upratovanie

Report tvrdí, že za približne 34 percent odpadu nesie zodpovednosť Čína. Spojené štáty a krajiny bývalého Sovietskeho zväzu majú podľa odhadov zhodne podiel 31 a 31 percent.

Vesmírne agentúry ako NASA či European Space Agency už pracujú na technológiách, ktoré by dokázali orbitu „upratať“. Objavujú sa aj súkromné firmy, ktoré chcú zarábať ako zberači vesmírneho odpadu. Otázne je, či ľudstvo stihne tento problém vyriešiť skôr, než sa nízka obežná dráha Zeme stane nebezpečným smetiskom.

Nový výskum totiž poukázal na fascinujúce nálezy v blízkosti zemského jadra, o ktorých odborníci tvrdia, že ide o pozostatky starovekej planéty. Planéta s názvom Theia sa mohla zraziť so Zemou pred miliardami rokov a dôkazy o tejto udalosti sa údajne nachádzajú na dvoch miestach hlboko pod povrchom.

VIDEO ukazuje, čo by sa stalo, keby ihla dopadla z vesmíru na Zem. Následky by boli katastrofálne

Pozostatky inej planéty

Tie fascinujú vedeckú komunitu už od ich prvého objavu v 80. rokoch minulého storočia. Tieto štruktúry sú veľké ako celé kontinenty a približne dvakrát väčšie ako Mesiac.

Nachádzajú sa pod Afrikou a Tichým oceánom a kvôli vysokému obsahu železa v týchto štruktúrach nimi prechádzajú seizmické vlny pomalšie, čo vedie k tomu, že sú označené ako „veľké nízkorýchlostné provincie“ (LLVP).

Štúdia o týchto LLVP bola publikovaná na konci roku 2023 v magazíne Nature a obsahovala nové zistenia výskumníkov z Caltechu. Najdôležitejšie je, že štúdia tvrdí, že tieto štruktúry, ktoré už desaťročia rozdeľujú názory, sú vlastne pozostatky Theie, ktorá sa v minulosti zrazila so Zemou.

Všetko do seba zapadá

Táto kolízia spôsobila vytvorenie Mesiaca a nová štúdia tvrdí, že planéta bola absorbovaná do Zeme a vytvorila LLVP. „Seizmické snímky vnútra Zeme odhalili dve anomálie veľkosti kontinentu s nízkou seizmickou rýchlosťou, známe ako veľké nízkorýchlostné provincie (LLVP), v najspodnejšom plášti,“ napísali vedci.

Konečne vieme, čo sa nachádza vo vnútri Mesiaca. Pomôže nám to lepšie pochopiť históriu celej slnečnej sústavy

„Tu ukazujeme, že LLVP môžu predstavovať pochované pozostatky materiálu plášťa Theia (TMM), ktorý sa zachoval v plášti proto-Zeme po náraze giganta pri formovaní Mesiaca. Naše kanonické simulácie obrovského dopadu ukazujú, že časť plášťa Theie sa mohla dostať do pevného spodného plášťa proto-Zeme,” dodávajú vedci.

Aj keď sa čiernu dieru podarilo Christopherovi Nolanovi znázorniť pozoruhodne realisticky, zážitok z filmu je ničím oproti vizualizácii, ktorú teraz vytvorili astrofyzici z Americkej vesmírnej agentúry NASA.

Vedci rozlúskli záhadu druhého mesiaca našej planéty. Zrejme konečne vieme, odkiaľ pochádza a prečo sa pohybuje blízko Zeme

Realistická vizualizácia

Ak by si spadol do čiernej diery, nemal by si toľko šťastia ako hlavný protagonista filmu Interstellar. Pád do čiernej diery by si neprežil. Zatiaľ sa ani tí najneohrozenejší vesmírni plavci nedokážu dostať ani len do blízkosti týchto vesmírnych obrov. Gravitačná sila čiernej diery je totiž taká silná, že dokonca ani svetlo nemá dostatok energie na to, aby uniklo z jej zovretia.

Vďaka novej vizualizácii, ktorú tento týždeň predstavili astrofyzici z NASA však môžeš získať realistickú predstavu o tom, čo sa nachádza za horizontom udalostí. „Simuloval som dva rôzne scenáre, jeden, v ktorom kamera – záskok pre odvážneho astronauta – len minie horizont udalostí a vystrelí späť, a jeden, kde prekročí hranicu a spečatí svoj osud,“ vysvetlil astrofyzik Jeremy Schnittman.

Vizualizácie sú dostupné vo viacerých formách. Vysvetľujúce videá fungujú ako sprievodcovia a objasňujú bizarné účinky Einsteinovej všeobecnej teórie relativity. NASA vytvorila aj interaktívne 360-stupňové videá, ktoré ti umožnia rozhliadnuť sa po nekonečnom vesmíre.

Čo môžeš na zázname vidieť

Na začiatku simulácie je kamera umiestnená 640 miliónov kilometrov od čiernej diery, veľmi rýchlo ju však pohltí, a tak sa ocitneš priamo v jej útrobách. Vďaka tomu môžeš pozorovať deformovanie disku čiernej diery, fotónových prstencov a nočnej oblohy.

V horizonte udalostí dokonca aj samotný časopriestor prúdi smerom dovnútra rýchlosťou svetla, kozmickým rýchlostným limitom. Akonáhle je v ňom, kamera aj časopriestor, v ktorom sa pohybuje, sa ponáhľajú smerom k stredu čiernej diery - jednorozmernému bodu nazývanému singularita, kde fyzikálne zákony, ako ich poznáme, prestávajú fungovať. Posledná etapa plavby, ktorá zahŕňa prekročenie kamery za horizont udalostí a jej následné zničenie končí mihnutím oka.

Počul si už o Super Saturne? Vzdialená exoplanéta má 200-krát väčšie prstence, ako jej malý brat

V alternatívnom scenári kamera obieha blízko horizontu udalostí, ktorý však neprekročí a unikne do bezpečia. Táto cesta by v realite podľa Schnittmana trvala 6 hodín. Ak by ju absolvoval skutočný astronaut, zatiaľ čo jeho kolegovia by ostali na materskej lodi ďaleko od čiernej diery, vrátil by sa o 36 minút mladší, ako jeho kolegovia. Dôvodom je, že čas v blízkosti silného gravitačného zdroja a pri pohybe blízko rýchlosti svetla plynie pomalšie.

„Táto situácia môže byť ešte extrémnejšia,“ poznamenal Schnittman. „Keby sa čierna diera rýchlo otáčala, ako tá, ktorá je zobrazená vo filme Interstellar z roku 2014, vrátil by sa o mnoho rokov mladší ako jeho kolegovia.“

FOTO Nové satelitné zábery z Marsu vedcom vyrazili dych. Na jednom z najpodivnejších miest planéty boli roztrúsené tisíce pavúkov

Pomohol im superpočítač

Vedci simuláciu naprogramovali na supermasívnu čiernu dieru, ktorá by bola 4,3 miliónkrát hmotnejšia ako naše Slnko. Parametre približne zodpovedajú objektu, ktorý tvorí jadro Mliečnej cesty. Horizont udalostí simulovanej čiernej diery zaberá asi 25 miliónov kilometrov, čiže asi 17 percent vzdialenosti od Zeme k Slnku.

Tento projekt vygeneroval približne desať terabajtov dát, čo zodpovedá zhruba polovici odhadovaného textového obsahu Knižnice Kongresu.

Extrémne realistické simulácie vytvorili astrofyzici vďaka superpočítaču Discover, ktorému to trvalo päť dní. Len pre porovnanie, klasickému počítaču by také niečo trvalo viac ako desať rokov.

• Vedci určili možný „okraj“ Mliečnej cesty.
• Nachádza sa asi 40-tisíc svetelných rokov od stredu galaxie.
• Hranicou má byť miesto, kde sa prestávajú efektívne rodiť nové hviezdy.
• Za touto zónou sú najmä staršie hviezdy, ktoré tam „odcestovali“.

Keby si čakal, že koniec Mliečnej cesty vyzerá ako okraj mapy vo videohre, kde za poslednou hviezdou začne čierna prázdnota, realita je zvláštnejšia. Galaxia sa nekončí naraz. Skôr redne, tíchne a prestáva vyrábať nové hviezdy, píše portál Universe Today. Práve toto si všimol tím výskumníkov pôvodne z University of Malta.

Oheň na Mesiaci? NASA pripravuje test, ktorý môže ovplyvniť budúcnosť človeka vo vesmíre

V štúdii publikovanej vo vedeckom magazíne Astronomy & Astrophysics tvrdia, že „okraj“ Mliečnej cesty sa dá určiť podľa toho, kde končí jej aktívna oblasť tvorby hviezd. Vyšlo im to na vzdialenosť približne 11,28 až 12,15 kiloparseka od stredu galaxie, čo je okolo 40-tisíc svetelných rokov.

Hľadanie hranice

Problém je v tom, že Mliečnu cestu nesledujeme z diaľky. Sme vnútri nej, takže je to trochu ako skúšať odhadnúť tvar mesta, keď stojíš uprostred jednej ulice. Vedci preto nepozerali na „stenu“ galaxie, ale na vek viac než 100-tisíc obrovských hviezd z veľkých astronomických databáz.

V dátach objavili vzor v tvare písmena U. Hviezdy bližšie k stredu galaxie sú staršie. Smerom von najprv mladnú, no po určitej hranici začnú byť zasa staršie. Podľa autorov je práve tento zlom „koncom“ oblasti, kde Mliečna cesta ešte efektívne tvorí nové hviezdy.

Prečo sú za okrajom stále hviezdy?

Dáva to zmysel. V strede galaxie bolo kedysi veľa plynu a prachu, teda materiálu, z ktorého vznikajú hviezdy. Preto sa tam hviezdy začali rodiť skôr a dnes sú staré. Ďalej od stredu je materiál rozptýlenejší, gravitácia ho spája pomalšie a hviezdy vznikali neskôr.

Za touto hranicou však hviezdy úplne nezmiznú. Sú tam najmä „migranti“ - hviezdy, ktoré vznikli vo vnútri aktívnej oblasti a potom ich von vyhodili gravitačné sily. Môžu za to špirálové ramená galaxie alebo „centrálna priečka“, čiže pretiahnutá oblasť hviezd pri strede Mliečnej cesty, ktorá vie hviezdam dodať energiu ako kozmický prak.

Zastavenie výroby hviezd

Vedci ponúkajú viac vysvetlení, prečo sa tvorba hviezd láme práve okolo 40-tisíc svetelných rokov. Jedným je vonkajšia Lindbladova rezonancia, čo je gravitačný efekt centrálnej priečky, ktorý môže narúšať tok plynu a držať ho bližšie pri vnútri galaxie.

Dve supermasívne čierne diery sa môžu zraziť už o pár desiatok rokov. Pocítiť to môžeme aj priamo na Zemi

Druhým je zvlnenie galaktickej roviny, teda akési ohnutie disku Mliečnej cesty. Tretia možnosť je jednoduchšia - plyn je tam už taký riedky, že sa nedokáže ochladiť a zhustiť do oblakov, z ktorých sa rodia hviezdy. Výskum zároveň naznačuje, že Mliečna cesta patrí medzi diskové galaxie typu dva, pri ktorých jas vonkajšieho disku výrazne klesá.

Podobný profil má asi 60 percent porovnateľných galaxií v našom blízkom vesmíre. Najkrajšie na tom je, že „okraj“ galaxie nie je koniec príbehu. Je to skôr hranica medzi mladou, produktívnou časťou Mliečnej cesty a jej starším, rozťahaným predmestím. A my vďaka tomu lepšie chápeme, v akej kozmickej štvrti vlastne bývame.

Prvým vesmírnym turistom sa stal americký milionár Dennis Tito, ktorý si zaplatil cestu na Medzinárodnú vesmírnu stanicu za 20 miliónov dolárov. Výlet do kozmu však nemal jednoduchý. Pôvodne mal letieť na ruskú vesmírnu stanicu Mir, tento plán však padol po tom, čo v marci 2001 Mir ukončil svoju pätnásťročnú existenciu, píše sa na portáli iDnes.cz.

Keď bolo rozhodnuté o lete na vtedy asi pol roka trvalo obývanú stanicu ISS, postavila sa proti tomu americká NASA. Národný úrad pre letectvo a vesmír najprv let nepovolil, pretože Tito nemal za sebou potrebný tréning a podľa agentúry by mohol rušiť posádku pri práci. Tito však napokon absolvoval osemmesačný tréning a predletovú prípravu, hoci nie v americkej časti stanice. Počas letu s kozmonautmi Jurijom Baturinom a Talgatom Musabajevom bol zodpovedný za komunikačné systémy.

Nakoniec sa bývalý raketový vedec dočkal vtedy výnimočného súhlasu, ale s určitými obmedzeniami. Musel napríklad zaplatiť prípadné škody, ktoré by spôsobil na ISS, a do amerických priestorov smel vstupovať iba v sprievode amerických astronautov.

Tito ďalej podpísal dokument, ktorý americkú vesmírnu agentúru zbavoval akejkoľvek zodpovednosti za neúspech cesty.

Sám vtedy šesťdesiatročný zakladateľ a majiteľ prosperujúcej investičnej spoločnosti Wilshire Associates nepovažoval svoje nadchádzajúce dobrodružstvo za vesmírnu turistiku, ale skôr za plnohodnotnú účasť na vesmírnej misii.

Takmer osem dní vo vesmíre

V sobotu 28. apríla 2001 o 9:37 vyrazil na svoju cestu loďou Sojuz TM-32 z kozmodrómu Bajkonur, aby sa 1. mája pripojil k ruskému modulu Zvezda a vstúpil na palubu Medzinárodnej vesmírnej stanice, kde strávil päť dní.

Bezprostredne po štarte sa pozemný kontrolór Tita opýtal po anglicky so silným ruským prízvukom: „Ako sa cítiš, Dennis?“ „Charašo,“ odpovedal prvý vesmírny turista, „great.“

Po piatich dňoch na palube sa 6. mája 2001 v lodi Sojuz TM-31 odpojil od stanice a po niekoľkých hodinách letu pristál v kazašskej stepi. „Nebol vôbec žiadny problém. Bolo to skvelé. Bol to raj. Splnil som si svoj sen,“ povedal vtedy usmiaty Tito po pristátí.

Celkovo vyslali Rusi do vesmíru medzi rokmi 2001 a 2009 sedem turistov, potom nastala pauza – miesta v plánovaných letoch na určitý čas vykúpila NASA pre svojich astronautov.

Máme sa obávať? Zem je v polovici života, vedci poznajú presný čas, kedy sa naša planéta stane neobývateľnou

Vo vesmíre horí inak

Na Zemi si plameň spájame s tým, že stúpa nahor. Vo vesmíre alebo v podmienkach výrazne slabšej gravitácie však môže mať inú podobu. Plamene sa správajú menej predvídateľne, môžu byť stabilnejšie a bez bežného prúdenia vzduchu nemusia zhasínať tak, ako by sme čakali.

