• NASA chce postaviť prvú mesačnú základňu pri južnom póle Mesiaca.
• Na Mesiaci by mohli astronauti žiť natrvalo už po roku 2032.
• Súčasťou plánov sú drony, lunárne autá aj jadrová energia.
• NASA tvrdí, že všetko je prípravou na budúce misie na Mars.

Keď NASA pred pár rokmi oznámila návrat na Mesiac, veľa ľudí to bralo skôr ako nostalgický comeback éry Apolla. Dnes to už vyzerá inak. Americká vesmírna agentúra totiž odhalila konkrétny plán, ako chce na Mesiaci postaviť prvú skutočnú základňu, kde budú ľudia pracovať, bývať a pravidelne sa striedať podobne ako dnes na Medzinárodnej vesmírnej stanici, píše portál Yahoo! News na základe správy dpa.

Takmer polovica objektov okolo Zeme je vesmírny odpad. Problém sa začína rapídne vymykať spod kontroly

Celé sa to má odohrávať pri južnom póle Mesiaca. Nie náhodou - ide o jedno z najzaujímavejších miest na celej lunárnej ploche. Na rozdiel od väčšiny Mesiaca tam nie sú extrémne dlhé obdobia tmy a svetla, čo znamená stabilnejší prísun slnečnej energie a miernejšie podmienky pre techniku aj astronautov.

NASA chce začať robotmi

Prvá fáza projektu má prebiehať do roku 2029. Na Mesiac najprv poletia robotické misie, ktoré budú skúmať terén, testovať technológie a pripravovať podmienky pre budúce posádky. NASA plánuje vyslať aj drony, ktoré budú mapovať komplikovaný povrch a skúmať oblasti, kam sa človek dostáva len ťažko.

Okrem nich majú prísť aj špeciálne lunárne vozidlá, teda autá určené na pohyb v extrémnych podmienkach Mesiaca. Niektoré budú diaľkovo ovládané, iné budú priamo pre astronautov. NASA zároveň chce otestovať nové komerčné pristávacie systémy, ktoré budú na Mesiac voziť náklad potrebný pre budovanie základne.

Obytné moduly a život na Mesiaci

Medzi rokmi 2029 až 2032 chce NASA vybudovať prvé polo-trvalé zázemie. V praxi to znamená obytné moduly, laboratóriá a technológie, ktoré umožnia ľuďom zostať na Mesiaci dlhšie než len pár dní.

Súčasťou plánu sú aj špeciálne pretlakové vozidlá. To znamená, že astronauti v nich budú môcť fungovať bez skafandrov, normálne v oblečení, podobne ako v aute alebo malej miestnosti. NASA tvrdí, že v takýchto vozidlách by mohli vedci pracovať až 30 dní vkuse.

Testovať sa majú aj technológie pre budúce jadrové energetické systémy. Tie by mohli vyrábať elektrinu aj v miestach, kde slnečné panely nestačia.

Vedci zostali v nemom úžase. Pod povrchom Zeme sa nachádzajú pozostatky inej planéty

Mesiac je krásny, ale brutálne nehostinný

Šéf NASA Jared Isaacman upozornil, že Mesiac síce vyzerá fascinujúco, no zároveň ide o extrémne nebezpečné prostredie. „Mesiac je rovnako krásny, ako je nepriateľský,“ povedal Isaacman. Teploty na jeho povrchu môžu na slnku prekročiť 121 stupňov Celzia, v tieni zase klesajú pod mínus 128 stupňov Celzia.

V niektorých kráteroch, kam sa slnečné svetlo možno nedostalo miliardy rokov, môže byť dokonca menej než mínus 240 stupňov Celzia. Problémom je aj radiácia. Keďže Mesiac nemá atmosféru, nič nechráni astronautov pred kozmickým žiarením ani slnečnými erupciami. Povrch navyše pravidelne zasahujú mikrometeority, teda malé vesmírne kamene letiace obrovskou rýchlosťou.

Smerom k Marsu

Prečo tam NASA vôbec chce ísť? To je otázka, ktorá sa objavuje pravidelne. Isaacman tvrdí, že nejde len o prestíž alebo symboliku. „Robíme to kvôli technológiám, ktoré pri tom vzniknú, kvôli vede a kvôli tomu, čo sa naučíme a čo môže zlepšiť život na Zemi,“ vysvetlil.

NASA chce postaviť prvú mesačnú základňu pri južnom póle Mesiaca

TASR

Podľa NASA je Mesiac ideálnym miestom na testovanie systémov pre budúce lety na Mars. Agentúra chce zistiť, ako ľudia zvládnu dlhodobý pobyt mimo Zeme, ako fungovať v extrémnych podmienkach a ako vyrábať energiu či zásoby ďaleko od domova. Isaacman zároveň povedal, že NASA už nechce „Mesiac znovu opustiť“. Tentoraz tam chce zostať natrvalo.

NASA okrem toho naznačila, že v budúcnosti nemusí existovať len jedna základňa. Podľa manažéra programu mesačnej základne Carlos Garcia-Galan by sa lunárne osídlenie mohlo rozrásť na stovky štvorcových kilometrov.

Agentúra dokonca zvažuje využitie mesačných jaskýň ako prirodzených úkrytov pred radiáciou a extrémnymi teplotami. „Chceme sa naučiť schopnosti, ktoré raz umožnia astronautom zapichnúť americkú vlajku na Marse,“ dodal Isaacman.

• Čína poslala na orbitu umelé embryá vytvorené z ľudských kmeňových buniek.
• Vedci skúmajú, ako mikrogravitácia ovplyvňuje vývoj človeka.
• Experiment trval päť dní na palube vesmírnej stanice Tiangong.
• Výsledky môžu rozhodnúť o tom, či raz budú existovať „vesmírne deti“.

Keď sa dnes hovorí o kolonizácii Marsu alebo Mesiaca, väčšina ľudí si predstaví rakety, futuristické mestá a astronautov v skafandroch. Lenže dlhodobý život mimo Zeme má oveľa základnejší problém - rozmnožovanie. Bez neho by totiž žiadna vesmírna kolónia nikdy nefungovala, píše portál Gizmondo.

Takmer polovica objektov okolo Zeme je vesmírny odpad. Problém sa začína rapídne vymykať spod kontroly

A práve preto teraz Čína urobila experiment, ktorý ešte pred pár rokmi znel ako čisté sci-fi. Na čínsku vesmírnu stanicu Tiangong poslali vedci umelé embryá vytvorené z ľudských kmeňových buniek - špeciálnych buniek, ktoré sa dokážu meniť na rôzne typy tkanív v tele. Experiment odštartoval ešte 10. mája na palube nákladnej lode Tianzhou-10.

Nie sú to skutočné embryá

Vedci zdôrazňujú, že nejde o reálne ľudské embryá schopné vyrásť na človeka. Sú to laboratórne modely, ktoré napodobňujú prvé fázy vývoja po oplodnení.

„Ľudské umelé embryo je vytvorené z ľudských kmeňových buniek ako základného materiálu,“ vysvetlil vedúci projektu Yu Leqian z Čínskej akadémie vied. „Nie je to skutočné ľudské embryo a nemá schopnosť vyvinúť sa na človeka. Môže však slúžiť ako model na štúdium raného ľudského vývoja.“

Embryo

Brainee x Canva

Jedna časť experimentu skúmala moment, keď sa embryo pripája k stene maternice. Druhá využívala takzvaný mikrofluidický čip - miniatúrne zariadenie, ktoré simuluje správanie buniek v tele. Vedci tak sledovali, ako sa bunky reorganizujú do vrstiev, z ktorých neskôr vznikajú orgány a tkanivá.

Vesmír je problém

Embryá strávili približne päť dní na nízkej obežnej dráhe Zeme. Potom ich zmrazili a poslali späť na analýzu. Rovnaké vzorky pritom zostali aj v laboratóriu na Zemi, aby vedci mohli porovnať rozdiely. Najväčším problémom vo vesmíre je mikrogravitácia a kozmické žiarenie, ktoré môže poškodzovať bunky a DNA.

Práve to môže byť obrovský problém pri vývoji plodu. Obdobie, ktoré vedci simulovali na stanici Tiangong, zodpovedá približne 14 až 21 dňom po oplodnení. Vtedy sa začínajú formovať orgány a aj malé chyby môžu ovplyvniť celý ďalší vývoj.

Vedci zostali v nemom úžase. Pod povrchom Zeme sa nachádzajú pozostatky inej planéty

Budú mať ľudia raz deti vo vesmíre?

Nikto sa zatiaľ nepokúsil splodiť dieťa vo vesmíre. Viaceré staršie výskumy však naznačili, že podmienky mimo Zeme môžu poškodzovať reprodukčné bunky alebo narušiť vývoj embrya.

„Dúfame, že porovnaním vesmírnych a pozemských vzoriek identifikujeme faktory, ktoré ovplyvňujú raný embryonálny vývoj vo vesmíre,“ povedal Yu Leqian. Podľa neho to pomôže pripraviť ľudí na dlhodobý život mimo Zeme. Znie to bizarne, ale ak chce ľudstvo raz skutočne žiť na Marse, otázka „vesmírnych detí“ bude musieť dostať reálnu odpoveď.

• Takmer 47 percent objektov na orbite je vesmírny odpad.
• Rýchlosť odpadu môže presiahnuť 27-tisíc kilometrov za hodinu.
• Aj drobný úlomok farby vie poškodiť satelit alebo stanicu.
• Firmy aj vesmírne agentúry už plánujú „upratovanie“ obežnej dráhy.

Vesmír, to nie sú len rakety, astronauti alebo futuristické stanice. Realita okolo Zeme skôr začína pripomínať skôr preplnenú skládku, píše portál Scientific American. Nová analýza firmy Accu totiž ukazuje, že takmer polovica všetkých sledovaných objektov na obežnej dráhe je dnes vesmírny odpad.

Vedci zostali v nemom úžase. Pod povrchom Zeme sa nachádzajú pozostatky inej planéty

Podľa dát amerického systému Space-Track.org sa momentálne okolo Zeme nachádza viac ako 33-tisíc sledovateľných objektov. Len približne 17-tisíc z nich sú funkčné alebo evidované satelity. Zvyšok tvoria vyradené časti rakiet, rozpadnuté satelity alebo objekty, ktoré sa už ani nepodarilo identifikovať.

„To znamená, že takmer 47 percent sledovaných objektov je vesmírny odpad,“ uviedla firma v reporte. „Skutočný podiel nefunkčných alebo nekontrolovateľných objektov je však pravdepodobne ešte vyšší.“

Problém, ktorý naberá na sile

Vesmírny odpad vzniká prakticky od roku 1957, keď Sovietsky zväz vypustil satelit Sputnik 1, situácia sa ale dramaticky zhoršila najmä za posledných 10 rokov. Dôvod je jednoduchý - štarty rakiet sú lacnejšie a do vesmíru lieta viac spoločností aj štátov. Len medzi rokmi 2020 a 2025 pribudlo na orbite približne 10-tisíc nových sledovaných objektov. A to sú len tie väčšie kusy.

Vedci upozorňujú, že okolo Zeme môžu lietať milióny drobných úlomkov, ktoré sú príliš malé na sledovanie. Môže ísť o kúsky kovu, skrutky alebo dokonca odlúpnuté čiastočky farby z rakiet.

Najväčší problém je však ich extrémna rýchlosť. Väčšina objektov na orbite sa pohybuje rýchlosťou viac než 27-tisíc kilometrov za hodinu. Pri takej rýchlosti môže aj drobný fragment preraziť satelit alebo poškodiť vesmírnu stanicu.

Malý úlomok, veľká katastrofa

Nebezpečenstvo už dávno nie je len teoretické. V roku 2024 sa astronauti na palube Medzinárodnej vesmírnej stanice museli ukryť po tom, čo sa rozpadol vyradený ruský satelit.  O rok neskôr sa podľa správ dostali čínski tajkonauti na stanici Tiangong do problémov po tom, čo údajný kus vesmírneho odpadu poškodil okno ich návratovej kapsuly.

VIDEO Čo by sa stalo, ak by ťa pohltila čierna diera? NASA zverejnila realistickú vizualizáciu, ktorou to zobrazuje

Najväčším problémom však podľa analýzy nie sú astronauti, ale satelity. Na každých 10 satelitov dnes pripadá približne sedem sledovaných kusov odpadu. To je veľký problém pre internet, GPS navigáciu aj komunikáciu, ktoré sú od satelitov závislé a aj najmenší problém môže spôsobiť globálnu katastrofu.

Veľké upratovanie

Report tvrdí, že za približne 34 percent odpadu nesie zodpovednosť Čína. Spojené štáty a krajiny bývalého Sovietskeho zväzu majú podľa odhadov zhodne podiel 31 a 31 percent.

Vesmírne agentúry ako NASA či European Space Agency už pracujú na technológiách, ktoré by dokázali orbitu „upratať“. Objavujú sa aj súkromné firmy, ktoré chcú zarábať ako zberači vesmírneho odpadu. Otázne je, či ľudstvo stihne tento problém vyriešiť skôr, než sa nízka obežná dráha Zeme stane nebezpečným smetiskom.

Nový výskum totiž poukázal na fascinujúce nálezy v blízkosti zemského jadra, o ktorých odborníci tvrdia, že ide o pozostatky starovekej planéty. Planéta s názvom Theia sa mohla zraziť so Zemou pred miliardami rokov a dôkazy o tejto udalosti sa údajne nachádzajú na dvoch miestach hlboko pod povrchom.

VIDEO ukazuje, čo by sa stalo, keby ihla dopadla z vesmíru na Zem. Následky by boli katastrofálne

Pozostatky inej planéty

Tie fascinujú vedeckú komunitu už od ich prvého objavu v 80. rokoch minulého storočia. Tieto štruktúry sú veľké ako celé kontinenty a približne dvakrát väčšie ako Mesiac.

Nachádzajú sa pod Afrikou a Tichým oceánom a kvôli vysokému obsahu železa v týchto štruktúrach nimi prechádzajú seizmické vlny pomalšie, čo vedie k tomu, že sú označené ako „veľké nízkorýchlostné provincie“ (LLVP).

Štúdia o týchto LLVP bola publikovaná na konci roku 2023 v magazíne Nature a obsahovala nové zistenia výskumníkov z Caltechu. Najdôležitejšie je, že štúdia tvrdí, že tieto štruktúry, ktoré už desaťročia rozdeľujú názory, sú vlastne pozostatky Theie, ktorá sa v minulosti zrazila so Zemou.

Všetko do seba zapadá

Táto kolízia spôsobila vytvorenie Mesiaca a nová štúdia tvrdí, že planéta bola absorbovaná do Zeme a vytvorila LLVP. „Seizmické snímky vnútra Zeme odhalili dve anomálie veľkosti kontinentu s nízkou seizmickou rýchlosťou, známe ako veľké nízkorýchlostné provincie (LLVP), v najspodnejšom plášti,“ napísali vedci.

Konečne vieme, čo sa nachádza vo vnútri Mesiaca. Pomôže nám to lepšie pochopiť históriu celej slnečnej sústavy

„Tu ukazujeme, že LLVP môžu predstavovať pochované pozostatky materiálu plášťa Theia (TMM), ktorý sa zachoval v plášti proto-Zeme po náraze giganta pri formovaní Mesiaca. Naše kanonické simulácie obrovského dopadu ukazujú, že časť plášťa Theie sa mohla dostať do pevného spodného plášťa proto-Zeme,” dodávajú vedci.

Aj keď sa čiernu dieru podarilo Christopherovi Nolanovi znázorniť pozoruhodne realisticky, zážitok z filmu je ničím oproti vizualizácii, ktorú teraz vytvorili astrofyzici z Americkej vesmírnej agentúry NASA.

Vedci rozlúskli záhadu druhého mesiaca našej planéty. Zrejme konečne vieme, odkiaľ pochádza a prečo sa pohybuje blízko Zeme

Realistická vizualizácia

Ak by si spadol do čiernej diery, nemal by si toľko šťastia ako hlavný protagonista filmu Interstellar. Pád do čiernej diery by si neprežil. Zatiaľ sa ani tí najneohrozenejší vesmírni plavci nedokážu dostať ani len do blízkosti týchto vesmírnych obrov. Gravitačná sila čiernej diery je totiž taká silná, že dokonca ani svetlo nemá dostatok energie na to, aby uniklo z jej zovretia.

Vďaka novej vizualizácii, ktorú tento týždeň predstavili astrofyzici z NASA však môžeš získať realistickú predstavu o tom, čo sa nachádza za horizontom udalostí. „Simuloval som dva rôzne scenáre, jeden, v ktorom kamera – záskok pre odvážneho astronauta – len minie horizont udalostí a vystrelí späť, a jeden, kde prekročí hranicu a spečatí svoj osud,“ vysvetlil astrofyzik Jeremy Schnittman.

Vizualizácie sú dostupné vo viacerých formách. Vysvetľujúce videá fungujú ako sprievodcovia a objasňujú bizarné účinky Einsteinovej všeobecnej teórie relativity. NASA vytvorila aj interaktívne 360-stupňové videá, ktoré ti umožnia rozhliadnuť sa po nekonečnom vesmíre.

Čo môžeš na zázname vidieť

Na začiatku simulácie je kamera umiestnená 640 miliónov kilometrov od čiernej diery, veľmi rýchlo ju však pohltí, a tak sa ocitneš priamo v jej útrobách. Vďaka tomu môžeš pozorovať deformovanie disku čiernej diery, fotónových prstencov a nočnej oblohy.

V horizonte udalostí dokonca aj samotný časopriestor prúdi smerom dovnútra rýchlosťou svetla, kozmickým rýchlostným limitom. Akonáhle je v ňom, kamera aj časopriestor, v ktorom sa pohybuje, sa ponáhľajú smerom k stredu čiernej diery - jednorozmernému bodu nazývanému singularita, kde fyzikálne zákony, ako ich poznáme, prestávajú fungovať. Posledná etapa plavby, ktorá zahŕňa prekročenie kamery za horizont udalostí a jej následné zničenie končí mihnutím oka.

Počul si už o Super Saturne? Vzdialená exoplanéta má 200-krát väčšie prstence, ako jej malý brat

V alternatívnom scenári kamera obieha blízko horizontu udalostí, ktorý však neprekročí a unikne do bezpečia. Táto cesta by v realite podľa Schnittmana trvala 6 hodín. Ak by ju absolvoval skutočný astronaut, zatiaľ čo jeho kolegovia by ostali na materskej lodi ďaleko od čiernej diery, vrátil by sa o 36 minút mladší, ako jeho kolegovia. Dôvodom je, že čas v blízkosti silného gravitačného zdroja a pri pohybe blízko rýchlosti svetla plynie pomalšie.

„Táto situácia môže byť ešte extrémnejšia,“ poznamenal Schnittman. „Keby sa čierna diera rýchlo otáčala, ako tá, ktorá je zobrazená vo filme Interstellar z roku 2014, vrátil by sa o mnoho rokov mladší ako jeho kolegovia.“

FOTO Nové satelitné zábery z Marsu vedcom vyrazili dych. Na jednom z najpodivnejších miest planéty boli roztrúsené tisíce pavúkov

Pomohol im superpočítač

Vedci simuláciu naprogramovali na supermasívnu čiernu dieru, ktorá by bola 4,3 miliónkrát hmotnejšia ako naše Slnko. Parametre približne zodpovedajú objektu, ktorý tvorí jadro Mliečnej cesty. Horizont udalostí simulovanej čiernej diery zaberá asi 25 miliónov kilometrov, čiže asi 17 percent vzdialenosti od Zeme k Slnku.

Tento projekt vygeneroval približne desať terabajtov dát, čo zodpovedá zhruba polovici odhadovaného textového obsahu Knižnice Kongresu.

Extrémne realistické simulácie vytvorili astrofyzici vďaka superpočítaču Discover, ktorému to trvalo päť dní. Len pre porovnanie, klasickému počítaču by také niečo trvalo viac ako desať rokov.

• Vedci určili možný „okraj“ Mliečnej cesty.
• Nachádza sa asi 40-tisíc svetelných rokov od stredu galaxie.
• Hranicou má byť miesto, kde sa prestávajú efektívne rodiť nové hviezdy.
• Za touto zónou sú najmä staršie hviezdy, ktoré tam „odcestovali“.

Keby si čakal, že koniec Mliečnej cesty vyzerá ako okraj mapy vo videohre, kde za poslednou hviezdou začne čierna prázdnota, realita je zvláštnejšia. Galaxia sa nekončí naraz. Skôr redne, tíchne a prestáva vyrábať nové hviezdy, píše portál Universe Today. Práve toto si všimol tím výskumníkov pôvodne z University of Malta.

Oheň na Mesiaci? NASA pripravuje test, ktorý môže ovplyvniť budúcnosť človeka vo vesmíre

V štúdii publikovanej vo vedeckom magazíne Astronomy & Astrophysics tvrdia, že „okraj“ Mliečnej cesty sa dá určiť podľa toho, kde končí jej aktívna oblasť tvorby hviezd. Vyšlo im to na vzdialenosť približne 11,28 až 12,15 kiloparseka od stredu galaxie, čo je okolo 40-tisíc svetelných rokov.

Hľadanie hranice

Problém je v tom, že Mliečnu cestu nesledujeme z diaľky. Sme vnútri nej, takže je to trochu ako skúšať odhadnúť tvar mesta, keď stojíš uprostred jednej ulice. Vedci preto nepozerali na „stenu“ galaxie, ale na vek viac než 100-tisíc obrovských hviezd z veľkých astronomických databáz.

V dátach objavili vzor v tvare písmena U. Hviezdy bližšie k stredu galaxie sú staršie. Smerom von najprv mladnú, no po určitej hranici začnú byť zasa staršie. Podľa autorov je práve tento zlom „koncom“ oblasti, kde Mliečna cesta ešte efektívne tvorí nové hviezdy.

Prečo sú za okrajom stále hviezdy?

Dáva to zmysel. V strede galaxie bolo kedysi veľa plynu a prachu, teda materiálu, z ktorého vznikajú hviezdy. Preto sa tam hviezdy začali rodiť skôr a dnes sú staré. Ďalej od stredu je materiál rozptýlenejší, gravitácia ho spája pomalšie a hviezdy vznikali neskôr.

Za touto hranicou však hviezdy úplne nezmiznú. Sú tam najmä „migranti“ - hviezdy, ktoré vznikli vo vnútri aktívnej oblasti a potom ich von vyhodili gravitačné sily. Môžu za to špirálové ramená galaxie alebo „centrálna priečka“, čiže pretiahnutá oblasť hviezd pri strede Mliečnej cesty, ktorá vie hviezdam dodať energiu ako kozmický prak.

Zastavenie výroby hviezd

Vedci ponúkajú viac vysvetlení, prečo sa tvorba hviezd láme práve okolo 40-tisíc svetelných rokov. Jedným je vonkajšia Lindbladova rezonancia, čo je gravitačný efekt centrálnej priečky, ktorý môže narúšať tok plynu a držať ho bližšie pri vnútri galaxie.

Dve supermasívne čierne diery sa môžu zraziť už o pár desiatok rokov. Pocítiť to môžeme aj priamo na Zemi

Druhým je zvlnenie galaktickej roviny, teda akési ohnutie disku Mliečnej cesty. Tretia možnosť je jednoduchšia - plyn je tam už taký riedky, že sa nedokáže ochladiť a zhustiť do oblakov, z ktorých sa rodia hviezdy. Výskum zároveň naznačuje, že Mliečna cesta patrí medzi diskové galaxie typu dva, pri ktorých jas vonkajšieho disku výrazne klesá.

Podobný profil má asi 60 percent porovnateľných galaxií v našom blízkom vesmíre. Najkrajšie na tom je, že „okraj“ galaxie nie je koniec príbehu. Je to skôr hranica medzi mladou, produktívnou časťou Mliečnej cesty a jej starším, rozťahaným predmestím. A my vďaka tomu lepšie chápeme, v akej kozmickej štvrti vlastne bývame.

Prvým vesmírnym turistom sa stal americký milionár Dennis Tito, ktorý si zaplatil cestu na Medzinárodnú vesmírnu stanicu za 20 miliónov dolárov. Výlet do kozmu však nemal jednoduchý. Pôvodne mal letieť na ruskú vesmírnu stanicu Mir, tento plán však padol po tom, čo v marci 2001 Mir ukončil svoju pätnásťročnú existenciu, píše sa na portáli iDnes.cz.

Keď bolo rozhodnuté o lete na vtedy asi pol roka trvalo obývanú stanicu ISS, postavila sa proti tomu americká NASA. Národný úrad pre letectvo a vesmír najprv let nepovolil, pretože Tito nemal za sebou potrebný tréning a podľa agentúry by mohol rušiť posádku pri práci. Tito však napokon absolvoval osemmesačný tréning a predletovú prípravu, hoci nie v americkej časti stanice. Počas letu s kozmonautmi Jurijom Baturinom a Talgatom Musabajevom bol zodpovedný za komunikačné systémy.

Nakoniec sa bývalý raketový vedec dočkal vtedy výnimočného súhlasu, ale s určitými obmedzeniami. Musel napríklad zaplatiť prípadné škody, ktoré by spôsobil na ISS, a do amerických priestorov smel vstupovať iba v sprievode amerických astronautov.

Tito ďalej podpísal dokument, ktorý americkú vesmírnu agentúru zbavoval akejkoľvek zodpovednosti za neúspech cesty.

Sám vtedy šesťdesiatročný zakladateľ a majiteľ prosperujúcej investičnej spoločnosti Wilshire Associates nepovažoval svoje nadchádzajúce dobrodružstvo za vesmírnu turistiku, ale skôr za plnohodnotnú účasť na vesmírnej misii.

Takmer osem dní vo vesmíre

V sobotu 28. apríla 2001 o 9:37 vyrazil na svoju cestu loďou Sojuz TM-32 z kozmodrómu Bajkonur, aby sa 1. mája pripojil k ruskému modulu Zvezda a vstúpil na palubu Medzinárodnej vesmírnej stanice, kde strávil päť dní.

