• Poľsko chce postaviť alebo zmodernizovať viac než 10-tisíc kilometrov tratí.
• Súčasťou plánu je 2 700 kilometrov vysokorýchlostnej železnice.
• Celý projekt má stáť približne 143 miliárd eur.
• Do roku 2050 má poľské vlaky využívať 720 miliónov cestujúcich.

Kým na našej železnici často stačí jedna výluka, chýbajúci rušňovodič alebo trochu snehu na to, aby sa cesta z Bratislavy do Košíc zmenila na survival reality šou, v Poľsku si povedali, že doprava nemusí byť múzeom zúfalstva, píše portál TVP World. Naši severní susedia predstavili plán, ktorý znie tak ambiciózne, až z toho na našich rozbitých nástupištiach prichádza závrať.

Bizár na poľský spôsob. V dedine so 120 obyvateľmi rastie najvyššia socha Panny Márie, prekoná aj Krista v Riu

Poľsko chce totiž postaviť alebo kompletne zmodernizovať viac než 10-tisíc kilometrov železničných tratí. Celé to má stáť astronomických 143 miliárd eur. Pre porovnanie, to je suma, pri ktorej sa slovenský cestujúci radšej pozrie z okna na pomalý prejazd cez úsek, kde sa koľajnice opravovali naposledy za Mečiara (ak vôbec).

Poľsko za 100 minút a nové mega letisko

Poľský projekt s názvom Port Polska nie je len o novom nátere na staré vozne. Súčasťou plánu je vybudovanie takmer 5-tisíc kilometrov úplne nových tratí, z čoho viac ako polovica bude pripravená na čistokrvné vysokorýchlostné vlaky.

Najväčším lákadlom pre verejnosť je koncept „Poľsko za 100 minút“. Predstavitelia tamojšieho ministerstva infraštruktúry sľubujú, že najväčšie mestá ako Varšava, Lodž, Poznaň či Vroclav budú vlakom dostupné do hodiny a štyridsiatich minút. Celú krajinu v smere východ - západ aj sever - juh by si mal po novom preťať za maximálne tri hodiny.

Aby toho nebolo málo, celý tento železničný systém bude napojený na nové mega letisko západne od Varšavy, ktoré plánujú otvoriť v roku 2032. Cieľom je prepojiť leteckú, diaľničnú a vlakovú dopravu do jedného uzla. Do roku 2050 chcú Poliaci prepraviť na koľajniciach až 720 miliónov cestujúcich ročne, čo je masívny, takmer dvojnásobný nárast oproti dnešku.

Železnica ako štít proti Rusku

Tento obrovský balík peňazí však nejde len do pohodlia cestujúcich. Poľskí vládni predstavitelia otvorene priznávajú, že nová sieť je od začiatku projektovaná s ohľadom na armádu a národnú bezpečnosť. V turbulentných časoch, kedy Poľsko priamo susedí s Ukrajinou a čelí hybridným hrozbám, boli hlavné nové trate navrhnuté ako infraštruktúra s dvojakým využitím.

V praxi to znamená, že koľajnice a mosty budú stavané tak, aby zvládli bleskovú vojenskú mobilitu, teda ťažkú techniku, presuny tankov a armádnych konvojov NATO v prípade konfliktu. Nová železnica má doslova posilniť odolnosť celého štátu.

Rýchlovlaky do roku 2040? Európa sľubuje revolúciu na koľajniciach, ale my stále čakáme na nástupišti

Regionálny kľud verzus slovenská realita

Poliaci chcú vďaka tomuto megaprojektu definitívne vymazať takzvané dopravné vylúčenie. Plán diktuje, že každý jeden okres v krajine musí mať priamy prístup k železnici, prípadne na ňu naviazané lokálne autobusy.

To je tá pasáž, pri ktorej si človek v slovenských regiónoch môže len smutne skontrolovať cestovný poriadok autobusu, ktorý ide v utorok, ale nie počas školských prázdnin. Samozrejme, nad celým plánom visí jedna zásadná otázka, ktorú poľská vláda po paľbe otázok od novinárov zatiaľ konkrétne nezodpovedala - odkiaľ presne všetky tie miliardy potečú.

Aj tak je však obrovský rozdiel medzi krajinou, ktorá vizionársky plánuje tisícky kilometrov rýchlotratí pre civilistov aj armádu, a Slovenskom, kde cestujúci denne plánuje, či mu kvôli dvojhodinovému meškaniu neutečie posledný prípoj domov.

• Vojna na Ukrajine už trvá dlhšie než prvá svetová vojna.
• Na front sa vrátili zákopy, delostrelectvo a pomalý boj o metre.
• Odborník tvrdí, že rozhoduje najmä počet ľudí a výdrž spoločnosti.
• Technológie pomáhajú, no územie stále držia vojaci.

Vojna na Ukrajine už trvá dlhšie než prvá svetová vojna. Porovnanie nie je dokonalé, no podľa Franka Ledwidgea, odborníka pre vojenskú stratégiu a právo na University of Portsmouth, sa začína tlačiť do očí nepríjemne silno, píše portál The Conversation.

V Rusku sa rozbehla mašinéria proti oligarchom. Štát im vo veľkom zabavuje majetky

Najviditeľnejšie je to na fronte. Vojna, ktorú si mnohí na začiatku predstavovali ako rýchly konflikt tankov, rakiet a presných úderov, sa zasekla v logike zákopov, delostrelectva a pomalého posúvania línií. Nie v desiatkach kilometrov, ale často v stovkách metrov.

Ledwidge píše, že delostrelectvo sa vrátilo ako dominantná zbraň bojiska. Počas veľkej časti prvého roka vojny podľa neho spôsobovalo väčšinu obetí. Drony síce neskôr zmenili spôsob boja, no delá z frontu nezmizli. Obe strany ich stále potrebujú.

Zákopy nie sú retro, ale realita

Rovnako znepokojivý je návrat masívnych zákopových systémov. Od vojny medzi Iránom a Irakom v rokoch 1980 až 1988 nestál veľký konflikt medzi štátmi tak výrazne na opevnených pozíciách, betónových prekážkach, ostnatom drôte a pripravených líniách obrany.

Kyjev po útoku

Valentyn Ogirenko/Reuters

To je moment, v ktorom sa vojna na Ukrajine začína podobať na najtemnejšie kapitoly 20. storočia - kto vydrží dlhšie, ten má výhodu. Ledwidge tvrdí, že hlbšia podobnosť nie je len v zákopoch či delostrelectve. Podstatné je, že konflikt sa stal skúškou výdrže. Rozhoduje počet ľudí, priemyselná kapacita, ekonomická sila a politická vôľa. Nie jedna zázračná zbraň.

Koľko ľudí môžeš stratiť?

Počas prvej svetovej vojny vlády Británie, Francúzska a Nemecka pravidelne zverejňovali zoznamy padlých a ranených. Verejnosť videla, že aj víťazstvá majú brutálnu cenu. Generáli neriešili len to, koľko strát utrpel nepriateľ, ale aj to, či ich vlastná spoločnosť unesie podobnú cenu dlhšie.