Práve preto nechce NASA nič nechať na náhodu. Ak má ľudstvo raz fungovať mimo Zeme dlhodobo, nestačí len vedieť, ako sa tam dostať. Treba vedieť aj to, ako tam zvládnuť úplne základné krízové situácie, vrátane požiaru.

Plamene sa správajú menej predvídateľne, môžu byť stabilnejšie a bez bežného prúdenia vzduchu nemusia zhasínať tak, ako by sme čakali.

Pexels/Clickerhappy/

Experiment s konkrétnym cieľom

NASA sa tejto téme nevenuje prvýkrát. Požiare vo vesmíre skúma už celé roky a robila aj kontrolované testy v nákladných kapsulách. Práve tie ukázali, že pozemské simulácie ani doterajšie pokusy nestačia. Oheň sa totiž v takýchto podmienkach šíri príliš nevyspytateľne.

Preto vznikla misia s názvom Flammability of Materials on the Moon (FM2). Jej cieľom je zapáliť malé vzorky materiálov v uzavretej komore priamo na povrchu Mesiaca a sledovať, ako budú horieť v tamojšej gravitácii. Štart tejto misie je naplánovaný na koniec roka 2026.

Mesačná gravitácia je asi šestinová v porovnaní so Zemou. Vedci a inžinieri sa obávajú, že niektoré materiály by na Mesiaci mohli horieť dlhšie a pokojnejšie, čo v konečnom dôsledku môže byť ešte nebezpečnejšie. To, čo by na Zemi len krátko tlelo a samo zhaslo, by sa na Mesiaci mohlo zmeniť na dlhodobý problém. A v uzavretom priestore, kde sú ľudia odkázaní na techniku a zásoby kyslíka, môže byť aj malý požiar extrémne rizikový.

Budúcnosť vesmírneho osídľovania bude aj o celkom obyčajných otázkach, ktoré na Zemi berieme ako samozrejmosť. A ak majú raz na Mesiaci vzniknúť trvalé základne, ľudia budú musieť vedieť nielen to, ako tam pristáť, ale aj ako tam bezpečne žiť.

Už nejaký čas vieme, že pozemské dni sa predlžujú, pretože Mesiac sa od nás nestále plazivo vzďaľuje. Existovalo však obdobie, kedy sa tento predlžujúci efekt dňa prerušil. A aby sme boli presní, stalo sa od obdobia pred dvomi miliardami rokov až do obdobia pred 600 miliónmi rokov. V tomto čase trval deň na našej planéte relatívne stálych 19,5 hodiny.

Prepíšu históriu. Vedci začali pracovať na najväčšom raketovom motore poháňanom jadrovou fúziou

Vplyv Slnka a Mesiaca

Výskum vedcov, publikovaný v Science Advances, teraz zrejme odhalil, prečo sa to stalo. Slnko má totiž svoj vlastný vplyv na atmosféru planéty, aby čelila ťahovému efektu priľnavosti Mesiaca. Nebyť tohto efektu, deň na Zemi by v súčasnosti trval viac ako 60 hodín.

Práve to by sme mali zvážiť pri vývoji modelov vplyvu klimatických zmien, tvrdí tím vedený astrofyzikmi Hanbo Wu a Normanom Murrayom ​​z University of Toronto. Keď sa Mesiac prvýkrát sformoval asi pred 4,5 miliardami rokov, dĺžka dňa Zeme – definovaná rýchlosťou, ktorou sa otáča okolo svojej osi – bola oveľa kratšia.

Lietadlo letí pred Mesiacom v supersplne v Chicagu. 

TASR/AP Photo/Charles Rex Arbogast

Podľa odhadov to bolo len niekoľko hodín. Geologické záznamy ukazujú, že deň sa časom predlžoval. Dôvodom je to, že Mesiac sa postupne vzďaľuje rýchlosťou približne 3,78 centimetra za rok.

Ako rotujúci krasokorčuliar

Gravitačný vplyv Mesiaca do značnej miery riadi príliv a odliv zemských oceánov. Ako sa Mesiac pohybuje okolo Zeme, ťah Mesiaca na vodu vytvára oceánske vydutiny na oboch stranách planéty. Gravitácia Mesiaca priťahuje tieto vydutiny, aby vyvolala brzdný účinok a spomalila rotáciu Zeme.

Fyzici práve prišli na to, ako nám červie diery umožnia cestovanie v čase. Na výskume sa podieľal aj Čech

Vedci tento efekt často prirovnávajú k rotujúcemu krasokorčuliarovi, ktorý vystrie ruky, aby spomalil. Každé storočie sa preto pridáva ku dňu Zeme približne 1,7 milisekundy. Oceán však nie je jedinou tekutinou obalenou okolo Zeme. Plyn je tiež tekutina a Zem ho má veľa.

„Slnečné svetlo tiež vytvára atmosférický príliv s rovnakým typom vydutín,” vysvetľuje Murray. „Gravitácia Slnka priťahuje tieto atmosférické vydutiny a vytvára krútiaci moment na Zemi. Ale namiesto toho, aby spomalila rotáciu Zeme ako Mesiac, zrýchli ju.”

Slnko 

NASA/Goddard

Silenjší vplyv

Keďže vplyv Mesiaca bol počas väčšiny histórie Zeme oveľa silnejší ako vplyv Slnka, dominovalo spomalenie. Ale bolo už spomínané obdobie, počas ktorého dni zostali stabilné. Tím to zistil kvôli atmosfére - obdobie bolo teplejšie, a preto aj väčšie.

No svoju úlohu zohrala aj vlastnosť zvaná rezonancia. Tá nastáva, keď vlny prechádzajú atmosférou v určitej výške a rýchlosti, aby sa dosiahla synchronizácia. Rýchlosť týchto vĺn je čiastočne určená teplotou.

Vedci tvrdia, že poznajú odpoveď na starodávnu otázku. Odhalili, či bolo skôr vajce alebo sliepka

Počas tohto stabilného obdobia v časovej línii dĺžky dňa na Zemi tím pomocou počítačového modelovania zistil, že teplota vytvárala vlny, ktoré sa synchronizovali s dĺžkou dňa. Deň mal približne 20 hodín; rezonancia, čas potrebný na to, aby vydutina obišla planétu, bola asi 10 hodín.

Ako na hojdačke

Účinok zrýchlenia tejto atmosférickej hry na rýchlosť rotácie Zeme potom úhľadne vyrovnal účinok spomalenia vzďaľujúceho sa Mesiaca. „Je to ako hojdať dieťa na hojdačke,” hovorí Murray.

Čiastočné zatmenie Slnka 25. októbra 2022 v Slovenskom Grobe, okres Pezinok

TASR/Martin Baumann

„Ak váš tlak a perióda švihu nie sú synchronizované, nepôjde veľmi vysoko. Ak sú však synchronizované a tlačíte práve vtedy, keď sa hojdačka zastaví na jednom konci svojej dráhy, stlačenie pridá na hybnosti švihu a pôjde ďalej a vyššie. To sa stalo s atmosférickou rezonanciou a prílivom a odlivom,“ dodáva odborník.

Gabriela žije vo Švajčiarsku: V gastre sa dá zarobiť aj 5 000 eur. Svadby tu končia pred polnocou

Už zajtra sa totiž do našej oblasti dostane ešte studenší vzduch. Na severe krajiny sa denné maximá môžu pohybovať len okolo 10 stupňov, na juhu vystúpia o pár stupňov vyššie. A aby toho nebolo málo, v noci na stredu sa opäť hlási aj riziko prízemných mrazov.

Podobný scenár čaká veľkú časť strednej a východnej Európy. Kým u nás sa bude hodiť mikina, západ kontinentu sa začne chystať na poriadne teplé dni.

Tlaková níž, ktorá ovplyvní počasie v oblasti Portugalska a Španielska.

Pexels/Zekai Zhu/

Nad východným Atlantikom sa zdržiava tlaková níž, ktorá ovplyvní počasie v oblasti Portugalska a Španielska, píše iMeteo. Začne sem prúdiť veľmi teplý vzduch, ktorý sa postará o teploty pripomínajúce skôr začiatok leta. Očakávajú sa tu hodnoty od 25 do 30 stupňov Celzia, pričom v centrálnej časti Španielska sa môže ortuť teplomera vyšplhať aj nad tridsiatku. Na apríl ide o nezvyčajne vysoké čísla.

Ak teda patríš k tým, ktorým už chýba slnko a ľahké, možno je čas začať premýšľať nad malým únikom za teplom. Všetky cesty teraz vedú na Pyrenejský polostrov, inšpiruje portál.

Už počas druhého májového víkendu sa s Ryanairom dostaneš z Bratislavy do Barcelony za približne 110 eur, z Viedne dokonca už od 80 eur. Do Madridu sa z Viedne dostaneš za približne 110 eur a letenky na Malorku vychádzajú na prelome apríla a mája okolo 80 eur.

Wizz Air navyše ponúka lety z Bratislavy do Barcelony už počas druhého májového víkendu za približne 85 eur.

Dve supermasívne čierne diery sa môžu zraziť už o pár desiatok rokov. Pocítiť to môžeme aj priamo na Zemi

Aj keď sú Lyridy viditeľné počas viacerých aprílových nocí, ich hlavné „predstavenie“ príde v noci z utorka 21. apríla na stredu 22. apríla 2026. Ideálny čas na ich sledovanie bude v druhej polke noci, keď sa radiant roja dostane vyššie nad obzor a šanca zazrieť viac meteorov bude najväčšia.

To, čo robí tohtoročné pozorovanie ešte lákavejším, sú priaznivé podmienky. Mesiac nebude výrazne rušiť, pretože jeho osvetlenie bude slabé a v čase najväčšej aktivity meteorov už bude pod horizontom, píše iMeteo.

Navyše všetko zatiaľ nasvedčuje tomu, že obloha by mala zostať nad veľkou časťou Slovenska prevažne jasná alebo len s malou oblačnosťou. Praje nám teda kombinácia priaznivého počasia a slabého mesačného svitu.

Prečo sú Lyridy také výnimočné?

Hoci nepatria medzi najbohatšie meteorické roje, majú svoje čaro. Sú známe tým, že medzi nimi možno spozorovať aj neobyčajne jasné meteory – bolidy. Tie dokážu na oblohe vytvoriť výraznú žiarivú stopu.

Lyridy patria zároveň k najstarším známym rojom a ich pôvod siaha ku kométe C/1861 G1 Thatcher. Ich radiant sa nachádza pri súhvezdí Lýra, no padajúce hviezdy sa môžu objaviť prakticky kdekoľvek na oblohe. Preto sa neoplatí upierať zrak len na jedno miesto, a treba si nájsť čo najtmavší výhľad. Ak si chceš tento úkaz užiť naplno, vyber sa čo najďalej od mestských svetiel, odporúča portál.

• Astronómovia objavili v galaxii Markarian 501 dve supermasívne čierne diery, ktoré obiehajú okolo seba.
• Podľa výpočtov sa môžu zraziť možno už o približne 100 rokov.
• Pri zrážke vzniknú gravitačné vlny, ktoré by mohli zachytiť detektory na Zemi.
• Ide o jeden z najextrémnejších vesmírnych „tancov“, aké vedci zatiaľ pozorovali.

Vo vesmíre existujú objekty, ktoré si sotva vieme predstaviť. Niektoré z nich majú hmotnosť stoviek miliónov Sĺnk a dokážu ohýbať samotný priestor. Práve takýto extrém teraz sledujú astronómovia - dve supermasívne čierne diery, ktoré sa približujú k gigantickej zrážke, píše portál Live Science.

10-ročné dievča sa opýtalo, či by mohlo byť Pluto zase planétou. Reakcia NASA všetkých prekvapila

Ak sa ich výpočty potvrdia, k tomuto kozmickému stretu môže dôjsť možno už o približne 100 rokov. A hoci je tento systém vzdialený asi 500 miliónov svetelných rokov od našej slnečnej sústavy, jeho dôsledky by mohli zaznamenať aj prístroje na Zemi.

Objekt, ktorý sa tváril ako niečo iné

Vedci skúmali extrémne jasný objekt v galaxii Markarian 501. Dlho si mysleli, že ide o takzvaný blazar. To je typ galaxie, ktorej centrum extrémne žiari, pretože v ňom čierna diera „požiera“ materiál a vystreľuje prúdy energie smerom do vesmíru.

Takéto prúdy sa nazývajú jety. Ide o úzke lúče vysokoenergetického žiarenia a častíc, ktoré vyletujú z okolia čiernej diery rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla. Lenže pri Markarian 501 sa objavil problém. Smer týchto jetov sa v priebehu rokov menil tak zvláštne, že vedcom to nedávalo zmysel. A tak sa rozhodli pozrieť bližšie.

Dve supermasívne čierne diery sa môžu zraziť už o pár desiatok rokov

Unsplash/

Tajomstvo druhého jetu

Astronómovia analyzovali viac než 83 súborov dát zo siete rádio-teleskopov Very Long Baseline Array. Ide o medzinárodný systém desiatich teleskopov, ktoré spolu fungujú ako jeden obrovský prístroj. Výsledok bol prekvapením. Namiesto jedného jetu objavili dva. Druhý jet sa navyše otáčal proti smeru hodinových ručičiek okolo centra galaxie.

Najlogickejšie vysvetlenie bolo, že každý z nich vytvára iná čierna diera. Každá z nich má hmotnosť približne 100 miliónov až jednu miliardu násobkov hmotnosti Slnka. „Uvedomiť si, že tam bol druhý jet, bolo úžasné,“ povedala pre BBC Science Focus spoluautorka štúdie Silke Britzen z Max-Planck Institute for Radio Astronomy.

„Pre mňa to bolo ako moment - takto to teda funguje? Bola som úplne ohromená a chcela som o tom povedať každému.“ Výsledky výskumu boli publikované 27. marca 2026 v magazíne Monthly Notices of the Royal Astronomical Society.

Vesmírny záchod za 30 miliónov, no aj tak sa vkuse kazí. Nakoniec ho opravila jediná žena na palube Artemis II

Einsteinov prsteň 

V roku 2022 sa stalo niečo ešte zaujímavejšie. Dve čierne diery sa dostali do takého postavenia, že gravitácia jednej z nich ohla svetlo z druhého jetu do takmer dokonalého kruhu. Takýto efekt sa nazýva Einsteinov prsteň.

Vzniká vďaka javu nazývanému gravitačná šošovka. Silná gravitácia funguje ako prirodzená lupa, ktorá ohýba a zosilňuje svetlo vzdialených objektov. „Keďže tieto jety smerujú priamo k nám, Einsteinov prsteň podporuje tento scenár,“ vysvetlila Britzen.

Zrážka, ktorá otrasie vesmírom

Dve čierne diery obiehajú okolo seba približne každých 121 dní. Oddeľuje ich vzdialenosť asi 250 až 540 násobok vzdialenosti medzi Zemou a Slnkom, čo je v kozmických mierkach pomerne málo. Postupne sa budú približovať, až sa nakoniec spoja do jednej obrovskej čiernej diery. Pri takejto zrážke vznikajú gravitačné vlny - ide o zvlnenie samotnej štruktúry priestoru a času, ktoré vzniká pri najextrémnejších udalostiach vo vesmíre.