Bezprostredne po štarte sa pozemný kontrolór Tita opýtal po anglicky so silným ruským prízvukom: „Ako sa cítiš, Dennis?“ „Charašo,“ odpovedal prvý vesmírny turista, „great.“

Po piatich dňoch na palube sa 6. mája 2001 v lodi Sojuz TM-31 odpojil od stanice a po niekoľkých hodinách letu pristál v kazašskej stepi. „Nebol vôbec žiadny problém. Bolo to skvelé. Bol to raj. Splnil som si svoj sen,“ povedal vtedy usmiaty Tito po pristátí.

Celkovo vyslali Rusi do vesmíru medzi rokmi 2001 a 2009 sedem turistov, potom nastala pauza – miesta v plánovaných letoch na určitý čas vykúpila NASA pre svojich astronautov.

Máme sa obávať? Zem je v polovici života, vedci poznajú presný čas, kedy sa naša planéta stane neobývateľnou

Vo vesmíre horí inak

Na Zemi si plameň spájame s tým, že stúpa nahor. Vo vesmíre alebo v podmienkach výrazne slabšej gravitácie však môže mať inú podobu. Plamene sa správajú menej predvídateľne, môžu byť stabilnejšie a bez bežného prúdenia vzduchu nemusia zhasínať tak, ako by sme čakali.

Práve preto nechce NASA nič nechať na náhodu. Ak má ľudstvo raz fungovať mimo Zeme dlhodobo, nestačí len vedieť, ako sa tam dostať. Treba vedieť aj to, ako tam zvládnuť úplne základné krízové situácie, vrátane požiaru.

Plamene sa správajú menej predvídateľne, môžu byť stabilnejšie a bez bežného prúdenia vzduchu nemusia zhasínať tak, ako by sme čakali.

Pexels/Clickerhappy/

Experiment s konkrétnym cieľom

NASA sa tejto téme nevenuje prvýkrát. Požiare vo vesmíre skúma už celé roky a robila aj kontrolované testy v nákladných kapsulách. Práve tie ukázali, že pozemské simulácie ani doterajšie pokusy nestačia. Oheň sa totiž v takýchto podmienkach šíri príliš nevyspytateľne.

Preto vznikla misia s názvom Flammability of Materials on the Moon (FM2). Jej cieľom je zapáliť malé vzorky materiálov v uzavretej komore priamo na povrchu Mesiaca a sledovať, ako budú horieť v tamojšej gravitácii. Štart tejto misie je naplánovaný na koniec roka 2026.

Mesačná gravitácia je asi šestinová v porovnaní so Zemou. Vedci a inžinieri sa obávajú, že niektoré materiály by na Mesiaci mohli horieť dlhšie a pokojnejšie, čo v konečnom dôsledku môže byť ešte nebezpečnejšie. To, čo by na Zemi len krátko tlelo a samo zhaslo, by sa na Mesiaci mohlo zmeniť na dlhodobý problém. A v uzavretom priestore, kde sú ľudia odkázaní na techniku a zásoby kyslíka, môže byť aj malý požiar extrémne rizikový.

Budúcnosť vesmírneho osídľovania bude aj o celkom obyčajných otázkach, ktoré na Zemi berieme ako samozrejmosť. A ak majú raz na Mesiaci vzniknúť trvalé základne, ľudia budú musieť vedieť nielen to, ako tam pristáť, ale aj ako tam bezpečne žiť.

Už nejaký čas vieme, že pozemské dni sa predlžujú, pretože Mesiac sa od nás nestále plazivo vzďaľuje. Existovalo však obdobie, kedy sa tento predlžujúci efekt dňa prerušil. A aby sme boli presní, stalo sa od obdobia pred dvomi miliardami rokov až do obdobia pred 600 miliónmi rokov. V tomto čase trval deň na našej planéte relatívne stálych 19,5 hodiny.

Prepíšu históriu. Vedci začali pracovať na najväčšom raketovom motore poháňanom jadrovou fúziou

Vplyv Slnka a Mesiaca

Výskum vedcov, publikovaný v Science Advances, teraz zrejme odhalil, prečo sa to stalo. Slnko má totiž svoj vlastný vplyv na atmosféru planéty, aby čelila ťahovému efektu priľnavosti Mesiaca. Nebyť tohto efektu, deň na Zemi by v súčasnosti trval viac ako 60 hodín.

Práve to by sme mali zvážiť pri vývoji modelov vplyvu klimatických zmien, tvrdí tím vedený astrofyzikmi Hanbo Wu a Normanom Murrayom ​​z University of Toronto. Keď sa Mesiac prvýkrát sformoval asi pred 4,5 miliardami rokov, dĺžka dňa Zeme – definovaná rýchlosťou, ktorou sa otáča okolo svojej osi – bola oveľa kratšia.

Lietadlo letí pred Mesiacom v supersplne v Chicagu. 

TASR/AP Photo/Charles Rex Arbogast

Podľa odhadov to bolo len niekoľko hodín. Geologické záznamy ukazujú, že deň sa časom predlžoval. Dôvodom je to, že Mesiac sa postupne vzďaľuje rýchlosťou približne 3,78 centimetra za rok.

Ako rotujúci krasokorčuliar

Gravitačný vplyv Mesiaca do značnej miery riadi príliv a odliv zemských oceánov. Ako sa Mesiac pohybuje okolo Zeme, ťah Mesiaca na vodu vytvára oceánske vydutiny na oboch stranách planéty. Gravitácia Mesiaca priťahuje tieto vydutiny, aby vyvolala brzdný účinok a spomalila rotáciu Zeme.

Fyzici práve prišli na to, ako nám červie diery umožnia cestovanie v čase. Na výskume sa podieľal aj Čech

Vedci tento efekt často prirovnávajú k rotujúcemu krasokorčuliarovi, ktorý vystrie ruky, aby spomalil. Každé storočie sa preto pridáva ku dňu Zeme približne 1,7 milisekundy. Oceán však nie je jedinou tekutinou obalenou okolo Zeme. Plyn je tiež tekutina a Zem ho má veľa.

„Slnečné svetlo tiež vytvára atmosférický príliv s rovnakým typom vydutín,” vysvetľuje Murray. „Gravitácia Slnka priťahuje tieto atmosférické vydutiny a vytvára krútiaci moment na Zemi. Ale namiesto toho, aby spomalila rotáciu Zeme ako Mesiac, zrýchli ju.”

Slnko 

NASA/Goddard

Silenjší vplyv

Keďže vplyv Mesiaca bol počas väčšiny histórie Zeme oveľa silnejší ako vplyv Slnka, dominovalo spomalenie. Ale bolo už spomínané obdobie, počas ktorého dni zostali stabilné. Tím to zistil kvôli atmosfére - obdobie bolo teplejšie, a preto aj väčšie.

No svoju úlohu zohrala aj vlastnosť zvaná rezonancia. Tá nastáva, keď vlny prechádzajú atmosférou v určitej výške a rýchlosti, aby sa dosiahla synchronizácia. Rýchlosť týchto vĺn je čiastočne určená teplotou.

Vedci tvrdia, že poznajú odpoveď na starodávnu otázku. Odhalili, či bolo skôr vajce alebo sliepka

Počas tohto stabilného obdobia v časovej línii dĺžky dňa na Zemi tím pomocou počítačového modelovania zistil, že teplota vytvárala vlny, ktoré sa synchronizovali s dĺžkou dňa. Deň mal približne 20 hodín; rezonancia, čas potrebný na to, aby vydutina obišla planétu, bola asi 10 hodín.

Ako na hojdačke

Účinok zrýchlenia tejto atmosférickej hry na rýchlosť rotácie Zeme potom úhľadne vyrovnal účinok spomalenia vzďaľujúceho sa Mesiaca. „Je to ako hojdať dieťa na hojdačke,” hovorí Murray.

Čiastočné zatmenie Slnka 25. októbra 2022 v Slovenskom Grobe, okres Pezinok

TASR/Martin Baumann

„Ak váš tlak a perióda švihu nie sú synchronizované, nepôjde veľmi vysoko. Ak sú však synchronizované a tlačíte práve vtedy, keď sa hojdačka zastaví na jednom konci svojej dráhy, stlačenie pridá na hybnosti švihu a pôjde ďalej a vyššie. To sa stalo s atmosférickou rezonanciou a prílivom a odlivom,“ dodáva odborník.

Gabriela žije vo Švajčiarsku: V gastre sa dá zarobiť aj 5 000 eur. Svadby tu končia pred polnocou

Už zajtra sa totiž do našej oblasti dostane ešte studenší vzduch. Na severe krajiny sa denné maximá môžu pohybovať len okolo 10 stupňov, na juhu vystúpia o pár stupňov vyššie. A aby toho nebolo málo, v noci na stredu sa opäť hlási aj riziko prízemných mrazov.

Podobný scenár čaká veľkú časť strednej a východnej Európy. Kým u nás sa bude hodiť mikina, západ kontinentu sa začne chystať na poriadne teplé dni.

Tlaková níž, ktorá ovplyvní počasie v oblasti Portugalska a Španielska.

Pexels/Zekai Zhu/

Nad východným Atlantikom sa zdržiava tlaková níž, ktorá ovplyvní počasie v oblasti Portugalska a Španielska, píše iMeteo. Začne sem prúdiť veľmi teplý vzduch, ktorý sa postará o teploty pripomínajúce skôr začiatok leta. Očakávajú sa tu hodnoty od 25 do 30 stupňov Celzia, pričom v centrálnej časti Španielska sa môže ortuť teplomera vyšplhať aj nad tridsiatku. Na apríl ide o nezvyčajne vysoké čísla.

Ak teda patríš k tým, ktorým už chýba slnko a ľahké, možno je čas začať premýšľať nad malým únikom za teplom. Všetky cesty teraz vedú na Pyrenejský polostrov, inšpiruje portál.

Už počas druhého májového víkendu sa s Ryanairom dostaneš z Bratislavy do Barcelony za približne 110 eur, z Viedne dokonca už od 80 eur. Do Madridu sa z Viedne dostaneš za približne 110 eur a letenky na Malorku vychádzajú na prelome apríla a mája okolo 80 eur.

Wizz Air navyše ponúka lety z Bratislavy do Barcelony už počas druhého májového víkendu za približne 85 eur.

Dve supermasívne čierne diery sa môžu zraziť už o pár desiatok rokov. Pocítiť to môžeme aj priamo na Zemi

Aj keď sú Lyridy viditeľné počas viacerých aprílových nocí, ich hlavné „predstavenie“ príde v noci z utorka 21. apríla na stredu 22. apríla 2026. Ideálny čas na ich sledovanie bude v druhej polke noci, keď sa radiant roja dostane vyššie nad obzor a šanca zazrieť viac meteorov bude najväčšia.

To, čo robí tohtoročné pozorovanie ešte lákavejším, sú priaznivé podmienky. Mesiac nebude výrazne rušiť, pretože jeho osvetlenie bude slabé a v čase najväčšej aktivity meteorov už bude pod horizontom, píše iMeteo.

Navyše všetko zatiaľ nasvedčuje tomu, že obloha by mala zostať nad veľkou časťou Slovenska prevažne jasná alebo len s malou oblačnosťou. Praje nám teda kombinácia priaznivého počasia a slabého mesačného svitu.

Prečo sú Lyridy také výnimočné?

Hoci nepatria medzi najbohatšie meteorické roje, majú svoje čaro. Sú známe tým, že medzi nimi možno spozorovať aj neobyčajne jasné meteory – bolidy. Tie dokážu na oblohe vytvoriť výraznú žiarivú stopu.

Lyridy patria zároveň k najstarším známym rojom a ich pôvod siaha ku kométe C/1861 G1 Thatcher. Ich radiant sa nachádza pri súhvezdí Lýra, no padajúce hviezdy sa môžu objaviť prakticky kdekoľvek na oblohe. Preto sa neoplatí upierať zrak len na jedno miesto, a treba si nájsť čo najtmavší výhľad. Ak si chceš tento úkaz užiť naplno, vyber sa čo najďalej od mestských svetiel, odporúča portál.

• Astronómovia objavili v galaxii Markarian 501 dve supermasívne čierne diery, ktoré obiehajú okolo seba.
• Podľa výpočtov sa môžu zraziť možno už o približne 100 rokov.
• Pri zrážke vzniknú gravitačné vlny, ktoré by mohli zachytiť detektory na Zemi.
• Ide o jeden z najextrémnejších vesmírnych „tancov“, aké vedci zatiaľ pozorovali.

Vo vesmíre existujú objekty, ktoré si sotva vieme predstaviť. Niektoré z nich majú hmotnosť stoviek miliónov Sĺnk a dokážu ohýbať samotný priestor. Práve takýto extrém teraz sledujú astronómovia - dve supermasívne čierne diery, ktoré sa približujú k gigantickej zrážke, píše portál Live Science.

10-ročné dievča sa opýtalo, či by mohlo byť Pluto zase planétou. Reakcia NASA všetkých prekvapila

Ak sa ich výpočty potvrdia, k tomuto kozmickému stretu môže dôjsť možno už o približne 100 rokov. A hoci je tento systém vzdialený asi 500 miliónov svetelných rokov od našej slnečnej sústavy, jeho dôsledky by mohli zaznamenať aj prístroje na Zemi.

Objekt, ktorý sa tváril ako niečo iné

Vedci skúmali extrémne jasný objekt v galaxii Markarian 501. Dlho si mysleli, že ide o takzvaný blazar. To je typ galaxie, ktorej centrum extrémne žiari, pretože v ňom čierna diera „požiera“ materiál a vystreľuje prúdy energie smerom do vesmíru.

Takéto prúdy sa nazývajú jety. Ide o úzke lúče vysokoenergetického žiarenia a častíc, ktoré vyletujú z okolia čiernej diery rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla. Lenže pri Markarian 501 sa objavil problém. Smer týchto jetov sa v priebehu rokov menil tak zvláštne, že vedcom to nedávalo zmysel. A tak sa rozhodli pozrieť bližšie.

Dve supermasívne čierne diery sa môžu zraziť už o pár desiatok rokov

Unsplash/

Tajomstvo druhého jetu

Astronómovia analyzovali viac než 83 súborov dát zo siete rádio-teleskopov Very Long Baseline Array. Ide o medzinárodný systém desiatich teleskopov, ktoré spolu fungujú ako jeden obrovský prístroj. Výsledok bol prekvapením. Namiesto jedného jetu objavili dva. Druhý jet sa navyše otáčal proti smeru hodinových ručičiek okolo centra galaxie.

Najlogickejšie vysvetlenie bolo, že každý z nich vytvára iná čierna diera. Každá z nich má hmotnosť približne 100 miliónov až jednu miliardu násobkov hmotnosti Slnka. „Uvedomiť si, že tam bol druhý jet, bolo úžasné,“ povedala pre BBC Science Focus spoluautorka štúdie Silke Britzen z Max-Planck Institute for Radio Astronomy.

„Pre mňa to bolo ako moment - takto to teda funguje? Bola som úplne ohromená a chcela som o tom povedať každému.“ Výsledky výskumu boli publikované 27. marca 2026 v magazíne Monthly Notices of the Royal Astronomical Society.

Vesmírny záchod za 30 miliónov, no aj tak sa vkuse kazí. Nakoniec ho opravila jediná žena na palube Artemis II

Einsteinov prsteň 

V roku 2022 sa stalo niečo ešte zaujímavejšie. Dve čierne diery sa dostali do takého postavenia, že gravitácia jednej z nich ohla svetlo z druhého jetu do takmer dokonalého kruhu. Takýto efekt sa nazýva Einsteinov prsteň.

Vzniká vďaka javu nazývanému gravitačná šošovka. Silná gravitácia funguje ako prirodzená lupa, ktorá ohýba a zosilňuje svetlo vzdialených objektov. „Keďže tieto jety smerujú priamo k nám, Einsteinov prsteň podporuje tento scenár,“ vysvetlila Britzen.

Zrážka, ktorá otrasie vesmírom

Dve čierne diery obiehajú okolo seba približne každých 121 dní. Oddeľuje ich vzdialenosť asi 250 až 540 násobok vzdialenosti medzi Zemou a Slnkom, čo je v kozmických mierkach pomerne málo. Postupne sa budú približovať, až sa nakoniec spoja do jednej obrovskej čiernej diery. Pri takejto zrážke vznikajú gravitačné vlny - ide o zvlnenie samotnej štruktúry priestoru a času, ktoré vzniká pri najextrémnejších udalostiach vo vesmíre.

Dve supermasívne čierne diery sa môžu zraziť už o pár desiatok rokov

Dreamstime/ Karayuschij/

Tieto vlny by podľa vedcov mohli byť silnejšie než tie, ktoré sme zaznamenali pri doterajších zrážkach čiernych dier. Ak sa to potvrdí, detektory na Zemi by mohli zachytiť signál a pomôcť odhaliť nové detaily o týchto kozmických monštrách. A to všetko vďaka dvom čiernym dieram, ktoré práve teraz tancujú svoj posledný vesmírny tanec.

• Zem má približne 4,5 miliardy rokov a je asi v polovici svojej životnosti.
• Vedci odhadujú, že podmienky vhodné pre život vydržia ešte asi miliardu rokov.
• Problémom nebude len teplo zo Slnka, ale aj kolaps kyslíka v atmosfére.
• Vzdialená budúcnosť ľudstva môže závisieť od presunu na inú planétu.

Na prvý pohľad pôsobí Zem stabilne - oceány, atmosféra, život. Z kozmického pohľadu je však naša planéta už v polovici svojho príbehu. Vedci odhadujú, že Zem má približne 4,5 miliardy rokov a podľa dnešných modelov má pred sebou asi ďalšiu miliardu rokov, počas ktorých bude stále vhodná pre život, píše portál Geekspin.

10-ročné dievča sa opýtalo, či by mohlo byť Pluto zase planétou. Reakcia NASA všetkých prekvapila

Potom začne postupný koniec. Oceány sa začnú pomaly vyparovať, pretože Slnko bude čoraz jasnejšie a teplejšie. Zaujímavé je, že voda nemusí byť prvá vec, ktorá zmizne.

Státisíce klimatických simulácií

Výskumníci z Toho University v Japonsku vytvorili približne 400-tisíc klimatických simulácií pomocou planetárnych modelov NASA. Výsledky publikované v magazíne Nature Geoscience naznačujú, že atmosféra by sa mohla stať nedýchateľnou ešte skôr, než planéta fyzicky zanikne.

Ako sa bude meniť chemické zloženie atmosféry, množstvo oxidu uhličitého začne výrazne klesať. Keď ho bude málo, rastliny začnú miznúť. A keď zmiznú rastliny, začne sa rýchly a nezvratný pokles kyslíka v atmosfére.

Slnko

Shutterstock/Shutterstock

Všetko riadi naše Slnko

Budúcnosť Zeme je úzko prepojená so Slnkom. Planetárny vedec Keming Zhang z University of California v San Diegu vysvetľuje: „Planéta Zem bude obývateľná už len približne ďalšiu miliardu rokov. Potom sa oceány vyparia v dôsledku takzvaného runaway greenhouse efektu - nekontrolovaného skleníkového efektu, dávno predtým, než by Zem pohltila červená obria hviezda.“

Takzvaný runaway greenhouse efekt znamená, že teplo začne v atmosfére rásť nekontrolovane. Voda sa mení na vodnú paru, ktorá zachytáva ešte viac tepla, čo spôsobuje ďalšie otepľovanie. Ide o reťazovú reakciu, ktorá sa už nedá zastaviť. Slnko totiž každých približne 100 miliónov rokov zosilnie asi o jedno percento. Za miliardu rokov to bude stačiť na dramatickú zmenu podmienok na planéte.

Planéta môže zomrieť, ale nezmizne hneď

Aj keď život na Zemi zanikne, samotná planéta bude existovať ešte veľmi dlho. Slnko totiž približne o päť miliárd rokov spotrebuje svoje vodíkové palivo a začne sa meniť na červeného obra - obrovskú hviezdu, ktorá sa rozšíri a pravdepodobne pohltí aj Zem.

Česká bielizeň letela až k Mesiacu: Astronauti Artemis II mali na sebe kúsky zo Sokolova

Objav planéty podobnej Zemi, ktorá obieha okolo takzvaného bieleho trpaslíka, zvyšku mŕtvej hviezdy, však naznačuje, že niektoré planéty dokážu prežiť smrť svojej hviezdy. Ak by ľudstvo chcelo existovať aj v tak vzdialenej budúcnosti, mohlo by to znamenať jediné - presun na inú planétu niekde vo vesmíre.

Vesmírny záchod za 30 miliónov, no aj tak sa vkuse kazí. Nakoniec ho opravila jediná žena na palube Artemis II

„Stále sme nevedeli, či sa to stane, či naša bielizeň skutočne poletí do vesmíru, hoci v objednávke stálo, že oblečenie bude súčasťou letu. Potom sme to sledovali a keď to oblečenie poznáte, jeho detaily, tak to človek spozná, aj ten strih. Sme strašne radi, že sa to stalo,“ povedal Walter.

Vesmírna spoločnosť oblečenie pred misiou Artemis II testovala viac ako päť rokov. „NASA objavila naše merino oblečenie na veľtrhu a oslovila nás, že by ho chcela vyskúšať. Sme strašne radi, že im bielizeň bola pohodlná, že sa im dobre nosila a že im sedela a nikde astronautov neškriabala. Vďaka tomu vlastne dnes naše najpredávanejšie modely, ktoré vyrábame už 20 rokov, leteli okolo Mesiaca. Sme tiež strašne radi, že sa bielizeň vyrába v Sokolove,“ povedal Walter.

České merino si všimli na veľtrhu

Americká vesmírna spoločnosť prvýkrát oslovila vedenie sokolovskej firmy v lete 2020. „Predtým si nás pravdepodobne všimli na veľtrhu v Denveri. Dostali sme e-mail, že pracujú na vesmírnom obleku novej generácie a že by chceli použiť naše vlnené prádlo, aby ho nosili počas testovania a pri ceste okolo Mesiaca,“ povedal Walter.

Lasting sa s Američanmi dohodol na prvej objednávke vzoriek. „Chceli spodky ATOK a tričká s dlhým rukávom ATAR, čo je taká naša stálica v sortimente. Postupne potom NASA urobila ďalšiu objednávku na jar 2024 a tretiu v septembri 2025,“ opísal Walter.

Spolumajiteľ firmy Martin Walter.

Nasa, Čtk/

Astronauti mali záujem o tričká aj spodné nohavice v celej škále veľkostí, vyrobené zo stopercentnej najjemnejšej vlny. „Myslím, že si povedali, že vlna by mohla byť dobrá, kozmonauti budú na palube viac než týždeň a nebude možnosť prať. V tej 16,5-mikrónovej kvalite vlny veľa výrobcov na svete asi nebude. Keď sme s tým začali pred 25 rokmi, nerobil to nikto. Dnes je tých firiem už asi niekoľko,“ uviedol Walter.

NASA nemala žiadne špeciálne požiadavky. Americkí astronauti Reid Wiseman, Victor Glover a Christina Kochová a Kanaďan Jeremy Hansen obliekli tričká, ktoré sa v Česku predávajú približne za 1500 korún (zhruba 60 eur), na let dlhý 1,12 milióna kilometrov. Loď Orion sa dostala 406 771 kilometrov od Zeme, čím posádka prekonala doterajší rekord v najväčšej vzdialenosti.

Z rodinnej firmy dodávateľ pre celý svet

Firma Lasting vznikla v Kynšperku nad Ohří v roku 1991. Založili ju rodičia Martina Waltera, ktorí sa na jej chode dodnes aktívne podieľajú. Prvých takmer desať rokov boli hlavným produktom ponožky na každodenné nosenie.

Približne od roku 2003 šije a pletie Lasting z merino vlny. Reaguje tak na trend návratu k prírodným materiálom. Pri výrobe oblečenia a ponožiek ich však kombinuje v rôznom pomere so syntetickými materiálmi a vyrába oblečenie na šport aj voľný čas. Firma sídli v Sokolove, posledné tri roky v novej budove s väčšími priestormi na výrobu.

Lasting vyrobí približne 100-tisíc kusov oblečenia ročne. Z jednej osemhodinovej zmeny vyjde z poloautomatizovanej pletiarne 120 párov ponožiek alebo podkolienok.

Približne 95 percent produktov Lasting predá v sieťach nezávislých predajní so športovým alebo špeciálnym tovarom, časť z toho tvoria väčšie objednávky pre ozbrojené zložky. Vlnené prádlo Lasting nosia napríklad mestskí policajti, policajti alebo príslušníci holandskej armády.

Firma dodáva produkty do viac než 50 krajín po celom svete. Päť percent svojich výrobkov predá vo vlastnom e-shope a v podnikovej predajni v Sokolove.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• 10-ročná Kaela napísala NASA list, aby sa Pluto vrátilo medzi planéty.
• Šéf NASA Jared Isaacman jej verejne odpovedal, že sa tým budú zaoberať.
• Pluto stratilo status planéty v roku 2006 po rozhodnutí Medzinárodnej astronomickej únie.
• Niektorí vedci stále tvrdia, že Pluto by sa medzi planéty mohlo vrátiť.

Niektoré veľké debaty nezačínajú v laboratóriách ani na konferenciách vedcov. Niekedy stačí list od desaťročného dieťaťa. Presne to sa stalo Kaele Polkinghorn z mesta Tampa na Floride, píše portál Mashable.

Vesmírny záchod za 30 miliónov, no aj tak sa vkuse kazí. Nakoniec ho opravila jediná žena na palube Artemis II

Keď žiačka štvrtého ročníka napísala list americkej vesmírnej agentúre NASA s jednoduchou prosbou, aby sa Pluto opäť stalo planétou, nečakala, že jej odpovie priamo šéf NASA. Celý príbeh sa začal počas školského výletu do Museum of Science & Innovation (MOSI). V obrovskom kupolovom kine tam Kaela sledovala film o slnečnej sústave.