Pri Verdune, na Somme či pri Passchendaele boli straty obrovské na oboch stranách. Ledwidge upozorňuje, že pri Ukrajine často počúvame jednoduchší príbeh - Rusko vraj stráca niekoľkonásobne viac ľudí než Ukrajina. Ako extrémny príklad uvádza tvrdenie Volodymyra Zelenského zo začiatku roka 2026, že na jedného mŕtveho Ukrajinca pripadalo 47 mŕtvych Rusov.

Hovorila desiatimi jazykmi, po návrate z Česka našla lásku. Mladý pár zabil zničujúci útok Rusov

Ledwidge však opisuje aj vlastnú skúsenosť z večere v londýnskom klube s dobre napojeným bývalým ukrajinským vládnym predstaviteľom. Keď sa reč dostala na straty, spýtal sa ho: „Povedz mi, bez kecov: aký je skutočný pomer strát?“ Odpoveď vraj prišla potichu: „Rovnaký ako u Rusov.“ Na otázku, odkiaľ to má, zaznelo: „Z Generálneho štábu.“

Technológia nepremení vojnu na videohru

Ledwidge priznáva, že ide o anekdotu. Zároveň však tvrdí, že verejne dostupné dáta skôr podporujú predstavu porovnateľných strát, hoci Rusko ich má pravdepodobne viac. Nie však násobne viac. To je pre Ukrajinu zásadný problém, pretože Rusko má omnoho väčšiu populáciu.

Ukrajina napriek tomu už viac než štyri roky drží líniu proti väčšiemu protivníkovi a opakovane prekvapuje inováciami. Drony, autonómne systémy a presné údery sa často opisujú ako odpoveď na nedostatok vojakov. Lenže vojna nie je laboratórny test. Nepriateľ sa učí tiež.

Kyjev po útoku

Stringer/Reuters

Takmer každá ukrajinská inovácia vyvolala ruskú protiakciu a naopak. Výsledkom nie je definitívny technologický zlom, ale nekonečný cyklus opatrení a protiopatrení. Technológia je dôležitá, no nenahrádza ľudí.

Staré pravidlo stále platí

Aj medzi rokmi 1914 a 1918 zmenili vojnu delá, tanky, lietadlá a guľomety. Ani jedna z týchto zbraní však nezrušila potrebu obsadiť a udržať územie vojakmi. To isté platí dnes - drony, rakety a lietadlá môžu ničiť, narúšať a zdržiavať. Územie však podľa základnej vojenskej logiky držia ľudia na zemi.

Ledwidge vidí aj ďalšiu ozvenu roka 1918. Malé útočné skupiny, ktoré sa v ukrajinskej vojne pohybujú v priestore presýtenom dronmi, pripomínajú nemecké úderné jednotky z jarnej ofenzívy 1918. Aj vtedy priniesla inovácia krátkodobé úspechy, no súperi sa prispôsobili.

Prvá svetová vojna zabíja dodnes. Frontová línia plná nevybuchnutých chemických granátov zamorila pôdu na tisíce rokov

Práve preto je jeho záver taký nepríjemný. Prvú svetovú vojnu nerozhodol geniálny trik ani jedna nová technológia. Strategickú rovnováhu zmenil príchod americkej armády a námornej pechoty, teda viac než dva milióny vojakov v Európe. Ukrajina dnes nič podobné na obzore nemá. Vojna na Ukrajine tak zostáva súbojom ľudskej výdrže - presne ako prvá svetová. A práve to je na tomto porovnaní najznepokojivejšie.

Medzi obvineniami bolo jedno znásilnenie s pohlavným stykom a tri znásilnenia bez pohlavného styku. Jednu z obetí podľa súdu Höiby znásilnil v roku 2018 v pivnici domu svojich rodičov.

„Súd dospel k záveru, že je preukázané, že sa obeť nedokázala brániť,“ uviedol sudca Jon Sverdrup Efjestad.

Podľa súdu má Höiby okrem dvoch znásilnení na svedomí opakované útoky na svoju bývalú partnerku, vyhrážanie či porušovanie pravidiel cestnej premávky. Prokuratúra pre neho požadovala trest siedmich rokov a siedmich mesiacov.

Höiby si rozsudok vypočul vo väznici prostredníctvom videoprenosu, žiadna jeho reakcia v súdnej sieni počuť nebola. Priamo na súd sa dostavila jedna z jeho obetí, ktorá sa po vynesení verdiktu rozplakala.

„Svoj biznis som postavil na svojom peni*e.“ Prvou obeťou Andrewa Tatea mala byť Slovenka

Kauza začala v roku 2024, keď polícia označila Höibyho za podozrivého z fyzického napadnutia ženy, s ktorou mal vzťah. Höiby vo vtedajšom tlačovom vyhlásení priznal, že žene spôsobil zranenie, keď bol pod vplyvom kokaínu a alkoholu, a poškodil jej byt. Dodal, že svoje činy ľutuje.

Počas sedem týždňov trvajúceho procesu sa medzi dôkazmi objavili Höibym urobené nahrávky so sexuálnym obsahom, súd použil aj viac ako 800 správ z jeho komunikácie.

Höiby sa narodil v predchádzajúcom vzťahu svojej matky Mette-Marit pred jej svadbou s korunným princom Haakonom a nemá v kráľovskej rodine žiadnu oficiálnu pozíciu.

Podľa médií však jeho prípad vrhá tieň na povesť inak obľúbenej rodiny. Tú tento rok pošramotilo aj zverejnenie spisov týkajúcich sa zosnulého amerického sexuálneho delikventa Jeffreyho Epsteina, podľa ktorých s ním Mette-Marit udržovala nečakane úzke vzťahy.

Mette-Marit vo vyhlásení uviedla, že urobila chybu v úsudku a že kontakty s Epsteinom hlboko ľutuje.

Podľa prieskumu agentúry Norstat vykonaného v čase procesu tento rok vo februári klesla popularita kráľovskej rodiny medzi Normi ​​zo 70 na 60 percent. Naopak z 19 na 27 percent vzrástol podiel ľudí, ktorí by si v krajine priali iný systém ako monarchiu. V podobnom májovom prieskume si kráľovská rodina polepšila na 64 percent a zmenu systému vládnutia podporilo 24 percent ľudí.

Firma zamlčala, čo sa dalo, takže keď uprostred noci prišla samotná katastrofa, mnohí ani netušili, čo ich vlastne zabilo. Priehrada Vajont sme smutnou pripomienkou toho, kam sa až človek dokáže hnať za svojimi cieľmi a nevidieť pritom možné následky.