Dve supermasívne čierne diery sa môžu zraziť už o pár desiatok rokov

Dreamstime/ Karayuschij/

Tieto vlny by podľa vedcov mohli byť silnejšie než tie, ktoré sme zaznamenali pri doterajších zrážkach čiernych dier. Ak sa to potvrdí, detektory na Zemi by mohli zachytiť signál a pomôcť odhaliť nové detaily o týchto kozmických monštrách. A to všetko vďaka dvom čiernym dieram, ktoré práve teraz tancujú svoj posledný vesmírny tanec.

• Zem má približne 4,5 miliardy rokov a je asi v polovici svojej životnosti.
• Vedci odhadujú, že podmienky vhodné pre život vydržia ešte asi miliardu rokov.
• Problémom nebude len teplo zo Slnka, ale aj kolaps kyslíka v atmosfére.
• Vzdialená budúcnosť ľudstva môže závisieť od presunu na inú planétu.

Na prvý pohľad pôsobí Zem stabilne - oceány, atmosféra, život. Z kozmického pohľadu je však naša planéta už v polovici svojho príbehu. Vedci odhadujú, že Zem má približne 4,5 miliardy rokov a podľa dnešných modelov má pred sebou asi ďalšiu miliardu rokov, počas ktorých bude stále vhodná pre život, píše portál Geekspin.

10-ročné dievča sa opýtalo, či by mohlo byť Pluto zase planétou. Reakcia NASA všetkých prekvapila

Potom začne postupný koniec. Oceány sa začnú pomaly vyparovať, pretože Slnko bude čoraz jasnejšie a teplejšie. Zaujímavé je, že voda nemusí byť prvá vec, ktorá zmizne.

Státisíce klimatických simulácií

Výskumníci z Toho University v Japonsku vytvorili približne 400-tisíc klimatických simulácií pomocou planetárnych modelov NASA. Výsledky publikované v magazíne Nature Geoscience naznačujú, že atmosféra by sa mohla stať nedýchateľnou ešte skôr, než planéta fyzicky zanikne.

Ako sa bude meniť chemické zloženie atmosféry, množstvo oxidu uhličitého začne výrazne klesať. Keď ho bude málo, rastliny začnú miznúť. A keď zmiznú rastliny, začne sa rýchly a nezvratný pokles kyslíka v atmosfére.

Slnko

Shutterstock/Shutterstock

Všetko riadi naše Slnko

Budúcnosť Zeme je úzko prepojená so Slnkom. Planetárny vedec Keming Zhang z University of California v San Diegu vysvetľuje: „Planéta Zem bude obývateľná už len približne ďalšiu miliardu rokov. Potom sa oceány vyparia v dôsledku takzvaného runaway greenhouse efektu - nekontrolovaného skleníkového efektu, dávno predtým, než by Zem pohltila červená obria hviezda.“

Takzvaný runaway greenhouse efekt znamená, že teplo začne v atmosfére rásť nekontrolovane. Voda sa mení na vodnú paru, ktorá zachytáva ešte viac tepla, čo spôsobuje ďalšie otepľovanie. Ide o reťazovú reakciu, ktorá sa už nedá zastaviť. Slnko totiž každých približne 100 miliónov rokov zosilnie asi o jedno percento. Za miliardu rokov to bude stačiť na dramatickú zmenu podmienok na planéte.

Planéta môže zomrieť, ale nezmizne hneď

Aj keď život na Zemi zanikne, samotná planéta bude existovať ešte veľmi dlho. Slnko totiž približne o päť miliárd rokov spotrebuje svoje vodíkové palivo a začne sa meniť na červeného obra - obrovskú hviezdu, ktorá sa rozšíri a pravdepodobne pohltí aj Zem.

Česká bielizeň letela až k Mesiacu: Astronauti Artemis II mali na sebe kúsky zo Sokolova

Objav planéty podobnej Zemi, ktorá obieha okolo takzvaného bieleho trpaslíka, zvyšku mŕtvej hviezdy, však naznačuje, že niektoré planéty dokážu prežiť smrť svojej hviezdy. Ak by ľudstvo chcelo existovať aj v tak vzdialenej budúcnosti, mohlo by to znamenať jediné - presun na inú planétu niekde vo vesmíre.

Vesmírny záchod za 30 miliónov, no aj tak sa vkuse kazí. Nakoniec ho opravila jediná žena na palube Artemis II

„Stále sme nevedeli, či sa to stane, či naša bielizeň skutočne poletí do vesmíru, hoci v objednávke stálo, že oblečenie bude súčasťou letu. Potom sme to sledovali a keď to oblečenie poznáte, jeho detaily, tak to človek spozná, aj ten strih. Sme strašne radi, že sa to stalo,“ povedal Walter.

Vesmírna spoločnosť oblečenie pred misiou Artemis II testovala viac ako päť rokov. „NASA objavila naše merino oblečenie na veľtrhu a oslovila nás, že by ho chcela vyskúšať. Sme strašne radi, že im bielizeň bola pohodlná, že sa im dobre nosila a že im sedela a nikde astronautov neškriabala. Vďaka tomu vlastne dnes naše najpredávanejšie modely, ktoré vyrábame už 20 rokov, leteli okolo Mesiaca. Sme tiež strašne radi, že sa bielizeň vyrába v Sokolove,“ povedal Walter.

České merino si všimli na veľtrhu

Americká vesmírna spoločnosť prvýkrát oslovila vedenie sokolovskej firmy v lete 2020. „Predtým si nás pravdepodobne všimli na veľtrhu v Denveri. Dostali sme e-mail, že pracujú na vesmírnom obleku novej generácie a že by chceli použiť naše vlnené prádlo, aby ho nosili počas testovania a pri ceste okolo Mesiaca,“ povedal Walter.

Lasting sa s Američanmi dohodol na prvej objednávke vzoriek. „Chceli spodky ATOK a tričká s dlhým rukávom ATAR, čo je taká naša stálica v sortimente. Postupne potom NASA urobila ďalšiu objednávku na jar 2024 a tretiu v septembri 2025,“ opísal Walter.

Spolumajiteľ firmy Martin Walter.

Nasa, Čtk/

Astronauti mali záujem o tričká aj spodné nohavice v celej škále veľkostí, vyrobené zo stopercentnej najjemnejšej vlny. „Myslím, že si povedali, že vlna by mohla byť dobrá, kozmonauti budú na palube viac než týždeň a nebude možnosť prať. V tej 16,5-mikrónovej kvalite vlny veľa výrobcov na svete asi nebude. Keď sme s tým začali pred 25 rokmi, nerobil to nikto. Dnes je tých firiem už asi niekoľko,“ uviedol Walter.

NASA nemala žiadne špeciálne požiadavky. Americkí astronauti Reid Wiseman, Victor Glover a Christina Kochová a Kanaďan Jeremy Hansen obliekli tričká, ktoré sa v Česku predávajú približne za 1500 korún (zhruba 60 eur), na let dlhý 1,12 milióna kilometrov. Loď Orion sa dostala 406 771 kilometrov od Zeme, čím posádka prekonala doterajší rekord v najväčšej vzdialenosti.

Z rodinnej firmy dodávateľ pre celý svet

Firma Lasting vznikla v Kynšperku nad Ohří v roku 1991. Založili ju rodičia Martina Waltera, ktorí sa na jej chode dodnes aktívne podieľajú. Prvých takmer desať rokov boli hlavným produktom ponožky na každodenné nosenie.

Približne od roku 2003 šije a pletie Lasting z merino vlny. Reaguje tak na trend návratu k prírodným materiálom. Pri výrobe oblečenia a ponožiek ich však kombinuje v rôznom pomere so syntetickými materiálmi a vyrába oblečenie na šport aj voľný čas. Firma sídli v Sokolove, posledné tri roky v novej budove s väčšími priestormi na výrobu.

Lasting vyrobí približne 100-tisíc kusov oblečenia ročne. Z jednej osemhodinovej zmeny vyjde z poloautomatizovanej pletiarne 120 párov ponožiek alebo podkolienok.

Približne 95 percent produktov Lasting predá v sieťach nezávislých predajní so športovým alebo špeciálnym tovarom, časť z toho tvoria väčšie objednávky pre ozbrojené zložky. Vlnené prádlo Lasting nosia napríklad mestskí policajti, policajti alebo príslušníci holandskej armády.

Firma dodáva produkty do viac než 50 krajín po celom svete. Päť percent svojich výrobkov predá vo vlastnom e-shope a v podnikovej predajni v Sokolove.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• 10-ročná Kaela napísala NASA list, aby sa Pluto vrátilo medzi planéty.
• Šéf NASA Jared Isaacman jej verejne odpovedal, že sa tým budú zaoberať.
• Pluto stratilo status planéty v roku 2006 po rozhodnutí Medzinárodnej astronomickej únie.
• Niektorí vedci stále tvrdia, že Pluto by sa medzi planéty mohlo vrátiť.

Niektoré veľké debaty nezačínajú v laboratóriách ani na konferenciách vedcov. Niekedy stačí list od desaťročného dieťaťa. Presne to sa stalo Kaele Polkinghorn z mesta Tampa na Floride, píše portál Mashable.

Vesmírny záchod za 30 miliónov, no aj tak sa vkuse kazí. Nakoniec ho opravila jediná žena na palube Artemis II

Keď žiačka štvrtého ročníka napísala list americkej vesmírnej agentúre NASA s jednoduchou prosbou, aby sa Pluto opäť stalo planétou, nečakala, že jej odpovie priamo šéf NASA. Celý príbeh sa začal počas školského výletu do Museum of Science & Innovation (MOSI). V obrovskom kupolovom kine tam Kaela sledovala film o slnečnej sústave.

Na obrazovke sa objavilo osem planét zhromaždených okolo Slnka, no Pluto tam nebolo. Vo filme stálo ďaleko vzadu a plakalo. „Je veľmi malé a je také milé,“ povedala Kaela. „Je ako malé bábätko.“ Tento moment ju tak zasiahol, že sa rozhodla niečo urobiť.

Prečo Pluto vlastne prestalo byť planétou?

Pluto bolo kedysi deviatou planétou slnečnej sústavy. V roku 2006 však prišla zásadná zmena. Medzinárodná astronomická únia (International Astronomical Union), globálna organizácia, ktorá rozhoduje o názvoch a kategóriách vesmírnych objektov, zmenila definíciu planéty. Aby bol objekt planétou, musí spĺňať tri podmienky:

• musí obiehať okolo Slnka,
• musí mať približne guľatý tvar,
• a musí „vyčistiť svoje okolie“.

Tretia podmienka znamená, že planéta musí byť gravitačne dominantná vo svojej dráhe, teda väčšina menších objektov v jej okolí je pod jej kontrolou alebo už bola odstránená.

Pluto túto podmienku nespĺňa. Nachádza sa totiž v oblasti plnej ľadových telies nazývanej Kuiperov pás. Preto ho vedci preradili do kategórie trpasličia planéta, čo je menší typ planéty, ktorý nedokáže dominovať svojmu okoliu. Tým sa počet oficiálnych planét znížil z deviatich na osem.

Nostalgia generácií

Rozhodnutie z roku 2006 dodnes vyvoláva silné emócie. Pre mnohých ľudí totiž Pluto patrilo k základom školského učiva. Pluto má navyše aj historický význam pre Spojené štáty. V roku 1930 ho objavil americký astronóm Clyde Tombaugh na observatóriu Lowell Observatory v meste Flagstaff v štáte Arizona. Objav bol vtedy veľkou vedeckou udalosťou.

Naša slnečná sústava by mohla už čoskoro mať opäť deväť planét. Nemáme však na mysli Pluto, ale doteraz neznámu planétu

Arizona je na Pluto dodnes hrdá - v roku 2024 guvernérka Katie Hobbs dokonca vyhlásila Pluto za oficiálnu planétu štátu Arizona.

List, ktorý sa stal virálnym

Kaela svoj list najprv napísala len pre poštovú schránku NASA. Jej rodičia, ktorí sú fanúšikmi vesmíru a vedy, rozmýšľali, kam ho poslať. Napokon ho ukázali rodinnému priateľovi Mikeovi Boylanovi, meteorológovi z Tampy s veľkým publikom na sociálnych sieťach.

„Mal tušenie, že by sa z toho mohlo niečo stať,“ povedala Kaelina mama Brandy Polkinghorn. Nemýlil sa. Keď Boylan list zverejnil online, veci sa rýchlo rozbehli. O niekoľko hodín neskôr odpovedal priamo šéf NASA Jared Isaacman. „Kaela,“ napísal 9. apríla na sociálnej sieti X. „Zaoberáme sa tým.“

Môže sa Pluto ešte vrátiť medzi planéty?

NASA sama nedokáže zmeniť rozhodnutie Medzinárodnej astronomickej únie. Debata však stále pokračuje. Planetárny fyzik Philip Metzger z University of Central Florida tvrdí, že Pluto by mohlo byť považované za planétu kvôli svojej komplexnej geológii, teda aktívnym procesom na jeho povrchu.

„NASA môže pomôcť vytvoriť konsenzus, že definícia Medzinárodnej astronomickej únie bola nevhodná,“ napísal Metzger pre Mashable. „Preto by bolo veľmi užitočné, keby sa tým administrátor zaoberal.“ Samotná Medzinárodná astronomická únia pripúšťa, že vedecké klasifikácie sa môžu meniť.

„Vedecké klasifikácie sa určujú na základe medzinárodného konsenzu a procesov založených na dôkazoch,“ uviedla organizácia vo vyhlásení. „Nemôžu sa meniť jednostranne, ale môžu byť upravené, ak sa zmenia dôkazy.“ A možno je práve list od desaťročného dievčaťa pripomienkou, že niektoré vedecké otázky stále nemajú úplne posledné slovo.

• Toaleta na vesmírnej lodi Orion stojí asi 30 miliónov dolárov, no už viackrát sa pokazila.
• Najväčší problém spôsobila zamrznutý moč, ktorý upchal potrubie.
• Astronauti museli použiť núdzové zariadenie.
• Ukazuje sa, že aj vo vesmíre je toaleta jeden z najzložitejších problémov.

Zábery odvrátenej strany Mesiaca, ktoré poslala posádka misie Artemis 2, patria medzi najpôsobivejšie snímky posledných rokov. Za týmito romantickými obrázkami sa však skrýva realita každodenného života vo vesmíre - a tá je oveľa menej poetická. Jedným z najväčších problémov na palube lode Orion sa totiž stala... toaleta, píše portál Futurism.

Koľko zarábajú astronauti na misii Artemis II? Práve obleteli Mesiac, no ročne zarobia len o pár tisíc viac ako Robert Fico

Na prvý pohľad ide o obyčajnú vec. V skutočnosti je však zariadenie nazvané Universal Waste Management System, teda univerzálny systém na spracovanie odpadu, extrémne komplexná technológia. NASA zaň zaplatila približne 30 miliónov dolárov. Ani tak to však neznamená, že funguje bez problémov.

