Queer ľudia to nemali na Slovensku jednoduché ani pred útokom. Niekto si mohol naivne myslieť, že po útoku príde k nejakému zmieru v spoločnosti. Ja som v to dúfal tiež. Avšak teraz po dvoch rokoch je situácia ešte napätejšia. Čo bolo pôvodne jazykom antisystémových strán, preniká aj do mainstreamovej politiky. Ako keby sa zabudlo na to, že to bol syn kandidáta antisystémovej strany Vlasť, ktorý strieľal v Teplárni. Avšak Štefan Harabin, bývalý líder strany Vlasť, sa stal spojencom Petra Pellegriniho počas druhého kola prezidentských volieb. Šíriť hoaxy a vyrábať nepriateľov z queer ľudí tu predstavuje ešte značný politický kapitál. A momentálne v tomto trende pokračujú aj niektorí poslanci, ministri, ministerka a aj samotný premiér.

TROŠKA TROSKA: Slovensko bude mať pokoj, ak bude mať funkčné zdravotníctvo

Celá táto situácia by bola možno dôvodom na depresiu. Avšak na výročie útoku by som nechcel byť depresívny a možno by som chcel upozorniť na pozitívne dianie v spoločnosti, ktoré spustil útok. Áno, je pravda, že politici neurobili nič, aby sa queer ľuďom žilo ľahšie, skôr naopak. Ale mám pocit, že sa udiali aj pozitívne veci, ktoré unikajú pozoronosti a preto by sa mali pripomínať.

V prvom rade veľa ľuďom došlo, že bola prekročená červená čiara a nemôžu ostať v tomto ohľade ľahostajní. Asi najvýraznejšou akciou bola zbierka na komunitné centrum po definitívnom zatvorení Teplárne. Ľudia celkovo darovali cez 80 000 € na nové centrum. Toto nebola maličkosť, keďže neustále sa šíri naratív o tradičných Slovákoch, ktorým niekto nasilu vnucuje gender ideológiu. Práve zbierka ukázala, že ľudia sú ochotní podporiť queer ľudí a dopriať im bezpečný priestor.

Spoločenská zmena sa dá vnímať aj v oblasti kultúry. Martina Šimkovičová nebola prvá ministerka, ktorá sa vyhrážala zastavením dotácií pre LGBT+ organizácie. Keď Ľubica Laššáková vylúčila queer projekty z dotačnej schémy, výzvu na jej odstúpenie podpísalo približne 9 000 ľudí. Po obdobných krokoch Martiny Šimkovičovej podpísalo výzvu na odstúpenie takmer 190 000 ľudí. Za týmto enormným prejavom nespokojnosti s ministerkou môžu byť rôzne faktory, vrátane celkovej nespokojnosti ľudí s vládou. Avšak osobne si myslím, že ľudia sú dnes citlivejší na to, keď sa útočí na menšiny a uvedomujú si, že sa treba ozvať.

TROŠKA TROSKA: Ako sú slovenské vlaky symbolom omeškanej krajiny

Aj ľudia v kultúre si uvedomili dôležitosť reflexie queer tém v divadle, ktoré sa doposiaľ tomuto vyhýbali. Minulý rok uviedlo Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene inscenáciu Hamlet, v ktorej je dánsky princ príslušníkom menšiny. V Slovenskom národnom divadle mala tento rok premiéru komédia Sme v pohode o queer ľuďoch, ktorá býva vypredaná. Bohužiaľ, po progrese nastúpila do SND Zuzana Ťapáková, ktorá otvorene tvrdí, že queer témy sú pre divadlo príliš alternatívne. Avšak predaj vstupeniek na Sme v pohode hovorí, že jej názor nie je v zhode so záujmom návštevníkov divadla.

Na Slovensku sa objavujú aj prípady, keď ľudia na vedúcich pozíciách pochopili, že agresori nemôžu ovládnuť naratív. Príkladom je aj mesto Trenčín, ktoré sa rozhodlo zorganizovať spomienkové podujatie pre Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha. Toto rozhodnutie padlo potom, ako trenčianske gymnázium odvolalo plánovanú spomienku po online útokoch Milana Mazureka.

Práve 12.10. si pripomíname výročie nešťastnej udalosti. Na jednu stranu situácia môže vyzerať beznádejne, ale hlavným odkazom tragédie nemôže byť víťazstvo nenávisti. Preto treba pripomínať aj pozitívne prípady, keď hrôza zločinu prinútila ľudí konať. Jednou z akcií je aj Sen o láskavom Slovensku pre Matúša a Juraja. Stačí prísť v sobotu do pripravovaného komunitného centra od 10:00 do 18:00 a napísať svoju víziu o Slovensku, ktorú by ste si želali.

Môžete si nahovárať, že vek je iba číslo a nie je dôležitý počet rokov, ale na koľko sa človek cíti. Ak si hovoríte podobné afirmácie, žijete pravdepodobne v sebaklame. Všetky tieto reči končia v momente, keď vás sekne v krížoch. U mňa to začalo seknutím v krku, potom sa to rozšírilo na celý chrbát a keď sa ma niekto pýta, kde ma to bolí, odpovedám: „Všade!“

Slovensko je krajina, kde sa bežne praje hlavne veľa, veľa zdravia. Ľudia vedia veľmi dobre, prečo si to vinšujú. Lebo nikto nechce skončiť v slovenskej nemocnici. Slovenské nemocnice fungujú presne tak, ako vyzerajú. Prídete do čakárne a čakáte. Preto odporúčam vziať si so sebou knihu alebo si pustiť seriál na Netflixe. Keď sa po dlhom čakaní dostanete ambulancie, nasledujú otázky, že čo vám je, či to je akútne a či si nevymýšľate, že je to akútne, lebo ak to nie je akútne, načo chodíte k lekárovi. A ja sčasti aj rozumiem, prečo sa niektorí ľudia rozhodnú riešiť svoje zdravotné problémy ezoterikou. Jednak nečakajú celú večnosť v čakárni a tiež ezoterika ponúka niečo, čo v slovenskom zdravotníctve chýba. Nádej.

TROŠKA TROSKA: Ako sa „normálni“ ľudia prestali hanbiť za svoj primitivizmus

Aby som nekrivdil zdravotníkom, musím povedať, že v systéme existujú aj svetlé výnimky. 12 rokov mám vynikajúcu všeobecnú lekárku, pri ktorej mám pocit, že so mnou komunikuje. A na rovinu. Podobne to bolo aj v prípade môjho chrbta. Povedala mi, že potrebujem fyzioterapiu a vypísala mi lístok. Dala mi dve alternatívy. Buď si nájdem fyzioterapiu, ktorú mi preplatí zdravotná poisťovňa, alebo si za liečbu zaplatím. Rozdiel je v čakacích dobách a aj v kvalite poskytovaných služieb. A tak som si na základe odporúčaní od známych našiel súkromnú kliniku, na ktorú ma okamžite vzali a naplánovali mi liečbu. Celkovo ma to bude stáť 358 €, ale vyhnem sa frustráciám, dlhému čakaniu a pocitom beznádeje.

Keď som sa rozprával so známymi, väčšina si radšej platí súkromných lekárov. Niekto to môže považovať za nadštandard pre bohatých, ale aj priemerne a podpriemerne zarábajúci si radšej zaplatia súkromníka, aby mali pokoj. Koniec-koncov, aj ja si roky platím súkromnú zubárku, aby som dostal komplexnú starostlivosť. Moje kamarátky si radšej platia súkromných gynekológov, aby mali istotu, že lekár niečo nezanedbá. Toto nie je o delení na dôsledných a nedôsledných lekárov, toto je problém neefektívneho systému, v rámci ktorého sú lekári preťažení a nedostávajú dostatočne zaplatené za svoju prácu. A pri takomto nastavení vzniká priestor na chybu. Avšak ak si človek musí zaplatiť za plnohodnotnú zdravotnú starostlivosť, prečo si platíme zdravotné poistenie? Zdravotné poistenie funguje na báze solidarity, keď sa skladáme aj na náročnejšiu liečbu druhých ľudí.

TROŠKA TROSKA: Ako sú slovenské vlaky symbolom omeškanej krajiny

Avšak niekedy ani systém solidarity nefunguje tak, ako by mal. Príkladom môže byť prípad Stanky Apfelovej, ktorej zdravotná poisťovňa odmietla zaplatiť účinnú liečbu rakoviny a na jej liečbu sa vyskladali ľudia z celého Slovenska formou zbierky. Toto je prípad skutočnej solidarity, ktorá však funguje ako reakcia na nefunkčný systém. Avšak chyby systému sa dlhodobo ignorujú.

Konzervatívni politici hlásajú, že život si zaslúži ochranu už od počatia. Konzervatívci sú však prioritne zameraní na moment od počatia po pôrod. Keď sa človek narodí a je v systéme zdravotnej starostlivosti, má stále právo na ochranu života? Prečo potom v slovenských nemocniciach zomierajú ľudia aj na bežné diagnózy? Ochrana života si vyžaduje predovšetkým funkčné zdravotníctvo a v tomto bohužiaľ slovenskí politici zlyhávajú naprieč celým spektrom.

Rovnako banálne reči znejú o tom, ako už Slovensko potrebuje pokoj. Ako však môžu mať ľudia pokoj, keď na Slovensku nefungujú elementárne veci? Nie je pokoj vlastne iba synonymom pre ignoráciu?

Nuž, čo nám potom ostáva? Asi si len môžeme želať naďalej hlavne veľa, veľa zdravia.

Raz to Martina prehnala a nahnevala 180 000 ľudí, ktorí jej napísali, aby z pozície odstúpila. Peter jej to však vyhováral, že tých ľudí nie je tak veľa a že sú to podvodníci. Rovnako ľudia proti Martine protestovali na námestí a tak sa Peter išiel na tých ľudí osobne pozrieť a referoval, že boli dofetovaní. Peter je totiž lekár, tak on vie, ako vyzerajú dofetovaní ľudia. V najnovšej epizóde bola Martina v Abu Dhabi na konferencii, kde podľa Martininho prejavu v angličtine vyšlo najavo, že angličtina nie je Martinina silná stránka. Avšak Peter ju opäť upokojoval, že ona po anglicky rozpráva ako pravá Slovanka a to, čo predviedla v Abu Dhabi, bola úžasná slovanská angličtina. A to ešte v predošlých epizódach Martina chcela zakázať zmiešavanie kultúr a zrazu je na stole slovanská angličtina, čo je asi zmiešavanie angličtiny so slovanskými jazykmi. No ja neviem.

TROŠKA TROSKA: Ako sa „normálni“ ľudia prestali hanbiť za svoj primitivizmus

Relácii evidentne chýba dramaturg, ktorý by dohliadol na istú konzistentosť, čo všetko v relácii odznie. Celá relácia je však low cost, veď Martina a Peter sa točia na web kamery. Tak asi nemajú peniaze navyše na niekoho, kto by im kontroloval, čo rozprávajú. Nuž... Nerozumiem tomu celému. Ale z času na čas si to pozriem. Už len pre tú srandu.

Toto však nie je reality show. Toto je realita. Martina je ministerka kultúry a Peter preveruje manažment pandémie. V ktorom vesmíre je toto možné?

Pracujem v divadle, pre ktoré by malo vytvárať podmienky ministestvo kultúry na čele s Martinou Šimkovičovou. Divadlo má tiež svoju štruktúru. Máte tám rôzne funkcie a rôznych ľudí. Ale všetci musia vedieť, čo vlastne robia, inak vznikne zmätok. Napríklad, ak osvetlovač zasvieti zle svetlo v nevhodnom momente, vyhodí to hercov z rovnováhy. Toto sa z času na čas stane, lebo divadlo je o ľuďoch a ľudia robia z času na čas chyby. Ak sa však chyby opakujú, ľudia v divadle chytajú nervy a nedá sa ďalej fungovať, pokiaľ sa nezbavíte nekompetentného člena tímu. V prípade Martiny Šimkovičovej je na nervy väčšina umelcov a už aj ľudia mimo kultúry začínajú chápať, že tu niečo nie je v poriadku.

Čo sa týka angličtiny Martiny Šimkovičovej, dá sa jej porozumieť. Napríklad, keby Martina Šimkovičová prišla do Londýna a pýtala by sa na cestu do divadla, asi by sa dohovorila. Na podobnej úrovni po anglicky rozpráva aj herečka Lýdia, s ktorou robím v divadle. Lýdia je pôvodom z Michaloviec a keď na maturitných skúškach povedala súvislú vetu v angličtine, všetkým padol kameň zo srdca, že ju nemusia nechať prepadnúť. Lýdia z času na čas rozpráva po anglicky. Cudzincom síce chvíľu trvá, kým pochopia, čo Lýdia rozpráva, ale dorozumie sa. A niekedy po anglicky rozpráva aj v divadle. A plní to želaný účel. Aby sa ľudia dobre zasmiali.

TROŠKA TROSKA: Prečo Martinu Šimkovičovú pohoršujú chlapci v sukniach?

Pri poslednej inscenácii som chcel, aby Lýdia tiež rozprávala po anglicky. Ale už som nechcel, aby sa na nej ľudia smiali, ale aby na javisku vzbudzovala rešpekt. A tak Lýdia začala chodiť na súkromné hodiny s lektorom Chrisom. Keď Chris počul Lýdiinu angličtinu na prvej hodine, zatváril sa zdesene. Avšak hneď navrhol funkčnú metódu, že bude Lýdiu natáčať na kameru a na zázname jej vyznačí problematické miesta, aby neznela ako Ruska. A tak Lýdia sa poctivo učila svoje monológy v angličtine s poznámkami od Chrisa. Na premiére Lýdia vyšla na pódium, prehovorila po anglicky a ľudia si povedali: Wow.

A teraz sa pýtam. Keď herečka v divadle maká na sebe, aby vzbudila rešpekt u divákov, prečo toho nie je schopná ministerka kultúry? Jedna individuálna lekcia s lektorom stála 25,9 €, Lýdia ich celkovo absolvovala 9. Aké platy poberajú poradcovia Martiny Šimkovičovej? To nikomu z tejto bandy expertov nenapadlo najať ministerke lektora, s ktorým by si prešla príhovor na medzinárodné fórum?

Niečo však Martine Šimkovičovej závidím. A to sú slová povzbudenia, ktoré zakaždým dostáva od Petra Kotlára. To by si zaslúžila každá žena. Peter Kotlár by mohol lektorovať mužov, ako majú odpovedať na otázku: „A nie som v tých šatách tučná?“

TROŠKA TROSKA: Ako sa „normálni“ ľudia prestali hanbiť za svoj primitivizmus

Moje teplé srdiečko poskočilo, keď mi Lýdia ponúkla lístky, ktoré kúpila navyše na vypredaný koncert v Prahe. Výlet do Prahy mi zároveň padol vhod, aby som na chvíľu utiekol zo Slovenska pred všetkým spoločenským dianím. Sadol som do Regiojetu, pokochal som sa pohľadom na záchodovú orchideu a z menu som si naobjednával jedlo. Pri účte za kávu, polievku a hlavné jedlo za 4,4 eur som si povedal, že takto vyzerá skutočná sociálna politka.

V Prahe boli počas víkendu všade Slováci, ktorí prišli na dva Darine koncerty do O2 Arény. Takto sa Praha na chvíľu zmenila opäť na československú metropolu. Môj frajer však odmietol ísť a zahlásil, že Dara je iba pre starých ľudí. To sú tie generačné rozdiely, keď máte o 13 rokov mladšieho frajera.

Dara je zosobnením najväčšej hviezdy na našej scéne. Má energiu, charizmu a šlachovité telo, vďaka čomu aj po päťdesiatke dokáže urobiť show. Príjemne ma prekvapili videoprojekcie, ktoré sa menili pri každom songu a zodpovedali hudbe. Napríklad, taká Dua Lipa mala na svojom turné jednoduché videoprojekcie bežiace v slučke, ktoré pôsobili odfláknuto a kazili mi celkový dojem z koncertu. Dara mala pripravené aj prekvapenia.

TROŠKA TROSKA: Prečo Martinu Šimkovičovú pohoršujú chlapci v sukniach?

Na pódiu sa striedali rôzne hviezdy miestnej scény. S Danem Bártem si Dara zaspomínala na svoje experimentálnejšie obdobie, keď spoločne pôsobili v zoskupení Sexy Dancers. Na pódiu sa objavila aj Darina dcéra Lola vo vysokých čižmách, bielom tyle a nohavičkách. Aká matka, taká Katka. Ostatní hudobní hostia boli ukážkou generického československého showbiznisu, v ktorom sa celebrity radšej nevyjadrujú k spoločenskému dianiu. A keď sa prejavia, je z toho zvláštna pachuť. V tomto ohľade je Dara ťažko čitateľná, lebo ak chce niekto oslovovať davy na Slovensku, nemôže explicitne hovoriť, čo si myslí. Zároveň však vedela pracovať s rôznorodým publikom. Ponúkla im svoje detské hity, na Fóbiu jej nabehli polonahí muži v harnessoch a bol z toho taký malý gay pride.

A vtedy som rozmýšľal: Čo by na toto povedala Martina Šimkovičová?

Dara myslela aj na divákov vzdialených od pódia, keď sa objavila v zadnej časti arény aj so zborom spevákov a následne sa pohybovala cez celú arénu medzi ľuďmi. Jednoducho z nej bolo cítiť, že miluje kontakt s publikom.

Keď sa však skončil koncert, rozmýšľal som, či tam bol nejaký zapamätateľný moment. Celý koncert pôsobil, ako keby mu chýbalo niečo vlastné. Dara je sama za seba, keď spieva svoje hity z detstva. Inak sú to štylizácie, ktoré čerpá od Madonny alebo Beyoncé. Je tu však zásadný rozdiel medzi ňou a popovými divami. Madonna už v 90-tých rokoch hovorila ostro proti homofóbii, konfrontačná bola aj Beyoncé ohľadom rasizmu. Dara Rolins nebola advokátkou ľudských práv, bola hlavne advokátkou kozmetických značiek. Samozrejme, za svoje postavenie vďačí svojej stratégii zapáčiť sa širokému davu. A ešte stále vie robiť show a ešte lepšie biznis.

Celý incident sa odohral pri sledovaní lyžovania v televízii. Ľudia fandili Vlhovej. Keďže Vlhová nevyhrala, jeden podgurážený člen rodiny hľadal vinníka a našiel ho v černochovi, ktorý sedel pri vedľajšom stole. A tak začal vykrikovať, že čo sa ten čierny usmieva, on určite neprial Vlhovej, on je tu iba na návšteve a my sme tu doma!

Reálne ma to zasiahlo, lebo v podobných situáciách som sa ocitol aj ja a raz to nemalo ďaleko od fyzického násilia. Asi sa to bežne deje aj iným queer ľuďom, že sa v podnikoch stávajú terčom podnapitých jedincov. Som citlivý na situácie, keď niekto útočí, aby sa ten druhý cítil nepríjemne.

TROŠKA TROSKA: Prečo Martinu Šimkovičovú pohoršujú chlapci v sukniach?

Pár dní na to som si zaplatil 60 eur u psychológa, aby sme si celú situáciu rozobrali a dal mi návod na duševnú rovnováhu. V prvom rade by som mal zredukovať počet návštev v Považskej Bystrici. Tiež mi povedal myšlienku, ktorá vo mne zarezonovala. Hovoril som mu, že takéto situácie začali eskalovať po voľbách, ale on ma opravil, že tí ľudia boli takíto aj predtým. Vo väčšine populácie drieme niečo patologické, čo sa pri istých podmienkach začne prejavovať. Napríklad, počas vojny sa aj bežní ľudia začnú správať ako zvieratá. A my sme sa aktuálne dostali do situácie, keď sa ľudia prestali hanbiť za svoj primitivizmus. Jednak to môžeme sledovať na sociálnych sieťach, kde si ľudia ventilujú svoju agresivitu a hecujú sa v tom, kto napíše väčšiu hlúposť. To vytvára dopyt po politikoch, ktorí pristúpili na pravidlá tejto hry a cielia na najnižšie pudy. Vďaka tomu vo voľbách uspela Slovenská národná strana.

Hneď po voľbách Andrej Danko ukázal prstom na tanečníka z Kórey v súbore baletu SND, o ktorom si myslí, že nemá u nás čo robiť. Ešte širšie bojové pole si vytýčila Martina Šimkovičová a rozhodla sa znepríjemňovať život queer ľuďom. Keď vidím ich prejavy, nemám dojem, že by som sledoval štátnikov. Skôr mi to pripomína primitívne silácke reči v krčme. Takéto spôsoby však prenikajú do celej spoločnosti a ich cieľom je, aby sa istá časť obyvateľstva na Slovensku cítila nepríjemne. A tých 5,62 percent obyvateľstva, ktorí volili SNS, sa začínajú cítiť, že oni jediní sú tí „normálni“ a prestávajú sa hanbiť za svoj primitivizmus.

TROŠKA TROSKA: Ako sú slovenské vlaky symbolom omeškanej krajiny

Minulý rok sme dostali ako spoločnosť dve facky. Jednou bola nehoda na Zochovej, keď opitý vodič zabil päť študentov. O pár dní neskôr študent sfanatizovaný konšpiračnými teóriami zastrelil dvoch queer ľudí. Andrej Danko a Martina Šimkovičová šliapu po pamiatke obetí. Danko vrazil autom do semaforu, bagatelizoval celú situáciu a celým postupom zanechal vo vzduchu otázku, či nemal vypité. A aj po tejto udalosti sa stále cíti kvalifikovaný na hlavu štátu. Martina Šimkovičová stopla projekty na boj proti dezinformáciám, útočila na organizácie venujúce sa hoaxom a naďalej sa snaží vytvárať negatívne emócie voči LGBTI+.

Slovensko sa ani po dvoch fackách neprebralo. Skôr sa celá situácia zhoršila. Queer ľudia to aktuálne majú na Slovensku ešte ťažšie. A ako chodec sa tiež necítim bezpečnejšie, keď prechádzam cez cestu.

Od psychológa som si neodniesol návod, ako sa mám s celou situáciou vyrovnať. Jeho hlavný odkaz bol, aby som si dával pozor na to, akými ľuďmi sa obklopujem a mal by som uprednostňovať prostredie, ktoré ma kultivuje a umožňuje mi rásť. To je v niektorých prípadoch náročné aj vzhľadom na rodinné väzby. Napriek jeho varovaniam som sa počas Vianoc zastavil v Považskej Bystrici a ako darček som tam nechal kuchársku knihu s receptami z rôznych kútov sveta. Malo to pre mňa filozofiu, že aj jedlo môže komunikovať prínos iných kultúr.

Dnes som podpísal petíciu na odvolanie Martiny Šimkovičovej a večer sa chystám na protest. Lebo ešte stále si myslím, že za primitivizmus by sa mali ľudia hanbiť.

Určite sú namieste otázky ohľadom jej kompetentnosti, ale akosi sa zabudlo na to, že s podobnou kvalifikáciou a skúsenosťami bol na pozícii ministra kultúry aj Daniel Krajcer. A čo urobil pre slovenskú kultúru tento človek? Nuž... Neviem. Na Daniela Krajcera sa jednoducho zabudlo.

Je však zásadný rozdiel medzi Danielom Krajcerom a Martinou Šimkovičovou. Nová ministerka kultúry si vymyslela novú agendu, ktorou sa dostáva do pozornosti. Pohoršuje sa. Aj keď oficiálne nie je moderátorkou TV Slovan, jej výstupy fungujú ako relácia, ktorá by sa mohla volať Čo ma tento týždeň pohoršilo. Pohoršil ju obraz Andreja Dúbravského, najnovšie sa pohoršuje nad tým, že v istom slovenskom meste sa budú chlapci prezliekať za ženy s podporou Európskej únie.

TROŠKA TROSKA: Ako sú slovenské vlaky symbolom omeškanej krajiny

A po týchto pohoršeniach si kladiem novú otázku: Ako veľmi sa vyzná Martina Šimkovičová v kultúre a umení?

Verejná diskusia ohľadom obrazu Andreja Dubravského bola výživná. Poviem však aj svoju osobnú skúsenosť. Moja mama sa tiež pohoršovala nad tým obrazom. Zaujímavé na jej argumentoch bolo, že neboli homofóbne. Skôr jej vadila obézna postava jedného z mužov. Keď som sa jej bližšie pýtal, čo je za jej znechutením, priznala sa, že keď bola mladšia, tak jej bratia poukazovali na jej veľký zadok. Čo je mimochodom absurdné, lebo moja mama nemá veľký zadok, má proste ženskú postavu. A tak jej reakcia na obraz vychádzala z jej vlastnej traumy z obdobia dospievania. Bodyshaming na jej telo v nej vytvoril predstavu, že nedokonalá postava nemôže byť vystavená na obdiv. A z tohto dôvodu by malo umenie aj provokovať, aby nás nútilo uvažovať hlbšie a skúmať príčinu našich reakcií. A to platí aj pre pohoršenie Martiny Šimkovičovej.

Muži prezlečení za ženy majú svoju historickú tradíciu. Počas antického Grécka a aj za čias Shakespeara hrali ženské postavy muži. Ženy na javisku boli v tých časoch v rozpore s morálkou, preto Antigonu alebo Júliu v pôvodnom uvedení zobrazili herci v ženských šatách.

TROŠKA TROSKA: Dá sa byť v dnešnej dobe apolitický?

Za zmienku stojí aj fenomén kastrátov v histórii hudby. V mene vyššieho umenia kastrovali mladých chlapcov pred pubertou, aby si zachovali vysoký hlas. Bola za tým gender ideológia? Nie, táto tradícia pochádza zo sféry duchovnej hudby v kostoloch, kde nemohli vystupovať ženy. A tak ženské hlasy zastupovali vykastrova­ní muži.

Doba sa zmenila, ale muži v ženskom oblečení sú súčasťou aj novodobých slovenských tradícií a zábavy. Jedna z týchto tradícií sa volá stužková. V rámci programu sa tradične chlapci prezlečú za balet­ky a tancujú na Labutie jazero. Toto dielo mala Martina Šimkovičová možnosť vidieť v Slovenskom národnom divadle. Našťastie, so ženami.

Rovnako by si Martina Šimkovičová mohla pamätať reláciu Uragán na televízii Markíza, v ktorej sa Peter Marcin prezliekal za ženu a v blond parochni zabával Slovákov. Komické ženské postavy hrali aj Peter Sklár a Roman Pomajbo v relácii S.O.S. na Slovenskej televízii alebo Peter Batthyany ako teta Márgit v Mafstory na Jojke. V tomto duchu pokračuje aj obľúbený komik Fero Joke, keď vo svojich videách zobrazuje komické vidiečanky. 

Aký je teda kľúč, kedy sa môže muž prezliekať za ženu? Je to výsada heterosexuálov? Fero Joke je však gej a Slováci sa na ňom zabávajú. Kedy je muž v šatách cez čiaru? Keď vytvára ilúziu krásnej ženy a nie je iba jej paródiou?

TROŠKA TROSKA: Prehralo vo voľbách bratislavské elitárstvo?

Podobne rozpačité sú aj vyhlásenia Martiny Šimkovičovej, ktoré sú v kontraste s jej činmi. Martina Šimkovičová predstavila svoju víziu, že kultúra slovenského ľudu má byť slovenská, slovenská a žiadna iná. A tiež pyšne išla s Tomášom Tarabom na Novú scénu, kde jej dcéra účinkuje v muzikáli Bedári. Názov by mohol evokovať pôvodnú slovenskú drámu z prostredia Kysúc, avšak je to francúzsky muzikál o francúzskej revolúcii.

V tomto ohľade je skvelé, že Sofia Šimkovičová má umelecký talent a pohybuje sa v divadelnom prostredí, kde sa inakosť prirodzene vyskytuje. Avšak ak sa Martina Šimkovičová po puristických rečiach o slovenskej kultúre fotí pri fotostene s názvom Les Misérables, pôsobí to dojmom, že vodu káže a víno pije. A to víno je z oblasti Bordeaux.


Martina Šimkovičová získala mandát cez 27 615 preferenčných hlasov a naďalej sa k ním prihovára cez TV Slovan. Preto si pravidelne hľadá témy, ktoré by u týchto ľudí vzbudili pobúrenie. Úlohou kultúry je však kultivovať ľudí a nie útočiť na ich najnižšie pudy. A to by si Martina Šimkovičová mohla uvedomiť. Možno aj pri jednom zo zväzkov Dejín umenia.

Čo mi teda ostáva? Mohol by som sa hnevať na Železničnú spoločnosť Slovensko. Čo by mi to pomohlo? Ale mohol by som sa hnevať na Železničnú spoločnosť Slovensko a dostať za to zaplatené. Preto píšem tento článok a monetizujem svoj hnev.

Zo svojej podstaty som ekologický človek. Separujem, kompostujem, nakupujem oblečenie z druhej ruky, 2 roky som si nič nekúpil v ASOSe a hlavne, nemám auto. Mám síce vodičský preukaz, ale v autoškole som mal inštruktora, ktorý mi hovoril, že k volantu treba pristupovať ako k ženskému prsníku. A to som vo svojej teplej hlave nevedel úplne spracovať. Možno som aj mal nejaké skúsenosti so ženskými prsníkmi, ale nie až toľko, aby som neohrozil cestnú premávku. A tak nešoférujem a nemám auto.

TROŠKA TROSKA: To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo vo vlastnej pasivite

Fungujem ako kočovník. Bývam v Bratislave, mamu mám na vidieku pri Senci, frajera v Trnave, jeho rodina žije v Považskej Bystrici a do toho cestujem po rôznych miestach na Slovensku, aby som tvoril.

Na presuny po Slovensku najčastejšie používam vlaky. Osobné, rýchliky, expresné, InterCity... Najradšej mám však RegioJet. Nie je to na 100 %, vlaky z času na čas meškajú, ale so Železničnou spoločnosťou Slovensko sa to nedá porovnávať. Navyše, za menej peňazí dostanem vyšší komfort a na záchodoch je vždy orchidea. RegioJet ukazuje, aký by mohol byť štandard vo vlakoch na Slovensku. Ale nie je.

Za posledného polroka som absolvoval 118 ciest cez Železničnú spoločnosť Slovensko. Vlak je pre mňa ideálny dopravný prostriedok, keďže počas cesty si môžem čítať alebo pracovať. Avšak potom je tu ďalšia rovina a tou sú neustále meškania.

Extrémne meškania vlakov som si zažil počas leta. V auguste som cestoval do Michaloviec, pričom som musel prestupovať v Košiciach na osobák. Rýchlik meškal hodinu, zmeškal som prestup v Košiciach, tak som do Michaloviec dorazil o 2 hodiny neskôr oproti plánovanému príchodu. To už som bol tak nahnevaný, že som napísal sťažnosť na Železničnú spoločnosť Slovensko. Okrem pragmatického popisu celej situácie som pripojil aj hysterický výlev, že ich vlaky sú ukážkou toho, ako na Slovensku nič nefunguje a nech mi Boris Kollár netvrdí, že pomáha ľuďom, keď jeho strana SME RODINA mala na starosti rezort dopravy a neurobila so železnicami absolútne nič. O niekoľko týždňov mi prišla slušná odpoveď, kde mi vysvetlili, že meškania sú vo všeobecnosti spôsobené stavom trate, ktoré spravuje ich dodávateľ Železnice Slovenskej republiky. Koľaje sú vo všeobecnosti v katastrofálnom stave, keďže sa do nich vôbec neinvestuje. Celé to zhrnuli faktom, že od roku 1988 sa na Slovensku nepostavila ani jedna železničná trať.

TROŠKA TROSKA: Dá sa byť v dnešnej dobe apolitický?

Bohužiaľ, stav našich tratí nie je iba problém ZSSK. Ku katastrofálnemu stavu sa zatiaľ najhlasnejšie ozvali České dráhy po tom, ako sa pri Žiline vykoľajil vlak Pendolino.

Čo však tieto problémy znamenajú v praxi? Predstavte si, že by ste museli za prácou cestovať. Vybrali by ste si na cestu vlak? Mali by ste istotu, že nebudete meškať do práce, na pracovné stretnutie alebo na pohovor? Museli by ste počítať aj s časovou rezervou?

Pre mestá a dediny v Bratislavskom kraji je nosná železničná doprava, ktorá je zabezpečená cez osobné vlaky. Situácia na trati je však taká, že ak na trati mešká expres alebo rýchlik, spôsobí to meškanie aj osobných vlakov, pretože tie sú odstavené, aby rýchlejšie vlaky mohli prejsť. Takže sa vám bežne môže stať, že prídete napríklad na stanicu Báhoň a informačná tabuľa oznámi, že vlak mešká 10 minút. Potom 15 minút. A nakoniec informačná tabuľa zahlási meškanie 30 minút, aj keď je to v skutočnosti 36 minút. A vy iba sledujete, ako cez stanicu prechádzajú omeškané rýchle vlaky, osobný vlak nechodí a vy sa pýtate: Prečo nemám auto?

V mojom prípade za všetko môže sexistický inštruktor v autoškole.

Predstavte si, že by ste chceli ísť na dovolenku na Slovensku. Ako pôjdete? Vlakom? V tom prípade by ste mali počítať s tým, že vo vlaku strávite jeden celý deň cestou tam a jeden celý deň cestou naspäť.

TROŠKA TROSKA: Prehralo vo voľbách bratislavské elitárstvo?

Osobne mám strašne rád Hont. Je to nádherný región, kde sa strieda príroda Štiavnických vrchov, ľudová architektúra a kúpaliská s minerálnou vodou. O kúpaliskách Hontu som písal aj článok.

Pokiaľ chcete spoznávať Hont, tak vstupnou bránou sú aj Levice, odkiaľ chodia autobusy do okolitých miest a dedín. Za ideálnych okolností prídete vlakom do Levíc a tam hneď prestúpite na autobus a vy môžete spoznávať krásy regiónu.

Lenže… Normálne okolnosti v prípade Železničnej spoločnosti Slovensko neexistujú. Cez Levice cestujem 3 roky a ani raz som nezažil, že by rýchlik dorazil načas. Zakaždým mi ušiel autobus a tak som musel nedobrovoľne zvyšovať HDP mesta Levice. Niekedy som si dal v Leviciach obed a počkal si na ďalší autobus. Alebo som si zavolal taxík za 12 eur (v časoch pred infláciou), aby som nemusel čakať 2 hodiny.

A tak si môžeme opakovať, že aké je to Slovensko krásne. Ale kto na to Slovensko príde, keď nám nefunguje základná dopravná infraštruktúra?

A kto má tieto problémy riešiť? Slováci si opäť zvolili tých istých ľudí, ktorí spôsobili, že patríme medzi najchudobnejšie krajiny Európskej únie. Čo tí ľudia čakali? Zmenu? Andrej Danko má jedno univerzálne riešenie a to je, že na všetko možné capne prídavné meno „národný“ a čaká, že tým vyrieši problémy, ktoré hodlá aj naďalej ignorovať. A tak máme národného dopravcu, ktorý stále mešká, lebo jazdí na trati, ktorá sa neustále rozpadáva. Ale niečo sa predsa len zmenilo k lepšiemu. Už toľko nepočuť o horiacich vlakoch. Po Slovensku jazdí aj viac nových vlakových súprav. Kto ich zaplatil? Andrej Danko? Nie. Európska únia, ktorá nás chce zotročiť a nadiktovať nám 72 pohlaví. Ale kde je tých 72 pohlaví? Videl ich niekto? Možno ešte stále nedorazili, lebo sa rozhodli ísť vlakom.

Čo sa teda ponúka ako riešenie? Veľa ľudí sa rozhodne kúpiť si auto. Je to logické. Ak chcete byť spoľahlivý zamestnanec, nemôžete sa spoliehať na slovenské vlaky. Ale je to istým spôsobom rezignácia na zlyhávajúci systém. Nie sú to len vlaky, je to aj zdravotníctvo, kultúra, školstvo. Politici ignorujú oblasti, kde sa ľudia neozývajú.

Ja som si povedal, že budem písať sťažnosti, keď bude meškať vlak. Možno si tým nepomôžem, ale ak budem ticho, vyjadrujem tým tichý súhlas s daným stavom. Železničná spoločnosť Slovensko, národný dopravca, zamestnáva ľudí, ktorí riešia sťažnosti a ja im rozhodne nechcem ich prácu uľahčovať.

V marci tohto roku som bol v Hamburgu. Keď som mal cestovať domov, ostal som zaseknutý v meste. V celom Nemecku prebiehal generálny štrajk a prestali chodiť vlaky. Na západe sa ľudia vedia ozvať, ak niečo chcú zmeniť.

V súčasnosti majú Deutsche Bahn zlú povesť kvôli meškaniam vlakov. Britský Guardian uvádza, že za posledné mesiace v Nemecku meškalo 36 % vlakov na dlhé vzdialenosti a 9 percent regionálnych vlakov. Smutné na tom je, že takéto čísla sú na slovenské pomery ideálny stav.

Videl, ako jeden muž otváral batoh nič netušiacej žene, tak zakričal cez celý autobus, aby ju upozornil. Vzápätí za ním dobehol zlodej a strelil mu facku, až mu padli slúchadlá z hlavy. Po tomto incidente sa frajer zarazil nad jednou vecou. Je bežné, že sa v autobusoch kradne. Ale keď sa zlodej do neho pustil, nikto mu nepomohol a ľudia sa tvárili, ako keby sa ich to netýkalo. Vraj iba jedna pani začala po zlodejovi kričať.

Tento incident do veľkej miery vystihuje spoločenskú situáciu na Slovensku. Ľudia sa o nič nezaujímajú, zatiaľ čo gauneri si tu robia, čo sa im zachce.

Takto to bolo aj v 90-tých rokoch, keď politický marazmus presahoval do spoločnosti. Ako dieťa som sa viezol v autobuse, keď skupinka skinhedov napadla mladého Róma. Mlátili ho, ľudia sa prizerali a šofér nechal otvorené dvere, aby mohli po útoku vyskočiť z autobusu. Takto vyzerala situácia v uliciach, keď sa na Slovensku toleroval únos prezidentovho syna alebo vražda Róberta Remiáša.

TROŠKA TROSKA: Dá sa byť v dnešnej dobe apolitický?

Teraz sa história opakuje. Keď sledujem prejavy súčasnej vlády, chýba akýkoľvek náznak vízie pre krajinu, miesto toho dominujú vyprázdnené heslá, kde sa ako najfunkčnejšie ukazuje šikanovanie istých skupín obyvateľov. Slovensko vraj ohrozuje gender ideológia, ale akosi sa zabudlo na to, že pred rokom tu boli zavraždení dvaja queer ľudia. Médiá sú označované za nepriateľské, ale tiež sa zabudlo na vraždu novinára a jeho snúbenice. Za najväčších nepriateľov sú označovaní ľudia, ktorí sú na Slovensku dlhodobo terčom nenávistných útokov a zažívajú si šikanovanie od politikov a anonymov na sociálnych sieťach. Čo hrozí politikom? Nič. Dokonca ani v prípade porušenia zákona.


Na Slovensku štát zlyháva v rôznych oblastiach. Školstvo, zdravotníctvo, kultúra, doprava. Pre mňa je trauma už len návšteva lekára. Nehovorím o vážnych diagnózach, zažil som si psychickú traumu z ekzému na ruke. Strávil som asi 2 hodiny v čakárni, aby mi kožná povedala, že ekzém som dostal zo saponátu a mal by som používať gumené rukavice. Skúšal som kožnej vysvetliť, že to asi tak nie je, ale ona nepočúvala, lebo mala pretlak pacientov v čakárni.
A teraz si skúste predstaviť, že riešite vážnejšiu situáciu? Kto vám pomôže? Štát?

Počas svojej reklamnej kariéry som tvoril reklamy aj pre rôzne neziskovky. Tieto organizácie nevznikli pod patronátom Georga Sorosa, ale vznikli z absencie pomocnej ruky, ktorú mal podať štát. Spomeniem dve organizácie, ktorým som riešil kampane.

Skleróza multiplex je mimoriadne zákerné ochorenie. Prejavuje sa tak, že imunitný systém začne ničiť nervovú sústa­vu. Postupom času pacienti strácajú kontro­lu nad vlastným telom, pričom sú pri vedomí a tak sa telo pre nich stáva väzením. Po diagnostikovaní ochorenia pacienti často vypadnú zo spoločenského a pracovného života. Môžu prepadnúť pocitom bezmocnosti a s nevyliečiteľnou diagnózou sa môžu cítiť ako príťaž.

Združenie Nádej poskytuje pacientom poradenstvo, terapiu a začleňovanie sa do pracovného a spoločenského života. Čiže supluje služby v oblasti zdravotníctva a sociálnych služieb, ktoré tu chýbajú.

TROŠKA TROSKA: Prehralo vo voľbách bratislavské elitárstvo?

Podobne bezradne sa cítia aj ľudia, ktorým sa narodí dieťa s mentálnym postihnutím. Túto problematiku rieši napríklad Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím, ktoré patrí medzi najväčšie občianske združenia na Slovensku. Venuje sa integrácii postihnutých do spoločnosti, vytvára im podmienky pre pracovnú prax a tiež rieši legislatívu v oblasti diskriminácie alebo právnej spôsobilosti. Opäť sú to aktivity, ktoré vznikli z nezáujmu štátu. Síce existuje legislatíva na zamestnávanie ľudí s postihnutím, avšak štát nevytvára podmienky na komplexnú integráciu. Ľudia s postihnutím sú v našej spoločnosti jednoducho neviditeľní a politici ich neriešia, lebo za to nemajú plusové body u voličov.