Mesto zamoril ukradnutý rádioaktívny materiál z opustenej nemocnice. Medzi mŕtvymi bolo aj šesťročné dieťa

V rámci série najväčších ekologických katastrof sme ti už priniesli:

• Jediná ekologická katastrofa, ktorá sa môže rovnať Černobyľu. Jej následky nezmiznú ešte desaťročia
• Zdevastovaná príroda a stovky tisíc obetí. Opitý kapitán spôsobil jednu z najväčších ropných katastrof
• Ulice boli posiate mŕtvymi telami, ľudia vykašliavali krv. Takto vyzerala najväčšia priemyselná katastrofa
• Potraty, epilepsia a popáleniny u detí. Love Canal je symbolom ekologického pekla v USA
• Deti umierali na vrodenú chorobu, vrany padali z oblohy. Ekologická katastrofa navždy zmenila Japonsko
• Ekologické peklo. V roku 1952 sa Londýn na štyri dni ponoril do smogu, zomrelo vyše 12-tisíc ľudí
• Sovieti vytvorili toxickú púšť. Takto vyzerá jedna z najväčších ekologických katastrof na svete
• Explózia nastala, keď oslavovali bezpečnosť plošiny. Toto je príbeh najväčšej americkej ropnej katastrofy
• Explózia zničila celé mesto. Príbeh katastrofy, ktorá patrí k najväčším nejadrovým výbuchom v histórii
• Ohnivé peklo ľudí spálilo na popol. Explózia LPG terminálu v San Juanicu zničila všetko, čo jej stálo v ceste
• Príbeh Amazonského pralesa: Od zelenej oázy a pľúc Zeme až po mŕtve územie zdevastované ťažbou a požiarmi
• Sterilné ženy, impotentní muži. Chemko Strážske je symbolom ekologickej katastrofy na Slovensku
• Jedna z najväčších ekologických katastrof v Európe. Pri Miláne museli zabiť 80-tisíc zvierat, riaditeľa zavraždili
• Jaslovské Bohunice mohli skončiť ako Černobyľ. Pri nehode v atómovej elektrárni išlo o čas, dvaja ľudia zomreli
• 10-metrová vlna banského kalu zničila všetko, čo jej prišlo do cesty. Katastrofa v Buffalo Creek pochovala 125 ľudí

Potrebujeme priehradu

Už začiatkom minulého storočia začalo hovoriť o vybudovaní veľkej vodnej rezervy v alpskom predhorí na zabezpečenie dostatočnej výroby elektrickej energie pre mestá Benátky, Miláno, Torino a Modena. Potrebné to bolo najmä v obdobiach sucha, pretože rieka Piave so svojimi prítokmi trpí dvakrát do roka (počas zimných a letných mesiacov) nedostatkom vody.

Tiesňavy riečky Vajont, ktorá pramení v Karnských Alpách, preteká okolo hory Monte Toc a ústi do rieky Piave, sa javili ako vhodné práve na tento účel. Pozdĺž riečneho toku našli geológ Giorgio Dal Piaz a stavebný inžinier Carlo Semenza pri dedinách Erto a Casso zdanlivo vhodnú lokalitu pre stavbu vtedy najvyššej klenutej hrádze.

Dal Piaz a Semenza pritom prvé pochôdzky v údolí robili už v roku 1929. V prvým projekčným prácom nakoniec došlo až v roku 1940, úradom ho predložili o tri roky neskôr. Bizarné je, že projekt prešiel bez veľkých prekážok najmä preto, že väčšina členov komisie bola v tom čase na vojne.

V roku 1949 boli vykonané dôkladné geologické prieskumy. Súčasne došlo k protestom zo strany dotknutých dedín Erto a Casso, kde malo dôjsť k zaplaveniu značného počtu domov a poľnohospodárskej pôdy. Napriek silným protestom a pochybnostiam príslušných úradov došlo v polovici 50. rokov k prvému vyvlastňovaniu a začatiu prípravných prác. 

Bojkot ľudí

Stavebné práce sa začali približne 100 kilometrov od Benátok v roku 1956, no bez súhlasu príslušného ministerstva. Projektu na stavbu priehradnej hrádze v údolí rieky Vajont sa ujala firma SADE (Società Adriatica di Elettricità), ktorá bola koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia aktívna na trhu s elektrickou energiou na severovýchode Talianska.

Experimenty a hromadné úmrtia zvierat. Tajomný britský ostrov smrti bol 50 rokov kvôli kontaminácii uzavretý

Pôvodný projekt počítal s klenutou betónovou hrádzou vysokou 202 metrov a objemom nádrže 58,2 milióna kubických metrov. Plány ale boli neskôr modifikované tak, že hrádza bude navýšená na celkových 261,60 metrov a objem nádrže sa takmer strojnásobil. Množstvo zadržanej vody tak malo byť oveľa väčšie, než pri všetkých ostatných projektoch v údolí.

Ľudia sa snažili výstavbu bojkotovať a bránili proti vyvlastneniu. Úrady ich však úplne odignorovali. Tina Merlin, novinárka komunistických novín L‘Unità, publikovala viac článkov na túto tému, pričom bola stíhaná pre ohováranie a rušenie verejného poriadku. Pred súdom bola ale obžaloby oslobodená.

Problém za problémom

Počas stavby sa vyskytlo hneď niekoľko problémov. Projekt bol upravovaný, pretože došlo k neočakávaným zosuvom skalného masívu, a to priamo na stenách, do ktorých mala byž hrádza vsadená. Neskôr došlo k malému zemetraseniu, takže SADE bola prinútená urobiť nové geologické prieskumy.

Vlna počas katastrofy zakryla celé nebo na fotografii

Wikipedia/Emanuele Paolini

Tie odhalili pozostatky prastarého skalného zosuvu z doby paleolitu, ktorý hrozili novým zosuvom do vodnej nádrže v priebehu jej napúšťania. Tento nález však spoločnosť príslušným kontrolným úradom nikdy nepredložila. Keď vo februári 1960 začali hrádzu napúšťať, došlo k prvému zosuvu - 700-tisíc metrov kubických horniny spôsobilo markantnú škodu.

Po tomto zosuve bola poverená fakulta hydrauliky a vodných stavieb Vysokej školy technickej v Padove zostavením simulácie katastrofy v údolí Vajont. Na modeli boli pomocou piesku simulované následky zosuvu s objemom 40 miliónov metrov kubických hmoty. Výsledky boli, že priehrada by to zvládla - použili sa však nízke hodnoty, čo potvrdili až neskoršie štúdie zo zahraničia - žiadna talianska vysoká škola totiž nechcela spochybniť závery prvej simulácie a kompromitovať Vysokú školu v Padove.

V rokoch 1961 až 1963 bola nádrž niekoľkokrát naplnená a vypustená, aby sa znížilo riziko zosuvu okolitého terénu. Obyvatelia údolia sa v tom čase začali sťažovať na stále častejšie zemetrasenia spôsobené pohybom pôdy a hlasné zvuky vychádzajúce z kopca.

Svet si pripomína 20. výročie jednej z najhorších udalostí ľudstva. Genocída v Rwande bola päťkrát horšia ako holokaust

Nočná mora

Večer 9. októbra 1963 už väčšina ľudí z okolitých dedín ležala v posteliach a nikto netušil, že to bude naposledy, čo v nich ležia. Že sú naposledy v domoch, ktoré boli ich domovom. O 22:39 došlo ku katastrofálnemu zosuvu v dĺžke troch kilometrov. Zo steny kopca Monte Toc sa rýchlosťou probližne 30 metrov za sekundu zrútilo 270 miliónov metrov kubických skalnatej pôdy (skoro dvojnásobok obiemu nádrže.

Táto masívna hmota sa zosunula do nádrže, pričom ju z veľkej časti zaplnila. V tej chvíli v nej bolo 115 miliónov metrov kubických vody. A tá niekam musela ísť. Fascinujúce je, že samotná priehrada vydržala a nepretrhla sa. Výsledkom však bola gigantická, viac ako 200 metrov vysoká vlna, ktorá sa prevalila cez hrádzu a ničila všetko, čo jej stálo v ceste.