Problémy začali už pár hodín po štarte

Krátko po štarte posádka nahlásila, že ventilátor v toalete sa zasekol. Ukázalo sa, že problém bol pomerne banálny - systém potreboval viac vody na takzvané naplnenie pumpy, teda proces, pri ktorom sa zariadenie pripraví na správne fungovanie.

Astronautka Christina Koch nakoniec jednoducho doplnila vodu a systém sa rozbehol. „Som hrdá na to, že sa môžem nazvať vesmírnou inštalatérkou,“ povedala neskôr riadiacemu stredisku. „Všetkým sa nám veľmi uľavilo, keď sa ukázalo, že je všetko v poriadku.“

Zamrznutý moč vo vesmíre

Lenže o pár dní neskôr sa toaleta pokazila znova, tentoraz z oveľa zvláštnejšieho dôvodu. Potrubie, ktoré odvádza odpad von z lode, sa upchalo kvôli zamrznutej moči. Vo vesmíre totiž kvapaliny veľmi rýchlo mrznú, najmä ak sú vystavené extrémne nízkym teplotám.

Riešenie bolo prekvapivo jednoduché - astronauti otočili loď tak, aby potrubie zohrialo slnečné svetlo. Zároveň zapli ohrievače, ktoré ľad rozpustili. Toaleta opäť fungovala, aspoň na chvíľu.

Keď sa pokazí záchod, prichádza núdzové riešenie

Približne päť dní po štarte však toaleta prestala fungovať už tretíkrát. „Chceli sme vám len povedať, že toaleta je momentálne mimo prevádzky. Zatiaľ používajte CCU,“ odkázala posádke Jenni Gibbons z riadiaceho strediska NASA.

NASA zverejnila vďaka Artemis II nové úchvatné fotky Zeme. Prečo na nich chýbajú hviezdy?

CCU znamená Collapsible Contingency Urinal - núdzové zariadenie, ktoré astronauti používajú, keď sa hlavná toaleta pokazí. Ide v podstate o dlhú tubu s uzatvárateľnou nádobou. Funguje vďaka takzvaným kapilárnym silám, čo je fyzikálny jav, pri ktorom sa kvapaliny pohybujú v úzkych trubiciach bez potreby pumpy.

Astronaut Donald Pettit to vysvetlil jednoducho: „Keď ste v priestore medzi Zemou a Mesiacom a záchod sa pokazí, potrebujete plán B. CCU dokáže nahradiť asi 11 kilogramov plienok.“

Problém, ktorý pozná každý človek

Pevný odpad astronauti ukladajú do plastových vriec v toalete a prinesú ho späť na Zem. Aj keď je posádka stovky tisíc kilometrov od domova, ich problémy sú prekvapivo známe každému človeku.

Astronauti misie Artemis II

Reuters/NASA

„Myslím si, že táto fascinácia záchodom je jednoducho ľudská prirodzenosť,“ povedal šéf riadenia misie John Honeycutt. „Každý vie, aké dôležité je to tu na Zemi. A vo vesmíre je to ešte oveľa ťažšie zvládnuť.“

• Astronauti misie Artemis II sú platení podľa platovej tabuľky americkej vlády.
• Ročný plat astronautov sa pohybuje približne medzi 90-tisíc až 150-tisíc dolármi.
• NASA uviedla, že priemerný plat astronauta je asi 152 258 dolárov ročne.
• Za historickú cestu k Mesiacu nedostávajú žiadny špeciálny bonus.

Keď sa 1. apríla vydali astronauti Reid Wiseman, Victor Glover, Christina Koch a Jeremy Hansen na cestu k Mesiacu v rámci misie Artemis II, zapísali sa do histórie. Ide totiž o prvú pilotovanú výpravu k Mesiacu od roku 1972, keď sa skončila legendárna misia Apollo 17, píše portál Unilad.

NASA zverejnila vďaka Artemis II nové úchvatné fotky Zeme. Prečo na nich chýbajú hviezdy?

Posádka preletela okolo odvrátenej strany Mesiaca, teda tej, ktorú zo Zeme nikdy nevidíme, a následne sa vydala späť k našej planéte. Návrat je naplánovaný na 10. apríla. Počas preletu cez odvrátenú stranu Mesiaca však nastal moment, ktorý je pre takéto misie typický - kozmická loď Orion stratila kontakt s NASA približne na 40 minút.

Dôvod je jednoduchý. Mesiac vtedy úplne blokuje rádiový signál medzi loďou a Zemou. Okrem toho však misia zatiaľ prebieha podľa plánu. A prirodzene, veľa ľudí si kladie otázku - aký plat vlastne dostávajú ľudia, ktorí práve obleteli Mesiac?

Plat astronauta nie je „astronomický“

Možno by si čakal, že astronauti dostávajú extrémne vysoké odmeny. Realita je však prekvapivo civilná. Astronauti NASA sú totiž štátni zamestnanci. To znamená, že ich plat sa riadi rovnakým systémom ako platy mnohých úradníkov americkej vlády. Tento systém sa nazýva General Schedule, ide o oficiálnu platovú tabuľku, ktorá má 15 platových stupňov.

Zľava astronaut Kanadskej vesmírnej agentúry (CSA) a letový špecialista Jeremy Hansen a astronauti NASA veliteľ misie Reid Wiseman, letová špecialistka Christina Koch a pilot Victor Glover
 

TASR/AP/NASA

Prvý stupeň predstavuje najnižší plat, približne 30 249 dolárov (približne 25 900 eur) ročne, zatiaľ čo najvyšší stupeň môže vo Washingtone dosiahnuť približne 197 200 dolárov (necelých 169-tisíc eur) ročne.

Astronauti sa väčšinou pohybujú v kategóriách 13 až 14. V praxi to znamená ročný plat približne medzi 90-tisíc až 150-tisíc dolármi, v závislosti od skúseností, kvalifikácie a dĺžky služby. NASA v roku 2025 uviedla, že priemerný plat astronauta je približne 152 258 dolárov (130 328 eur) ročne podľa platových tabuliek z roku 2024.

Pre zaujímavosť, podľa najnovších zverejnených údajov zarobí slovenský premiér podobnú sumu ako astronauti, ktorí práve obleteli Mesiac. Robert Fico oficiálne ročne zarobí 124 830 eur, čo je len o 5 498 eur menej.

Robert Fico

Radovan Stoklasa/Reuters

Agentúra však zároveň upozornila, že ide len o „približný odhad“. Zaujímavé je, že verejne dostupné údaje neuvádzajú presné benefity, príplatky za nadčasy ani to, či astronauti dostávajú extra odmenu, ak zostanú vo vesmíre dlhšie, než bolo plánované.

Tvrdý tréning pred cestou do vesmíru

Stať sa astronautom je pritom extrémne náročné. Podľa pracovného portálu Indeed musia astronauti absolvovať roky tréningu a špecializovaného výcviku. „Keď sú na Zemi, trénujú v zariadeniach ako Johnson Space Center v Houstone, kde získavajú zručnosti v potápaní so SCUBA výstrojom, v simulovaných situáciách prežitia, v robotike či v systémoch Medzinárodnej vesmírnej stanice,“ uvádza stránka.

SCUBA je typ potápačskej výstroje, ktorá umožňuje potápačovi dýchať pod vodou pomocou tlakových fliaš. NASA tento tréning využíva preto, že pohyb vo vode dokáže dobre simulovať stav beztiaže.

Kto sú štyria austronauti, ktorí po 50-tich rokoch obletia Mesiac? Posádku vedie single otec, na palube je aj vášnivá surferka

Portál zároveň dodáva: „Okrem technických schopností musia astronauti preukazovať silné kritické myslenie, sebadisciplínu a schopnosť prispôsobiť sa - čo sú kľúčové vlastnosti v prostredí s vysokým stresom a izoláciou.“ ​Skoro ako vlastnosti každého dobrého politika, všakže.

Ľudská posádka sa dostala ďalej než kedykoľvek predtým. Neuveríš, ktorá skladba prebúdza astronautov misie Artemis II

Pri takýchto záberoch je hlavným problémom samotná Zem, vysvetľuje portál iMeteo.sk. Osvetlená Slnkom je totiž extrémne jasná, zatiaľ čo hviezdy v pozadí sú v porovnaní s ňou oveľa slabšie. Ak chce kamera zachytiť detaily planéty (oblaky, obrysy kontinentov či jemnú žiaru atmosféry) musí použiť krátku expozíciu. A práve vtedy hviezdy skrátka zaniknú v tme.

Do hry vstupuje aj ďalší faktor: pohyb. Keď sa fotografuje z paluby kozmickej lode, je dôležité, aby bol záber ostrý. Preto sa používajú rýchle uzávierky, ktoré síce pomôžu udržať Zem krásne ostrú, no zároveň ešte viac znížia šancu zachytiť slabé svetelné body v pozadí.

Tvar Zeme, ktorý zachytil astronaut NASA a veliteľ misie Artemis 2 Reid Wiseman z okna kozmickej lode Orion vo štvrtok 2. apríla 2026. 

/Tasr

Hviezdy teda vo vesmíre bez pochýb sú, len ich na niektorých fotografiách prebije jas objektu v popredí. Keď sa podmienky zmenia a kamera môže pracovať s iným nastavením, odhalia sa. Stačí, aby bol fotografovaný objekt tmavší alebo aby bolo možné použiť dlhší expozičný čas.

Celý princíp si možno predstaviť aj oveľa jednoduchšie, píše iMeteo. Je to podobné, ako keď sa snažíš mobilom odfotiť človeka pred veľmi silným svetlom. Ak nastavíš záber na tvár, pozadie bude presvetlené. Ak zase prispôsobíš expozíciu svetlu, postava stmavne. Fotoaparát si skrátka musí vybrať, čo bude na snímke dominantné.

V prípade fotografií z Artemis II si teda všetku pozornosť berie samotná Zem...

Na snímke z 6. apríla 2026, ktorú poskytol americký Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) a ktorú zachytila posádka misie Artemis 2 počas preletu okolo Mesiaca, je pohľad na Zem, ktorá sa skrýva za Mesiacom. 

/Tasr

Astronauti prekonali rekord o 19:57 SELČ, keď sa ocitli ďalej od Zeme než ktokoľvek v histórii pilotovanej kozmonautiky. Prekonali tak hranicu 248 655 míľ (približne 400 169 kilometrov) od Zeme, kam sa dostala posádka misie Apollo 13 z roku 1970.

Kto sú štyria austronauti, ktorí po 50-tich rokoch obletia Mesiac? Posádku vedie single otec, na palube je aj vášnivá surferka

Astronauti misie Artemis II, ktorú tvoria Američania Reid Wiseman, Christina Kochová a Victor Glover a Kanaďan Jeremy Hansen, sa pohybujú po rovnakej dráhe v tvare osmičky ako ich kolegovia z Apolla 13. Vzhľadom na väčšiu vzdialenosť od povrchu Mesiaca však videli omnoho väčšiu časť jeho odvrátenej strany, než videli posádky misií Apollo 13 v apríli 1970 a Apollo 8 v decembri 1968. Apollo 8 bolo misiou, počas ktorej si človek vôbec po prvý raz mohol na vlastné oči prezrieť časť nášho prirodzeného satelitu, ktorú zo Zeme nie je možné vidieť.

Prepísali históriu

Doterajší rekord misie Apollo 13 v maximálnej vzdialenosti od Zeme napokon astronauti v lodi Orion prekonali o 6 600 kilometrov krátko po jednej hodine v noci na utorok, keď sa podľa prepočtov dostali do vzdialenosti 252 756 míľ (približne 406 769 kilometrov).

Krátko pred dosiahnutím najväčšej vzdialenosti došlo k plánovanej strate spojenia modulu s dispečermi v riadiacom stredisku misie v Johnsonovom vesmírnom stredisku NASA v Houstone. Prerušenie komunikácie trvalo približne 40 minút. K výpadku dochádza preto, že Mesiac zablokuje signály medzi Zemou a kozmickou loďou, s ktorou riadiace centrum komunikuje prostredníctvom siete Deep Space Network. „Uvidíme sa na druhej strane,“ povedal krátko predtým jeden z astronautov Victor Glover.

Pohľad na Mesiac, keď sa kozmická loď Orion približuje k najväčšej vzdialenosti od Zeme.

Nasa/Via Reuters

Počas preletu okolo Mesiaca zhotovovali snímky Mesiaca vrátane útvarov, ktoré ľudia doteraz nikdy priamo nevideli. „Jedným z najúčinnejších vedeckých nástrojov na pozorovanie sú práve štyri páry očí, ktoré sledujú mesačné útvary s rôznym osvetlením a textúrou,“ píše NASA.

Posádka zbierala kľúčové dáta pre budúce pristátie

Vyhotovené fotografie, videá, komunikačné informácie a získaná telemetria misie budú použité pri budúcich plánoch projektu Artemis, keď sa NASA pustí do vývoja mesačnej základne.

Pri prelete nad odvrátenou stranou Mesiaca posádka fotografovala a opisovala terénne prvky vrátane impaktných kráterov, prastarých lávových prúdov a povrchových trhlín a chrbtov, ktoré vznikli v priebehu pomalého vývoja Mesiaca. Zaznamenala aj rozdiely vo farbe, jase a štruktúre, ktoré poskytujú indície pomáhajúce vedcom porozumieť zloženiu a histórii mesačného povrchu.

Astronautka NASA Christina Kochová je osvetlená obrazovkou vo vnútri zatemnenej kozmickej lode Orion tretí deň misie.

Nasa/Via Reuters

Po nadviazaní spojenia astronauti pozorovali zatmenie Slnka. „Slnko sa schovalo za Mesiac, ale vytvára okolo neho svätožiaru (z koróny, pozn. red.). Sekundy po tom, ako Slnko zapadlo, bolo možné vidieť žiaru Zeme. Je to neuveriteľné,“ opísal Glover svoje zážitky počas zatmenia Slnka.

Posádka počas letu navrhla pomenovať dva krátery na Mesiaci. Prvý z nich by tak mohol niesť meno na počesť ich kozmickej lode Integrity, ako Orion pomenovali. Druhý kráter je navrhnutý na počesť Wisemanovej zosnulej manželky Carroll. Po dokončení tejto misie budú návrhy na pomenovanie kráterov oficiálne predložené Medzinárodnej astronomickej únii, organizácii, ktorá riadi pomenúvanie nebeských telies a ich povrchových útvarov.

Návrat modulu potrvá približne štyri dni, NASA plánuje pristátie na hladine Tichého oceána pri San Diegu v Kalifornii v sobotu 11. apríla o 2:07 SELČ. Teda deväť dní po štarte z Floridy.

Astronautka NASA a špecialistka na misiu Artemis II Christina Kochová vykukuje z jedného z hlavných okien kabíny kozmickej lode Orion.