Neziskový sektor sa formoval na základe dlhoročnej nečinnosti štátu. Vo veľa prípadoch museli riešenia priniesť bežní ľudia, ktorí sa ocitli v slepej uličke alebo sa nemohli pozerať na bezútešný stav krajiny. Teraz sa však rétorika politikov otáča a z ľudí, ktorí suplo­vali služby štátu, sa stávajú nepriatelia, ktorí musia byť odstrihnutí od peňazí. Súčasná vláda systémovo nerieši problémy spoločnosti, iba sa snaží systematicky trestať ľudí, ktorí pasívne nečakali na záchranu od politikov. Lebo záchrana nikdy neprišla. Za všetko hovorí odchod Miroslava Trnku, ktorého zo Slovenska vyhnali útoky politických špičiek. A pritom to bol človek, ktorý svojou podnikateľskou a filantropickou činnosťou ukázal, ako môže vyzerať moderná slovenská firma, moderná galéria alebo moderné centrum mesta.

V súčasnosti sa vytvára atmosféra strachu, ktorá sa začína prenášať aj na ľudí z môjho okolia. Mám kamarátku, ktorá pracuje v neziskovke zameranej na životné prostredie. Bola na našej show Srdcové záležitosti, na ktorej vystupujem so spriaznenými performermi. Celý večer sa bavila a robila si storky na instagram. Na ďalší deň ich vymazala. Za posledné mesiace si v organizácii zažili tlak od politikov a aj bežných ľudí a bála sa, že by niekto mohol jej príspevky vytrhnúť z kontextu a zneužiť v duchu: Pozrite sa, ekologická aktivistka propaguje gender ideológiu.

A pritom my žiadnu ideológiu nepodporujeme, my iba ukazujeme život, ktorý žijeme.

TROŠKA TROSKA: Inakosť je pre spoločnosť prijateľná, pokiaľ ju nie je vidieť

Ďalšia kamarátka mi hovorila, že majú vo svojej kultúrnej organizácii queer umelkyňu a nechcú jej inakosť prezentovať von, lebo sa z nej stáva riziko pre ďalšie financovanie organizácie. A to je všetko reč o uvedomelých ľuďoch, ktorí v súčasnom tlaku nastúpili na autocenzúru.

A ja im aj rozumiem, lebo tiež niekedy rozmýšľam nad katastrofickými scenármi. Nedostanem sa na čiernu listinu gender ideológie? Čo sa vlastne kvalifikuje ako gender ideológia? Stačí, že som teplý? Stačí, že hovorím o svojom živote? A čo mám robiť, keď som sa už narodil ako politická téma? Mám byť ticho?

Jedna vec sú vyjadrenia politikov, ale ich slová vytvárajú potom agresivitu v uliciach. Od útoku na Zámockej sa necítim bezpečne a rovnako mám strach o ľudí, s ktorými vystupujem. Ale nechcem mlčať.

Na Slovensku ani nemusí byť zavede­ná cenzúra. Tu jednoducho funguje kolektívna predposratosť. Ak niekto príliš vytŕča, masa ho umlčí. Ak sa niekomu deje neprávosť, ostá­va v tom sám a dav sa iba prizerá.

Avšak snažím sa byť optimista. Verím, že v krízových situáciách si ľudia musia uvedomiť, čo je pre nich podstatné. K čomu majú Slová­ci vzťah? K vede? K vzdelaniu? Ku kultúre? Alebo aspoň ku spravodlivosti? Je najvyšší čas, aby sa Slovensko prebralo a prestalo sa iba prizerať.

Keď som začal písať komentáre pre Brainee, chcel som sa primárne venovať témam, ktoré hýbu spoločnosťou, ale nechcel som riešiť politiku. Opäť som sa však dostal do situácie, keď som musel reflektovať útoky na ľudí, ktorí sa narodili ako politická téma. A potom prišiel teroristický útok na Zámockej a po roku sa vôbec nič nezmenilo, politická rétorika sa skôr zhoršila.

Osobne som sa dostal do situácie, keď ani nemám chuť čítať správy. Uvedomujem si, že situácia je zlá a nepotrebujem sa vŕtať v komentároch, po ktorých sa necítim dobre. A zároveň riešim otázku, či v aktivisticky naladenej spoločnosti a dobe angažovaného umenia viem ostať apolitický.

Osobne vnímam politické strany ako banky. V konečnom dôsledku si musím jednu vybrať, ale nemusím svoj výber propagovať. Pre mňa je to racionálny výber, keď si zhodnotím pre a proti a nejako sa rozhodnem. Čo ma ale znervózňuje, je nekritický obdiv voči politikom.

{article}202543{/article}

Pamätám si časy, keď ľudia vkladali nádeje do strany SaS, že prinesie progresívne zmeny. Nestalo sa tak. Tiež si pamätám, ako sa v mojom okolí hovorilo o Andrejovi Kiskovi ako o skutočnom štátnikovi. Pre mňa jediný význam Andreja Kisku bolo poraziť Roberta Fica vo voľbách. A následne sa ukázala jeho nerozhodná povaha, ktorá viedla k vzniku jednej zbytočnej strany. Čo sa týka politikov, riadim sa heslom, že veľké očakávania môžu viesť k veľkým sklamaniam. Nechcem znieť ako pesimista, len hodnotím prístup k politike na základe histórie a vidím opakujúce sa spoločenské znemožnenie. Podporu značiek vnímam univerzálne. Ak propagujete politickú stranu, banku alebo autobazár, treba si uvedomiť istú zodpovednosť, že môžete poradiť ľuďom aj zle.

Celkovo sa tu otvára otázka úlohy novinárov a umelcov. Existuje viacero pohľadov na to, či sú to názorové subjekty, alebo nestranní pozorovatelia. Slovensko zažilo historický moment, keď bol porazený Vladimír Mečiar vďaka silnej podpore opozície zo strany médií a kultúry. A aj dnes je vo vzduchu otázka, či sa dá rozloženie politických síl zmeniť silnou podporou oponentov. Pre mňa je práca médií a kultúry o strážení istých hodnôt. Ak však príde k narušeniu rovnováhy, to vyvolá protireakciu. Ak niekto reflektuje spoločenské dianie, podľa môjho názoru by mal balancovať, nie sa prikláňať ku konkrétnej strane.

Žijeme v dobe, keď cítime neustály tlak k zaujatiu postoju k spoločenským témam. Nemôže nám byť ľahostajná klimatická kríza, nemôžu nám byť ukradnuté ľudské práva, mali by sme zaujať postoj pri vojnových konfliktoch. Vďaka technológiám máme prístup k dianiu na opačnej strane planéty. Otázne však je, či máme kapacitu spracovať také množstvo podnetov a určiť si priority. Lebo v opačnom prípade nasleduje zmätok.

{article}193554{/article}

Pri téme queer ľudí mám skúsenosť, že radikálny postoj vychádza z absencie osobnej skúsenosti. Preto si niektorí ľudia formujú názor na základe správ o prezlečených mužoch na dámskych toaletách alebo o vymývaní mozgov na školách. V tomto ohľade sa zamýšľam, či aj liberálna časť spoločnosti nepreberá skratkovité správy a nenecháva sa uniesť emóciami.

Ak je niekto apolitický, nemusí to primárne znamenať, že je apatický. Neustále sa zdôrazňuje potreba kritického myslenia. Avšak podstata kritického myslenia je o spôsobe spracovania informácií, nie o podsúvaní konkrétnych riešení. Preto si myslím, že tolerancia je aj o vytvorení prostredia, kde niekto môže otvorene povedať: „Prepáčte, ale na toto ešte nemám názor.“

Víťazstvo Smeru ma vôbec neprekvapilo. Tieto voľby však priniesli dve pozitívne prekvapenia. Na jednej strane je to koniec fašistov v parlamente, a taktiež prepad Borisa Kollára z drahej nevesty na bezcennú neviestku. Pre mňa je to znamenie, že predsa len sa niečo v slovenskej spoločnosti pohlo, lebo strany s najhomofóbnejšou kampaňou pohoreli. Keď sa pozriem na výsledky, tak nenávisť voči LGBTI+ ľuďom nefungovala tak, ako si Boris Kollár alebo Milan Uhrík predstavovali.

TROŠKA TROSKA: O predvolebných úzkostiach a utláčaných katolíkoch

Ja som išiel voliť do Považskej Bystrice, odkiaľ pochádza môj frajer. Považie je pre mňa zdrojom inšpirácie, lebo takto prichádzam do kontaktu s inou realitou. V Považskej sa bežne stretávam s existenčnými problémami, ktoré si človek v Bratislave nezažije. Na severe sa pije vo veľkom a často tam od ľudí cítiť rezignovanosť a beznádej. A z týchto pocitov potom vychádza rasizmus, homofóbia a konšpirácie.

Návštevy Považia mi pomáhajú lepšie pochopiť ľudí a aj to, ako volia. Základný problém totiž je, že Bratislava je v mnohých ohľadoch izolovaná od zvyšku Slovenska a o volebnom výsledku rozhodli ľudia, ktorými Bratislavčania opovrhujú.

Zmeny v spoločnosti vidieť na náraste liberálnych hlasov. Hlasy pre SaS spolu s PS oproti posledným voľbám narástli o 90 percent. SaS si udržala približne tie isté čísla, Progresívne Slovensko vďaka novému predsedovi nabralo na sile. Avšak stále to bolo málo na to, aby dokázalo zvíťaziť. Prečo? Pretože ich program mal šancu osloviť ľudí v Bratislave, na občanov v regiónoch nefungoval.

Neustále sa rozpráva o dôležitosti inklúzie. Myslím si, že inklúzia je podstatná predovšetkým v stave polarizovanej spoločnosti a je aj o tom, že nebudem ignorovať ľudí z inej časti krajiny.

Volebný program Progresívneho Slovenska však nedokázal zahrnúť ľudí z regiónov. Napríklad - pasáž o klimatickej zmene pre mňa bola nezrozumiteľná a pochybujem, že táto časť programu dokázala osloviť vidiecke obyvateľstvo. Pritom dôsledky klimatickej krízy si zažili aj ľudia na vidieku, ktorým minulé leto na záhradách vyschla voda a museli bojovať s extrémnym suchom. A práve takto by sa dalo ilustrovať, že z progresívnych riešení môžu ťažiť aj obyvatelia vidieka. Toto však PSko nedokázalo.

TROŠKA TROSKA: Inakosť je pre spoločnosť prijateľná, pokiaľ ju nie je vidieť

Viem, že po bitke je každý generál. Ja som v konečnom dôsledku hodil lístok Progresívnemu Slovensku, ale ako som povedal: Nie som prekvapený, že vyhral Smer.

Dlhodobo tu máme totiž problém frustrovaného voliča. Mňa tento štát obmedzuje v tom, že nemôžem uzavrieť manželstvo s človekom, ktorého ľúbim. Ale v konečnom dôsledku mám viac možností na sebarealizáciu ako ľudia v niektorých častiach Slovenska, kde je problém so zamestnanosťou. Ak sa ľudia trápia základnými existenčnými otázkami, asi ich nezachráni vízia fotovoltiky na streche. 

Na Slovensku vznikajú problémy z dlhodobej ignorácie. Ignoroval sa stav zdravotníctva, školstva, ale aj rozvoj regiónov. Ľavica frustrovaných voličov dlhodobo klamala, bratislavská kaviareň nad nimi cítila morálnu nadradenosť. Ak ľuďom nadávate do dezolátov, nečakajte, že vás budú rešpektovať. A teraz nás to v konečnom dôsledku dobehlo a prehrali sme všetci.

Ja sa však snažím byť optimista. Videl som ľudí, ktorí kedysi volili extrémistov a teraz volili Hlas. Je to posun k lepšiemu? Pre mňa áno v zmysle, že už niektorí ľudia nereagujú na hulvátsku kampaň. Rovnako som videl aj voličov Smeru, ktorí v predošlých voľbách volili Matoviča. A rozumiem, že ich vláda chaosu natoľko frustrovala, že sa rozhodli voliť opäť zlo, ktoré už poznali. Asi sa moje pozorovania nedajú použiť ako reprezentatívna vzorka, ale vidím, že ten problém je komplikovanejší, aby som ľudí mimo Bratislavy jednoducho označil za hlupákov. Spoločnosť sa mení, ale pomaly. A ja som tieto voľby zázrak nečakal.

Keď som sa prechádzal večer po Považskej, stretol som skupinku veriacich vychádzajúcich z kostola. Pozrel som sa na nich a rozmýšľal som, koho asi tak volili. Asi Smer. Cítil som sa ako cudzinec, ktorý nemá správne politické presvedčenie a správnu sexuálnu orientáciu. Mohol by som sa na nich hnevať, ale čo by mi to pomohlo? Asi by som sa u nich nestretol s pochopením. Ale pre zmenu by som mohol skúsiť mať pochopenie pre nich.

Po vyjadreniach o pliage od predsedu KDH Milana Majerského som nemohol dve noci spať. Aj keď sa za svoje slová neskôr ospravedlnil, bol som extrémne frustrovaný. Už som si zvykol, že politici sa o LGBTI+ ľuďoch vyjadrujú všelijako, ale v prípade KDH ma to zasiahlo viac, lebo táto politická strana reprezentuje názory najbližšej rodiny. Možno mám šťastie, že väčšina rodiny volí KDH a nie Republiku, ale aj tak mi to príde ako Pyrrhovo víťazstvo. KDH ponúka homofóbiu v príťažlivejšom obale pre ľudí s vyšším vzdelaním.

Moja babka každé voľby hovorila: „Som kádeháčka a zomriem ako kádeháčka.“

Babka mala v istých veciach pevné zásady. Počas socializmu pracovala ako vychovávateľka v detskom domove. Nevstúpila do strany, naďalej chodila do kostola a pre režim sa stala nepohodlnou osobou, lebo mala vplyv na výchovu detí. Preto ju vyhodili z detského domova a presunuli ju na železnice.

TROŠKA TROSKA: O syndróme podvodníka a ďalších diagnózach

Štát za minulého režimu perzekuoval veriacich. Babku vyhodili z práce, ale napríklad, jej strýka, kňaza, umučili v pracovnom tábore. V konečnom dôsledku to boli práve prenasledovaní katolíci, ktorí prispeli k páde režimu.

Po Nežnej revolúcii nastal pre katolíkov zásadný problém. A tou sa stala sloboda. Ako sa správa utláčaný jedinec, keď z ničoho nič môže robiť, čo sa mu zachce?

Katolíci boli zvyknutí byť v opozícii. Desiatky rokov bojovali s komunistami a zrazu sa ocitli vo vedení. Katolícke náboženstvo zrazu ovplyvňovalo verejný život. A chýbal im nepriateľ, voči ktorému by sa mohli vymedziť.

V slobodnej spoločnosti by kresťania mohli slúžiť ako príklad pre druhých. Jednoduchšia alternatíva je však ukazovanie prstom. Na pobehlice, ktoré chodia na potraty. Na buzerantov, ktorí nenapĺňajú podstatu manželstva. Na dopletených ľudí, ktorí sa cítia ako opačné pohlavie. Lebo najjednoduchší spôsob ako odpútať pozornosť od svojich chýb je upriamiť ju na chyby iných.

Ako deti sme vyrastali v Bratislave a chodili sme do školy aj s deťmi komunálnych politikov z KDH. A zrazu sme boli svedkami, ako sa ich rodiny sťahovali do veľkých bytov v centre mesta a ako politici rozdeľovali byty medzi svojich kamarátov. Rodinkárstvo KDH v Bratislave fungovalo na rôznych úrovniach, my sme časť z toho videli v priamom prenose.

TROŠKA TROSKA: Inakosť je pre spoločnosť prijateľná, pokiaľ ju nie je vidieť

Moji rodičia požičali peniaze rodinným známym na bývanie, avšak zrazu títo známi prišli k nehnuteľnosti na lukratívnej adrese. Mama v tom čase pracovala na magistráte, pričom na prevod nehnuteľnosti ju upozornila kolegyňa a tak známu konfrontovala. Ona ju odbila slovami: „Prosím ťa, nestaraj sa do toho.“

Vtedy skončilo aj ich kamarátstvo. Celá rodina však volila KDH naďalej, lebo strana pre nich predstavovala isté hodnoty.

Dnes už je „kresťanský politik“ vyprázdneným pojmom.

Kresťanský politik už nemusí byť z KDH. Zrazu sa kresťanskými hodnotami oháňajú všetci. Aj Boris Kollár, Tomáš Taraba alebo Milan Uhrík. Čo ich na to kvalifikuje? Asi homofóbia. Alebo politika, ktorá nič nerieši, iba ukazuje prstom.

Najbizarnejšie na tom je, že nikto z cirkvi sa neohradí voči politikom, ktorí používajú kresťanskú nálepku a predvolebným kalkulom vyprázdňujú význam náboženstva. Jediným problémom pre biskupov ostáva LGBTI+ a potraty.

V tomto sú čerešničkou na torte predvolebné aktivity Mariána Kuffu, ktorý chváli Borisa Kollára, Andreja Danka a Roberta Fica, že chránia Slovensko pred nástrahami gender ideológie. Lebo tá podľa neho spôsobí genocídu národa.

Neviem, či Marián Kuffa absolvoval návštevu v bežnej slovenskej nemocnici. Asi nie. Lebo to by si všimol reálnu hrozbu a tou je stav slovenského zdravotníctva. Aj keď idem s bežným úkonom k lekárovi, zakaždým je to pre mňa trauma a neskutočná frustrácia. Nechcem si ani len predstaviť, čo zažívajú ľudia s vážnejšími zdravotnými komplikáciami. Vlastne viem. Jeden z nich bol aj môj otec, ktorý chodil po lekároch a nevedeli zistiť, prečo si necíti nohy. Prehadzovali si ho medzi sebou, preto  sa prišlo neskoro na trombózu v nohe, ktorá ho v konečnom dôsledku zabila. Alebo ho zabila moja sexuálna orientácia, to je tiež možnosť.

TROŠKA TROSKA: Zvolí si Slovensko domáce násilie?

Rovnako za pokles pôrodnosti nemôžu LGBTI+ ľudia. Za pokles pôrodnosti môže v prvom rade kapitalizmus. Kto by chcel mať v dnešnej dobe dieťa z racionálnych dôvodov, keď si prepočíta financie? Ja sa vlastne ani nečudujem komunálnym politikom z KDH, že kšeftovali v Bratislave. Potrebovali si zabezpečiť bývanie a takto našli jednoduchú skratku oproti splácaniu hypotéky. Lebo uživiť rodinu v týchto podmienkach je ťažké. A možno mám v tomto šťastie, že som gej a nepociťujem tento tlak.

Bohu vďaka!

Týmto by som veľmi nerád hádzal všetkých katolíkov do jedného vreca. Ja sa nachádzam momentálne vo fáze, keď v sebe pátram, čo pre mňa znamená viera a viem, že cirkev mi neponúka riešenie. Avšak stále dúfam, že mám v sebe istý morálny kompas, ktorý sa ozve, keď sa deje isté neprávo. Napríklad, keď niekoho šikanujú. A neviem, či si katolícke elity všimli, že už nie sú v pozícii utláčaných. V mnohých prípadoch sa dostali do polohy agresora, ktorý šikanuje ľudí s iným pohľadom na svet. Krajšie pomenovanie na šikanu je výhrada vo svedomí, keď sa niekto môže vďaka viere povyšovať nad druhých ľudí.

Rovnaké pocity ako pri Milanovi Majerskem som mal aj pri Romane Schlesinger, keď urážala kresťanov. Snažím sa pochopiť svoju rodinu aj cez psychológa, ktorý mi povedal zásadnú vec. Nábožnosť je vrodená. Nie je to konkrétna viera v konkrétneho Boha, niektorí ľudia sa narodia s tým, že kontrolu nad životom prisudzujú vyššiemu princípu. U nás v rodine je táto vlastnosť u niektorých členov dominantná. Je to niečo, čo si človek nevyberie. Rovnako ako sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu. Človek má však na výber v tom, či sa bude správať ako kretén. To nepovedal môj psychológ. To som povedal ja.

Celé kresťanstvo je do veľkej miery založené na pocite utláčania. Preto dôležitú kapitolu v jeho mytológii hrajú mučeníci, ktorí zomreli kvôli svojmu presvedčeniu. Kedy však zomrel posledný mučeník na Slovensku? Čo ak by Juraj a Matúš boli zastrelení kvôli náboženskému presvedčeniu? Oplakávali by ich katolíci ako novodobých mučeníkov?

Psychológovi síce platím 60 € za sedenie, ale na žiadnu z diagnóz som sa ho nepýtal. Zatiaľ si to nechávam v rovine nepotvrdenej možnosti. Lebo nevedomosť je niekedy požehnaním.

Väčšina mojich kamarátov tiež chodí na terapiu. Aspoň máme tému ku káve. Riešime, na čo sme prišli u psychológa a ako veľmi sme poškodení.

Celkovo patrím ku generácii, ktorá začala riešiť duševné zdravie. Niekedy rozmýšľam, či nezachádzam až do kontraproduktívnej roviny. Zatiaľ čo moji rodičia psychoterapiu odmietali, aby ich nemali za bláznov, ja neustále hľadám príčinu, čo je so mnou zle.

Najnovší hot topic je takzvaný „impostor syndrome“. Nie je to diagnóza, je to psychický jav. Majú ho ľudia okolo mňa. Aj ja, pochopiteľne.

Prejavuje sa nedostatočným prežívaním úspechu a prílišnými pocitmi neúspechu. V skratke, ľudia cítia nadmernú zodpovednosť za svoje neúspechy, ale úspechy považujú za náhodu.

TROŠKA TROSKA: Inakosť je pre spoločnosť prijateľná, pokiaľ ju nie je vidieť

Príčiny bývajú rôzne, môžu za to faktory ako výchova, spoločnosť alebo príslušnosť k menšinám. Ja som vyrastal v rodine, kde sa nechválilo, iba kritizovalo. Teraz v dospelosti sa to u mňa prejavuje neustálou panikou zo zlyhania. Naučil som sa vnímať chyby, ale neviem, ako si mám predstaviť úspech. Ak sa náhodou dostaví úspech, som sklamaný, lebo som si ho predstavoval inak. A dodnes vlastne neviem, ako si mám úspech predstavovať.

Keď sa púšťam do nového projektu, v hlave si prehrávam katastrofické scenáre a trvá mi extrémne dlho, kým sa pustím do práce, lebo bývam zamrznutý z paniky. Áno, aj prokrastinácia býva niekedy súčasťou procesu, ale mňa rozhýbe až nabalený strach zo zlyhania.

A ak náhodou dostanem spätnú väzbu, tak sa vlastne zaujímam o to, čo som urobil zle a pochvalu vôbec nepočujem.

Keď sa spätne pozriem na svoj život, tak som zažil rôzne úspechy, ale nikdy som ich neprežíval. Iba som sa hnal za úspechmi, aby som sa uisťoval, že nie som chodiace zlyhanie. Spätne to pre mňa nič neznamenalo, lebo po chvíľke pocitu naplnenia som si kládol otázku: Čo ešte musím dokázať, aby som sa konečne cítil dostatočne?

Impostor syndrome v preklade znamená syndróm podvodníka. A tak by sa dal zjednodušene nazvať pocit, ktorý tento jav spôsobuje. Ľudia sa cítia ako podvodníci a žijú v strachu, že budú odhalení.

Vo svojom okolí mám viacero ľudí, ktorých prácu obdivujem a pri bližšom kontakte zisťujem, že aj oni sú neistí a neustále opakujú, že vlastne nevedia, čo robia.  Aj keď získali rôzne ocenenia, tak deklarujú, že netušia, ako sa im to podarilo. Podľa všetkého to dosiahli cez svoje schopnosti, ktorým neveria.

TROŠKA TROSKA: Zvolí si Slovensko domáce násilie?

Možno to na prvý pohľad vyzerá ako škodoradosť, keď ma motivujú ľudia, ktorí sa trápia. V skutočnosti mi to však dáva pocit, že v tomto nie som sám.

Pocit nedostatočnosti mávam väčšinou zo sociálnych sietí, kde ľudia prezentujú svoj bezproblémový život. Na jednu stranu opovrhujem svetom influencerov, avšak tiež si hovorím: No ako im je dobre.

Aj keď som presýtený témou duševného zdravia, stále je to vo všeobecnosti tabu a z toho dôvodu sa môže zdať, že úspech je hladký proces pre vybraných ľudí. Úspešní ľudia často používajú formulku, že na začiatku to bolo ťažké. Ale nikto bližšie nešpecifikuje, čo vlastne znamená „ťažké“. Pri rozbiehaní biznisu je bežné, že sa ľudia dostanú na finančné dno, s ktorým prichádzajú psychické problémy. Ale o týchto pocitoch sa na verejnosti nerozpráva.

Extrémom je prezentácia instantného úspechu. Je to všeobecný trend u finančných poradcov a pyramídových schém, kedy si ľudia vymývajú mozog formulkami, že najprv treba uveriť vo vlastný úspech a potom príde. A tak sa niektorí ľudia pod vplyvom sektárskych metód zadlžujú a prezentujú sa luxusným životným štýlom, aby oklamali ďalších ľudí.

A v konečnom dôsledku sa Slovensko ocitlo vo vážnej spoločenskej kríze, lebo Igor Matovič uveril vo svoje superschopnosti viesť štát. Tak kto je tu vlastne podvodník?

Časom som pochopil, že pocitov nedostatočnosti sa pravdepodobne nezbavím. Viem ich len transformovať do niečoho iného ako sebapoškodzovania. Rovnako som pochopil, že sa nedočkám uznania od svojej mamy.

Už som dospel do štádia, že jej nehovorím o práci a tvorbe, lebo by sa to nestretlo s pochopením. Vlastne som rád, keď to unikne jej pozornosti. Niekedy jej moje články pošle vzdialená rodina s pohoršeným listom od kňaza, ale to už je riziko povolania.

Preto ma prekvapilo, keď sa rozhodla ísť do divadla na našu hru Cukrová vata. Od začiatku som tušil, že to nie je dobrý nápad, ale mal som v sebe nádej, že ju možno niečo osloví. Áno, možno som to vôbec neodhadol. Lebo v hre zaznievajú aj repliky, že gejovia sú vrcholom evolúcie a v závere je javisko zahádzané vibrátormi, ale... Uznanie od rodiča je jednou zo základných potrieb každého z nás. A v ten večer všetci tlieskali. Až na jednu osobu.

„A čo ste čakali?“ smial sa môj psychológ, keď som mu hovoril o tejto skúsenosti. No neviem, čo som čakal. Asi zázrak.

Ale inak sa veci hýbu k lepšiemu. Síce nemám potvrdené domnelé diagnózy, ale vďaka terapii začínam lepšie rozumieť, čo sa deje v mojom vnútri. Keby som bol vyrovnaný človek s úspešným životom, nemal by som potrebu tvoriť. Pohoršené reakcie mojich rodičov vyvolali protireakciu. Kedysi to boli sebadeštrukčné sklony, teraz sa to pretavilo do tvorby, ktorá u niektorých ľudí spôsobuje všeobecné pohoršenie. A to ma na tom baví.

Aj keď pred každým procesom chytám paniku, začínam si postupne uvedomovať svoju hodnotu. Keď sa psychológ zabával na mojich historkách, tak som si v duchu hovoril: Normálne za toto ľudia platia vstupné.

S týmto typov rozhovorov sa stretávam obzvlášť v pracovnej oblasti. Vhodné témy na rozhovor sú neutrálne ako počasie, dovolenkové destinácie, iPhone a všeobecné elektrospotrebiče do kuchyne. Ale keď debaty prešli do osobnej roviny, väčšinou sa cenzurujem.

Aj keď svoju sexuálnu orientáciu netajím, pri niektorých ľuďoch nezachádzam do detailov a používam všeobecný plurál bez toho, aby som ozrejmil, že mám frajera.

Vyznieva to asi takto: „Teraz ideme na dovolenku na Sicíliu.“

Bližšie nešpecifikujem, s kým idem na dovolenku a druhá strana sa radšej ani nepýta.

TROŠKA TROSKA: Potrebuje Bratislava Pride?

O autocenzúre viem hovoriť hlavne z osobnej skúsenosti, ale myslím si, že tento jav sa dá aplikovať aj do širšieho kontextu. Teplí ľudia sú v rámci našej spoločnosti málo viditeľní, ale teplé osobné životy sú vyslovene neviditeľné.

Táto neviditeľnosť primárne vychádza zo strachu prejaviť sa. Pre mňa je adrenalín držať sa za ruky s frajerom na verejnosti. Neskrývame sa, ale akonáhle ho chytím na ulici za ruku, tak v hlave mi hrá otázka: Nezaútočí niekto na nás?

Strach však nie je iba o fyzickom pocite bezpečia, je to aj strach z predsudkov. Lebo inakosť sa stále vníma ako prejav slabosti. Toto nie je iba nastavenie väčšinovej spoločnosti, ale aj queer ľudia často trpia pocitom menejcennosti, ktorí si následne kompenzujú.

Výskumy zo zahraničia hovoria o tom, že gejovia sú viac zameraní na výkony v práci ako heterosexuáli. Dáva to istú logiku aj vzhľadom na rodinné nastavenie, ktoré dáva viac priestoru pre kariéru. Zároveň je tu však potreba dokázať si vlastnú hodnotu, ktorá sa v kapitalizme spája s kariérou a peniazmi. A práve pracovné úspechy sa potom ukazujú ako cesta k uznaniu od spoločnosti.

Počas pracovných skúseností som si zažil gejov na riadiacich pozíciách. Svoju orientáciu netajili, ale osobný život bol z ich strany tabu. Respektíve, bol predmetom dohadov a klebiet.

Samozrejme, je to otázka profesionality. Prečo by mal niekto riešiť svoj osobný život na pracovisku? Lenže je tu určitý dvojaký meter v porovnaní s heterosexuálmi, ktorí v konverzáciách riešia rodinu, deti, partnerov, zásnuby, svadby, spoločné hypotéky a jediné tabu sú partnerské problémy. Zatiaľ čo teplé vzťahy sú tabu vo všeobecnosti.

TROŠKA TROSKA: Zvolí si Slovensko domáce násilie?

Na teplé vzťahy sa môžeme pozrieť aj cez optiku médií. Na Slovensku sa ako prvé lastovičky začínajú objavovať gejovia a lesby v televízii. Ale táto prezentácia má skôr zábavnú funkciu alebo účel šokovať.

Väčšina queer celebrít sa prezentuje konzervatívne, šokujú jedine oblečením. Queer ľudia sú najprijateľnejší, keď navonok pôsobia čo najmenej queer. Do istej miery musia vytvárať ilúziu, že nevyčnievajú z väčšiny, aby si získali rešpekt a chodia po špičkách okolo heterosexuálnej väčšiny, aby ich nedostali do diskomfortu. A tým len podporujú rétoriku, že isté veci patria len za zatvorené dvere.

Aj ja to mám v hlave nastavené tak, že neprejavovať sa je vlastne prejavom slušnosti. S frajerom si pred niektorými členmi našich rodín neprejavujeme náklonnosť. Dokonca raz nás frajerova rodina poprosila, aby sme sa držali od seba ďalej na rodinnej oslave, aby to nevideli deti. A my sme to rešpektovali. Možno to niekto považuje za slušnosť. Ale v skutočnosti sa obmedzujeme pred ľuďmi, ktorí sa v tomto ohľade obmedzovať nemuseli.

Prečo je to vlastne problém? Však súkromie je niečo, čo si treba strážiť.

Homofóbne nálady vznikajú z neznalosti. Väčšina našej spoločnosti ani len netuší, ako teplé vzťahy vyzerajú a predstavujú si najextrémnejšiu verziu s reťazami a latexovými outfitmi. To nepovažujem za niečo zlé, avšak celkový obraz vzťahov a sexuality je omnoho pestrejší. A tieto stereotypy v hlave väčšiny vzniká mlčaním queer komunity.

Najväčším problémom je potom reprezentácia LGBTI+ ľudí vo veciach verejných. Pozrime sa na septembrové voľby. Zo všetkých kandidátov do parlamentu vnímam ako otvorene queer iba Luciu Plavákovú. A aj ona sa prezentuje konzervatívnym rodinným životom, v ktorom vychováva dcéru s partnerkou. Toto však nie je bežná realita LGBTI+ ľudí na Slovensku.

TROŠKA TROSKA: V lete si počkám na zázrak

Samozrejme, na kandidátkach sa okrem Lucie Plavákovej nájdu aj ďalší gejovia a lesby. Avšak tí svoje súkromné životy navonok neprezentujú. Možno to považujú za súkromnú vec. Možno sa boja, že by stratili rešpekt. Možno hrajú hru s voličmi. A možno je to iba prejav slovenskej predposratosti.

Tu je potom namieste otázka, ako chcú títo ľudia presadzovať odvážne riešenia, keď nemajú dosť odvahy postaviť sa voči predsudkom a nehanbiť sa za to, kým sú. Bohužiaľ, slovenská politika je o vytváraní falošného obrazu, keďže väčšina politikov sa hrá na vzorných kresťanov.

Asi je naivné očakávať zásadnú zmenu od politikov. Lebo oni sú v konečnom dôsledku obrazom našej spoločnosti. A tá sa evidentne nikam nepohla.

S registrovanými partnerstvami a ďalšími právami pre LGBTI+ ľudí to vyzerá ako beh na dlhé trate. Ale väčšina môže spraviť niečo už dnes pre lepší život queer ľudí a to je ich akceptácia. Dajte im pocítiť, že ich vnímate aj s ich osobnými životmi. Asi to nebude mať dopad na legislatívu, ale môže to prispieť k znesiteľnejším zdvorilostným konverzáciám.

Klub obklopovalo rozkopané stavenisko, na ktorom developeri plánovali veľkolepé vízie pre Bratislavu. Aby som sa dostal na párty, musel som prejsť tmavou uličkou.

Raz sa mi stalo, že som s kamarátmi z Prahy odchádzal uličkou. Z opačnej strany prechádzal taxík a taxikár cítil potrebu na nás zakričať: „Buzeranti!“

V podnapitom stave som po ňom začal hulákať naspäť, že vďaka buzerantom si v tú noc dobre zarobí. Kamaráti z Prahy ostali v šoku a okomentovali to: „To jako vážně? V hlavním městě?“

TROŠKA TROSKA: Zvolí si Slovensko domáce násilie?

Bratislava sa za 10 rokov značne zmenila. Zo staveniska je už Bratislavský downtown a osobne som sa za tie roky s homofóbiou od taxikárov nestretol. Za hádkami o buzerantoch musím teraz cestovať do Považskej Bystrice.

Zmenil sa aj Pride. Minulý rok sa prvýkrát uskutočnil bez bezpečnostnej prehliadky na vstupe. Zrazu som sa cítil bezpečne. Však čo by sa mohlo stať?

Útok na Tepláreň zmenil všetko. Mesto vo mne vyvolávalo úzkosti, bál som sa chodiť ulicami a vo verejnej doprave som si preventívne sadal čo najbližšie k šoférovi, keby sa náhodou niečo zomlelo. Na Pride som sa tešil, ale moje podvedomie si prehrávalo katastrofické scenáre. Zároveň pre mňa bolo dôležité vyjsť do ulíc, aby sme sa nemuseli vrátiť do pivníc.

V minulosti niektoré celebrity vnímali účasť na Pride ako kariérnu hrozbu. Aj dnes si radikálne kresťanské organizácie robia zoznamy neželaných osobností a vytvárajú tlak na ich bojkot.  V minulosti si to zažila Judita Hansman, ktorá sa následne stratila z televíznych obrazoviek, po minuloročnom Pride pribudla na zoznam nebezpečných liberálov aj Veronika Ostrihoňová.

Pride nenesie len tradíciu pochodov cez mesto, ale je aj o odvahe ľudí, ktorí sa nehanbili za svoj názor a podporili queer komunitu napriek vyhrážkam.

TROŠKA TROSKA: V lete si počkám na zázrak

Na Slovensku sme si zažili rôzne kauzy, ktoré šokovali verejnosť, vyhnali ľudí do ulíc a následne zhasli bez toho, aby sa niečo zásadné zmenilo. Podobne by sa dala vnímať atmosféra v spoločnosti aj po teroristickom útoku na Tepláreň, ktorého obeťami boli Juraj Vankulič a Matúš Horváth. Avšak osobne nemám pocit, že by sme ako komunita rezignovali. Síce ľudia nepochodujú v uliciach, ale hnev na nespravodlivosť sa pretransformoval na kultúrnu revolúciu. Umenie je totiž spôsob protestu, ktorý aktérov nabije cez divácku odozvu.

Tepláreň na Pohode dala dôstojný stage pre queer umelcov, ktorí boli doteraz v undergrounde. A zároveň divácky záujem o Tepláreň ukázal, že queer umelci majú plnohodnotné miesto v kultúre a nie je to iba gesto z ľútosti.

V podobnom duchu som vnímal aj sprievodné podujatia Pridu, ktoré priniesli intenzívny program po Bratislave. Osobne mi padla sánka z Vojtíka na QueerTime. Keď explodoval internet s Detvianskym snom, ozvali sa aj hlasy, že Vojtík iba vydal song v správnom čase na správnom mieste. Pre mňa je Vojtík univerzálny talent a keď som videl jeho alter ego Kassandru Bibach, tak som nechápal z toho, čo všetko ešte dokáže. Jeho drag show mala humor, nadsázku, živelnosť a ešte aj živý spev. A keď Kassandra Bibach začala hádzať plastové fľaše do obecenstva, pochopil som, že Vojtík je jednoducho národný poklad.

Bolo mi veľkou cťou, že na Srdcových záležitostiach premiérovala ako performerka Charlotte Srnčík. Jej vystúpenie bolo bez pátosu a citového vydie­rania, Charlotte zatancovala na El Tango de Roxanne z filmu Moulin Rouge a nechala ľudí v nemom úžase. Charlotte zo seba nerobila obeť, jednoducho dala tancom statement o svojej ženskosti.
V Alchymistovi sme pred show mali technickú skúšku. Keď spieval Jakub Pružinský, do podniku vliezli zahraniční turisti a chceli si kúpiť lístky. Bohužiaľ, na daný večer sme mali beznádejne vypredané.

TROŠKA TROSKA: Stáva sa z kresťanstva na Slovensku hra na telefón?

Aj tento zážitok ma utvrdil v tom, že Bratislava potrebuje Pride na rozvoj mesta. V svetových metropolách je Pride bežnou súčasťou turistického ruchu, vytvára nové biznis príležitosti, láka turistov a zatraktívňuje mestá. Nie je to iba o teplej bubline. Mestá, ktoré nie sú bezpečné pre LGBTI+ ľudí, vzbudzujú všeobecné obavy u turistov bez ohľadu na sexuálnu orientáciu. Aký turistický potenciál majú pochody radikálov? Jedine ako ukážka mentálneho skanzenu zo stredoveku.

LGBTI+ a liberálna hrozba budú témami septembrových volieb. Avšak tieto „hrozby“ ostávajú v teoretickej rovine. Mali sme tu silne konzervatívnu koalíciu, ktorá zanechala extrémne škody v krajine a v spoločnosti. Politici opäť žiadajú o druhú šancu s tým, ako keby došlo k závratnej zmene v kompetentnosti a z ničoho nič zistili, ako sa riadi štát. Niekedy si želám, aby sa spoločnosť začala správať racionálne a nie emotívne. Z európskych krajín sú k dispozícii dáta a výskumy, ako queer ľudia fungujú v manželstve alebo aj ako rodičia a ako tieto inštitúcie majú dopad na spoločnosť. Avšak odborné argumenty u nás nefungujú, lebo nech si celá Európa robí, čo chce, my na Slovensku vieme najlepšie, ako si skomplikovať život.

Žijeme v chudobnej krajine s nízkymi platmi a drahými potravinami. Najšikovnejší ľudia od nás odchádzajú, lebo sa tu nevedia uplatniť. Prioritou pre konzervatívcov je plodenie detí, ale ako to pomôže krajine, ktorá vyháňa preč občanov, ktorí by mali prínos pre spoločnosť? Ak sa chceme posunúť z montážnej linky s lacnou pracovnou silou na vyspelejšiu ekonomiku, potrebujeme sa posunúť aj mentálne. A v tomto smere by sme si mohli brať príklad z vyspelejších krajín, kde sú práva pre LGBTI+ ľudí samozrejmosťou.

So Slovenskom to však väčšinou vyzerá tak, že krajina spraví jeden krok dopredu, následne spanikári a spraví dva kroky naspäť. Súčasná politická kampaň nastoľuje dôležité otázky, či chceme ísť dopredu, alebo dozadu. Po útoku na Zámockej sa žiadala reflexia, ako sa spoločnosť postaví k LGBTI+ otázke. Politici pri moci sa k útoku postavili tak, že vycítili politický kapitál v kopaní do zranenej menšiny. Avšak najnovšie sa po kauze Borisa Kollára otvára otázka: Toleruje naša spoločnosť domáce násilie?

TROŠKA TROSKA: V lete si počkám na zázrak

Boris Kollár je schyzofrenický typ politika, ktorého deklarované hodnoty sú v rozpore s jeho správaním. Na jednu stranu sa profiluje ako politik brániaci kresťanské tradície, zároveň je však najznámejší vyznávač mnohoženstva na Slovensku. K jeho nedotknuteľnej pozícii mu pomohli aj vtedajší koaliční partneri, ktorí hlasno deklarovali kresťanské hodnoty a pri otázke ohľadom promiskuity Borisa Kollára radšej mlčali. Medzi nimi bola aj Anna Záborská, ktorá by chcela mať pod kontrolou reprodukčné orgány Sloveniek, ale reprodukciu Borisa Kollára považovala za súkromnú záležitosť.

Ak niekto strieda partnerky, je to jeho osobná vec. Ak sa však takýto človek tituluje za ochrancu konzervatívnych hodnôt, je klamár. Avšak teraz sa otvára ešte vážnejšia téma. Je v poriadku, ak druhý najvyšší ústavný činiteľ zbije ženu? Boris Kollár na otázky ohľadom incidentu odpovedal, že ho Barbora Richterová vyprovokovala a spravil by to znovu, lebo život jeho syna bol v ohrození. Barbora Richterová zase tvrdí, že Boris Kollár klame. Každý má svoju verziu. Ak však táto kauza prehrmí bez následkov, môže to znamenať nebezpečný precedens. Agresori pri domácom násilí často necítia vinu, lebo sa považujú za obete, ktoré boli vyprovokované druhou stranou. Rétorika Borisa Kollára validuje takéto správanie, keď si žena podľa jeho slov zaslúžila bitku. Rovnako to znižuje všeobecnú dôveru v riešení prípadov domáceho násilia, keď sa ženy boja vypovedať, aby neboli označené za klamárky.