Na obrazovke sa objavilo osem planét zhromaždených okolo Slnka, no Pluto tam nebolo. Vo filme stálo ďaleko vzadu a plakalo. „Je veľmi malé a je také milé,“ povedala Kaela. „Je ako malé bábätko.“ Tento moment ju tak zasiahol, že sa rozhodla niečo urobiť.

Prečo Pluto vlastne prestalo byť planétou?

Pluto bolo kedysi deviatou planétou slnečnej sústavy. V roku 2006 však prišla zásadná zmena. Medzinárodná astronomická únia (International Astronomical Union), globálna organizácia, ktorá rozhoduje o názvoch a kategóriách vesmírnych objektov, zmenila definíciu planéty. Aby bol objekt planétou, musí spĺňať tri podmienky:

• musí obiehať okolo Slnka,
• musí mať približne guľatý tvar,
• a musí „vyčistiť svoje okolie“.

Tretia podmienka znamená, že planéta musí byť gravitačne dominantná vo svojej dráhe, teda väčšina menších objektov v jej okolí je pod jej kontrolou alebo už bola odstránená.

Pluto túto podmienku nespĺňa. Nachádza sa totiž v oblasti plnej ľadových telies nazývanej Kuiperov pás. Preto ho vedci preradili do kategórie trpasličia planéta, čo je menší typ planéty, ktorý nedokáže dominovať svojmu okoliu. Tým sa počet oficiálnych planét znížil z deviatich na osem.

Nostalgia generácií

Rozhodnutie z roku 2006 dodnes vyvoláva silné emócie. Pre mnohých ľudí totiž Pluto patrilo k základom školského učiva. Pluto má navyše aj historický význam pre Spojené štáty. V roku 1930 ho objavil americký astronóm Clyde Tombaugh na observatóriu Lowell Observatory v meste Flagstaff v štáte Arizona. Objav bol vtedy veľkou vedeckou udalosťou.

Naša slnečná sústava by mohla už čoskoro mať opäť deväť planét. Nemáme však na mysli Pluto, ale doteraz neznámu planétu

Arizona je na Pluto dodnes hrdá - v roku 2024 guvernérka Katie Hobbs dokonca vyhlásila Pluto za oficiálnu planétu štátu Arizona.

List, ktorý sa stal virálnym

Kaela svoj list najprv napísala len pre poštovú schránku NASA. Jej rodičia, ktorí sú fanúšikmi vesmíru a vedy, rozmýšľali, kam ho poslať. Napokon ho ukázali rodinnému priateľovi Mikeovi Boylanovi, meteorológovi z Tampy s veľkým publikom na sociálnych sieťach.

„Mal tušenie, že by sa z toho mohlo niečo stať,“ povedala Kaelina mama Brandy Polkinghorn. Nemýlil sa. Keď Boylan list zverejnil online, veci sa rýchlo rozbehli. O niekoľko hodín neskôr odpovedal priamo šéf NASA Jared Isaacman. „Kaela,“ napísal 9. apríla na sociálnej sieti X. „Zaoberáme sa tým.“

Môže sa Pluto ešte vrátiť medzi planéty?

NASA sama nedokáže zmeniť rozhodnutie Medzinárodnej astronomickej únie. Debata však stále pokračuje. Planetárny fyzik Philip Metzger z University of Central Florida tvrdí, že Pluto by mohlo byť považované za planétu kvôli svojej komplexnej geológii, teda aktívnym procesom na jeho povrchu.

„NASA môže pomôcť vytvoriť konsenzus, že definícia Medzinárodnej astronomickej únie bola nevhodná,“ napísal Metzger pre Mashable. „Preto by bolo veľmi užitočné, keby sa tým administrátor zaoberal.“ Samotná Medzinárodná astronomická únia pripúšťa, že vedecké klasifikácie sa môžu meniť.

„Vedecké klasifikácie sa určujú na základe medzinárodného konsenzu a procesov založených na dôkazoch,“ uviedla organizácia vo vyhlásení. „Nemôžu sa meniť jednostranne, ale môžu byť upravené, ak sa zmenia dôkazy.“ A možno je práve list od desaťročného dievčaťa pripomienkou, že niektoré vedecké otázky stále nemajú úplne posledné slovo.

• Toaleta na vesmírnej lodi Orion stojí asi 30 miliónov dolárov, no už viackrát sa pokazila.
• Najväčší problém spôsobila zamrznutý moč, ktorý upchal potrubie.
• Astronauti museli použiť núdzové zariadenie.
• Ukazuje sa, že aj vo vesmíre je toaleta jeden z najzložitejších problémov.

Zábery odvrátenej strany Mesiaca, ktoré poslala posádka misie Artemis 2, patria medzi najpôsobivejšie snímky posledných rokov. Za týmito romantickými obrázkami sa však skrýva realita každodenného života vo vesmíre - a tá je oveľa menej poetická. Jedným z najväčších problémov na palube lode Orion sa totiž stala... toaleta, píše portál Futurism.

Koľko zarábajú astronauti na misii Artemis II? Práve obleteli Mesiac, no ročne zarobia len o pár tisíc viac ako Robert Fico

Na prvý pohľad ide o obyčajnú vec. V skutočnosti je však zariadenie nazvané Universal Waste Management System, teda univerzálny systém na spracovanie odpadu, extrémne komplexná technológia. NASA zaň zaplatila približne 30 miliónov dolárov. Ani tak to však neznamená, že funguje bez problémov.

Problémy začali už pár hodín po štarte

Krátko po štarte posádka nahlásila, že ventilátor v toalete sa zasekol. Ukázalo sa, že problém bol pomerne banálny - systém potreboval viac vody na takzvané naplnenie pumpy, teda proces, pri ktorom sa zariadenie pripraví na správne fungovanie.

Astronautka Christina Koch nakoniec jednoducho doplnila vodu a systém sa rozbehol. „Som hrdá na to, že sa môžem nazvať vesmírnou inštalatérkou,“ povedala neskôr riadiacemu stredisku. „Všetkým sa nám veľmi uľavilo, keď sa ukázalo, že je všetko v poriadku.“

Zamrznutý moč vo vesmíre

Lenže o pár dní neskôr sa toaleta pokazila znova, tentoraz z oveľa zvláštnejšieho dôvodu. Potrubie, ktoré odvádza odpad von z lode, sa upchalo kvôli zamrznutej moči. Vo vesmíre totiž kvapaliny veľmi rýchlo mrznú, najmä ak sú vystavené extrémne nízkym teplotám.

Riešenie bolo prekvapivo jednoduché - astronauti otočili loď tak, aby potrubie zohrialo slnečné svetlo. Zároveň zapli ohrievače, ktoré ľad rozpustili. Toaleta opäť fungovala, aspoň na chvíľu.

Keď sa pokazí záchod, prichádza núdzové riešenie

Približne päť dní po štarte však toaleta prestala fungovať už tretíkrát. „Chceli sme vám len povedať, že toaleta je momentálne mimo prevádzky. Zatiaľ používajte CCU,“ odkázala posádke Jenni Gibbons z riadiaceho strediska NASA.

NASA zverejnila vďaka Artemis II nové úchvatné fotky Zeme. Prečo na nich chýbajú hviezdy?

CCU znamená Collapsible Contingency Urinal - núdzové zariadenie, ktoré astronauti používajú, keď sa hlavná toaleta pokazí. Ide v podstate o dlhú tubu s uzatvárateľnou nádobou. Funguje vďaka takzvaným kapilárnym silám, čo je fyzikálny jav, pri ktorom sa kvapaliny pohybujú v úzkych trubiciach bez potreby pumpy.

Astronaut Donald Pettit to vysvetlil jednoducho: „Keď ste v priestore medzi Zemou a Mesiacom a záchod sa pokazí, potrebujete plán B. CCU dokáže nahradiť asi 11 kilogramov plienok.“

Problém, ktorý pozná každý človek

Pevný odpad astronauti ukladajú do plastových vriec v toalete a prinesú ho späť na Zem. Aj keď je posádka stovky tisíc kilometrov od domova, ich problémy sú prekvapivo známe každému človeku.

Astronauti misie Artemis II

Reuters/NASA

„Myslím si, že táto fascinácia záchodom je jednoducho ľudská prirodzenosť,“ povedal šéf riadenia misie John Honeycutt. „Každý vie, aké dôležité je to tu na Zemi. A vo vesmíre je to ešte oveľa ťažšie zvládnuť.“

• Astronauti misie Artemis II sú platení podľa platovej tabuľky americkej vlády.
• Ročný plat astronautov sa pohybuje približne medzi 90-tisíc až 150-tisíc dolármi.
• NASA uviedla, že priemerný plat astronauta je asi 152 258 dolárov ročne.
• Za historickú cestu k Mesiacu nedostávajú žiadny špeciálny bonus.

Keď sa 1. apríla vydali astronauti Reid Wiseman, Victor Glover, Christina Koch a Jeremy Hansen na cestu k Mesiacu v rámci misie Artemis II, zapísali sa do histórie. Ide totiž o prvú pilotovanú výpravu k Mesiacu od roku 1972, keď sa skončila legendárna misia Apollo 17, píše portál Unilad.

NASA zverejnila vďaka Artemis II nové úchvatné fotky Zeme. Prečo na nich chýbajú hviezdy?

Posádka preletela okolo odvrátenej strany Mesiaca, teda tej, ktorú zo Zeme nikdy nevidíme, a následne sa vydala späť k našej planéte. Návrat je naplánovaný na 10. apríla. Počas preletu cez odvrátenú stranu Mesiaca však nastal moment, ktorý je pre takéto misie typický - kozmická loď Orion stratila kontakt s NASA približne na 40 minút.

Dôvod je jednoduchý. Mesiac vtedy úplne blokuje rádiový signál medzi loďou a Zemou. Okrem toho však misia zatiaľ prebieha podľa plánu. A prirodzene, veľa ľudí si kladie otázku - aký plat vlastne dostávajú ľudia, ktorí práve obleteli Mesiac?

Plat astronauta nie je „astronomický“

Možno by si čakal, že astronauti dostávajú extrémne vysoké odmeny. Realita je však prekvapivo civilná. Astronauti NASA sú totiž štátni zamestnanci. To znamená, že ich plat sa riadi rovnakým systémom ako platy mnohých úradníkov americkej vlády. Tento systém sa nazýva General Schedule, ide o oficiálnu platovú tabuľku, ktorá má 15 platových stupňov.

Zľava astronaut Kanadskej vesmírnej agentúry (CSA) a letový špecialista Jeremy Hansen a astronauti NASA veliteľ misie Reid Wiseman, letová špecialistka Christina Koch a pilot Victor Glover
 

TASR/AP/NASA

Prvý stupeň predstavuje najnižší plat, približne 30 249 dolárov (približne 25 900 eur) ročne, zatiaľ čo najvyšší stupeň môže vo Washingtone dosiahnuť približne 197 200 dolárov (necelých 169-tisíc eur) ročne.

Astronauti sa väčšinou pohybujú v kategóriách 13 až 14. V praxi to znamená ročný plat približne medzi 90-tisíc až 150-tisíc dolármi, v závislosti od skúseností, kvalifikácie a dĺžky služby. NASA v roku 2025 uviedla, že priemerný plat astronauta je približne 152 258 dolárov (130 328 eur) ročne podľa platových tabuliek z roku 2024.

Pre zaujímavosť, podľa najnovších zverejnených údajov zarobí slovenský premiér podobnú sumu ako astronauti, ktorí práve obleteli Mesiac. Robert Fico oficiálne ročne zarobí 124 830 eur, čo je len o 5 498 eur menej.

Robert Fico

Radovan Stoklasa/Reuters

Agentúra však zároveň upozornila, že ide len o „približný odhad“. Zaujímavé je, že verejne dostupné údaje neuvádzajú presné benefity, príplatky za nadčasy ani to, či astronauti dostávajú extra odmenu, ak zostanú vo vesmíre dlhšie, než bolo plánované.

Tvrdý tréning pred cestou do vesmíru

Stať sa astronautom je pritom extrémne náročné. Podľa pracovného portálu Indeed musia astronauti absolvovať roky tréningu a špecializovaného výcviku. „Keď sú na Zemi, trénujú v zariadeniach ako Johnson Space Center v Houstone, kde získavajú zručnosti v potápaní so SCUBA výstrojom, v simulovaných situáciách prežitia, v robotike či v systémoch Medzinárodnej vesmírnej stanice,“ uvádza stránka.

SCUBA je typ potápačskej výstroje, ktorá umožňuje potápačovi dýchať pod vodou pomocou tlakových fliaš. NASA tento tréning využíva preto, že pohyb vo vode dokáže dobre simulovať stav beztiaže.

Kto sú štyria austronauti, ktorí po 50-tich rokoch obletia Mesiac? Posádku vedie single otec, na palube je aj vášnivá surferka

Portál zároveň dodáva: „Okrem technických schopností musia astronauti preukazovať silné kritické myslenie, sebadisciplínu a schopnosť prispôsobiť sa - čo sú kľúčové vlastnosti v prostredí s vysokým stresom a izoláciou.“ ​Skoro ako vlastnosti každého dobrého politika, všakže.

Ľudská posádka sa dostala ďalej než kedykoľvek predtým. Neuveríš, ktorá skladba prebúdza astronautov misie Artemis II

Pri takýchto záberoch je hlavným problémom samotná Zem, vysvetľuje portál iMeteo.sk. Osvetlená Slnkom je totiž extrémne jasná, zatiaľ čo hviezdy v pozadí sú v porovnaní s ňou oveľa slabšie. Ak chce kamera zachytiť detaily planéty (oblaky, obrysy kontinentov či jemnú žiaru atmosféry) musí použiť krátku expozíciu. A práve vtedy hviezdy skrátka zaniknú v tme.

Do hry vstupuje aj ďalší faktor: pohyb. Keď sa fotografuje z paluby kozmickej lode, je dôležité, aby bol záber ostrý. Preto sa používajú rýchle uzávierky, ktoré síce pomôžu udržať Zem krásne ostrú, no zároveň ešte viac znížia šancu zachytiť slabé svetelné body v pozadí.

Tvar Zeme, ktorý zachytil astronaut NASA a veliteľ misie Artemis 2 Reid Wiseman z okna kozmickej lode Orion vo štvrtok 2. apríla 2026. 

/Tasr

Hviezdy teda vo vesmíre bez pochýb sú, len ich na niektorých fotografiách prebije jas objektu v popredí. Keď sa podmienky zmenia a kamera môže pracovať s iným nastavením, odhalia sa. Stačí, aby bol fotografovaný objekt tmavší alebo aby bolo možné použiť dlhší expozičný čas.

Celý princíp si možno predstaviť aj oveľa jednoduchšie, píše iMeteo. Je to podobné, ako keď sa snažíš mobilom odfotiť človeka pred veľmi silným svetlom. Ak nastavíš záber na tvár, pozadie bude presvetlené. Ak zase prispôsobíš expozíciu svetlu, postava stmavne. Fotoaparát si skrátka musí vybrať, čo bude na snímke dominantné.

V prípade fotografií z Artemis II si teda všetku pozornosť berie samotná Zem...

Na snímke z 6. apríla 2026, ktorú poskytol americký Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) a ktorú zachytila posádka misie Artemis 2 počas preletu okolo Mesiaca, je pohľad na Zem, ktorá sa skrýva za Mesiacom. 

/Tasr

Astronauti prekonali rekord o 19:57 SELČ, keď sa ocitli ďalej od Zeme než ktokoľvek v histórii pilotovanej kozmonautiky. Prekonali tak hranicu 248 655 míľ (približne 400 169 kilometrov) od Zeme, kam sa dostala posádka misie Apollo 13 z roku 1970.

Kto sú štyria austronauti, ktorí po 50-tich rokoch obletia Mesiac? Posádku vedie single otec, na palube je aj vášnivá surferka

Astronauti misie Artemis II, ktorú tvoria Američania Reid Wiseman, Christina Kochová a Victor Glover a Kanaďan Jeremy Hansen, sa pohybujú po rovnakej dráhe v tvare osmičky ako ich kolegovia z Apolla 13. Vzhľadom na väčšiu vzdialenosť od povrchu Mesiaca však videli omnoho väčšiu časť jeho odvrátenej strany, než videli posádky misií Apollo 13 v apríli 1970 a Apollo 8 v decembri 1968. Apollo 8 bolo misiou, počas ktorej si človek vôbec po prvý raz mohol na vlastné oči prezrieť časť nášho prirodzeného satelitu, ktorú zo Zeme nie je možné vidieť.

Prepísali históriu

Doterajší rekord misie Apollo 13 v maximálnej vzdialenosti od Zeme napokon astronauti v lodi Orion prekonali o 6 600 kilometrov krátko po jednej hodine v noci na utorok, keď sa podľa prepočtov dostali do vzdialenosti 252 756 míľ (približne 406 769 kilometrov).

Krátko pred dosiahnutím najväčšej vzdialenosti došlo k plánovanej strate spojenia modulu s dispečermi v riadiacom stredisku misie v Johnsonovom vesmírnom stredisku NASA v Houstone. Prerušenie komunikácie trvalo približne 40 minút. K výpadku dochádza preto, že Mesiac zablokuje signály medzi Zemou a kozmickou loďou, s ktorou riadiace centrum komunikuje prostredníctvom siete Deep Space Network. „Uvidíme sa na druhej strane,“ povedal krátko predtým jeden z astronautov Victor Glover.

Pohľad na Mesiac, keď sa kozmická loď Orion približuje k najväčšej vzdialenosti od Zeme.

Nasa/Via Reuters

Počas preletu okolo Mesiaca zhotovovali snímky Mesiaca vrátane útvarov, ktoré ľudia doteraz nikdy priamo nevideli. „Jedným z najúčinnejších vedeckých nástrojov na pozorovanie sú práve štyri páry očí, ktoré sledujú mesačné útvary s rôznym osvetlením a textúrou,“ píše NASA.

Posádka zbierala kľúčové dáta pre budúce pristátie

Vyhotovené fotografie, videá, komunikačné informácie a získaná telemetria misie budú použité pri budúcich plánoch projektu Artemis, keď sa NASA pustí do vývoja mesačnej základne.

Pri prelete nad odvrátenou stranou Mesiaca posádka fotografovala a opisovala terénne prvky vrátane impaktných kráterov, prastarých lávových prúdov a povrchových trhlín a chrbtov, ktoré vznikli v priebehu pomalého vývoja Mesiaca. Zaznamenala aj rozdiely vo farbe, jase a štruktúre, ktoré poskytujú indície pomáhajúce vedcom porozumieť zloženiu a histórii mesačného povrchu.

Astronautka NASA Christina Kochová je osvetlená obrazovkou vo vnútri zatemnenej kozmickej lode Orion tretí deň misie.

Nasa/Via Reuters

Po nadviazaní spojenia astronauti pozorovali zatmenie Slnka. „Slnko sa schovalo za Mesiac, ale vytvára okolo neho svätožiaru (z koróny, pozn. red.). Sekundy po tom, ako Slnko zapadlo, bolo možné vidieť žiaru Zeme. Je to neuveriteľné,“ opísal Glover svoje zážitky počas zatmenia Slnka.

Posádka počas letu navrhla pomenovať dva krátery na Mesiaci. Prvý z nich by tak mohol niesť meno na počesť ich kozmickej lode Integrity, ako Orion pomenovali. Druhý kráter je navrhnutý na počesť Wisemanovej zosnulej manželky Carroll. Po dokončení tejto misie budú návrhy na pomenovanie kráterov oficiálne predložené Medzinárodnej astronomickej únii, organizácii, ktorá riadi pomenúvanie nebeských telies a ich povrchových útvarov.

Návrat modulu potrvá približne štyri dni, NASA plánuje pristátie na hladine Tichého oceána pri San Diegu v Kalifornii v sobotu 11. apríla o 2:07 SELČ. Teda deväť dní po štarte z Floridy.

Astronautka NASA a špecialistka na misiu Artemis II Christina Kochová vykukuje z jedného z hlavných okien kabíny kozmickej lode Orion.

Nasa/Via Reuters

A chceš vedieť, akú wake-up music majú astronauti misie Artemis II? Každé ráno ich budí špeciálny playlist, ktorý pre nich pripravilo riadiace stredisko NASA. Tieto skladby zazneli na palube počas prvých dní misie:

• Sleepyhead od Young & Sick (cover verzia od Passion Pit)
• Green Light od John Legend (feat. André 3000)
• In a Daydream od Freddy Jones Band
• Pink Pony Club od Chappell Roan
• Working Class Heroes (Work) od CeeLo Green
• Good Morning od Mandisa a TobyMac 

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Reid Wiseman

Steve Nesius/Reuters

Na čele celej výpravy stojí práve Reid Wiseman, muž s dlhoročnou kariérou v americkom námorníctve, skúsený letec, testovací pilot a astronaut, ktorý už vo vesmíre strávil dlhé mesiace (svoj prvý let do vesmíru absolvoval v roku 2014 na palube ruskej kapsuly Sojuz smerujúcej k Medzinárodnej vesmírnej stanici). Má bakalársky titul z počítačového a systémového inžinierstva, magisterský titul zo systémového inžinierstva a certifikát z vesmírnych systémov. Jeho meno sa spája nielen s technickou precíznosťou a disciplínou, ale aj s osobným príbehom. Sám totiž priznal, že za svoju najväčšiu životnú výzvu nepovažuje výcvik ani vesmírne misie, ale rolu otca samoživiteľa dvoch detí.

Victor Glover 

Steve Nesius/Reuters

Victor Glover prináša do tímu kombináciu bojových skúseností, leteckej praxe a historického významu. Počas svojej kariéry námorného letca nalietal tisíce hodín, absolvoval bojové misie aj pristátia na lietadlových lodiach a neskôr sa dostal aj na Medzinárodnú vesmírnu stanicu. V rámci Artemis II sa zapíše do dejín ako prvý černoch, ktorý poletí do hlbokého vesmíru. Na misii bude pôsobiť ako pilot. Glover je zároveň otcom štyroch detí.

Christina Koch 

Steve Nesius/Reuters

Christina Koch, špecialistka misie, patrí medzi najvýraznejšie ženské tváre modernej astronautiky. Už dnes ju mnohí poznajú ako ženu, ktorá vo vesmíre strávila rekordne dlhý čas a podieľala sa aj na historických ženských výstupoch do otvoreného priestoru. Je to vedkyňa a elektrotechnická a terénna inžinierka, ktorá pracovala v extrémnych podmienkach od Antarktídy až po Aljašku, a ktorá sa dlhodobo pohybuje na pomedzí výskumu, technológií a objavovania. Zaujímavé je, že popri náročnej vedeckej kariére si zachovala aj množstvo osobných vášní: od surfovania cez lezenie až po fotografovanie, turistiku a cestovanie.

 Jeremy Hansen

Steve Nesius/Reuters

Osobitnú pozornosť si získava aj Jeremy Hansen, špecialista misie. Pre Kanadu predstavuje mimoriadne významné meno, pretože sa stane prvým Kanaďanom, ktorý sa vydá k Mesiacu. A to aj napriek tomu, že zatiaľ ešte neabsolvoval vlastný vesmírny let, jeho cesta k misii Artemis II však rozhodne nie je náhodná. Od detstva ho fascinovalo lietanie (vo veku 12 rokov vstúpil do 614. leteckej kadetskej jednotky Kráľovského kanadského letectva), neskôr sa vypracoval na vojenského pilota a postupne sa dostal až do astronautického výcviku, kde si vybudoval rešpekt aj ako líder. V minulosti dokonca viedol skupinu astronautov NASA. Má bakalársky titul z vesmírnych vied a magisterský titul z fyziky.

Začiatok misie

Misia sa začala s menším oneskorením 2. apríla o 0:35 SELČ. Napriek drobným komplikáciám astronauti odleteli v čase, keď sa Mesiac blížil k splnu. Štart neprekazilo ani počasie, ani žiadne ďalšie problémy, píše portál iDnes.

Riadiace stredisko niekoľko desiatok minút pred štartom riešilo dva problémy. Išlo o jeden so systémom na prerušenie letu (FTS) a druhým bola teplotná anomália pri jednej z batérií systému na prerušenie štartu (LTS). Tá bola zrejme spôsobená chybným teplotným senzorom. Všetko však dopadlo dobre a predštartovné prípravy pokračovali až do odletu.

Raketa Artemis II amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) štartuje z odpaľovacej rampy 39-B z Kennedyho vesmírneho strediska na Floride v stredu 1. apríla 2026.

Chris O‘meara/Tasr

Úspešný pilotovaný let okolo Mesiaca bude spolu s NASA úspechom aj ďalších vesmírnych agentúr, ktoré sa na celom projekte Artemis podieľajú. Patrí medzi ne aj Európska vesmírna agentúra (ESA). „Približne tri hodiny po štarte sa Orion oddelí od horného stupňa rakety a astronauti prevezmú ručné riadenie. Pomocou motorov modulu ESM budú nacvičovať približovacie manévre pre budúce misie Artemis,“ pripomínajú zástupcovia ESA na stránkach agentúry.

Artemis II nadväzuje na misiu Artemis I z roku 2022, čo bol úspešný testovací let rakety Space Launch System s loďou Orion bez posádky. Konečným cieľom programu Artemis je návrat astronautov na Mesiac, čo sa v súčasnosti plánuje na rok 2028.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

„Schopnosť plávať nebola ovplyvnená. Spermie v mikrogravitácii sa stále pohybujú, len nedokážu nájsť cestu,“ vysvetlila vedúca výskumného tímu Nicole McPhersonová. Na povrchu spermií sú totiž bielkoviny fungujúce ako miniatúrne senzory, ktoré reagujú na fyzikálne sily vrátane gravitácie. „Keď gravitačné pôsobenie odpadne, tieto senzory zrejme prestanú fungovať a spermie stratia spoľahlivý orientačný rámec,“ uviedla s tým, že je to trochu ako snažiť sa nájsť cestu v bludisku, keby mal človek zaviazané oči a točil sa.

Človek sa už o pár hodín môže opäť priblížiť k Mesiacu. Prečo sme sa naň 50 rokov kašľali a o čom je misia Artemis?