Nasa/Via Reuters

A chceš vedieť, akú wake-up music majú astronauti misie Artemis II? Každé ráno ich budí špeciálny playlist, ktorý pre nich pripravilo riadiace stredisko NASA. Tieto skladby zazneli na palube počas prvých dní misie:

• Sleepyhead od Young & Sick (cover verzia od Passion Pit)
• Green Light od John Legend (feat. André 3000)
• In a Daydream od Freddy Jones Band
• Pink Pony Club od Chappell Roan
• Working Class Heroes (Work) od CeeLo Green
• Good Morning od Mandisa a TobyMac 

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Reid Wiseman

Steve Nesius/Reuters

Na čele celej výpravy stojí práve Reid Wiseman, muž s dlhoročnou kariérou v americkom námorníctve, skúsený letec, testovací pilot a astronaut, ktorý už vo vesmíre strávil dlhé mesiace (svoj prvý let do vesmíru absolvoval v roku 2014 na palube ruskej kapsuly Sojuz smerujúcej k Medzinárodnej vesmírnej stanici). Má bakalársky titul z počítačového a systémového inžinierstva, magisterský titul zo systémového inžinierstva a certifikát z vesmírnych systémov. Jeho meno sa spája nielen s technickou precíznosťou a disciplínou, ale aj s osobným príbehom. Sám totiž priznal, že za svoju najväčšiu životnú výzvu nepovažuje výcvik ani vesmírne misie, ale rolu otca samoživiteľa dvoch detí.

Victor Glover 

Steve Nesius/Reuters

Victor Glover prináša do tímu kombináciu bojových skúseností, leteckej praxe a historického významu. Počas svojej kariéry námorného letca nalietal tisíce hodín, absolvoval bojové misie aj pristátia na lietadlových lodiach a neskôr sa dostal aj na Medzinárodnú vesmírnu stanicu. V rámci Artemis II sa zapíše do dejín ako prvý černoch, ktorý poletí do hlbokého vesmíru. Na misii bude pôsobiť ako pilot. Glover je zároveň otcom štyroch detí.

Christina Koch 

Steve Nesius/Reuters

Christina Koch, špecialistka misie, patrí medzi najvýraznejšie ženské tváre modernej astronautiky. Už dnes ju mnohí poznajú ako ženu, ktorá vo vesmíre strávila rekordne dlhý čas a podieľala sa aj na historických ženských výstupoch do otvoreného priestoru. Je to vedkyňa a elektrotechnická a terénna inžinierka, ktorá pracovala v extrémnych podmienkach od Antarktídy až po Aljašku, a ktorá sa dlhodobo pohybuje na pomedzí výskumu, technológií a objavovania. Zaujímavé je, že popri náročnej vedeckej kariére si zachovala aj množstvo osobných vášní: od surfovania cez lezenie až po fotografovanie, turistiku a cestovanie.

 Jeremy Hansen

Steve Nesius/Reuters

Osobitnú pozornosť si získava aj Jeremy Hansen, špecialista misie. Pre Kanadu predstavuje mimoriadne významné meno, pretože sa stane prvým Kanaďanom, ktorý sa vydá k Mesiacu. A to aj napriek tomu, že zatiaľ ešte neabsolvoval vlastný vesmírny let, jeho cesta k misii Artemis II však rozhodne nie je náhodná. Od detstva ho fascinovalo lietanie (vo veku 12 rokov vstúpil do 614. leteckej kadetskej jednotky Kráľovského kanadského letectva), neskôr sa vypracoval na vojenského pilota a postupne sa dostal až do astronautického výcviku, kde si vybudoval rešpekt aj ako líder. V minulosti dokonca viedol skupinu astronautov NASA. Má bakalársky titul z vesmírnych vied a magisterský titul z fyziky.

Začiatok misie

Misia sa začala s menším oneskorením 2. apríla o 0:35 SELČ. Napriek drobným komplikáciám astronauti odleteli v čase, keď sa Mesiac blížil k splnu. Štart neprekazilo ani počasie, ani žiadne ďalšie problémy, píše portál iDnes.

Riadiace stredisko niekoľko desiatok minút pred štartom riešilo dva problémy. Išlo o jeden so systémom na prerušenie letu (FTS) a druhým bola teplotná anomália pri jednej z batérií systému na prerušenie štartu (LTS). Tá bola zrejme spôsobená chybným teplotným senzorom. Všetko však dopadlo dobre a predštartovné prípravy pokračovali až do odletu.

Raketa Artemis II amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) štartuje z odpaľovacej rampy 39-B z Kennedyho vesmírneho strediska na Floride v stredu 1. apríla 2026.

Chris O‘meara/Tasr

Úspešný pilotovaný let okolo Mesiaca bude spolu s NASA úspechom aj ďalších vesmírnych agentúr, ktoré sa na celom projekte Artemis podieľajú. Patrí medzi ne aj Európska vesmírna agentúra (ESA). „Približne tri hodiny po štarte sa Orion oddelí od horného stupňa rakety a astronauti prevezmú ručné riadenie. Pomocou motorov modulu ESM budú nacvičovať približovacie manévre pre budúce misie Artemis,“ pripomínajú zástupcovia ESA na stránkach agentúry.

Artemis II nadväzuje na misiu Artemis I z roku 2022, čo bol úspešný testovací let rakety Space Launch System s loďou Orion bez posádky. Konečným cieľom programu Artemis je návrat astronautov na Mesiac, čo sa v súčasnosti plánuje na rok 2028.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

„Schopnosť plávať nebola ovplyvnená. Spermie v mikrogravitácii sa stále pohybujú, len nedokážu nájsť cestu,“ vysvetlila vedúca výskumného tímu Nicole McPhersonová. Na povrchu spermií sú totiž bielkoviny fungujúce ako miniatúrne senzory, ktoré reagujú na fyzikálne sily vrátane gravitácie. „Keď gravitačné pôsobenie odpadne, tieto senzory zrejme prestanú fungovať a spermie stratia spoľahlivý orientačný rámec,“ uviedla s tým, že je to trochu ako snažiť sa nájsť cestu v bludisku, keby mal človek zaviazané oči a točil sa.

Človek sa už o pár hodín môže opäť priblížiť k Mesiacu. Prečo sme sa naň 50 rokov kašľali a o čom je misia Artemis?

V beztiaži stratia navigáciu

Okrem klesajúcej miery úspešného oplodnenia vedci odhalili aj to, že embryá, ktoré napriek tomu vznikli, mali vyššiu kvalitu, akoby niekoľkohodinové vystavenie mikrogravitácii fungovalo ako selekcia pre najodolnejšie spermie. Keď však boli vyvíjajúce sa myšie embryá vystavené mikrogravitácii počas prvých 24 hodín po oplodnení, vytvorilo sa menej embryí a tie, ktoré vznikli, vykazovali v kritických raných fázach známky oneskoreného vývoja a zníženého počtu buniek.

„Reprodukcia vo vesmíre bude podstatne ťažšia, než si väčšina ľudí myslí, a problémy sa prejavujú vo viacerých fázach, nie iba v jednej,“ zhrnula McPhersonová. Výskum zverejnený v časopise Communications Biology však naznačil aj možné riešenie. Pridanie progesterónu, hormónu prirodzene uvoľňovaného počas ovulácie, pomohlo väčšiemu počtu ľudských spermií prekonať negatívne účinky mikrogravitácie na orientáciu.

Spermie a zákony fyziky.

Brainee X Canva/

Na simuláciu stavu beztiaže použili vedci prístroj, ktorý bunky nepretržite otáča, takže strácajú zmysel pre orientáciu a zažívajú stav podobný voľnému pádu vo vesmíre. Navigáciu spermií potom testovali v plastovej komôrke s úzkymi kanálikmi otvorenými na oboch koncoch.

Výsledky štúdie majú význam napríklad pre plány na dlhodobé pobyty ľudí vo vesmíre, vrátane úvah o výstavbe základní na Mesiaci či Marse, dodáva Reuters.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Artemis II má byť prvá pilotovaná misia k Mesiacu od roku 1972.
• Nepôjde ešte o pristátie, ale o kľúčovú generálku na ďalšie lunárne misie.
• Návrat ľudí k Mesiacu celé roky brzdili najmä politika, peniaze a meniace sa priority.
• Artemis je dôležitá nielen pre vedu, ale aj pre nové súperenie veľmocí vo vesmíre.

Nie je to návrat na Mesiac v štýle starých učebníc, kde sa zapichne vlajka, odfotí pár topánok v prachu a ide sa domov. Artemis II má byť prvá pilotovaná cesta NASA k Mesiacu od roku 1972, a preto okolo nej visí zvláštny mix nostalgie, nervozity a pocitu, že sa začína nová vesmírna éra, píše CNN.

Mal slovenské korene a bol posledným človekom na Mesiaci. Astronaut Eugene Cernan zmenil dejiny

Ak všetko vyjde, štvorica astronautov poletí v lodi Orion okolo Mesiaca a vráti sa späť na Zem. Nepôjde ešte o pristátie, ale o generálku na ešte väčší návrat. A práve to je na celej misii zaujímavé - Artemis nie je retro atrakcia pre fanúšikov Apolla, ale test toho, či ľudia vedia znova fungovať ďalej od Zeme.

Prečo je z Artemis II taký veľký moment

NASA plánuje štart na 1. apríla o 18 :24 amerického východného letného času (2. apríla o 00 :24 SELČ). Podľa všetkého vyzerá systém krátko pred pokusom o štart pripravený. Predpoveď zároveň dáva 80-percentnú šancu priaznivého počasia. „Práve sme uzavreli revíziu misie dva dni pred štartom a tím dal zelenú pokračovať smerom k plánovanému pokusu o štart 1. apríla,“ povedal pridružený administrátor NASA Amit Kshatriya.

Na palube budú Reid Wiseman, Victor Glover, Christina Koch a kanadský astronaut Jeremy Hansen. Ich cesta má trvať 9 dní a 1 hodinu a loď pri nej preletí takmer 700-tisíc míľ, teda približne 1,13 milióna kilometrov. Ak odštartuje načas, obletí odvrátenú stranu Mesiaca a 10. apríla pristane v Tichom oceáne pri pobreží Kalifornie.

Najdôležitejšie však je, že ľudia sa po viac ako 50 rokoch opäť dostanú do blízkosti Mesiaca. Naposledy tam boli astronauti misie Apollo 17 v 1972. Artemis II je preto niečo ako skúška dospelosti pre celý program. Raketa Space Launch System, skrátene SLS, je obrovská nosná raketa, ktorá má dostať loď Orion do hlbokého vesmíru, čiže oveľa ďalej než na bežnú obežnú dráhu Zeme. Orion je zas kapsula, v ktorej posádka poletí, bude v nej žiť, jesť, spať aj zvládať návrat domov.

Poznáme detaily o prvom evakuovanom astronautovi z ISS. Zrazu stratil schopnosť hovoriť, vedci sú bezradní

Prečo sme sa na Mesiac nevrátili už dávno?

Otázka, ktorú si kladie skoro každý, je jednoduchá - ak to ľudia dokázali už v 1969, prečo sme sa tam nevrátili skôr? Odpoveď je menej filmová, než by si čakal. „Krátka odpoveď na túto otázku je politická vôľa,“ povedala historička vedy a techniky Teasel Muir-Harmony.

Inak povedané, misie na Mesiac nie sú len o motoroch, počítačoch a astronautoch. Sú aj o tom, či vlády dokážu roky tlačiť rovnaký cieľ, aj keď sa menia prezidenti, priority a rozpočty. Presne to dlhé desaťročia chýbalo. Jeden prezident chcel Mesiac, ďalší vesmírnu stanicu, ďalší asteroid a ďalší zase návrat na Mesiac. Veľké plány sa tak opakovane rozbehli a zase zabrzdili.

Astronauti misie Artemis

Joe Skipper/Reuters

To je aj dôvod, prečo Artemis nepôsobí ako samozrejmosť, ale skôr ako projekt, ktorý sa musel doslova prebiť cez politické zmeny. Casey Dreier z organizácie The Planetary Society to vystihol celkom presne: ide o „najúspešnejší mesačný program, aký Spojené štáty za posledné desaťročia mali, pretože stále existuje“.

Prečo Artemis nie je Apollo 2.0?

Na prvý pohľad to vyzerá podobne. Ľudia letia k Mesiacu, svet to sleduje a všetko sprevádza obrovská dávka národnej prestíže. Lenže Artemis má iný cieľ. Apollo bolo hlavne o tom dostať človeka na Mesiac ako symbol víťazstva v studenej vojne. Artemis má byť začiatok systému, v ktorom sa na Mesiac nebude chodiť raz za generáciu, ale opakovane.

Aj ty môžeš tento rok poletieť smerom k Mesiacu. NASA otvára dvere do histórie každému, kto sa registruje

Aj technika je niekde inde. Počítače v Orione sú podľa dodaného textu 20-tisíckrát rýchlejšie a majú 128-tisíckrát viac pamäte než stroj, ktorý navigoval Apollo. Posádka má viac priestoru, lepšie zázemie a dokonca aj normálnejšiu toaletu, čo znie ako detail, ale pri niekoľkodňovom lete je to rozdiel medzi hrdinským mýtom a reálnym životom vo vesmíre.

Dôležité je aj to, že Artemis nechce skončiť pri efektných záberoch. Cieľom NASA je vybudovať infraštruktúru, teda technické zázemie, ktoré raz umožní dlhšie pobyty na Mesiaci. To zahŕňa pristávacie moduly, obytné priestory aj hľadanie zdrojov, napríklad vody v oblasti mesačných pólov.

Raketa SLS misie Artemis

Brendan Mcdermid/Reuters

Ako bude vyzerať život na palube?

Znie to futuristicky, ale časť misie bude prekvapivo pripomínať kempovanie v extrémnych podmienkach. Posádka nebude mať chladničku ani sporák, takže jedlo musí vydržať celé týždne a zároveň sa dať pripraviť rýchlo a čisto. To je dôležité, pretože v mikrogravitácii, teda v stave veľmi slabej tiaže, sú aj omrvinky problém.

Na misii poletí aj 189 rôznych jedál a nápojov, viac než 10 druhov nápojov, 5 typov pálivých omáčok a 58 tortíl. Práve tortily sú vo vesmíre obľúbené, lebo sa nedrobia tak ako chlieb. Jedlo sa bude ohrievať v malom ohrievači a niektoré pokrmy sa doplnia vodou z palubného zásobníka.

Ľudstvo smeruje ku hviezdam. PREHĽAD najzásadnejších vesmírnych misií, ktoré nás čakajú v roku 2026

Aj to je jedna z pekných drobností misie Artemis. Nie je to len príbeh o tom, ako sa dostať k Mesiacu, ale aj o tom, ako tam cestovať tak, aby sa posádka nezbláznila, nevyčerpala a dokázala spolu fungovať ako tím.