TROŠKA TROSKA: Stáva sa z kresťanstva na Slovensku hra na telefón?

Kto má však v celej kauze jasno, je bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský, ktorý plánuje s Borisom Kollárom odhaliť súsošie Cyrila, Metoda a Gorazda na Bratislavskom hrade. V tomto prípade sa cirkev ukazuje ako inštitúcia, ktorá potrebuje udržiavať pri živote skanzen stredovekých hodnôt, ale zlyháva v reflexii dnešnej doby. Súsošie svätcov totiž iba prispieva k vytváraniu vyprázdnených symbolov minulosti. Pred hradom si SMER postavil Svätopluka, teraz Boris Kollár v rámci predvolebnej kampane odhalí sochu vierozvestcov a pritom nikto z týchto politikov nespravil zásadný krok k funkčnému školstvu, ktoré by vzdelávalo o histórii národa a hlbšiemu pochopeniu historického kontextu nepriateľstva Svätopluka a vierozvestcov.

V súčasnej situácii cirkev bije na poplach pred LGBT nástrahami voči tradičnej rodine. Na Slovensku je však tradičná rodina ohrozená zvnútra, pričom jednou z nástrah je aj domáce násilie. Pred hriechmi väčšiny a jej obeťami však cirkev ostáva slepá.

Keď vypukla kauza zbitej influencerky Rachel, televízia Markíza okamžite prerušila spoluprácu s Tomym Kottym kvôli škodám na reputácii. Televízia si v momente uvedomila, aký dopad by mal násilník na televíznych obrazovkách. V prípade Borisa Kollára na čele parlamentu môžu byť škody ešte väčšie, lebo sa nejedná iba o divákov Farmy, ale o celú spoločnosť. Vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera spôsobili hlboké škody na dôvere občanov voči inštitúciám, taktiež Kollárove pôsobenie hovorí o arogancii moci voči slabším.

Na jeseň si budú ľudia voliť nových poslancov do verejnej služby. Preto je načase hodnotiť nielen deklarácie politikov, ale aj ich skutky. A voličky a voliči Borisa Kollára by si mali uvedomiť, že očakávajú zmenu k lepšiemu od človeka, ktorý nemá základnú úctu ani voči matke svojich detí.

Celý život pracovala v mäsiarstve, prišla pandémia, potom kríza a mäsiarstvo nakoniec skrachovalo. A keď ju vyhodili z práce, na ďalší deň dostala ponuku do obchodu s kúpeľnými oblátkami. Proste zázrak.

Neviem povedať, čo robí zázrak zázrakom. Predsa len zamestnanie v obchode s kúpeľnými oblátkami je neporovnateľné s biblickými zázrakmi, ako bolo roztvorenie Červeného mora alebo premena vody na víno. Ale pani v obchode nebola náročná.

Zázraky sú subjektívna záležitosť. A je to v princípe niečo nečakané, čo príde v čase núdze.

TROŠKA TROSKA: Stáva sa z kresťanstva na Slovensku hra na telefón?

Dnešná doba nepraje zázrakom. Istoty sú spoločenskou požiadavkou, zároveň zabíjajú čaro nečakaného. Nie sú to iba Ficove istoty, ale stačí si otvoriť mobilný telefón a pomocou aplikácií si zaistiť predvídateľný život.

Môj mobilný telefón mi hovorí všetko. Cestovné poriadky mi naplánujú cestu, aplikácia o počasí ma varuje pred dažďom, Spotify mi navrhne hudbu podľa môjho vkusu, aplikácia na kvety mi pripomenie, aby som pohnojil orchideu. Najnovšie vraj Apple hodinky dokážu vyhodnotiť psychický stav.

Ale kde je moment prekvapenia? Však ja už sa ani nemusím pýtať známych, ako sa majú a čo majú nové, lebo všetko viem z ich sociálnych sietí. A oni vedia všetko o mne. Zdvorilostné debaty väčšinou pozostávajú z rekapitulácie instastories.

Ako internet predstavoval revolúciu v danej dobe, teraz sa game changerom stala umelá inteligencia. Mobilné telefóny zefektívnili naše životy, umelá inteligencia zefektívňuje kreatívne procesy. Činnosti, ktoré si vyžadovali týždne príprav, sú teraz vyriešené zopár klikmi. Práve umenie som považoval za zdroj zázrakov, kde v procese môže vzniknúť niečo nečakané. Teraz z hľadiska efektivity umelá inteligencia tieto procesy zabíja.

V Hollywoode prebiehajú debaty o využití umelej inteligencie pri písaní scenárov. Tie sa píšu podľa šablóny na 5 dejstiev s presnými momentmi, kedy má prísť dejový zvrat, aby divák ostal v napätí. A ak túto šablónu rýchlo a efektívne dokáže naplniť umelá inteligencia, ľudský vklad sa eliminuje iba na kontrolu a prepis výstupov.

TROŠKA TROSKA: O koncepte spomalenia a depresii z daňového priznania

Teraz nechcem byť puritán, ktorý považuje umelú inteligenciu za cestu do pekiel. Avšak umelá inteligencia zo svojej povahy prehodnocuje veci z minulosti a preto nevie vymyslieť niečo, čo tu ešte nebolo. Priestor na inováciu je teda jedine v rámci  zadania. Avšak neviem, či by som chcel sledovať v televízii niečo, čo bolo vygenerované umelou inteligenciou. Aj keď je pravda, že na Slovensku sa najúspešnejšie filmy točia podľa evitoviek, takže v tomto prípade by umelá inteligencia predstavovala kvalitatívny posun.

Takže existuje vôbec priestor na zázraky? Pre moju kariéru boli podstatné sociálne siete, pričom som skúšal všetky inovácie v tomto smere. Ale dospel som do momentu, keď ma internet prestal baviť, pretože ma zahlcuje predvídateľný obsah, ktorý sa mi nechce filtrovať.

Dostal som sa do bodu, keď sa viac orientujem na offline a baví ma pracovať so živým publikum. Práve divadlo mi príde ako miesto, kde je priestor na zázraky, lebo je nepredvídateľné.

Práve vďaka divadlu si zažívam momenty, ktoré sa blížia zázrakom. Napríklad, keď sme vystupovali v kostole Klarisiek a celá show dostala vďaka priestoru nádych niečoho božského. Alebo keď cítim živelnú energiu z publika, tak si hovorím, že toto mi mobilný telefón nesprostredkuje.

Už dlhšie sa snažím žiť viac offlinovo. Preto som si kúpil Nokiu 105. Stála 22 €, nemá dotykový displej, má tlačidlá, ktoré musím stláčať viackrát, kým sa dostanem k správnemu písmenu. Dá sa z nej volať, posielať správy a hrať sa háďa. A to je asi tak všetko.

TROŠKA TROSKA: O koncepte spomalenia a depresii z daňového priznania

Počas bežných dní používam iPhone, ale niekedy prehodím SIM kartu do Nokie, nech nemám nutkanie pozerať do mobilu. Takto si ako prioritu nastavujem vnímanie. Najťažší krok je odhodlať sa vymeniť SIMku, lebo bez iPhonu strácam pocit kontroly. Neviem, ako pôjde spoj. Neviem, aké bude počasie. Neviem, či niečo nezmeškám. A tiež sa neviem podeliť s ostatnými ľuďmi o priebeh dňa.

Čo mi potom ostáva? Musím si daný deň užiť pre seba a viac vnímať veci. Vrátane cestovného poriadku na zastávke.

Offlinový telefón mi pomáha aj pri tvorbe. Učím sa teraz chodiť do mesta s Nokiou a písať do zápisníku v študovni knižnice. A keď nemám iné podnety, konečne môžem robiť to, čo som mal v pláne. Čiže sústredene písať. A niekedy som sám prekvapený, čo som napísal.

Ďalší level offlinu teraz plánujem na júl. Divadlo Pôtoň organizuje 4-dňové putovanie za umeleckými dielami a divadlom. Celkovo prejdem cca 70 kilometrov a budem spať v stane. A práve toto mi príde ako únik mimo systému, kde môžem zažiť niečo nečakané. Čiže zázrak? Ktovie, čo by na to povedala pani z obchodu s kúpeľnými oblátkami.

A podobne to je aj s kresťanstvom na Slovensku. Na začiatku Ježiš povedal o láske k blížnemu a niektorí katolíci to pochopili ako: „Zastavme LGBT!“

Samozrejme, kontext je komplikovanejší. Biblia je kolektívne dielo od rôznych autorov z rôznych časov. Starý zákon reflektuje pohľad národa bojujúceho o prežitie. Preto aj pravidlá smerovali k zvýšeniu reprodukcie, k čomu homosexualita znamenala prekážku. Nebol to však iba análny sex, ktorý Biblia zakazovala, za nečisté sa považovala aj konzumácia kôrovcov, zajacov a bravčového. A zároveň je reč o mimoriadne krutej a reštriktívnej kultúre, ktorá kameňovala neverné ženy za mestom.

Keď sa pozrieme na súčasné Slovensko, podľa Biblie tu už nikto nežije. Väčšina Slovákov sa síce hlási ku kresťanstvu, ale do kostola ich chodí už menej. Predmanželský sex je bežnou záležitosťou, viac ako 44 % ľudí žije v slobodnom stave, za rok 2021 sa na Slovensku rozviedlo cez 8 000 ľudí, čo je skoro tretina z počtu sobášov za daný rok. Keď sa pozrieme na stav spoločnosti, sme kresťanská krajina iba deklaráciou, nie správaním. A bohužiaľ, politici otáčajú diskusiu spôsobom, že byť kresťanom znamená byť homofóbom.

TROŠKA TROSKA: O koncepte spomalenia a depresii z daňového priznania

Dôvodom nie je, že by inakosť patrila medzi najzávažnejšie hriechy v Biblii. Je za tým jednoduchý kalkul. Queer ľudia sú menšina a tým pádom sa ľahšie na nich útočí. Keby sa konzervatívni politici pustili do hriechov väčšiny, narazili by na odpor. A preto získavajú potenciálne hlasy tým, že  vyvolávajú u voličov pocit nadradenosti. A ten predstavuje pýchu, jeden zo siedmych smrteľných hriechov.

Anna Záborská sa pri obmedzovaní potratov hlási ku kresťanstvu, potom pri zákone o rodných číslach argumentuje, že chce zaviesť poriadok v spoločnosti na základe vedeckého poznania. Podľa Záborskej je biológia jednoznačná a nemôžeme sa riadiť pocitmi.

Ale čo je viera v Boha?

Je vedecky podložená? Alebo je to tiež pocit? Tak prečo viera v Boha hrá úlohu v politike?

Pri rodovom nesúlade trans osoba musí prejsť pod odborný dohľad, ktorý posúdi, či sú pocity o nesúlade tela a rodu namieste.

Nemali by aj kresťanskí politici navštívniť odborníka na posúdenie, či sú ich pocity namieste? Alebo minimálne v súlade s kresťanstvom?

Problémom interpretácie Biblie je, že každý si v nej nájde to, čo hľadá. Keď je niekto obmedzený, nájde si pasáže, ktoré ho v obmedzenosti budú podporovať. Keď niekto hľadá v Biblii lásku, tiež ju tam nájde.

Osobne si myslím, že Ježiš bol liberál. Latinské slovo liber znamená sloboda a tú Ježiš predsa priniesol svojou smrťou. Zároveň počas svojho života bojoval proti bigotnosti.

TROŠKA TROSKA: Je zákon o rodnom čísle diskusiou o biológii? Alebo ďalšia šikana?

Voči farizejom sa vyjadril následovne: „Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť. Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi. Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus. Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Jedným z dôvodov, prečo ukrižovali Ježiša, bol dôvod, že sa nechcel púšťať do svetskej politiky. Tak prečo sa stále v slovenskej politike argumentuje kresťanstvom? Niektoré moslimské krajiny slúžia ako odstrašujúci príklad, ako to dopadne, keď náboženstvo preberie kontrolu nad politikou.

Niektorí slovenskí politici sú možno presvedčení o tom, že sa šikanou queer ľudí dostanú do neba. Ale čím sa líšia od džihádistov, ktorí za vraždami inovercov vidia spásu a 72 panien v raji?

V súčasnosti sa otvára otázka, čo to znamená byť katolíkom na Slovensku. Je náboženstvo prostriedkom k zdokonalovaniu seba? Alebo k stavu obmedzenosti? Možno je načase identifikovať, kto v predávaní posolstva prekrúca pôvodný význam.

Spomalenie som si interpretoval ako všeobecnú frázu, ktorú cool ľudia radi používajú, ale jej význam ostáva v rovine, ako keď si poviem: Mal by som schudnúť.

Chudnutie by si vyžadovalo zmenu životného štýlu, viac sa hýbať, menej jesť a to sa mi nechce. Pri pohľade na rastúce čísla na váhe si zopakujem: Mal by som schudnúť.

A to je vlastne všetko. A tak je to aj so spomalením.

TROŠKA TROSKA: Je zákon o rodnom čísle diskusiou o biológii? Alebo ďalšia šikana?

Pri nedávnej reflexii som si uvedomil, že predsa len som spomalil. A tá reflexia sa volá daňové priznanie. Keď som si porovnal zárobky za rok 2022 a 2021, tak mi vyšlo, že som zarobil o 40 % menej. V tom momente ma chytila vlna frustrácie, keď som si kládol otázku, čo je toto za život. A následne som si uvedomil, že tento život som si vybral, keď som sa rozhodol odísť z reklamnej agentúry.

Reklama sa síce tvári ako kreatívne prostredie, v skutočnosti je to pásová výroba konzumného gýču. Neoriginálneho, osvedčeného a funkčného, ktorého cieľom je motivovať k nákupu nadbytočných vecí. A tu som mal ako tvorivý človek problém.

Režisér David Lynch spomína na svoje maliarske obdobie s tým, že na jednu hodinu dobrého maľovania potreboval štyri hodiny neprerušovaného času. Už tento pomer v sebe zachováva pointu spomalenia, keď zdanlivo zbytočná činnosť pomáha dostať sa k podstate. A toto nie je iba problém reklamy, ale akejkoľvek tvorivej činnosti, ktorá sa snaží vtesnať do „efektívneho“ časového rámca.

Keď reflektujem rok mimo reklamnej agentúry, prídem si celkovo spomalený. Všetko mi dlho trvá, motám sa a činnosti, ktoré som mal kedysi vyriešené za 15 minút, mi zrazu trvajú hodiny. Z tohto stavu pravidelne chytám frustrácie, pretože v sebe mám zaužívanú predstavu o efektívnom a disciplinovanom fungovaní. A zrazu mám pocit, že nemám ťah na bránku.

Zároveň som za ten rok spoznal umelcov, ktorých úprimne obdivujem a veľa z nich funguje štýlom, že sú spomalení, veľa prokrastinujú a potom chytia vlnu, v rámci ktorej spravia kvantum práce.

Tento prístup je v kontexte uponáhľanej doby neželaný jav a stále je to tabu, lebo málokto sa chce prezentovať ako neproduktívny človek. Samozrejme, toto neplatí paušálne, sú aj disciplinovaní umelci. Ale celkovo sa v dnešnej dobe podceňuje význam pozerania sa do blba.

Zaujímavé však je, že napriek nižším príjmom som sa nedostal do mínusu. Jednak som sa naučil fungovať skromnejšie, ale niektoré náklady sa automaticky eliminovali.

TROŠKA TROSKA: Môžu hrať gejov iba gejovia?

Platí to pre kompulzívne nákupy, keď som chytil krízu z nezmyselnej práce a objednal som si oblečenie, aby som mal na chvíľu pocit zadosťučinenia. Teraz sa mi internetové obchody pripomínajú zľavami alebo bonusovým kreditom, ktorý mi čoskoro prepadne, ale... To už akosi nezaberá. 

Taktiež šetrím na psychoterapeutovi. Pred polrokom sme sa zhodli, že už som na tom lepšie a nepotrebujem pravidelné sedenia. Väčšinou som riešil prácu a odkedy som z práce odišiel, nemám moc čo riešiť. Teda okrem rodiny. Sedenie mám ďalší mesiac.

Samostatnou kapitolou je jedlo. Jednak na ňom výrazne šetrím, ale keď si to rozoberiem z konceptu spomalenia, dostal som priestor a čas vybudovať si vzťah k potravinám. Raňajky, obed a večera sa pre mňa stali istým rituálom, ktorého súčasťou je aj príprava jedla a následne jeho vychutnávanie.

Postupne sa učím variť a nakupujem potraviny tak, aby miera spracovania bola čo najmenšia. Má to finančný rozmer, ale tiež je za tým dopad na životné prostredie vzhľadom na prepravu, balenie, odpad a rozložiteľnosť. A samozrejme, v konečnom dôsledku je rozdiel aj v chuti.

TROŠKA TROSKA: Akú perspektívu má život na Slovensku?

Tento spôsob stravovania si vyžaduje veľa času, priestor na pokusy a omyly a zmenu myslenia. V konečnom dôsledku som tiež spomalený, keď chodím s nákupným košíkom po potravinách.

Nemyslím si, že by som mohol slúžiť ako vzor. Možno si len potrebujem rozobrať vlastné frustrácie, keď spoločenská hodnota človeka sa odvíja od výšky platu alebo počtu followerov. V oboch prípadoch mi klesajú čísla a sedenie u terapeuta mám až ďalší mesiac.

Zamýšľam sa nad významom spomalenia. U mňa je spomalenie dôsledkom, nebol to zámer. Čo by sa však stalo, keby sa ľudia rozhodli skutočne spomaliť? Dokázali by sa obmedziť, až by im to bolo nepríjemné? Vedeli by sa pozrieť na nižšiu sumu peňazí na účte? Neskolabovalo by hospodárstvo, keby si ľudia uvedomili zbytočné výdavky? Ako veľmi musíme spomaliť, aby sme neboli záťažou pre životné prostredie? Koniec koncov, pokles príjmu vo výške 40 percent je výrazný, ale nežijem ako asketický mních v jaskyni a nestravujem sa lesnými bobuľami. A možno práve preto ešte stále nechudnem.

Na colnici bola žena, ktorá komandovala každého človeka, ktorý k nej pristúpil.

„Okamžite si dajte tú šiltovku dole! Ste na pasovej kontrole!“

„To čo je za fotku? Tu sa vôbec nepodobáte!“

„Ukázala som vám, že môžete pristúpiť? Tak čo tu robíte, keď som vám nič také neukázala?“

Mal som z nej stres, lebo predošlé leto mi v batohu vytiekla Fanta rovno na pas. A colníčka si to v momente všimla. Začala pas ohýbať, či sa nerozpadne. Našťastie, vydržal.

Ale aj tak na mňa nakričala: „To s akým pasom cestujete? To je oficiálny dokument! To si choďte okamžite vymeniť, keď sa vrátite!“

Táto žena si užívala svoju pozíciu a moc, ktorú mala nad ľuďmi. Jej správanie by sa dalo nazvať šikanou.

Na pasových kontrolách mávam stres, lebo nikdy neviem, či neschytám debila, ktorý si potrebuje užiť ten moment, že rozhoduje o danom človeku.

Mávam stres na letisku, či ma neodvedú bokom a nebudú mi kontrolovať batožinu.

A tiež mám stres z policajtov, keď si pýtajú doklady.

TROŠKA TROSKA: Môžu hrať gejov iba gejovia?

No ale toto je nič oproti tomu, aký stres si musia zažívať trans ľudia, keď niekomu ukazujú svoje doklady pred právnou tranzíciou. Budú čeliť predsudkom? Budú za podozrivých? Budú postihovaní za svoju inakosť?

Určite sa medzi policajtmi a colníkmi nenachádzajú iba agresori, ale ak na nejakého natrafíte, ten si pozíciu moci nadmerne užije.

Z pozície moci pretláčajú zákon o rodnom čísle Anna Záborská a  Anna Andrejuvová. Síce argumentujú biológiou, avšak zákon je iba prejavom ich obmedzeného vnímania sveta.

Totiž už pri samotnej biológii nastáva problém s binárnym vnímaním sveta, v ktorom muži majú chromozóm XY a ženy XX. Toto nemusí platiť pri intersexuálnych jedincoch, ktorí sa v populácii vyskytujú podľa niektorých zdrojov na úrovni 1,7 %. V podobnom množstve sa v populácii vyskytujú ryšavé vlasy.

Intersex jedinci sa rodia so znakmi oboch pohlaví, pričom lekárska prax funguje spôsobom, že lekár po narodení prideľuje jedno pohlavie na základe anatómie tela a pohlavné znaky druhého pohlavia sa chirurgicky odstránia. V rámci modernej medicíny sa však skúma, aké následky majú takéto metódy na psychiku intersex ľudí. V súčasnosti prebiehajú debaty o tom, či sú tieto lekárske zásahy správne a oprávnené. Napríklad, v Nemecku si intersex ľudia môžu v občianskych preukazoch zvoliť možnosť „rôzne“ v kolónke pohlavie.

TROŠKA TROSKA: Akú perspektívu má život na Slovensku?

Ak chcú poslankyne diskutovať o pohlaví z pohľadu biológie, prečo sa nemôžu inšpirovať zákonmi v Nemecku? Lebo v tomto prípade ako vzor poslúžil Viktor Orbán a jeho populizmus.

Pritom genetika neovplyvňuje iba pohlavie a mnohé ženy si tiež pomáhajú plastickými operáciami, aby plnili očakávania spoločnosti na ženskosť. Niektoré si dávajú zväčšiť poprsie, iné si dávajú plniť pery a v konečnom dôsledku ani pani Záborská sa ako žena neprezentuje vo svojej skutočnej podobe, lebo si maľuje obočie.

Zámerom zákona je však vytvoriť určité memento pre trans ľudí, aby si pri pohľade na doklady uvedomili, že sú podľa štátu klamári.

Je to podobný prípad ako pri Ústave SR, ktorá definuje manželstvo ako zväzok muža a ženy. Toto je zakaždým facka pre homosexuálne páry, lebo to v ľudskej reči hovorí: Vy nikdy nebudete na našej úrovni.

Tieto snahy sú v konečnom dôsledku snahy vytvoriť dojem boja proti nepriateľovi, ktorý ohrozuje budúcnosť tradičných rodín. Je to len zastierací manéver, aby poslanci zakryli svoju neschopnosť. Anna Záborská sa profiluje ako ochranca života, pritom ona sama sedela v koalícii, ktorá nezvládla pandémiu a dostala Slovensko na 2. najhoršie miesto na svete v úmrtnosti na covid. Aj ona má na svedomí zbytočné obete na životoch, ale miesto sebareflexie sa zrazu začne hrať na odborníčku na trans problematiku.

Nie je to ideológia, trans dieťa sa môže narodiť hocikomu. A vtedy sa naskytá otázka: Budete dieťa týrať? Alebo mu dáte nádej na plnohodnotný život?

Svet sa odvtedy zmenil, ženské roly hrajú prevažne ženy a muži prezlečení za ženy sa považujú za nemorálnosť (s výnimkou Petra Marcina, vtedy je to humor).

S príchodom filmu vznikli nové príležitosti na diskrimináciu. 

Hollywood bol v princípe celé 20. storočie postavený na bielych ľuďoch, ktorí deklarovali heterosexuálnu orientáciu. Niektorí boli v súkromí teplí, ale pokiaľ sa tvárili, že nie sú, tak nebol problém.

TROŠKA TROSKA: Láska vraj bolí. Ale je to ok?

Coming-outy v americkom showbiznise ešte počas 90-tých rokov znamenali profesnú samovraždu. Napríklad, komička Ellen DeGeneres spravila coming-out cez svoj seriál Ellen v roku 1997. To znamenalo stopku v jej kariére, rovnako utrpela aj kariéra Laury Dern, ktorá si v seriáli zahrala tiež lesbu.

Zároveň v 90-tých rokoch Hollywood objavil recept na Oscara. Stačilo zobrať heterosexuála, obsadiť ho ako trpiaceho geja a filmy zbierali sošky a ovácie. Začalo to Tomom Hanksom vo filme Philadelphia a vyvrcholilo to teplými kovbojmi v Skrotenej hore. Tieto filmy pomohli väčšinovej spoločnosti lepšie chápať osudy queer ľudí. To však neznamenalo viac príležitostí pre queer hercov, aj keď ich heterosexuálni kolegovia si za queer témy užívali sošky, červený koberec a catering.

Posledné roky však Hollywood začína hovoriť o inklúzii, diverzite a menšinových témach. Herci a herečky si nemusia strážiť svoju identitu, lebo aj napriek inakosti majú šancu na plnohodnotnú kariéru. Zároveň však pri castingoch na menšinové postavy sa presadzuje diskriminácia väčšiny. Podľa politickej korektnosti gejov môžu hrať iba gejovia, trans postavy iba trans ľudia a historické postavy etnického pôvodu iba dané etnikum. Zároveň tú však platí dvojaký meter, lebo menšinoví herci chcú hrať aj väčšinové postavy, ale na tie menšinové sú pre väčšinu hercov nedotknuteľné.

TROŠKA TROSKA: Ako aj mňa urazila Iveta

Vlnu kontroverzie spôsobila herečka Scarlett Johanson, keď bola obsadená na rolu trans muža a po kritike na sociálnych sieťach sa ozvala, že je herečka a môže hrať hociktorú osobu, strom alebo zviera. Nakoniec sa za svoje výroky ospravedlnila a z filmu odstúpila.

Na jednu stranu prax diskriminácie väčšiny núti produkcie rozmýšľať v širších kontextoch a obsadzovať hercov, ktorých by pri bežnej praxi neobsadila. Napríklad, Laverne Cox dostala príležitosť ukázať svoj talent až v seriáli Orange Is the New Black, za ktorý ako prvá trans herečka získala nomináciu Emmy. Ďalšie príležitosti pre trans herečky priniesol seriál Pose a Michaela Jaé Rodriguez sa tak stala historicky prvou trans herečkou s cenou Emmy za výkon v hlavnej úlohe.

Avšak v rámci diskusie o riešení diskriminácie sa ozývajú ďalšie hlasy, ktoré sa cítia ukrivdene.

Vlnu kontroverzie priniesol film Veľryba, v ktorom Brendan Fraser stvárňuje geja s chorobnou obezitou. Teraz však kameňom úrazu nebola otázka sexuálnej orientácie, ale miery obezity hlavného protagonistu.

Brendan Fraser síce od posledných blockbusterov značne pribral, avšak stále to pre niektorých ľudí nebolo dosť a začali sa ozývať hlasy, že obézne postavy by mali hrať iba obézni herci. Ako hlavný argument slúžia komédie s Eddiem Murphym, v ktorých si za pomoci vypchávok robil posmech z obéznych ľudí. A pre aktivistov body positivity je aj Veľryba patetický film plný klišé, ktorý zobrazuje obézneho človeka lapajúceho po dychu s kýblom KFC v ruke.

Veľryba vznikla na základe hry dramatika Samuela D. Huntera, ktorý v nej reflektoval obdobie, keď svoje psychické problémy zajedal jedlom. Hra je úvahou, kam by to mohlo zájsť, keby v tomto stave ostal.

Temné obdobie si zažil aj Brendan Fraser, keď si užíval kariéru hollywoodského sexsymbolu a neskôr upadol do zabudnutia. Možno aj tento životný príbeh mu priniesol Oscara za herecký výkon vo Veľrybe.

Vlastnú logiku, akým by mali byť obsadzované postavy, priniesla aj herečka Jessica Barden, známa zo seriálu The End of the F***ing World. Jessica Barden sa pýši tým, že pochádza z anglickej pracujúcej triedy a podľa nej by postavy z nižších vrstiev nemali hrať posh herci. Pritom ukázala prstom na Emmu Corrin, ktorá stvárnila princeznu Dianu v seriály The Crown.

Ako protireakcia na tieto debaty vzniká aj iniciatíva pod názvom Let Actors Act, ktorá sa snaží pripomenúť ľuďom, o čom je herectvo – o vytváraní ilúzie, že ste niekto iný. V opačnom prípade to nie je herectvo, ale interpretácia vlastnej skúsenosti. A zároveň tieto praktiky pripomínajú tvorbu z čias normalizácie, keď sa kládol dôraz na napĺňanie ideológie a nie na umeleckú hodnotu alebo talent. Preto je otázne, či diskrimináciu z minulosti vyrieši ďalšia diskriminácia. Lebo v konečnom dôsledku sa dnes každý cíti ako ukrivdená menšina.

Počas vysokej školy som jeden semester študoval v Holandsku a tiež som si hovoril, že by nebolo zlé tam doštudovať školu. Ale ostal som na Slovensku.

Keď som mal rozbehnutú kariéru, viackrát som zvažoval Prahu. Ale v konečnom dôsledku som vždy ostal na Slovensku.

Možno som bol zbabelý. Možno som bol pohodlný. A možno za tým bola rodina, zázemie, láska, kamaráti. Ale nikdy za tým nebolo, že by som sa na Slovensku cítil zle.

TROŠKA TROSKA: Láska vraj bolí. Ale je to ok?

Skôr som sa chcel odsťahovať zo zvedavosti a zistiť, aké možnosti mi ponúka zahraničie. A tiež som sledoval ľudí, ktorí sa presťahovali do zahraničia a pravda je taká, že uspelo veľmi málo z nich. Niektorí mali veľké oči a mysleli si, že inde ich čaká viac príležitostí. Neuvedomili si, že v zahraničí je aj väčšia konkurencia. Niektorí si mysleli, že odchod vyrieši ich osobné problémy. Avšak tu platilo pravidlo, že od problémov neutečiete, problémy vás budú prenasledovať.

Ja som sa rozhodoval na základe emócií. V Holandsku som bol nadšený zo systému vzdelávania a možností, ktoré krajina ponúka. Ale popravde, miestni ma tak trochu nudili. V Holandsku je dovolené, čo sa u nás zakazuje. To malo podľa mňa  za následok, že Holanďania sú vo svojej podstate konzervatívni  ľudia a vyhýbajú sa excesom. Jazdia si na bicykloch, bývajú si v domčekoch bez záclon, žijú si svoje životy a o druhých ľudí sa nestarajú. Aspoň takýto som mal z nich dojem a tento život ma nelákal.

Podobne som to mal v Prahe, keď som si porovnával českú a slovenskú reklamu. V Prahe je to veľkolepejšie, väčšie rozpočty, lepšie podmienky a väčšia nuda.

Takto som to mal nastavené v hlave, že v západných krajinách umenie a kreativita podliehajú funkcii, vo východných krajinách podliehajú emóciám. A v tomto je podľa mňa Slovensko niekde na polceste, že tu lietajú emócie, ktoré ma inšpirujú, zatiaľ čo krajiny na západ sa mi zdali chladné.

Časť mojej rodiny sa odsťahovala zo Slovenska preč. Napríklad, teta a bratranci žijú v Nemecku, môj brat odišiel do Nórska a sestra do Austrálie. Niekedy sa cítim ako posledný debil, čo tu ostal.

Bol som alergický na to, ak niekto nadával na Slovensko a vtedy som reagoval štýlom: Nie je to až tak zlé.

Teraz keď komunikujem s rodinou v zahraničí, tak im hovorím, že je to tu ešte horšie, ako si myslia.

TROŠKA TROSKA: Vystrelila zbraň a politici zakričali: Hopla!

Rok 2022 vo mne niečo zlomil. Po nehode na Zochovej si viac všímam bezohľadných vodičov na cestách a ako sa správajú k chodcom. Niekedy sa bojím vykročiť na prechod, ale schválne idem, aby mi tí arogantní hlupáci za volantom zastavili, lebo ja mám prednosť a nie oni. Toto je vec, ktorá funguje vo vyspelých krajinách, ale na Slovensku sú chodci ohrozovaní autami.

Ešte viac ma zlomil teroristický útok na Zámockej. Poslednú dobu si asi potrebujem viac ubližovať a tak si niekedy rozkliknem profily ľudí, ktorí píšu homofóbne komentáre na Facebooku. Pozerám si ich fotografie a snažím sa prísť na to, čo za život vedú títo ľudia. A z ich fotiek mi príde, že sú prázdni. Sledujem fotky ľudí, ktorí v živote nič nedosiahli, možno ich najväčší úspech bola all-inclusive dovolenka v Hurgade a to je asi tak všetko. A teraz hľadajú vinníka za ich prázdne životy a určite za to môže LGBTI agenda, ktorú sa sem snažia infiltrovať zo západu. A už sa tešia na to, ako budú voliť Fica a Blahu, lebo Fico a Blaha vedia, ako tu narobiť poriadky a potom keď Fico a Blaha narobia poriadky, tak ich prázdne životy budú o niečo lepšie.

Viem, že si touto aktivitou ubližujem, ale... Niekedy si neviem pomôcť.

A potom cestujem za mamou na vidiek, kráčam po ulici v dedine a pozerám sa na ruskú vlajku, ktorú si niekto zavesil na dom. Čo za človeka môže takto vo verejnom priestore deklarovať svoju duševnú obmedzenosť? Ako niekto môže na svojom dome oslavovať agresora, ktorý je potenciálne nebezpečenstvo aj pre nás? Som citlivý, keď silnejší napáda slabšieho a... Toto nie je hokej.

A takto som sa dostal do mentálneho stavu, keď začínam ľutovať, že som odtiaľto neušiel, keď som mal príležitosť.

Slovensko som vnímal ako krajinu s inšpiratívnymi emóciami, teraz mi príde ako krajina barbarov bez vzdelania a vzťahu ku kultúre.

Sme národ, ktorý bol 1000 rokov v podradenej pozícii. Stále sa cítime ukrivdene, stále nevieme za seba prevziať zodpovednosť. Blížia sa predčasné voľby, keď si otvorím správy, tak nerozumiem, čo sa to deje. A v rámci zachovania si duševného zdravia to radšej ani nebudem sledovať. Teraz už len môžem ľutovať, že som mohol v Holandsku jazdiť na bicykli, bývať si v domčeku bez záclon, žiť si svoj život a o druhých ľudí sa nestarať.

To koľko pýtajú za kvety? Čože? Štyridsať eur za kyticu ruží? Zas*aná inflácia! Ale tak nepostačí kytica tulipánov z Lidlu? Nejde predsa o peniaze, dôležité je, že si spomenuli. Sviatok zamilovaných a teraz kytica tulipánov za dve deväťdesiatdeväť v akcii, no nech sa páči. Aj bonboniéru k tomu, fľašu sektu, na sviatok zamilovaných nebudú šetriť.

A potom sa tí ľudia obdarujú buketami, fľašami sektu, bonboniérami, zapália sviečky, nadrbú sa do vaní, vypijú fľaše sektu, vyjedia bonboniéry, možno aj sex by mohol byť, ale vaňa je tesná a... To už sa všetko vypilo?

Ale čo je to vlastne láska? Moja mama mi neustále posiela správy cez WhatsApp, že ma ľúbi. Aj emoji pripojí. Srdiečko, buketu tulipánov, anjelička a tak.

Ale čo na mne ľúbi? Keď sme spolu, stále má so mnou problém.

To prečo zase musím písať hru o feministkách? To radšej nemôžem písať o nejakom svätcovi? Aj knihu píšem? Nech jej to radšej ani nehovorím, lebo ona s tým určite nebude súhlasiť. To zase bude chodiť po kanáloch.

TROŠKA TROSKA: Ako aj mňa urazila Iveta

Prečo stále musím provokovať? To nestačilo, že si celá rodina musela prečítať článok, že sú bigotní fanatici? To sa ich dotklo! Aj s kňazom to riešili. Však to kňaz napísal v liste, že som sa spolčil s diablom a iba Ježiš je záchrana!

A dobre to ten kňaz napísal, homosexualita je prežitok pohanov. Ona na homosexualitu neverí, to je životný štýl zo západu. To ona nebude tolerovať pod svojou strechou! S Jakubom môžeme prísť na návštevu, ale jedine ako kamaráti! U nej nemôžeme spať v manželskej posteli, lebo tá je určená len pre manželov. A muž a muž ako manželia to na Slovensku neexistuje, však to aj ústava zakazuje. Tak to nech jej môj brat nehovorí, že má manžela, lebo ako prejde hranice Slovenska, tak tu jeho manželstvo neexistuje a nech sa opováži s tým „manželom“ spať v manželskej posteli pod jej strechou, lebo tá je len pre manželov a to oni veru nie sú. A však môj brat ani nie je teplý, on je na ženy. On vo všetkom po mne opakuje a si myslí, že je cool, keď si nájde chlapa.

Ani ja nie som teplý. Ja len za každú cenu potrebujem byť výstredný a upozorňovať na seba. Tak nech aspoň tie články nepíšem, lebo ona žije v konzervatívnom spoločenstve a čo si tí ľudia o nej pomyslia? Nech si prečítam niečo o svätých, nech načerpám inšpiráciu.

A to už musíme ísť preč? Tak skoro? Mám doma čo jesť? Konzervy nechcem? Tak mi dá aspoň krížik na čelo. Aj Jakubovi.  Nech nás Ježiš ochraňuje. Však my sme vlastne dobrí chlapci, aj nás má rada. Ale iba ako kamarátov!

Tak čo je to láska? Moja mama manželstvo vníma ako posvätnú inštitúciu. Ale keď si spätne spomeniem na vzťah mamy a otca, tak nebol láskyplný.

TROŠKA TROSKA: Ako sa nezblázniť v roku 2023

Keď som psychologičke hovoril o svojom detstve, snažil som sa odôvodniť správanie mojich rodičov. Psychologička mi odporovala, že v žiadnom prípade nemám ospravedlňovať to, čo som si zažil, lebo to by si nemalo zažiť žiadne dieťa.

Môj otec nikdy nebol stavaný na rodinný život. V manželstve sa z atléta zmenil na človeka s nadváhou a svoje frustrácie riešil pitím. To sa niekedy prejavovalo agresivitou voči mame, voči mne a súrodencom. Ako dieťa som si úprimne prial, aby sa s ním mama rozviedla a odišli sme od neho preč. Lenže mama pri ňom zostala, lebo to by bolo proti jej viere. Katolíci sa nerozvádzajú, katolíci ostávajú v nefunkčných manželstvách a trpia. A ak majú deti, tie trpia s nimi. Lebo život prináša skúšky a potom príde spása.

Jednu noc sa hádka vyostrila, ja som sa postavil medzi otca a mamu a otec ma začal škrtiť. Nevedel som dýchať a myslel som si, že je koniec. Ráno som išiel domlátený do školy a tváril sa, že je všetko v poriadku. Katolíci majú tendenciu zametať veci pod koberec a tváriť sa, že sa nič nedeje. Možno širšia rodina vedela, že sa niečo deje, ale nikto sa radšej nestaral. Moja babka sa predsa vydala za muža, ktorého jej určili rodičia a vydržala to.

Môj otec sa neskôr veľmi zmenil. Prestal piť a snažil sa so mnou nadviazať vzťah. Ale u rodičov na dome som nevedel vydržať dlhšie ako jednu noc, lebo stále bolo nejaké napätie vo vzduchu. Mama nadávala na otca, otec nadával na mamu, radšej som sa zavrel do izby a keď som mal pocit, že som s nimi strávil dostatok času, utekal som preč.

Moje najšťastnejšie Vianoce boli, keď som odignoroval rodinu. Potom otec zomrel a ostal som na mamu sám. Môžem stráviť hodiny na terapii, ale keď s ňou strávim deň, môžem si vybavovať nový termín. To, čo moja mama nazýva rodičovskou láskou, je vlastne psychické týranie. Každý agresor bol kedysi obeť.

Ako dieťa alkoholika mám trochu iný pohľad na veci.

Môžem vypiť dve fľaše vína, možno aj viac, vyliezť na stôl, tancovať na stole na Work Bitch od Britney a celé to zhodnotiť: Toto ešte nie je alkoholizmus!

TROŠKA TROSKA: Je homofóbia konzervatívna hodnota?

Tiež mi moje detstvo formovalo vnímanie lásky. Aby som sa cítil milovaný, musel som istým spôsobom trpieť, pričom celkovo som sa vnímal ako človek bez hodnoty. Hľadal som lásku ako skúšku správnosti, že nejakú hodnotu mám.

Ak by ma niekto miloval, asi by som za niečo stál. Cítil som sa ako poškodený tovar, ktorý môže nájsť útočisko iba u poškodených mužov, ktorých som prosil, aby ma neopúšťali, lebo ak ostanú pri mne, tak budem mať hodnotu. Ale oni odišli. Tak som hľadal ďalej. Pil som, bral som drogy, chcel som aspoň na chvíľu niečo cítiť. A z času na čas som si myslel, že cítim lásku. Ale teraz viem, že je to o niečom inom. Láska nie je MDMA.

Je tu sviatok zamilovaných a hovorí sa, že láska má mnoho podôb. Ale čo je to láska? Má láska bolieť? Alebo je to pocit všednosti pri čipsoch a Netflixe?

Hľadanie partnera nie je o hľadaní chýbajúcej polovičky. Ak máte pocit nedostatočnosti, potom nájdete ľudí, ktorí vám tú nedostatočnosť dajú najavo. Síce oslavujeme sviatky zamilovaných, ale ako keby nám chýbala hlbšia gramotnosť v tom, čo to láska vlastne je. A pritom základné riešenie ponúkol Ježiš: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“

Alebo ako hovorí RuPaul na Netflixe: „If you can’t love yourself, how in the hell you gonna love somebody else?“

Bývam v Petržalke vedľa jamy. To je pozostalosť veľkolepých komunistických ambícií. Pôvodne to mala byť stanica metra. Avšak režim padol a z veľkej vízie ostala veľká jama v strede sídliska.