Takmer 30 miliónov metrov kubických vody a kamenia sa dovalilo do mestečka Longarone ležiaceho pod hrádzou na konci tiesňavy. Mesto bolo úplne zničené, rovnako tak aj množstvo dedín po ceste. Oficiálne zdroje hovoria o 1 917 okamžitých obetiach, identifikovaných však bolo najmenej 2 117 ľudí. Presný počet obetá je dodnes nejasný.

Zachrániť sa podarilo len niekoľko málo ôsob, aj to prevažne detí. Tiesňava za hrádzou skončila zasypaná až do výšky 400 metrov.

Po katastrofe

Ministerstvo pre verejné stavby si dalo za cieľ vyšetriť záhadu. Proti bol však stavebný inžinier Pancini, jeden z obvinených, ktorý radšej krátko pred súdnym procesom spáchal samovraždu. Súd trval rok a skončil odsúdením všetkých prítomných na úhrnný trest odňatia slobody v dĺžke 21 rokov pre spôsobenie katastrofy a opakovaného zabitia z nedbanlivosti.

Mnohých sa však nakoniec tresty znížili, prípadne boli úplne oslobodení pre nedostatok dôkazov. V roku 1997 bola firma Montedison, ktorá medzitým kúpila firmu SADE, odsúdená na náhradu škody postihnutým obciam. Väčšina preživších bola presídlená do novopostavenej obce Vajont, vzdialenej približne 50 kilometrov od priehrady.

Na ekologické peklo zomreli tisíce ľudí. V roku 1952 sa známe mesto na štyri dni ponorilo do smrteľného smogu

Longarone a iné dediny v údolí rieky Piave boli znovu postavené s modernými domami a továrňami. Vláda túto katastrofu totiž využila na podporu industrializácie v severovýchodnom Taliansku. Preživším boli poskytované štartové podnikateľské úvery, verejné subvencie a desaťročné daňové úľavy, s možnosťou predaja týchto výhod podnikom Benátska.

Kompenzačné koncesie ale nie príliš jasne rozlišovali medzi obeťami a tými, čo žili neďaleko, takže značný objem získali tí, ktorí utrpeli škodu zanedbateľnú, čo vytvorilo negatívny spoločenský dojem.

Pri samotnej nádrži boli postavené čerpacie stanice, ktoré udržovali hladinu na stálej úrovni. Prívodný kanál vedúci z nádrže do elektrárne pod hrádzou bol predĺžený tak, aby voda mohla odtekať pod závalom do údolia Piave. Hrádza je stále na mieste a je stále udržiavaná, hoci žiadne plány na jej využitie zatiaľ nie sú. 

Princezná v minulosti pracovala pre OSN a zastávala post thajskej veľvyslankyne v Rakúsku, v Slovinsku a na Slovensku. Podľa línie následníctva thajského trónu ustanovenej v roku 1924 a podľa ústavy mala nárok na trón. Kráľ Mahá Vatčirálongkón ale po nástupe na trón v roku 2016 zatiaľ svojho nástupcu neurčil.

Žena drží fotografiu thajskej princeznej Badžrakitijapche.

Sakchai Lalit/Tasr

Podľa vyhlásenia kráľovského paláca zomrela Badžrakitijapcha vo štvrtok večer po tom, čo sa jej stav zhoršil v dôsledku vnútornej infekcie, kolitídy, nízkeho krvného tlaku a porúch srdcového rytmu a zrážanlivosti krvi.

Thajská princezná náhle stratila vedomie v decembri 2022 po tom, čo sa v provincii Nakchon Rátčchasímá na severovýchode krajiny zúčastnila armádou organizovanej súťaže služobných psov. Odtiaľ ju vrtuľník prepravil do nemocnice v Bangkoku. Lekári ako dôvod kolapsu uvádzali problémy so srdcom.

• Majstrovstvá sveta 2026 budú väčšie, dlhšie a trochu chaotickejšie.
• Nový formát zmení aj význam remíz a tretích miest.
• Technológie budú riešiť ofsajdy, dotyky lopty aj sporné momenty.
• Najlepšie budeš znieť vtedy, keď nebudeš komentovať každú prihrávku.

Keď sa začne svetový turnaj, futbal zrazu vylezie z klubových bublín a pristane v bežnom živote - v kancelárii, v bare, v rodinnej skupine či na terase pri pive. Prichádza tak obdobie, kedy aj človek, ktorý nerozozná pressing od parkovania autobusu, zrazu sedí pri obrazovke s partiou, ktorá rieši ofsajd s väčším zápalom ako dedičské konanie.

Futbalový podvodník, ktorý sa stal legendou bez toho, aby odohral zápas. Toto je príbeh neslávne známeho Carlosa Kaisera

A presne vtedy sa oplatí vedieť pár vecí, ktoré znejú nenápadne, ale okamžite ťa posunú z kategórie „kto hrá v žltom?“ do kategórie človek, ktorý chápe, čo sa na ihrisku vlastne deje. Nemusíš sledovať ligový futbal, len si nepleť emócie s informáciami. Týchto 20 drobností ti pri tom rozhodne pomôže.

1. Najprv si zapamätaj tri čísla

48 tímov, 104 zápasov, 3 krajiny. Toto je najväčší futbalový turnaj, aký sa doteraz hral. FIFA rozhodla, že majstrovstvá sveta 2026 budú prvé s 48 mužstvami a hostiť ich budú Kanada, Mexiko a Spojené štáty americké. Čiže viac zápasov, viac outsiderov, viac zvláštnych mien v zostavách a viac šancí, že sa z hráča, ktorého nikto neriešil, stane na dva týždne internetový boh.

2. Formát je malá pasca

Nie je to starý model, kde si človek pamätal 8 skupín a išiel ďalej. Teraz je 12 skupín po 4 tímy. Postupujú prvé 2 tímy z každej skupiny a ešte 8 najlepších tímov z tretích miest. Preto bude aj nudná remíza zrazu vyzerať ako výpočet hypotéky. Gólový rozdiel, počet strelených gólov, karty - všetko môže mať cenu.

Trofej pre víťaza turnaju

Brendan Mcdermid/Reuters

3. Tretie miesto už neznie trápne

Tím môže skončiť tretí a stále ísť ďalej. Toto je detail, ktorý zmení posledné zápasy skupín. Niekto nebude naháňať výhru za každú cenu, ale „dosť dobrú prehru“. Znie to hrozne, ale turnajový futbal je často práve taký - menej romantiky, viac kalkulačky.

4. Otvárací zápas je futbalový remake

Turnaj odštartuje už 11. júna zápasom Mexika proti Južnej Afrike v Mexico City Stadium. Ide o pekný detail - rovnaké krajiny otvorili aj majstrovstvá sveta 2010. Vtedy z toho bol gól Siphiweho Tshabalalu, ktorý vyzeral ako trailer k celému turnaju. Ak to vytiahneš pred výkopom, nikto nemusí vedieť, že si si to pamätal z YouTube.

5. Mexico City Stadium nie je len štadión

Tento štadión sa stane prvým miestom, ktoré bude hostiť 3 otváracie zápasy majstrovstiev sveta. Staršie generácie ho poznajú ako Azteca. Pre futbal je to chrám, kde sa mieša Maradona, mexický hluk a história, ktorá sa nedá vyrobiť marketingom. V roku 2026 ho FIFA používa pod neutrálnym názvom, ale duch miesta sa nedá premenovať tak ľahko.