Nové preteky o Mesiac

V pozadí celej misie nie je len veda, ale aj geopolitika, teda súperenie štátov o vplyv a pozíciu vo svete. Kedysi Američania súťažili so Sovietskym zväzom. Dnes sa často hovorí najmä o Číne. Aj preto sa Artemis nevníma len ako vedecký projekt, ale aj ako odkaz - kto bude pri Mesiaci prvý, ten môže určovať pravidlá ďalšej éry vesmíru.

Raketa SLS misie Artemis

Joe Skipper/Reuters

Práve preto Artemis II sleduje toľko ľudí, ktorí by inak štart rakety odignorovali. Nejde len o ďalší prenos z kozmodrómu. Je to moment, keď sa rozhoduje, či sa návrat ľudí k Mesiacu konečne zmení z veľkého sľubu na realitu.

• Astronaut Mike Fincke zrazu na ISS na približne dvadsať minút stratil schopnosť hovoriť.
• Lekári vylúčili infarkt, no presnú príčinu stále nepoznajú.
• Udialo sa to po viac než piatich mesiacoch pobytu v stave beztiaže.
• NASA teraz skúma zdravotné záznamy ďalších astronautov, aby zistila, či sa niečo podobné už stalo.

Predstav si, že si na Medzinárodnej vesmírnej stanici a pokojne večeriaš pred náročným dňom. Presne to robil 7. januára americký astronaut Mike Fincke. Nasledujúci deň ho čakala takzvaná vesmírna vychádzka - teda práca mimo stanice vo voľnom vesmíre. Zrazu sa však stalo niečo zvláštne - Fincke nedokázal hovoriť, píše ScienceAlert.

Expert varuje pred vyhynutím ľudstva. Planéta je podľa vedcov v najväčšej nerovnováhe v histórii

Nepociťoval bolesť, nedusil sa, no jeho kolegovia okamžite videli, že je v problémoch. Šesťčlenná posádka okamžite kontaktovala lekárov NASA na Zemi. „Bolo to úplne z ničoho nič. Stalo sa to neuveriteľne rýchlo,“ povedal astronaut v rozhovore pre The Associated Press z Johnson Space Center v Houstone.

Dvadsať minút ticha

Fincke, ktorý má 59 rokov a je bývalý plukovník amerického letectva, letel do vesmíru už štyrikrát. Tentoraz bol na stanici približne päť a pol mesiaca, keď sa epizóda objavila. Podľa jeho slov trvala približne dvadsať minút.

„Moji kolegovia jednoznačne videli, že som v problémoch,“ povedal. „V priebehu pár sekúnd sa všetci zhromaždili okolo mňa.“ V astronautskom slangu sa taká situácia nazýva „all hands on deck“, čo znamená, že okamžite pomáhajú všetci dostupní ľudia. Potom, rovnako náhle ako to začalo, problém zmizol.

Vesmír môže robiť s telom zvláštne veci

Lekári vylúčili infarkt a Fincke potvrdil, že sa nedusil jedlom. Príčina však zostáva neznáma. Jednou z hypotéz je dlhodobý pobyt v stave beztiaže. Astronaut totiž počas svojej kariéry strávil vo vesmíre spolu 549 dní. 

Na stanici použili aj ultrazvuk a po návrate na Zem absolvoval Fincke ďalšie vyšetrenia. NASA teraz analyzuje zdravotné záznamy ďalších astronautov, aby zistila, či sa niečo podobné už v minulosti nestalo.

Neočakávaný koniec misie

Incident mal aj praktické dôsledky. Vesmírna vychádzka bola zrušená a posádka sa musela vrátiť na Zem skôr, než sa plánovalo. Kapsula spoločnosti SpaceX ich priviezla späť 15. januára - viac než mesiac pred plánovaným koncom misie. Astronauti po pristátí zamierili rovno do nemocnice na kontrolu.

Prečo nás ešte nekontaktovali mimozemšťania? Možno sa s nami vôbec nechcú rozprávať, tvrdí nová štúdia

Fincke sa za komplikácie dlho ospravedlňoval. „Mal som veľké šťastie, že som bol vždy veľmi zdravý. Preto to bolo pre všetkých také prekvapenie,“ povedal. Kolegovia ho však upokojili: „Nebola to tvoja chyba. Bol to vesmír.“ A samotný astronaut stále dúfa, že sa jedného dňa do vesmíru ešte vráti.

Poučí sa niekedy ľudstvo zo svojich chýb? Pokusy o záchranu sveta, ktoré dopadli katastrofálne

Zo západu k nám prúdi vlhší a miernejší atlantický vzduch, z východu zase suchšie kontinentálne masy, ktoré so sebou prinášajú výraznejšie teplotné výkyvy, upozorňuje portál iMeteo.sk. Čoraz častejšie stretávame s extrémami: prudké búrky, dlhšie suché obdobia či vlny horúčav sa postupne stávajú realitou, ktorá ovplyvňuje nielen prírodu, ale aj poľnohospodárstvo, vodné zdroje a celkové fungovanie krajiny.

Práve nedostatok vlahy je momentálne jednou z najväčších tém. Jarné sucho na Slovensku začína naberať na sile, a preto meteorológovia pozorne sledujú vývoj zrážok v najbližších dňoch. Dobrou správou je, že modely naznačujú príchod výdatnejšieho dažďa. V optimistickejšom scenári by mohlo spadnúť aj okolo 100 milimetrov zrážok, čo by prírode aj pôde značne pomohlo, píše portál.

Aká bude Veľká noc?

Podľa aktuálnej mesačnej predpovede SHMÚ má byť obdobie od 30. marca do 5. apríla polooblačné až oblačné, prechodne aj zamračené, a miestami treba rátať so zrážkami. Slnko sa pravdepodobne ukáže, ale dáždnik sa ti cez sviatky možno zíde viac, než by si si prial...

Teplotne by však Veľká noc nemala pôsobiť zimne. Nočné minimá sa podľa SHMÚ majú pohybovať medzi 1 až 6 stupňov Celzia (v údoliach miestami okolo -1), zatiaľ čo denné maximá by mali vystúpiť na 10 až 15 stupňov Celzia. Predbežne očakávaj svieže rána a mierne popoludnia.

Hneď po sviatkoch (v týždni od 6. do 12. apríla) by sa navyše malo počasie vrátiť k teplotne aj zrážkovo normálnemu režimu. Treba však rátať s tým, že ide o dlhodobí výhľad, takže presný scenár sa ešte môže meniť.

• Mimozemské civilizácie môžu existovať, ale možno sa s nami rozhodli nekomunikovať.
• Vedec Erik Geslin tvrdí, že „veľké ticho“ nemusí znamenať absenciu života.
• Pokročilé civilizácie by nás mohli najprv dlho pozorovať, než by sa rozhodli nadviazať kontakt.
• Ľudstvo môže z ich pohľadu pôsobiť technologicky zaujímavo, ale ekologicky nestabilne.

V roku 1961 americký astronóm Frank Drake zobral kriedu, pristúpil k tabuli a vytvoril dnes už legendárnu rovnicu. Jej cieľ bol jednoduchý, no zároveň fascinujúci - odhadnúť, koľko inteligentných civilizácií by mohlo existovať v našej galaxii, píše portál Space.

Mimozemské sondy môžu byť už tu. Vedecká štúdia tvrdí, že sa možno ukrývajú priamo v našej slnečnej sústave

Drakeova rovnica sa snaží vypočítať, koľko mimozemských spoločností by mohlo byť schopných komunikácie. O desaťročie skôr však fyzik Enrico Fermi položil ešte provokatívnejšiu otázku. Ak je vesmír taký obrovský a plný hviezd, kde sú všetci? Tento problém dnes poznáme ako Fermiho paradox.

Desiatky rokov vedci skúšajú rôzne vysvetlenia. Program SETI, teda hľadanie mimozemskej inteligencie, kombinuje teleskopy, pokročilé algoritmy aj trpezlivé počúvanie signálov z vesmíru. No možno je problém inde. Možno nás nikto nekontaktuje nie preto, že by tam nikto nebol, ale preto, že sa s nami jednoducho nechcú baviť.

Veľké ticho nemusí znamenať prázdny vesmír

Práve takúto hypotézu predstavil Erik Geslin, docent interaktívnych médií na Noroff University College v Nórsku. Vo svojej novej vedeckej práci sa zamýšľa nad otázkou, ktorá ide ešte ďalej než Drakeova rovnica.

Vo vesmíre môže existovať množstvo inteligentných civilizácií

Instagram/ Speaktomeclasses/

„Moja práca sa pýta, či by s nami vôbec chceli hovoriť,“ povedal Geslin pre portál Space. „To, čo nazývame ‚veľké ticho‘, nemusí odrážať absenciu civilizácií, ale ich odmietnutie.“

Podľa jeho úvahy by civilizácia schopná medzihviezdneho cestovania mohla byť zároveň taká vyspelá, že už dávno prekonala fázu dobývania, nadmernej spotreby a ekologickej sebadeštrukcie. Inak povedané, možno by nás nepovažovala za ideálneho partnera na rozhovor.

„Pokročilé mimozemské civilizácie nemusia byť plaché, môžu byť jednoducho opatrné,“ vysvetlil Geslin. „Ak sú biocentrické alebo ekocentrické, ľudstvo im zatiaľ nemusí pripadať ako bezpečný partner pre kontakt.“

Planéta pod dohľadom

Z tohto pohľadu by mimozemské civilizácie mohli veľmi dobre chápať riziká spojené s kontaktom s ľudstvom. Naša civilizácia je stále výrazne antropocentrická, silne orientovaná na zdroje a často konfliktná.

Prečo sme zatiaľ nenaklonovali človeka? Etické dôvody a technológie prebíja fakt, že vedci prišli na niečo ešte lepšie

„To, čo interpretujeme ako ticho, nemusí byť strach, ale opatrnosť,“ vysvetľuje Geslin. „Možno dokonca určitá forma etického zdržania sa zásahu. Ich správanie by sa mohlo podobať princípu nezasahovania.“

Zatiaľ čo oni možno váhajú, ľudstvo sa už desaťročia snaží nadviazať kontakt. Do vesmíru vysielame rádiové signály, počúvame vzdialené hviezdy a dokonca sme poslali správy „pre tých druhých“ na palube sond Pioneer a Voyager. To však ešte neznamená, že z vonkajšieho pohľadu pôsobíme ako mierumilovná civilizácia.

„Posielanie priateľských správ automaticky neznamená, že ako civilizácia vyzeráme priateľsky,“ povedal Geslin. „Pokročilá spoločnosť by nás pravdepodobne najprv dlho pozorovala, než by zvážila akúkoľvek interakciu.“ Podľa neho by mohli analyzovať naše médiá, filmy, hry či sociálne siete. To všetko totiž prezrádza, akí skutočne sme.

Technologicky šikovní, ale problémoví

Stačí sa podľa Geslina pozrieť na stav našej planéty a spôsob, akým sa správame k vlastnej biosfére. „Naše signály by mohli odhaliť druh, ktorý je vynaliezavý a technologicky kreatívny, ale zároveň ekologicky nestabilný a často deštruktívny voči svojmu prostrediu aj voči sebe navzájom,“ vysvetlil.

Vo vesmíre môže existovať množstvo inteligentných civilizácií

Unsplash/

Práve preto navrhuje do Drakeovej rovnice pridať nový faktor. Nazýva ho faktor ochoty nadviazať kontakt. „Moja práca skúma inú otázku: aj keby existovali, chceli by s nami komunikovať?“ povedal Geslin. „Odpoveď môže závisieť nielen od technologickej úrovne civilizácie, ale aj od jej kognitívnej, etickej a ekologickej vyspelosti - a od tej našej.“

Zvedavosť môže nakoniec vyhrať

Aj napriek tomu existuje jeden silný protiargument. Zvedavosť. Technologický pokrok je úzko spojený s túžbou objavovať neznáme. História ľudstva je plná expedícií, riskantných objavov a snahy pochopiť vesmír.

„Je možné, že niektoré civilizácie sa nakoniec rozhodnú, že potenciálne výhody kontaktu prevážia nad rizikami,“ vysvetľuje Geslin. „Objavovanie vždy zahŕňa určitú mieru neistoty.“

Mimozemšťania, ktorí premenili sovietskych vojakov na kameň? CIA má dokument, ktorý tvrdí, že sa to fakt stalo

Sám však pripúšťa, že civilizácie schopné prežiť dostatočne dlho na to, aby zvládli medzihviezdne cestovanie, by mohli mať extrémne silné povedomie o ekologickej rovnováhe a krehkosti systémov. Ak je to tak, výber partnerov na komunikáciu by robili veľmi opatrne.

Možno teda nie sme vo vesmíre sami. Možno nás len niekto sleduje - a zatiaľ sa rozhodol mlčať. Výskum Erika Geslina s názvom Incorporating an exopsychological biocentric contact-willingness factor into the Drake Equation vyjde v augustovom vydaní magazínu Acta Astronautica.

Týmto však ani zďaleka program Apollo neskončil. K mesačnému povrchu letelo ešte šesť ďalších misií, pričom päť z nich bolo úspešných. Jedinou problémovou misiou sa stalo Apollo 13, pri ktorej sa musela posádka pre explóziu v kyslíkovej nádrži vrátiť po oblete Mesiaca. Práve odtiaľto pochádza slávna veta: „Okay, Houston, we‘ve had a problem here.”

Jupiterov ľadový mesiac produkuje kyslík. Toto zistenie vedcov však zásadne ovplyvňuje naše šance nájsť na ňom život

Apollo 17 so slovenskou stopou

My sa však dnes pozrieme na poslednú misiu programu, Apollo 17. Jej veliteľom bol totiž Eugene Andrew „Gene“ Cernan, astronaut, ktorý mal slovenské a české korene. Jeho starý otec Štefan Čerňan sa so svojou manželkou Annou odsťahovali z Vysokej nad Kysucou spolu s tisíckami iných vysťahovalcov do Spojených štátov na začiatku 20. storočia.

V Chicagu Štefan pracoval v kamennouhoľných baniach, Anna sa venovala domácnosti a hostí si získavala tým, že vedela uvariť pivo. V roku 1904 sa im narodil syn Andrew, ktorý sa neskôr na tancovačke spoznal s Roslyne Anne Cihlar, pôvodne Rozáliou Cihlářovou. Do oka si padli hlavne preto, že sa vedeli dohovoriť svojou rodnou rečou.

Ellis Island - vstupná brána pre migrantov do USA

Wikipedia

V roku 1929 sa im narodila dcérka Dolores (po domácky Dee). O päť rokov neskôr, 14. marca 1934, prišiel na svet syn, ktorý dostal meno Eugene. Bolo to v závere veľkej hospodárskej krízy, keď nový hladný krk nebol príliš vítaný. Eugene bol od mala mimoriadne zručný a mal cit pre technológie.

Cesta ku hviezdam

Neskôr sa dostal na Purdueovu univerzitu, ktorú ukončil s titulom inžiniera elektrotechniky. Vojnu prežil u námorníctva ako pilot na lietadlových lodiach a základni v Kalifornii. Zlom v jeho kariére prichádza po tom, ako bol v roku 1964 prijatý do tretej skupiny kozmonautov. Po výcviku bol zaradený do záložnej a neskôr do hlavnej posádky letu Gemini 9.