Ako dieťa som sa chodil do jamy sánkovať. Jazda trvala pár sekúnd, ale mne to stačilo. Poprípade, keď som nabral odvahu, spúšťal som sa po bočných stranách, kde bol strmší svah, viac bubnov a tým pádom väčší adrenalín. Z času na čas aj úraz.

TROŠKA TROSKA: Ako aj mňa urazila Iveta

Ale z jamy sú už iba melancholické spomienky. V jame sa viac nesánkuje, nie je na čom. V Petržalke z času na čas nasneží, ale sneh sa neudrží. Ktovie, či majú súčasné petržalské deti v pivniciach odložené sánky. Asi by zbytočne zaberali miesto.

Pred panelákom na trávniku sa ešte drží malý ostrovček snehu. A na tom ostrovčeku jedna odhodla­ná matka stavia so svojim dieťaťom snehuliaka. Snehu je málo, na guľu sa lepí blato, ale matka pokračuje ďalej. Možno aj ona si zažila zasnežené zimy, tak chce niečo z toho dieťaťu ukázať. Dieťa je špinavé od blata, matka tiež. Ale je odhodlaná. Sánkovať na snehu sa nedá, ale tak aspoň dačo.

Lýdia mi ukazuje storky kama­ráta, ktorý sa počas zimy otužuje válaním sa v snehu. Príleži­tostí je vraj čoraz menej, tak teraz treba využiť napadaný sneh. Vychádza von v plavkách a vála sa v poprašku. Pod jeho telom sa odhaľuje trávnik. Možno ho to otužilo. Tak aspoň dačo.

Doma mám vypnuté radiátory. V novinách strašili, že sa za kúrenie nedoplatíme, tak sa krotím. Niekedy si na noc zapnem radiátor v spálni. Z času na čas aj v kuchyni. Ale inak šetrím. Však ani nie je zima. Tak aspoň dačo z globálneho otepľovania.

Sneh v meste predstavuje komplikáciu. Keď nasneží, kolabuje doprava, ľudia sa šmýkajú na chodníkoch a keď sa nešmýkajú, hnevajú sa, že im soľ ničí obuv. Teplá zima rieši niektoré kompliká­cie.

TROŠKA TROSKA: Ako sa nezblázniť v roku 2023

Ak však nenasneží na vidieku, má to následky v lete. Posledné leto u mamy na záhrade vošky napadli stromy. Listy na stromoch boli obalené lepkavou vrstvou, mama bola zúfalá.

To isté riešili aj susedia. Vraj za to mohla teplá zima. Vošky v zime nevymrzli, tak sa v lete premnožili.

Počas minulého leta bolo extrémov viac. Noviny písali, že z tepla ubúdajú ihličnany v lesoch, že prichádzame o zásoby pitnej vody, že sa roztápa Dobšinská ľadová jaskyňa...

A čo s tým? Som iba v polohe pasívneho prijímateľa správ. Keď je teplá zima, čo príde v lete? Tak si googlim, čo zaberá na vošky. Vraj výluh zo žihľavy. A to je asi tak všetko, čo môžem vyriešiť.

Narodil som sa tesne pred pádom komunizmu, vyrastal som s príchodom konzumu. Pracoval som v korporácii, potom v reklamnej agentúre, kde som písal slogany. Kúpte si hento, kúpte si tamto, nepremeškajte jedinečnú príležitosť.

Bol som kolaborant nového režimu? Žijeme v slobode, ale mojou úlohou bolo motivovať ľudí k nákupu vecí, ktoré nepotrebujú. Reklama je propagandou konzumného spôsobu života, ktorý vyhadzuje sys­tém z rovnováhy.

Vykašľal som sa na kariéru. Je to ako detox. Peňazí je menej, do toho prišla inflácia, musím sa uskromniť. Necítim sa ochudobnený, lebo keď som dobre zarábal, míňal som peniaze na zbytočnosti. Odkedy som na voľnej nohe, hodnotu Apple produktov vnímam cez počet projektov, ktoré musím odrobiť. A to je iná perspektíva. Luxus pre mňa znamená práca, ktorá mi dáva zmysel.

TROŠKA TROSKA: Je homofóbia konzervatívna hodnota?

Toto možno znie ako pekný motivačný citát na TEDx prednášku o životnom minimalizme. Ale stále je to póza, lebo nežijem udržateľne. Kto dnes žije bez dopadu na životné prostredie? To by som musel žiť ako asketický pustovník v jaskyni na opustenom vrchu. A to sa mi úprimne nechce. Mám rád istý level komfortu. Predsa len som dieťa konzumu.

Čo môžem spraviť v klimatickej kríze? Budem sa cítiť lepšie, keď napíšem článok o teplej zime, žihľavovom postreku na vošky a životnom minimalizme? Tak v konečnom dôsledku je to lepšie ako reklamné slogany. A aspoň si zarobím na nové airpody, lebo staré som stratil. Mohol by som si kúpiť lacnejšie slúchadlá, ale akosi si neviem pomôcť.

Odchádzam z domu, že idem písať článok do mesta. Kráčam popri jame, keď začne padať sneh. Zajtra sa asi roztopí. Ale tak dnes aspoň dačo.

Podľa posledných týždňov sme sa však ako spoločnosť dostali do kritického momentu, keď musíme hľadať odpoveď na otázku: Je Trebišov diera?

Iveta na mňa vyskakovala zo všetkých správ. Bulvár, spravodajstvo, liberálne denníky, konzervatívne postoje... Zrazu sme tu mali kauzu, na ktorú si všetci museli spraviť názor. Je otvorený list primátora Trebišova namieste? Je Iveta oprávnenou kritikou Slovenska? Dočkali sme sa seriálu, ktorý sa konečne dá pozerať?

TROŠKA TROSKA: Ako sa nezblázniť v roku 2023

S frajerom slovenské seriály nepozeráme, lebo väčšinou sú o tom istom. Existuje jedna univerzálna šablóna na úspešný film alebo seriál. Vezmete Táňu Pauhofovú, obsadíte ju do role naivnej chudery, ktorá sa sklamala v mužoch, ale nevie si pomôcť, preto sa zaľúbi do ďalšieho nedostupného muža. Ale nakoniec je z toho láska. Alebo aj nie. Chudera Táňa, má to ťažké.

Ale aj ja som sa sklamal v mužoch. Ale našiel som lásku. Táňa Pauhofová mi dala nádej! A kde som skončil? V posteli. S frajerom. A pozerali sme Ivetu.

Celá publicita okolo Ivety v nás vyvolala FOMO (Fear Of Missing Out, to je po anglicky). Jednoducho sme mali dojem, že ak si Ivetu nepozrieme, prídeme o najzásadnejšie dielo slovenskej seriálovej tvorby. A natočili ho Česi! Tak to asi musí byť dobré. A keď sme pozerali prvý diel, tak si hovorím: Toto je akože všetko?

Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale na Zámockej popravil terorista dvoch ľudí. A ja som si sám zažil, že mi neznámi ľudia vypisovali správy, že prečo z toho robíme takú hystériu. Teraz sa natočí seriál o dievčati z Trebišova a všetky denníky riešia Ivetu. A ja iba pozerám, prečo sú všetci z toho takí dotknutí?

Keď som pozeral scény z Trebišova, tak som rozmýšľal, že Iveta by mohla byť pokojne aj z Považskej Bystrice. A to nemám žiadne predsudky voči Považskej Bystrici. Ja mám s Považskou Bystricou bohaté skúsenosti. Mám odtiaľ frajera a pravidelne tam cestujeme. A musím povedať, že v Považskej už som si zažil všetko.

Teda všetko okrem Helénskych hodových slávností. To je kultúrne podujatie pri kapln­ke svätej Heleny na sídlisku Rozkvet. Ak idete na Helénske hodové slávnosti, s naj­väčšou pravdepodobnosťou sa opijete. Ak sa posnažíte, aj bitku dostanete. Nebol som, iba som počul a mám z toho FOMO.

TROŠKA TROSKA: Je homofóbia konzervatívna hodnota?

Ale na Rozkvete som si zažil krčmy. A tie sú na taký istý štýl ako tie v Ivete. A Rozkvet má na kopci hneď dve také vedľa seba. Preto si myslím, že Iveta by mohla byť aj z Považskej. A miestni by sa nepohoršovali, miestni by boli radi. Lebo oni sa vedia tešiť z vecí. Oni sa tešili aj z diaľničnej estakády nad mestom. Frajer mi o tom rozprával. Vraj sa tam pri otvorení dalo korčuľovať. A on nebol a doteraz to ľutuje.

Rozhodne nechcem vyznieť, že sa povyšujem nad nejaké mesto. Ja som totiž z Petržalky a k nám chodia slovenskí filmári, ak chcú natočiť depresiu. Ale my Petržalčania neprotestujeme v médiách, aj keď vieme, že naše sídlisko vie ponúknuť viac ako len depresiu. Napríklad, dostihovú dráhu, fajný stánok s langošom pri Draždiaku, ďalší fajný stánok s langošom pri Námestí hraničiarov, Kaufland pri Chorvátskom ramene, ďalší Kaufland v OC Danubia... Mohol by som pokračovať.

Ale teraz k pointe. Na Slovensku sú rôzne mestá so špecifickým koloritom. A alkoholici sú všade. Ale Iveta je z Trebišova, lebo tam sa hovorí po východniarsky. A východniarsky dialekt je hlavná zbraň slovenského humoru. Doteraz to bol maďarský prízvuk, ale asi sme sa ako spoločnosť posunuli.

Keď sme ale pozerali seriál ďalej, akosi sme mali pocit, že seriál nič zaujímavé okrem Trebišova nevie ponúknuť. Ďalšie diely sa odohrávajú v Bratislave, zatiaľ čo postavičky v Trebišove majú aspoň nejaký charakter, dej v Bratislave je schematická nuda. A to ma uráža!

Potom ďalším kontroverzným momentom je Milan Ondrík ako teplý návrhár. Konzervatívci sú pohoršení, že sa v mainstreamovej televízii objavuje propagácia LGBT životného štýlu. Liberá­li sú pohoršení, že queer postavu hrá heterosexuál. A mne je to v podstate jedno.

V poslednej dobe som si tiež musel zodpovedať otázku: Môže heterosexuál hrať queer postavu?

TROŠKA TROSKA: Ako sa cítim v krajine, kde som pre Igora Matoviča nepriateľ štátu

A moja odpoveď je, že áno. Herci a herečky po coming oute môžu mať problém s obsadením, ale to mala napríklad aj Laura Dern, ktorá ako heterosexuálka si zahrala v seriály Ellen a to rozhorčilo spoločnosť natoľko, že dostala stopku v kariére. A momentálne je z nej oscarová herečka.

Herectvo je o vytváraní ilúzie inej identity a súčasťou vytvorenej identity je aj sexualita. A môj názor je, že herci by mali byť obsadzovaní podľa talentu a nie podľa príslušnosti k menšinám.

Preto neriešim, či Milan Ondrík hrá geja, lebo už aj k teplým postavám sa pristupuje inak. V minulosti afektovali, teraz hovoria zachrípnutým hlasom. Mne skôr bolo ťažko pri scéne, kde Milan Ondrík šikanuje modelku za to, že je anorektička. Neviem, či to mal byť humor, alebo morálne posolstvo. Najprv modelke nadáva, že s anorektičkami nespolupracuje, potom ďalším ľuďom nadáva, že sú tuční. Tak nerozumiem.

Celkovo sa Iveta vykresľovala ako kvalitný seriál od českých tvorcov. Ale je to tak? Dialógy sú ťažkopádne, dejové zvraty sú bez pointy a niekedy je humor postavený na vyhrotených motívoch ako vŕtačka v riti, tampóny namočené vo vodke alebo ochlpenie na hlave.

A tak sa stále vraciam k zásadnému problému, s ktorým neustále bojujem. Keď som pracoval v reklame, vadilo mi, že sme stále mali na piedestály akéhosi pomyselného debila. Ak robíte reklamu, základné pravidlo je: Robte to tak, aby to pochopil aj debil.

Bohužiaľ, mám dojem, že na tomto pomyselnom debilovi je postavená celá naša spoločnosť. Pomyselný debil funguje ako vzor pre slovenskú reklamu, pre slovenskú politiku a slovenskú televíznu zábavu. Vymyká sa tejto šablóne Iveta?

Na narodeniny mám depku, že starnem a porovnávam sa s rovesníkmi, že kde sú oni a kde som ja. A pod rovesníkmi myslím Lanu Del Rey, Keiru Knightley a Phoebe Waller-Bridge.

Ku koncu roka zase rekapitulujem celý kalendárny rok a zakaždým si hovorím, že horší rok som veru nezažil.

Intenzívne to prežívam od roku 2016, čo bol mimoriadne depresívny rok, lebo Briti si odhlasovali Brexit, voľby vyhral Donald Trump a mňa zase nechal nejaký toxický debil. Pamätám si, ako som pred sviatkami sedel na balkóne u kamarátky, opil som sa z vína a kričal som: „Fuck you, 2016!“

Takto sa opúšťam každý rok. Ale rok 2022 bol extrém, počas ktorého som sa dopracoval k presvedčeniu, že lepšie už asi nebude.

TROŠKA TROSKA: Je homofóbia konzervatívna hodnota?

Vo februári vypukla vojna a zrazu som mal víziu konca sveta.

V lete som dostal depresiu z klimatickej krízy, keď u mamy na dome vyschla studňa. Mama používa vodu zo studne nielen na záhrade, ale aj v domácnosti a cez leto musela prejsť na úsporný režim. V podobnej situácii sa ocitli aj susedia, ktorým začala klesať hladina vody v studniach. Vtedy som si uvedomil, že ďalšie leto môže byť ešte horšie a zrazu sa nemôžeme spoliehať na veci, ktoré sme doteraz brali ako samozrejmosť.

Počas jesene som bol v depresii z útoku na Zámockej a ešte vo väčšej zo spôsobu, ako sa k celej problematike queer ľudí postavila naša konzervatívna vláda.

A keď konzervatívna vláda koncom roka padla, tak mi to už bolo úplne jedno.

Od vypuknutia pandémie som sa mentálne ocitol v akomsi medzipriestore, kde si iba kladiem otázku: Čo je toto za realita?

A tá bizarnosť reality sa neustále stupňuje.

Nechápal som, keď koronavírus zastavil svet.

Nechápal som, keď Putin nariadil vojskám útok na Ukrajinu.

TROŠKA TROSKA: Vystrelila zbraň a politici zakričali: Hopla!

Nechápal som, keď Igor Matovič vytrhol svoju demisiu z rúk vedúceho kancelárie prezidentky.

Dostal som sa do stavu, keď som otupený voči bizarnému svetu vonku. V istom momente sa mi už ani nechcelo písať články, lebo som v tom nevidel zmysel. Facebookové diskusie sa plnia argumentmi ľudí, ktorí si myslia, že ich názor má význam. Tak v čom je môj názor výnimočný? Čo zmení? Vzhľadom na súčasné volebné preferencie to vyzerá na ďalšiu katastrofu. Odišla vláda gaunerov, prišla vláda diletantov, aby zase umožnila návrat gaunerom. A čo sa s tým dá spraviť?

Môj psychológ mi pravidelne opakuje, že som rozmaznaný. Keď zúril covid, hovoril som mu, že to vyzerá ako koniec sveta. On mi na to povedal, aby som nepreháňal, keď v Československu ešte v 60-tých rokoch zomierali ľudia na tuberkulózu.

Keď prišla vojna, opäť som mu hovoril o konci sveta a on mi na povedal, že táto vojna tu už bola dlho, len sme to ignorovali.

A keď som mu povedal, že mám depresiu z globálneho otepľovania, tak sa ma spýtal, či chcem povraždiť polovicu populácie, aby sa to pohlo dobrým smerom.

V konečnom dôsledku tu hrozba apokalypsy bola vždy. Moji starí rodičia a aj rodičia si zažili horšie časy, ako zažívam ja. Mojej babke gestapo odvlieklo otca do koncentračného tábora. Po druhej babke strieľali Nemci a ona sa musela hodiť pod voz, aby ju nezasiahli guľky.

Moja mama čakala sestru, keď vybuchol Černobyľ a radšej nevychádzala von, aby ju nezasiahla radiácia. Nedávno mi povedala, že aj ona si vtedy kládla otázku, či má zmysel rodiť deti do takého sveta. Hrozba konca sveta je neustále vo vzduchu a aj moja rodina prežila horšie veci v porovnaní s Igorom Matovičom.

Rok 2022 sa blíži ku koncu a nemám pocit, že by to bol najhorší rok v mojom živote. Len som sa akosi otupil voči vonkajším okolnostiam. Možno som apatický a možno je to iba obranný mechanizmus na prežitie.

Skôr som sa naučil vnímať nové podnety, čítam knihy a chodím do divadla. Niekedy aj sám. Práve v kultúre nachádzam návody na život. Jeden som si odniesol z performatívnej prehliadky Tichým hlasom, ktorá rozprávala príbehy imigrantov žijúcich na Slovensku. Mehmet z Turecka povedal zaujímavú myšlienku, že najvhodnejšia forma protestu je dobre odvedená práca. Ľudia idú vo vyhrotených situáciách protestovať na ulicu, ale stále je to jednorazová akcia s malým úsilím v porovnaní s kontinuálnou prácou.

Možno to je základný problém so Slovenskom, že nečinnosťou sa dostávame do kritických hraníc. Vtedy ľudia vybehnú s krikom na ulicu a očakávajú zásadnú zmenu. Ale zásadná zmena prichádza pomaly a vyžaduje si kontinuálnu prácu.

Tu môžeme vidieť podstatu rozpadnutej koalície. Voľby vyhrali politici, ktorých hlavným marketingovým nástrojom bol protest. Vybudovali si popularitu v opozícii, keď hlasno protestovali, ale keď dostali príležitosť vybudovať niečo, tak im chýbali kompetencie.

Ďalším dôležitým momentom bol pre mňa výlet na východ Slovenska, odkiaľ pochádza moja rodina. Môj dedko a moja babka pochádzali z chudobných rodín, avšak tvrdo sa vzdelávali a pracovali, aby mohli svoje rodiská opustiť. Babka sa narodila v Krompachoch a bol som sa pozrieť do robotníckej kolónie, kde vyrastala. Ich dom mal výmeru 4 krát 5 metra. To je životný priestor porovnateľný s mojou obývačkou.

TROŠKA TROSKA: Ako fašisti na Slovensku získali väčší rešpekt ako queer ľudia

Keď jej zabili otca, štát tajne rozviedol jej rodičov, aby nemusel vyplácať odškodné. A tak babka predávala tabak v trafike, aby ako rodina vyžili. Popri tom cestovala každý deň vlakom do Košíc za vzdelaním. Nakoniec skončila ako pedagogička na univerzite v Nitre, kde ako prvá žena získala titul CSc.

Otcovi rodičia kládli dôraz na vzdelanie a pracovitosť. Mali totiž osobnú skúsenosť, že každý politický režim ich podrazil a oni sa naučili spoliehať primárne na seba. Preto nechápem ľudí, ktorí stále dôverujú politikom, že vyriešia ich životy. Pokiaľ sa majú zlepšiť podmienky pre ľudí, nebude to o výške príspevkov. V prvom rade musí byť prioritou vzdelávanie, aby viac ľudí malo šancu uplatniť sa. Neustále počúvam o rodinných hodnotách, ale ak niekto nepozná hodnotu vzdelania, tak rodinu veľmi ťažko uživí.

Po odchode z reklamy sa vo mne prebudili pedagogické gény po starých rodičoch a časť účtov mi teraz platí vzdelávanie zamestnancov, ktorých učím kreatívnejšie rozmýšľať. A práve v tom vidím hlbší zmysel, že ľudí nezmením poučovaním, ale môžem ich naviesť na iný spôsob uvažovania.

Zároveň som sa tento rok učil unikať zo svojej bubliny. Pravidelne vystupujeme v Bratislave, ale z vystúpení v iných mestách mám vždy úzkosť. Je to neznáme teritórium a neviem, čo môžem čakať od publika.

V prešovskom Wave som čítal texty o živote geja v Bratislave, môj frajer spieval vlastnú tvorbu a burleska Error Fatale sa vyzliekala do kožených harnessov na Freddieho Mercuryho. Bratislava znesie, ale v Prešove som si kládol otázku, či nedostaneme na p**u. Žiadne násilie sa nekonalo a Wave bolo skvelé zázemie, kde bola česť vystupovať.

Na vystúpenie prišiel aj bývalý učiteľ Ivany Gibovej, ktorý nám rozprával ako sa on postavil ku homofóbii. On sám si totiž uvedomil, že je homofób a rozhodol sa to zmeniť. A tak rok pozeral queer seriály, aby sa dokázal vcítiť do inakosti a až potom si robil názory na LGBTI+ témy.

Preto ak používate formulku „Nie som homofób, ale...“, skúste si zapnúť nejaký queer seriál na Netflixe. Osobne odporúčam Please Like Me, je to vtipné a dojemné. Potom dajte vedieť, čo to s vami spravilo.

Rok 2022 bol náročný, ale beriem ho ako každý iný rok. Okolnosti nie sú priaznivé, ale tie asi nebudú nikdy. Niekedy si kladiem otázku, čo môžem robiť, keď to vyzerá ako koniec sveta. A možno je to iba ilúzia spôsobená sociálnymi sieťami, že máme na svet nejaký dopad. V konečnom dôsledku nežijem globálny život, ale môžem zmeniť veci iba vo svojom najbližšom okolí. A to je možno výzva na budúci rok.

A v marci Lana Del Rey vydáva nový album. Aspoň budem mať hudbu na narodeninovú depresiu.

Nemôžeme sa tváriť, ako keby strelec zo Zámockej nežil na Slovensku alebo vyšiel z bunkra bez kontaktu s blízkym okolím. Koniec koncov, jeho otec bol kandidátom antisystémovej strany Štefana Harabina a sú na mieste otázky, kde sa naučil zaobchádzať so zbraňou tak, aby zavraždil dvoch ľudí.

TROŠKA TROSKA: Vystrelila zbraň a politici zakričali: Hopla!

Štefan Harabin bol ministrom spravodlivosti, predseda Najvyššieho súdu a patril medzi najvplyvnejších ľudí v krajine. Jeho ďalšia politická činnosť prilákala do strany „varičku“ pervitínu a muža, ktorý vychoval teroristu. Toto je politická realita.

Nemôžem nazývať súčasnú vládu fašistami alebo antisystémom. Ale čo proti tomuto typu politiky spravili? Počas hlasovania o rodinnom balíčku sa koalícia spojila s fašistami, aby balíček pretlačila v mene rodiny. Na poplach bili odborníci a médiá, že spolupráca s fašistami je nebezpečná hra s ohňom. Konzervatívne spektrum vytváralo z queer ľudí nepriateľov, ale pred fašistami zatvárali oči.

A teraz to vybuchlo. Politici si nad tým umyli ruky, ale ľudia už majú dosť. Spoločenská realita nezodpovedá predstave o slušnom Slovensku, zákonodarci majú vplyv na spoločnosť a oni sa rozhodli zbrojiť proti časti obyvateľstva. Jednak proti LGBTI+ ľuďom, ale aj voči členom väčšiny, ktorým táto téma nie je ukradnutá a nazvali ich liberálnou hrozbou.

Skutočne škodlivým javom je homofóbia na Slovensku. Patríme medzi najhomofóbnejšie krajiny v Európskej únii. Kvôli stavu legislatívy pre LGBTI+ ľudí sme po Brexite prepadli ako kandidátska krajina na sídlo Európskej liekovej agentúry, ktorá sa nakoniec z Londýna presťahovala do Holandska. Teraz po teroristickom útoku, v ktorom zomreli dvaja queer ľudia, sa z nás môže stať čierna diera Európy. Bezpečná krajina pre LGBTI+ ľudí je bezpečnou krajinou pre všetkých. A pri súčasnom stave nemôžeme očakávať, že prilákame civilizovaný svet ku nám. Homofóbia zabíja potenciál turistického ruchu a zahraničných investícií. Politici teraz zbroja rečami o tom, kto nemá rád Slovensko. Podľa mňa Slovensko nemajú radi ľudia, ktorí bránia civilizovanému rozvoju a držia ľudí v stave marazmu.

TROŠKA TROSKA: Horí ohník, horí. A kde sú požiarnici?

V mojom okolí sa ozývajú ľudia, že chcú z tejto krajiny odísť preč. Nie sú to len queer ľudia, väčšinou ide o heterosexuálov. Lebo tento stav nie je izolovanou záležitosťou minority. Toto zasahuje celú spoločnosť. Sú to matky, ktoré nechcú vychovávať svoje deti v hostilnom prostredí. Sú to ľudia, ktorí dúfali v slušné Slovensko a sú frustrovaný z vlády, ktorá nevie naplniť mandát na právny štát pre všetkých. Sú to ľudia, ktorí v obmedzenej spoločnosti nevedia rozvíjať svoj potenciál.

Bol som vychovaný ako katolík a táto výchova tiež formovala moju identitu. Katolíkov som opustil, ale isté hodnoty vo mne zostali. Kresťanstvo považujem za revolučné náboženstvo, ktoré má liberálnu myšlienku, lebo hovorí o rovnosti medzi ľuďmi. Staré náboženstvá uctievali vládcov ako bohov a kresťanstvo otočilo túto rétoriku, lebo pred Bohom sme si všetci rovní a šancu na večný život majú všetci.

Môj otec hovoril, že na homosexualitu v Biblii sa musíme pozerať v rámci kontextu židovského národa bojujúceho o prežitie. Zároveň Biblia obsahuje ďalšie zmienky o tom, čo je dovolené a zakázané a na veľa pravidiel sa počas kresťanstva jednoducho zabudlo. Ale pokiaľ viem, medzi 7 smrteľných hriechov stále patrí obžerstvo a proti nemu Anna Záborská nebojuje sprísňovaním legislatívy.

Aj súčasný pápež František povedal, že cirkev je posadnutá gejmi, potratmi a antikoncepciou a on za svoju prioritu vyhlásil toleranciu a otvorenú cirkev pre všetkých. Na Slovensku sa niektorí kresťania prejavujú ako džihádisti, ktorí za boj proti potratom a gender ideológii získajú záruku večného života. 

Avšak v Novom zákone sa na večný život pýtal učiteľ zákona Ježiša, aby ho skúšal. Ježiš mu povedal príbeh o milosrdnom Samaritánovi, ktorým vyslovil pointu náboženstva založenom na láske k blížnemu.

Istý muž sa uberal z Jeruzalema do Jericha. Cestou ho prepadli banditi, ukradli mu šaty aj peniaze, zbili ho a polomŕtveho ho nechali ležať pri ceste.

Náhodou šiel tadiaľ kňaz, ale keď ho videl, zďaleka ho obišiel.

Aj jeden chrámový sluha šiel okolo, ale ani ten mu neposkytol pomoc.

Napokon šiel tade aj jeden z opovrhovaných Samaritánov. Keď videl zraneného, prišlo mu ho nesmierne ľúto. Zabudol na starú nenávisť medzi Židmi a Samaritánmi, pristúpil k nemu, ošetril mu rany olejom a vínom, obviazal mu ich, vysadil na svojho oslíka, zaviezol do hostinca a tam sa oňho staral.

Na druhý deň dal hostinskému dva strieborniaky a poprosil ho: „Postaraj sa oňho, a ak ťa to bude viac stáť, doplatím ti, keď sa budem vracať.“

„Čo myslíš,” spýtal sa Ježiš, “ktorý z tých troch mužov sa zachoval ako blížny k tomu úbožiakovi, čo ho prepadli banditi?”

„Ten, čo mu pomohol,” odpovedal učiteľ Zákona.

„Tak teraz choď a konaj podobne,” povedal mu Ježiš.

Pri Teplárni na Zámockej ostali ležať dve mŕtve telá. Tak kto ich vedome prehliada?

Súčasná reklama je založená na túžbach. Keby sa ľudia riadili potrebami, nakupovali by podstatne menej a za menej peňazí. Na princípe túžby funguje napríklad značka Apple. Keby si si racionálne porovnávali ceny v zmysle pomer/výkon, produkty značky Apple by si asi nekupoval. Ale aj ja som tomu podľahol a kupujem si predražené produkty značky Apple, lebo... Proste to tak cítim.

Emócie rovnako fungujú aj v politike. Keby sa ľudia správali racionálne, nevolili by politikov, ktorí nie sú schopní splniť svoje sľuby. Ale keď do hry vstupujú emócie, môže sa stať aj nemožné. Igor Matovič vyhral voľby, lebo vedel najlepšie zúžitkovať hnev občanov voči Robertovi Ficovi.

Keď sa však vláda dlhodobo ukazuje ako neschopná, prichádzajú na rad zbrane ťažšieho kalibru. V globálnom meradle vidíme, ako sa hlavným politickým nástrojom stalo šírenie strachu a nenávisti. Vďaka týmto emóciám sa Donald Trump stal prezidentom, Veľká Británia presadila Brexit a momentálne v Taliansku skladá vládu strana s fašistickým pozadím.

Aj na Slovensku sme si zažili strach a šírenie nenávisti. Politici presadzovali nenávisť voči Rómom, voči Maďarom a chvíľu voči utečencom. A od referenda o rodine v roku 2015 tu máme dlhodobo nepriateľa s menom LGBTQ.

Politici, kňazi a celé konzervatívne spektrum dlhodobo strašia rodiny tým, že ich ohrozuje inakosť. Gejovia si budú adoptovať deti. Chcú zneuctiť inštitút manželstva. Rozložia rodiny. Chráňte svoje deti! Lebo ak na ne nedáte pozor, budú si podľa nálady meniť pohlavie.

Na Slovensku asi nikto nevytrieska politický potenciál z toho, že je queer. Ale zopár ľudí si už vybudovalo kariéru na tom, že sú fašisti. Najprv si získali verejnosť, lebo oni ich ochránia pred skazenosťou. Potom aj vládnu koalíciu, lebo však oni tiež môžu hlasovať za záchranu rodín. A oni vlastne nie sú fašisti, oni sú ľudia s hodnotami.

Z homofóbie a transfóbie sa stali hodnoty. Ak nenávidíte gejov, lesby, transexuálov, tak máte charakter. Na túto vlnu naskočila už aj konzervatívna koalícia, aby u verejnosti vytvárala nepriateľa s menom LGBTQ.

Boris Kollár dlhodobo používa homofóbiu v rámci svojej značky. Výroky o zvrátenosti homosexuálov padali ešte pred nástupom do funkcie predsedu Národnej rady. Ale teraz svoju značku posilnil vojnou proti liberalizmu, ktorý treba zastaviť. Boris Kollár vystupuje ako tradičný konzervatívny politik, ktorý bojuje za tradičnú rodinu. Aj keď tá jeho rodina pozostáva z jedenástich matiek.

Po voľbách sa vyfarbila aj strana OĽaNO. Do parlamentu sa dostali s prísľubom budovania právneho štátu. Prinavrátenie dôvery v inštitúcie im nevyšlo, preto otočili kormidlo smerom k záchrane rodín, ktoré sú v ohrození. Minister financií zadefinoval, kto je rodina a kto nie. Áno pre otca, matku a deti. Nie pre zhluky zvláštnych náhod, čo už je pomaly vysávač, lampa a dvaja chlapci. A György Gyimesi ako bonus prihodil zákaz dúhových vlajok.

Súčasná vláda si nevybudovala svoje miesto hmatateľnými výsledkami alebo víziou. Súčasná vláda si zvolila vyhrotené emócie ako svoju hlavnú agendu. Emócie prinášajú výsledky, avšak nedajú sa kontrolovať. Z histórie vidíme, čo sa stalo, keď politici kŕmili davy strachom a nenávisťou.

Múdry človek sa poučí na chybách iných, hlupák sa nepoučí ani z vlastných chýb. Naša vláda tu robila chaos, strašila zánikom rodiny pod hrozbou LGBTQ a keď vystrelila zbraň, povedali: Hopla!

Dnes na Facebooku Boris Kollár a Igor Matovič odsudzujú nenávisť a smrť dvoch ľudí. Ale aj oni majú krv na rukách. Čo títo ľudia spravili pre to, aby sa zlepšilo postavenie queer ľudí? Prejavili im niekedy rešpekt? Oni zbrojili proti LGBTQ, hádzali polená pod nohy a ako ústavní činitelia nesú zodpovednosť za atmosféru, ktorú zasiali v spoločnosti. Oni formovali spoločnosť, ktorá sa na queer ľudí pozerá ako na občanov druhej kategórie. A nezabúdajme, že György Gyimesi jednal s požehnaním od Igora Matoviča.

Ak ste gej/lesba/trans na Slovensku, vláda vám nepomôže. Ak si zvolíte inakosť, vedome si tým komplikujete život. Kde sa však nečinil parlament, činili sa bežní ľudia.

Roman Samotný s konceptom Teplárne zmenil život queer ľudí v Bratislave. Dovtedy sa všetci teplí chodili baviť do podnikov v pivniciach, aby neboli na očiach. Párty a podnik ako bežná súčasť mesta dodala ľuďom sebavedomie, že sa nemusia skrývať so svojou inakosťou.

A teraz do Teplárne napochodoval maniak kŕmený fašistickými ideológiami a zavraždil dvoch ľudí. Bol to útok na integritu inakosti, ktorú sa politici snažili potlačiť a pretlačili si ju ľudia zdola.

Keby niekto takto napochodoval do kostola a zastrelil dvoch ľudí, politici by sa pretekali v tom, kto prinesie tvrdšie opatrenia na boj proti terorizmu. Koniec koncov, tu sa za útok na kresťanstvo považuje aj kritika hudby Simy Magušinovej. Tak čo chcete spraviť s preliatou krvou?

V úvode knihy sa spomínal príbeh o hasičovi, ktorý prišiel do jedného bytu preskúmať hlásenie o požiari. V byte uvidel horiacu posteľ. Keď sa spýtal nájomcu, ako požiar začal, nájomca odpovedal: „Neviem. Už horela, keď som si do nej líhal.“

Z knihy si pamätám iba názov a úvodnú historku. Ale keď sledujem dianie na Slovensku, táto fráza sa mi v hlave opakuje. Všetci sme si ľahli do horiacej postele a aj sme v nej zaspali. A prišli požiarnici, pozerali sa na oheň a aj sa pri ňom zahriali.

Už roky sa hovorí o ko­lapse zdravotníctva. Výkriky zdravotníkov sa ozývajú tak dlho, až to všetkých otupuje k ľahostajnosti. Kolaps zdravotníctva je abstraktný pojem, pokiaľ máte zdravie v poriadku. Ale ak nastanú komplikácie, spoznáte realitu zdravotnej starostli­vosti na Slovensku. 

TROŠKA TROSKA: Víkend v Bardejovských Kúpeľoch, oáze zdravia a oddychu

Som na návšteve u Lýdiinej rodiny v Michalovciach. Lýdia mi oznamuje, že nás čaká akčný deň. Ale pod slovným spojením „akčný deň“ nemyslí turistiku. Najprv zanesieme Lýdiinu sestru Matildu do denného tábora a potom ideme za Lýdiinou prababkou.

Lýdiina prababka, prezývaná Omka, má podozrenie na šedý zákal a potrebuje ísť na vyšetrenie. Lýdia hovorí Omke, že zavoláme do ordinácie a objednáme ju. Omka protestuje. Ona vie, ako to v Michalovciach chodí, k lekárovi sa nevolá, k lekárovi sa príde do čakárne a čaká. A ona už si vyhliadla očnú, ktorá lieči šedý zákal a naplánovala si na dnešný deň, že si to odsedí v čakárni. Tak nasadáme do taxíku a vezieme sa do zdravotného strediska.

Sedíme v čakárni pred ordináciou. Vychádza sestrička a Lýdia jej vysvetľuje, že jej prababka má asi šedý zákal a dáva jej papierik od všeobecného lekára. Sestrička vysvetľuje, že s týmto papierikom musí Omka k inému očnému, ktorý ju vyšetrí a s nálezom sa vráti naspäť, aby jej šedý zákal vyšetrili a potom jej dali termín na operáciu. Ale bez predošlého vyšetrenia očným lekárom jej nevie dať termín na ďalšie vyšetrenie.

Chodenie po lekároch na Slovensku je, ako keď sa hráte Človeče, nehnevaj sa. Na hociktorom mieste vás môžu vyhodiť a vy začínate odznovu.

Vychádzame zo zdravotného strediska, Lýdia navrhuje, že si dáme kávu na upokojenie. Omka odvrkne, že to chce aspoň poldeci. V kaviarni si objednávame a pozeráme očných lekárov na mobile.

Omke sa marí, že bola u nejakej očnej. Lýdia jej číta zoznam lekárov v Michalovciach, Omka sa pri jednom mene pozastaví a hovorí, že to asi bude jej očná. Lýdia volá na číslo, lekárka už je vraj na dôchodku, ale jej karty prevzala iná ordinácia. Tak Lýdia volá aj do spomínanej ordinácie, tam jej oznamujú, že Omku neevidujú a nových pacientov neprijímajú.

TROŠKA TROSKA: Ako fašisti na Slovensku získali väčší rešpekt ako queer ľudia

Lýdia pije kávu, ja fajčím, Omka pije rum. Rozmýšľame, ako dostať Omku na vyšetrenie. Zdravotná poisťovňa by mohla mať záznamy, tak Lýdia volá na call centrum. Operátorovi vysvetľuje situáciu, operátor potrebuje autorizáciu od Omky, Lýdia dáva Omku k telefónu. Operátor potrebuje číslo kartičky poistenca, Omka na kartičku nevidí, lebo má asi šedý zákal, ktorý potrebuje vyšetriť. Lýdia si berie telefón a diktuje číslo, ale Lýdia ho diktovať nemôže, to musí Omka, aby telefonát autorizovala. A tak ide telefón k Omke, Lýdia jej diktuje číslo kartičky, Omka číslo po Lýdii opakuje. Autorizácia potvrdená, Lýdia si berie telefón naspäť, ale operátor jej nevie povedať, ktorú očnú ordináciu Omka navštívila. Vie jej povedať meno všeobecného lekára, zubára a pre ďalšie záznamy je treba napísať žiadosť do poisťovne.

Lýdia skladá telefón, ja googlim ďalších očných lekárov v Michalovciach. Lýdia volá číslo, ktoré jej nadiktujem. Číslo neexistuje. Diktujem jej ďalšie číslo ďalšej ordinácie. Ozve sa slovenská centrála Sveta zdravia, Lýdia im vysvetľuje, ako sme sa k číslu dostali a že by potrebovala číslo na očnú lekárku, ktorá má uvedené ich telefónne číslo na webe. Centrála jej dáva číslo na nemocnicu v Michalovciach, nech skúsi šťastie tam. Lýdia volá ďalej, ozve sa recepčná zo Sveta zdravia v Michalovciach, Lýdia jej vysvetľuje situáciu, recepčná jej vysvetľuje, že v nemocnici očnú ordináciu nemajú. Zhodou okolností však recepčná chodí k spomínanej očnej a vraj sa jej nedá dovolať. To treba ísť do ordinácie, sadnúť si do čakárne a všetko vybaviť na mieste. Na to Omka vykríkne, že ona nám to celý čas hovorila, že ona vie, ako to v Michalovciach chodí, k lekárovi sa nevolá, k lekárovi sa príde do čakárne a čaká sa. Lýdia navrhuje ísť k lekárke, Omka vstáva od stola, že ona už na toto nemá nervy, už je čas obeda a ide domov robiť fašírky. Dáva nám lístok od všeobecného lekára a kartičku poistenca, nech si posedíme v čakárni, vybavíme termín a potom môžeme prísť na obed.

A tak sedíme v ďalšom zdravotnom stredisku v ďalšej čakárni a čakáme. Vychádza sestrička a pýta sa, čo potrebujeme. Lýdia jej vysvetľuje celú situáciu, sestrička sa pýta, či Omka už nemá iného očného, lebo oni majú plno. Lýdia povie, že asi áno, ale nevieme zistiť, kde má kartu. Sestrička navrhuje obvolať všetky očné ordinácie v Michalovciach. Na to jej Lýdia povie, ako sa dopracovala k tejto ordinácii. Je to ako Človeče, nehnevaj sa. Najprv volala jednej očnej, ktorá je na dôchodku, potom do ordinácie, kde by mala byť karta, ale nie je. Potom do zdravotnej poisťovne, kde jej záznamy o návšteve očnej len tak cez telefón nepovedia. A nakoniec do ďalších ordinácií, ktorých čísla nefungujú, ale našťastie sa dovolala na recepciu nemocnice, kde ani nemajú očnú ordináciu, ale recepčná vie, ako to v Michalovciach chodí, k lekárovi sa nevolá, k lekárovi sa príde do čakárne a čaká sa.

TROŠKA TROSKA: Históriu píšu ženy, ktoré nie sú ticho

Sestrička si vypýta kartu poistenca, lístok od všeobecného a povie, že máme počkať.

V čakárni sedí staršia pani, ktorá nás sledovala a tiež má svoje skúsenosti. Všetci lekári sú pomaly v dôchodkovom veku. Nepribúdajú, iba ubúdajú, nestíhajú, všetci majú plno a nikto nezdvíha telefón, lebo musia ordinovať. Pani má našťastie termín u očnej, ale má ešte problémy so srdcom a nemá lekára, tak asi bude chodiť po čakárňach a čakať.

Z ordinácie vychádza sestrička. Má pre Omku termín na ďalší mesiac. Lýdia jej zo srdca ďakuje a myslí to úprimne.