Aztécky štadión v Mexico City

TASR/AP Photo/Fernando Llano

6. Finále bude geografický chyták

Finále je naplánované na 19. júla 2026 na New York New Jersey Stadium, teda na MetLife Stadium v East Rutherforde. Nie, nie je to priamo New York, hoci sa to bude tak tváriť v titulkoch. Je to New Jersey - malá oprava, veľký efekt pri rozhovore.

MetLife Stadium

Mike Segar/Reuters

7. Tento turnaj budú bolieť nohy

Tri krajiny znamenajú cestovanie, rozdielne podmienky a zvláštny rytmus. Na majstrovstvách sveta niekedy nerozhodne len najlepší hráč, ale aj to, kto zvládne presuny, regeneráciu a zápas o pár dní neskôr. Keď favorit hrá pomaly, nemusí byť len bez nápadu, možno si šetrí telo na zápas, ktorý príde potom.

8. Držanie lopty je preceňované

Keď tím drží loptu 68 percent času, ešte to neznamená, že hrá dobre. Niekedy si iba prihráva pred múrom. Sleduj radšej, kde má loptu, nie koľko ju má. Prihrávky pri vlastných stopéroch vyzerajú pekne v štatistike, ale obranu súpera nebolia.

9. Nízky blok nie je automaticky hanba

Keď menší tím zalezie hlboko, internet začne kričať „autobus”. Lenže na turnaji je to legitímna zbraň. Zoberieš súperovi priestor, prežiješ tlak, čakáš na roh, brejk alebo nervózneho stopéra. Nie je to vždy krásne. Ale majstrovstvá sveta nikdy neboli výstava pekných úmyslov.

Chlapec z chudobnej rodiny, ktorý zarobil miliardy. Ako sa z Christiana Ronalda stala legenda

10. Štandardky sú skratka cez chaos

Rohy, priame kopy a dlhé auty sú na reprezentačnom turnaji extrémne cenné. Kluby spolu trénujú celý rok, reprezentácie oveľa menej. Preto jeden dobre nacvičený signál vie nahradiť celé mesiace chémie. Keď outsider získa roh v 88. minúte, nie je to prestávka na mobil - tu sa začína zápletka, ktorá môže všetko rozhodnúť.

11. Ofsajd sa nerieši podľa momentu, keď hráč preberá loptu

Najčastejší omyl pri televízore - niekto kričí ofsajd, lebo hráč stál za obranou, keď dostal prihrávku. Lenže rozhoduje moment, keď lopta odchádza od spoluhráča. Poloautomatická ofsajdová technológia má pomáhať práve s týmto momentom, nie s tým, či sa niekomu zdá útočník príliš rýchly.

12. Lopta bude mať viac dát než bežný fanúšik argumentov

Oficiálna lopta Trionda má podľa FIFA pripojenú technológiu a senzor pohybu s frekvenciou 500 hertzov. Pomáha pri presnom určení dotyku s loptou, čo je dôležité pri ofsajdoch a sporných tečoch. Futbal stále vyzerá ako 22 ľudí naháňajúcich loptu, len tá lopta už zároveň pracuje ako malý dátový bonzák.

Trionda, oficiálna lopta majstrovstiev sveta vo futbale 2026

TASR/Darryl Dyck/The Canadian Press

13. Videoasistent nie je Boh

Videoasistent rozhodcu (VAR) neznamená, že sa opraví každá hlúposť. Niektoré veci ostávajú na výklade hlavného rozhodcu. Najlepšia veta pri spornom momente nie je „ukradli im zápas“, ale „otázka je, či tam bola zjavná chyba“. Znie to menej výbušne, ale oveľa dospelejšie.

14. Žlté karty budú vlastný mikrosvet

FIFA potvrdila, že jednotlivé žlté karty sa na turnaji mažú po skupinovej fáze a potom znovu po štvrťfinále. To je dôležité, lebo turnaj je dlhší a hráči by inak ľahšie vypadli zo semifinále alebo finále pre starší faul. Pri vyraďovačke preto sleduj aj kartovú situáciu, nie iba skóre.

15. Brankár už nemá nekonečné držanie lopty

Ak brankár drží loptu rukami viac ako osem sekúnd, súper dostane roh. Je to malé pravidlo s veľkým potenciálom na chaos. Brankár chce zabiť čas, rozhodca mu odpočíta osem sekúnd a zrazu je z pokojnej koncovky roh pri vlastnej bráne.

16. Sleduj lavičku, nie iba najväčšie meno

Najväčšia hviezda pritiahne kameru, ale zápas často otočí náhradník. Hlavne krídlo, ktoré príde proti unavenému obrancovi. Okolo 60. až 75. minúty sa oplatí viac pozerať na striedania než na štatistiku striel. Tam tréner často prizná, čo mu v zápase nefunguje.

Prečo sa muži vzdávajú vlastného priezviska: Trend, ktorý by schválil aj Masaryk, rozdúchal Brooklyn Beckham

17. Najlepší hráč môže byť ten, ktorého si nevšimneš

Defenzívny záložník, ktorý kazí súperove útoky, nebude mať najviac zostrihov na sociálnych sieťach. Ale bez neho sa favorit môže rozpadnúť. Keď chceš znieť, že vidíš viac než góly, povedz niečo o hráčovi, ktorý „upratuje priestor pred obranou“. Ak to sedí, znie to výborne. Ak nie, stále to znie dosť odborne.

18. Penalty sú test nervovej sústavy

Penalty nie sú len o tom, kto vie kopnúť do rohu. Je to chôdza od polovice ihriska, čakanie, brankárske grimasy, únava a vedomie, že jeden zlý dotyk môže skončiť na všetkých obrazovkách sveta. Preto niekedy zlyhá hviezda a trafí hráč, ktorého by si v reklame na šampón hľadal len ťažko.

19. Outsider hrá s inou logikou

Favorit chce vyhrať turnaj. Outsider často chce najprv prežiť zápas. Preto môže oslavovať bod tak, akoby získal trofej. V tom je krása majstrovstiev sveta - pre jedného je remíza hanba, pre druhého rodinný príbeh na 40 rokov.

AT&T Stadium v Arlingtone v metropolitnej oblasti Dallasu

TASR/AP Photo/Tony Gutierrez

20. Najlepšie znieš, keď nekomentuješ všetko

Najväčší amatérsky giveaway nie je neznalosť zostáv. Je to nutkanie mať názor na každú prihrávku. Skús menej kričať a viac si všímať vzorce - kto koho púšťa do strán, kto zbiera odrazené lopty, komu dochádza energia. Futbal potom prestane byť len čakanie na gól a začne byť trochu šach, trochu chaos a trochu verejné nervové zrútenie v kopačkách.

Mršina bola v kontajneroch prepravená z dánskeho ostrova Anholt na pevninu. Niektoré kosti potom zaradí do svojich zbierok kodanské prírodovedné múzeum. Likvidácie sa ujala firma Daka v meste Randers, ktorá sa špecializuje na spracovanie odpadov z poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu a vyrába z nich zložky krmív, hnojivá a biopalivá.