V beztiaži stratia navigáciu

Okrem klesajúcej miery úspešného oplodnenia vedci odhalili aj to, že embryá, ktoré napriek tomu vznikli, mali vyššiu kvalitu, akoby niekoľkohodinové vystavenie mikrogravitácii fungovalo ako selekcia pre najodolnejšie spermie. Keď však boli vyvíjajúce sa myšie embryá vystavené mikrogravitácii počas prvých 24 hodín po oplodnení, vytvorilo sa menej embryí a tie, ktoré vznikli, vykazovali v kritických raných fázach známky oneskoreného vývoja a zníženého počtu buniek.

„Reprodukcia vo vesmíre bude podstatne ťažšia, než si väčšina ľudí myslí, a problémy sa prejavujú vo viacerých fázach, nie iba v jednej,“ zhrnula McPhersonová. Výskum zverejnený v časopise Communications Biology však naznačil aj možné riešenie. Pridanie progesterónu, hormónu prirodzene uvoľňovaného počas ovulácie, pomohlo väčšiemu počtu ľudských spermií prekonať negatívne účinky mikrogravitácie na orientáciu.

Spermie a zákony fyziky.

Brainee X Canva/

Na simuláciu stavu beztiaže použili vedci prístroj, ktorý bunky nepretržite otáča, takže strácajú zmysel pre orientáciu a zažívajú stav podobný voľnému pádu vo vesmíre. Navigáciu spermií potom testovali v plastovej komôrke s úzkymi kanálikmi otvorenými na oboch koncoch.

Výsledky štúdie majú význam napríklad pre plány na dlhodobé pobyty ľudí vo vesmíre, vrátane úvah o výstavbe základní na Mesiaci či Marse, dodáva Reuters.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Artemis II má byť prvá pilotovaná misia k Mesiacu od roku 1972.
• Nepôjde ešte o pristátie, ale o kľúčovú generálku na ďalšie lunárne misie.
• Návrat ľudí k Mesiacu celé roky brzdili najmä politika, peniaze a meniace sa priority.
• Artemis je dôležitá nielen pre vedu, ale aj pre nové súperenie veľmocí vo vesmíre.

Nie je to návrat na Mesiac v štýle starých učebníc, kde sa zapichne vlajka, odfotí pár topánok v prachu a ide sa domov. Artemis II má byť prvá pilotovaná cesta NASA k Mesiacu od roku 1972, a preto okolo nej visí zvláštny mix nostalgie, nervozity a pocitu, že sa začína nová vesmírna éra, píše CNN.

Mal slovenské korene a bol posledným človekom na Mesiaci. Astronaut Eugene Cernan zmenil dejiny

Ak všetko vyjde, štvorica astronautov poletí v lodi Orion okolo Mesiaca a vráti sa späť na Zem. Nepôjde ešte o pristátie, ale o generálku na ešte väčší návrat. A práve to je na celej misii zaujímavé - Artemis nie je retro atrakcia pre fanúšikov Apolla, ale test toho, či ľudia vedia znova fungovať ďalej od Zeme.

Prečo je z Artemis II taký veľký moment

NASA plánuje štart na 1. apríla o 18 :24 amerického východného letného času (2. apríla o 00 :24 SELČ). Podľa všetkého vyzerá systém krátko pred pokusom o štart pripravený. Predpoveď zároveň dáva 80-percentnú šancu priaznivého počasia. „Práve sme uzavreli revíziu misie dva dni pred štartom a tím dal zelenú pokračovať smerom k plánovanému pokusu o štart 1. apríla,“ povedal pridružený administrátor NASA Amit Kshatriya.

Na palube budú Reid Wiseman, Victor Glover, Christina Koch a kanadský astronaut Jeremy Hansen. Ich cesta má trvať 9 dní a 1 hodinu a loď pri nej preletí takmer 700-tisíc míľ, teda približne 1,13 milióna kilometrov. Ak odštartuje načas, obletí odvrátenú stranu Mesiaca a 10. apríla pristane v Tichom oceáne pri pobreží Kalifornie.

Najdôležitejšie však je, že ľudia sa po viac ako 50 rokoch opäť dostanú do blízkosti Mesiaca. Naposledy tam boli astronauti misie Apollo 17 v 1972. Artemis II je preto niečo ako skúška dospelosti pre celý program. Raketa Space Launch System, skrátene SLS, je obrovská nosná raketa, ktorá má dostať loď Orion do hlbokého vesmíru, čiže oveľa ďalej než na bežnú obežnú dráhu Zeme. Orion je zas kapsula, v ktorej posádka poletí, bude v nej žiť, jesť, spať aj zvládať návrat domov.

Poznáme detaily o prvom evakuovanom astronautovi z ISS. Zrazu stratil schopnosť hovoriť, vedci sú bezradní

Prečo sme sa na Mesiac nevrátili už dávno?

Otázka, ktorú si kladie skoro každý, je jednoduchá - ak to ľudia dokázali už v 1969, prečo sme sa tam nevrátili skôr? Odpoveď je menej filmová, než by si čakal. „Krátka odpoveď na túto otázku je politická vôľa,“ povedala historička vedy a techniky Teasel Muir-Harmony.

Inak povedané, misie na Mesiac nie sú len o motoroch, počítačoch a astronautoch. Sú aj o tom, či vlády dokážu roky tlačiť rovnaký cieľ, aj keď sa menia prezidenti, priority a rozpočty. Presne to dlhé desaťročia chýbalo. Jeden prezident chcel Mesiac, ďalší vesmírnu stanicu, ďalší asteroid a ďalší zase návrat na Mesiac. Veľké plány sa tak opakovane rozbehli a zase zabrzdili.

Astronauti misie Artemis

Joe Skipper/Reuters

To je aj dôvod, prečo Artemis nepôsobí ako samozrejmosť, ale skôr ako projekt, ktorý sa musel doslova prebiť cez politické zmeny. Casey Dreier z organizácie The Planetary Society to vystihol celkom presne: ide o „najúspešnejší mesačný program, aký Spojené štáty za posledné desaťročia mali, pretože stále existuje“.

Prečo Artemis nie je Apollo 2.0?

Na prvý pohľad to vyzerá podobne. Ľudia letia k Mesiacu, svet to sleduje a všetko sprevádza obrovská dávka národnej prestíže. Lenže Artemis má iný cieľ. Apollo bolo hlavne o tom dostať človeka na Mesiac ako symbol víťazstva v studenej vojne. Artemis má byť začiatok systému, v ktorom sa na Mesiac nebude chodiť raz za generáciu, ale opakovane.

Aj ty môžeš tento rok poletieť smerom k Mesiacu. NASA otvára dvere do histórie každému, kto sa registruje

Aj technika je niekde inde. Počítače v Orione sú podľa dodaného textu 20-tisíckrát rýchlejšie a majú 128-tisíckrát viac pamäte než stroj, ktorý navigoval Apollo. Posádka má viac priestoru, lepšie zázemie a dokonca aj normálnejšiu toaletu, čo znie ako detail, ale pri niekoľkodňovom lete je to rozdiel medzi hrdinským mýtom a reálnym životom vo vesmíre.

Dôležité je aj to, že Artemis nechce skončiť pri efektných záberoch. Cieľom NASA je vybudovať infraštruktúru, teda technické zázemie, ktoré raz umožní dlhšie pobyty na Mesiaci. To zahŕňa pristávacie moduly, obytné priestory aj hľadanie zdrojov, napríklad vody v oblasti mesačných pólov.

Raketa SLS misie Artemis

Brendan Mcdermid/Reuters

Ako bude vyzerať život na palube?

Znie to futuristicky, ale časť misie bude prekvapivo pripomínať kempovanie v extrémnych podmienkach. Posádka nebude mať chladničku ani sporák, takže jedlo musí vydržať celé týždne a zároveň sa dať pripraviť rýchlo a čisto. To je dôležité, pretože v mikrogravitácii, teda v stave veľmi slabej tiaže, sú aj omrvinky problém.

Na misii poletí aj 189 rôznych jedál a nápojov, viac než 10 druhov nápojov, 5 typov pálivých omáčok a 58 tortíl. Práve tortily sú vo vesmíre obľúbené, lebo sa nedrobia tak ako chlieb. Jedlo sa bude ohrievať v malom ohrievači a niektoré pokrmy sa doplnia vodou z palubného zásobníka.

Ľudstvo smeruje ku hviezdam. PREHĽAD najzásadnejších vesmírnych misií, ktoré nás čakajú v roku 2026

Aj to je jedna z pekných drobností misie Artemis. Nie je to len príbeh o tom, ako sa dostať k Mesiacu, ale aj o tom, ako tam cestovať tak, aby sa posádka nezbláznila, nevyčerpala a dokázala spolu fungovať ako tím.

Nové preteky o Mesiac

V pozadí celej misie nie je len veda, ale aj geopolitika, teda súperenie štátov o vplyv a pozíciu vo svete. Kedysi Američania súťažili so Sovietskym zväzom. Dnes sa často hovorí najmä o Číne. Aj preto sa Artemis nevníma len ako vedecký projekt, ale aj ako odkaz - kto bude pri Mesiaci prvý, ten môže určovať pravidlá ďalšej éry vesmíru.

Raketa SLS misie Artemis

Joe Skipper/Reuters

Práve preto Artemis II sleduje toľko ľudí, ktorí by inak štart rakety odignorovali. Nejde len o ďalší prenos z kozmodrómu. Je to moment, keď sa rozhoduje, či sa návrat ľudí k Mesiacu konečne zmení z veľkého sľubu na realitu.

• Astronaut Mike Fincke zrazu na ISS na približne dvadsať minút stratil schopnosť hovoriť.
• Lekári vylúčili infarkt, no presnú príčinu stále nepoznajú.
• Udialo sa to po viac než piatich mesiacoch pobytu v stave beztiaže.
• NASA teraz skúma zdravotné záznamy ďalších astronautov, aby zistila, či sa niečo podobné už stalo.

Predstav si, že si na Medzinárodnej vesmírnej stanici a pokojne večeriaš pred náročným dňom. Presne to robil 7. januára americký astronaut Mike Fincke. Nasledujúci deň ho čakala takzvaná vesmírna vychádzka - teda práca mimo stanice vo voľnom vesmíre. Zrazu sa však stalo niečo zvláštne - Fincke nedokázal hovoriť, píše ScienceAlert.

Expert varuje pred vyhynutím ľudstva. Planéta je podľa vedcov v najväčšej nerovnováhe v histórii

Nepociťoval bolesť, nedusil sa, no jeho kolegovia okamžite videli, že je v problémoch. Šesťčlenná posádka okamžite kontaktovala lekárov NASA na Zemi. „Bolo to úplne z ničoho nič. Stalo sa to neuveriteľne rýchlo,“ povedal astronaut v rozhovore pre The Associated Press z Johnson Space Center v Houstone.

Dvadsať minút ticha

Fincke, ktorý má 59 rokov a je bývalý plukovník amerického letectva, letel do vesmíru už štyrikrát. Tentoraz bol na stanici približne päť a pol mesiaca, keď sa epizóda objavila. Podľa jeho slov trvala približne dvadsať minút.

„Moji kolegovia jednoznačne videli, že som v problémoch,“ povedal. „V priebehu pár sekúnd sa všetci zhromaždili okolo mňa.“ V astronautskom slangu sa taká situácia nazýva „all hands on deck“, čo znamená, že okamžite pomáhajú všetci dostupní ľudia. Potom, rovnako náhle ako to začalo, problém zmizol.

Vesmír môže robiť s telom zvláštne veci

Lekári vylúčili infarkt a Fincke potvrdil, že sa nedusil jedlom. Príčina však zostáva neznáma. Jednou z hypotéz je dlhodobý pobyt v stave beztiaže. Astronaut totiž počas svojej kariéry strávil vo vesmíre spolu 549 dní. 

Na stanici použili aj ultrazvuk a po návrate na Zem absolvoval Fincke ďalšie vyšetrenia. NASA teraz analyzuje zdravotné záznamy ďalších astronautov, aby zistila, či sa niečo podobné už v minulosti nestalo.

Neočakávaný koniec misie

Incident mal aj praktické dôsledky. Vesmírna vychádzka bola zrušená a posádka sa musela vrátiť na Zem skôr, než sa plánovalo. Kapsula spoločnosti SpaceX ich priviezla späť 15. januára - viac než mesiac pred plánovaným koncom misie. Astronauti po pristátí zamierili rovno do nemocnice na kontrolu.

Prečo nás ešte nekontaktovali mimozemšťania? Možno sa s nami vôbec nechcú rozprávať, tvrdí nová štúdia

Fincke sa za komplikácie dlho ospravedlňoval. „Mal som veľké šťastie, že som bol vždy veľmi zdravý. Preto to bolo pre všetkých také prekvapenie,“ povedal. Kolegovia ho však upokojili: „Nebola to tvoja chyba. Bol to vesmír.“ A samotný astronaut stále dúfa, že sa jedného dňa do vesmíru ešte vráti.

Poučí sa niekedy ľudstvo zo svojich chýb? Pokusy o záchranu sveta, ktoré dopadli katastrofálne

Zo západu k nám prúdi vlhší a miernejší atlantický vzduch, z východu zase suchšie kontinentálne masy, ktoré so sebou prinášajú výraznejšie teplotné výkyvy, upozorňuje portál iMeteo.sk. Čoraz častejšie stretávame s extrémami: prudké búrky, dlhšie suché obdobia či vlny horúčav sa postupne stávajú realitou, ktorá ovplyvňuje nielen prírodu, ale aj poľnohospodárstvo, vodné zdroje a celkové fungovanie krajiny.

Práve nedostatok vlahy je momentálne jednou z najväčších tém. Jarné sucho na Slovensku začína naberať na sile, a preto meteorológovia pozorne sledujú vývoj zrážok v najbližších dňoch. Dobrou správou je, že modely naznačujú príchod výdatnejšieho dažďa. V optimistickejšom scenári by mohlo spadnúť aj okolo 100 milimetrov zrážok, čo by prírode aj pôde značne pomohlo, píše portál.

Aká bude Veľká noc?

Podľa aktuálnej mesačnej predpovede SHMÚ má byť obdobie od 30. marca do 5. apríla polooblačné až oblačné, prechodne aj zamračené, a miestami treba rátať so zrážkami. Slnko sa pravdepodobne ukáže, ale dáždnik sa ti cez sviatky možno zíde viac, než by si si prial...

Teplotne by však Veľká noc nemala pôsobiť zimne. Nočné minimá sa podľa SHMÚ majú pohybovať medzi 1 až 6 stupňov Celzia (v údoliach miestami okolo -1), zatiaľ čo denné maximá by mali vystúpiť na 10 až 15 stupňov Celzia. Predbežne očakávaj svieže rána a mierne popoludnia.

Hneď po sviatkoch (v týždni od 6. do 12. apríla) by sa navyše malo počasie vrátiť k teplotne aj zrážkovo normálnemu režimu. Treba však rátať s tým, že ide o dlhodobí výhľad, takže presný scenár sa ešte môže meniť.

• Mimozemské civilizácie môžu existovať, ale možno sa s nami rozhodli nekomunikovať.
• Vedec Erik Geslin tvrdí, že „veľké ticho“ nemusí znamenať absenciu života.
• Pokročilé civilizácie by nás mohli najprv dlho pozorovať, než by sa rozhodli nadviazať kontakt.
• Ľudstvo môže z ich pohľadu pôsobiť technologicky zaujímavo, ale ekologicky nestabilne.

V roku 1961 americký astronóm Frank Drake zobral kriedu, pristúpil k tabuli a vytvoril dnes už legendárnu rovnicu. Jej cieľ bol jednoduchý, no zároveň fascinujúci - odhadnúť, koľko inteligentných civilizácií by mohlo existovať v našej galaxii, píše portál Space.

Mimozemské sondy môžu byť už tu. Vedecká štúdia tvrdí, že sa možno ukrývajú priamo v našej slnečnej sústave

Drakeova rovnica sa snaží vypočítať, koľko mimozemských spoločností by mohlo byť schopných komunikácie. O desaťročie skôr však fyzik Enrico Fermi položil ešte provokatívnejšiu otázku. Ak je vesmír taký obrovský a plný hviezd, kde sú všetci? Tento problém dnes poznáme ako Fermiho paradox.

Desiatky rokov vedci skúšajú rôzne vysvetlenia. Program SETI, teda hľadanie mimozemskej inteligencie, kombinuje teleskopy, pokročilé algoritmy aj trpezlivé počúvanie signálov z vesmíru. No možno je problém inde. Možno nás nikto nekontaktuje nie preto, že by tam nikto nebol, ale preto, že sa s nami jednoducho nechcú baviť.

Veľké ticho nemusí znamenať prázdny vesmír

Práve takúto hypotézu predstavil Erik Geslin, docent interaktívnych médií na Noroff University College v Nórsku. Vo svojej novej vedeckej práci sa zamýšľa nad otázkou, ktorá ide ešte ďalej než Drakeova rovnica.

Vo vesmíre môže existovať množstvo inteligentných civilizácií

Instagram/ Speaktomeclasses/

„Moja práca sa pýta, či by s nami vôbec chceli hovoriť,“ povedal Geslin pre portál Space. „To, čo nazývame ‚veľké ticho‘, nemusí odrážať absenciu civilizácií, ale ich odmietnutie.“

Podľa jeho úvahy by civilizácia schopná medzihviezdneho cestovania mohla byť zároveň taká vyspelá, že už dávno prekonala fázu dobývania, nadmernej spotreby a ekologickej sebadeštrukcie. Inak povedané, možno by nás nepovažovala za ideálneho partnera na rozhovor.

„Pokročilé mimozemské civilizácie nemusia byť plaché, môžu byť jednoducho opatrné,“ vysvetlil Geslin. „Ak sú biocentrické alebo ekocentrické, ľudstvo im zatiaľ nemusí pripadať ako bezpečný partner pre kontakt.“

Planéta pod dohľadom

Z tohto pohľadu by mimozemské civilizácie mohli veľmi dobre chápať riziká spojené s kontaktom s ľudstvom. Naša civilizácia je stále výrazne antropocentrická, silne orientovaná na zdroje a často konfliktná.

Prečo sme zatiaľ nenaklonovali človeka? Etické dôvody a technológie prebíja fakt, že vedci prišli na niečo ešte lepšie

„To, čo interpretujeme ako ticho, nemusí byť strach, ale opatrnosť,“ vysvetľuje Geslin. „Možno dokonca určitá forma etického zdržania sa zásahu. Ich správanie by sa mohlo podobať princípu nezasahovania.“

Zatiaľ čo oni možno váhajú, ľudstvo sa už desaťročia snaží nadviazať kontakt. Do vesmíru vysielame rádiové signály, počúvame vzdialené hviezdy a dokonca sme poslali správy „pre tých druhých“ na palube sond Pioneer a Voyager. To však ešte neznamená, že z vonkajšieho pohľadu pôsobíme ako mierumilovná civilizácia.

„Posielanie priateľských správ automaticky neznamená, že ako civilizácia vyzeráme priateľsky,“ povedal Geslin. „Pokročilá spoločnosť by nás pravdepodobne najprv dlho pozorovala, než by zvážila akúkoľvek interakciu.“ Podľa neho by mohli analyzovať naše médiá, filmy, hry či sociálne siete. To všetko totiž prezrádza, akí skutočne sme.

Technologicky šikovní, ale problémoví

Stačí sa podľa Geslina pozrieť na stav našej planéty a spôsob, akým sa správame k vlastnej biosfére. „Naše signály by mohli odhaliť druh, ktorý je vynaliezavý a technologicky kreatívny, ale zároveň ekologicky nestabilný a často deštruktívny voči svojmu prostrediu aj voči sebe navzájom,“ vysvetlil.

Vo vesmíre môže existovať množstvo inteligentných civilizácií

Unsplash/

Práve preto navrhuje do Drakeovej rovnice pridať nový faktor. Nazýva ho faktor ochoty nadviazať kontakt. „Moja práca skúma inú otázku: aj keby existovali, chceli by s nami komunikovať?“ povedal Geslin. „Odpoveď môže závisieť nielen od technologickej úrovne civilizácie, ale aj od jej kognitívnej, etickej a ekologickej vyspelosti - a od tej našej.“

Zvedavosť môže nakoniec vyhrať

Aj napriek tomu existuje jeden silný protiargument. Zvedavosť. Technologický pokrok je úzko spojený s túžbou objavovať neznáme. História ľudstva je plná expedícií, riskantných objavov a snahy pochopiť vesmír.

„Je možné, že niektoré civilizácie sa nakoniec rozhodnú, že potenciálne výhody kontaktu prevážia nad rizikami,“ vysvetľuje Geslin. „Objavovanie vždy zahŕňa určitú mieru neistoty.“

Mimozemšťania, ktorí premenili sovietskych vojakov na kameň? CIA má dokument, ktorý tvrdí, že sa to fakt stalo

Sám však pripúšťa, že civilizácie schopné prežiť dostatočne dlho na to, aby zvládli medzihviezdne cestovanie, by mohli mať extrémne silné povedomie o ekologickej rovnováhe a krehkosti systémov. Ak je to tak, výber partnerov na komunikáciu by robili veľmi opatrne.

Možno teda nie sme vo vesmíre sami. Možno nás len niekto sleduje - a zatiaľ sa rozhodol mlčať. Výskum Erika Geslina s názvom Incorporating an exopsychological biocentric contact-willingness factor into the Drake Equation vyjde v augustovom vydaní magazínu Acta Astronautica.

Týmto však ani zďaleka program Apollo neskončil. K mesačnému povrchu letelo ešte šesť ďalších misií, pričom päť z nich bolo úspešných. Jedinou problémovou misiou sa stalo Apollo 13, pri ktorej sa musela posádka pre explóziu v kyslíkovej nádrži vrátiť po oblete Mesiaca. Práve odtiaľto pochádza slávna veta: „Okay, Houston, we‘ve had a problem here.”

Jupiterov ľadový mesiac produkuje kyslík. Toto zistenie vedcov však zásadne ovplyvňuje naše šance nájsť na ňom život

Apollo 17 so slovenskou stopou

My sa však dnes pozrieme na poslednú misiu programu, Apollo 17. Jej veliteľom bol totiž Eugene Andrew „Gene“ Cernan, astronaut, ktorý mal slovenské a české korene. Jeho starý otec Štefan Čerňan sa so svojou manželkou Annou odsťahovali z Vysokej nad Kysucou spolu s tisíckami iných vysťahovalcov do Spojených štátov na začiatku 20. storočia.

V Chicagu Štefan pracoval v kamennouhoľných baniach, Anna sa venovala domácnosti a hostí si získavala tým, že vedela uvariť pivo. V roku 1904 sa im narodil syn Andrew, ktorý sa neskôr na tancovačke spoznal s Roslyne Anne Cihlar, pôvodne Rozáliou Cihlářovou. Do oka si padli hlavne preto, že sa vedeli dohovoriť svojou rodnou rečou.

Ellis Island - vstupná brána pre migrantov do USA

Wikipedia

V roku 1929 sa im narodila dcérka Dolores (po domácky Dee). O päť rokov neskôr, 14. marca 1934, prišiel na svet syn, ktorý dostal meno Eugene. Bolo to v závere veľkej hospodárskej krízy, keď nový hladný krk nebol príliš vítaný. Eugene bol od mala mimoriadne zručný a mal cit pre technológie.

Cesta ku hviezdam

Neskôr sa dostal na Purdueovu univerzitu, ktorú ukončil s titulom inžiniera elektrotechniky. Vojnu prežil u námorníctva ako pilot na lietadlových lodiach a základni v Kalifornii. Zlom v jeho kariére prichádza po tom, ako bol v roku 1964 prijatý do tretej skupiny kozmonautov. Po výcviku bol zaradený do záložnej a neskôr do hlavnej posádky letu Gemini 9.

Eugene Cernan

Wikipedia/NASA

Ten štartoval v júni 1966, no pre poruchu sa nepodarilo spojiť s pasívnym cieľovým telesom. Kozmická loď pristála po troch dňoch letu na hladine Atlantického oceánu. O tri roky na to vyštartoval v rámci misie Apollo 10 na cestu k Mesiacu. Išlo o poslednú previerku pred pristátím človeka na mesačnom povrchu. Po ôsmich dňoch letu sa posádka úspešne vrátila na Zem.

Posledná misia sa na Mesiac

V októbri 1970 sa NASA začala skladaním nosnej rakety Saturn V pripravovať na misiu Apollo 17, ktorá mala ukončiť lety človeka na Mesiac. Veliteľom misie sa stal Eugene Cernan, pilotom veliteľského modulu Ronald Evans a lunárneho modulu Harrison Schmitt.

Eugene Cernan

Wikipedia/NASA

Posledný spomínaný sa na palubu dostal z dôvodu, že išlo o jediného profesionálneho geológa medzi astronautmi. V stredu 6. decembra 1972 astronauti vstávali o 16:38 miestneho času. Následne posádka absolvovala poslednú lekársku prehliadku pred štartom a sadli si k večeri. Tradične sa podával malý steak, miešané vajíčka, toast, jablkový džús a káva. 

Štart Apolla 17 bol prvým a zároveň jediným nočný štart v programe. Nastali však komplikácie a odpočítavanie sa dvakrát prerušilo. Raketa nakoniec vzlietla 7. decembra 1972 o 00:33:00,63 miestneho času. 11. decembra bol Cernan a Schmitt na mesačnom povrchu. 

„Tieto prvé kroky Apolla 17 patria tým, ktorí ich jeho posádke umožnili,“ povedal veliteľ posádky s československými koreňmi tesne po výstupe z modulu. Nasledoval ho nadšený geológ Schmitt: „Ľudia, tu je minerálov. Ak som niekedy videl geologický raj, tak je to tu!“

Eugene Cernan

Wikipedia/San Diego Air

Blatník z máp

Na Mesiaci strávili dokopy 75 hodín, z toho 22 priamo na povrchu v oblasti krátera Littrow v mori Jasu. Všetko však nešlo podľa predstáv. Počas prvého výstupu prešli za sedem hodín iba štyri kilometre. Neskôr zase museli vymyslieť, ako opraviť odtrhnutý blatník na mesačnom vozidle. Vynašli sa a vyrobili ho z máp vytlačených na umelej hmote.