Podobnú púť po lekároch si zažil pred rokmi môj otec. Začala mu tŕpnuť noha, chodil po lekároch, absolvoval rôzne vyšetrenia, nikto nevedel zistiť príčinu a posielali ho od jedného lekára k druhému. Bral lieky na tlak, noha mu tŕpla ďalej. Neskôr sa dostal k špecialistovi, ktorý už mal byť na dôchodku a on mu diagnostikoval krvnú zrazeninu v nohe. Avšak zrazenina bola v nohe príliš dlho, zmenilo sa mu krvné riečisko, čo skomplikovalo liečbu. Otec strávil zvyšok života užívaním liekov na riedenie krvi, pričom zrazenina bola časovaná bomba. Nakoniec sa mu dostala do mozgu.

Pri príležitostí narodenín si ľudia želajú veľa šťastia, zdravia. Pri súčasnom stave zdravotníctva potrebujete hlavne dobré zdravie. A ak zdravie neslúži, musíte mať veľké šťastie, aby ste sa dostali k správnemu lekárovi, ktorý je ochotný vás prijať a poriadne vyšetriť. Už si nikto nepamätá, kedy problém vznikol, ale vždy tu bol a nikto s ním nič nespravil.

Podobne nefunkčných oblastí, ktoré hlásia kolaps, je na Slovensku viac. Za tieto problémy nemôže súčasná vláda. Ale rovnako požiarnici nemôžu za vznik požiaru. Majú však zodpovednosť ho uhasiť.

Už nehorí posteľ, horí celý dom. Boli pri ňom požiarnici a nehasili. Miesto toho kradli cennosti v dome. A tak ľudia zavolali nových hasičov, ktorí sľúbili, že požiar uhasia.

Pri dome sú noví hasiči a dom horí ďalej. Hasiči nehasia, hádajú sa. Každý si hovorí svoju pravdu, potom vytiahnu hadice a pretekajú sa v tom, kto ju má väčšiu. Ľudia už strácajú trpezlivosť. Niekto sa ozve, že toto je totálny chaos a čo je to za požiarny zbor. To urazí hasiča s najväčšou hadicou, že sorry, ale jeho si ľudia vybrali ako hasiča. Takéto reči sú zákernosť, on je tu obeť, robia z neho Žida a za všetko môžu predošlí hasiči, ktorí nehasili a kradli. A on nekradne! Chcete naspäť predošlých hasičov? Toto vy chcete?

Táto vláda je tak nečinná, že keď niečo uskutočnia čo i len náznakom, už si lepia billboardy, ako plnia svoje sľuby. Lebo billboardy povedia viac ako odvedená práca. Avšak hlavným marketingovým nástrojom sa stali hádky a chaos. Každý má svoju pravdu. O tom, kto začal vládnu krízu. O tom, kto začal bitku v klube. O tom, čo je to rodina.

O požiari má tiež každý svoju pravdu. Požiar je diskutabilný. Kde vlastne horí? Je to vôbec požiar? Však ten oheň tu bol vždy. Nie je to skôr rodinný krb? Všetko je pod kontrolou. Tak naspäť do postele a sladké sníčky.

Akosi som dospel do momentu, kedy sa riadim heslom: Radšej kľudík ako klubík. V minulosti mi na existenčnú krízu pomáhali omamné látky, teraz ma dostávajú do rovnováhy kompulzívne nákupy pomôcok do kuchyne, ktoré nevyhnutne potrebujem k životu. Napríklad, hrniec s nelepivým povrchom alebo pasírovač. Existenčnú krízu to asi nevyrieši, ale aspoň bude kečup.

V podobnom duchu som si kúpil aj perlové náušnice, ktoré si dám na seba a nostalgicky zaspomínam na staré dobré časy pred atentátom na Františka Jozefa d’Este v Sarajeve.

TROŠKA TROSKA: Ako fašisti na Slovensku získali väčší rešpekt ako queer ľudia

Všetci starneme. Lýdia tento rok oslávila 30 rokov a ja ako dobrý kamarát som poňal darček k jubileu ako skutočné prekvapenie. Tak som jej ho dal s 5-mesačným omeškaním. Ďalší rozmer prekvapenia bola cesta do neznáma. Lýdii som povedal, aby si zbalila veci na víkend a plavky. Stretli sme sa v Michalovciach, odtiaľ sme išli vlakom do Košíc, odtiaľ do Prešova a prestúpili sme na vlak, v ktorom Lýdia zistila, že naša konečná stanica je Bardejov.

Bardejovské Kúpele.

Michal Belej/

V Bardejove došlo k ďalšiemu prekvapeniu aj pre mňa, keď som zistil, že Bardejovské Kúpele nie sú v Bardejove. Kúpele sú síce samostatná mestská časť, ale nachádzajú sa 5 kilometrov za mestom. Dostať sa do kúpeľov je jednoduché, keďže tam chodí hromadná doprava v pravidelných intervaloch.

Už keď sme vystúpili z autobusu, zasiahla nás atmosféra kúpeľov. Lýdia to okomentovala slovami: „Toto je miesto, kam si ľudia chodia vyslovene oddýchnuť. A tak tú pohodu máš vo vzduchu.“

Atmosféru v kúpeľoch vytvára aj osadenstvo, čo sú prevažne dôchodcovia. Počas pobytu v kúpeľoch sme sa však naučili nepodceňovať seniorov. Dôchodcovia v kúpeľoch totiž dávajú výrazu YOLO úplne nový význam.

Bardejovské Kúpele.

Michal Belej/

Bardejovské Kúpele majú v ponuke niekoľko ubytovacích zariadení, od historických budov z čias Rakúsko-Uhorska po hotely zo socialistickej výstavby. Pôvodne som chcel izbu v hoteli Astória, ktorý je symbolom kúpeľov, ale kvôli plnej kapacite mi ponúkli liečebný dom Alžbeta. A to bolo to najlepšie, čo sa nám mohlo stať. Alžbeta je najnovšie zrekonštruovaný hotel a je preslávený tým, že v ňom bývala cisárovná Sissi. Práve Sissi je istým maskotom kúpeľov a nájdete ju ako sochu, na obrazoch, v názve hotela, v názve prameňa, v názve jedálne, na magnetkách a ďalších turistických predmetoch. Väčšinou je vyobrazená ako mladá krásna žena, ako ju poznáme z filmu s Romy Schneider. V skutočnosti Sissi prišla do Bardejova ako 57-ročná staršia pani s podlomeným zdravím a depresiou po synovej samovražde. V kúpeľoch vraj precitla a svojmu spovedníkovi darovala prsteň za to, čo si všetko od nej musel vypočuť. Lebo ako sa hovorí: Čo sa stane v Bardejove, ostane v Bardejove.

Šťastie sme mali aj na recepčnú v hoteli, ktorá bola extrémne milá a všetko nám vysvetlila. Lýdia poznamenala, že táto žena sa musela narodiť pre prácu v službách.

Kúpele majú svoj systém, preto sme dostali rôzne kartičky na stravovanie, procedúry a vstupy do wellnessu a na kúpalisko.

Bardejovské Kúpele.

Michal Belej/

Náš pobyt sme začali práve na kúpalisku. Vstupné pre dospelého je 9 €, pričom kúpalisko má zľavy pre ľudí na liečebných pobytoch. My sme mali vstup v balíku.

Kúpalisko disponuje veľkým bazénom, ktorý je však plytký. A tu nastal klasický problém plytkých bazénov, že ľudia neplávali, ale iba stáli vo vode. Bazénu šéfoval postarší plavčík, ktorý mal prirodzenú autoritu vďaka píšťalke. Lýdia pri ňom zaspomínala na svojho pradeda Mateja, ktorý robil plavčíka na Šírave.

Zaujímavosťou kúpaliska je stena s tmavým obkladom, ktorá sa na slnku rozpáli a dôchodcovia si potom pri nej vyhrievajú kríže. My sme to skúsili tiež a šli sme ďalej.

Kúpaliskový bufet mal v ponuke všetko možné, ale to, čo čapovali ako Kofolu, rozhodne Kofola nebola. Langoše sme si nedávali, lebo nás čakala večera.

Bardejovské Kúpele.

Michal Belej/

Lýdia sa rozhodla poňať večeru ako slávnostnú príležitosť, čo dávalo logiku. Boli sme v kúpeľoch s rakúsko-uhorskou tradíciou, preto elegancia bola namieste. Pekne sme sa obliekli, upravili a vybrali sme sa do hotela Astória, v ktorom bola jedáleň Elizabeth. Stravovanie v Bardejovských Kúpeľoch funguje na kartičkový systém. To znamená, že dostanete kartičky istej farby a vy si podľa danej farby musíte nájsť hotel, jedáleň a turnus na jedlo. V jedálni vám kartičky vezmú a dajú ich do stojana na stole, ktorý potom máte pridelený na celý pobyt.

V jedálni sme zistili, že ako jediní sme vnímali večeru v kúpeľoch slávnostne. Každopádne, ľudia po nás pozerali počas celého pobytu. Možno to bolo tým, že sme dobre vyzerali. Možno to bolo tým, že sme boli najmladší spomedzi hostí. A možno to bolo tým, že nás mali za pár a ľutovali Lýdiu, že chodí s teplým. Možností je viac.

Jedlo sa podávalo bufetovým štýlom a tu sa ponúkali dve stratégie:

1. Vyberiete si jeden druh mäsa, jeden druh prílohy a dáte si normálnu porciu.
2. Nakladáte si na tanier všetko možné, pokiaľ je miesto. Rezeň, soté, fašírku, rybu, kura, zemiaky, ryžu, tarhoňu. A keď sa niečo nezmestí, pôjdete bez hanby na dupľu a ešte si vezmete jeden tanier s dukátovými buchtičkami. Lebo však dezert.

Jedlo nám chutilo. S Lýdiou sme na výletoch navštívili rôzne reštaurácie a najčastejšie sme išli tam, kde sa čakalo aspoň 15 minút v rade, lebo to bola pre nás známka kvality. Na jedáleň v Bardejovských Kúpeľoch by sa nám nechcelo čakať.

Ale keby som mal zhodnotiť gastronomický štandard, je to ako keď idete k babke v nedeľu na obed a babka vie variť. A ešte vám dá aj čerešňový kompót.

Bardejovské Kúpele.

Michal Belej/

Po večeri sme sa išli prejsť. Lýdiina mama poslala fotky z kúpeľov, keď mala Lýdia asi tak rok. A tak sme išli po miestach z fotografií. Hotel Astória, kolonáda, sgrafitová stena na Ľudovom prameni.

Ak by ste nevedeli, čo je to kolonáda, tak vedzte, že ani ja som to netušil. Toto slovo som poznal iba ako názov keksov alebo seriál na RTVS. Kolonáda je chodba, ktorá ma po jednej alebo po oboch stranách stĺpy. Tento typ stavieb je príznačný pre kúpele a tá bardejovská je prvá svojho druhu na Slovensku. Vo vnútri môžete ochutnať z ôsmych prameňov. Každý má špecifické zloženie a slúži na liečbu rôznych problémov. Ja som bezproblémový, ale preventívne som vypil všetko, čo sa ponúkalo.

Na pitie vôd sa používa takzvaný kúpeľný pohár. Je to keramická šálka, ktorej uško funguje ako slamka. Kúpeľný pohár predávajú v obchode so suvenírmi, ale podstatne lacnejšie ho kúpite na recepcii v hoteli. V kolonáde je zákaz čerpať vodu do väčších fliaš, ale my sme si načapovali a nikto nám nič nepovedal.

Ďalší výraz, ktorý môžete použiť vo vete a pôsobiť vzdelane, je sgrafito. Je to umelecká technika vyškrabávania motívov do omietky. Takéto sgrafito sa nachádza na stene pavilónu Ľudový prameň, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou postavenou v duchu socialistického realizmu. Toto je vhodné miesto pre fotenie sa na Instagram a tiež si môžete načapovať z Lekárskeho alebo Hlavného prameňa. Normálne do fľaše, bez obmedzenia.

Pri Ľudovom prameni sa nachádza najškaredšia budova v kúpeľoch a volá sa Stredisko obchodu a služieb, skrátene SOS. Už samotný názov budovy je volanie o pomoc a za jej stav môžu aj nejasné vlastnícke pomery, lebo ju v minulosti vytunelovali. Ale v tejto opache sme našli skutočný klenot a to je cukráreň Colle na prízemí, kde majú neskutočne dobrú zmrzlinu. Ja odporúčam hruškovú a jogurtovú. V ponuke mali aj zmrzlinu Fanta alebo šmolkovú, ale čo sa týka zmrzliny, tak som veľmi konzervatívny človek.

Bardejovské Kúpele.

Michal Belej/

Ďalšia perla Bardejovských Kúpeľov bola pre nás Magnólia. Tento podnik sa nachádza v krásnom kúpeľnom dome so stĺpmi a terasou. Sadli sme si na terasu, pili sme nealkoholické nápoje a počúvali rozhovory seniorov. Párik pri nás si zanadával na výmenu moderátorov vo Farme, pričom Mareka Fašianga okomentovali: „Toten tam vôbec nereže.“

Potom sme sledovali únos nevesty, ktorá sa prišla baviť dovnútra. Jedna pani vyšla na terasu, že vo vnútri sa tancuje vo veľkom a to Lýdii nebolo treba dvakrát hovoriť a aj ona chcela ísť tancovať. V tomto je Lýdia najlepší parťák na výlety, lebo je spontánna v opitom a aj triezvom stave. V tomto prípade triezvom, lebo od februára nepije.

Keď sme prišli dnu, uvideli sme niečo, čo sme rozhodne nečakali. My sme si v Bardejovských Kúpeľoch zažili autentický dôchodcovský rave, kde tancoval celý podnik. Možno ste si na Grape zažili Celé zlé stage. V Magnólii sa hralo v podobnom duchu, ale DJ to myslel úprimne zo šerca. ABBA, Karol Duchoň, Helenka Vondráčková, Kde si včera bol, Ona ľúbi pomaranče a podobné hity na správnu gadžovskú zábavu.

Nakoniec sme okolo polnoci išli spať na hotel, lebo sme na ponocovanie starí. Ale dôchodcovia hulákali do noci a ešte o tretej sme ich počuli spievať Načo pôjdem domov.

Dôchodcovia v kúpeľoch sú ľudia, ktorí si skutočne vedia užívať život. Lýdiina mama strávila mesiac v kúpeľoch a hovorila, že dôchodcovia mali nonstop vypité a jeden pán za pobyt vystriedal sedem partneriek. YOLO!

Mesto Bardejov.

Michal Belej/

Na ďalší deň sme sa po raňajkách išli pozrieť do mesta. Bardejov je reálne jedno z najkrajších slovenských miest a má nádherné námestie, ktorému dominuje bazilika a atmosféru dotvárajú meštianske domy. Celkovo by mesto malo potenciál byť Banskou Štiavnicou východu, ale k tomu mu chýbajú služby.

Sadli sme si do kaviarne na námestí a reálne sme čakali cez pol hodinu na pitie. Lýdia stretla svojich známych, ktorí hovorili svoje skúsenosti s bardejovskými prevádzkami a iba sme si vypočuli, kam nemáme chodiť.

Nakoniec sme si ale napravili dojem v kaviarni Tvoj deň, kde mali dobrú kávu a pohotovú obsluhu.

Celkovo som mal pocit, že služby fungujú lepšie v kúpeľoch a keď je dobrá prevádzka, tak tam býva aj plno. To bol prípad aj Grand Coffee, čo je kaviareň a zároveň aj kúpeľná pražiareň kávy. O vchod vedľa sa nachádza predajňa s kúpeľnými oblátkami, kde cez sklo môžete vidieť aj ich výrobu.

Bardejovské Kúpele.

Michal Belej/

Po káve prišiel čas na procedúry v Kúpeľnom dome. Konkrétne, minerálny kúpeľ, parafínový obklad a masáž. Procedúry opäť fungujú na kartičkový systém, čo znamená, že chodíte podľa časového harmonogramu po poschodiach Kúpeľného domu a hľadáte číslo stojana, do ktorého dáte kartičku. Potom príde zriadenec, vezme kartičku a zavolá vás na procedúru. Znie to komplikovane a veru, že aj je. Chvíľu mi trvalo, kým som to pochopil a dovtedy som blúdil po chodbách, kým mi nepomohla jedna pracovníčka.

Minerálny kúpeľ spočíva v tom, že ležíte 20 minút v horúcej minerálnej vode. Kúpeľná vaňa je celá plechová a Lýdia v nej dostala záchvat úzkosti, že ju kopne elektrina, preto jej kúpeľ trval kratšie.

Parafínový obklad je horúci vankúš, ktorý sa prikladá na telo. Mohol som si vybrať dve miesta na obklad, ale nevedel som sa rozhodnúť. Sestrička sa ma pýtala, čo ma bolí a ja som jej povedal, že nič. Tak sme tam chvíľu šaškovali, zatiaľ čo pán vedľa povedal, že chce obklad na chrbát a kríže. Tak som aj ja povedal, že chcem obklad na chrbát a kríže, lebo to s pribúdajúcim vekom asi najviac bolí.

A čo sa týka masáže, tak to bola najpríjemnejšia zo všetkých procedúr, ale masér mi povedal, že som celý stuhnutý a môžem mať po masáži svalovicu.

Bardejovské Kúpele.

Michal Belej/

Zvyšok dňa sme strávili vo wellnesse v hoteli Ozón. Hotel má veľký relaxačný bazén s tryskami, sauny a tepidárium. Lýdia chcela hlavne to tepidárium, aby si ľahla na vyhrievané ležadlo a čítala si časopisy. Ja som sa vysaunoval do duševnej harmónie. V hoteli Ozón máte k dispozícii fínsku, parnú, inhalačnú a infra saunu.

Bardejovské Kúpele.

Michal Belej/

Po wellnesse chcela Lýdia vidieť živý orchester, lebo to bola jej ďalšia romantická predstava o kúpeľoch. Tu však naše predstavy opäť narazili na realitu.

Orchester naživo si v kúpeľoch môžete vypočuť dvakrát denne pri kolonáde. Problém bol, že orchester vôbec neladil. Nepovažujem sa za človeka s hudobným sluchom, ale orchester hral tak falošne, že to sa nedalo nepočuť. Možno by sa to dalo vysvetliť tým, že sme boli na východe a na východe sa proste pije.

Bardejov.

Michal Belej/

Výlet v Bardejovských Kúpeľoch sme zavŕšili návštevou skanzenu. Lebo chodiť po skanzenoch je ideálna aktivita pre ľudí po tridsiatke.

Za 3 eurá si môžete pozrieť historické obytné domy, hospodárske stavby a drevené kostolíky. Grékokatolíci volajú kostol cerkev, čím sa rozlišuje vierovyznanie. Katolíci chodia do kostola, grékokatolíci do cerkvi. Jedna z cerkví v skanzene je stále funkčná a v nedeľu do nej chodia ľudia na omšu.

Bardejovské Kúpele.

Michal Belej/

Kúsok od skanzenu sa nachádza aj kus histórie Bardejovských Kúpeľov v katastrofálnom stave. Hotel Dukla je národná kultúrna pamiatka a zavreli ho v roku 2002 z bezpečnostných dôvodov. Odvtedy chátra a plánovalo sa aj jeho búranie, lebo oprava nie je rentabilná. Toto je ďalšia ukážka, ako sa na Slovensku majitelia pamiatok nevedia o ne starať alebo sa na ne pozerajú cez výnosnosť v excelovských tabuľkách. Našťastie, pamiatkári búranie nepovolili a snáď sa hotel dočká opravy.

Keď sme odchádzali z Bardejova, boli sme unesení. Ja sa určite chcem do Bardejova vrátiť, aj keď to je nekonečná cesta cez celé Slovensko. Z Bardejova sme cestovali do Prešova a odtiaľ priamym rýchlikom do Bratislavy. Tu by som sa chcel pozastaviť nad uvažovaním Železničnej spoločnosti Slovensko. Medzi Humenným a Bratislavou premáva v nedeľu regionálny rýchlik Šarišan, pričom niektorí ľudia cestujú vo vlaku skoro 7 hodín. Ak má vlak meškanie, tak aj viac. Vo vlaku nie je reštauračný vozeň, ani mobilný bar. Ak do vlaku nastúpite bez jedla a pitia, ste nahratí. My sme si nakúpili jedlo ešte v Bardejove, ale ku koncu cesty sme boli tak hladní, že sme sa pustili do kúpeľných oblátok, ktoré sme niesli domov ako darčeky. Dopočul som sa, že vraj si ľudia objednávajú donášku pizze na nástupište v Žiline a pizzu si berú priamo z vlaku. Neviem, či je to pravda a neviem, či by som to skúšal, ale pri Železničnej spoločnosti Slovensko je každá absurdita možná. Takže ak pôjdete Šarišanom, nezabudnite si pripraviť do vlaku pitie, lepeňáky a termosku s kávou. Lebo Železničná spoločnosť Slovensko vám vie tak narušiť psychickú pohodu, že vám nepomôže ani kúpeľný pobyt v Bardejove.

TROŠKA TROSKA: Ako fašisti na Slovensku získali väčší rešpekt ako queer ľudia

Na kúpalisku je všetko. Útočisko pred následkami globálneho otepľovania, sexuálne napätie vo vzduchu, miestny kolorit obyvateľov. A langoše. Nuž… Ako kde.

Toto sú kúpaliská, ktoré som počas leta preskúmal.

Santovka Wellness (Cena: 9 eur celodenný vstup/7,5 eura v pondelok)

Doteraz nechápem, ako sa do názvu kúpaliska dostalo slovo wellness. Je to proste kúpalisko s plaveckým bazénom, relaxačným bazénom, detským bazénom a travertínovými bazénikmi. Práve travertínové bazéniky navodzu­jú dojem rímskych kúpeľov a sú najfotogenickejšou záležitosťou v celom areáli, preto sa objavujú vo veľkom na Instagrame.

Santovka Wellness

Troška Troska/

Ale Santovka má mnoho ďalších plusov. Možno ste počuli, že Madonna má maniere a musí si umývať vlasy v Evianke. Ak chcete uspokojiť svoju vnútornú divu, ale nie je budget, Santovka je riešenie. Všetky bazény sú napúšťané minerálkou, ktorú si môžete kúpiť vo fľašiach v obchode. A tu sa nemusíte obmedzovať iba na vlasy, ale môžete sa namočiť od hlavy po päty. Má to vraj blahodárne účinky na telo, ale z vody tiež oxiduje striebro. Minerálka Santovka má siričitý základ, preto smrdí ako vajcovka, ale to jej oproti Evianke dodáva osobnosť.

Najlepšia vec na Santovke je veľký plavecký bazén, ktorý je napustený poctivo skoro až po okraj. Vodu vymieňajú dvakrát do týždňa, preto bazény nemusia dezinfikovať chlórom. Plavecký bazén má luxusných 50 metrov, dá sa v ňom nerušene plávať a je v ňom príjemne studená voda.

Santovka Wellness

Troška Troska/

Z môjho pohľadu by každé kúpalisko malo mať povinne plavecký bazén a bufety s langošmi. Plavecký bazén posilní telo, bufety dušu. Bohužiaľ, Santovka bufety nemá, iba reštauráciu v hoteli a pod hotelom myslím neestetickú budovu pri plaveckom bazéne.

Dať reštauráciu na kúpalisko považujem za dekadenciu. Možno som konzervatívny, ale pre mňa je príliš chodiť do reštaurácie v teplákoch. A na Santovke v reštaurácii všetci sedia v plavkách, pijú pivo a jedia vyprážaný syr. Ten som si dal aj ja. Ale v tričku.

Na kúpalisku počas mojej návštevy absentovali aj langoše. Vraj vylepšovali receptúru, preto neboli v ponuke.

Santovka Wellness

Troška Troska/

Celkovo je ale Santovka príjemné tiché kúpalisko. Kúpalisku dominujú dôchodcovia, ktorí nerobia toľko hluku ako deti. Niektorí z nich trávia na kúpalisku celé leto. To som sa dozvedel úplnou náhodou, keď jedna baba z Holandska spoznala svojho dedka na mojej instastory. Tiež mi prezradila niečo o dôchodcovskej mafii, ktorá okupuje lehátka. Tie sú síce spoplatnené, ale je o ne tvrdý boj. Napríklad, iba som sa utieral uterákom a už mi pani nenápadne položila tašku k lehátku, lebo si myslela, že som na odchode. Ako vidíte, miestni dôchodcovia nepoznajú na ceste k lehátku zábrany.

TROŠKA TROSKA: Spoveď čiernej ovce z katolíckej rodiny

Termálne kúpalisko Dudinka (Cena: 6 eur za 3 hodiny + 3,5 eura za minerálny bazén)

Ďalšie kúpalisko v hontianskom regióne je aj Dudinka v kúpeľnom meste Dudince. Podľa počtu obyvateľov sú Dudince najmenšie mesto na Slovensku. Ale mestu dominujú predovšetkým návštevníci kúpeľov. Áno, opäť dôchodcovia.

Centrom mesta je promenáda, ktorá sa ťahá popri kúpeľných hoteloch a končí pri kúpalisku Dudinka. Kúpeľné pramene sú opradené legendami o víle Dudinke, ktorá je v meste vyobrazená v rôznych podobách. Víla je na erbe v mesta, v logu kúpaliska a najnovšie pribudla aj socha, ktorej predlohou bola superstaristka Martina Schindlerová. Tá dokonca mesto poctila svojou návštevou pri odhalení sochy, čo dokumentujú aj informačné tabule na náučnom chodníku.

Termálne kúpalisko Dudinka

Troška Troska/

Kúpalisko Dudinka pozostáva z vkusne zrekonštruovanej budovy a štyroch bazénov. Dudinka nemá plavecký bazén, ale rekreačný bazén, detský bazén, bazén s vodnými atrakciami a minerálny bazén. Za minerálny bazén sa platí príplatok, ale je to dobrá investícia. Bazén má vraj blahodárne účinky a na mňa pôsobil priam až omladzujúco.

Odkedy mám o 13 rokov mladšieho frajera, tak trávim veľa času s ľuďmi veku 20-čosi. Aj na párty v klube si uvedomujem, že už nie som najmladší. Lebo nie som. Ale ako inak sa má človek cítiť v obklopení mladých ľudí? Ak sa chcete cítiť mladšie, musíte sa obklopovať staršími ľuďmi. A na to je minerálny bazén ako stvorený, lebo vekový priemer v ňom je cca 70 rokov. Hneď sa začnete cítiť mladšie, lepšie precítite svoje neochabnuté telo a z bazéna si to s novonadobudnutou mladosťou môžete namieriť na šmykľavku a tobogan.

Termálne kúpalisko Dudinka

Troška Troska/

Tie sa nachádzajú pri bazéne s vodnými atrakciami. Väčšinou ho okupujú malé deti, ale necíťte sa trápne sa pridať. Ak ste si zaplatili 3,5 € za minerálny bazén, aby ste sa cítili mladšie, boli by to vyhodené peniaze, keby ste spochybňovali účinky. Ja som tiež išiel na tobogan a niekoľko starších ľudí sa pridalo. Neoľutovali.

Termálne kúpalisko Dudinka

Troška Troska/

Dudinka má niekoľko bufetov. Jeden sa špecializuje na zmrzlinu, ďalší sa špecializuje na vyprážanie vo fritéze. Tretí bufet s langošmi sa otvára iba cez víkend. Takže mi langoše v hontianskom regióne neboli dopriate.

Kúpalisko Modra (Cena: 3 eurá za celodenný vstup)

Najväčšou výhodou kúpaliska je cena. Po 17-tej je cena dokonca iba 1 €, preto kúpalisko býva preplnené Modranmi, ktorí sa prišli schladiť.

Kúpalisko má dva bazény. Jeden detský a jeden relaxačný. Problémom relaxačného bazéna je jeho hĺbka. Lepšie povedané plytkosť. Preto ľudia v ňom neplávajú, iba stoja. Ak si nebodaj chcete zaplávať, musíte manévrovať medzi ľuďmi a potom si uvedomíte, že je to viac o manévrovaní ako o plávaní.

Kúpalisko Modra

Troška Troska/

Tiež som to vzdal, tak som iba stál v bazéne a pozoroval statických ľudí. Ďalším kultúrnym aspektom, ktorý môžete vnímať na kúpaliskách, sú tetovania, ktoré si ľudia dávajú na telo.

Najviac ma zaujal pán, ktorý mal na hrudi vytetované dieťa. A to dieťa bolo reálne vedľa neho. Tetovanie vyzeralo ako karikatúra dieťaťa s tým, že karikatúra ale nebol zámer. Pán mal pri sebe ešte ďalšieho syna, toho už nemal vytetovaného. Aspoň nie na viditeľnom mieste. Reálne som sa zamýšľal, aké toto bude mať následky.

TROŠKA TROSKA: Históriu píšu ženy, ktoré nie sú ticho

Prečo toto robia rodičia svojim deťom? Čo nečítali v Biblii príbeh o Kainovi a Ábelovi? Toto nevyriešia ani roky terapie. Druhý syn bude chodiť po psychológoch a riešiť, že mu otec nikdy nevenoval dostatok lásky. Syn vnímal staršieho brata ako konkurenciu, lebo to on bol otcovmu srdcu blízky. Ako na to prišiel? Však mal jeho podobizeň vytetovanú na hrudi! To je reálne pri srdci!

Ponuka v bufete: hot dog, hranolky, vyprážaný syr. Langoš nemali.

Letné kúpalisko Považská Bystrica (Cena: 3 eurá za celodenný vstup)

Kúpalisko v Považskej Bystrici mi prišlo ako to najlepšie počas tohto leta v zmysle cena/výkon. Centrom kúpaliska je veľký bazén so šmykľavkou. Práve šmykľavka je tŕňom v oku Považskobystričanov, ktorí na ňu nadávajú vo vode i na súši. Obyvatelia spomínajú na staré dobré časy, keď mali na kúpalisku tobogan a zrazu ho niekto vymenil za šmykľavku, ktorá stála nekresťanské peniaze (sumy v klebetách sa pohybujú od 15 do 40 tisíc eur). Niekto sa nabalil a Považskobystričania nemajú teraz adrenalínovú jazdu, lebo iba sa šmyknete a hneď ste dolu.

Letné kúpalisko Považská Bystrica

Troška Troska/

Avšak na šmykľavku bola počas mojej návštevy dosť dlhá rada. Aj som si ju vystál. Aj som sa šmykol. Aj som bol hneď dolu. Aj som išiel znovu.

Kúpalisko v Považskej Bystrici podľa mňa má všetko, čo má kúpalisko mať. Čiže plavecký bazén, bufety a langoše. Začnem bazénom. Ten je obrovský a podelený na rôzne sekcie. Do jednej sa šmýka, v ďalšej sa relaxuje a v ďalšej sa pláva. A v plaveckej zóne je hlboká voda, tak tam ľudia nestoja, ale poctivo plávajú. Takže každý si príde na svoje. Plus, na kúpalisku je ešte detský bazén, na ktorý som nemal dôvod chodiť.

Letné kúpalisko Považská Bystrica

Troška Troska/

Čo sa týka občerstvenia, na kúpalisku sú otvorené dva bufety. V jednom majú Corgoň a mrazené polotovary. V druhom Svijany a langoše. Takže tu vzniká istá disproporcia v dĺžke radov, lebo všetci chcú Svijany a langoš.

Letné kúpalisko Považská Bystrica

Troška Troska/

Tieto dva bufety majú filozofickú hodnotu, lebo učia trpezlivosti. Lebo to je ako v živote… Veci, ktoré sa zdajú byť ľahko dosiahnuteľné, nebývajú príliš dobré. Ako pivo Corgoň, ktoré sme si kúpili, lebo sa nám nechcelo čakať a potom sme nadávali, prečo sme si radšej nepočkali pri druhom bufete. Tak sme potom čakali na Svijany a objednali si aj langoše. V ponuke bola písaná aj kukurica, ale keď sme sa pani bufetárky na ňu spýtali, tak nám povedala, že sa jej nepáči a nebude ju predávať. Tomu hovorím podnikateľka, ktorá si stojí za kvalitou.

Letné kúpalisko Matadorka (Cena: 7 eur za celodenný vstup)

Bratislava má viacero kúpalísk a každý má svoje obľúbené. Niekto miluje Delfín, niekto Tehelné pole (vraj tam nemajú langoš) a ja ako Petržalčan milujem Matadorku. Na kúpalisko mám magické spomienky z detstva, lebo keď som bol na kúpalisku prvýkrát, v bazéne akurát mali tréning akvabely. A čo je magickejšie v bazéne ako akvabely? Už len morské panny, ale tie sú v mori a nie v bazénoch.

Letné kúpalisko Matadorka

Troška Troska/

Aj Matadorka má presne to, čo robí kúpalisko kúpaliskom. Plavecký bazén slúži aj na športové podujatia a je pri ňom tribúna. Preto má veľkorysé rozmery, ľudia v ňom poctivo plávajú a neulievajú sa. Lebo keby sa ulievali, tak by sa utopili, keďže je na všetkých miestach hlboký.

Ďalšou dominantou kúpaliska je tobogan. Keď ho môj frajer videl na fotkách, tak sa nahneval, že to je určite tobogan, ktorý im zobrali z Považskej. A možno je to tak, lebo tobogan javí rôzne znaky opotrebovania. Na niektorých miestach z neho vyteká voda a tým nemyslím jeho koniec. Ale možno tobogan nemusí dokonale tesniť.

Letné kúpalisko Matadorka

Troška Troska/

Na tobogan chodia deti a aj dospelí. Predsa len je to väčší adrenalín ako v Považskej. Pri čakaní v rade som si všimol, že manželia predo mnou mali na krku zavesené reťaze a na nich obrovské medailóniky s Pannou Máriou. Títo ľudia vedeli, čo robili, keď išli na tobogan pod ochranou Bohorodičky. Každopádne, mal som dvojitý adrenalín. Z jazdy samotnej a ešte z napätia, či sa tobogan nerozpadne.

Na Matadorke sú tri bufety a pub. Jeden bufet má drinky, jeden nápoje a jeden ponúka rôzne jedlá vrátane burgrov. Nechýba langoš so všetkým za 4,5 €. Čo už si hovorím, že už je veľa, ale ktovie, kam nás ešte inflácia dostane.

Kúpalisko Eva (Cena: 7 eur za celodenný vstup)

Na Slovensku sú aj kúpaliská pre milovníkov dobovej architektúry. Napríklad, Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach má asi najkrajšiu budovu, akú som kedy videl. Bazény na kúpalisku sú malé, ale celý areál je vizuálny zážitok.

Architektonickým klenotom je aj kúpalisko Eva v Piešťanoch, ktorého funkcionalistická budova bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.

Kúpalisko Eva

Troška Troska/

Piešťany sú kúpeľné mesto, čo má za následok vysokú koncentráciu dôchodcov na kúpalisku. S frajerom sme si zložili veci pri skupinke seniorov, ktorá sa navzájom hecovala ku konzumáciu domácej a potom sa motali značne pripití po kúpalisku. Dôchodcovia v kúpeľoch si vedia skutočne užívať život naplno na náklady zdravotnej poisťovne.

Kúpalisko Eva má štyri bazény, pričom mu dominuje plavecký bazén s dĺžkou 50 metrov. Za zmienku stojí aj termálny bazén, ktorý býva preplnený ľuďmi. A potom je tu bazén so šmykľavkou, za ktorý si musíte zaplatiť extra 1 € na deň pri pokladni. Toto je cenová politika, ktorej vôbec nerozumiem, lebo tým sa stráca celý spontánny vibe.

Platí sa aj za lehátka podľa materiálu. Za drevené 1,5 €, za plastové 2 €. Ale osobne preferujem miesta na tráve v tieni pod stromami.

Kúpalisko Eva

Troška Troska/

Na kúpalisku je niekoľko bufetov. V jednom majú drinky, v jednom sa dajú aj kúpiť aj burgre a pizza. Najväčší je oldschoolový bufet, na ktorý mal môj frajer ťažké srdce. On totiž miluje vyprážaný syr, ale oldschoolový bufet funguje na systéme sklenenej vitríny, ktorú napĺňajú vyprážanými jedlami. A keď sa bufetára spýtal, či nemajú aj čerstvý vyprážaný syr, tak hneď bol oheň na streche. Bufetár sa spýtal, aký syr je asi tak vo vitríne, do toho pribehla bufetárka a sa zaprisahávala, že ten syr pred chvíľou vypražila. Frajer syr odmietol a potom pri pive polhodinu nadával, prečo niekto nemôže spraviť jedlo na objednávku a pre koho ten syr potom vyprážajú, keď schne vo vitríne. Po pol hodine nadávok sa zdvihol a vrátil sa do bufetu skontrolovať vitrínu. Ten istý syr bol ešte stále bol tam. A tak nadával ďalej. Langoše nemali.

Kúpalisko Eva

Troška Troska/

Napriek tomuto zážitku je Eva príjemné letné kúpalisko s krásnou architektúrou a obrovským bazénom, v ktorom sa ľudia rovnomerne rozptýlia. Avšak od miestnych sme si vypočuli ďalšie sťažnosti. Jednej Piešťančanke sa vraj po návšteve kúpaliska zapálila chachara. Ale to je problematika, v ktorej sa radšej nechcem hlbšie vŕtať.

Leto sa končí a už teraz viem plány na to ďalšie. Chcem ho stráviť na kúpaliskách, kde som ešte nebol. Podľa mňa nás kúpaliská so svojim koloritom definujú ako národ a zaslúžili by si etnologický výskum, lebo fungujú ako skanzeny našich relaxačných tradícii.

Preto ak chcete cudzincovi ukázať skutočné Slovensko, neberte ho na salaš. Zoberte ho na kupko.

Rovnaký pocit zažívam posledné dni, keď sa bavíme o postavení queer ľudí v spoločnosti. LGBT ľudia platia rovnaké dane ako ostatní, ale automaticky majú nárok iba na horší štandard. Pritom presun do lepšej triedy by vôbec nezaťažil štátny rozpočet, ale istá skupina obyvateľov bojuje, aby ich „prvá trieda“ nebola pre všetkých.

Niekoľko mesiacov dozadu som dos­tal list od Finančnej správy, že mám dobrý index daňovej spoľahli­vosti. Netuším, čo to znamená, ale pochopil som to tak, že si poctivo platím dane a štát mi poďakoval, že som dobrý daňový poplatník. Na záver listu Daňová správa dodáva, že čoskoro ma budú informovať o benefitoch súvisiacich s lepším indexom.

Finančná správa sa už neozvala, o ďalších benefitoch neviem. Iba ma to nahnevalo, že si ako taký debil poctivo platím dane, správam sa vzorne a pre tento štát som stále občanom druhej kategórie. Žije sa mi oveľa lepšie s vedomím, že svojimi daňami podporujem tento štát za ničnerobenie v oblasti LGBT práv. Poslanci Národnej rady nielen že nechcú LGBT ľuďom zjednodušiť život, oni im ho vedome komplikujú. Každé volebné obdobie sa nejaký politik rozhodne použiť LGBT na šírenie nenávisti a získavanie politických bodov. Dvojitý štandard nazý­vajú hodnotami alebo Božou vôľou. A pritom im nerobí problém oslavo­vať tradičnú polygamiu Borisa Kollára.

Prvý Pride v Bratislave sa konal v roku 2010. Ľudia dodnes na neho spomínajú s tým, ako fašisti hádzali po účastníkoch kamene. Zatiaľ čo sa za 12 rokov s LGBT právami nič nespravilo, postavenie fašistov sa v slovenskej spoločnosti mimoriadne zlepšilo. Skupinka grázlov s absurdným pohľadom na svet sa dostala do parlamentu. A najnovšie sa spolupodieľajú na tvorbe „prorodinnej“ politiky a diktujú si svoje podmienky, ktoré vylu­čujú rómske rodiny. Prvá trieda nie je pre všetkých. Na jeseň sa s koaličným poslancom pokúsia zakázať dúhovú vlajku. Načo hádzať kameňmi, keď zákony presne triafajú na cieľ?

Súčasná vláda postráda zdravý rozum. Jednou z definícií šialenstva je, keď niekto opakuje tie isté chyby a očakáva od toho iný výsledok. Igor Matovič už niekoľkokrát prišiel so šialeným experimentom na riešenie problémov Slovenska. Koľkokrát tieto nápady zafungovali? Igor Matovič sa viacnásobne diskvalifikoval, ale v experimentovaní na obyvateľstve pokračuje ďalej a nikto ho nevie zastaviť.

Niekedy nemusíme robiť experimenty, ak vieme na susedných krajinách odsledovať dopady legislatívy. Aj katolícke krajiny Európskej únie ako Írsko a Portugalsko majú uzákonené manželstvá párov rovnakého pohlavia. Konkrétne, Írsko od roku 2015 a Portugalsko už od roku 2010. Došlo v týchto krajinách k rozvratu spoločnosti, ako nás konzervatívni politici neustále strašia?

Skôr sa môžeme pozrieť na krajiny, kde sa práva LGBT potláčajú a je vidieť, že pri tejto skupine sa politici nezastavili a pokračujú v ďalšom obmedzovaní slobôd ďalších skupín obyvateľstva. V Poľsku kvôli legislatíve nechávajú lekári zomierať tehotné ženy, v Maďarsku je obmedzená sloboda tlače a v Rusku ľudia končia vo väzení za vyjadrenie názoru.

História nás učí, čo sa stalo, keď sa extrémistické ideológie dostali k moci. Preto je legitimizovanie fašistov zaručenou cestou do pekla.

Rodina na Slovensku nie je v ohrození. Náš parlament sa rozhodol bezcieľne minúť na rodiny 1,2 miliardy eur na úkor fungovania miest a obcí, čím sa zhorší životný štandard pre všetkých. Ako by štátny rozpočet zaťažili registrované partnerstvá? Aj tak niektorí ľudia mali potrebu vybehnúť počas Pridu do ulíc s balónmi Hrdí na rodinu. Na čo konkrétne sú títo ľudia hrdí? Že sú elitári? Že nie sú šikanovaní za sexuálnu orientáciu? Že môžu slobodne uzavrieť manželstvo? Že ich finančne podporuje štát? Že ich pochod podporil poslanec ĽSNS? Keby mali na balónoch napísané „Hrdí na naše privilégia“, nemal by som ich za pokrytcov.