Eugene Cernan

Wikipedia/NASA

Ten štartoval v júni 1966, no pre poruchu sa nepodarilo spojiť s pasívnym cieľovým telesom. Kozmická loď pristála po troch dňoch letu na hladine Atlantického oceánu. O tri roky na to vyštartoval v rámci misie Apollo 10 na cestu k Mesiacu. Išlo o poslednú previerku pred pristátím človeka na mesačnom povrchu. Po ôsmich dňoch letu sa posádka úspešne vrátila na Zem.

Posledná misia sa na Mesiac

V októbri 1970 sa NASA začala skladaním nosnej rakety Saturn V pripravovať na misiu Apollo 17, ktorá mala ukončiť lety človeka na Mesiac. Veliteľom misie sa stal Eugene Cernan, pilotom veliteľského modulu Ronald Evans a lunárneho modulu Harrison Schmitt.

Eugene Cernan

Wikipedia/NASA

Posledný spomínaný sa na palubu dostal z dôvodu, že išlo o jediného profesionálneho geológa medzi astronautmi. V stredu 6. decembra 1972 astronauti vstávali o 16:38 miestneho času. Následne posádka absolvovala poslednú lekársku prehliadku pred štartom a sadli si k večeri. Tradične sa podával malý steak, miešané vajíčka, toast, jablkový džús a káva. 

Štart Apolla 17 bol prvým a zároveň jediným nočný štart v programe. Nastali však komplikácie a odpočítavanie sa dvakrát prerušilo. Raketa nakoniec vzlietla 7. decembra 1972 o 00:33:00,63 miestneho času. 11. decembra bol Cernan a Schmitt na mesačnom povrchu. 

„Tieto prvé kroky Apolla 17 patria tým, ktorí ich jeho posádke umožnili,“ povedal veliteľ posádky s československými koreňmi tesne po výstupe z modulu. Nasledoval ho nadšený geológ Schmitt: „Ľudia, tu je minerálov. Ak som niekedy videl geologický raj, tak je to tu!“

Eugene Cernan

Wikipedia/San Diego Air

Blatník z máp

Na Mesiaci strávili dokopy 75 hodín, z toho 22 priamo na povrchu v oblasti krátera Littrow v mori Jasu. Všetko však nešlo podľa predstáv. Počas prvého výstupu prešli za sedem hodín iba štyri kilometre. Neskôr zase museli vymyslieť, ako opraviť odtrhnutý blatník na mesačnom vozidle. Vynašli sa a vyrobili ho z máp vytlačených na umelej hmote.

Misia však priniesla aj úsmevné momenty. Keď sa napríklad Schmitt dlho rozplýval nad geologickou stavbou okolia a začal s prednáškou o mesačnom povrchu, Cernan mu skočil do reči so slovami: „Tak už dosť, Jack. Kto ťa má počúvať?! Poď, vylezieme kúsok vyššie a urobíme panoramatické snímky.“ 

Zem plochá určite nie je, ale Jupiter kedysi mohol byť. Výskum odhalil zaujímavý pohľad na našu slnečnú sústavu

Na záver umiestnili na Mesiaci pamätnú dosku s textom: „Tu človek dokončil svoj prvý prieskum Mesiaca. December 1972, r. P. Nech sa mier, s ktorým sme prišli, odrazí v živote celého ľudstva.” Schmitt nastúpil do modulu ako prvý a Cernan sa tak stal posledným človekom, ktorý do dnešných dní stál na povrchu Mesiaca.

Pred definitívnym návratom do modulu povedal: „Keď teraz naposledy kráčam po Mesiaci, dúfam, že to nebudú posledné kroky na dlho a že budúcnosť ukáže, že dnešný vývoj ukul ďalší osud ľudstva. My opúšťame Taurus-Littrow v mieri, tak, ako sme sem prišli. Nech tí, ktorí sa sem vrátia, prídu v mieri a v pokoji pre celé ľudstvo. Nech má posádka Apolla 17 šťastnú cestu domov!”

Z misie Eugena Cernana na Mesiaci

Wikipedia/NASA

Návrat do krajín predkov

Cesta domov bola naozaj bezproblémová. Veliteľský modul pristál na hladine Tichého oceánu po 12 dňoch letu, čím sa skončila éra letov na náš jediný mesiac. Cernan sa stal pritom iba jedným z dvanástich ľudí, ktorí kedy kráčali po mesačnom povrchu. 

Po ukončení aktívnej kariéry sa astronaut vrátil aj na Česko a Slovensko. Pri svojej neoficiálnej a utajovanej návšteve Československa v roku 1974 odovzdal riaditeľovi Astronomického ústavu ČSAV v Ondřejove československú vlajku, ktorá bola na palube veliteľského modulu America počas letu Apollo 17.

​Vtedy navštívil aj Vysokú nad Kysucou, rodnú obec svojich starých rodičov. Druhú návštevu Kysúc absolvoval v roku 1994, kde sa zúčastnil na otvorení pamätnej izby. V roku 2001 zase letel spolu s prvým československým kozmonautom Vladimírom Remekom vrtuľníkom českej armády. 

Z misie Eugena Cernana na Mesiaci

Wikipedia/NASA

Let chceli ukončiť v Bernarticiach pri Milevsku v okrese Písek, neďalekej rodnej obce jeho starého otca, Borovany. Asi minútu a pol od plánovaného miesta pristátia sa vrtuľník pri obci Okrouhlá zrútil, pretože mu došlo palivo. Cernan našťastie nehodu prežil bez zranenia. Astronaut potom ešte v roku 2004 navštívil Bratislavu, v roku 2008 zase Prahu.

Kritika SpaceX a Armstrongov pohreb

Po tom, čo NASA v minulosti musela priznať, že nemá peniaze na ďalšie veľké vesmírne misie, Eugene Cernan nešetril kritikou. Pustil sa hlavne do súkromných spoločností, ktoré mali suplovať NASA napríklad aj pri dodávkach na medzinárodnú vesmírnu stanicu. Hlavnou z nich bola SpaceX Elona Muska. 

Eugene Cernan

Wikipedia/NASA

Cernan tvrdil, že tieto spoločnosti „ešte nevedia, čo nevedia“. Svoj názor zmenil až po rokoch, keď sa s ním stretol rizikový kapitalista SpaceX Steve Jurvetson v rámci svojho úsilia získať podpisy deviatich astronautov programu Apollo na fotografii, ktorú dostal Musk ako darček pri prvej úspešnej nákladnej misii SpaceX na ISS v roku 2012.

Eugene Cernan bol veľmi dobrým priateľom s Neilom Armstrongom. Svedčí o tom aj fakt, že predniesol mimoriadne silnú reč na jeho pohrebe v roku 2012. On sám zomrel 16. januára 2017 v Houstone a bol pochovaný so všetkými vojenskými poctami na štátnom cintoríne v Texase, ako vôbec prvý astronaut na tomto výnimočnom mieste.

Popkultúrny odkaz

Pokiaľ ťa Cernanov život zaujíma a chceš sa o ňom dozvedieť viac, so spoluautorom Donaldom A. Davisom vydal svoju monografiu The Last Man on the Moon, ktorá je o jeho námornej kariére a kariére NASA. Sčasti sa mu venuje aj dokument In the Shadow of the Moon z roku 2007 (nie film od Netflixu z roku 2019). Okrem toho sa mu venuje aj dokument The Last Man on the Moon. 

Okrem toho jeho hlas použila skupina Daft Punk v piesni Contact na svojom slávnom albume Random Access Memories z roku 2013. 

Skupina No More Kings zase zhudobnila moment, kedy Cernan pred odchodom z Mesiaca napísal do mesačného povrchu iniciály svojej dcéry. Dôraz na tento príbeh prináša aj jedna z epizód obľúbeného amerického seriálu Modern Family.

• Nová exoplanéta L 98-59 d obsahuje atmosféru plnú sírovodíka, plynu so zápachom pokazených vajec.
• Vedci tvrdia, že ide o úplne nový typ planéty, ktorý doteraz nepoznáme.
• Je pokrytá obrovským oceánom magmy a pravdepodobne nikdy nebude vhodná pre život.
• Objav ukazuje, že vesmír je oveľa rozmanitejší, než sme si doteraz mysleli.

Vesmír je plný zvláštnych svetov, no niektoré objavy dokážu prekvapiť aj skúsených astronómov. Najnovším príkladom je exoplanéta L 98-59 d, ktorá obieha okolo malej červenej hviezdy približne 35 svetelných rokov od Zeme, píše portál Space.

Smrdí ako pokazené vajcia

Vedci ju skúmali pomocou vesmírneho teleskopu Jamesa Webba a ďalších pozemských observatórií - a zistili, že ide o planétu, ktorá sa vymyká všetkým kategóriám. Je približne 1,6-krát väčšia než Zem, no zároveň má veľmi nízku hustotu. Najzvláštnejšie je však jej zloženie - atmosféra je plná sírovodíka, chemickej zlúčeniny známej výrazným zápachom pokazených vajec.

Slovenský odkaz vo vesmíre: Poslali sme doň človeka aj satelity, planétky nesú mená Hviezdoslava či Partizánskeho

Takéto planéty by sa za normálnych okolností zaradili buď medzi malé plynné svety bohaté na vodík, alebo medzi takzvané hyceánske planéty - oceánske svety pokryté vodou. L 98-59 d však nezapadá ani do jednej z týchto skupín. Vedci preto navrhujú úplne novú kategóriu planét, ktoré sú bohaté na ťažké molekuly síry.

„Tento objav naznačuje, že kategórie, ktoré astronómovia používajú na opis malých planét, môžu byť príliš jednoduché. Hoci je nepravdepodobné, že by táto roztavená planéta mohla obsahovať život, ukazuje obrovskú rozmanitosť svetov existujúcich mimo našej slnečnej sústavy,“ uviedol vedúci výskumu Harrison Nicholls z University of Oxford vo vyhlásení.

„Môžeme sa potom pýtať, aké ďalšie typy planét ešte čakajú na objavenie?“ Výsledky výskumu boli publikované 16. marca v magazíne Nature Astronomy.

Planéta pokrytá oceánom magmy

Aby vedci pochopili, čo sa na tejto planéte deje, vytvorili detailné počítačové simulácie jej takmer päť miliárd rokov dlhej histórie. Modely potom porovnali s dátami z teleskopov a pokúsili sa rekonštruovať procesy, ktoré sa odohrávajú hlboko pod jej povrchom.

Výsledok je fascinujúci. L 98-59 d má pravdepodobne plášť z roztavených silikátov, podobných láve na Zemi, a nad ním sa nachádza globálny oceán magmy, ktorý pokrýva prakticky celý povrch planéty. Práve tento obrovský rezervoár magmy umožňuje planéte dlhodobo ukladať obrovské množstvo síry.

Počas miliárd rokov sa potom sírne plyny postupne uvoľňovali do atmosféry. Teleskop Jamesa Webba v nej zachytil napríklad oxid siričitý a ďalšie molekuly založené na síre. Zaujímavé je aj to, že magma mohla pomôcť planéte udržať jej atmosféru. Normálne by ju totiž silné röntgenové žiarenie z materskej hviezdy postupne odfúklo do vesmíru.

Počul si o super-Zemi? Ak by prišla, mohla by našu planétu vystreliť mimo slnečnú sústavu alebo ju vrhnúť priamo do Slnka

Nová trieda planét

Počas miliárd rokov tak prebiehala výmena molekúl medzi vnútrom planéty a jej atmosférou. Výsledkom je svet, ktorý patrí do úplne novej triedy planét – plynných sírových svetov s dlhodobo existujúcimi oceánmi magmy.

Simulácie zároveň naznačujú, že L 98-59 d mohla byť kedysi oveľa väčšia. Pravdepodobne vznikla ako planéta podobná sub-Neptúnu (typ exoplanéty s menším polomerom ako Neptún, ale väčším ako Zem), bohatá na prchavé látky. Postupne sa však počas miliárd rokov zmenšovala, ochladzovala a prišla o časť svojej atmosféry.

„Vzrušujúce je, že pomocou počítačových modelov dokážeme odhaliť skrytý vnútorný svet planéty, ktorú nikdy nenavštívime,“ povedal člen tímu Raymond Pierrehumbert z University of Oxford. „Hoci astronómovia dokážu z diaľky merať len veľkosť planéty, jej hmotnosť a zloženie atmosféry, tento výskum ukazuje, že dokážeme zrekonštruovať aj hlbokú minulosť týchto cudzích svetov - a objaviť typy planét, ktoré v našej slnečnej sústave vôbec nemajú obdobu.“

Kým meteorológom jar štartuje pravidelne 1. marca, astronómia sa riadi inými pravidlami. Nepracuje so zaužívaným dátumom, ale s presným okamihom, keď sa Slnko dostane nad zemský rovník. Práve tento moment nazývame jarná rovnodennosť a na severnej pologuli predstavuje oficiálny štart astronomickej jari, informuje portál iMeteo.sk. Nie je to deň zapísaný napevno v kalendári, ale udalosť, ktorá sa každý rok vypočítava nanovo.

Sezóna medvedieho cesnaku je tu: Ľudia si ho často mýlia s jedovatými rastlinami, všímaj si tieto znaky

Prečo už jar nezačína 21.?

Dôležité je uvedomiť si, že Zem neobehne okolo Slnka presne za 365 dní. V skutočnosti jej to trvá približne 365 dní, 5 hodín, 48 minút a 46 sekúnd, píše portál. Práve preto sa okamih rovnodennosti z roka na rok posúva, aj keď iba jemne.

Aby sa kalendár úplne nerozišiel so skutočnosťou a ročnými obdobiami, ktoré vidíme vonku, existujú priestupné roky (predstav si, že bez priestupného dňa by sa napríklad mohlo stať, že by sme vianočné sviatky časom oslavovali na jar). Avšak ani tieto systémy nevyrovnávajú úplne perfektne, a tak sa začiatok astronomickej jari môže pohybovať medzi rôznymi marcovými dátumami.

21. marec v podstate dlhé roky fungoval ako jednoducho zapamätateľný, približný termín. Bol praktický (a kedysi aj veľmi presný). Lenže v súlade s tým, čo sa reálne deje vo vesmíre, dnes častejšie platí, že jar prichádza už 20. marca.

Niekedy môže prísť dokonca ešte skôr

Zaujímavé je, že v niektorých rokoch môže jarná rovnodennosť pripadnúť dokonca aj na 19. marec. Nie je to bežné, ale možné to je a záleží od toho, ako sa v konkrétnom roku „stretnú“ presný čas obehu Zeme, priestupné roky a nastavenie kalendára, uzatvára iMeteo. Ročné obdobia preto nie sú naviazané na jeden nemenný dátum, ale odvíjajú sa od presného pohybu Zeme okolo Slnka.