Misia však priniesla aj úsmevné momenty. Keď sa napríklad Schmitt dlho rozplýval nad geologickou stavbou okolia a začal s prednáškou o mesačnom povrchu, Cernan mu skočil do reči so slovami: „Tak už dosť, Jack. Kto ťa má počúvať?! Poď, vylezieme kúsok vyššie a urobíme panoramatické snímky.“ 

Zem plochá určite nie je, ale Jupiter kedysi mohol byť. Výskum odhalil zaujímavý pohľad na našu slnečnú sústavu

Na záver umiestnili na Mesiaci pamätnú dosku s textom: „Tu človek dokončil svoj prvý prieskum Mesiaca. December 1972, r. P. Nech sa mier, s ktorým sme prišli, odrazí v živote celého ľudstva.” Schmitt nastúpil do modulu ako prvý a Cernan sa tak stal posledným človekom, ktorý do dnešných dní stál na povrchu Mesiaca.

Pred definitívnym návratom do modulu povedal: „Keď teraz naposledy kráčam po Mesiaci, dúfam, že to nebudú posledné kroky na dlho a že budúcnosť ukáže, že dnešný vývoj ukul ďalší osud ľudstva. My opúšťame Taurus-Littrow v mieri, tak, ako sme sem prišli. Nech tí, ktorí sa sem vrátia, prídu v mieri a v pokoji pre celé ľudstvo. Nech má posádka Apolla 17 šťastnú cestu domov!”

Z misie Eugena Cernana na Mesiaci

Wikipedia/NASA

Návrat do krajín predkov

Cesta domov bola naozaj bezproblémová. Veliteľský modul pristál na hladine Tichého oceánu po 12 dňoch letu, čím sa skončila éra letov na náš jediný mesiac. Cernan sa stal pritom iba jedným z dvanástich ľudí, ktorí kedy kráčali po mesačnom povrchu. 

Po ukončení aktívnej kariéry sa astronaut vrátil aj na Česko a Slovensko. Pri svojej neoficiálnej a utajovanej návšteve Československa v roku 1974 odovzdal riaditeľovi Astronomického ústavu ČSAV v Ondřejove československú vlajku, ktorá bola na palube veliteľského modulu America počas letu Apollo 17.

​Vtedy navštívil aj Vysokú nad Kysucou, rodnú obec svojich starých rodičov. Druhú návštevu Kysúc absolvoval v roku 1994, kde sa zúčastnil na otvorení pamätnej izby. V roku 2001 zase letel spolu s prvým československým kozmonautom Vladimírom Remekom vrtuľníkom českej armády. 

Z misie Eugena Cernana na Mesiaci

Wikipedia/NASA

Let chceli ukončiť v Bernarticiach pri Milevsku v okrese Písek, neďalekej rodnej obce jeho starého otca, Borovany. Asi minútu a pol od plánovaného miesta pristátia sa vrtuľník pri obci Okrouhlá zrútil, pretože mu došlo palivo. Cernan našťastie nehodu prežil bez zranenia. Astronaut potom ešte v roku 2004 navštívil Bratislavu, v roku 2008 zase Prahu.

Kritika SpaceX a Armstrongov pohreb

Po tom, čo NASA v minulosti musela priznať, že nemá peniaze na ďalšie veľké vesmírne misie, Eugene Cernan nešetril kritikou. Pustil sa hlavne do súkromných spoločností, ktoré mali suplovať NASA napríklad aj pri dodávkach na medzinárodnú vesmírnu stanicu. Hlavnou z nich bola SpaceX Elona Muska. 

Eugene Cernan

Wikipedia/NASA

Cernan tvrdil, že tieto spoločnosti „ešte nevedia, čo nevedia“. Svoj názor zmenil až po rokoch, keď sa s ním stretol rizikový kapitalista SpaceX Steve Jurvetson v rámci svojho úsilia získať podpisy deviatich astronautov programu Apollo na fotografii, ktorú dostal Musk ako darček pri prvej úspešnej nákladnej misii SpaceX na ISS v roku 2012.

Eugene Cernan bol veľmi dobrým priateľom s Neilom Armstrongom. Svedčí o tom aj fakt, že predniesol mimoriadne silnú reč na jeho pohrebe v roku 2012. On sám zomrel 16. januára 2017 v Houstone a bol pochovaný so všetkými vojenskými poctami na štátnom cintoríne v Texase, ako vôbec prvý astronaut na tomto výnimočnom mieste.

Popkultúrny odkaz

Pokiaľ ťa Cernanov život zaujíma a chceš sa o ňom dozvedieť viac, so spoluautorom Donaldom A. Davisom vydal svoju monografiu The Last Man on the Moon, ktorá je o jeho námornej kariére a kariére NASA. Sčasti sa mu venuje aj dokument In the Shadow of the Moon z roku 2007 (nie film od Netflixu z roku 2019). Okrem toho sa mu venuje aj dokument The Last Man on the Moon. 

Okrem toho jeho hlas použila skupina Daft Punk v piesni Contact na svojom slávnom albume Random Access Memories z roku 2013. 

Skupina No More Kings zase zhudobnila moment, kedy Cernan pred odchodom z Mesiaca napísal do mesačného povrchu iniciály svojej dcéry. Dôraz na tento príbeh prináša aj jedna z epizód obľúbeného amerického seriálu Modern Family.

• Nová exoplanéta L 98-59 d obsahuje atmosféru plnú sírovodíka, plynu so zápachom pokazených vajec.
• Vedci tvrdia, že ide o úplne nový typ planéty, ktorý doteraz nepoznáme.
• Je pokrytá obrovským oceánom magmy a pravdepodobne nikdy nebude vhodná pre život.
• Objav ukazuje, že vesmír je oveľa rozmanitejší, než sme si doteraz mysleli.

Vesmír je plný zvláštnych svetov, no niektoré objavy dokážu prekvapiť aj skúsených astronómov. Najnovším príkladom je exoplanéta L 98-59 d, ktorá obieha okolo malej červenej hviezdy približne 35 svetelných rokov od Zeme, píše portál Space.

Smrdí ako pokazené vajcia

Vedci ju skúmali pomocou vesmírneho teleskopu Jamesa Webba a ďalších pozemských observatórií - a zistili, že ide o planétu, ktorá sa vymyká všetkým kategóriám. Je približne 1,6-krát väčšia než Zem, no zároveň má veľmi nízku hustotu. Najzvláštnejšie je však jej zloženie - atmosféra je plná sírovodíka, chemickej zlúčeniny známej výrazným zápachom pokazených vajec.

Slovenský odkaz vo vesmíre: Poslali sme doň človeka aj satelity, planétky nesú mená Hviezdoslava či Partizánskeho

Takéto planéty by sa za normálnych okolností zaradili buď medzi malé plynné svety bohaté na vodík, alebo medzi takzvané hyceánske planéty - oceánske svety pokryté vodou. L 98-59 d však nezapadá ani do jednej z týchto skupín. Vedci preto navrhujú úplne novú kategóriu planét, ktoré sú bohaté na ťažké molekuly síry.

„Tento objav naznačuje, že kategórie, ktoré astronómovia používajú na opis malých planét, môžu byť príliš jednoduché. Hoci je nepravdepodobné, že by táto roztavená planéta mohla obsahovať život, ukazuje obrovskú rozmanitosť svetov existujúcich mimo našej slnečnej sústavy,“ uviedol vedúci výskumu Harrison Nicholls z University of Oxford vo vyhlásení.

„Môžeme sa potom pýtať, aké ďalšie typy planét ešte čakajú na objavenie?“ Výsledky výskumu boli publikované 16. marca v magazíne Nature Astronomy.

Planéta pokrytá oceánom magmy

Aby vedci pochopili, čo sa na tejto planéte deje, vytvorili detailné počítačové simulácie jej takmer päť miliárd rokov dlhej histórie. Modely potom porovnali s dátami z teleskopov a pokúsili sa rekonštruovať procesy, ktoré sa odohrávajú hlboko pod jej povrchom.

Výsledok je fascinujúci. L 98-59 d má pravdepodobne plášť z roztavených silikátov, podobných láve na Zemi, a nad ním sa nachádza globálny oceán magmy, ktorý pokrýva prakticky celý povrch planéty. Práve tento obrovský rezervoár magmy umožňuje planéte dlhodobo ukladať obrovské množstvo síry.

Počas miliárd rokov sa potom sírne plyny postupne uvoľňovali do atmosféry. Teleskop Jamesa Webba v nej zachytil napríklad oxid siričitý a ďalšie molekuly založené na síre. Zaujímavé je aj to, že magma mohla pomôcť planéte udržať jej atmosféru. Normálne by ju totiž silné röntgenové žiarenie z materskej hviezdy postupne odfúklo do vesmíru.

Počul si o super-Zemi? Ak by prišla, mohla by našu planétu vystreliť mimo slnečnú sústavu alebo ju vrhnúť priamo do Slnka

Nová trieda planét

Počas miliárd rokov tak prebiehala výmena molekúl medzi vnútrom planéty a jej atmosférou. Výsledkom je svet, ktorý patrí do úplne novej triedy planét – plynných sírových svetov s dlhodobo existujúcimi oceánmi magmy.

Simulácie zároveň naznačujú, že L 98-59 d mohla byť kedysi oveľa väčšia. Pravdepodobne vznikla ako planéta podobná sub-Neptúnu (typ exoplanéty s menším polomerom ako Neptún, ale väčším ako Zem), bohatá na prchavé látky. Postupne sa však počas miliárd rokov zmenšovala, ochladzovala a prišla o časť svojej atmosféry.

„Vzrušujúce je, že pomocou počítačových modelov dokážeme odhaliť skrytý vnútorný svet planéty, ktorú nikdy nenavštívime,“ povedal člen tímu Raymond Pierrehumbert z University of Oxford. „Hoci astronómovia dokážu z diaľky merať len veľkosť planéty, jej hmotnosť a zloženie atmosféry, tento výskum ukazuje, že dokážeme zrekonštruovať aj hlbokú minulosť týchto cudzích svetov - a objaviť typy planét, ktoré v našej slnečnej sústave vôbec nemajú obdobu.“

Kým meteorológom jar štartuje pravidelne 1. marca, astronómia sa riadi inými pravidlami. Nepracuje so zaužívaným dátumom, ale s presným okamihom, keď sa Slnko dostane nad zemský rovník. Práve tento moment nazývame jarná rovnodennosť a na severnej pologuli predstavuje oficiálny štart astronomickej jari, informuje portál iMeteo.sk. Nie je to deň zapísaný napevno v kalendári, ale udalosť, ktorá sa každý rok vypočítava nanovo.

Sezóna medvedieho cesnaku je tu: Ľudia si ho často mýlia s jedovatými rastlinami, všímaj si tieto znaky

Prečo už jar nezačína 21.?

Dôležité je uvedomiť si, že Zem neobehne okolo Slnka presne za 365 dní. V skutočnosti jej to trvá približne 365 dní, 5 hodín, 48 minút a 46 sekúnd, píše portál. Práve preto sa okamih rovnodennosti z roka na rok posúva, aj keď iba jemne.

Aby sa kalendár úplne nerozišiel so skutočnosťou a ročnými obdobiami, ktoré vidíme vonku, existujú priestupné roky (predstav si, že bez priestupného dňa by sa napríklad mohlo stať, že by sme vianočné sviatky časom oslavovali na jar). Avšak ani tieto systémy nevyrovnávajú úplne perfektne, a tak sa začiatok astronomickej jari môže pohybovať medzi rôznymi marcovými dátumami.

21. marec v podstate dlhé roky fungoval ako jednoducho zapamätateľný, približný termín. Bol praktický (a kedysi aj veľmi presný). Lenže v súlade s tým, čo sa reálne deje vo vesmíre, dnes častejšie platí, že jar prichádza už 20. marca.

Niekedy môže prísť dokonca ešte skôr

Zaujímavé je, že v niektorých rokoch môže jarná rovnodennosť pripadnúť dokonca aj na 19. marec. Nie je to bežné, ale možné to je a záleží od toho, ako sa v konkrétnom roku „stretnú“ presný čas obehu Zeme, priestupné roky a nastavenie kalendára, uzatvára iMeteo. Ročné obdobia preto nie sú naviazané na jeden nemenný dátum, ale odvíjajú sa od presného pohybu Zeme okolo Slnka.

• Prvé hodiny vojny vo vesmíre by pravdepodobne začali kyberútokmi, nie raketami.
• Satelity by sa stali cieľom laserov, rušenia signálov a hackerských operácií.
• Zničené satelity by vytvorili nebezpečné oblaky trosiek obiehajúcich okolo Zeme.
• Výsledkom by mohol byť chaos v navigácii, komunikácii aj globálnej ekonomike.

Hollywood nám vytvoril predstavu, že vojna vo vesmíre začína explóziou. Realita by bola oveľa tichšia a možno aj desivejšia, píše portál Gizmondo. Podľa Scotta Shackelforda z Indiana University by prvé hodiny konfliktu pripomínali skôr technologickú poruchu než vojenský útok, píše portál Gizmondo.

Najbezpečnejšie krajiny Európy v prípade tretej svetovej vojny. Kam by ľudia pravdepodobne utekali? Aj k nášmu susedovi

„Prvých štyridsaťosem hodín by sa nezačalo výbuchom, ale skôr zvláštnym ‘glitchom’,“ vysvetľuje Shackelford. V praxi by to znamenalo masívne kybernetické útoky na pozemné stanice a manipuláciu so signálmi navigačných satelitov. Hackeri by napríklad mohli zámerne meniť GPS údaje. Výsledok? Navigačné systémy by začali klamať.

„Predstav si chaos na Zemi: globálne logistické reťazce zamrznú, vysokofrekvenčné obchodovanie sa zastaví a tvoja aplikácia Uber, spolu s vojenskými dronmi, zrazu verí, že sa nachádza uprostred Tichého oceánu,“ hovorí Shackelford. Jedným cieľom takýchto operácií by bolo oslepiť protivníka ešte skôr, než padne jediný výstrel.

Keď satelity začnú oslepovať

Po prvých dňoch by konflikt pravdepodobne eskaloval. Podľa odborníčky na vesmírnu politiku Wendy Whitman Cobb by sa vojna vo vesmíre rýchlo prepojila s bojmi na Zemi. „Nič vo vesmíre sa nerobí kvôli vesmíru samotnému. Všetko slúži na podporu alebo narušenie operácií na Zemi,“ vysvetľuje Cobb.

Tretia svetová vojna sa už nebude odohrávať len na Zemi

NASA/Reuters

Ak by do konfliktu vstúpili veľmoci ako Spojené štáty, Rusko a Čína, satelity by sa okamžite stali legitímnymi cieľmi. Niektoré útoky by boli „mäkké“. Napríklad rušenie signálov alebo laserové oslepovanie satelitov, ktoré sledujú pohyb vojsk. Iné by boli tvrdšie.

Rakety určené na ničenie satelitov by mohli zasiahnuť zariadenia priamo na obežnej dráhe. Takéto zbrane už dnes existujú a niekoľko krajín ich testovalo. Cieľ je jednoduchý - odrezať protivníka od očí a uší. Bez satelitov totiž moderné armády strácajú navigáciu, komunikáciu aj schopnosť presne zasahovať ciele.

Najväčší problém sú vesmírne trosky

Ničenie satelitov však prináša obrovské riziko. Keď sa jeden satelit rozpadne, nevznikne len pár kúskov kovu. Vytvorí sa tisíce úlomkov letiacich rýchlosťou desiatok tisíc kilometrov za hodinu. A tie môžu zasiahnuť ďalšie satelity. Scott Shackelford upozorňuje, že takáto reťazová reakcia má dokonca vlastný názov: Kesslerov syndróm.

Začala tretia svetová vojna? Vojenskí experti majú jasnú odpoveď. Konflikt sa môže odohrávať aj bez masových bojov

„Nebojovali by sme len vojnu. Okolo planéty by sme vytvorili väzenie z úlomkov,“ hovorí. Niektoré trosky by síce časom zhoreli v atmosfére, no iné by mohli na obežnej dráhe zostať celé desaťročia. Výsledok by mohol pripomínať dystopickú víziu. „Predstavte si Wall-Eho, len oveľa depresívnejšieho,“ dodáva Shackelford.

Bojisko je vlastne na Zemi

Znie to paradoxne, ale najdôležitejšie bitky vesmírnej vojny by sa možno odohrávali priamo na Zemi. Strategický analytik Peter W. Singer upozorňuje, že satelity sú len jedna časť systému. „Skutočné centrum vesmírnych operácií sú pozemné stanice, optické káble a podmorské dátové linky, ktoré prenášajú údaje zo satelitov,“ vysvetľuje.

Ak niekto zničí tieto uzly, satelity na obežnej dráhe sa stávajú takmer nepoužiteľné. Preto by sa konflikt mohol rozšíriť do celého sveta. Špeciálne jednotky by mohli útočiť na infraštruktúru v miestach, ktoré s vojnou zdanlivo nesúvisia - napríklad v Južnej Amerike, vo východnej Afrike alebo dokonca v Antarktíde. Cieľom by bolo prerušiť dátové spojenia medzi vesmírom a Zemou.

Satelitné zábery sú dnes mimoriadne dôležité

Maxar Technologies/

Kto by vyhral vojnu vo vesmíre

Paradoxne, víťazom by nemusela byť krajina s najväčším počtom satelitov. Podľa Singera by rozhodujúca bola schopnosť rýchlo ich nahrádzať. „Ak chcete vyhrať vojnu vo vesmíre, potrebujete rakety, ktoré dokážu rýchlo vyniesť nové satelity, a logistiku schopnú ich okamžite nahradiť,“ vysvetľuje.

Inými slovami, kto dokáže najrýchlejšie opraviť svoju orbitálnu infraštruktúru, má výhodu. To je aj dôvod, prečo sa čoraz viac pozornosti sústreďuje na opakovane použiteľné rakety a masovú výrobu satelitov.

Nebezpečenstvo, ktoré presahuje vojnu

Najdesivejšie na celej predstave vesmírnej vojny je to, že následky by mohli pretrvať desaťročia. Obežné dráhy by sa mohli zaplniť troskami a niektoré oblasti okolo Zeme by sa stali prakticky nepoužiteľnými.

Kto by nemusel narukovať, ak by vypukla vojna? Tieto profesie by mohli zostať doma aj počas mobilizácie

A to by zasiahlo každého. Bez satelitov by prestala fungovať navigácia, meteorologické predpovede, medzinárodná komunikácia aj veľká časť globálnej ekonomiky. Ako upozorňuje Wendy Whitman Cobb, ak by na Zemi vypukla tretia svetová vojna, vesmír by sa jej dôsledkom nevyhol.

„Výsledkom by bolo masívne narušenie vesmírnych systémov a vážne poškodenie samotného vesmírneho prostredia,“ hovorí. A to je scenár, v ktorom by nebolo skutočných víťazov.

Výskumy a zistenia vesmírnych agentúr nás posúvajú míľovými krokmi dopredu, no stále sme sa nedostali ďalej, ako na náš Mesiac. A akú rolu v objavovaní a dobývaní vesmíru zohralo Slovensko? Malú, ale rozhodne nie zanedbateľnú.

K Zemi sa po 80-tisíc rokoch vracia extrémne jasná hviezda. Podľa astronómov môže zatieniť hviezdy na oblohe

Pozreli sme sa preto na to, aký odkaz vo vesmíre sme ako krajina už stihli zanechať. Nevynechali sme ľudí, satelity, ale ani slovenských velikánov, po ktorých sú pomenované rôzne vesmírne objekty.

Vesmírne osobnosti

Z pohľadu dobývania vesmíru máme na Slovensku dve mimoriadne významné osobnosti. Tou prvou je bezpochyby Ivan Bella - prvý a nateraz aj náš posledný astronaut, ktorý sa kedy pozrel do vesmíru. 

Ten ako absolvent Vysokej vojenskej leteckej škole SNP v Košiciach lietal na strojoch MiG-21 a Su-22. 23. marca 1998 následne odišiel do podmoskovského Hviezdneho mestečka, kde sa začal pripravovať na vesmírny let.

Ivan Bella

TASR/Vladimír Benko

V auguste 1998 ho vybrali za člena hlavnej rusko-francúzsko-slovenskej posádky 27. expedície na orbitálnej stanici Mir, ktorá odštartovala 20. februára 1999. Vo vesmíre strávil 7 dní, 21 hodín a 56 minút.

Druhou významnou osobnosťou je Michaela Musilová, astrobiologička a riaditeľka simulovaných marťanských a mesačných misií na výskumnej stanici HI-SEAS v Spojených štátoch.

Stanica bola pôvodne vyvinutá pre NASA na výskum ľudských vzťahov a psychologických ťažkostí, ktorým budú musieť čeliť astronauti počas dlhodobých pobytov vo vesmíre. Okrem toho vedie simulované misie na Mesiac a Mars.

Michaela Musilová

Wikipedia/Adam685

Za spomenutie však rozhodne stojí aj Matej Poliaček. Ten je nielen členom letovej kontroly Medzinárodnej vesmírnej stanice, ale zároveň aj spoluzakladateľom inovatívneho vesmírneho startupu GroundCom. S Matejom sme sa rozprávali aj v rámci nášho podcastu, ktorý si môžeš vypočuť nižšie.

Satelity (nielen) v ružovom

Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity (SOSA) pôvodne začínala s projektom lietania do stratosféry pomocou meteorologických balónov. Aj keď dnes sú tieto balóny skôr zostreľované, nie je to prípad projektu, ktorý dostal názov skBalloon.

Cieľom pôvodne bolo vyvinúť sondu, ktorá dokáže opakovanie lietať na hranicu vesmíru (približne 35-40 kilometrov) a robiť vedecké a technologické experimenty. Projekt v roku 2013 prerástol aj do medzinárodnej spolupráce a zároveň na jeho základoch vznikla aj prvá spin-off firma GoSpace, ktorá ponúka komerčné lety do stratosféry.

Vyspelé civilizácie vo vesmíre hľadáme zle. Fyzici tvrdia, že môžu používať čierne diery ako kvantové počítače

Aj keď sa Slováci v minulosti podieľali na vývoji československých satelitov, od vzniku samostatného Slovenska sme na vlastnú družicu museli čakať poriadne dlho. Dostala názov skCUBE a do vesmíru odštartovala 23. júna 2017 o 5:59 stredoeurópskeho letného času na vrchu indickej rakety.

Okolo Zeme v čase vypustenia obiehala vo vzdialenosti viac ako 500 kilometrov rýchlosťou 7,8 km/s. Slovenská republika sa tak stala 78. krajinou, ktorá vlastnými silami postavila a vypustila do vesmíru vlastnú družicu. Má rozmery 10×10×10 centimetrov a váži 1 056 g.

skCUBE

Wikipedia/Zawin1

Slovensko má na orbite od marca 2021 aj druhú družicu CubeSat GRBAlpha. Vyniesla ju ruská raketa z kozmodrómu Bajkonur v Kazachstane. Jej cieľ je ambiciózny - overiť nové možnosti sledovania gravitačných vĺn pomocou detekcie gama zábleskov na orbite Zeme.

Čoskoro však budeme mať aj tretiu družicu. Postará sa o ňu podnikateľ Boris Procik a pôjde o prvý „rodinný“ nanosatelit, ktorý dostal pomenovanie po jeho dcére Veronike. Výnimočný bude svojou farbou - pôjde o vôbec prvú ružovú družicu.

Slovensko vo vesmíre

Množstvo objektov vo vesmíre nesie názov po významných Slovákov. Najvýznamnejšiu príležitosť sme však dostali v roku 2019. V rámci celosvetového projektu IAU100 NameExoWorlds si vtedy mohla ktorákoľvek krajina na svete pomenovať jeden planetárny systém (exoplanétu a jej materskú hviezdu).

Astronómovia zostali poriadne prekvapení. Objavili netradičnú čiernu dieru, ktorá má tvar donutu

Výber názvu prebiehal prostredníctvom hlasovania verejnosti. Nakoniec sme materskej hviezde vybrali názov Chasoň, ktorý predstavuje staroveký slovenský názov pre Slnko. Exoplanéta dostala pomenovanie Kráľomoc, čo je zase historický názov pre Jupiter.

Okrem toho však vo vesmíre nájdeme napríklad aj planétku 15946 Satinský. Tá bola objavená 8. januára 1998 Adriánom Galádom a Alexanderom Pravdom na Astronomickom a geofyzikálnom observatóriu Modra.

Nájsť však môžeš aj planétky 4781 Sládkovič, 3571 Milanštefánik, 3980 Hviezdoslav, 4018 Bratislava, 59419 Prešov či dokonca 25384 Partizánske.

Vesmír

Unsplash/Guillermo Ferla

Veľmi zaujímavý je aj príbeh planétky 31462 Brchnelova. Tá dostala názov po Michaele Brchnelovej. Tá sa do povedomia dostala vďaka úspechu projektu O urýchľovaní častíc v Tychovom pozostatku po supernove.

Ten obsadil prvé miesto na prestížnej medzinárodnej súťaži Intel ISEF 2014 (The Intel International Science and Engineering Fair) v kategórii fyzika a astronómia. Výhrou v tejto súťaži bolo okrem iného aj pomenovanie vlastnej planétky.

Slávna značka trolluje vyznávačov plochej Zeme. Prineste nám dôkaz a my vám dáme celú trojmiliardovú firmu

Práve preto po daždi často ostávajú na autách, parapetoch či záhradnom nábytku špinavé škvrny. Nejde o tajné sprisahanie, ale o celkom bežný meteorologický jav.

Teória o lietadlách a jednoduchá matematika

Ak by na každý meter štvorcový dopadlo približne pol gramu prachu, pri rozlohe Slovenska by to znamenalo asi 24 500 ton materiálu. A tu sa celá predstava „práškovania“ začína rúcať.