Naša politická kultúra sa nikam neposunula, lebo máme malých politikov s prázdnymi gestami, ktorí myslia primárne na seba. Stále si myslím, že slovenská spoločnosť sa posúva. Vidieť to aj na bratislavskom Pride vďaka ľuďom, ktorí by sa nemuseli zúčastniť. Nemuseli by tam byť heterosexuáli so svojimi zákonom uznanými partnermi a rodinami. Nemuseli by tam byť ľudia zo showbiznisu, ktorí sú aktuálne na koni a aj tak ich strata popularity nezastrašila. A nemuseli by viať dúhové vlajky na bratislavských inštitúciách, lebo komu by sa chcelo riešiť nenávistné komentáre na sociálnych sieťach? Veľké gesto spravili všetci, ktorí od štátu majú status prvej triedy a bojujú za ľudí, ktorých politické elity považujú za spodinu.

Ešte nás čaká dlhá cesta. Tak sa všetci modlime, aby to nebolo vo vlaku spred 89-teho.

Narodil som sa do tradičnej katolíckej rodiny. Môj prastrýko bol páter Mikuláš Lexmann, dominikánsky kňaz pôsobiaci v Košiciach, ktorého za jeho aktivity uväznili komunisti a v centralizačnom tábore na podlomené zdravie zomrel. Táto ukážka silnej viery začala proces blahorečenia (= vyhlásenie za blahoslaveného, čo je niečo ako béčkový svätec). A aj keď bol páter Mikuláš počas svojho života rebel, v našej rodine kult jeho osobnosti posilnil bigotnosť a fanatickosť vo viere.

Súrodenci pátra Mikuláša boli tiež rehoľníci, ktorí boli autority na výchovu. V beckovskom kláštore sme ako deti navštevovali pratetu mníšku Agnešku, ktorá dávala mame rady ohľadom výchovy. Deti by mali byť slušné, pokojné a mali by sa veľa modliť. My sme behali, kričali a brat spadol do okrasného jazierka. Do beckovského kláštora sme prestali chodiť, aby sa mama za nás nemusela hanbiť.

Mama sa z nás snažila vychovať dobrých katolíkov. Chodil som miništrovať, letné prázdniny sme trávili v katolíckych táboroch a keď sa v Jednoducho Mária objavili milostné scény, mama vypla telku. Mama trvala na tom, že nemôžeme chodiť do obyčajnej školy, ale musíme študovať s katolíkmi. A tu začali problémy.

V detstve som bol útly a plachý s jemnými črtami. Na prvý pohľad som pôsobil ako slabý jedinec, na ktorého sa vrhne svorka. Na štátnej škole som mal šťastie na inteligentnú triednu učiteľku, ktorá spolužiakom vysvetlila, že nikto sa nemôže povyšovať nad druhého. Mama však trvala na prestupe, a keď som nastúpil na cirkevnú školu, bol som pohodený medzi svorku vlkov. Počas prestávky sa mi stalo, že ma spolužiak zrazil na zem a vrazil mi päsťou do hrude. V škole som nemal žiadnych kamarátov a bol som terčom posmeškov. Učiteľky šikanu nezastavili, skôr ma označovali za problémového žiaka, ktorý si vyslovene koledoval o konflikt svojou povahou.

Po dvoch rokoch psychického pekla ma mama presunula na ďalšiu katolícku školu. Snažil som sa pôsobiť tvrdšie, takže fyzické útoky ustúpili. Deti na škole ma prezývali „mužatka“, lebo podľa nich som nepôsobil chlapčenským dojmom. Raz ma pritlačili o stenu a chytili medzi nohy, aby zistili, aké mám pohlavie.

TROŠKA TROSKA: O rozpade tradičnej rodiny, za ktorý nemôžu gejovia

Každopádne, táto škola pre mňa bola vykúpením. Všetko sa skončilo tým, keď som aj ja začal robiť zlobu. V trinástich som začal piť a fajčiť, a vtedy som sa dostal medzi „grázlov“, ktorí nado mnou držali ochrannú ruku. Z času na čas ma niekto označil za buzeranta, ale v princípe som mal pokoj.

Ani na jednej katolíckej škole som však nemal pocit, že by nejaká autorita zakročila proti šikane, ktorá sa tam diala. Autority skôr dbali na to, aby sme sa modlili, nehrešili a nepočúvali hudbu od Satana. Dostali sme prednášku, že Freddie Mercury bol veľký hriešnik. Ako každý homosexuál zomrel na AIDS a ešte k tomu v piesni Bohemian Rhapsody vyvolával Belzebuba, čo bol jasný dôkaz satanizmu. Beatles tiež uctievali Satana, Hotel California od The Eagles bol o satanských rituáloch, Black Sabbath... To by bolo nadlho. Problematická bola aj Lucie Bílá, lebo „kluci s klukama“ tiež viedlo k smrti na AIDS.

Napriek tejto tvrdej výchove som sa vydal na cestu lásky Lucie Bílej. A zrazu som pocítil slobodu, ktorá ma nakoniec doviedla na psychoterapiu, kde sa snažím zbavovať toxických nánosov katolíckej rodiny.

Zrazu som pochopil, že niektorí ľudia majú vieru ako drogu, ktorá im zabraňuje vnímať realitu. Moja mama po smrti otca prepadla náboženskému fundamentalizmu a chodí každý deň do kostola. Pohybuje sa v spoločenstve, kde sa boja transgender ideológie, neplodnosti z vakcín a objednávajú si Ivermektín z Indie. Raz mi mama povedala, že potrebuje byť chránená spoločenstvom a naše cesty sa preto budú musieť rozísť, lebo môj životný štýl nie je v súlade s jej vierou. Pár dni na to panikárila, že ju nemôžem nechať samú a musím si ju ctiť ako svoju matku. Ale keď prídeme s frajerom na dom, máme zakázané spať v manželskej posteli, lebo tá je iba pre ľudí so sviatosťou manželskou. Mama väčšinou zaspí pri telke na gauči.

Keď som s ňou zašiel na jednu omšu, vypočul som si kňaza, ktorý dohováral veriacim, že stoja pred skúškou hodnôt a musia byť v tomto boji nekompromisní. Ale čo sú tie hodnoty?

Keď som psychológovi hovoril o skúsenostiach z katolíckej rodiny, on toto správanie označil za ukážkovú šikanu. Nespadáte do šablóny správneho katolíka, ste čierna ovca a útočí na vás zvyšok stáda.

Strýko s tetou sú bezdetní a v rodine kolovala klebeta, že za tým budú zlé stravovacie návyky.

Môj bratranec sa nikdy neoženil a s frajerkou majú syna. Babka vždy nadávala, že to dieťa je problémové a určite je to tým zväzkom, z ktorého vzišlo. V skutočnosti to bola diagnóza autizmus.

Môj brat je tiež gej a oženil sa v Nórsku. Na oslave maminej šesťdesiatky celá rodina odignorovala jeho manžela, tí milší ho označovali za „bratovho kamaráta“.

Tetu psychicky týral manžel a babku najviac trápilo, že z tety bude prvá rozvedená žena v rodine. Tete pomohli utiecť od manžela susedia. Až na babkinom pohrebe sa priznala, že už niekoľko rokov má frajera a konečne je šťastná. Ale babke nechcela nič povedať, tak bola radšej ticho. A tak sme pochovali babku, vyšli sme z cintorína a hneď sme si všetci zapálili. A bratranec dodal, že snáď s babkou odišiel aj celý jej katolícky bullshit.

TROŠKA TROSKA: Lebo medveď

Napriek všetkým týmto skúsenostiam sa považujem za duchovne založeného človeka. Náboženstvo by malo byť cesta k sebarozvoju, cez ktorú sa ľudia stávajú lepšími. Z detstva nemám iba zlé skúsenosti s katolíkmi. Napríklad, ako deti sme chodili do kostola k Róbertovi Bezákovi. To bol človek, ktorý si získal veriacich cez svoju ľudskosť. A v konečnom dôsledku skončil ako čierna ovca katolíckej cirkvi.

Hodnoty v katolíckej cirkvi totiž stoja na presvedčení, že ak pri vás stojí Boh a stádo oviec, môžete sa správať ako ukážkový kretén. História nás učí o donebavolajúcich katolíckych nezmysloch, ako bolo upaľovanie čarodejníc, armáda detí v križiackej výprave, viera o Zemi ako strede vesmíru... Avšak napriek množstvu historických failov, katolíci majú potrebu prichádzať s novými dogmami. Najnovšie spoločnosť neohrozujú čarodejnice a Zem točiaca sa okolo slnka, ale LGBTI+ ideológia, potraty a sporo odeté ženy.

Ochrana ľudského života je najvyššia hodnota. Ale nevidel som našich katolíckych politikov, že by odhodlane bojovali za životy ohrozené klimatickou krízou. Ak chce niekto vytvoriť dobré základy pre život, mal by sa zamerať na čistý vzduch, dostatok pitnej vody, úrodnú pôdu, lesy a počasie bez extrémov. Čísla potratov z roka na rok klesajú, teplota atmosféry stúpa. Tak kde naozaj horí?

Kde však začať v tomto komplikovanom svete? Sám Ježiš hovoril o tom, aby sa ľudia starali najprv o svoje hriechy a až potom o hriechy druhých. A to je filozofia, ktorou sa aj ja snažím riadiť. Keď menej ľudí bude poučovať a viac pôjde príkladom, možno sa skutočne niečo zmení. A aj katolícka cirkev by to mohla skúsiť. Na začiatok by stačilo, keby kňazi dodržiavali celibát. Obzvlášť pri malých deťoch.

Avšak stará ľudová múdrosť nehovorí, čo má robiť človek, ktorý išiel odvážne do lesa a pod vplyvom nečakaných informácií sa začal báť až v lese. Lebo to je presne môj prípad.

Do lesa chodím, aby som si utriedil myšlienky a našiel novú perspektívu. S týmto zámerom sa prechádzam po Štiavnických vrchoch, keď natrafím na obyvateľov neďalekej dediny, ktorí úplne zmenia moju perspektívu. A tá nová perspektíva je medveď. Vraj sa potuluje po okolí a za posledný týždeň ho videli dvakrát. Keby som toto vedel... Tak asi nejdem do lesa.

V dnešnej dobe som konfrontovaný s rôznymi témami. Klimatická kríza, covid, feminizmus, potraty, rasizmus, práva LGBTI, utečenci, vojna, tradičná rodina... Na sociálnych sieťach na mňa vyskakovali aj medvede, ale to je téma, ku ktorej nemám jasné stanovisko, lebo o nej nič neviem. A teraz mi vidiečania hovoria, že nablízku je medveď.

TROŠKA TROSKA: O rozpade tradičnej rodiny, za ktorý nemôžu gejovia

Čo to ale znamená? Hrozí mi bezprostredné nebezpečenstvo? Asi sa ľudia bežne varujú pred medveďmi. Ale toto je nový kontext, keď na sociálnych sieťach vzniká panika a ľudia volajú po strieľaní medveďov.

Paniku väčšinou rozpútavajú politici pred voľbami a vždy je tu nová hrozba. Raz to boli Maďari, potom homosexuáli, teraz sa straší liberalizmom... Ale medvede? O tom neviem nič.

Čo mám teraz robiť, keď natrafím na medveďa? Mám stáť, alebo utekať? Mám sa mu pozerať do očí, alebo sa vyhýbať pohľadom? Mám hrať mŕtveho, alebo ho mám zastrašiť? Som úplne mimo. Správy sú plné emócií, ale praktické rady absentujú.

Kráčam tou istou cestou naspäť a čo predtým vyzeralo ako romantická prechádzka prírodou, teraz na mňa pôsobí ako hrôzostrašná výprava plná nástrah. Lebo medveď.

Najlepšou stratégiou asi bude eliminovať možnosť stretnutia. Ale ako? Spomínam si, že jedna reklamná agentúra spravila podcast ako prevenciu proti medveďom. Celý podcast je postavený na tom, že 2 hodiny cinká rolnička z mobilu.

Nechcem sa sťažovať, som vďačný aj za tú najmenšiu pomoc, ale... Nie je tá rolnička akosi potichu? Však aj vtáčiky hlasnejšie čvirikajú, aj potôčik hlasnejšie tečie a aj vánok v korunách stromov je viac počuť. Na môj vkus je celý zvuk akosi subtilný. A stavil by som svoj život na reklamu od telekomunikačného operátora? To ani náhodou! Navyše, vybíja sa mi mobil a som na desiatich percentách. Takto to dopadne, keď ľudia z reklamiek vymýšľajú blbosti.

Najnebezpečnejšie sú vraj samice s mláďatami. Tu asi nepomôže rolnička. To pomôže jedine alfa samica. Vypínam podcast a púšťam novú Beyoncé.

Teraz sa rozhodne cítim bezpečnejšie. Jednak mi Beyoncé hovorí z duše, lebo tiež sa chcem oslobodiť a tak som dal výpoveď v práci. A aj refrén „You Won't Break My Soul“ mi príde ako silné posolstvo voči medveďom. Zároveň si pripadám ako čistý debil.

Celý život žijem v Petržalke a vybudoval som si silnú averziu na chuligánov, ktorí si púšťajú Rytmusa nahlas z mobilu na preliezkach, v autobuse, medzi regálmi v hypermarkete... Proste všade, Rytmus je sídliskový sen.

A ja tu teraz chodím ako čistý Petržalčan po lese a púšťam Beyoncé. Ale našťastie, Beyoncé nie je Rytmus. JAU!

Prechádzam lesom a rozmýšľam nad playlistom proti medveďom. Do užšieho výberu prechádzajú interpretky, ktoré oslavujú silu ženy a prebúdzajú v sebe alfa samicu. Napríklad, I Will Survive od Glorie Gaynor, Strong Enough od Cher, Toxic od Britney... Nuž... Neviem, či je Toxic o sile ženy, alebo o jej slabostiach. Každopádne, je to dobrá pesnička a it's Britney, bitch!

Vychádzam z lesa a už som v záhradkárskej oblasti. Tu už sú ľudia, tak sa cítim bezpečnejšie a vypínam si mobil, aby som nebol za debila z Petržalky. V civili­zácii mi už nič nehrozí.

TROŠKA TROSKA: Ako sa cítim v krajine, kde som pre Igora Matoviča nepriateľ štátu

Kráčam, kráčam, keď začujem šušťanie v kriakoch. To môže byť hocičo a určite to nie je medveď. Idem ďalej.

Zase počujem šušťanie, ale snažím sa to ignorovať. Nič sa nedeje. Všetko je v poriadku. Upokoj sa. Nepanikár.

Idem ďalej. A zrazu sa šušťanie zintenzívni... A cez cestu mi prebehne diviak.

Stále neviem, čo si mám o medveďoch myslieť. Vraj sa nemá pred medveďom utekať, ale čítam si článok o ľuďoch, ktorí utekali a prežili. Vraj mali šťastie. Rolničky sú neúčinné, lebo vydávajú monotónny zvuk. Keď ste v lese, rozprávajte sa nahlas. Spreje sú fajn, ale neúčinkujú vždy. Pri stretnutí s medveďom si chráňte tvár. Pri stretnutí s medveďom sa mu pozerajte do očí. Stretnutia s medveďmi bývajú zriedkavé. Najčastejšou príčinou hospitalizácie býva poštipnutie hmyzom. Jelene útočia tiež.

Problémy s medveďmi spôsobuje prikrmovanie. Problémy s medveďmi spôsobujú otvorené kontajnery. Medvede treba strieľať. Medvede treba chrániť.

Informácii veľa, emócii ešte viac a aj tak o medveďoch neviem nič. Ale ako hovorí stará ľudová múdrosť: Kto sa bojí, nech nejde do lesa.

Časopis Šarm priniesol absurdný rozhovor, ktorý sa primárne niesol v záhradkárskom duchu. Pavlína Matovičová sa pochválila, že v záhrade pestuje tri druhy rajčín, reďkovky, hokaido. Mrkve sa tento rok nedarilo. Manželka ministra financií spomenula aj ťažšie chvíle, keď ju skoro opľul pán na bicykli. Najzásadnejšia časť rozhovoru však odhalila, že u Matovičovcov neprekvitá iba ovocie a zelenia, ale aj spiatočníctvo. A to nehovorím o tom, že Igor Matovič ako minister financií nikdy nepoužil platobnú kartu.

Pani Matovičová poradila prezidentke, že žena sa nemá do všetkého miešať a mlčať je zlato. Následne sa vyjadrila, že sa neobáva až tak vojny na Ukrajine ako dopadov gender ideológie na budúcnosť detí, ktoré sa následne môžu identifikovať ako zvieratá, kamene alebo snehové vločky. A ešte dodala, že si váži gejov a lesby, ktorí nedávajú svoju orientáciu najavo.

Kde začať?

Vráťme sa do časov, keď sa ženy nemohli miešať do vecí verejných. Volebné právo pre ženy na Slovensku vstúpilo do platnosti v roku 1920. Toto nebola samozrejmosť, západné krajiny ako Francúzsko, Taliansko alebo Belgicko uzákonili volebné právo oveľa neskôr. Takýto progres bol zapríčinený viacerými faktormi. Na jednu stranu to bolo spôsobené rozpadom monarchie, snahou vymaniť sa zo starých štruktúr, formovaním elít a predovšetkým vďaka ženám, ktoré neboli ticho.

TROŠKA TROSKA: O rozpade tradičnej rodiny, za ktorý nemôžu gejovia

Snahy o zrovnoprávnenie žien s mužmi dovtedy narážali na odpor. Vtedajšia spoločnosť považovala emancipáciu za hrozbu proti prírode, pretože mala rozptyľovať ženy od ich prirodzených úloh, čo bolo plodenie detí a starostlivosť o rodinu.

Práve v rozbíjaní týchto predsudkov zohralo dôležitú úlohu ženské hnutie. Za prvú feministku sa označuje Hana Gregorová, manželka Jozefa Gregora Tajovského. Do histórie sa zapísal incident, keď si pred ňou odpľul Svetozar Hurban Vajanský za jej feministické aktivity, ktoré považoval za skazu. Boj za práva žien prebiehal predovšetkým v ženských spolkoch cez publikačnú a osvetovú činnosť. Hana Gregorová burcovala ženy, aby mali väčšie ambície ako len domáce práce a vzdelávali sa. Snahy ženského hnutia vyvrcholili v československej ústave, ktorá právne zrovnoprávnila ženy s mužmi na politickej, sociálnej a kultúrnej úrovni.

Návrat k obmedzovaniu ženských práv znamenala ideológia Slovenského štátu v duchu katolíckej náuky. Prezident Jozef Tiso hlásal zámer vrátiť ženu rodine a v danom období bolo považované za nežiaduce, aby vydatá žena pracovala. Pracujúce ženy boli prezentované ako ziskuchtivé a škodlivé pre spoločnosť. Toto malo za následok prepúšťanie vydatých žien zo škôl a úradov, aby nezaberali miesta mužom a venovali sa rodine. Populačnej politike venoval Slovenský štát špeciálnu pozornosť, pričom predseda vlády Vojtech Tuka kládol špeciálny dôraz na rodinné prídavky a prísnejšie tresty za potraty.

TROŠKA TROSKA: Ako sa cítim v krajine, kde som pre Igora Matoviča nepriateľ štátu

Hana Gregorová bola mimoriadne kritická voči Slovenskému štátu a neskôr sa stala súčasťou protifašistického odboja v Prahe, aj keď za túto činnosť hrozila poprava.

Niekedy je dobré si pripomenúť históriu. Hlavne v časoch, keď Pavlína Matovičová dáva prezidentke najavo, aby ako žena bola ticho a jej manžel sa spája s uctievačmi Slovenského štátu v bitke za rodiny.

Na príklade Hany Gregorovej vidíme, že žena žijúca pred 100 rokmi mala progresívnejšie zmýšľanie ako niektorí ľudia dnes. Na rozdiel od dnešných politikov mala jasnú víziu, čo spoločnosť potrebuje. A to boli vzdelané ženy, ktoré rozvíjajú svoj potenciál.

Pani Matovičovej by pomohlo, keby opustila svoju bublinu a skúsila objavovať svet za plotom záhrady. Možno by stačilo zájsť do divadla, knižnice alebo galérie, aby sa zoznámila s tvorbou slovenských spisovateliek, poetiek, režisérok alebo výtvarníčok, ktoré majú čo povedať. A potom by pochopila, že svet nevzbĺkne v plameňoch, ak majú ženy hlavné slovo. To spôsobí globálne otepľovanie. A to je skutočná hrozba pre deti. Kto sa potom bude identifikovať ako snehová vločka, keď nebude padať sneh?

Pani Matovičová sa obáva dehonestácie hodnôt. Ale o akých hodnotách je reč? Diplomová práca jej manžela je urážkou hodnoty vzdelania a skrátené pripomienkové konanie k detským prídavkom devalvuje hodnotu poctivej práce. Ľudia už sú otrávení z bombastických nápadov ministra financií, ktoré neprinášajú výsledky, ale stoja nemalé peniaze.

Viac ako 30 rokov môžeme rozvíjať hodnotu slobody a aj vďaka nej môžu ženy skúmať nevyšliapané chodníčky. Niektoré sa cítia dobre ako ženy v domácnosti a za to si zaslúžia rešpekt. Ale rovnako sú ženy, ktoré hľadajú ďalšie naplnenie v kariére a majú prínos aj pre širšiu spoločnosť. Existujú ženy, ktoré milujú ženy a ich láska nemá menšiu hodnotu ako iná láska. A rovnako sú medzi nami ženy, ktoré sa ako ženy nenarodili a museli si prejsť náročnou cestou sebapoznania.

Pani Matovičová mala šťastie, že ju napĺňa rola matky a gazdinky. V tejto polohe nemusí bojovať s predsudkami konzervatívnej spoločnosti, skôr napĺňa očakávania. Ale hľadať svoju definíciu mimo udržiavateľky rodinného krbu chce odvahu. Zuzana Čaputová ukázala cestu, že aj žena sa môže stať prezidentkou.

Ako si história bude pamätať Matovičovcov?

Mňa by zaujímalo, ako do Matovičovej definície rodiny zapadá jeden otec a jedenásť matiek. Bohužiaľ, na Slovensku stále platí dvojaký meter a obzvlášť pre zhluk nadržaných náhod pod hlavičkou Sme rodina.

Už dlhodobo sa tu straší so zánikom tradičnej rodiny. Ale pravda je taká, že tradičná rodina z minulosti prakticky neexistuje. Nemôžu za to manželstvá rovnakých pohlaví, ale sú za tým zmeny v spoločnosti.

Niektoré veci, ktoré sa dnes zdajú ako samozrejmosť, nesiahajú ďaleko do histórie. Napríklad, manželstvá z lásky sú relatívne nový koncept. Ešte v nedávnej minulosti sa na rodinu pozeralo ako na ekonomickú jednotku a manželstvá boli dohodnuté ako transakcie na zabezpečenie budúcnosti jej členov. Rovnako ekonomicky sa rozmýšľalo nad plodením detí, ktoré sa starali o statky a neskôr opatrovali rodičov na staré kolená. Deti sa plodili vo veľkom kvôli vysokej úmrtnosti a bolo za tým kalkulovanie na zabezpečenie chodu domácnosti. Rodiny v minulosti bežne pozostávali z niekoľkých generácií, ktoré spolu žili pod jednou strechou. Dnes je to však raritou.

Moja babka pochádzala z tradičnej katolíckej rodiny, ktorá sa riadila tvrdými pravidlami. Babka bola zaľúbená do iného muža, ale musela si zobrať môjho dedka, lebo to tak bolo dohodnuté. Babka však opustila trojgeneračný dom na vidieku a presťahovala sa do mesta. A takto u nás skončili rodinné tradície.

Štruktúra otec, mama a deti ako samostatná jednotka sa stala bežnou až v druhej polovici 20. storočia. Takéto fungovanie sa označuje aj pojmom nukleárna rodina. Preto ak sa niekto chce vrátiť k schéme tradičnej rodiny, mal by si do domácnosti nasťahovať babku, dedka, zaobstarať veno pre dcéry a vybrať im vhodných ženíchov.

Čo držalo rodiny v minulosti pokope? Patriarchálna štruktúra, ekonomická závislosť, rigidné pravidlá a obmedzené ľudské práva. Rozprávame sa o spoločenskom zriadení, v ktorom ženy boli vnímané ako podriadené jednotky a deti ako lacná pracovná sila. Ak mali šťastie.

Napríklad, slobodné matky s nemanželským deťmi boli vylúčené zo spoločnosti a bežne sa ocitli na hranici chudoby. Tradície minulosti mali veľmi kruté a rigidné prejavy.

Aj dnešné rodiny vedia byť veľkým zdrojom traumy pre ich členov. Ja v tomto nie som výnimka. Moji rodičia fungovali v manželstve ako dve mimoriadne nekompatibilné jednotky a keby neboli katolíci, tak by sa rozviedli po prvom roku manželstva. Bohužiaľ, držali ich pokope tradície a ich vzťahová dynamika fungovala ako rozbuška, ktorá kulminovala k problémom s alkoholom a domácemu násiliu.

O tejto téme nechcem rozprávať, aby som zo seba robil obeť. Môj otec sa neskôr drasticky zmenil a až v dospelosti som si k nemu našiel cestu. S mamou máme rozdielne vnímanie sveta, ale stále sa učíme fungovať ako rodina. Chcem povedať z vlastnej skúsenosti, že rodina môže mať toxický vplyv na duševné zdravie a choré rodinné vzorce nie je jednoduché opustiť. Mňa to stálo tisíce eur na psychoterapii.

Podobné skúsenosti nie sú ničím výnimočným. Poznám len veľmi málo ľudí, ktorí vyrastali v harmonických rodinách. Od kamarátov som si vypočul o despotických otcoch, despotických matkách, nevere, alkoholizme, gamblerstve, psychickom a fyzickom týraní. Toto sú dlhodobé hrozby, ktoré však ostávajú zamlčané. Preto nerozumiem slepému adorovaniu rodiny od našich politikov. Aj rodina v zložení otec a matka vie byť hrozbou pre deti.

Ak sa chceme rozprávať o rodine, mali by sme poznať realitu. Existujú ľudia, ktorým rodina znefunkčnila viesť plnohodnotný život. Taktiež existujú ženy, ktoré našli odvahu opustiť despotických manželov a katolícka spoločnosť sa na nich pozerá ako na vyvrheľov. Sú medzi nami slobodné matky, ktoré makajú za dvoch, aby sa postarali o deti. Mnoho párov má problémy s plodnosťou a pri Matovičovej definícii rodiny sa môžu cítiť ako neplnohodnotní jedinci. Sú tu ľudia, ktorí deti jednoducho mať nechcú a to im neuberá na význame v spoločnosti. A tiež existujú rodiny, kde sú deti a dvaja otcovia alebo dve mamy. Spoločnosť sa vyvíja a s ňou sa mení aj inštitút rodiny.

Tradičnú rodinu nezmenila LGBTI+ hrozba. Zmenili ju novinky v spoločnosti ako dôchodkový systém, pracujúce ženy, dostupná zdravotná starostlivosť, rozvoj miest alebo aj hypotéky v bankách. A hlavne sa zmenil spôsob výberu partnerov, ktorý sa už neriadi iba otázkou majetkov.

Ak chce niekto pomáhať rodinám, mal by ich chápať v súčasnom kontexte s novými výzvami. Rodiny už nefungujú iba na ekonomických záujmoch. Preto 200 € na dieťa nie je riešením, ale politickým úplatkom.

Sú národy, ktoré majú lokalpatriotizmus v DNA. Američanom nerobí problém povešať vlajky po domoch, lebo sa považujú za globálnych strážcov demokracie. Veľká Británia ešte stále žije z kolonizátorskej nostalgie, keď vládla svetu a žila z bohatstva iných krajín. Dokonca aj Česi majú vysoké národné sebavedomie a sú pyšní na svoje zlaté české ručičky.

Národné symboly sa na Slovensku vyťahujú iba počas hokejových majstrovstiev alebo extrémistických demonštrácií. Symboliku štátu si u nás privlastnili šialenci, ktorí žijú v bludoch o všemocných Slovanoch a vytvárajú ilúziu o histórii, ktorá sa nikdy nestala. A tak u nás absentuje zdravé vlastenectvo, lebo nikto normálny nechce byť za nácka.

Veľmi ťažko sa vytvára vzťah s krajinou, ktorá sa prezentuje ľudovkami a bryndzou a v skutočnosti nemá hlbšiu identitu. Môže za to aj naša história, ktorá sa učí na školách, lebo Slováci boli v pozícii večne podriadeného národa. Naše novodobé dejiny viackrát museli začať od bodu nula a preto si naša krajina nestihla vybudovať charakter. Kým Američania sú patrioti, v našej DNA je zakorenený strach vytŕčať z davu.

Ako národného hrdinu máme zbojníka. Možno aj preto ľudia opätovne volia do parlamentu zlodejov s nádejou, že sa o nich postarajú.

Moji súrodenci sa rozhodli odísť zo Slovenska a skúsiť šťastie inde. Brat vyštudoval školu v Nórsku, našiel si tam frajera a uzavrel manželstvo. Má dobrú prácu a byt ako z katalógu. Na Slovensko chodí už iba na dovolenku, pričom je zakaždým konfrontovaný s tým, že jeho man­želstvo je u nás protiústavné. Mama mu to zakaždým veľmi rada pripomenie.

Sestra stúpala po kariérnom rebríčku v advokátskej kancelá­rii, keď z ničoho nič vyhorela a hodila právo za hlavu. Odletela do Austrálie, kde zistila, že ju baví práca v gastre a je pre ňu dôležitejší zmysel práce ako jej status. Na Slovensko sa vrátiť nechce, lebo jej práca sa v Austrálii vníma ako kariéra a na Slovensku skôr ako dočasné riešenie. Preto je alergická, keď vidí personál, ktorý dáva zákazníkom najavo, že svoju prácu neznáša.

Viackrát som stál pred otázkou, či sa odsťahovať zo Slovenska. Vážne som nad tým uvažoval, keď som odišiel študovať na Erazmus do Holandska, kde som chcel ešte ostať a spraviť si titul. Miloval som mesto, školu, cyklistické cesty a ďalšie vymoženosti západného sveta. Akurát som si nevedel vytvoriť vzťah s miestnymi obyvateľmi, lebo mi prišli usporiadaní a nudní. V krajine, kde sa mohlo všetko, sa už asi nikomu nechcelo robiť excesy. To nebol môj prípad. Pil som vodku zo šálky, húlil hašiš, padal z bicykla a robil bordel.

S odstupom času som pochopil, prečo som ostal na Slovensku. Ľuďom na západe závidím ich ukážkové životy, avšak pre mňa to nie je cesta. Na Slovensku ma fascinujú emócie, ktoré lietajú vo vzduchu a prinášajú mi inšpiráciu.

Vyrastal som v Petržalke, kde ešte stále žijem. Dlhý čas som mal problém s tým, že som z časti Bratislavy s najhoršou reputáciou. Potom som prešiel do fázy, keď som Petržalku obhajoval, že to tam nie je také zlé, ako si ľudia myslia. Dnes hovorím, že Petržalku milujem, pretože sa na rozdiel od centra Bratislavy na nič nehrá. Môj švagor z Osla je Petržalkou fascinovaný, lebo také miesto ešte nevidel. Paneláky, lesy, langošové stánky, labuťky, dostihy. Všetko na jednom mieste. Stal sa zo mňa hrdý Petržalčan. Otázka je, či som hrdý Slovák.

Raz mi jeden pán v autobuse rozprával, že Maďari sú držitelia trinástich Nobelových cien. Slováci ani jednej, lebo sme podľa neho všivavý národ. Ja osobne som aler­gický, keď niekto nadáva na Slovensko.

Často počujem frázu: „Toto sa môže stať jedine na Slovensku.“ Táto veta hovorí o istom pocite výnimočnosti, čo sa týka našich problémov. Ale naše problémy nie sú nejakým spôsobom výnimočné a extrémy sa dejú všade. Už len v politike. Američania si zažili Donalda Trumpa, vo Francúzsku každé prezidentské voľby straší Marine Le Pen a Maďarsko zatienil Viktor Orbán. Nie sme výnimoční v našich problémoch, šialenci sa vyskytujú všade na svete. Bohužiaľ, problémom na Slovensku je absencia elít s víziou. Miesto toho máme Igora Matoviča. To je šialenec, ktorý dlhodobo demotivuje spoločnosť, nerešpektuje žiadne pravidlá a trpí falošným pocitom výnimočnosti.

Nemyslím si, že by Slováci boli všivavý národ. Na našej politickej scéne sa udiali zásadné zmeny, ktoré poukazujú na kolektívny zmysel pre spravodlivosť. Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej dokázala zmobilizovať spoločnosť, aby dala skorumpovanej vláde jasné nie. Taktiež nikto nečakal, že vyhrá kandidátka na prezidentku, ktorá nemá problém s adopciou detí homosexuálmi. Konečne máme hlavu štátu, ktorá plní svoju funkciu, nerobí hanbu pri zahraničných návštevách, adresuje dôležité spoločenské otázky a vie, ako funguje Google.

Zmena však nabrala nečakané obrátky, keď vládu prebrala banda amatérov, ktorých najdôležitejšou víziou je zákaz potratov, krúžky pre deti a návšteva Geissenovcov. Za dva roky sme sledovali jeden hlúpy nápad za druhým, z ktorých sa nikto nepoučil a tak pribúdajú ešte hlúpejšie nápady vo väčších rozmeroch.

Som gej, samostatne zárobkovo činná osoba a píšem. Z rétoriky Igora Matoviča som nepriateľom štátu. Môj životný štýl je cesta ku skaze, evidentne nič nerobím, iba si v bratislavskej kaviarni ťukám do počítača a okrádam štát cez paušálne výdavky. Žijem v krajine, kde vzdelaných a pracujúcich ľudí uráža plagiátor s prepísaným majetkom na manželku. Môžem sa v tejto spoločenskej nálade hrdo hlásiť k tomu, že som Slovák?

Nechcem žiť v negatívnych emóciách ku svojej krajine. Tieto pocity sa ku mne dostávajú hlavne cez médiá a Facebook. Našťastie, mám okolo seba ľudí, ktorí ma inšpirujú cez svoje aktivity. Národná identita sa neformuje cez sociálne balíčky, ale hlavne cez kultúru, ktorá je momentálne na pokraji záujmu.

Mne sa rozšírili obzory, keď som stretol ľudí s víziou a odvážnymi plánmi. Obdivujem ľudí, ktorí si založili divadlo na periférii mesta alebo dediny, rozhodli sa rozbehnúť kultúrne centrá, priniesli burlesky do barov, queer umelcov pred reflektory alebo spravili šialenú párty na ulici za denného svetla. Toto sú nové tradície, ktoré formujú identitu viac ako bryndzové halušky a ľudovky.

Nová história Slovenska sa formuje práve teraz a my potrebujeme nové tradície a elity. A je najvyšší čas, aby sme stavali na ľuďoch, ktorí niečo dokázali a nie na diletantoch, ktorí sa viacnásobne diskvalifikovali.

Alebo budem musieť ešte mesiac pracovať.

Tak som si vybral peniaze zadarmo, v potravinách som si kúpil najdrahšiu fľašu vína a otvoril som si ju na obrubníku pri obchode. Zapálil som si cigaretu a povedal som si, že takto asi chutí sloboda.

Počas svojej kariéry som pracoval v štyroch korporáciách a je to skúsenosť, ktorú moja pamäť vytlačila do úzadia.

V princípe som iba generoval excelovské tabuľky, ako sa plnia plány, a potom skladal powerpoinové prezentácie, ako sa plány dajú splniť ešte lepšie. A do toho spoločné obedy a postávanie pri kávovare v kuchynke.

Dokumenty som pripravoval tak, aby ich pochopil aj debil, a tak som v exceli vyznačoval políčka červenou, oranžovou a zelenou, nakoľko sa plnia úlohy. Šéf sa na ne pozrel a povedal, že mám zamakať, aby v excelovskej tabuľke bolo menej červenej a viac zelenej. Na powerpointové prezentácie sa používali vizuálne metafory, väčšinou z futbalu. Jeden slide o aktivitách, ktoré boli útok na konkurenciu, potom nasledovala obrana.

Netuším, čo robil brankár. Keď niekto chcel wow efekt, tak sa futbal vymenil za box s motivačným citátom: Poďme do nich!

​Na spoločných obedoch kolegovia riešili hypotéky, lízingy na auto a nové kachličky v kuchyni. Aj to ma prestalo baviť. Doteraz nerozumiem futbalu, boxu a korporátnej kultúre. Nečudujem sa, že som dostal padáka.

V danom čase som nevedel prijímať vlastné zlyhania. Status nezamestnaného som bral ako stigmu, že som vyvrheľ v spoločnosti, kde spoločenský status určuje kariéra v korporácii, hypotéka, lízing na auto a nové kachličky v kuchyni. Niektorí ľudia na mňa reagovali s pohoršením, keď som im povedal, že som na úrade práce a ja som sa s tým stotožňoval. Nevedel som, čo chcem, ale vedel som, čo nechcem. Vrátiť sa do korporátu.

Keď sa pozriem späť na jedenásť mesiacov nezamestnanosti, bolo to krásne obdobie. Pol roka mi chodila podpora a ja som nič nemusel robiť, iba raz za mesiac priniesť referentke na úrade potvrdenie, že chodím na pracovné pohovory. A to som aj chodil! Akurát na pohovoroch som bol až príliš úprimný a otvorene som hovoril, že tento typ práce by ma asi nebavil.

Naučil som sa veľa vecí. Napríklad, potápať sa do osemnástich metrov. Alebo som sa učil strihať videá, pričom som cvične strihal gej porno do pesničiek od Dalidy a potom som výsledné video ponúkol ako upútavku na queer párty. Keď sa ma blízki pýtali, čo chcem v živote robiť, odpovedal som, že cestovať po svete a dávať memečká na internet. A tak aj bolo.

Podpora prestala chodiť, ja som si musel požičať peniaze od nahnevaných rodičov a opäť som sa zamestnal v korporáte, z ktorého ma v rámci skúšobnej doby vyhodili. Tak som si hovoril, že už som nadobro skončil. A vtedy ma zavolali na pohovor do reklamnej agentúry, kam ma vzali na základe memečiek a videí z obdobia nezamestnanosti.

Som typ človeka, ktorý ťažko spracováva pocity neistoty. Paradoxom je, že som si pomyselnými istotami budoval väzenie, v ktorom som bol nešťastný. Podobnú skúsenosť majú aj niektorí moji kamaráti. Mám ľudí vo svojom okolí, ktorí v poslednom období mali stav vyhorenia v práci a dali výpovede z dobrých pozícií.

​Otázka je, aký je rozdiel medzi vyhorením a uvedomením, že práca podriadená excelovským tabuľkám nedáva zmysel. Ja sa v istých momentoch pýtam, prečo nemôžem byť jeden z ľudí, ktorí robia od deviatej do piatej s víziou splatenej hypotéky. Koniec koncov, môj život je založený na konzume produktov a služieb korporácií, tak prečo v rámci tejto kultúry neviem pracovať? V istých momentoch obdivujem ľudí, ktorí si našli svoje miesto. A ja sa stále cítim ako komplikovaný asociál, ktorí zbytočne veľa rozmýšľa nad vecami.

Momentálne dobrovoľne prechádzam do stavu neistoty. Mám s ňou skúsenosť. 11 mesiacov na Úrade práce mi pomohlo zistiť, aký som vlastne človek. V tom období som vedel, čo nechcem robiť. Teraz mám už predstavu, čo vlastne chcem. Chcem robiť veci, ktoré mi dávajú zmysel bez kompromisov, ktoré by ma popierali. Posledné mesiace som tvoril inscenáciu, z ktorej sa teším viac ako z ktorejkoľvek reklamnej kampane. Celý proces bol čistá radosť a podaril sa vďaka trom veciam - ľuďom v tíme, dôvere v proces a kontrole budgetu v excelovských tabuľkách.

Aký je zmysel života?

Aký je rozdiel medzi dobrom a zlom?

Čo chcel Ego povedať pesničkou Žijeme len raz?

Myslím to vážne, ten text je na hlbokú úvahu. Už len pasáž „Žijeme len raz“ sa mi zdá byť diskutabilná. Ja som bol vychovávaný ako katolík s tým, že smrťou to nekončí a nasleduje posmrtný život podľa toho, aký som bol človek.

Rovnako by s týmto tvrdením nesúhlasili hinduisti, ktorí veria v reinkarnáciu a žijú svoj život tak, aby v ďalšej inkarnácii išli hore a nie dole. Tak kde je pravda? Čo je? Nebo, peklo, raj? Alebo len párty, klub a relax? Som zmätený.

Rovnako nejasná mi príde pasáž „tu a teraz“. Ja mám pocit, že nežijem jeden moment, ale žijem kontinuálne. Žijem tu a teraz, ale žil som aj pred rokmi. Svedčia o tom lekárske záznamy.

A pasáž „slnko svieti rovnako na všetkých z nás“ mi už vôbec nedáva zmysel. To už je v protiklade so všetkým, čo som sa naučil na geografii. Slnko predsa nesvieti rovnako na všetkých z nás. Slnko svieti na ľudí v rôznych sklonoch, intenzite a časoch. Ak žijete na rovníku, tak na vás praží zhora. Ak žijete za polárnym kruhom, tak na vás istú časť roka nesvieti vôbec.

Ja mám sestru v Austrálii a keby som jej počas dňa zavolal, že slnko svieti rovnako na všetkých z nás, tak by mi vynadala, prečo ju budím uprostred noci. Egovi by sa zišiel overovač faktov, lebo niektoré texty sú na náboženskú diskusiu a niektoré sú čistý geografický hoax.

​Napriek všetkým faktickým nepresnostiam v pesničke si idem ten YOLO vibe. Nič ma nenaučilo o krehkosti života viac ako posledné 3 roky.