Desiatky mŕtvych veľrýb za tri mesiace. Situácia sa rapídne zhoršuje, celá populácia klesla o viac než polovicu

Zo samca bola nakoniec samica

Hovorca spoločnosti uviedol, že telo veľryby bude rozdelený podľa zloženia. Vodu z neho firma vyčistí a vypustí do fjordu, neďaleko ktorého Randers leží. Tuk zvieraťa bude spracovaný na bionaftu. Ďalšie zložky, ako sú kosti, šľachy a koža, budú použité pri výrobe sypkej biomasy, ktorá sa používa ako zdroj energie v cementárni.

More mršinu veľryby pred niekoľkými týždňami vyplavilo na brehoch ostrova Anholt. Minulý týždeň sa ukázalo, že vráskavec dlhoplutvý, pre ktorého sa v médiách udomácnilo meno Timmy, je samica. Prečo uhynula, je stále nejasné. Čaká sa na výsledky rozborov vzoriek odobratých pri pitve aj na vyhodnotenie dát zo sledovacieho zariadenia, ktoré malo zviera na sebe.

Nie všetky kosti tohto morského živočícha spracuje kafiléria, niektoré zaradí do svojich zbierok kodanské prírodovedné múzeum. Jeho zástupcovia si ich vyzdvihli už v piatok.

Záchranná akcia nemala šancu na úspech

Vráskavce dlhoplutvé sa bežne vyskytujú v Atlantickom oceáne. Veľryba Timmy však prinajmenšom od začiatku marca plávala v Baltskom mori a následne niekoľkokrát uviazla na severonemeckom pobreží. Úrady po niekoľkých pokusoch jej záchranu vzdali a na radu odborníkov ju chceli nechať uhynúť.

Dožívajú sa viac ako sto rokov. Tieto zvieratá prežili prvú aj druhú svetovú, či žili v dobe kráľa Juraja VI.

Napokon však tolerovali súkromnú záchrannú akciu financovanú dvoma nemeckými milionármi. Dobrovoľníci vráskavca dlhoplutvého previezli na špeciálnom člne do prielivu Skagerrak a 2. mája ho vypustili.

Akciu, ktorú pozorne sledovali nemecké médiá aj časť verejnosti, sprevádzal rad sporov vnútri tímu aj zjavné pochybenia. Odborníci na morskú biológiu akciu od začiatku kritizovali a tvrdili, že veľryba neprežije.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Problémy ignoroval

Bhagat sa narodil v roku 1963 v Indii, konkrétne v Nagpure. Keď bol dieťa, nevykazoval žiadne známky zdravotných abnormalít. Pracoval na farme, aby uživil svoju rodinu. Keď mal 20 rokov, jeho život sa začal zhoršovať, pretože jeho brucho narástlo do alarmujúcej veľkosti, píše sa na portáli Unilad. 

Nebolo to úplne bežné a bolo to pre Bhagata zvláštne, pretože mal sotva dostatok potravy na to, aby sa jeho telo dokázalo udržať pri živote, a nie ešte aby priberal. Muž chcel aj naďalej pracovať, aby dokázal zabezpečiť svoju rodinu, a preto narastajúce brucho ignoroval aj napriek tomu, že čelil stále častejšie posmeškom. Jeho rodina ho prosila, aby sa šetril a vzal si z práce voľno, ale Bhagat len sklonil hlavu a obavy najbližších ignoroval. 

Nemal na výber

Problémy by sa nemali ignorovať, najmä nie tie zdravotné. Bhagat si to uvedomil až v momente, keď ho museli previezť do nemocnice po tom, čo mu veľká vypuklina začala tlačiť na bránicu, čím sa mu výrazne sťažilo dýchanie. Doktor Ajay Mehta predpokladal, že tam má nádor, ale ako sa neskôr ukázalo, mýlil sa. 

Problémy dlho ignoroval

Earth Is Crazy/Twitter

Lekár mužovi rozrezal žalúdok, z ktorého sa vyliala tekutina a napokon odhalila ľudskú bytosť. „Vložil ruku dovnútra a povedal, že je tam veľa kostí. Najprv vyšla jedna končatina, potom ďalšia. Potom nejaká časť genitálií, časť vlasov, čeľuste, vlasy,“ opisoval lekár. Všetkých to prekvapilo. „Boli sme zhrození, zmätení a ohromení. Na moje prekvapenie a zdesenie som si mohol s niekým vo vnútri podať ruku. Bolo to pre mňa šokujúce.“

Lekári, ktorí boli zmätení, sa domnievali, že ide o prípad „syndrómu miznúceho dvojčaťa,“ čo znamená, že Bhagatovo dvojča mohlo počas tehotenstva zomrieť a pohltilo ho telo muža. Bol ale súčasťou veľmi vzácneho javu, ktorý sa nazýva „fetus in fetu“, keď sa jedno dvojča doslova narodí v druhom. Toto dvojča žije v podstate ako „parazit“, pričom si „hostiteľ“ uvedomí, že sa niečo deje. Nepredpokladá sa totiž, že sa tieto prípady ignorujú, ako to robil Bhagat.

Na dvojča sa nepozrel

Keď mu jeho dvojča z brucha odstránili, Bhagat sa naň odmietol pozrieť. Teraz sa snaží viesť opäť normálny život. Keďže ho už neobmedzuje vypuklé brucho, vrátil sa späť do práce. Komunita ho ale ani tak neprestala vnímať ako tehotného muža.

Prípad si vyžiadal aj niekoľko reakcií na Twitteri, pričom sa ľudia čudujú, že to nemôže byť skutočné. A jeden používateľ to zobral aj s humorom: „Vyzerá presne ako ja, keď som na diéte len s pivom.“

Nikto minulý rok nevedel, ako dlho dokáže ukrajinská armáda odolávať Rusku, no dnes má už každý z nás jasnú predstavu. A možno sú nasledujúce fotografie dôkazom toho, ako Ukrajinci zvládajú zimu na fronte proti nepriateľovi.

Nefunkčné zbrane, žiadny výcvik, topánky obrastené machom. Povolaný Rus opisuje chaos pri mobilizácii

Nájdi ostreľovača

Národná garda totiž na svojom účte na Twitteri pridala niekoľko fotografií, ktoré ukazujú, ako sa ukrajinskí ostreľovači maskujú v snehu niekde v lese. Nie sú však známe žiadne ďalšie detaily, ako samotné miesto či deň, kedy boli fotografie vytvorené.

My však musíme uznať, že nájsť na nich človeka je poriadne náročné. Aj Metro pripomína, že na každej z nich je minimálne jeden ostreľovač, ale pokojne ich tam môže byť viac.

„Nájdi ostreľovača!“ píše sa v pôvodnom príspevku. Je to v podstate ako známe obrázky, kde musíš nájsť Walda, len s tým rozdielom, že pokiaľ si na fronte, jeho nájdenie znamená prežitie, respektíve smrť.

Neznámi odvážlivci

Portál píše, že elitní ukrajinskí ostreľovači a ich zabitia boli počas vojny zahalené rúškom tajomstva. Šéfovia kyjevskej obrany sa hrdo delia o schopnosti svojich strelcov, ktorí sa plazia lesom, a to celé kilometre ďaleko od svojho cieľa.