Jedno lietadlo typu Boeing 737-800 unesie približne 20 ton nákladu, to znamená, že keby mal niekto nad Slovensko cielene dopraviť takéto množstvo prachu, potreboval by viac než 1 200 plne naložených lietadiel, píše iMeteo. A to je ešte veľmi mierny scenár, pretože ak by množstvo prachu bolo vyššie, počet potrebných letov by prudko narástol.

Zrazu je jasné, aký nezmyselný by takýto plán bol. Znamenalo by to masívnu leteckú operáciu, enormné množstvo materiálu, obrovskú logistiku, aj neprehliadnuteľnú prevádzku na oblohe. Niečo také je jednoducho nereálne.

Prečo je prach po daždi taký výrazný?

Dôvod, prečo si saharský prach všimneme najmä po zrážkach, je celkom jednoduchý. Kým pri suchu sadá na povrch pomaly a priebežne, pri mokrej depozícii ho z atmosféry „vymyje“ dážď. To predstavuje typické znečistené kvapky a vrstvy, ktoré po daždi ostávajú na skle či vonkajších povrchoch.

Intenzita saharského prachu sa mení podľa toho, aké je aktuálne prúdenie vzduchu a zrážky. Občas zmení farbu oblohy, utlmuje slnečné svetlo a po vytvorí nápadné stopy všade navôkol. Aj preto tieto epizódy často vyvolávajú takú pozornosť, uzatvára portál.

Saharský prach zanechá stopu na automobiloch.

Tasr/dano Veselský/

To, čo si bežne ani nevšimneme, je z pohľadu presného merania času mimoriadne dôležité. Aj drobné odchýlky totiž môžu hrať rolu v systémoch, ktoré sa spoliehajú na absolútnu časovú presnosť.

Po vrchnom veliteľovi zostala len čiapka a hodinky. Test balistickej rakety skončil najhoršie, ako len mohol

Čo Zem roztočilo rýchlejšie?

Za týmto zrýchlením nestojí jediný dôvod, ale súhra viacerých javov. S príchodom jari sa mení cirkulácia vzduchu v atmosfére, preskupujú sa veterné vzorce a mení sa aj trenie medzi atmosférou a povrchom planéty. Zem tak (obrazne povedané) dostáva jemný impulz, ktorý ju môže „roztočiť“ o niečo svižnejšie.

Svoju úlohu zohráva aj voda. Keď sa na jar začne vo veľkom topiť sneh a ľad, obrovské množstvá vody sa presúvajú z pevniny ďalej do oceánov. Tým sa mení rozloženie hmotnosti planéty, čo môže ovplyvniť aj samotnú rýchlosť jej rotácie.

Do celej skladačky navyše vstupujú aj procesy hlboko vo vnútri Zeme, dodáva iMeteo. Pohyby v jadre a ich vzájomné pôsobenie s ďalšími vrstvami planéty dokážu dĺžku dňa tiež jemne upravovať.

Kratšie dni, väčší problém pre technológie

Pre bežný život ide o zmenu, ktorú nepocítime. Nikto si ráno nepovie, že „dnešok bol naozaj citeľne kratší“. V svete technológií je to však celkom iný príbeh. Moderné systémy, ako sú GPS navigácie, telekomunikácie či finančné siete, fungujú na extrémne presnom zosúladení času.

Práve preto vedci sledujú vývoj rotácie Zeme s takým záujmom. Ak by trend zrýchľovania pokračoval, mohlo by to v budúcnosti znamenať potrebu historického zásahu do svetového času, teda odpočítania sekundy z atómových hodín, aby sa technický čas opäť zosúladil s reálnym pohybom planéty, uzatvára portál.

Zem nie je dokonale pravidelný mechanizmus, ale dynamický systém, ktorý reaguje na zmeny v atmosfére, vode aj hlbokom vnútornom jadre. Naše dni sa síce skracujú len o zlomky sekundy, no aj tie stačia na to, aby vedci spozorneli. Ukazuje sa totiž, že ani čas na Zemi nie je taký nemenný, ako sa môže na prvý pohľad zdať...

To znamená, že zdanlivo nenápadná zmena sa počas pár týždňov premení na výrazný rozdiel. Ranné šero sa skracuje, večery sú čoraz svetlejšie a pocit nekonečných zimných nocí sa postupne vytráca.

Jarné upratovanie nie je výmysel moderných domácností. Robíme to už stáročia, a vždy to malo dôvod

Významný moment: jarná rovnodennosť

Najdôležitejší astronomický okamih mesiaca príde 20. marca, keď príde jarná rovnodennosť. Vtedy Slnko prejde cez nebeský rovník a deň bude takmer rovnako dlhý ako noc. Tento moment je spôsobený sklonom zemskej osi pri obehu Zeme okolo Slnka.

Pre severnú pologuľu je to symbolický štart astronomickej jari (na južnej pologuli začína jeseň). Príroda na tento signál reaguje veľmi rýchlo: viac svetla a tepla spôsobí intenzívny rast rastlín, prebúdzajú sa ekosystémy a krajina sa začína meniť.

Pre pozorovateľov oblohy je toto obdobie zaujímavé aj z iného dôvodu. Práve v marci možno za ideálnych podmienok zazrieť jemný kužeľ svetla nad horizontom známy ako zodiakálne svetlo, ktoré vzniká odrazom slnečného žiarenia na prachových časticiach v Slnečnej sústave.

Ako nás ovplyvní zemna času? 

Dreamstime/

Hodinky sa posunú dopredu

Záver mesiaca prinesie aj tradičný prechod na letný čas. V noci z 28. na 29. marca sa ručičky hodiniek posunú z druhej na tretiu hodinu.

Spánku síce bude o hodinu menej, no odmenou budú dlhšie svetlé večery. Slnko bude zapadať čoraz neskôr a na konci marca už po siedmej večer.

Debaty o zrušení striedania času v Európskej únii síce pokračujú už roky, no zatiaľ bez výsledku, píše iMeteo. Pre mnohých ľudí však zostáva tento moment neoficiálnym začiatkom sezóny prechádzok, športu či práce v záhrade.

Je jarná únava reálna diagnóza? Odborníci k tejto téme hovoria jasne

Zmena času môže byť pre niektorých ľudí krátkodobo náročná. Posunutie hodiniek totiž naruší biologické hodiny a môže spôsobiť únavu, horšiu koncentráciu, zmeny nálad či problémy so zaspávaním. Väčšina organizmov sa však novému rytmu prispôsobí v priebehu niekoľkých dní. Aby si zmiernil negatívne vplyvy týchto zmien, dbaj na spánkovú hygienu, obmedz kofeín a tráv viac času na dennom svetle.

Marcové dni prinášajú jedinečnú kombináciu prírodných aj spoločenských zmien. Astronómia, biológia aj každodenný život sa v tomto období zosúladia do jedného spoločného rytmu (a návratu svetla). Okrem toho sa zdá, že môžeme očakávať aj nadpriemerné teplo, uzatvára portál.

• Artemis 3 už nepristane na Mesiaci, bude len testovať techniku.
• Skutočný návrat astronautov na Mesiac sa presúva na Artemis 4 v 2028.
• NASA otvorene priznáva problémy a chce lepšie testovať hardvér.
• Otázne zostáva, či sa projekt politicky udrží.

Ak si dúfal, že návrat ľudí na Mesiac je už za rohom, máme zlé správy. Administrátor NASA Jared Isaacman vo štvrtok oznámil zásadné zmeny v profile misií Artemis. Výsledok? Ľudia sa na lunárny povrch nevrátia skôr ako v roku 2028, píše portál Space Explored.

VYSVETĽUJEME Čo sú červie diery? Unikátne skratky vesmírom, ktoré môžu ohnúť aj čas

Misia Artemis 3, ktorá mala priniesť veľký moment návratu, už nebude zahŕňať pristátie posádky na Mesiaci. Namiesto toho sa sústredí výhradne na testovanie stretnutia na obežnej dráhe s lunárnymi landermi - buď so systémom Starship HLS od spoločnosti SpaceX, alebo s Blue Moon od Blue Origin. Prípadne s oboma. Inými slovami, bude to generálka bez finále.

Skafandre ako brzda

Artemis 3 má zároveň otestovať nové skafandre na výstupy do voľného priestoru, ktoré vyvíja Axiom Space. Práve nepripravenosť týchto oblekov je jedným z hlavných dôvodov aktuálneho sklzu.

Ak by sa ich nepodarilo pripraviť včas, NASA ich môže otestovať na palube Medzinárodnej vesmírnej stanice. To je síce rozumné riešenie, ale znamená to ďalšie mesiace čakania.

Kozmická loď Orion s raketou pre misiu Artemis II

Joe Skipper/Reuters

Skutočné pristátie sa tak presúva na Artemis 4, ktorej štart je plánovaný najskôr v 2028. Isaacman chce, aby Artemis 4 odštartovala približne 10 mesiacov po Artemis 3. Zároveň predstavil aj rámcový plán Artemis 5 s potenciálnym štartom ešte v tom istom roku.

Menej výhovoriek, viac reality

Tlačová konferencia však nepriniesla len nový harmonogram, ale aj prekvapivo úprimný tón. Isaacman otvorene pomenoval problém dlhých prestávok medzi misiami. Medzi Artemis 1 a Artemis 2 totiž uplynú tri roky, čo je tempo, ktoré podľa vedenia agentúry nemôže viesť k úspechu.

NASA sa tentoraz neskrývala za frázu „vesmír je ťažký“. Naopak, priznala, že program potrebuje zrýchliť testovanie a zefektívniť výrobu hardvéru, aby sa predišlo ďalším sklzom. Cieľom je rýchlejšia príprava rakiet a lepšia pripravenosť techniky ešte pred ostrým použitím na povrchu Mesiaca. Otázkou zostáva, či sa to podarí.

NASA priznáva vážny problém. Nevieme, kde je 15-tisíc asteroidov, ktoré môžu na našej planéte zničiť celé mestá

Politika, peniaze a déjà vu

Sklz v tak veľkom národnom programe, ktorý tlačí dopredu Biely dom aj Kongres, nie je maličkosť. NASA však tvrdí, že radšej investuje čas do testovania, než riskovať zlyhanie pri najdôležitejšom ľudskom vesmírnom projekte od čias Apollo 11.

Práve tu sa však vynára nepríjemná historická paralela. Po pristátí Apolla 11 záujem politikov o Mesiac rýchlo vychladol. Čo sa stane, keď NASA opäť zapichne vlajku do mesačného prachu? Bude tu dlhodobá stratégia, alebo sa rozpočet presunie inde?

Isaacman vyjadril nádej, že vyšší počet štartov a stabilnejšia výroba rakiet znížia náklady na jeden let a spravia lunárny program udržateľnejším. No či sa podarí vybudovať trvalú základňu Artemis, nebude závisieť len od inžinierov, ale aj od politickej vôle. Mesiac sa nikam neponáhľa. Otázka je, či sa neponáhľa svet.

V titulkoch správ tejto zimy sa opäť často skloňuje kolaps polárneho víru, informuje portál iDnes. Hoci to znie ako scenár z katastrofického filmu, veda pre tento jav používa presnejší termín: náhle stratosférické oteplenie (SSW). Práve teraz, vo výške približne 30 kilometrov nad Arktídou, sa stabilný systém vetrov doslova obracia naruby.

K náhlemu stratosférickému otepleniu a následnému „kolapsu“ víru dochádza v priemere šesťkrát za desaťročie. Môžeme si ho pamätať napríklad z rokov 2018 alebo 2021. Ide o tému, ktorá sa vracia takmer každú druhú či tretiu zimu.

Buďme k sebe úprimní, vyzývajú vedci. Varujú pred bankrotom planéty, pitná voda z kohútika už nepotečie

Čo sa deje nad našimi hlavami?

Pre pochopenie toho, čo sa deje, musíme atmosféru vnímať ako poschodový dom. Polárny vír (vortex) má totiž dve úrovne. Tá spodná, v troposfére, ovplyvňuje naše každodenné počasie. Tá horná, stratosférická, funguje ako obrovský rotujúci prstenec vetrov, ktorý v zime izoluje ľadový vzduch nad pólom.

Keď je tento prstenec silný, mráz je uzamknutý na severe. Ak však dôjde k jeho narušeniu, alebo dokonca k rozštiepeniu, hranica sa rozpadne. Ľadový vzduch sa potom začne nekontrolovane šíriť smerom na juh, do Európy alebo Ameriky. A práve to sa podľa monitoringu organizácií WMO a NOAA deje práve teraz.

„Nie je prekvapením, že extrémne počasie sa v každoročnej správe Svetového ekonomického fóra o globálnych rizikách neustále objavuje ako jedno z hlavných rizík. Počet ľudí postihnutých katastrofami súvisiacimi s počasím a klímou rok čo rok rastie a ničivé dôsledky tejto situácie sú v januári viditeľné zo dňa na deň. To nás vedie k rozšíreniu a urýchleniu iniciatívy Včasné varovanie pre všetkých, pretože v krajinách s dobrým pokrytím systémami včasného varovania je počet úmrtí súvisiacich s katastrofami šesťkrát nižší,“ uviedla generálna tajomníčka WMO Celeste Saulo.

Kedy meteorológovia hovoria o „skutočnom“ kolapse?

V meteorológii sa termín kolaps nepoužíva len tak. Experti sledujú zonálne vetry vo výške s tlakovou hladinou 10 hPa, čo zodpovedá približne 30 kilometrom nad morom. Ak sa tieto západné vetry zastavia a zmenia smer na východný, hovoríme o hlavnom stratosférickom oteplení, teda major SSW.

Tohtoročná udalosť je nielen skorá, ale aj mimoriadne silná. Dáta ukazujú výrazné oslabenie jadra víru a jeho posun mimo obvyklej polohy. Vo februári 2026 zaznamenali monitorovacie stanice CPC (Climate Prediction Center) prudký nárast teplôt v stratosfére. Počas niekoľkých dní sa tu oteplilo o desiatky stupňov Celzia, čo predstavuje pre stabilitu víru kritický zásah.

Skutočný poklad ukrytý pod ľadom: Prečo je Grónsko výnimočnejšie, než si myslíme?

Príde arktický vpád aj k nám?

Dôležité je vedieť, že to, čo sa stane v stratosfére, nepocítime okamžite. Atmosféra sa správa ako bomba s časovanou rozbuškou. Zmeny sa k zemskému povrchu zvyčajne prenášajú s odstupom 10 až 20 dní.

Rozpad víru neznamená istotu mrazov, no výrazne zvyšuje šancu na takzvané blokujúce situácie. Ak sa tento scenár naplní, otvorí sa cesta pre arktické vpády. Zatiaľ čo USA už teraz bičuje cyklón Hernando, Európa si na verdikt polárneho víru ešte niekoľko týždňov počká. 

Náhoda alebo dôsledok klímy? Vedci sa sporia

Vedci sa stále sporia o tom, do akej miery za kolapsy víru môže klimatická zmena. Skleníkové plyny síce stratosféru ochladzujú, no zároveň dochádza k prudkému oteplovaniu Arktídy pri zemskom povrchu. Tento výrazný teplotný rozdiel narúša stabilitu atmosféry. Výsledkom je, že polárny vír je oveľa náchylnejší na rozvlnenie a častejšie kolapsy.

Isté je zatiaľ jedno: atmosféra nad severnou pologuľou vstúpila do extrémne nestabilnej fázy. Či sa mrazy skutočne vrátia aj k nám, rozhodne vývoj tlaku vzduchu v nasledujúcich dvoch týždňoch.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Keď slnečné svetlo vstúpi do atmosféry, narazí na molekuly plynov, drobné častice prachu aj kvapôčky vody (a práve tam sa rozhodne, aké farby uvidíme).

Divné bodky a čiarky pred očami? Lekár vysvetľuje, kedy sú ešte v pohode a kedy je už lepšie navštíviť odborníka

Obrovský prírodný filter

Kratšie vlny (teda modrá a fialová) sa v atmosfére rozptyľujú najviac a šíria sa do všetkých smerov. Preto je denná obloha modrá: modré svetlo sa k nám dostáva zo všetkých strán (a rozptyľuje sa oveľa silnejšie), píše portál. Tento jav má dokonca meno: Rayleighov rozptyl (po britskom fyzikovi, ktorý ho opísal už v 19. storočí).

V našej atmosfére sa nachádza množstvo látok, o ktorých nevieme.

Pixabay/

Kľúčový moment nastáva, keď slnko začne klesať. Na poludnie dopadá svetlo takmer kolmo a jeho cesta atmosférou nie je tak dlhá. Pri západe však musí prejsť oveľa dlhšiu trasu. V tom čase sa modré a fialové tóny postupne „stratia“ mimo nášho pohľadu. K očiam sa dostanú najmä farby s dlhou vlnovou dĺžkou (červená, oranžová a žltá). Preto sa obloha rozhorí skoro ako uhlíky v krbe.

Prečo je každý západ iný?

Atmosféra nikdy nie je rovnaká, a práve preto je každý večer „originálny. Čistý vzduch prináša jemné, medové a zlatisté odtiene, zatiaľ čo prach a smog môžu za sýtu červeň. Vďaka vysokým oblakom vidíme nežné ružové maľby na oblohe, a tie najohnivejšie scenérie zas zapríčiní vlhkosť či sopečný popol.

Oblaky vysoko nad nami dokážu zachytiť posledné lúče ešte dlho po tom, čo slnko zmizne za horizontom (a práve vtedy vznikajú tie najmagickejšie farby).

Je to úchvatné finále cesty svetla dlhej zhruba 150 miliónov kilometrov, uzatvára iMeteo. Tak všedné a prirodzené, a predsa zakaždým absolútne fascinujúce divadlo, ktoré môžeš sledovať každý deň.

O tom, či je let mimo planetárnej atmosféry s ľudskou posádkou vôbec realistickou možnosťou, však medzi expertmi panovali vážne pochybnosti. Jednou z neprebádaných otázok boli účinky dlhodobého stavu beztiaže na ľudské telo, a tiež to, do akej miery môže kinetóza brániť kozmonautom v plnení ich misií.

VYSVETĽUJEME Čo sú červie diery? Unikátne skratky vesmírom, ktoré môžu ohnúť aj čas

V prostredí beztiaže má väčšina ľudí tendenciu trpieť nevoľnosťou. Je to prirodzené, pretože orgány rovnováhy (gyroskop nášho tela vo vnútornom uchu) bez gravitácie nedostávajú žiadne signály. Mozog potom stráca prehľad o tom, kde je hore a kde dole. Spočiatku to môže byť dokonca zábavné, no pri dlhšom trvaní prichádza dezorientácia, silná nevoľnosť a nutkanie na vracanie. Stav, ktorý sa rozhodne nezlučuje s obsluhou zariadení za miliardy dolárov.

Preto ešte pred tým, než John Glenn vo februári 1962 uskutočnil prvý americký orbitálny let, museli sériou extrémnych testov na Zemi prejsť dobrovoľní „ľudskí pokusní králiky“.

NASA sa ich „utrpením“ snažila zistiť, čo všetko ľudské telo vydrží: ako sa zhorší zrak v stave beztiaže, aké zmyslové konflikty spôsobuje mikrogravitácia a aké následky má zlyhanie vestibulárneho systému.

Experimenty pod vedením doktorov Graybiela a Kardashiana boli mimoriadne drastické: extrémna dezorientácia, rotácie či simulácie beztiaže. Nevykonávala ich však priamo NASA, ale Námorná škola leteckej medicíny USA, ktorej NASA dodávala „zaujímavé podnety“. Cieľom bolo objaviť hranice ľudského tela vo vesmíre. Ukázalo sa však, že vybraní dobrovoľníci boli na tieto extrémy prekvapivo dobre adaptovaní.

Bolo ich jedenásť a všetci pochádzali z vtedajšej Gallaudet College (dnes Gallaudet University) vo Washingtone, jedinej vysokej školy v USA určenej pre nepočujúcich. Všetci muži vo veku 21 až 39 rokov boli nepočujúci. Takmer všetci stratili sluch v detstve v dôsledku spinálnej meningitídy, bakteriálnej infekcie, ktorá poškodzuje mozog, miechu a často aj vnútorné ucho.

Tajná skupina, ktorú nezlomila ani gravitácia

Strata sluchu je vážny hendikep, no pre vedcov sa v tomto prípade stala výhodou. Poškodenie vestibulárneho systému spôsobilo, že títo študenti boli prakticky imúnni voči kinetóze. Ich mozog už od detstva nedostával signály o polohe tela v priestore, preto boli ideálnymi kandidátmi na výskum beztiaže.

Boli mladí, vzdelaní, fyzicky zdatní, no zároveň čelili diskriminácii a minimálnym pracovným príležitostiam. Keď sa o nich zrazu začala zaujímať armáda a NASA, neváhali.

V septembri 1959 odišli do Pensacoly na Floride, aby pomohli ľudstvu priblížiť sa k hviezdam. Realita však pripomínala skôr peklo. Prvé testy prebiehali na Baranyho stoličke – rotujúcom kresle, ktoré sa otáčalo okolo viacerých osí a prudko menilo smer. Rýchlosť postupne stúpla až na 40 otáčok za minútu. Bežný človek by po 15 sekundách stratil komfort, do pol minúty orientáciu a do minúty by pravdepodobne vracal. Dobrovoľníci z Gallaudet však vydržali desiatky minút bez vážnejších problémov.

NASA priznáva vážny problém. Nevieme, kde je 15-tisíc asteroidov, ktoré môžu na našej planéte zničiť celé mestá

Nasledovali ďalšie experimenty, napríklad pobyt v rotujúcej miestnosti s priemerom šesť metrov, ktorá sa pomaly otáčala rýchlosťou 3 až 10 otáčok za minútu. Pre nich to bolo nudné. Pre ostatných účastníkov doslova mučenie.

Počas dvojdňového pobytu plnili úlohy ako hádzanie loptičiek, manipulácia s predmetmi či nastavovanie budíkov na stenách. Väčšinu úloh nakoniec zvládali práve nepočujúci.

Ďalšie zariadenie, Coriolisova platforma, pridávalo k rotácii aj prudké zrýchlenia a náklony. Muži v ňom dokázali fungovať až 12 dní.

Muži, ktorých telá zvládli nemožné a prekvapili aj NASA

Mozog má problém spracovať protichodné zmyslové podnety, napríklad ilúziu pohybu. Aj v takýchto testoch si však jedenástka počínala výnimočne. Dokázali chodiť po nestabilných podložkách, orientovať sa pri vizuálnych ilúziách či odolávať dezorientácii, ktorá u bežných ľudí spôsobovala kolaps.

Počas parabolických letov boli prakticky imúnni voči účinkom beztiaže aj preťaženia. Absurditu experimentov ilustruje aj jazda výťahom v Empire State Building – účastníci opakovane cestovali medzi prvým a osemdesiatym poschodím, často v tme alebo pod zábleskami svetla, pričom vedci sledovali pohyby ich očí. V jednom experimente si účastník po jazde v centrifúge sám odoberal krv.

Nasledovali ďalšie experimenty.

Screenshot Youtube/Space Center Houston/

Extrémna bola aj plavba v severnom Atlantiku počas búrky: vlny vysoké 12 metrov, vietor do 150 kilometrov za hodinu a trojnásobné preťaženie počas 28 hodín. Pre skúsených námorníkov peklo, pre nich dobrodružný výlet.

Vedúci výskumu dokonca uvažoval, či by astronautmi nemali byť výhradne nepočujúci muži, keďže v extrémnych podmienkach boli stabilnejší. Nakoniec sa ukázalo, že ich výhoda sa týka najmä zmyslovej orientácie. V psychickej odolnosti, izolácii či monotónnej práci na tom boli podobne alebo horšie než ostatní.

NASA ani neplánovala, že sa stanú astronautmi. Cieľom bolo pochopiť, ktoré problémy beztiaže sú psychické a ktoré fyziologické. Nepočujúci dobrovoľníci poskytli kľúčové odpovede.

Ich obeta pomohla vysvetliť mechanizmus kinetózy, zlepšiť výcvik posádok aj konštrukciu vesmírnych kabín. Trpeli, aby iní nemuseli. Na úspechu amerického vesmírneho programu mali obrovskú zásluhu, hoci najväčšia sláva napokon patrila astronautom.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Červia diera je teoretický tunel spájajúci dva vzdialené body v priestore a čase.
• Objavuje sa v rovniciach Einsteinovej teórie relativity.
• Problémom je stabilita - bez „negatívnej energie“ by sa zrútila.
• Čiernym dieram tiež kedysi nik neveril, dnes vieme, že existujú.

Predstav si dve mestá oddelené masívnou horou. Ak sa chcú ich obyvatelia navštevovať, musia cestovať okolo nej. Ale čo ak by niekto vyvŕtal tunel priamo cez horu? Zrazu by cesta trvala zlomok času. Presne takto funguje myšlienka červej diery, píše portál The Conversation.

VYSVETĽUJEME Prečo máme v ústach dva rady zubov a prečo na nich záleží viac, než si myslíš?

Tunel cez samotný vesmír

Červia diera je teoretický „tunel“ medzi dvoma vzdialenými bodmi vo vesmíre, ktorý dramaticky skracuje cestu. Namiesto miliónov rokov putovania medzi galaxiami by si, aspoň v teórii, mohol prejsť z jedného konca na druhý za hodiny či minúty.

Dejan Stojkovic, profesor fyziky na University at Buffalo a autor textu, to opisuje jasne: „Červia diera je ako tunel medzi dvoma vzdialenými bodmi v našom vesmíre, ktorý skracuje čas cestovania z jedného miesta na druhé.“

Keďže ide o skratku cez samotný časopriestor, dôsledky sú ešte šialenejšie. „Môžete vyjsť z jedného konca červej diery v čase, ktorý je skorší než ten, keď ste do nej vstúpili,“ vysvetľuje Stojkovic. Inými slovami, teoreticky by mohla fungovať aj ako stroj času. Znie to ako zápletka filmu? Možno. Ale fyzika sa na tom baví úplne vážne.

Fyzika verzus sci-fi

Červie diery milujú autori sci-fi. Lenže fascinovaní nimi nie sú len spisovatelia. Objavujú sa totiž v riešeniach kľúčových fyzikálnych rovníc, konkrétne v rovniciach, ktoré stoja za Einsteinovou teóriou relativity.