Nedávno som si scrolloval Facebookom a rok 2019 mi prišiel ako rozprávka. Kde bolo, tam bolo, nenosili sme respirátory, cestovali sme po svete a pili sme z jednej fľaše. V roku 2019 som bol akčný. Vymýšľal som kampane, vyhrával som ocenenia, chodil som po čítačkách, robil som divadlo. Mal som pocit, že žijem naplno.

Posledné tri roky mi prišli ako jazda dolu kopcom. Zrazu som ostal zavretý doma a pýtal sa, čo bude ďalej. Čoraz častejšie som si opakoval slová Jacka Nicholsona z filmu Tak dobre ako sa len dá: Čo ak to už lepšie nebude?

Veľmi ťažko sa tvorí vízia, ak nevidím nič pred sebou. Vyhľadal som odbornú pomoc s tým, že už sa nechcem cítiť takto zle.

S terapiou postupne vyplávali rôzne veci na povrch, ktoré sa môžu na prvý pohľad zdať ako samozrejmosť.

Napríklad, na terapii som pochopil, že vzťahy s problémovými mužmi nemajú budúcnosť. Ono to znie ako samozrejmosť, ale ja som to vnímal inak. Keď sme sa na strednej škole učili o Verlainovi a Rimbaudovi, fascinoval ma ich vzťah. Milenci, ktorí po sebe strieľali v žiarlivostných chvíľach. Ja som si hovoril: Relationship goals!

Keď mi kamarátky, kolegyne, brat a pani v trafike opakovane hovorili, aby som nerandil s k***tmi, nebral som ich vážne. Ale keď mi to povie terapeut za 50 eur na hodinu, tak to je cenná rada, ktorú si vezmem k srdcu. A s týmto nastavením som sa vymotal zo spleti nefunkčných a toxických vzťahov, ktoré stáli na presvedčení, že láska všetko zmení.

Láska všetko nezmení.

​Ako spieva Zdenka Predná: Keď to nejde, tak to nejde. Prečo potom márniť čas bozkávaním žiab, keď si rovno môžem nájsť princa?

Na terapiu som začal chodiť s tým, že chcem žiť lepší život. V tomto duchu som začal hodnotiť svoju prácu. Na jednu stranu ma bavilo vedomie, že som v niečom dobrý. Zároveň som si však kládol otázku, či som na správnom mieste.

Práca v reklame má dva hnacie motory – peniaze a ego. Ľahšie sa žije s pravidelnou výplatou, ktorá ma drží v strednej vrstve a v tejto kategórii si môžem užívať. V potravinách sa nerozhodujem podľa cenoviek, môžem cestovať po svete a môžem si kúpiť najnovšie Apple produkty, ktoré upozorňujú na môj status úspešného kreatívca.

Rovnako som si status úspešného kreatívca udržiaval na rôznych odovzdávaniach cien, keď sa v konferenčnej sále stretne uzavretá skupina ľudí a zatlieskajú alfa jedincom v svorke za daný rok. Ale ľudí vonku to netrápi, lebo stále sú to reklamy medzi športovými novinami a počasím.

Posledné mesiace si kladiem otázku, ako dlho sa dá žiť iba s víziou zaplatených účtov, leteniek a nových Apple produktov. Reklama funguje ako ilúzia vo všetkých smeroch a vytvára aj dojem kreatívneho pracovného prostredia.

Pritom je to iba výrobná linka na gýčové obrázky, aby ľudia nakupovali veci, ktoré nepotrebujú. A nakupovanie zbytočných vecí bolo pre mňa hnacím motorom k práci.

Pandemické roky mi spôsobili traumu. Najprv to bola trauma z obmedzení, ktoré ma uväznili doma a zakázali mi realizovať sa. Potom rok 2021 bol mimoriadne traumatický, keď postupne zomreli otec, babka a dedko. Paradoxne, ani jeden nezomrel na covid, ale smrť sa inak prežíva cez štatistiky a inak cez osobnú skúsenosť.

Práve tieto skúsenosti vo mne spustili myšlienkové pochody, o čom je život. Podľa sexuologičky Esther Perel trauma rozdeľuje ľudí na dve skupiny – ľudí, ktorí prežili traumu a ľudí, ktorí sa po prežitej traume opäť rozhodli žiť.

Keď vypukla vojna na Ukrajine, opäť som si kládol otázku: Čo ak to už lepšie nebude?

A k tejto otázke sa tiež dá pristupovať dvomi spôsobmi. Prvá možnosť je, že budem čakať na katastrofu a druhá možnosť je, že si budem užívať to dobré, čo mi ostáva. A deň po vypuknutí vojny som si povedal YOLO a dal som výpoveď v práci. Ako spieva Zdenka Predná: Keď to nejde, tak to nejde.

Na rok 2019 sa môžem pozerať ako na rozprávku. Alebo ako na obdobie ilúzie, z ktorej ma prebudila trauma.

Počas pandémie som si vyriešil osobný život k väčšej spokojnosti, teraz prišiel čas vyriešiť aj pracovnú oblasť.

Netuším, čo budem robiť ďalej. Vlastne, viem, ale netuším, ako mi to zarobí peniaze. Ale vyhradil som si časť zarobených peňazí na to, aby som sa naučil hodnotiť veci mimo optiky zárobku. Mám na to rok. A potom neviem, čo bude. Možno sa budem doprosovať nejakej reklamke, aby ma zobrali do výrobnej linky na gýčové obrázky.

Alebo sa ponúknem Egovi, či nepotrebuje kontrolovať fakty v textoch.

Troška troska

​Už keď sme vystúpili z autobusu, bolo mi jasné, že toto je úplne iný svet. Ako jednu z prvých informácií mi Lýdia povedala, že priemerný plat zdravotnej sestry sa pohybuje okolo 40 eur. Mňa prekvapilo, že davidoffky lightky stáli približne euro. Keby zdravotná sestra fajčila toľko ako ja, prefajčila by väčšinu výplaty.

Ubytovali sme sa v trojhviezdičkovom hoteli Intourist-Zakarpatye. Tri hviezdičky platili asi v čase, keď hotel postavili. Pôsobil majestátne, ale bol iba zaprášenou spomienkou na časy Sovietskeho zväzu. Na izbe nesvietilo stropné svetlo, v kúpeľni padala omietka, nevedeli sme zavrieť dvere na balkóne a balkón bol špinavý od holubov. Ale nesťažovali sme sa, išli sme si vibe starého komunistického hotela. Vyšli sme na balkón a pri výhľade na Užhorod sme si povedali: Wow.

Troška troska

​Atmosféra mesta nás fascinovala. Vnímali sme rozdiel medzi západom a východom, a ten východ nám prišiel v niečom skutočný. Riešili sme, že by sme sa mohli vrátiť a navštíviť Kyjev alebo Ľvov. Dokonca sme sa rozprávali, že by sme sa mohli na mesiac presťahovať na Ukrajinu a v tej atmosfére tvoriť. Sedeli sme pri rieke a hovorili sme si, ako nám je dobre. 

Troška troska

​Až keď som sa vrátil na Slovensko, dočítal som sa, čo ovplyvňuje atmosféru na Ukrajine. Hrozba vojny. Na Ukrajine vyrastala generácia mladých ľudí, ktorá žila zo dňa na deň a čakala na vojnu. V Kyjeve sa organizovali techno parties, kde sa mladí zabávali bez pocitu zodpovednosti a vízie do budúcna. Pre ľudí zo západu to bola príležitosť na dobrý rave, pre miestnych realita. Neviem si predstaviť, ako by som sa ja staval k životu, keby som mal agresora na hranici. A 24. februára 2022 to prišlo. 

​Zobudili sme sa do vojny. Ešte nie u nás, ale hneď vedľa. Píšem Lýdii, že nostalgicky spomínam na náš výlet a tiež myslím na jej rodinu v Michalovciach. Zrazu si uvedomujem, že náš svet sa mení a hranica agresie sa posúva smerom k nám. 

V hlave riešim, čo sa dá robiť. Nastavím si profilovku s ukrajinskou vlajkou? Pošlem peniaze neziskovej organizácii? Budem sa tváriť, že sa nič nedeje? Prepadnem panike? Na sociálnych sieťach na mňa vyskočí pochod za mier na Ukrajine. Idem. Možno je to bezvýznamné gesto, ktoré nemá dosah na Putinovo šialenstvo, ale ešte bezvýznamnejšie gesto by bolo sedieť doma. Kráčame ulicami Bratislavy, jeden Ukrajinec kričí a ďakuje Slovákom, že prišli. 

Po pochode prichádzam k električke na nábreží, kde Lýdia premiéruje svoju novú hru. Dnes sa ešte hrá. Asi tiež začínam žiť zo dňa na deň.

Po premiére si objednávam v podniku Ruský štandard. Až keď to poviem, tak si to uvedomujem. Asi si budem musieť nájsť novú značku vodky.

Ráno sa zobúdzam s opicou a hovorím si, že tak mi treba. Stále neviem, čo sa dá robiť. Nastavím si profilovku s ukrajinskou vlajkou? Pošlem peniaze neziskovej organizácii? Budem sa tváriť, že sa nič nedeje? Prepadnem panike? Začínam rozmýšľať nad vecami, nad ktorými máme dosah. Lebo stále máme to šťastie, že nežijeme v realite za východnou hranicou. 

Troška troska

​Anna Politkovská bola novinárka, ktorá upozorňovala na Putinovu prázdnotu a systém, ktorý vytvára. Hovorila o ňom ako o mužovi, ktorý nemá program, charizmu, víziu a pri moci ho drží iba štátny aparát založený na korupcii a rodinkárstve. Annu Politkovskú zastrelili vo výťahu v jej dome. Doteraz sa nevie, kto objednal vraždu a existujú dohady, že za tým bol samotný Putin. Od Putinovho nástupu sa počet zavraždených novinárov odhaduje na 21 a vo väčšine prípadov nepadli žiadne rozsudky. Keď zavraždili novinára na Slovensku, spoločnosť sa postavila na protest proti smeru, ktorým sa krajina vydala. A tlak na vládu fungoval. V Rusku by sa toto nemohlo stať. Protestujúcich proti vojne momentálne zatýka polícia.

Preto je obhajoba Putina od niektorých slovenských politikov arogantný výsmech slobode. Putina obdivujú politici, ktorí sú rovnako prázdni ako on. Podstata Slovenskej národnej strany bola vybudovaná na tom, že roky strašili, ako nás Maďari chcú napadnúť. Keď sa za našou hranicou ozývajú výbuchy a streľba, Andrej Danko sadne za počítač a napíše, že to je pochopiteľné. Práve pred podobnými ľuďmi by sme sa mali mať na pozore, lebo s vojnovým konfliktom sa k nám posúva riziko potláčania slobody a arogancia moci. Už raz sme sa dostali do bodu, keď mafia v štátnom aparáte prerástla do rozmeru, že padla objednávka na vraždu novinára. V Rusku je to bežná realita a aj keď vražda Anny Politovskej vyvolala medzinárodné pohoršenie, Putinom to neotriaslo. Rovnako môžeme byť vďační, že sa nemusíme spoliehať s informáciami iba na verejnoprávnu televíziu. Televízia Slovenska sa za posledné dni ukázala ako nefunkčná a neobjektívna organizácia, ktorá ignoruje realitu a funguje pod vplyvom nominantov bývalej vlády. Našťastie, stále funguje tlak natoľko, aby šéf spravodajstva odstúpil. 

Slovensku hrozil obraz, že sa začneme podobať Rusku. Spôsobili to politici s putinovskými ambíciami, pričom ich hlavnou víziou bol štátny aparát založený na korupcii a rodinkárstve. Súčasná vláda sľúbila skorumpovaný aparát rozbiť, ale stále nie je vidieť potrebnú zmenu. Miesto toho vidieť hádky, aroganciu moci a sfalšované diplomovky. 

Troška troska

​Čo mi ostáva? Momentálne asi len čakať a dúfať, že situácia na Ukrajine nebude pokračovať ku nám. Avšak reálnou hrozbou pre nás nie je len Putinova armáda, ale aj Putinove vzorce prejavujúce sa u našich politikov. Vo mne sa ozýva sebecké ja, ktoré už si neposedí pri rieke v Užhorode, nenavštívi literárny festival v Ľvove alebo nepôjde na techno do Kyjeva. Zároveň však začnem byť vďačnejší za možnosti, ktoré mám ešte stále doma k dispozícii. Necenzurované umenie, nezmanipulované informácie a sviečkové manifestácie bez policajných zásahov. Lebo teraz sa ukazuje, ako je sloboda krehká. 

Ešte neviem, čo bude a čo mám robiť. Ale jedna vec je istá. Už si nebudem objednávať Ruský štandard.

Preto úplne nerozumiem tvrdeniu, že musíme chrániť prírodu. Dobre, ale mohol by niekto bližšie špecifikovať? Čo konkrétne? Kamzíky a svište? Súhlas! Ale čo hlodavce v pivnici? Však aj to je príroda a tu som skôr za elimináciu ako chránenie.

Ale možno riešim zbytočné detaily a mal by som akceptovať všeobecne myšlienku, že prírodu proste treba chrániť.

Sú veci, ktoré prírode škodia a sú veci, ktoré prírode pomáhajú. A tak nehádžem špaky v lese, triedim odpad a aby som bol ekologickejší, kúpil som si bytový kompostér s kalifornskými dážďovkami. Dážďovky nie sú veľmi ľúbivé tvory, ale u mňa je to láska z rozumu. Urýchľujú hnilobné procesy, vyrábajú hnojivo a redukujú vznik sklenníkových plynov pri rozklade, čím chránia atmosféru a ozónovú vrstvo. Čiže sú to všetko pádne argumenty na akceptáciu dážďoviek.

Čo ale neviem akceptovať, sú mušky, ktoré sa v komposte začali rozmnožovať. Pani v inštruktážnom videu ma síce upozornila, že sa to môže stať, ale vraj to nie je veľký problém.

Ja odmietam mušky akceptovať. Podľa mňa pani v inštruktážnom videu klame a v reálnom živote by prepadla zúfalstvu, keby jej poletoval po byte otravný hmyz. Tak to riešim premiestnením kompostéru na balkón. Všetci by sme mali podporovať diverzitu, ale keď mi vzniká v kompostéri, mám z toho nervy. Nech si biodiverzita v komposte žije exteriérovým životom na balkóne a dvere budú pomyselnou hranicou, ktorá ma od nej bude deliť.

Zobrazit příspěvek na Instagramu

Příspěvek sdílený Troška Troska (@troska.troska)

Je tu zima a s ňou aj zásadná dilema. Čo s dážďovkami? Slovensko nie je Kalifornia a ja neviem, či prežijú mráz.

Kamarátka mi hovorí, že ona ich necháva na zimu zamrznúť a na jar si zaobstará nové. Ale je toto udržateľný spôsob života? Nemôžem držať kontinuitu života? Predstavujem si dážďovky v mraze ako stroskotancov z Titanicu. Čo ak tam v zime dážďovky Rose a Jack čakajú na záchranu? Toto nemôžem dopustiť a beriem kompostér do bytu.

Lenže v teple sa prebúdzajú aj mušky, ktoré mi poletujú po kuchyni a tak kompostér putuje naspäť do mrazu. Ja nechcem byť elitár ako pri Titanicu, keď do záchranných člnov púšťali najprv iba prvú triedu, ale čo mám robiť, keď mi táto treťotriedna háveď poletuje po kuchyni?

​Inštruktážne videá ku kompostéru sa neukazujú ako riešenie. Pani je šťastná a spokojná, s ničím nemá problém a všetko hravo vyrieši. Ja som nasratý a mám problém s muškami. Nakoniec si googlim možné riešenia a mohol by ma zachrániť kokosový substrát. Dážďovkám poskytne vhodné prostredie, ale mušky nebudú mať potravu a prestanú sa rozmnožovať.

Kupujem si kokosový substrát, kompost z kompostéra vysypavam do vriec na odpadky a triedim ho ako Popoluška. Dážďovky von, kompost bokom.

Za normálnych okolností by som si kládol otázku, či som normálny a nemám nič lepšie na práci. Ale je pandémia, všetko je pozatvárané a tak si idem. Dážďovky von, kompost bokom. Dážďovky v kokosovom substráte beriem dnu, kompost nechávam vo vreciach na balkóne. Je to cenné hnojivo, s ktorým netuším, čo budem robiť v petržalskom byte. Ale všetko má svoj čas a na jar sa uvidí.

​Rose a Jack sa evidentne veselo rozmnožujú, mušky našťastie nie. Môj svet je naspäť v rovnováhe a ja si idem vychutnať pokojné ráno na balkóne pri káve a cigarete. Otvorím dvere na balkóne, čo odplaší holubov.

Holuby sú tiež príroda, ktorú nemám rád, ale toto je Petržalka. Sadám si na balkón a vychutnávam si kávu s cigaretou.

Akonáhle som odišiel z balkónu, holuby prilietavajú naspäť. Akože čo chcete? Kde ste boli, keď som sám ako Popoluška preberal kompost? Toto evidentne nie sú holúbkovia z rozprávky, ale leni­ví petržalskí požierači odpadkov.

Do riti. Kompost. Tie špiny majú na mojom balkóne hostinu!

Kompost nemôže na balkóne čakať do jari. Musím si rozmyslieť, čo teraz. Mám ho preniesť? Zlikvidovať? Lepšie zabaliť?

To však nie je všetko.

Pozriem sa na vrecia a na vreciach hniezdo. V hniezde vajce. Toto kedy stihli, špiny?

Diverzita okolo kompostu sa rozrastá a nie práve želaným smerom. Alebo mám iba predsudky voči holubom? Nediskriminujem ich v rámci ekosystému? Príroda sa rozširuje tam, kde cíti šancu. Na balkóne som vytvoril podmienky pre prírodu a príroda sem poslala prorodinne orientovaných holubov.

Začína sa vo mne ozývať vnútorná Anna Záborská, ktorá mi hovorí, že aj toto vajíčko je život a má právo na vyliahnutie. Keď zlikvidujem hniezdo, nezabijem nevinné stvorenie? Mám podať pomocnú ruku mamičke holubičke a dať jej šancu priviesť na svet potomka?

Dobre, vnútorná Anna Záborská, buď ticho. Chcel by som vidieť tvoj balkón. Ja chcem priestor, kde si dám cigu, kávu a nebudú okolo mňa poletovať holuby. Chcem toho tak veľa? Čo som holubia žena zo Sám doma 2? Nie! Rozhodol som sa pomáhať prírode, ale hádam nemusím milovať celé spektrum. V tomto prípade nemám rád muchy a nemám rád holuby. Možno je to diskri­minácia, ale aj ja mám svoje limity.

Beriem hniezdo a vynášam ho pred dom. Treba jasne určiť hranice a ja hovorím, že nie na mojom balkóne! Vrecia s kompostom končia v pivnici. Vôbec netuším, načo mi bude hnojivo v petržalskom byte. Možno sa v pivnici do neho pustia potkany, ale čo oko nevidí, to srdce nebolí. Všetko má svoj čas a na jar sa uvidí.

Môj svet je naspäť v rovnováhe a ja si idem vychutnať pokojné ráno na balkóne pri káve a cigarete. Otvorím dvere na balkóne, čo odplaší holubov. Na dlažbe po nich ostal holubí trus.

Sadám si na balkón, zapaľujem si cigaretu a pozerám sa na spúšť, ktorú mi tu holuby nechali. No čo už. Asi majú právo byť nasratí.

Jednak je to množstvo odpadu, ktoré produkujeme s enviromentálnymi dopadmi. Taktiež výrobky oproti minulosti klesajú na kvalite, lebo sú nadimenzované na obmedzenú životnosť a ak prežijú záručnú dobu, môžu ísť rovno do koša, keďže kúpa nového vyjde lacnejšie ako oprava starého. A tak neustále nakupujeme, meníme staré veci za nové a tak si zaručujeme ekonomický rast a klimatickú katastrofu.

V podobnom duchu sa realizuje aj výstavba v Bratislave. Bágre zrovnali so zemou Park kultúry a oddychu a celú industriálnu zónu, aby sa vytvorilo miesto pre sterilné administratívne budovy, nákupné centrá a investičné byty, v ktorých nikto nebýva. V mnohých prípadoch je na mieste otvoriť otázku o kvalite projektov, lebo je bežná prax, že pôvodný návrh realizuje prestížne štúdio a všetko na vizualizáciach vyzerá pekne.

​Ale potom príde k úpravám s cieľom maximalizovať zisk a tak sa upravujú dispozície a materiálové riešenia, aby sa predávalo čo najviac s najnižšími nákladmi. A tak v meste vyrastajú budovy s obmedzenou životnosťou bez pridanej hodnoty. Jedno biznis centrum je na spadnutie a v meste máme toľko nákupných centier, že z tých starších sa stávajú mestá duchov, lebo ľudí fascinujú tie nové.

Zrovnávať budovy so zemou má na Slovensku dlhodobú tradíciu. Počas komunizmu mestá prichádzali o historické časti na úkor socialistických budov. Výnimkou nie je ani Bratislava, kde sa zbúralo podhradie a synagóga pri výstavbe Mostu SNP. O nič lepšie na tom nie je ani Istropolis, ktorý sa tiež stal symbolom arogantného búrania.

Zobrazit příspěvek na Instagramu

Příspěvek sdílený Istropolis (@saving_istropolis)

Moje detstvo a dospievanie bolo späté s komunistickými budovami. Vyrastal som v Petržalke, pričom mama spomínala, ako vyzerali lesy na brehu Dunaja pred výstavbou najväčšieho sídliska. Do školy som chodil do centra, kde učitelia nadávali na komunistické budovy. Pyramída naopak nedávala zmysel, premostenie pred SNG bola najohavnejšia vec v meste, SNP bolo symbolom zdemolovaného centra a Petržalka bola čierna diera na druhom brehu.

Napriek všetkým negatívnym podnetom a komplikovanej minulosti som si našiel vzťah k socialistickým budovám, ktoré hovoria o našej minulosti. Na jednu stranu sú spomienkou na obmedzenú slobodu, ale tiež sú výpoveďou o vtedajšom pohľade na estetiku, architektúru a umenie. V prípade Istropolisu sa jedná o výnimočné dielo, ktoré je premyslené do detailov zvonku a aj zvnútra.

Pre mňa to bolo miesto, kam som chodil v detstve na divadelné predstavenia, koncerty a filmy. V dospelosti sa spájal s mojimi pracovnými úspechami, keď som si preberal reklamné ocenenia na pódiu a potom si robil hanbu na áfterkách. Váľal som sa po zemi, spadol som z lešenia a hádal sa s SBSkármi, lebo som sa cítil ako rebel a zapálil som si na schodisku. Ale z Istropolisu som mal pocit majestátnosti a nebolo to iba množstvom alkoholu, ktorý som tam popil.

Zobrazit příspěvek na Instagramu

Příspěvek sdílený Čierne diery (@ciernediery)

Developer sa už pustil do búrania Istropolisu a tento text už je len plakaním nad rozliatym mliekom. Mňa osobne mrzí, že na históriu budov sa pozerá ako na prekážku a nie ako na kapitál. Často sa používajú termíny ako „energeticky neefektívna budova“, ale videli ste niekde energeticky efektívny palác alebo katedrálu? S technickým pokrokom stúpa efektivita a budovy minulosti v tomto nedokážu konkurovať. Dokážu konkurovať v hodnote.

Príklady zo zahraničia ukazujú, že aj história funguje ako biznis model. Napríklad, industriálnu zónu v Osle developeri premenili na lukratívnu štvrť a u nás sa zrovnávajú so zemou pamiatky a umelecké diela kvôli rýchlemu zárobku.

​Ďalším rozmerom je identita národa. Slováci sa radi pýšia folklórom, ale to je iba jeden aspekt našej kultúry, keďže sa jedná o tradície vidieka. Mestá majú tiež svoju históriu a tradície, rozvíjal sa v nich priemysel, umenie a architektúra a po niektorých svedectvách týchto období už prešli bágre a nič sa nezachovalo.

Kultúra, tradície a identita potrebujú základy na to, aby rástli. Bratislava je však budovaná spôsobom, kde sa tradície vytrhávajú aj s koreňmi. Momentálne prichádzame o architektúru, ktorá sa cení v globálnom meradle a u nás sa prehliada jej potenciál. Ale čo už, život ide ďalej a tento text bol ďalším zbytočným nárekom za Istropolisom a skutočnú hodnotu preverí čas. A ktovie, možno jedného dňa sa budú spisovať petície za záchranu shoppingov Bratislavy.

Ale na sociálnych sieťach na mňa vyskakovali posty, ako sú kapre vytrhnuté zo svojho prirodzeného prostredia, ako sú v strese, ako sa dusia vo vani a ako by sme mali zastaviť túto krutú tradíciu.

Nechcem zľahčovať utrpenie kaprov a nechcem byť za egocentrika. Ale budem. Kapre bokom, Vianoce sú celkovo kruté a nielen ryby trpia. Ja trpím tiež. Pre mňa nie je prirodzené predstierať záujem o rodinu, tlačiť sa v obchodoch a dusiť sa zemiakovým šalátom. Mohli by sme zastaviť túto krutú tradíciu a zrušiť Vianoce celkovo.

​Ja Vianoce považujem za neúprimný gýč. Nie sú to predsudky, ale zlé skúsenosti. Naša rodina mala vždy tendenciu to hrať počas Vianoc na usporiadanú domácnosť, ale nikdy to nevyšlo. Každé Vianoce niekomu praskli nervy a končilo to krikom, rozbitými taniermi, urážkami, zhodeným stromčekom alebo coming-outom. Utrpenie kapra na Vianoce končí, ale pre mňa každé Vianoce začínajú pocitom déjà vu a končia úzkosťami.

Tieto Vianoce boli extrémne náročné. Prvýkrát bez otca, ale stále s covidom vo vzduchu. Môj brat a sestra žijú v zahraničí, preto s darčekmi prichádza aj plánovanie logistiky. A tento rok darčeky od brata z Nórska skončili na colnici.

Brat sa snažil celú situáciu vyriešiť a zistiť, čo je vo veci. Na infolinke mu pani vysvetlila, že spravil jednu zásadnú chybu a tou je čestný prístup. Keby v colnom vyhlásení zaklamal a napísal, že hodnota balíka je pod 30 €, neboli by problémy. Ale takto bol balík zadržaný, pokiaľ nezaplatíme colný dlh. Pri mojich úzkostiach som to prežíval, ako keby mi niekto uniesol dieťa a požadoval výkupné. Ja síce dieťa nemám, ale myslím si, že keby som nejaké dieťa mal a niekto by mi ho uniesol kvôli výkupnému, určite by nebolo okolo toho toľko papierovačiek. Niečo o tom viem, videl som film Výkupné s Melom Gibsonom.

​Brat mi poslal podrobný návod od pani z infolinky. Aby som dostal balík pred Vianocami, musel som ísť osobne na colnicu. Colný úrad sa spolu s poštou nachádza pri stanici Nové mesto. Balíky vydávajú do tretej, tak som prišiel o pol druhej. Však hodina a pol by mala stačiť na vybavenie.

Od pani na linke som mal praktické inštrukcie. Pred poštou je zakaždým dlhý rad, ten treba ignorovať. Tak som sa predbehol a vrátnikovi som povedal, že idem zaplatiť colný dlh a on ma poslal na prvé poschodie. Na prvom poschodí mi dali vyplniť formuláre a vystavili poplatok za vyriešenie colného konania a poslali ma na 4. poschodie riešiť to ďalej.

Na 4. poschodí som sa postavil ku okienku. Za okienkom bola pani, ktorá ma vytrvalo ignorovala. Keď som zakašľal, aby si ma všimla, pozrela na mňa a povedala mi, že to som zle a musím na opačnú stranu. Ani sa nepýtala, čo chcem.

Na opačnej strane mi oznámili, že majú problém. Táto veta nikdy neznamená nič dobré bez ohľadu na to, či to hlási posádka raketoplánu alebo ďalšia pani za okienkom. Vraj v balíku bolo 6 položiek, ale vo formulári boli napísané iba 4. Tak som zavolal bratovi, čo je vo veci a on mi vysvetlil, že vyhlásenie podával elektronicky, ale formulár vytlačil iba 4 položky a zvyšok si treba pozrieť cez čiarový kód v elektronickom systéme. Pani za okienkom nerozumela. Ak to nebolo na papieri, tak to neexistovalo.

Pani potom vybehla o pár poschodí nižšie sa spýtať, ale ani tam nikto nič netušil o nejakom elektronickom systéme a ak to nebolo na papieri, tak to bol problém. Ďalší problém bol, že nikde neboli faktúry. No ja neviem. Ja väčšinou dávam cenovky z darčekov dolu a určite do nich nestrkám faktúry. Tak som opäť zavolal bratovi, aby mi poslal účty za darčeky. A tak sa brat pohrabal v smetnom koši, vytiahol bločky z obchodov a podrobne ich nafotil, aby som pekne videl, čo dostanem na Vianoce a koľko to stálo. Vianočné prekvapenie bolo fuč.

Keď som pani poslal fotografie účtov, nastal ďalší problém. Nikto nevedel, ako sa tie fotky vytlačia. A čo nebolo na papieri, tak to neexistovalo. Tak sa zbehlo celé colné oddelenie, aby spojazdnili tlačiareň a nakoniec sa podarilo. Potom sa ma pani spýtala, koľko mám času a vraj si budem musieť počkať na colné rozhodnutie, ale to potrvá, lebo to nie je len tak. Potom odišla a prešla okolo mňa s kávou a koláčikom a tvárila sa, že ma nevidí.
Medzičasom mi začali chodiť ospravedlnenia od brata, že mi vôbec nejaké darčeky posielal a keby vedel, že v colnom vyhlásení nemá hovoriť pravdu, tak by klamal.

​Asi po pol hodine prišla pani s ďalšími formulármi, ktoré som mal vyplniť a potom ma poslala na poštu zaplatiť šeky. Našťastie, poradila mi, že mám ignorovať rad na poštu a povedať vrátnikovi, aby ma pustil pred čakajúcich ľudí. A tak som aj spravil. Aj mi bolo ľúto ľudí, ktorých som predbehol, ale nechcel som si pridávať na utrpení.
Keď som sa vracal na colnicu z pošty, bolo 10 minút po tretej. Vrátnik mi povedal, že pochybuje, že niekto na mňa bude čakať. Ešte som zastihol pani, ktorá ma vybavovala na colnici a s ľútosťou v hlase mi povedala: „Joj, škoda, že ste neprišli skôr. Teraz už vám balík nikto nedá, budete sa musieť vrátiť zajtra.“

A tak som sa aj vrátil. Radšej v predstihu. Čiže ráno.

Pekne som si vyzdvihol darčeky a zaželal paniam za okienkom pekné sviatky. Na darčekoch som zalepil diery na baliacom papieri, ktoré vznikli pri inšpekcii zásielky, aby sme mali ešte nejaké prekvapenie.

Keď som si spätne otvoril Colný úrad na Google mapách, vyskočili na mňa recenzie s priemerom jedna hviezdička. Nahnevaní ľudia k hodnoteniu napísali, že by najradšej nedali ani jednu hviezdičku, ale na Googli sa menej dať nedá. Ja som nebol až tak vytočený, však väčšina personálu bola milá, aj keď trochu neschopná, ale asi robili maximum, čo vedeli. A teraz už viem, čo mám robiť nabudúce. A to klamať.

Možno aj táto skúsenosť spôsobila, že som bol extrémne pokojný celé sviatky a mama pri štedrovečernom stole povedala, že ma nespoznáva. Bolo to také malé budhistické osvietenie na Colnom úrade pri stanici Nové mesto.

Však čo sa budem rozčuľovať nad paniami pri okienku, keď za posledné dva roky to na Slovensku funguje horšie ako na Colnom úrade. Nikto nič nevie, ale hrá sa to tu na nejaké pravidlá bez logiky. Divadlá čakajú, kým na nich príde rad, zatiaľ čo kostoly a zjazdovky majú prednosť. A ak ste sa nechali poctivo zaočkovať, tak vám to tieto sviatky bolo prd platné. Preto som bol počas Vianoc nečakane pokojný, lebo 2 roky neviem, čo bude ďalej a nevidím kompetentných ľudí, čo by to vyriešili. V tomto stave bytia sú vybavovačky na colnici alebo Vianoce s rodinou prechádzka ružovou záhradou.

Ale ak mi niekto začne nariekať o utrpení kaprov, tak končím. Lebo ja som tiež trpel viac než dosť.

Moje dospievanie poznačil Harry Potter. Keď vyšla prvá kniha, bol som v podobnom veku ako Harry. Keď som končil strednú školu, stotožňoval som sa s Holdenom Caulfieldom z knihy Kto chytá v žite. A potom na vysokej škole som sa dostal k reality show Simple Life, aby som si medzi životné vzory zaradil aj Paris Hilton.

Zobrazit příspěvek na Instagramu

Příspěvek sdílený hot princess (@paris2000s)

Čas je ale neúprosný a moje vekové míľniky sa pohybovali v kontexte Priateľov, Ježiša Krista a Sexu v meste. A najnovšie som si uvedomil, že mám 36 rokov a som vo veku matky Kevina McCallistera z filmu Sám doma 1. Toto uvedomenie zabolelo.

S pribúdajúcim vekom sa spájajú isté momenty. Prvý moment uvedomenia nastal, keď ma malé deti vo vchode začali zdraviť: „Dobrý deň.“ Potom si v trafike prestali pýtať občiansky pri nákupe cigariet a alkoholu, niekto ma nazval ujom a najväčší kompliment, ktorý sa mi dostane, je oslovenie „mladý muž“. Tento rok som dostal správu od produkčnej, aby som si kúpil jeden nemenovaný bulvárny denník, lebo vyšiel článok o mojom frajerovi a mňa v ňom označili za staršieho muža. Tak som si rovno k novinám kúpil fľašu vína a škatuľku cigariet. Občiansky si nepýtali.

Hovorí sa, že každý vek má svoje čaro, ale ako keby najväčšie čaro v našej kultúre mala mladosť. Pri troche šťastia sa človek môže dostať do kategórie, keď sa povie: „Na svoj vek vyzerá dobre.“ V našich hlavách máme zakódované, že krása je o mladosti a potom nasleduje už iba relatívna krása, o ktorú treba bojovať.

Pár rokov dozadu som písal scenáre na galaprogram dermatologického kongresu. Na mieste činu sa nachádzala výstavná plocha so stánkami kozmetických firiem, ktoré predávali riešenia na zastavenie starnutia. Pre kozmetické značky je dôležité budovať si vzťahy s dermatológmi, ktorí sú experti na pokožku a ich rady ľudia berú vážne.

Ja som rady dostal, aj keď som si ich nepýtal. Počas small talkov s účastníkmi kongresu som dostal audit stavu mojej pokožky a ešte som sa dozvedel, že pod ľavým okom mám žilku, ktorú by vyriešil zákrok laserom. Dovtedy som o žilke pod ľavým okom nevedel, ale teraz keď sa pozriem do zrkadla, tak ju tam zakaždým vidím.

​Ja mám šťastie, že som muž. Ženy to majú v kultúre mladosti ešte ťažšie, lebo sú denne vystavené priamym a nepriamym feedbackom o vzhľade a musia napĺňať ideály krásy. Žena, ktorá neskrýva svoj vek, sa považuje za zanedbanú. Jeden reklamný blok stačí na to, aby si ženy uvedomili problematické oblasti a nakúpili si farby na vlasy, denné krémy, nočné krémy, séra na unavenú pokožku, roll-ony na kruhy pod očami a make-up, ktorý to všetko zamaskuje. V tomto momente je dôležité si uvedomiť, že víziou kozmetických firiem nie sú krajší ľudia, ale ekonomický zisk. A vytváranie nových neistôt je vytváranie nových príležitostí pre biznis.

Ja sám som rozmýšľal, čo mám robiť so svojimi šedivými vlasmi. Neobišli ma rady, aby som si kúpil farbu na vlasy a šediny schoval. V tomto si stále kladiem otázku, kde začína starostlivosť o seba a prichádza k strate charakteru.

Hovorí sa, že telo je chrám, ale niekedy mi riešenia na boj so starnutím prídu, ako keď si vezmete historickú budovu a zateplíte ju polystyrénom.

Míľniky starnutia nie sú iba o fyzických znakoch, ale aj o mentálnom nastavení. Kedysi sa hovorilo o mileniáloch ako o generácii, ktorej tá staršia nerozumie. Boli sme mladí a pochabí, teraz sme iba pochabí. Prišla generácia Z a ja sa teraz pohoršujem, že tým mladým nerozumiem. A to s jedným chodím.

Zaprisahával som sa, že nikdy nepoviem, že som na niečo starý. Ale to som nemal skúsenosti s TikTokom. Zrazu pozerám do aplikácie a nerozumiem, prečo niekto kopíruje videá, ktoré už niekto spravil predtým. Možno je to tým, že sa jedná o aplikáciu z Číny.

​Rovnako nerozumiem svojmu frajerovi, ako môže pozerať polhodinové videá Jeffreeho Stara, v ktorých prezentuje svoju novú kozmetiku. Podobné formáty si pamätám z detstva, ale vtedy sa to volalo teleshopping.

Možno teraz zniem ako uhundraný dedko a možno do toho štádia spejem. Koniec koncov, som vo veku matky Kevina McCallistera a tiež už mám tendenciu zabúdať veci. Ale uvedomil som si, že s pribúdajúcim vekom začínam mať viac v p**i. Svoje telo začínam mať rád, aj keď sa prejavujú známky starnutia, ktoré by ma mali desiť. Keď sa pozriem na fotky z mladosti, tak by som sa do toho zmäteného obdobia nechcel vrátiť a myslím si, že teraz vyzerám lepšie aj so žilkou pod okom a šedinami.

Rovnako sa už nepotrebujem naháňať za novými trendmi a aplikáciami, v istom momente som sa zastavil a vydal som sa opačným smerom do offlinu. Teraz si viac užívam čítania v podnikoch a živé publikum.

Starnutie niekedy pôsobí ako strašiak, keď už aj idoly z detstva starnú. Paris Hilton nedávno oslávila 40-tku a vydala sa. Ale svadobnú hostinu mala v zábavnom parku s autodromom a kolotočom. A to mi dáva nádej do života.

V istom momente som si uvedomil, že som obklopený negativitou a musím nájsť rozumný spôsob, ako sa s tým konfrontovať. Tak som si založil facebookovú stránku pod anonymným pseudonymom a začal som tie klebety ako komiks vešať na internet.

Tak vznikla stránka Eastern Hipster, ktorá bola pre ľudí guilty pleasure, lebo sa tam pravidelne objavovali veci, ktoré sa šuškali, ale nikto to nepovedal nahlas. Z času na čas sa môj humor niekoho dotkol, z času na čas mi niekto vynadal v komentároch, ale v konečnom dôsledku sa ľudia zasmiali a išlo sa ďalej.

Dnes už komiksy nepridávam. Možno je to psychoterapiou, vďaka ktorej sa menej zaoberám druhými ľuďmi.

Možno je to tým, že hipsterský lifestyle už je mainstream. A možno je to tým, že dnes už radšej budem niečo tvoriť ako kritizovať. Jednak ja som sa zmenil, ale zmenila sa aj spoločnosť. Teraz sa nachádzame v atmosfére, keď sa ľudia berú až príliš vážne a často zo seba robia obete. A v takejto atmosfére sa veľmi ťažko tvorí humor. Humor je momentálne ako prechádzka mínovým poľom, kde na každom kroku hrozí, že sa niekto urazí. Preto si radšej robím srandu zo seba, aj keď aj to by sa mohlo niekoho dotknúť.

​Ako spoločnosť sa posúvame v oblasti ľudských práv a tolerancie. Určite je dôležité otvárať témy a dávať slovo minoritám, o ktorých sa doteraz nerozprávalo. Rovnako je dôležité upozorniť na zlé príklady. Čo ale vnímam ako veľké nebezpečenstvo, tak je bagatelizovanie výrazov ako rasizmus / homofóbia / transfóbia / fatshaming / slutshaming / sexizmus alebo mizogýnia. Na sociálnych sieťach ľudia hádžu vážne obvinenia bez rozmyslenia.

Napríklad, je veľký rozdiel medzi tým, keď je niekto nenávistný voči iným rasám a keď niekto povie necitlivú hlúposť z nevedomosti. V dnešnej rétorike sociálnych sietí slovo rasizmus zahŕňa oba významy. Rovnako to je aj s obvinením z transfóbie, ak niekto použije zlé zámeno pri transrodovej osobe. Niekedy ľudia nie sú nenávistní, iba neznalí.

Súčasný aktivizmus by mal byť viac o otváraní tém a menej o obviňovaní. Cancel culture je dvojsečná zbraň. A paradoxne, najväčší prípad cancel culture na Slovensku je nedávna kauza okolo Simy Magušinovej. Z hlúpej twitterovej komunikácie prerástla na hystériu, ako keby sa opakovalo prenasledovanie kresťanov z čias Rímskej ríše.

Paradoxné na celej kauze bolo, že zrazu ľudia mali pocit, že potrebujú bojovať za kresťanské hodnoty. Ale aké kresťanské hodnoty? Ježiš podľa Biblie zastavil rozvášnený dav slovami: „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom.“ A zrazu na sociálnych sieťach vznikol dav z novinárov, politikov a verejnoprávnych inštitúcii a všetci mali chuť kameňovať.

​Ja sám som súčasťou menšiny, ktorá sa na Slovensku nemá až tak dobre. Často som sa stretával s predsudkami a nevhodnými poznámkami za to, že som teplý. Nemám univerzálny návod na život, ale mne pomohlo sa presadiť tým, že som sa nebral príliš vážne. Mohol by som ľudí obviňovať z homofóbie alebo kričať „Kde sú moje práva?“, ale to by bol iba ďalší útok, ktorý by ničomu nepomohol. Miesto toho som zvolil cestu, že som bol sám sebou a tak som si vytváral cestu k ľuďom.