Člen elitnej jednotky o svojom prvom zabití človeka: Miloval som to, bol to môj kyslík

Napríklad v novembri sa na mimoriadnych záberoch zverejnených Ukrajinou zdalo, že ostreľovač zasiahol dvoch nepriateľských vojakov z veľkej vzdialenosti jediným výstrelom. Okrem toho sa internetom šíril príbeh o tom, ako sa im podarilo zlikvidovať päť Rusov v priebehu piatich minút, pričom troch zabili a ďalších dvoch zranili.

Aby sme ti to aspoň trošku uľahčili, nižšie nájdeš fotografie s označenými ostreľovačmi. Nájdeš ich na fotke viac ako my?

Falošne ho obvinili

Do väzby ho vzali, keď mal 21 rokov, konkrétne v roku 1936. Obvinili ho zo znásilnenia 15-ročného dievčaťa Dorothy Drainovej. Rodičia ju našli mŕtvu. Okrem nej ale v ten istý deň ďalšie dve dievčatá nahlásili, že ich napadol muž v blízkosti domu, v ktorom bývala rodina Drainová. Polícia v Pueble spolu so šerifom Georgeom Carrollom boli pod veľkým tlakom komunity a médií, ktoré na nich tlačili,  aby vraha čím skôr vypátrali. 

Znásilnili ju - a dôvod? Podľa autorít mala provokatívne šaty. Otrasné prípady žien, ktoré ukameňovali či poliali kyselinou

Arridyho chytili, keď sa bezcieľne potuloval po ulici. Bol mentálne postihnutý, a keďže sa  údajne dal veľmi ľahko prinútiť či ovplyvniť, k vraždám sa priznal. 

Muž nevedel správne vysloviť dlhé frázy ani rozpoznať niektoré farby, ale aj napriek jeho nevine ho odsúdili a uznali vinným zo znásilnenia a vraždy Drainovej. Traja psychiatri ho mali vyhlásiť za „postihnutého s IQ 46“, ale rodáka z Colorada aj napriek tomu obvinili a odsúdili ho na trest smrti. 

Často ho využívali

Správca štátneho domu sa o Arridym vyjadril, že „ostatní chlapci ho často využívali“ a dokonca sa im ho raz podarilo prinútiť, aby sa priznal ku krádeži cigariet, aj keď to neurobil. Arridy bol na zozname ľudí, ktorých čakala poprava, ale nemal mentálnu schopnosť pochopiť, že ho čaká smrť, a preto sa jej v cele vôbec nebál. Samotný riaditeľ väznice Roy Best sa o mužovi vyjadril, že „Joe Arridy je najšťastnejší človek, aký kedy žil v cele smrti.“

Joe Arridy odovzdal svoj jediný majetok, vlakovú súpravu, inému väzňovi, ktorý bol tiež odsúdený na smrť.

History University/Twitter

Svoje posledné jedlo si vychutnával ako 23-ročný, ale svoju porciu už nikdy nedojedol. Namiesto toho sa opýtal, či si svoje jedlo môže nechať na neskôr, pretože nedokázal pochopiť, že k jedlu sa už viac nedostane. 6. januára 1939 muž odovzdal svoj jediný majetok, ktorý sa skladal z vlakovej súpravy, inému väzňovi, ktorý bol taktiež odsúdený na smrť. Následne ho väzenskí dozorcovia odviedli na popravu do plynovej komory, kde ho priviazali k stoličke. Uvádza sa, že rodičia znásilnenej a zavraždenej Dorothy neboli počas popravy prítomní a ošetrovatelia po jeho smrti plakali. 

„Verte mi, keď hovorím, že ak bude splynovaný, bude trvať dlho, kým štát Colorado prežije túto hanbu,“ napísala počas prípadu advokátka Gail Irelandová. Až v roku 2011 muža po smrti očistili od všetkých priestupkov. Guvernér štátu Colorado Bill Ritter sa pri tejto príležitosti vyjadril: „Omilostenie Joea Arridyho nemôže vymazať tragickú udalosť z histórie Colorada. Je v záujme spravodlivosti a slušnosti, aby sa jeho meno očistilo.“ Prípad sa od toho momentu stal predmetom mnohých podcastov, ktoré sa venujú skutočným prípadom. 

Krátko po jeho páde miestom prechádzal prezident Petr Pavel so svojim tímom, ktorý sa vracal z cvičenia horských záchranárov. Paraglidistovi asistoval do príletu lekárskeho vrtuľníka.

"Keď sa to s...re, tak poriadne. Zlomená kľúčna kosť, päť rebier..." opísal paraglidista vo svojom príspevku na Instagrame, kde zverejnil zábery nešťastného pádu.

VIDEO si môžeš pozrieť tu.

Nemohol tušiť, že v tom čase horskými cestami práve prechádzala prezidentská kolóna, ktorá sa vracala z cvičenia horských záchranárov. Prezident so svojim tímom neváhali a ponáhľali sa paraglidistovi na pomoc.

Najlepšie memečka týždňa: Sú také dobré, že by ich mohli premietať mladomanželom, ktorých oddáva Andrej Danko

"Asistencia lekára tímu prezidenta. Prezident s ochrankou mi hľadali šošovku z okuliarov a balili výbavu," opísal muž nevšednú situáciu. Prezident so svojim tímom zotrval s mužom do príletu vrtuľníka, ktorý ho následne transportoval do šumperskej nemocnice. Teraz sa muž lieči v Tepliciach.

Prezident v komentároch zanechal paraglidistovi prianie. "Som rád, že ste dopadli relatívne v poriadku. Prajem skoré uzdravenie," odkázal.

Poisťovňa mu vyplatila pol milióna

Prípad vyústil do trestného stíhania za poisťovací podvod. Hopper totiž poisťovniam tvrdil, že amputácie boli nevyhnutným následkom vážneho ochorenia. Na základe nepravdivých informácií získal viac ako 466-tisíc libier, píše web DailyMail.co.uk.

Prokurátori počas procesu uviedli, že jeho konanie bolo motivované kombináciou sexuálnej fascinácie amputáciami a finančného zisku. Súd zároveň zistil, že lekár vlastnil extrémne pornografické materiály súvisiace s mrzačením ľudského tela a komunikoval s Mariusom Gustavsonom, známym pod prezývkou „Eunuch Maker“. Ten si v Británii odpykáva trest za prevádzkovanie siete zameranej na extrémne telesné modifikácie.

Príbeh gynekologičky z Osvienčimu. Vykonávala ženám interrupcie, aby ich ochránila pred zvrátenými pokusmi Mengeleho

Hopper sa k podvodu priznal a v roku 2025 dostal trest odňatia slobody na 32 mesiacov. Napriek tomu podľa súdnych dokumentov neľutuje samotné amputácie, ale iba následné klamstvá a podvodné konanie.

Najnovšie prišiel aj o možnosť vykonávať lekársku profesiu. Lekársky tribunál rozhodol o jeho vyškrtnutí z registra lekárov. Podľa rozhodnutia predstavuje „extrémne vysoké riziko pre verejnosť“ a jeho správanie je nezlučiteľné s výkonom medicíny.

Zaujímavosťou je, že nemocnica, v ktorej pracoval, ani vyšetrovatelia nenašli dôkazy o tom, že by počas svojej kariéry poškodil pacientov alebo vykonával neopodstatnené amputácie. Napriek tomu prípad vyvolal diskusiu o psychickom stave lekára a o tom, ako sa mu dlhé roky darilo skrývať svoje obsesie pred okolím.