Táto teória opisuje tvar vesmíru aj to, ako sa v ňom pohybujú hviezdy, planéty a galaxie. A keďže bola nespočetnekrát experimentálne potvrdená, niektorí vedci predpokladajú, že ak rovnice umožňujú existenciu červích dier, niekde vo vesmíre by naozaj mohli byť.

Lenže nie všetci sú presvedčení. Problém je gravitácia. Každý objekt vo vesmíre, vrátane Zeme, podlieha jej neustálemu ťahu. To isté by platilo aj pre červiu dieru. Skeptici tvrdia, že jej „stred“ by sa pod vlastnou gravitáciou rýchlo zrútil.

VYSVETĽUJEME Antiperspirant alebo deodorant? Väčšina ľudí ich používa zle, hovorí odborník, takáto je pravda

Aby sa tomu zabránilo, musela by existovať sila, ktorá by pôsobila opačne. Najčastejšie sa hovorí o takzvanej negatívnej energii - niečom, čo by gravitáciu vyvážilo a stabilizovalo tunel. Háčik? Podľa súčasných poznatkov vieme vytvoriť len zanedbateľné množstvo negatívnej energie. Príliš málo na to, aby udržala otvorenú červiu dieru.

Stojkovic pripúšťa aj inú možnosť: „Je možné, že Veľký tresk vytvoril drobné červie diery s malým množstvom negatívnej energie už na začiatku vesmíru, a tie sa postupne roztiahli spolu s jeho expanziou.“ Znie to ako fyzikálna poézia, ale stále sme v rovine teórie.

Rovnako ako čierne diery?

Zaujímavé je, že červie diery dnes stoja tam, kde stáli čierne diery pred vyše 100 rokmi. Einstein zverejnil svoje rovnice v 1915. Už o rok neskôr nemecký vedec Karl Schwarzschild matematicky opísal čierne diery. Lenže vtedajšia vedecká elita to odmietla ako príliš bizarné.

Červia diera

Unsplash/

Trvalo približne 50 rokov, kým ich začali brať vážne. Samotný pojem „čierna diera“ vznikol až v 1967. Dnes vieme, že sú bežnou súčasťou vesmíru. To isté sa môže stať aj s červími dierami.

Ak by vedci objavili presvedčivé dôkazy, napríklad zvláštne pohyby hviezd na obežných dráhach, mohlo by to úplne zmeniť náš pohľad na vesmír. Možno o pár desaťročí budú červie diery niečím tak samozrejmým, ako sú dnes čierne diery. A možno nie. Veda si na odpovede rada počká.

NASA priznáva vážny problém. Nevieme, kde je 15-tisíc asteroidov, ktoré môžu na našej planéte zničiť celé mestá

Ako znovu vytvoriť podmienky z počiatku vekov?

Fyzici z MIT a CERN-u sa pokúsili tento moment zopakovať v laboratóriu. Vo Veľkom hadrónovom urýchľovači nechali do seba narážať jadrá olova takmer rýchlosťou svetla. Pri takýchto extrémnych zrážkach vznikajú miniatúrne kvapky tej istej plazmy, ktorá zapĺňala mladý vesmír.

Vedci chceli zistiť, či sa táto hmota správa ako tekutina: či dokáže reagovať vlnami, vírmi a „šplechmi“, alebo sa rozpadá ako chaotický roj častíc.

Ukázalo sa, že keď cez ňu preletí kvark (jedna zo základných stavebných častíc hmoty), plazma ho dokáže spomaliť a vytvára za ním stopu podobnú vlne (ako keď sa napríklad loď pohybuje po jazere). Pôsobí teda prekvapivo „tekuto“.

Ilustrácia kvarku vytvárajúceho brázdu pri pohybe cez ultra-horúcu, superhustú kvarkovo-gluónovú plazmu.

Jose-luis Olivares/mit/

Chaos, ktorý však trvá len zlomok sekundy

Problém je, že tento jav sa odohráva v extrémnych podmienkach a prakticky okamžite zmizne. Plazma existuje len približne kvadrilióntinu sekundy a zároveň obsahuje obrovské množstvo častíc, ktoré sa neustále zrážajú a ovplyvňujú.

Vedci preto museli analyzovať miliardy zrážok a hľadať veľmi vzácne prípady, keď vznikne kvark spolu s takzvaným Z bozónom: elementárnou časticou, ktorá plazmu nijako „nerozvíri“ (sprostredkúva len slabú jadrovú interakciu). Vďaka tomu bolo možné sledovať stopu jediného kvarku bez rušivých vplyvov.

Takýchto udalostí bolo len asi dvetisíc z trinástich miliárd pokusov, no stačili na prelomový objav.

NASA vo vzorkách z asteroidu Bennu priniesla štartovací balíček života. Vznikol tam, kde by to nikto nečakal

Prvotná vesmírna „polievka“ 

Výsledky ukázali, že kvarkovo-gluónová plazma sa skutočne správa ako hustá kvapalina. Víri, prelieva sa a reaguje na pohyb častíc podobne ako voda či iná tekutina, ibaže pri nepredstaviteľných teplotách a hustote.

Pre fyzikov ide o silný dôkaz, že prvé okamihy vesmíru neboli chaotickou hmlou častíc, ale skôr extrémne horúcou a hustou „polievkou“, z ktorej sa postupne zrodila všetka hmota.

Nová metóda navyše otvára cestu k ďalšiemu skúmaniu jedného z najzáhadnejších stavov hmoty vôbec, uzatvára portál ScienceAlert.

A ak sa pýtaš, ako vedci zisťujú vlastnosti niečoho, čo existuje len zlomok sekundy, odpoveď je prekvapivo jednoduchá:  v mnohých oblastiach vedy sa vlastnosti materiálu skúmajú tak, že ho narušia, rozbijú a sledujú, čo sa stane. Aj v tom je čaro modernej fyziky...

• Najväčšia hrozba nie sú obrie asteroidy z filmov, ale tie stredné.
• NASA nevie, kde sa nachádza približne 15-tisíc asteroidov typu „city killer“.
• Ak by jeden z nich dopadol na obývanú oblasť, mohol by spôsobiť regionálnu katastrofu.
• Aj keď máme technológiu na odklonenie, momentálne nemáme pripravenú ďalšiu misiu.

Znie to ako začiatok filmu, kde ľudstvo panikári a prezident zvoláva krízový štáb. Lenže toto nie je Hollywood. NASA priznala niečo, čo by si veľa ľudí radšej nechalo pre seba - v našej slnečnej sústave lietajú tisíce asteroidov, o ktorých presnej polohe nemáme ani potuchy, píše portál LADBible.

NASA vo vzorkách z asteroidu Bennu priniesla štartovací balíček života. Vznikol tam, kde by to nikto nečakal

Ničitelia miest

Tieto objekty vedci prezývajú „city killers“, v preklade ničitelia miest. Dôvod je jednoduchý - nejde o malé kamene, ktoré zhoria v atmosfére, ale o masívne telesá s priemerom minimálne 140 metrov. Ak by jeden takýto asteroid dopadol na obývanú oblasť, následky by mohli byť brutálne.

Kelly Fast, ktorá vedie planetárnu obranu NASA, otvorene priznala, že práve tieto „stredne veľké“ asteroidy ju desia najviac. „To, čo mi nedá spávať, sú asteroidy, o ktorých nevieme. Malé veci do nás narážajú stále, takže z toho nie sme až tak nervózni,“ povedala.

A dodala ešte horšiu časť: „A veľkých sa až tak nebojíme, pretože vieme, kde sú. Sú to tie medzi tým, približne 140 metrov a väčšie, ktoré môžu spôsobiť regionálne, nie globálne škody - a nevieme, kde sú.“

Asteroid

Facebook/Nasa‘s Hubble Space Telescope/

Nevieme, kde sú

Podľa jej odhadov existuje okolo 25-tisíc takýchto objektov a NASA má zmapovaných len približne 40 percent. „Odhaduje sa, že ich je asi 25 000 a sme len asi na 40 percentách. Nájsť ich trvá dlho, aj s najlepšími teleskopmi,“ priznala.

A čo ak jeden z nich letí priamo na nás? Planetárna vedkyňa Nancy Chabot z Johns Hopkins University hovorí, že ak by nastal najhorší scenár, Zem by dnes prakticky nemala aktívny spôsob obrany.

Komu vlastne patrí Mesiac a ako je to s pozemkami a ťažbou na našej družici? Takto vyzerá lunárna politika

V roku 2022 síce viedla misiu DART, ktorá dokázala, že raketa vie asteroid odtlačiť z dráhy, ale problém je, že takýto plán nie je pripravený v zálohe. „Bojíme sa týchto ničiteľov miest. DART bol skvelou ukážkou, ale nemáme pripravený ďalší, ak by sme ho potrebovali použiť,“ povedala.

A jej posledná veta je možno najdesivejšia: „Ak by niečo ako YR4 mierilo na Zem, momentálne by sme nemali spôsob, ako to aktívne odkloniť.“

NASA vo vzorkách z asteroidu Bennu priniesla štartovací balíček života. Vznikol tam, kde by to nikto nečakal

A potom prišiel očakávaný moment: z kukly sa vyliahol motýľ. Prekvapivo sa okamžite dokázal pohybovať, orientovať a dokonca lietať, akoby gravitácia nechýbala. Vedci pritom vôbec netušili, či to bude možné, či sa to podarí.

Experiment, ktorý nemal ideálne podmienky

Už od počiatku vesmírnych letov je hmyz dôležitou účasťou výskumu vo vesmíre. Na rozdiel od starších pokusov tento neprebiehal v ideálnych podmienkach, píše Vice. Kapsula totiž nemala špeciálnu ochranu pred vesmírnym žiarením ani sofistikované riadenie teploty či osvetlenia. Nezasahoval do nej ani človek, všetko fungovalo úplne autonómne.

Aj preto je výsledok taký pozoruhodný. Ukazuje totiž, že niektoré formy života sa dokážu prispôsobiť extrémnym podmienkam oveľa lepšie, než sme si mysleli.

Malý motýľ, veľký krok pre budúcnosť

Prečo sú takéto experimenty pre nás dôležité? Lebo ak majú ľudia raz dlhodobo žiť vo vesmíre, budú si musieť dopestovať vlastné potraviny. A rastliny bez opeľovačov nefungujú. Práve hmyz, ako sú motýle či včely, by mohol byť kľúčom k vesmírnym skleníkom budúcnosti.

Tento experiment nadväzuje na predchádzajúce pokusy s pestovaním rastlín na Mesiaci a naznačuje, že prirodzené procesy zo Zeme sa možno dajú preniesť aj do prostredia, ktoré je pre nás extrémne.

• Vzorky z Bennu obsahujú desiatky aminokyselín vrátane tých, ktoré používa život na Zemi.
• Izotopy ukazujú, že nevznikli v teplej vode, ale v ľadovom prostredí ďaleko od Slnka.
• Vedci tak získali ďalší dôkaz, že stavebné prvky života môžu byť vo vesmíre bežné.
• Objavil sa aj nový zvláštny detail o „ľavorukých“ a „pravorukých“ aminokyselinách.

Keď NASA v rámci misie OSIRIS-REx dopravila v septembri 2023 na Zem vzorky z asteroidu Bennu, očakávalo sa, že prinesú nové dáta o pôvode slnečnej sústavy. Vedci však v materiáli našli niečo oveľa zaujímavejšie - aminokyseliny.

Konečne sa k nim dostali. Prvé vzorky z asteroidu môžu pochádzať zo starodávneho oceánskeho sveta. Obsahovali uhlík a vodu

Konkrétne identifikovali minimálne 14 z 20 aminokyselín, ktoré používa život na Zemi, a ďalších 19, ktoré pozemský život nevyužíva. Ako pre Space povedala Allison Baczynski, organická chemička z Penn State University a spoluautorka výskumu: „Toto potvrdzuje, že stavebné prvky života môžu vznikať v rôznych prostrediach naprieč vesmírom.“

Nevznikli v teplej vode, skôr v ľade

Najväčší zvrat prišiel, keď vedci skúmali izotopy v aminokyselinách z Bennu. Doteraz sa totiž predpokladalo, že podobné látky vznikali v teplých, vodnatých podmienkach blízko mladého Slnka. Lenže Bennu ukazuje iný scenár.

Jeho aminokyseliny majú izotopové zloženie, ktoré naznačuje vznik v chladnom, zamrznutom prostredí za takzvanou snehovou hranicou (snow line) - miestom, kde bola voda už len v podobe ľadu.

Baczynski to komentovala priamo: „Bolo naozaj vzrušujúce vidieť, že aminokyseliny v Bennu ukazovali úplne iný izotopový vzor než tie z Murchisonu (meteorit​, ktorý v roku 1969 dopadol v Austrálii), čo naznačuje, že vznikli inou cestou a v iných oblastiach slnečnej sústavy.“

Objavili aj novú záhadu o „ľavorukých“ molekulách

Výskum priniesol ešte jednu zvláštnosť. Aminokyseliny existujú v dvoch zrkadlových formách - ľavorukej a pravorukej. Život na Zemi používa výlučne ľavoruké, no nikto presne nevie prečo. Vedci navyše zistili, že pri jednej aminokyseline (glutámovej) sa ľavoruká a pravoruká verzia líšia aj v dusíkových izotopoch.

Ako povedala Baczynski: „Často sa predpokladalo, že hodnoty dusíkových izotopov budú rovnaké pre obe formy. Preto bolo prekvapujúce zistiť, že aj keď boli L- a D-glutámová kyselina v Bennu v rovnakom pomere, hodnoty dusíkových izotopov boli veľmi odlišné.“

Veľký objav NASA: Vo vzorke z asteroidu Bennu našli vedci molekulu „šťastia“

„Bol to jeden z najzaujímavejších objavov a sme nadšení, že to môžeme ďalej skúmať.“ Ak teda aminokyseliny dokážu vznikať aj v ľadových podmienkach ďaleko od hviezdy, znamená to, že „chemické ingrediencie života“ môžu byť roztrúsené po vesmíre bežnejšie, než sme si mysleli. Nie je to dôkaz mimozemského života, ale posúva to hľadanie života mimo Zeme o krok ďalej.

• Vedci zachytili extrémny jet z udalosti označenej ako AT2018hyz.
• Jeho energia má byť bilión až 100-biliónkrát vyššia než odhadovaný laser Hviezdy smrti.
• Výkon stále rastie a maximum má prísť v roku 2027.
• Planéty v prvých svetelných rokoch by podľa vedkyne nemali šancu.

Vesmír vie občas pôsobiť ako sci-fi film, len bez soundtracku a bez toho, aby si mohol vypnúť obraz. Astronómovia teraz zachytili výtrysk nabitých častíc, ktorý vznikol po tom, čo supermasívna čierna diera brutálne roztrhala hviezdu.

Ešte sme na Mars ani nevkročili a už ho ničíme. Červenú planétu sme znečistili s tisíckami kilogramov odpadu

Ako píše portál Space, výsledkom je jet letiaci takmer rýchlosťou svetla a podľa odborníkov ide o jeden z najenergetickejších javov, aký sme kedy videli.

Celý prípad sa viaže na takzvanú slapovú deštrukciu hviezdy, odborne tidal disruption event. Nastane vtedy, keď sa hviezda zatúla príliš blízko k čiernej diere. Gravitačné sily ju začnú doslova naťahovať, až sa rozpadne na kusy.

Časť materiálu spadne dovnútra, zvyšok sa rozmetá do okolia a niekedy z neho vznikne akrečný disk. Práve vtedy sa môže rozbehnúť extrémny výtrysk.

Planéty by boli zničené

Tím astronómov, ktorého zistenia boli publikované 5. februára v magazíne The Astrophysical Journal, vedie rádiová astronómka Yvette Cendes z University of Oregon. Keďže energia javu je taká šialená, že sa len ťažko dá porovnať s niečím reálnym, vedci použili porovnanie, ktoré pochopí každý fanúšik popkultúry. Prirovnali ho k laseru Hviezdy smrti zo Star Wars, ktorá dokáže jedným výstrelom zničiť celú planétu.

Podľa výpočtov je jet spojený s touto udalosťou bilión až 100-biliónkrát energetickejší než odhadovaný výkon laseru Hviezdy smrti. Cendes to v rozhovore pre Space zhrnula veľmi priamo: „Planéty budú zničené počas prvých niekoľkých svetelných rokov,“ povedala. „Len si nie som istá, ako ďaleko od jetu by to takto fungovalo.“

Ak by sa niečo podobné odohralo relatívne blízko našej galaxie, nebol by to len pekný obrázok pre astronómov. Bol by to kozmický problém.

Komu vlastne patrí Mesiac a ako je to s pozemkami a ťažbou na našej družici? Takto vyzerá lunárna politika

AT2018hyz je výnimočný aj medzi výnimočnými

Udalosť je oficiálne katalogizovaná ako AT2018hyz. Nachádza sa v galaxii vzdialenej približne 665 miliónov svetelných rokov, ktorá je inak relatívne pokojná. Zaujímavé je, že keď bol objekt prvýkrát zaznamenaný v roku 2018, vyzeral úplne obyčajne.

„Z toho prvého objavu nebolo nič, čo by naznačovalo, že sa o niekoľko rokov stane niečo takéto,“ povedala Cendes pre Space. Slapové deštrukcie hviezdy sú samy o sebe pomerne zriedkavé, ale astronómovia ich už videli niečo vyše 100.

Skutočné jety, ktoré sú relativistické a extrémne rýchle, sú však ešte vzácnejšie. Objavujú sa len približne v jednom percente prípadov.

Výkon stále rastie a maximum má prísť v roku 2027

Najbizarnejšie na celom prípade je, že energia neklesá. Naopak, stále rastie. Modely naznačujú, že maximum má prísť v roku 2027 a až potom začne postupne slabnúť. „Váham dať finálny odhad energie - závisí to od príliš veľa faktorov, ktoré budú jasné až vtedy, keď skutočne uvidíme vrchol,“ povedala Cendes.

„Ale očakávame, že na vrchole bude približne dvakrát svietivejší než teraz.“ Podľa vedcov môže byť vysvetlením aj to, že jet najprv nebol namierený priamo na Zem. Jety sú spočiatku úzke a časom sa rozširujú, takže ich plnú silu nemusíme vidieť hneď.

​Cendes chce teraz podobné udalosti hľadať cielene. Pomôcť by mal Square Kilometer Array, obrovský rádioteleskop, ktorý má v nasledujúcom desaťročí výrazne zlepšiť mapovanie rádiového vesmíru.

Skutočné slnečné dni sú momentálne vzácnosťou. A čakanie sa už poriadne naťahuje, píše portál iMeteo.sk.

Vráti sa nad Slovensko polárna žiara? Slnko vypálilo sériu extrémnych erupcií, odborníci hovoria o vzrušujúcej aktivite

Počas slnečných dní sa cítime optimistickejšie, veselšie a energickejšie, ale nejde iba o pozitívnu myseľ (hoci aj tá by sa dnes zišla). Slnečné lúče pomáhajú nášmu telu vyrábať dôležitý vitamín D, podporujú kvalitný spánok a celkovo nás držia v lepšej forme. Keď ich nemáme dosť, cítime sa unavenejší, bez energie a „sklesnutí“. Aj preto nás tak zaujíma, kedy sa na nás Slnko opäť usmeje.

Západ Slovenska stále čaká, podobne je na tom aj stred

Ak žiješ na západe, vyzbroj sa trpezlivosťou. Predpovede zatiaľ neukazujú žiadnu zásadnú zmenu. Oblačnosť má zostať dominantná a tlaková výš, ktorá by priniesla jasné dni, je zatiaľ v nedohľadne.

Možno sa v nedeľu popoludní na chvíľu Slnko objaví v najjuhozápadnejších oblastiach, no malo by ísť skôr iba o krátke „bliknutie“ než o poriadny svetlý deň. Rádovo pár desiatok minút a dosť, informuje iMeteo.

Keď ich nemáme dosť, cítime sa unavenejší, bez energie a „sklesnutí“...

Pexels/Gagaz Adam/

Ani stred krajiny si zatiaľ veľmi nepolepší. Do polovice februára tam s výraznejším slnečným počasím nerátaj. Obloha zostane prevažne zatvorená a svetlé dni budú skôr výnimkou.

Ak túžiš po slnečných lúčoch, možno sa oplatí spraviť si menší výlet na východ Slovenska. Pár slnečných momentov tu pravdepodobne prinesie pondelok, ani tam však nepôjde o dlhodobé víťazstvo. Po krátkej pauze sa aj východ vráti do pochmúrneho režimu.

Kedy príde zmena?

Momentálne to vyzerá tak, že až približne do 20. februára na nás bude pôsobiť počasie, ktoré slnku veľmi nepraje, uzatvára iMeteo. Zamračené dni tak budú ešte chvíľu našou realitou.

Chýba ti vitamín D, alebo len podliehaš instagramovému trendu? Tieto príznaky by si nemal ignorovať

Máme pre teba ešte malý tip, ako prežiť bez slnka!  Kým sa obloha rozhodne rozjasniť, pomôže aspoň týchto zopár trikov: pravidelné prechádzky po vonku (aj keď je zamračené), studená sprcha (otužovanie) na posilnenie imunity, teplé polievky alebo čaje, dopĺňanie vitamínov (najmä D), ale aj obklopovanie sa príjemnými farbami pre zlepšenie nálady.

Daily Mail sa preto spýtal odborníka na vesmírne právo, ako je to s kúpou pozemku na Mesiaci. Profesor vesmírneho práva Christophera Newmana z Northumbrijskej univerzity má na to jednoznačný názor. „Žiadna krajina ani jednotlivec si nemôže nárokovať vlastníctvo Mesiaca,“ vysvetlil.

Rozmýšľal si niekedy, či vo vesmíre cítiť nejaké pachy? Veru áno, a nejde o žiadne lahodné vône, opisujú astronauti

Mesiac a ďalšie nebeské telesá sa riadia Zmluvou o vesmíre z roku 1967 (OST). Tieto zákony boli podpísané dva roky pred pristátím Ameriky na Mesiaci a boli podpísané ako kritický bod vesmírnych pretekov. „V tom čase nebolo vôbec jasné, kto vesmírne preteky vyhrá,“ prezradil Newman. „Takže bolo potrebné zastaviť dve konkurenčné superveľmoci, USA a Rusko, a zabezpečiť, aby nikto nemal navrch,“ dodal profesor.

Hoci je OST podľa štandardov medzinárodných zmlúv krátka, má len 17 článkov, stanovuje zásadu, že si nemožno "privlastniť" Mesiac ani iné nebeské telesá. Zmluva ďalej deklaruje, že neexistuje ani žiadny súd, na ktorý by sa dalo obrátiť s nárokom na vlastníctvo časti Mesiaca.

Medzera v zákone

Prirodzene však existuje niekoľko dôležitých bodov, ktoré môžu vesmírne spoločnosti využiť vo svoj prospech. Jeden z nich je, že si štáty ponechávajú vlastníctvo všetkého, čo pošlú do vesmíru.

To znamená, že hoci ľudia nemôžu vlastniť pozemok na našej prirodzenej družici, zachovávajú si zákonné práva a zodpovednosť za všetko, čo sa na Mesiac dostane. Všetkých 181-tisíc kilogramov pristávacích modulov, sond a mesačných vozíkov, ktoré sú zapadnuté vesmírnym prachom, stále patria národu, ktorý ich tam vyslal.

Hoci ľudia nemôžu vlastniť pozemok na našej prirodzenej družici, zachovávajú si zákonné práva a zodpovednosť za všetko, čo sa na Mesiac dostane.

X/Newsnew97351204/

V tomto prípade, ak by teoreticky nejaký štát vybudoval na Mesiaci trvalú osadu, mohlo by to znamenať, že čokoľvek postaví, bude jeho majetkom. Čo by pravidlá lunárneho vlastníctva dosť komplikovalo.

Ťažba na mesiaci

Ak sa možnosť postaviť trvalú stavbu pozeráme ako na vlastníctvo, potom sa táto otázka ešte viac komplikuje, keď sa zohľadnia mesačné zdroje. Laboratórium Jet Propulsion Laboratory NASA totiž odhaduje, že na Mesiaci sa môžu nachádzať stovky miliárd dolárov nevyužitých zdrojov, ktoré čakajú pod povrchom.

Medzi tieto zdroje patria najmä vzácne kovy, ktoré sú potrebné na ďalšie budovanie modernej elektroniky. Profesor Newman však tvrdí, že o tom, čo sa dá s týmito zdrojmi legálne urobiť, sa v komunite vesmírneho práva vedie veľká diskusia.

V prípade niektorých nebeských telies, ako sú asteroidy, na ktoré sa vzťahuje zmluva, by jediným spôsobom, ako sa dostať k ich zdrojom, bolo ich zničenie. Z tohto pohľadu sa ťažba javí ako druh privlastňovania, ktorý OST výslovne zakazuje.

ilustračná fotografia.

Brainee/Leonardo Vision/

Sú však aj takí, ktorí tvrdia, že ťažba nebeských telies by mala byť v súlade s existujúcou zmluvou. „Druhá strana tvrdí, že nechce vlastniť Mesiac, chcú ho len využívať pre ťažbu nerastných surovín, ktoré sa tam nachádzajú,“ vysvetľuje profesor Newman.

Keďže štáty majú právo slobodne využívať vesmírne telesá, obhajcovia tvrdia, že by sa to malo rozšíriť aj na "využívanie" nerastov, ktoré tam nájdu. V súčasnosti by sa akákoľvek ťažba na Mesiaci alebo vo vesmíre pravdepodobne obmedzila na "využívanie zdrojov in situ".

To znamená, že vesmírna základňa by mohla využívať mesačnú horninu ako stavebný materiál alebo ťažiť ľad na výrobu kyslíka, ale nie ťažiť nerasty na komerčné využitie.Komerčná ťažba na Mesiaci, ak by sa niekedy stala ziskovou, by bola pravdepodobne súkromným podnikom.