Momentálne je spoločnosť rozdelená ako nikdy. Skoro každý sa cíti ako obeť a potrebuje to dať najavo. Niekto potrebuje upozorniť na sexizmus, niekto na diskrimináciu a niekto na očkovaciu totalitu. A kto má teraz pravdu? V konečnom dôsledku to je jedno, lebo každý bude mať svoju pravdu.

Ja osobne som necítil takú beznádej ako za poslednú dobu. Posledné týždne boli ťažké asi pre každého a ja už som cítil iba apatiu. A vtedy som si v schránke našiel pohľadnicu z Kanárskych ostrovov od kamarátky Lýdie. Bola to klasická dovolenková pohľadnica s holou ženou na pláži a ja som sa na nej schuti zasmial. Ukážkový sexizmus, ktorý som v danej chvíli potreboval.

V súčasnosti veľa ľudí hlása toleranciu, ale tolerancia nie je o tom, že ľudia sa budú dokonale správať. Dokonalosť neexistuje. Niekedy proste musíme tolerovať druhých aj s ich hlúpymi vtipmi.

Ja sám si hľadám počas pandémie návody na prežitie. V istom momente som sa sám stal Eastern Hipster vtipom, keď pečiem kváskový chlieb, kompostujem a presádzam rastliny. Čo mi ale pomohlo v duchu životnej filozofie, je scénografka Es Devlin a jej manifest, že ľudí nezmeníte poučovaním. Poučovanie je súčasťou problému, ktorý teraz žijeme. Ľudí zmeníte jedine tak, že ich nadchnete.

Čo k tomu dodať? Ja hovorím amen. Rozmanitá spoločnosť sa dá vybudovať cez rozmanité hlasy, ktoré budú mať čo povedať. A nie cez obviňovanie a hranie sa na obete.

A ak s týmto názorom nesúhlasíte, mám na to iba jedno slovo.

Homofóbia.

Ja doma nemám telku. Teda mám, ale nie je pripojená na televízne kanály, iba na Netflix. A tam si niečo pustím a už neprepínam.

Prepínanie kanálov síce odsudzujem, ale ja sám podobné správanie aplikujem v bežnom živote. Neprepínam kanály, bezducho scrollujem feedom. Niekedy natrafím na vtipné memečko. Napríklad, toto:

Zobrazit příspěvek na Instagramu

Příspěvek sdílený freud.intensifies (@freud.intensifies)

Ale inak je scrollovanie rovnako bezduchá činnosť ako prepínanie ovlá­dačom. Možno je to generačná vec. Moja generácia scrolluje feedy, generá­cia vyššie prepínala telku, generáciu vyššie prelaďova­la rádio, generácia vyššie si listovala v knihách a generá­cia pred nimi bezducho hrabala seno, lebo to boli negramotní nevoľníci.

Moja teória asi za veľa nestojí. Ale kamarátka Laura má na celú problematiku vysvetlenie. Za všetkým je dopamín.

Dopamín je látka, ktorú vylučuje telo pri príjemných činnostiach ako je jedlo, sex, pohyb (poznámka: nie až toľko ako pri jedle a sexe, škoda). Dopamín nás hormonálne fixuje na isté akti­vity, ktoré sú pre nás príjemné a často nevyhnutné. Na druhú stranu, dopamín ako hormón je priamo zodpovedný za vznik závislostí.

Sociálne siete obsahujú množstvo dopamínových impulzov. Memečká, mačiat­ka, čerstvo napečené koláče od Miriam Kalisovej, lajk od Laury. Díky, Laura!

​Ľudský mozog sa fixuje na príjemné impulzy a to bezduché scrollovanie je aktívne hľadanie dávok dopamínu.

Laura mi povedala aj o dopamínovom detoxe. Istá skupina ľudí v Silicon Valley si resetuje hlavy tým, že sa na jeden deň v týždni odstrihne od masívnych dopamínových impulzov. Laura dáva 2 dni, lebo ona hrotí v týchto veciach. Laure sa podarilo schudnúť 63 kíl cez prerušovaný pôst, pričom si ho nastavila na 4-hodinové okno na jedlo. V praxi to funguje tak, že niečo zje a potom rýchlo varí, aby v rámci okna stihla ešte nejaké jedlo. Čo robí zvyšných 20 hodín?

Netuším. Ale ak má náhodou dopamínový detox, asi to nebude nič príjemné. Každopádne, Laure to asi takto funguje. Stíha školu, mixuje techno a spraví aj stand-up, ak ju pekne poprosím. Proste osoba, ktorú chce­te followovať na Instagrame, ak si chcete zvýšiť hladinu dopamínu.

Zobrazit příspěvek na Instagramu

Příspěvek sdílený Laura Plis (@jedenast.google)

Môjho frajera irituje, že som stále na mobile. Ja som generácia Y, on Z, to budú tie generačné rozdiely. Ja viem, že mám problém a trávim na mobile viac času, ako je zdravé. Konkrétne podľa štatistík sú to 4 hodiny denne. To je ako práca na polovičný úväzok. Avšak scrollovanie feedom mi nepriná­ša len pozitívne podnety.

Už dlhšie som mal pocit, že Facebook je jedna veľká stoka. Aféra Facebook files demonštruje, že to nie je náhoda, ale môže za to takzvaný MSL algoritmus. MSL je skratka pre Meaningful Social Interactions a je nadizajnovaný tak, aby spájal podobných ľudí a podnecoval ich k interakciám. V teórii pekná vízia, v praxi sa tieto sociálne bubliny stali podhubím pre extrémistov a algoritmus podnecuje diskusie, ktoré sa menia na názorové vojny. V tomto nastavení sa ľuďom zobrazujú príspevky, ktoré ich nenechajú chladnými a nútia ich reagovať.

Každý deň som musel sledovať vyhrotené konflikty ohľadom očkovania, LGBT, Emmy Čaputovej alebo potratov.

Niektorí moji známi tieto veci sharujú, vyjadrujú sa k tomu, vznikli skupiny na trollovanie primitívov. Na prvý pohľad to vyzerá ako novodobý aktivizmus, pre mňa je to iba podsúvanie bahna. Hovorí sa, že aj zlá reklama je reklama, ale ako človek z brandže hovorím, že zlá reklama je taká, o ktorej nikto nevie. A teraz celé Slovensko pozná meno poslanca, ktorý sa obul do prezidentkinej dcéry. Je ťažké byť ticho, ak sa deje neprávosť, ale Facebook benefituje z toho, ak ľudia nie sú ticho.

​Ja som sa dostal do momentu, že som chytil averziu na diskusie na Facebooku. Celé som to vyriešil tým, že som si deaktivoval účty na všetkých sociálnych sieťach a bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohol v danom momente spraviť.

Aj s deaktivovaným Facebookom sa dá prihlásiť na Messenger. Takto som stratil prístup k feedu, ale kontakty mi zostali. Prvé dni som mal nutkanie pozerať sa do mobilu, ale potom som zistil, že tam nie je nič zaujímavé. Neviem, nakoľko sa týmto vyriešila moja závislosť na mobile, ale odstránil som najväčší trigger a začalo sa mi posúvať vnímanie.

Zrazu som mal pocit, že mám strašne veľa voľného času. A reálne som mal 4 hodiny k dobru. Za týždeň som prečítal 2 knihy a pustil som sa do písania bez toho, aby som od toho očakával lajky. Teraz sa nechcem hrať na hrdinu, skôr som zahanbený, koľko času zabijem s mobilom v ruke. Viem, že sociálnych sietí sa tak ľahko nezbavím. Svoju kariéru som si vybudoval cez digitál a je to môj pracovný nástroj, cez ktorý promujem svoje aktivity. Viem, že keď odovzdám tento text, budem si musieť aktivovať Facebook, aby som ho mal kam zavesiť. Sociálnych sietí sa nezbavím, ale môžem ich využitie balansovať podľa toho, či sociálne siete slúžia mne, alebo ja slúžim im.

Záujem Facebooku je, aby ľudia trávili čo najviac času scollovaním v aplikáciách. V princípe hovorím o digitálnych drogových díleroch a reálnej závislosti, ktorá prekrúca realitu. Ako má opitý človek posunuté vnímanie, rovnaký efekt majú aj sociálne siete. Počet followerov nehovorí nič o kvalite obsahu alebo hodnote osobnosti, hovorí to iba o schopnosti uspokojovať algoritmus. Ja som možno pokrytec, lebo sa k sociálnym sieťam vrátim a budem znovu prijímať nové dopamínové dávky. Ale rovnako som si hovoril, že by som mal obmedziť alkohol a pijem ďalej. Ale viem, že ak si dám z času na čas detox, prinesie mi to novú perspektívu.

Keď sa spätne pozriem na Modré z neba, je otázne, či relácia nejakým spôsobom pomohla sociálne vylúčeným alebo hendikepovaným ľuďom. Rozhodne však pomohla kariére Vila Rozborila.

Modré z neba sa skončilo, ale princíp jeho úspechu funguje ďalej. So sociálnymi sieťami nastúpili na scénu generácie Y a Z, ktorých charakteristikou je aj silný sklon k aktivizmu a sociálnemu cíteniu. A tak vznikol aj priestor pre novodobých Vilov.

​Ich témou už nie je iba pomoc sociálne slabším a nevyliečiteľne chorým, s aktivizmom je to celé spektrum. Feminizmus, práva LGBTI+, klimatická zmena, rasizmus, migračná kríza. Teraz nehovorím, že každý aktivista je automaticky prototyp Vila Rozborila, ale aktivizmus je stratégia, ako zaujať a vybudovať si publikum. Je to aj vecou šťastia, ale ak sa niekto chytí v správnom čase správnej témy, môže si z nej spraviť dojnú kravu.

Stačí chytiť mobil, natočiť dojemné video o globálnom otepľovaní a utrpení zvierat, nahmatať si tuk na tele a rozprávať o body positivity alebo zapózovať s transparentom „We All Should Be Feminists“, prípadne „Black Lives Matter“.

Žijeme v dobe neustálej krízy a potrebujeme byť uvedomelejší ako naši rodičia. Sociálne siete nám pomáhajú ľahšie sa orientovať v aktuálnych témach, na druhú stranu sa vytvára potreba neustále deklarovať svoju šľachetnosť. Zdieľame správny obsah, máme správny názor na správne témy, správame sa uvedomelo. Všetci by sme mali byť aktivisti, všetci by sme mali byť feministi, mala by nás trápiť rasová diskriminácia v USA, genocída Ujgurov v Číne, nemalo by nám byť ľahostajné postavenie LGBTI+ menšín, mali by sme protestovať proti obmedzovaniu reprodukčných práv. Sú to podstatné témy, ale je ich veľa.

​Ďalšia vlastnosť sociálnych sietí je, že zrazu sme konfrontovaní s problémami z opačnej strany kontinentu. Zatiaľ čo tlačené noviny alebo televízne správy z nás robili pasívnych prijímateľov informácií, sociálne siete nás nútia reagovať a zaujať postoj. Jednotlivec nemá kapacitu plnohodnotne spracovať také množstvo informácií. A tak sa ako instantná spása ponúka tlačítko Share alebo Like.

Toto dáva priestor novodobým Vilom Rozborilom, ktorí si citovým apelom budujú publikum. Tento systém funguje na oboch stranách názorového spektra. Náckovia mali Líviu, ktorá sa tvárila, že bojuje za návrat k tradičným hodnotám, liberáli majú osobnosti, ktoré sa vezú na ľudskoprávnej agende alebo enviromentálnych témach.

Existujú ľudia, ktorí si svoju prácu robia poctivo a sú zameraní na zmenu. Ja si ako prototyp Vila Rozborila definujem ľudí, ktorí sú viac zameraní na upútanie pozornosti ako na reálne riešenia.

Musím sa priznať, že ja sám spĺňam túto definíciu. Svoju kariéru v reklame som si vybudoval primárne na kampaniach, ktoré otvárali veľké témy. Boj proti extrémizmu, sociálne vylúčené skupiny, pomoc rozvojovým krajinám, záchrana prírody. Nemyslím si, že by som bol úplný cynik, lebo tieto témy ma reálne zaujímali. Problém bol v tom, že som si urobil svoju prácu, išiel som si na pódium po cenu za kreativitu a tam môj záujem skončil.

​Potlesk a pochvaly mi dávali satisfakciu, že som toho spravil dosť. Jednoducho som išiel po pozlátku namiesto podstaty. Viem, že som si svoju úlohu splnil dobre, ale či som niečo vyriešil, vôbec neviem.

Viem, ako funguje reklama a momentálne je postavená na aktivizme. Tvári sa, že by mala ľuďom zlepšovať životy.

Trápi vás rasizmus? Dajte si vodku. Nie sú vám ľahostajné práva sexuálnych menšín? Obujte si dúhové ponožky. Máte výčitky kvôli uhlíkovej stope? Tú vám vykompenzuje dodávateľ elektriny. Je to niečo ako tlačítko Share.

Jednoduché riešenie.

Na prvý pohľad to vyzerá šľachetne, ale manažéri v korporáciách nemajú v cieľoch lepší svet, ale lepšie predaje produktov. Chamtivosť sa preobliekla za cnostné hodnoty a takto teraz funguje kapitalizmus. V marketingu to nie je nič nové. Podobný jav sa stal začiatkom 20. storočia, keď ženy začali masívne fajčiť cigarety, aby dokázali svoje zrovnoprávnenie s mužmi. A za celou feministickou akciou bola značka cigariet, ktorá chcela zdvojnásobiť predaj. História sa opakuje.

Čo je teda správny postoj? To keby som vedel. Mám veľa otázok a nedostávam jednoznačné odpovede. Dnes už etické dilemy spôsobuje rozhodovanie medzi kravským a mandľovým mliekom, pretože oba produkty majú vážny dopad na životné prostredie. Tak čo mám robiť? Piť vodu z vodovodu? Stavím sa, že aj to má nejaký environmentálny dopad, ale už som smädný.

Niekedy si musím priznať, že som iba človek a robím chyby. Rozhodujem sa podľa toho, čo si v danej situácii vyhodnotím ako najlepšie riešenie a za svoje rozhodnutie nesiem zodpovednosť. Ale nechcem sa hrať na spasiteľa, lebo som skôr Vilo Rozboril. A v Slovenskom národnom divadle mám hru o feministkách, cigaretách a manipulácii verejnosti. Lístky si môžete kúpiť TU.

Mám kreatívnu prácu a som v nej dobrý. Mám frajera snov, ktorého mi vesmír zoslal za to, že som vo veľkom sledoval porno s ryšavými mužmi. Som obklopený inšpiratívnymi ľuďmi, ktorí ma majú radi napriek tomu, že som egoistická attention whore.

Keby mi veštica predpovedala takúto budúcnosť, tešil by som sa na ňu. Ale ja sa pozriem na svoj súčasný život a poviem si: „Meh.“

Za tie roky psychoterapie som už pochopil, že za väčšinu psychických problémov môže rodina. Jednoducho si svoje sračky predávame z generácie na generáciu. A z otcovej strany sa dedí neurotický perfekcionizmus.

Moja babka bola permanentne nasratá žena. Asi mala na to svoje dôvody. Keď bola ešte dieťa, jej otca zabili v koncentračnom tábore, jej mamu úradníci po vojne rozviedli, aby nemuseli platiť odškodné a celá rodina sa ocitla na hranici chudoby. Babka sa veľmi skoro musela postarať o rodinu a napriek všetkým prekážkam sa vypracovala na vysokoškolskú pedagogičku v Nitre. Jej stratégia na prežitie bola v perfekcionizme. Vždy musela mať náskok pred ostatnými a zlyhanie sa nepripúšťalo. A v tomto duchu vytvárala tlak na celú rodinu.

​Z detstva si pamätám, ako mi ukazovala škatuľu s medailami, ktoré mala schované ako pamiatku na otcove atletické úspechy. Tiež spomínala na to, ako dedko precestoval svet a ovládal taliančinu, francúzštinu a holandčinu. A potom sa pozrela na moje detské kresby a vynadala mi, ako môžem tak škaredo kresliť. Zlyhanie sa nepripúšťalo.

Babka zomrela pomerne skoro. Mala 63 rokov, problémy so srdcom a ťažkosť na duši. Zabila ju krvná zrazenina. Otec na ňu spomínal pri pesničke Analýza dokázala hovno od Slobodnej Európy s tým, že celý život prežila ako workoholička a bolo jej to prd platné.

Bohužiaľ, ani otec sa nevymykal rodinným šablónam. Jeho pracovná morálka bola postavená na náskoku pred ostatnými.

A mimo práce nevedel vypnúť. V rámci voľnočasových aktivít si kúpil psa, ale ani pri ňom si neoddýchol. Rozhodol sa totiž vychovať výstavného šampióna a uspieť na súťažiach, t.j. spĺňať všetky štandardy. Skvelý postoj, skvelá kondícia, krivé ucho. Otec sa nevedel zmieriť s tým, že pes mal defekt, kvôli ktorému nevyhrával súťaže. Dokonca mu to ucho lepil špeciálnym lepidlom, aby držalo tvar. Nepomohlo.

Ja, sestra a brat sme boli vychovávaní ako výstavné psy a museli sme napĺňať štandardy, ktoré si otec vytvoril na základe svojich zidealizovaných životných úspechov.

„V tvojom veku som športoval a mal svaly.“

„V tvojom veku som mal samé jednotky.“

„V tvojom veku som mal ambície do života.“

Jednotka v škole bola samozrejmosť, ostatné známky predstavovali zlyhanie. Otec to odôvodňoval tým, že úspech je v našej rodine očakávaný štandard, za ktorý ho jeho rodičia tiež nechválili.

​S výchovou, kde pozornosť sa venuje iba neúspechom, sme sa naučili stotožniť sa s vlastným zlyhaním. Ak sme otcovi neboli dosť dobrí, stále sme mohli byť dosť zlí.

Našu rodinu kvôli nám vykázali z katolíckych táborov. Vraj nám chýbal rešpekt voči autoritám a deti, ktoré s nami trávili čas, skončili pod vplyvom alkoholu alebo THC.

Otcovi som sa priznal, že som gej. Keď sa ma spýtal, prečo tak cvakám zubami, tak som sa dodatočne priznal, že to kvôli extáze.

Sestra oznámila otcovi, že nechce mať deti, lebo vraj s výchovou, ktorú dostala, by z nej nebola dobrá matka.

Aj môj brat sa priznal, že je gej. Otec si brata vypočul a potom na počkanie vypil demižón vína. Brat na neho dával pozor, keď otec ležal nehybný na gauči a rozprával zo sna: „To je v riti. To je celé v riti.“

Otec potom celú udalosť spätne okomentoval, že to bol moment, keď prišiel o poslednú nádej na vnúčatá.

Jednotky na vysvedčení sú napísané čierne na bielom. Ale aká je kariéra na jednotku? Myslel som si, že skončiť vysokú školu, zamestnať sa v korporácii a vypracovať sa hore po korporátnom rebríčku. Aj sa mi to chvíľu darilo, aj som si myslel, že žijem podľa otcových predstáv a zrazu som sa začal zamýšľať nad tým, čo to vlastne robím. Ťažko sa hľadá zmysel v korporátnych cieľoch.

„Ako ťa mohli vyhodiť? Tvojou úlohou je makať tak, aby ťa nemohli vyhodiť,“ kričal po mne otec po tom, ako som dostal výpoveď. Existenčné otázky sa pretavili do pracovných výkonov a korporátne prostredie netoleruje ľudí, ktorí nejdú v koľajach firemnej kultúry. A už som sa nevedel vrátiť naspäť. Otec ma napomínal, že práca ma nemá baviť, ale práca ma má živiť. Keď sa ma spýtal, čo plánujem robiť so svojím životom, odpovedal som mu: „Neviem. Ale teraz sa idem potápať na Filipíny.“

Otec odišiel tiež pomerne skoro. Mal 63 rokov, problémy so srdcom a ťažkosť na duši. Keď odišiel do dôchodku, pôsobil apatickým dojmom a vraj jediné, čo ho zaujímalo, bola moja kariéra. Podľa neho sa dalo čakať, že budem úspešný, keď som jeho syn. Po premiére hry v SND povedal, že babka by bola na mňa pyšná. A potom ho zabila krvná zrazenina.

Aj keď som s tým bojoval, stále som otcov syn. Môžem si uvedomovať všetky rodinné diagnózy, ale mám ich zakódované v sebe. Keď sa mi niečo podarí, pocit radosti potlačí úzkosť, že by som mohol spraviť viac. A s tou súvisí pocit, že všetko okolo mňa je zle. Nie som spokojný s prácou, so vzťahmi a ani sám so sebou.

Keby mi veštica popísala môj budúci život, znelo by to fajn. Ale keď ten život žijem, neviem sa z neho tešiť. Práve preto si musím pripomínať veci, za ktoré by som mal byť vďačný. Dobrá práca, dobrý frajer, dobrí priatelia. A snažím sa tešiť aj z banálnych vecí. Napríklad, minule som bol na seba pyšný za to, že som vyrobil fermentovaný kečup.

Prehnaný perfekcionizmus je návod na nešťastie. Dokonalosť je abstraktný ideál, ktorý sa nedá dosiahnuť. Ak sa ho niekto snaží dosiahnuť, vydáva sa na púť, kde nie je vidina šťastného cieľa.

Nad týmto textom sedím už 2 týždne a stále sa mi zdá, že by som mohol vylepšiť. Zdá sa mi depresívny, bez humoru a ťažkopádny. Ale boj s rodinnými diagnózami je aj o uvedomení, že niektoré veci sú dostatočne dobré tak, ako sú.

Instagram/Majk Spirit

​​Je však za „úpadkom“ rapu smrť Tupaca a homoloby? V skutočnosti gangsterský aspekt rapu nezabili zbrane, ale komercia. Úspešní raperi sa postupne zmenili z vyvrheľov na podnikateľov. Jay-Z predáva voňavky, 50 Cent zarába na vitamínových vodách a Dr. Dre ponúka vlastný rad slúchadiel. Zo smradu ulice sa stal dobrý marketingový nástroj na peniaze a zrazu to nebol thug life, ale miliardový biznis postavený na spotrebných produktoch. Ani slovenskí raperi v tomto nie sú výnimkou. Rytmus zarobil na JBMNT mikinách viac ako z koncertných turné a on sám otvorene priznal, že už svoju personu berie ako dojnú kravu na peniaze a radšej bude rodinne založeným mužom ako neriadená strela.

​Zatiaľ čo old-school gangstri vymäkli, do centra pozornosti sa dostali umelci s novou definíciou vyvrheľa. Už to nie sú drsní muži, ale gejovia a ženy. Z Cardi B sa stala najúspešnejšia raperka, ktorá upozorňuje na dvojitý štandard v hudobnom priemysle. Naratív už nie je o ceste von z ghetta, ale o každodenných prekážkach ženy v mužmi ovládanej brandži. Cardi B dlhodobo komunikuje, ako musí neustále dokazovať, že je dosť dobrá a pritom sa s ňou nejedná s rešpektom, na ktorý sú zvyknutí jej mužskí kolegovia.

Ďalšou hviezdou na scéne je spomínaný Lil Nas X, ktorého cesta ku sláve by bola za starých čias návod na pochovanie kariéry. Raper nehral divadielko a otvorene priznal, že je na mužov. A aby toho nebolo málo, obul si podpätky a vo videoklipe sa spustil po striptérskej tyči rovno za satanom. Týmto reagoval na bežnú rétoriku konzervatívcov, že queer ľudia pôjdu do pekla. Po vydaní singlu Montero (Call Me by Your Name) si Lil Nas X musel najať ochranku, pretože sa začal obávať o svoju bezpečnosť. Ale zároveň sa stal hlasom ľudí, ktorých nebolo počuť v mainstreame.

Ak chcú queer ľudia a ženy uspieť, je to boj. To neplatí iba pre rap, ale aj v iných odvetviach. Ženy a gejovia dostávajú v mužských očiach nálepku slabšieho jedinca, ktorý nie je na ich úrovni. Poukazujú na to aj štatistiky z USA, kde ženy a homosexuáli zarábajú menej v porovnaní s heterosexuálnymi mužmi. O čom Cardi a Nas rapujú, to je každodenná realita. Niektorí jedinci v spoločnosti proste musia makať viac, aby dokázali, že sú dosť dobrí. A aj tak sa im nedostane adekvátneho uznania.

Veľká časť tvorby Majka Spirita je postavená ako motivačné citáty na Instagrame. Rovnako sa Majk stavia do pozície človeka, ktorý inšpiruje k úspechu. Preto je paradoxné, že Lil Nas X ako jeden z najúspešnejších raperov súčasnosti nenapĺňa Majkov štandard. Ale kto je väčší frajer? Lil Nas X sa rozhodol pre náročnejšiu cestu, otvorene priznal svoju sexuálnu orientáciu a uspel so šokujúcou úprimnosťou. A jeho odvážny outfit na VMAs bol referenciou na Lil Kim, ktorá s ďalšími raperkami vydláždila cestu k úspechu súčasným hviezdam.

​Majk Spirit sa možno cítil ako gangster, keď dovolenkoval na Zanzibare v ohrození juhoafrickej mutácie. Alebo ako nepochopený outsider, keď Fond na podporu umenia zamietol jeho žiadosť o štátnu dotáciu. Ale v konečnom dôsledku musí pochopiť, že kultúra nie je statická a neustále sa vyvíja so spoločnosťou. Rap sa zmenil komerciou, ako sa Petržalka zmenila stavbou Auparku. Ak staré hviezdy nemajú čo povedať, pozornosť sa obráti na nové. Je to showbiznis, publikum je náročné a vie rozoznať medzi pózou a autentickou výpoveďou.

A možno sa opakuje história. Aj keď bolo množstvo drsných rockerov, najväčšia rockstar vyzerala takto.

Za všetko hovorí fakt, že som od vypuknutia covidu nikam neletel. Ja viem, že do uhlíkovej stopy sa započítava všetko možné ako nákup potravín podľa miesta pôvodu alebo sledovanie Netflixu. Ale najväčśí vplyv na uhlíkovú stopu má podľa všetkého lietanie. Môžete rok žiť vzorne a nakupovať lokálne potraviny, jazdiť MHDčkou a prestať jesť mäso. Ale jedna letenka na Bali a všetko ste si posrali.

A ja som na Bali veru neletel. Lebo som trčal doma a pozeral Netflix.

Už viac ako rok som vo vzťahu. Pre niekoho štandard, pre mňa extrém. O svojich predošlých vzťahoch hovorím, že neprešli skúšobnou dobou, lebo trvali v priemere do troch mesiacov. Väčšinou počas prechodného obdobia vyplávali na povrch zásadné problémy ako alkoholizmus, bipolárna porucha alebo univerzálny k***tizmus. Ja som ich napriek tomu miloval. Oni mňa nie. No čo už.

Teraz som vo vzťahu s mužom, ktorý je pekný, milý, zlatý a má viac followerov na Instagrame ako ja. Čiže máme vzťah založený na vzájomnom rešpekte. V našom vzťahu sa doposiaľ nevyskytol žiadny zásadný problém, tak prečo nevystaviť náš vzťah extrémnym podmienkam? Napríklad, týždňovej spoločnej dovolenke.

Pokiaľ ide o spôsob prepravy, stál som pred vážnou dilemou. Kúpiť si letenku po dvoch rokoch cestovateľského celibátu je ako zájsť si po cross-fite do McDonaldu. Čo som mimochodom spravil! Kurací wrap chutil ako výčitky.

Čo by na mojom mieste robila Greta Thunbergová?

No predsa išla by do Chorvátska vlakom!

​Musím sa priznať, asi som mal od lôžkového kupé prehnané očakávania. Predstavoval som si to ako chorvátsku verziu Orient expresu, ale na vlaku nič expresné nebolo, lebo už v Bratislave mal 2-hodinové meškanie.

Rozhodne oceňujem talent fotografa, ktorý nafotil spací vozeň na propagačné materiály. Na fotografii pekne ustlatá postieľka, v nej buvinká spokojná žienka a na okienku na ňu čaká voňavá kávička a croissantík.

Spacie kupé bol v skutočnosti stiesnený špinavý priestor so štyrmi nasačkovanými lôžkami, ktoré boli úzke ako mostík, po ktorom piráti posielali svoje obete do mora.

Keď som sa ráno zobudil, nevyzeral som ako spokojná žienka z fotografie, ale ako mátoha s kruhmi pod očami. Ďakujem však za kávičku a croissantík, to im slúžilo ku cti.

Na toalete bolo hneď niekoľko upozornení, aby ľudia nehádzali vreckovky do záchodu, lebo sa upchá. Upozornenia boli nad záchodom, nad umývadlom a ešte priamo na boxe s vreckovkami. Príležitosť však robí zlodeja a niekto evidentne splachoval vreckovky do záchodu. Jediné, čo zachraňovalo dojem zo zúfalej situácie, bola orchidea v poháriku na umývadle. Aspoň trochu noblesy pri upchatom záchode.

Môj frajer postoval na Instagram pasívne-agresívne fotografie kupé s citátom „Poďme vlakom do Chorvátska“. Ako keby to bola moja vina. Áno, možno sme si za porovnateľnú sumu mohli kúpiť letenky... Ale čo naša uhlíková stopa? Čo matka príroda? Čo budúce generácie? Ja sa vzdávam svojho komfortu v ich prospech, aby oni nemuseli žiť v diskomforte klimatických dopadov. Greta by bola na nás pyšná. Komu prekáža 5-hodinové meškanie? Nemusíme loziť do mora za bieleho dňa, však aj nočné kúpanie má svoje výhody.

Budúce generácie je veľmi všeobecný pojem, ale pre mňa nabral v Chorvátsku konkrétny význam. Pláže okupovali otravné deti, ktoré v kuse niekde behali a kričali. Kvôli týmto smradom som si vytrpel 20 hodín vo vlaku a oni mi aj potom znepríjemňovali život.

​Budúce generácie by mi mohli byť ukradnuté. Ja nemám deti, ani sestra, ani brat. Náš rod s najväčšou pravdepodobnosťou vymrie, tak prečo by som sa mal starať o to, ako sa budú mať deti v budúcnosti?
Veľa mojich známych nemá deti. Niektorí to tak ešte necítia, niektorí sú proste teplí a niektorí sú presvedčení, že mať deti je neekologické.

Niekedy rozmýšľam, akú šancu má planéta, kde sa uvedomelí ľudia rozhodnú po sebe nič nezanechať. V konečnom dôsledku sa premnoží banda debilov a ich deti budú hádzať všetok odpad do jedného koša a potom sa budú čudovať, čo je také teplo.

Deti na pláži sa začali ohadzovať vodnými balónmi. Balóny sa rozprskli a pomaly stiekli do mora. Ako som povedal. Banda debilov.

Vlak nebola však jediná ekologická záležitosť, ktorá nám komplikovala životy. Samostatnou kapitolou bol chorvátsky zálohový systém na plastové fľaše.

Plastové fľaše sa predávali vo všetkých obchodoch a všetky za ne brali zálohu. Nie všade ich však brali naspäť. Vo veľkých obchodoch na to slúžil automat, my sme mali na pláži iba menšie potraviny, kde si nás pohadzovali ako ping pongovú loptičku. Pani pri pulte nevedela, pani medzi regálmi nás poslala k pokladni, pani pri pokladni krútila hlavou, že to teda nie. Tak sme z obchodu odchádzali nabalení starými fľašami, ktorých sme sa nezbavili a aj novými, ktoré sme nakúpili. Nešlo ani tak o zálohu, ale hlavne sme nevedeli, ako sa máme fliaš zbaviť.

Bežne sme videli dôchodcov, ktorí plastové fľaše vyberali z kontajnerov a nosili naspäť do obchodov. Jedného sme po ceste zazreli a frajer sa ho chcel spýtať, kam by sa dali fľaše odniesť. Vzápätí tento nápad zavrhol, že zberatelia plastových fliaš sú ako hubári. Tiež by nevyzradili svoje miesta.

A tak sme sa stali rukojemníkmi plastových fliaš. Ako najlepšie riešenie sa ukázalo nechať fľaše na izbe a keď sme sa vrátili, už tam neboli. Nevedeli sme, kde skončili, ale pani upratovačka mala ako recyklovacia kapacita našu plnú dôveru.

Ďalej od ubytovania už prichádzali na rad vážne morálne dilemy. Na výlete sme museli dodržiavať pitný režim, kopili sa fľaše a čo ďalej? Stál som nad smetným košom s plastovými fľašami v ruke a s frajerom sme viedli diskusiu, či hodiť, alebo nehodiť. Nablízku posedávali dôchodci a my sme odhadovali, či sa o fľaše postarajú. Ale neboli to predsudky? Prečo by mali vyberať fľaše zo smetiakov? Lebo to boli chorvátski dôchodci? A prečo by mali preberať zodpovednosť za náš odpad? A možno by im peniaze za zálohu pomohli. Ale bolo by to dosť? Toľko etických otázok pri odpadkovom koši.

​Vyhrala pohodlnosť a fľaše som hodil do koša. Vzápätí sa jeden dôchodca zdvihol, vybral fľaše zo smetiaka a svojim kamarátom povedal po chorvátsky niečo o turistoch. A neznelo to ako kompliment.

Čo dodať? Boli sme za bandu debilov.

Čo by robila Greta na našom mieste? Určite by nehádzala plast len tak do smetiaku. Ona je zodpovedný jedinec, ktorý sa zamýšľa nad svojimi činmi. Áno, možno sa vozí v prvej triede a potom si sadne do druhej triedy na zem, aby sa odfotila na Instagram. Ale stále je eko. Som zvedavý, čo by povedala na naše kupé. Možno aj ona by bola zhrozená a išla by do Chorvátska radšej lietadlom.

Každopádne, aby sme zachránili budúcu generáciu, mali by sme na sebe popracovať. A možno by sme si mohli zobrať príklad z tej staršej, ktorá vyberá plastové fľaše zo smetiakov.

Benjamin Franklin povedal, že na tomto svete nie je nič isté okrem smrti a platenia daní. Dnešná doba je v tomto ešte desivejšia, keďže smrť je cítiť oveľa viac ako predtým a Igor Matovič ohlásil daňovo-odvodovú reformu. Nikto nevie, čo to bude, ale jedna vec je istá. Nič pozitívne nás nečaká.

Každá generácia si zažila svoju verziu apokalypsy. Moji starí rodičia prežili 2. svetovú vojnu. Babka spomínala na to, ako po nej strieľali vojaci a ona sa musela hodiť pod voz, aby ju nezasiahli guľky.

Moji rodičia zase spomínali na výbuch Černobyľu. Mama bola v tom čase tehotná a bála sa, či bude všetko v poriadku.

A na čo budem spomínať ja?

Možno budem hrdinsky rozprávať o tom, ako som sa skrýval pred smrtiacim vírusom doma pri Netflixe a jedlách z donášky. Von som vychádzal s maskou na tvári ako ninja, aby som v potravinách mohol bojovať o toaletný papier a tuniaka v konzerve. A na internete som si pozrel počítadlo s počtom zosnulých a pustil som si ďalší seriál.

Smrť je aj v dnešnej dobe stále tabu. Noviny napíšu aktuálny stav a to je štatistika. Zuzana Čaputová zapáli 7 sviec na počesť 7 000 obetí a to je symbolika. Ale ak medzi mŕtvymi nie je váš známy, príde vám to ako upgrade adventného kalendára.

​Pokiaľ sa vás to osobne netýka, tak to jednoducho neriešite. Ale aj keď sa o tom nehovorí, isté je, že to príde.

​Otec mal chorobu srdca, trombózu a nechuť do života. Za svoje diagnózy vinil genetiku a mamine múčne jedlá. Za nechuť do života Matoviča. Vraj smeráci boli banda gaunerov, ale aspoň si držali profesionálnu úroveň. Teraz ich vymenila banda amatérov na čele s človekom, ktorému otec určil diagnózy psychopat, sociopat a gadžo. Čistá anarchia. A tak otec iba skonštatoval: „Už som na dôchodku a nič pekné ma nečaká. A ani túto krajinu.“

A potom upadol do bezvedomia. Nebol za tým covid, ale mozgová príhoda.

Otec ešte pár dní ležal v nemocnici. So zdravotným personálom bol problém kvôli covidu a my sme mohli zabudnúť na návštevné hodiny. Môj brat narýchlo zohnal letenku z Nórska, kde žije, aby sa stihol rozlúčiť sa s ním. Keď dorazil na Slovensko, otec zomrel. Tak rovno začal riešiť pohreb.

Brat išiel do nemocnice po otcove veci. Všetky osobné veci mu odovzdali citlivo zabalené do igelitových obalov z plienok pre osoby s inkontinenciou. To, že ich vôbec zabalili, by sa dalo v rámci slovenského zdravotníctva považovať za pozornosť navyše. Nemocnice nemajú peniaze, tak čo sa dalo čakať? Baliaci papier? Darčekovú tašku?

Dôležitým rozhodnutím bolo miesto posledného odpočinku. Otec vyrastal v Nitre, presťahoval sa do Bratislavy a keď sme dospeli, postavil si dom na vidieku. Nitra bola zamorená covidom a hrobári nestíhali pochovávať, Bratislava predražená pre živých i mŕtvych, tak sme sa logicky rozhodli pochovať otca na dedine. Cintorín sa nachádza cez cestu, takže to bolo praktické rozhodnutie.

​Mama s bratom si vybrali pohrebníctvo, ktoré sa nachádzalo v jednom dome s pizzeriou. Na prízemí sa objednávalo Prosciutto Funghi, na poschodí odchod na večnosť. Tomu sa hovorí diverzifikovaný biznis. Ľudia budú jesť a zomierať. Počas druhej vlny sa gastronomické návyky obmedzili, zato viac sa pochovávalo.

Majiteľka pohrebníctva bola pragmatická žena. Evidentne nebola nábožensky založená, orientovala sa na biznis.

„Sväté obrázky chcete?“ spýtala sa.

„Áno.“

„Koľko?“

Mama chcela 300. Potom prehodnotila, že to je veľa. Tak 50. To bolo zas málo. Tak 150. Zlatá stredná cesta.

Pani chápavo škrtala a prepisovala novú objednávku. Sväté obrázky s informáciou o zosnulom sa štandardne nechávajú po kostoloch. Niečo ako letáky v supermarketoch. Supermarkety boli otvorené, kostoly zavreté, takže nadmerný počet by mohol byť neefektívny náklad.

„Dobre, tak čo chcete? Mária s malým Ježišom, Mária s mŕtvym Ježišom, Mária bez Ježiša. Potom tu mám nejakých svätých,“ odprezentovala majiteľka ponuku svätých obrázkov.

„Pannu Máriu Trnavskú tam náhodou nemáte?“ spýtala sa mama.

„To neviem, ktorá je.“

„Taká s vážnym výrazom tváre.“

„Jáj, taká nasratá. Nie, tu nemám.“

Zásadným rozhodnutím bol výber rakvy. Nejde iba o estetické hľadisko, ale predovšetkým o funkčnosť.
Pani vysvetlila rozdiely: „Na výber je klasická rakva alebo talianska. Ak váš manžel bol pri sebe, tak ho do klasickej nenapcháme. Pupkatých dávame do talianskej.“

„Tak manžel bol trochu pupkatý,“ zhodnotila mama.

„Ako veľmi pupkatý?“

Mamina sa snažila spomenúť na váhu, potom rukami naznačovala veľkosť brucha. Opäť nastal problém s kvantifikáciou ako pri svätých obrázkoch. Brat pohotovo vytiahol mobil a ukázal fotku otca na Instagrame. Pani si prezrela fotku: „To je v pohode, to sa zmestí. A aj celkom fešák to bol!“

Pri pohľade na miesto trvalého bydliska sa majiteľka pohrebníctva zhrozila: „Ojoj, ďalší Bratislavčan? Tých tu na vidieku nemajú radi. To viete, cintoríny v Bratislave sú drahé a tak Bratislavčania pochovávajú svoje príbuzenstvo po okolitých dedinách, zaplatia miesto na 10 rokov a už sa nestarajú. Prenájom skončí, už nikto nechce platiť ďalej, a tak sa vidiecke cintoríny plnia Bratislavčanmi, o ktorých nikto nemá záujem.“

Samostatnou kapitolou bol výber oblečenia do rakvy. Ponúkli sa dve možnosti. Buď spraviť posledný dojem, alebo to zahrať na autenticitu. Otec obleky vôbec nenosil, tak sa ako schodné ukázalo vybrať mu jedno z metalových tričiek, ktoré mal v obľube. Mama zásadne protestovala proti tričku so smrtkou. Vraj by to mohlo pôsobiť vulgárne.

A tak výber padol na heavymetalového anjela, ktorý otca vyprevadil na večnosť.

Pohreb prebehol rýchlo a plynulo. Ako boarding do lietadla Ryanairu. Posledná výzva pre smútiacich pred zatvorením rakvy. Zopár základných informácií od kňaza o odchode na večnosť. Potom presun ku hrobu. A šup s rakvou do zeme. Možno by sa hodil kar, kde by blízka a vzdialená rodina pospomínala na otca. Ale čo by sme chceli počas lockdownu? Trápne sme sa na seba usmiali a každý si šiel svojou cestou domov.

Stále neviem, ako budem spomínať na apokalypsu našej generácie. Na istý čas sme sa zavreli doma a pozerali seriály na Netflixe. Potom sme po mesiacoch vyliezli von a tvárili sa, že sa nič nedeje. Potom sme sa opäť vrátili do domácich karantén. Neboli sme vo vojne, ale nemocnice boli v núdzovom režime a mŕtvych sme pochovávali za pochodu.

Teraz sme opäť z toho vonku a tvárime sa, že sa nič nedeje. A ja čakám, čo príde skôr. Či ďalšia vlna mŕtvych, alebo Matovičova reforma.