• Prvé hodiny vojny vo vesmíre by pravdepodobne začali kyberútokmi, nie raketami.
• Satelity by sa stali cieľom laserov, rušenia signálov a hackerských operácií.
• Zničené satelity by vytvorili nebezpečné oblaky trosiek obiehajúcich okolo Zeme.
• Výsledkom by mohol byť chaos v navigácii, komunikácii aj globálnej ekonomike.

Hollywood nám vytvoril predstavu, že vojna vo vesmíre začína explóziou. Realita by bola oveľa tichšia a možno aj desivejšia, píše portál Gizmondo. Podľa Scotta Shackelforda z Indiana University by prvé hodiny konfliktu pripomínali skôr technologickú poruchu než vojenský útok, píše portál Gizmondo.

Najbezpečnejšie krajiny Európy v prípade tretej svetovej vojny. Kam by ľudia pravdepodobne utekali? Aj k nášmu susedovi

„Prvých štyridsaťosem hodín by sa nezačalo výbuchom, ale skôr zvláštnym ‘glitchom’,“ vysvetľuje Shackelford. V praxi by to znamenalo masívne kybernetické útoky na pozemné stanice a manipuláciu so signálmi navigačných satelitov. Hackeri by napríklad mohli zámerne meniť GPS údaje. Výsledok? Navigačné systémy by začali klamať.

„Predstav si chaos na Zemi: globálne logistické reťazce zamrznú, vysokofrekvenčné obchodovanie sa zastaví a tvoja aplikácia Uber, spolu s vojenskými dronmi, zrazu verí, že sa nachádza uprostred Tichého oceánu,“ hovorí Shackelford. Jedným cieľom takýchto operácií by bolo oslepiť protivníka ešte skôr, než padne jediný výstrel.

Keď satelity začnú oslepovať

Po prvých dňoch by konflikt pravdepodobne eskaloval. Podľa odborníčky na vesmírnu politiku Wendy Whitman Cobb by sa vojna vo vesmíre rýchlo prepojila s bojmi na Zemi. „Nič vo vesmíre sa nerobí kvôli vesmíru samotnému. Všetko slúži na podporu alebo narušenie operácií na Zemi,“ vysvetľuje Cobb.

Tretia svetová vojna sa už nebude odohrávať len na Zemi

NASA/Reuters

Ak by do konfliktu vstúpili veľmoci ako Spojené štáty, Rusko a Čína, satelity by sa okamžite stali legitímnymi cieľmi. Niektoré útoky by boli „mäkké“. Napríklad rušenie signálov alebo laserové oslepovanie satelitov, ktoré sledujú pohyb vojsk. Iné by boli tvrdšie.

Rakety určené na ničenie satelitov by mohli zasiahnuť zariadenia priamo na obežnej dráhe. Takéto zbrane už dnes existujú a niekoľko krajín ich testovalo. Cieľ je jednoduchý - odrezať protivníka od očí a uší. Bez satelitov totiž moderné armády strácajú navigáciu, komunikáciu aj schopnosť presne zasahovať ciele.

Najväčší problém sú vesmírne trosky

Ničenie satelitov však prináša obrovské riziko. Keď sa jeden satelit rozpadne, nevznikne len pár kúskov kovu. Vytvorí sa tisíce úlomkov letiacich rýchlosťou desiatok tisíc kilometrov za hodinu. A tie môžu zasiahnuť ďalšie satelity. Scott Shackelford upozorňuje, že takáto reťazová reakcia má dokonca vlastný názov: Kesslerov syndróm.

Začala tretia svetová vojna? Vojenskí experti majú jasnú odpoveď. Konflikt sa môže odohrávať aj bez masových bojov

„Nebojovali by sme len vojnu. Okolo planéty by sme vytvorili väzenie z úlomkov,“ hovorí. Niektoré trosky by síce časom zhoreli v atmosfére, no iné by mohli na obežnej dráhe zostať celé desaťročia. Výsledok by mohol pripomínať dystopickú víziu. „Predstavte si Wall-Eho, len oveľa depresívnejšieho,“ dodáva Shackelford.

Bojisko je vlastne na Zemi

Znie to paradoxne, ale najdôležitejšie bitky vesmírnej vojny by sa možno odohrávali priamo na Zemi. Strategický analytik Peter W. Singer upozorňuje, že satelity sú len jedna časť systému. „Skutočné centrum vesmírnych operácií sú pozemné stanice, optické káble a podmorské dátové linky, ktoré prenášajú údaje zo satelitov,“ vysvetľuje.

Ak niekto zničí tieto uzly, satelity na obežnej dráhe sa stávajú takmer nepoužiteľné. Preto by sa konflikt mohol rozšíriť do celého sveta. Špeciálne jednotky by mohli útočiť na infraštruktúru v miestach, ktoré s vojnou zdanlivo nesúvisia - napríklad v Južnej Amerike, vo východnej Afrike alebo dokonca v Antarktíde. Cieľom by bolo prerušiť dátové spojenia medzi vesmírom a Zemou.

Satelitné zábery sú dnes mimoriadne dôležité

Maxar Technologies/

Kto by vyhral vojnu vo vesmíre

Paradoxne, víťazom by nemusela byť krajina s najväčším počtom satelitov. Podľa Singera by rozhodujúca bola schopnosť rýchlo ich nahrádzať. „Ak chcete vyhrať vojnu vo vesmíre, potrebujete rakety, ktoré dokážu rýchlo vyniesť nové satelity, a logistiku schopnú ich okamžite nahradiť,“ vysvetľuje.

Inými slovami, kto dokáže najrýchlejšie opraviť svoju orbitálnu infraštruktúru, má výhodu. To je aj dôvod, prečo sa čoraz viac pozornosti sústreďuje na opakovane použiteľné rakety a masovú výrobu satelitov.

Nebezpečenstvo, ktoré presahuje vojnu

Najdesivejšie na celej predstave vesmírnej vojny je to, že následky by mohli pretrvať desaťročia. Obežné dráhy by sa mohli zaplniť troskami a niektoré oblasti okolo Zeme by sa stali prakticky nepoužiteľnými.

Kto by nemusel narukovať, ak by vypukla vojna? Tieto profesie by mohli zostať doma aj počas mobilizácie

A to by zasiahlo každého. Bez satelitov by prestala fungovať navigácia, meteorologické predpovede, medzinárodná komunikácia aj veľká časť globálnej ekonomiky. Ako upozorňuje Wendy Whitman Cobb, ak by na Zemi vypukla tretia svetová vojna, vesmír by sa jej dôsledkom nevyhol.

„Výsledkom by bolo masívne narušenie vesmírnych systémov a vážne poškodenie samotného vesmírneho prostredia,“ hovorí. A to je scenár, v ktorom by nebolo skutočných víťazov.

Výskumy a zistenia vesmírnych agentúr nás posúvajú míľovými krokmi dopredu, no stále sme sa nedostali ďalej, ako na náš Mesiac. A akú rolu v objavovaní a dobývaní vesmíru zohralo Slovensko? Malú, ale rozhodne nie zanedbateľnú.

K Zemi sa po 80-tisíc rokoch vracia extrémne jasná hviezda. Podľa astronómov môže zatieniť hviezdy na oblohe

Pozreli sme sa preto na to, aký odkaz vo vesmíre sme ako krajina už stihli zanechať. Nevynechali sme ľudí, satelity, ale ani slovenských velikánov, po ktorých sú pomenované rôzne vesmírne objekty.

Vesmírne osobnosti

Z pohľadu dobývania vesmíru máme na Slovensku dve mimoriadne významné osobnosti. Tou prvou je bezpochyby Ivan Bella - prvý a nateraz aj náš posledný astronaut, ktorý sa kedy pozrel do vesmíru. 

Ten ako absolvent Vysokej vojenskej leteckej škole SNP v Košiciach lietal na strojoch MiG-21 a Su-22. 23. marca 1998 následne odišiel do podmoskovského Hviezdneho mestečka, kde sa začal pripravovať na vesmírny let.

Ivan Bella

TASR/Vladimír Benko

V auguste 1998 ho vybrali za člena hlavnej rusko-francúzsko-slovenskej posádky 27. expedície na orbitálnej stanici Mir, ktorá odštartovala 20. februára 1999. Vo vesmíre strávil 7 dní, 21 hodín a 56 minút.

Druhou významnou osobnosťou je Michaela Musilová, astrobiologička a riaditeľka simulovaných marťanských a mesačných misií na výskumnej stanici HI-SEAS v Spojených štátoch.

Stanica bola pôvodne vyvinutá pre NASA na výskum ľudských vzťahov a psychologických ťažkostí, ktorým budú musieť čeliť astronauti počas dlhodobých pobytov vo vesmíre. Okrem toho vedie simulované misie na Mesiac a Mars.

Michaela Musilová

Wikipedia/Adam685

Za spomenutie však rozhodne stojí aj Matej Poliaček. Ten je nielen členom letovej kontroly Medzinárodnej vesmírnej stanice, ale zároveň aj spoluzakladateľom inovatívneho vesmírneho startupu GroundCom. S Matejom sme sa rozprávali aj v rámci nášho podcastu, ktorý si môžeš vypočuť nižšie.

Satelity (nielen) v ružovom

Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity (SOSA) pôvodne začínala s projektom lietania do stratosféry pomocou meteorologických balónov. Aj keď dnes sú tieto balóny skôr zostreľované, nie je to prípad projektu, ktorý dostal názov skBalloon.

Cieľom pôvodne bolo vyvinúť sondu, ktorá dokáže opakovanie lietať na hranicu vesmíru (približne 35-40 kilometrov) a robiť vedecké a technologické experimenty. Projekt v roku 2013 prerástol aj do medzinárodnej spolupráce a zároveň na jeho základoch vznikla aj prvá spin-off firma GoSpace, ktorá ponúka komerčné lety do stratosféry.

Vyspelé civilizácie vo vesmíre hľadáme zle. Fyzici tvrdia, že môžu používať čierne diery ako kvantové počítače

Aj keď sa Slováci v minulosti podieľali na vývoji československých satelitov, od vzniku samostatného Slovenska sme na vlastnú družicu museli čakať poriadne dlho. Dostala názov skCUBE a do vesmíru odštartovala 23. júna 2017 o 5:59 stredoeurópskeho letného času na vrchu indickej rakety.

Okolo Zeme v čase vypustenia obiehala vo vzdialenosti viac ako 500 kilometrov rýchlosťou 7,8 km/s. Slovenská republika sa tak stala 78. krajinou, ktorá vlastnými silami postavila a vypustila do vesmíru vlastnú družicu. Má rozmery 10×10×10 centimetrov a váži 1 056 g.

skCUBE

Wikipedia/Zawin1

Slovensko má na orbite od marca 2021 aj druhú družicu CubeSat GRBAlpha. Vyniesla ju ruská raketa z kozmodrómu Bajkonur v Kazachstane. Jej cieľ je ambiciózny - overiť nové možnosti sledovania gravitačných vĺn pomocou detekcie gama zábleskov na orbite Zeme.

Čoskoro však budeme mať aj tretiu družicu. Postará sa o ňu podnikateľ Boris Procik a pôjde o prvý „rodinný“ nanosatelit, ktorý dostal pomenovanie po jeho dcére Veronike. Výnimočný bude svojou farbou - pôjde o vôbec prvú ružovú družicu.

Slovensko vo vesmíre

Množstvo objektov vo vesmíre nesie názov po významných Slovákov. Najvýznamnejšiu príležitosť sme však dostali v roku 2019. V rámci celosvetového projektu IAU100 NameExoWorlds si vtedy mohla ktorákoľvek krajina na svete pomenovať jeden planetárny systém (exoplanétu a jej materskú hviezdu).

Astronómovia zostali poriadne prekvapení. Objavili netradičnú čiernu dieru, ktorá má tvar donutu

Výber názvu prebiehal prostredníctvom hlasovania verejnosti. Nakoniec sme materskej hviezde vybrali názov Chasoň, ktorý predstavuje staroveký slovenský názov pre Slnko. Exoplanéta dostala pomenovanie Kráľomoc, čo je zase historický názov pre Jupiter.

Okrem toho však vo vesmíre nájdeme napríklad aj planétku 15946 Satinský. Tá bola objavená 8. januára 1998 Adriánom Galádom a Alexanderom Pravdom na Astronomickom a geofyzikálnom observatóriu Modra.

Nájsť však môžeš aj planétky 4781 Sládkovič, 3571 Milanštefánik, 3980 Hviezdoslav, 4018 Bratislava, 59419 Prešov či dokonca 25384 Partizánske.

Vesmír

Unsplash/Guillermo Ferla

Veľmi zaujímavý je aj príbeh planétky 31462 Brchnelova. Tá dostala názov po Michaele Brchnelovej. Tá sa do povedomia dostala vďaka úspechu projektu O urýchľovaní častíc v Tychovom pozostatku po supernove.

Ten obsadil prvé miesto na prestížnej medzinárodnej súťaži Intel ISEF 2014 (The Intel International Science and Engineering Fair) v kategórii fyzika a astronómia. Výhrou v tejto súťaži bolo okrem iného aj pomenovanie vlastnej planétky.

Slávna značka trolluje vyznávačov plochej Zeme. Prineste nám dôkaz a my vám dáme celú trojmiliardovú firmu

Práve preto po daždi často ostávajú na autách, parapetoch či záhradnom nábytku špinavé škvrny. Nejde o tajné sprisahanie, ale o celkom bežný meteorologický jav.

Teória o lietadlách a jednoduchá matematika

Ak by na každý meter štvorcový dopadlo približne pol gramu prachu, pri rozlohe Slovenska by to znamenalo asi 24 500 ton materiálu. A tu sa celá predstava „práškovania“ začína rúcať.

Jedno lietadlo typu Boeing 737-800 unesie približne 20 ton nákladu, to znamená, že keby mal niekto nad Slovensko cielene dopraviť takéto množstvo prachu, potreboval by viac než 1 200 plne naložených lietadiel, píše iMeteo. A to je ešte veľmi mierny scenár, pretože ak by množstvo prachu bolo vyššie, počet potrebných letov by prudko narástol.

Zrazu je jasné, aký nezmyselný by takýto plán bol. Znamenalo by to masívnu leteckú operáciu, enormné množstvo materiálu, obrovskú logistiku, aj neprehliadnuteľnú prevádzku na oblohe. Niečo také je jednoducho nereálne.

Prečo je prach po daždi taký výrazný?

Dôvod, prečo si saharský prach všimneme najmä po zrážkach, je celkom jednoduchý. Kým pri suchu sadá na povrch pomaly a priebežne, pri mokrej depozícii ho z atmosféry „vymyje“ dážď. To predstavuje typické znečistené kvapky a vrstvy, ktoré po daždi ostávajú na skle či vonkajších povrchoch.

Intenzita saharského prachu sa mení podľa toho, aké je aktuálne prúdenie vzduchu a zrážky. Občas zmení farbu oblohy, utlmuje slnečné svetlo a po vytvorí nápadné stopy všade navôkol. Aj preto tieto epizódy často vyvolávajú takú pozornosť, uzatvára portál.

Saharský prach zanechá stopu na automobiloch.

Tasr/dano Veselský/