Týka sa to aj fyzických osôb

Často sa predpokladá, že OST sa vzťahuje len na štáty, čo vedie k mylnému záveru, že súkromné osoby si môžu nárokovať časti Mesiaca pre seba.

Dennis Hope, bývalý predajca áut, tvrdil, že využil túto medzeru, keď sa vyhlásil za legálneho vlastníka Mesiaca. Od 80. rokov 20. storočia zarobila Hope predajom "lunárnych pozemkov" za 25 dolárov (25 eur) za aker (približne 4000 metrov štvorcových) približne 10 miliónov dolárov (9,2 miliónov eur).

Samozrejme, takto vlastníctvo Mesiaca nefunguje a dôvod je jasne obsiahnutý v článkoch OST. Ak by súkromná osoba alebo firma chcela ťažiť alebo len odštartovať na Mesiac, potrebuje povolenie od príslušnej vesmírnej agentúry.

Komerčný pohľad na vesmír

Spomínaná zmluva bola však spísaná pred 50 rokmi, kedy o komerčných výletoch či trvalých usadlostiach a továrňach na Mesiaci nebola ani reč. Preto sa dnes štáty a vesmírne agentúry snažia túto zmluvu obísť a prispôsobiť modernej dobe. Niektorý ju chcú dokonca celú zrušiť a napísať na novo.

Chceš si vychutnať michelinské jedlo s výhľadom na planétu Zem? Na lístok si priprav poriadny balík

Príkladom je americký zákon z roku 2015 o konkurencieschopnosti komerčných štartov do vesmíru, čo znamená, že korporácie si môžu nárokovať práva na ťažbu akýchkoľvek zdrojov, ktoré nájdu vo vesmíre. To znamená, že americké spoločnosti môžu slobodne ťažiť, prepravovať a obchodovať s materiálmi vyťaženými vo vesmíre.

 A hoci ťažba a predaj častí Mesiaca sa počíta ako vlastníctvo alebo nie, profesor Newman varuje pred unáhlenými závermi. „Ako ukázali nedávne neúspešné pokusy o pristátie, dostať sa na povrch nášho najbližšieho vesmírneho telesa je stále diabolsky ťažké a pravdepodobne potrvá ešte dlho, kým na mesačnom povrchu začneme vidieť niečo, čo by sa podobalo trvalým osídleniam,“ dodal na záver Newman.

• Asteroid 16 Psyche je extrémne bohatý na kovy ako železo, nikel a platina.
• Jeho teoretická hodnota dosahuje približne 9,28 kvintilióna eur.
• NASA k nemu vyslala misiu v roku 2023, s príchodom sondy v roku 2029.
• Z každého človeka by miliardára nespravil, ale vedu môže posunúť zásadne.

Predstav si objekt vo vesmíre, ktorý má hodnotu vyššiu než všetko bohatstvo ľudstva dokopy. Nie startup, nie kryptomena, ale kus skaly, ktorý sa pokojne vznáša medzi Marsom a Jupiterom.

Vianočná apokalypsa? V tomto roku môže asteroid trafiť Mesiac, Zem by následne mohol zahaliť ohnivý dážď

Volá sa 16 Psyche a ak by sa dala vyťažiť, jej hodnota by sa vyšplhala na približne 9,28 kvintilióna eur, píše portál LADBible. Áno, to číslo je také absurdné, že ho mozog automaticky odmieta spracovať.

Asteroid, ktorý najprv nikoho nezaujímal

Asteroid 16 Psyche objavil astronóm Annibale de Gasparis ešte v 1852. V tom čase nešlo o nič výnimočné, len ďalší objekt v hlavnom páse asteroidov. Zlom prišiel až o viac než storočie neskôr, keď vedci začali analyzovať, ako silno odráža radarové signály.

Ukázalo sa, že Psyche sa správa inak než bežné kamenné asteroidy. Radar sa od nej odrážal mimoriadne silno, čo naznačovalo vysoký obsah kovov. A nie hocijakých.

Kovové srdce neexistujúcej planéty

Na rozdiel od väčšiny telies v slnečnej sústave je Psyche extrémne bohatá na železo, nikel a takzvané platinoidné kovy. Vedci sa domnievajú, že by dokonca mohlo ísť o odkryté jadro planéty, ktorá sa nikdy úplne nevytvorila. Inými slovami - to, čo je pri Zemi skryté tisíce kilometrov pod povrchom, tu možno leží úplne odhalené.

NASA to vysvetľuje takto: „Vedci si myslia, že Psyche môže pozostávať zo značného množstva kovu z jadra planetesimály, jedného zo stavebných blokov našej slnečnej sústavy.“

A dodáva aj dramatickejší kontext: „Asteroid je s najväčšou pravdepodobnosťou preživším viacerých násilných zrážok typu hit-and-run, ktoré boli bežné v čase formovania slnečnej sústavy.“

Ľudstvo smeruje ku hviezdam. PREHĽAD najzásadnejších vesmírnych misií, ktoré nás čakajú v roku 2026

Misia Psyche

Aby sme sa o tomto vesmírnom monštre dozvedeli viac, NASA odštartovala 13. októbra 2023 misiu Psyche. Do vesmíru ju vyniesla raketa Falcon Heavy od SpaceX a sonda by mala k asteroidu doraziť v 2029.

Jej úloha je čisto vedecká. Bude skúmať povrch, zloženie, gravitáciu aj magnetické pole Psyche. Cieľom nie je ťažba, ale pochopenie toho, ako vznikajú jadrá planét a ako mohli vyzerať tie úplne prvé.

Prečo má Psyche hodnotu kvintiliónov

Odhadovaná hodnota približne 9,28 kvintilióna eur vychádza z kombinácie veľkosti a hustoty asteroidu. Psyche má priemer asi 226 kilometrov a ak by sa jej kovový obsah prepočítal na dnešné ceny železa, niklu a platiny na Zemi, vyjde práve toto absurdné číslo. Samozrejme, ide o čisto hypotetický výpočet, ktorý ignoruje realitu trhu, technológií aj fyziky.

Ilustrácia sondy Psyche

NASA

Môže z Psyche vzniknúť miliardárska planéta? Teoreticky áno, prakticky nie. Ak by sme túto hodnotu rozdelili medzi približne 8,3 miliardy ľudí na Zemi, na každého by vyšlo necelých 1,16 miliardy eur. To znie ako splnený sen, no realita je oveľa triezvejšia.

Ťažba asteroidu je ďaleko za hranicou súčasných technológií. A aj keby sa obrovské množstvo kovu dostalo na Zem, jeho cena by okamžite skolabovala. Hodnota Psyche tak nehovorí nič o budúcom bohatstve ľudstva, ale veľa o tom, aký extrémny a neobvyklý objekt sa nachádza v našej slnečnej sústave.

Ako to zhrnula NASA: „Psyche nám môže prezradiť, ako vzniklo jadro Zeme a jadrá ostatných kamenných planét.“ A to je nakoniec oveľa cennejšie než akýkoľvek kvintilión eur.

• V roku 2032 má asteroid 2024 YR4 štyri percentá šancu trafiť Mesiac.
• Náraz by vytvoril kráter široký približne jeden kilometer a spustil najsilnejšie „mesiacotrasenie“ v histórii.
• Na Zemi by sme mohli vidieť až 20 miliónov meteorov za hodinu.
• Rizikom je ohrozenie satelitov a možný kolaps orbitálnej infraštruktúry.

Predstav si Vianoce 2032. Je noc, obloha je jasná, no zrazu sa začne meniť na ohnivý dážď. Nie stovky, nie tisíce, ale milióny meteorov za hodinu. Takýto scenár nie je len sci-fi. Podľa vedcov existuje približne štvrtinová šanca zo sto, že asteroid 2024 YR4 zasiahne Mesiac, píše portál Universe Today.

Vedec tvrdí, že našiel presnú polohu neba. Ide o konkrétne miesto vo vesmíre, hovorí

Teleso má priemer približne 60 metrov a ak by narazilo do povrchu nášho kozmického suseda, uvoľnilo by energiu porovnateľnú so stredne silnou termonukleárnou zbraňou. Pre Mesiac nič fatálne. Pre vedu? Absolútne jedinečná príležitosť.

Na túto možnosť sa pozerá aj nová štúdia Yifana Hea z Tsinghua University a jeho tímu, publikovaná na arXiv. Vedci sa v nej nesústredia len na riziká, ale aj na to, čo by sme sa z takejto katastrofy mohli naučiť.

Kráter ako otvorená učebnica

Ak asteroid skutočne zasiahne Mesiac 22. decembra 2032, vznikne kráter široký približne jeden kilometer a hlboký 150 až 260 metrov. V jeho strede by sa nachádzala asi 100-metrová masa roztavenej horniny.

Takýto čerstvý kráter by bol pre vedcov darom z nebies. Porovnaním s inými krátermi na Mesiaci by sme lepšie pochopili jeho bombardovaciu históriu a to, ako sa jeho povrch formoval počas miliárd rokov.

Náraz by navyše spustil globálne „mesiacotrasenie“ s magnitúdou okolo 5,0. Išlo by o najsilnejší zaznamenaný otras na Mesiaci. A keďže sa ľudstvo na Mesiac vracia s novými misiami a vedeckými prístrojmi, bude tam v tom čase pravdepodobne viac seizmometrov než kedykoľvek predtým.

Pozorovanie šírenia týchto otrasov by nám umožnilo nahliadnuť do vnútra Mesiaca bez toho, aby sme doň museli umelo „strieľať“. Doslova by sa nám sám otvoril.

Ľudia opäť mieria do vesmíru: NASA chystá misiu, ktorá prepíše dejiny

James Webb a roztavený Mesiac

Náraz by odparil horninu a vytvoril plazmu. Z oblasti Tichého oceánu by bol jasne viditeľný voľným okom. A aj niekoľko dní po dopade by sa roztavený materiál stále ochladzoval.

Práve vtedy by nastúpili infračervené observatóriá, ako vesmírny teleskop Jamesa Webba. Tie by mohli detailne sledovať, ako sa mesačný povrch po takomto šoku správa. Takéto dáta dnes neexistujú a ani ich nevieme realisticky získať inak. Pre fyzikov skúmajúcich vysokoenergetické nárazy by to bol moment, na ktorý sa čaká celé generácie.

Dážď z Mesiaca

Výbuch by vyvrhol obrovské množstvo materiálu do vesmíru. Odhaduje sa, že až 400 kilogramov úlomkov by mohlo prežiť vstup do atmosféry Zeme. V praxi by to znamenalo bezplatnú, veľkorozmernú „misiu návratu vzoriek z Mesiaca“. Aj keď by boli tieto kúsky pri dopade spálené, stále by šlo o mimoriadne cenný materiál.

Mesiac

Reuters/Rodolfo Buhrer

Simulácie hovoria, že na vrchole tohto kozmického predstavenia by mohlo do našej atmosféry vstupovať až 20 miliónov meteorov za hodinu. Na „čele“ planéty, ktorá by sa práve otáčala smerom k Mesiacu, by bola väčšina z nich viditeľná voľným okom. Každú hodinu by sa objavilo aj 100 až 400 ohnivých gulí, väčších fragmentov.

Ak si videl epizódu The Eye zo seriálu Andor alebo čítal knihu Seveneves od Neala Stephensona, vieš, aké ohromujúce môže byť niečo podobné.

Temná stránka krásneho neba

Lenže tých 400 kilogramov mesačných úlomkov musí niekde dopadnúť. Podľa modelov by najviac zasiahli Južnú Ameriku, severnú Afriku a Arabský polostrov.

Rozmýšľal si niekedy, či vo vesmíre cítiť nejaké pachy? Veru áno, a nejde o žiadne lahodné vône, opisujú astronauti

Nie sú to najhustejšie obývané regióny sveta, ale aj pár kilogramov vesmírnej horniny, ktoré dopadnú na mesto ako Dubaj, môžu spôsobiť reálne škody.

Ešte väčšie riziko však hrozí na obežnej dráhe. Mrak úlomkov by mohol vážne ohroziť satelitné megakonštelácie, ktoré dnes zabezpečujú navigáciu, internet a komunikáciu.

V najhoršom prípade by mohol spustiť takzvaný Kesslerov syndróm - reťazovú reakciu kolízií, ktorá by v priebehu niekoľkých rokov zničila veľkú časť orbitálnej infraštruktúry a na dlhý čas znemožnila bezpečné vypúšťanie nových objektov do vesmíru. Aj preto už niektoré vesmírne agentúry zvažujú misiu, ktorá by asteroid 2024 YR4 jemne vychýlila z dráhy.

Rozhodnutie, ktoré ešte nepadlo

Stále však hovoríme len o štyroch percentách. Nie je to astronomicky malá šanca, ale ani niečo, čo by bolo isté. Skôr niečo medzi výhrou v lotérii a hodením dvadsiatky v Dungeons & Dragons.

Ak by sa však tieto čísla v nasledujúcich rokoch zvýšili, ľudstvo bude musieť rozhodnúť - necháme Mesiac dostať zásah a získame bezprecedentné vedecké dáta, alebo asteroid odkloníme a ochránime svoju orbitálnu infraštruktúru a možno aj niekoľko životov?

Jedno je isté. Aj malý kameň vo vesmíre môže prinútiť celú planétu zamyslieť sa nad tým, čo je pre nás dôležitejšie, či poznanie, alebo bezpečie.

Tentoraz však nepôjde o pristátie. Desaťdňová misia má slúžiť ako veľký „test“ všetkých systémov v reálnom vesmírnom prostredí, upresňuje portál. Všetko – od komunikácie až po životné podmienky posádky – sa preverí v prostredí, kde niet priestoru na chyby.

Aj ty môžeš tento rok poletieť smerom k Mesiacu. NASA otvára dvere do histórie každému, kto sa registruje

Najďalej od Zeme v histórii

Orion neostane len na obežnej dráhe Mesiaca. Preletí tisíce kilometrov za jeho odvrátenú stranu, teda do miest, kam sa zatiaľ nedostal žiadny človek. Astronauti sa tak ocitnú v rekordnej vzdialenosti od Zeme – ďalej, než kedykoľvek predtým.

Počas letu budú vystavení zvýšenému kozmickému žiareniu aj extrémnym podmienkam mimo ochrannej „bubliny“ našej planéty. Práve preto je misia taká dôležitá: NASA chce vedieť, či dokážeme fungovať aj mimo bezpečia Zeme.

Jedným z najnapínavejších momentov bude návrat. Orion vstúpi do atmosféry rýchlosťou približne 40-tisíc kilometrov za hodinu, čo je technický test na najvyššej úrovni.

Vedci budú sledovať každý detail: ako fungujú systémy, ako reaguje posádka, aj to, či je loď pripravená na budúce, ešte náročnejšie misie. Artemis II je totiž odrazovým mostíkom k Artemis III, misii, ktorá má v tomto desaťročí priniesť nové pristátie na Mesiaci.

Posádka, ktorá píše históriu

Štvoricu astronautov, ktorej bude na palube Orionu veliť skúsený Reid Wiseman, tvoria zástupcovia NASA a Kanadskej vesmírnej agentúry, píše iMeteo.sk.

PilotVictor Glover vedľa špecialistky Christiny Koch.

Joe Skipper/Reuters

Christina Koch sa stane prvou ženou, ktorá sa dostane tak ďaleko od Zeme. Victor Glover prepíše históriu ako prvý astronaut inej farby pleti v hlbokom vesmíre, a Jeremy Hansen bude prvým Kanaďanom na tejto výnimočnej výprave. 

Posádka misie Artemis II bude pred štartom bývať v obytných priestoroch v budove Neil A. Armstrong Operations and Checkout Building. Počas karantény zostanú v kontakte s rodinou a kolegami, budú sa vyhýbať verejným miestam, nosiť rúška a dodržiavať odstup. Zároveň budú pokračovať v záverečnej príprave na misiu. Čakajú ich tiež simulácie letu a lekárske prehliadky, informuje NASA.

NASA plánuje celý štart aj priebeh misie vysielať naživo. Milióny ľudí po celom svete tak budú môcť sledovať okamih, keď sa ľudstvo opäť vydá za hranice známeho vesmíru.

• Nebo podľa vedca neleží v metafore, ale na konkrétnom mieste vo vesmíre.
• Ukazuje na takzvaný kozmický horizont - hranicu pozorovateľného sveta.
• Za touto hranicou sa podľa fyziky zastavuje čas.
• Malo by tam existovať niečo, kam sa živý človek nikdy nedostane.

Po stáročia sa vedci a teológovia míňajú v jednej zásadnej otázke - existuje nebo? A ak áno, je to len symbol, alebo skutočné miesto? Ako píše portál Unilad, zatiaľ čo popkultúra ho vykresľuje ako nekonečné biele oblaky s anjelmi, americký vedec tvrdí, že realita môže byť oveľa doslovnejšia. Dokonca natoľko, že by sa nebo dalo lokalizovať v rámci vesmíru.

Aj ty môžeš tento rok poletieť smerom k Mesiacu. NASA otvára dvere do histórie každému, kto sa registruje

S touto myšlienkou prišiel doktor Michael Guillen, bývalý lektor fyziky na Harvarde, ktorý má doktoráty z fyziky, matematiky aj astronómie. Svoju teóriu zverejnil v otvorenej eseji pre Fox News, kde sa pokúsil spojiť modernú kozmológiu s biblickými textami.

Vesmír, ktorý sa rozbieha od nás

Guillen začína pri jednom zo základných faktov modernej astronómie - vesmír sa rozpína. A nielen to, čím je objekt vzdialenejší, tým rýchlejšie sa od nás vzďaľuje. Tento jav prvýkrát opísal Edwin Hubble v roku 1929. 

Guillen to vysvetľuje takto: „V roku 1929 americký právnik, z ktorého sa stal amatérsky astronóm, Edwin Hubble objavil, že galaxie sa od seba vzďaľujú ako šrapnely po výbuchu bomby. Hubble tiež zistil, že existuje jasný vzorec: čím vyššie v priestore sa galaxia nachádza, čím ďalej je od Zeme, tým rýchlejšie sa vzďaľuje od Zeme a všetkého ostatného.“

Vedec tvrdí, že našiel presnú polohu neba

Pexels/

Z tohto vzorca vyplýva fascinujúci dôsledok. Existuje vzdialenosť, pri ktorej by sa galaxia pohybovala rýchlosťou svetla.

Hranica, ktorú neprekročíš

Ako pokračuje: „Teoreticky by sa galaxia, ktorá je 273 biliónov biliónov míľ od Zeme, pohybovala rýchlosťou 186-tisíc míľ za sekundu, čo je rýchlosť svetla. Táto vzdialenosť, niekde úplne ‘hore’ v priestore, sa nazýva kozmický horizont. To znamená, že ty ani ja sa nikdy nemôžeme dostať ku kozmickému horizontu - ani na tej najvýkonnejšej, jadrom poháňanej rakete, akú si dokážeme predstaviť, pretože, ako vysvetlil Einstein vo svojej špeciálnej teórii relativity, iba svetlo a určité iné nemateriálne javy sa môžu pohybovať rýchlosťou svetla.“

A práve tu prichádza zlom. Guillen totiž tvrdí, že tento kozmický horizont môže byť tým, čo náboženské texty nazývajú nebom.

FOTO Obloha sa rozžiarila farbami. Zažili sme výnimočnú noc, silná geomagnetická búrka prekvapila Slovensko

Biblia a „hore“

Podľa neho je zaujímavé, ako Biblia pracuje s pojmom neba: „Podľa Biblie je najnižšou úrovňou neba zemská atmosféra. Strednou úrovňou je vesmír. Najvyššia úroveň neba je to, o čom hovoríme: miesto, kde prebýva Boh.“

A dodáva: „Pokiaľ ide o polohu neba, Biblia obsahuje množstvo veršov, ktoré opisujú, že sa pozeráme ‘hore’ k Bohu v nebi a že Boh sa pozerá ‘dole’ na nás na Zemi.“ Kozmický horizont je doslova najvyššie „hore“, kam sa v známom vesmíre dá dostať. A pritom ho nikdy nemôžeme prekročiť.

Miesto, kde sa zastaví čas

Guillen ide ešte ďalej. Tvrdí, že moderná fyzika opisuje kozmický horizont spôsobom, ktorý nápadne pripomína náboženské predstavy posmrtného sveta:

„Podľa modernej kozmológie existuje celý vesmír za kozmickým horizontom. Je však navždy skrytý, pretože sa k nemu nikdy nemôžeme dostať, nieto ho prekročiť. Naše najlepšie astronomické pozorovania, a Einsteinove teórie špeciálnej a všeobecnej relativity, naznačujú, že čas sa na kozmickom horizonte zastavuje. V tej špeciálnej vzdialenosti, niekde úplne hore v hlbokom, hlbokom, hlbokom priestore, neexistuje minulosť, prítomnosť ani budúcnosť. Existuje len bezčasovosť.“

Vedec tvrdí, že našiel presnú polohu neba

Unsplash/

Priestor tam však podľa neho existuje ďalej: „Na rozdiel od času však priestor na kozmickom horizonte a za ním existuje. To znamená, že skrytý vesmír za kozmickým horizontom je obývateľný, hoci iba svetlom a svetlu podobnými entitami.“

A ešte jedna myšlienka, ktorá znie takmer mytologicky: „Podľa modernej kozmológie je kozmický horizont lemovaný úplne najstaršími nebeskými objektmi v pozorovateľnom vesmíre. To znamená, že čokoľvek existuje za kozmickým horizontom, predchádza tieto najstaršie objekty... predchádza takzvaný veľký tresk... predchádza začiatok pozorovateľného vesmíru.“

Veda, ktorá sa dotýka viery

Práve táto kombinácia vlastností ho priviedla k záveru, že ide o viac než len fyzikálnu hranicu. Je „hore“. Je nedosiahnuteľná pre živých. Je bezčasová. Je obývateľná iba nemateriálnymi bytosťami. A mala by byť domovom niekoho, kto predchádza samotný vesmír.

Hotel na Mesiaci je bližšie, než si myslíš. Startup už berie zálohy od prvých hostí, so svojou výplatou však môžeš len snívať

Presne tak, ako to opisujú náboženské texty. Guillen netvrdí, že dokázal existenciu neba. Tvrdí však, že ak by malo mať fyzikálnu adresu, kozmický horizont je zatiaľ najlepším kandidátom, akého máme.

• Tvoje meno poletí v lodi Orion okolo Mesiaca.
• Misia Artemis II štartuje najneskôr v apríli 2026.
• Štyria astronauti obletia Mesiac a vrátia sa späť na Zem.
• Je to kľúčový krok k budúcim letom na Mars.

Predstav si, že niečo z teba sa dostane ďalej než ktokoľvek z tvojho okolia. Ďalej než väčšina ľudí, ktorí kedy žili. NASA teraz umožňuje, aby sa tvoje meno stalo súčasťou misie Artemis II, prvého pilotovaného letu v rámci novej éry návratu na Mesiac. Regitrovať sa môžeš tu.

Ľudstvo smeruje ku hviezdam. PREHĽAD najzásadnejších vesmírnych misií, ktoré nás čakajú v roku 2026

Tvoje meno bude uložené na pamäťovej karte, ktorá poletí v kozmickej lodi Orion. Tá v roku 2026 obletí Mesiac a vráti sa späť na Zem. Nie je to len symbol. Je to malý digitálny odtlačok tvojej existencie vo vesmíre.

Štyria ľudia, ktorí to zažijú naživo

Misia Artemis II pošle na cestu štyroch astronautov:

• Reid Wiseman - veliteľ misie
• Victor Glover - pilot
• Christina Koch - špecialistka misie
• Jeremy Hansen - špecialista misie

Misia Artemis II

Steve Nesius/Reuters

Budú to prví ľudia, ktorí poletia na novej rakete SLS, v novej lodi Orion a s úplne novými pozemnými systémami NASA. Ich úlohou je overiť, či je všetko pripravené na návrat ľudí na povrch Mesiaca - a neskôr aj na cestu k Marsu.

Desať dní, ktoré rozhodnú o budúcnosti

Misia potrvá približne desať dní. Odštartuje z rampy Launch Complex 39 v Kennedyho vesmírnom centre na Floride, najneskôr v apríli 2026. Počas prvých dvoch dní bude posádka testovať systémy lode Orion a manuálne ovládanie v blízkosti Zeme. Následne servisný modul vykoná manéver, ktorý loď vytrhne z obežnej dráhy a nasmeruje ju k Mesiacu.

Nasleduje štvordňová cesta okolo odvrátenej strany Mesiaca po trajektórii v tvare osmičky. Orion sa dostane viac než 370-tisíc kilometrov od Zeme a v najvzdialenejšom bode preletí približne 7 400 kilometrov za Mesiacom.

Na Mesiaci chcú postaviť jadrový reaktor. Načo tam bude a kto ho tam chce dopraviť?

Počas letu budú astronauti hodnotiť správanie systémov lode. Na palube poletia aj experimenty zamerané na kozmické žiarenie, zdravie človeka, správanie posádky a komunikáciu vo vesmíre. Všetko, čo sa NASA z tejto misie naučí, má pomôcť pri budúcich letoch, vrátane tých marťanských.

Po návrate čaká Orion vysokorýchlostný prelet atmosférou a pristátie do Tichého oceánu pri pobreží San Diega, kde posádku vyzdvihne tím NASA a amerického ministerstva obrany.

Tvoje meno ako súčasť histórie

Zatiaľ čo štyria astronauti budú čeliť reálnemu vesmíru, milióny ľudí môžu byť jeho symbolickou súčasťou. Tvoje meno poletí spolu s nimi. Nie na stene webu, nie v databáze, ale fyzicky v kabíne lode, ktorá opustí Zem.

Misia Artemis II

Steve Nesius/Reuters

Pre generáciu, ktorá vyrastala na sci fi filmoch, YouTube videách o vesmíre a hrách s kolóniami na Marse, je to zvláštny moment. Zrazu si môžeš povedať, že keď sa ľudstvo vracalo k Mesiacu, bol som pri tom. Aspoň menom.