Príbeh bývalého chirurga patrí medzi najbizarnejšie medicínske kauzy posledných rokov. Muž, ktorý celý život amputoval končatiny iným, si napokon podľa vlastného želania nechal odstrániť aj tie svoje. Za splnenie tejto túžby však zaplatil stratou kariéry, slobody aj reputácie.

Skok padákom a zemetrasenie

Zoskok padákom patrí medzi obľúbené atrakcie, ktoré ľudia skúšajú po celom svete pomerne bežne. Je to forma adrenalínu, ktorú chce zažiť každý, kto má rád vietor vo vlasoch a trochu nebezpečenstva. Ale nie vždy sa situácia vyvinie podľa predstáv, a človek sa tak veľmi ľahko môže dostať do situácie, ktorú by nechcel zažiť nikto z nás. „Pokazil som zoskok padákom. Podarilo sa mi napraviť situáciu a vytiahnuť pilotný padák, ale bol som veľmi, veľmi blízko k tomu, aby sa mi uvoľnila rezerva. Tá je vo všeobecnosti spoľahlivá, ale stále to nie je nič, čo by som chcel testovať. Pristál som v poriadku, ale potom som dostal veľmi prísny dohovor, že som ťahal tak nízko,“ napísal používateľ v BuzzFeed komunite, píše sa na portáli Yahoo. 

Zemetrasenie.

Wikipedia/

Zemetrasenie je desivé už samo o sebe, ale zažiť ho na vlastnej koži uprostred ulice je ešte hrozivejšie. Používateľ práve cestoval pod dvojpodlažnou diaľnicou Cypress, ktorá sa zrútila počas zemetrasenia v roku 1989. Bol práve pod dvojvrstvovou konštrukciou, keď sa začala triasť zem. „Cítil som sa strašidelne a cítil som klaustrofóbiu. Hnal som sa von, ako som to robil vždy, pretože som neznášal byť pod ňou. Keď som sa dostal von, mal som pocit, že mi praskla pneumatika a začal som kľučkovať vo svojom jazdnom pruhu. Potom som si všimol, že aj všetci ostatní strácajú kontrolu a brzdia. To bolo to zemetrasenie. O kolapse som sa dozvedel až neskôr a cítil som sa, akoby ma niekto udrel do brucha. Nikdy predtým som sa necítil tak blízko smrti,“ napísal. 

Zlaňovanie a pád žeriavu

Určite poznáš aktivitu zlaňovania po horách či skalách. Muž v Bangkogu sa ale rozhodol, že po lane zíde z vrcholu najvyššej budovy, ktorá má 200 metrov. Malo to slúžiť ako propagačný kúsok, pričom mal pristáť na desiatom poschodí na balkóne a následne prejsť na inú budovu. Problém tu ale zohral vietor. „Silný strih vetra stačil na to, aby ma odfúkol 20 až 30 metrov od boku budovy. Predstavte si pavúka, ktorý visí vo vetre na vlásku. Keď som sa priblížil k desiatemu poschodiu, všimol som si, že moje lano nedosahuje na balkón. Bolo asi desať metrov od pristátia. Tak som sa kýval vo vetre, kým som nebol tesne nad balkónom. Keď som bol posledných niekoľko metrov na plošinou, pustil som sa. Bol som vystrašený, ale živý,“ opísal. 

Zlaňovanie budovy

Jason Thompson/Unsplash

Ďalší používateľ opisuje svoju cestu, ktorú absolvoval každý deň, keď chodil do školy. Na tom nebýva nič adrenalínové, ale nebezpečenstvo niekedy číha aj na takých úsekoch, kde by sme ho nečakali. „Keď som chodil do školy v San Franciscu, vystúpil som z autobusu, aby som si v obchode  kúpil cigarety a limonádu. Cestou von som sa zastavil pri odpadkovom koši, aby som si otvoril cigarety a limonádu. Následne som prešiel pol bloku po ulici, keď zo strechy spadol žeriav presne tam, kde som pred 30 sekundami stál. Žeriavnik zahynul a o pol minúty skôr by som zahynul aj ja,“ napísal.

• Hitler si za nástupcu vybral admirála Karla Dönitza.
• Viedol krátku Flensburgskú vládu po páde Berlína.
• V Norimbergu dostal 10 rokov väzenia a trest si celý odsedel.
• Zomrel pokojne v roku 1980 ako jedna z najkontroverznejších postáv vojny.

Adolf Hitler. Meno, ktoré pozná každý - symbol zla, vojny a genocídy. Jeho príbeh sa končí 30. apríla 1945 v temnom berlínskom bunkri, samovraždou s manželkou Evou Braunovou, keď sa Tretia ríša rúti do záhuby. Ale málokto vie, že Hitler v posledných hodinách svojho života napísal politický testament. A v ňom označil svojho nástupcu.

Myši proti nacizmu. Pri Stalingrade zničili Nemcom celú tankovú divíziu a zásadne sa podpísali pod ich porážku

Ani zďaleka nie niekoho z fanatického jadra nacistickej elity. Nie Himmlera, nie Göringa - tých dokonca v poslednej vôli vylúčil z nacistickej strany. Celý svet mal čoskoro spoznať meno muža, o ktorom v tom čase vedeli len armádni experti. V Hitlerovom testamente z 29. apríla 1945 sa píše: „Menujem admirála Dönitza prezidentom ríše a vrchným veliteľom Wehrmachtu.“ 

Znie to ako historický paradox - muž, ktorému Hitler zveril rozpadávajúcu sa ríšu, sa dožil vysokého veku a zomrel v pokoji, v posteli, v roku 1980. Bez popravy, bez atentátu, bez legendy. Ako je to vlastne možné?

Verný a spoľahlivý

Karl Dönitz, bývalý veliteľ ponorkovej flotily a neskôr celej Kriegsmarine, nebol typickým nacistickým ideológom. Skôr pragmatický dôstojník. Hitler v ňom jednoducho videl spoľahlivého vojaka. Dönitz sa nikdy netajil lojalitou k Führerovi, ale do politických čistiek či ideologických prejavov sa príliš nezapájal.

Karl Dönitz

Wikipedia/uboat.net

A práve v tom možno spočívala jeho výhoda. Keď Berlín padal, Hitler potreboval niekoho „čistého“, kto by formálne prevzal vedenie a mohol s víťaznými Spojencami vyjednať prípadnú kapituláciu. Kto to však bol?

Dönitz sa narodil v miestnej časti Grünau v Berlíne. Jeho otec bol inžinier, matka ženou v domácnosti. Okrem Karla sa starala aj o staršieho syna Friedricha. V roku 1910 vstúpil ako námorný kadet do vtedajšieho nemeckého cisárskeho námorníctva Kaiserliche Marine.

Na začiatku prvej svetovej vojny slúžil na lodi SMS Breslau v Stredozemnom mori ako dôstojník, a neskôr na tejto lodi bojoval v Čiernom mori. Neskôr požiadal o prevelenie k ponorkovému vojsku. Slúžil ako dôstojník, neskôr veliteľ ponorky UC-25 a následne UC-68, ktorá operovala v Stredomorí. Práve tú v roku 1918 potopili britské vojská a on skončil v zajatí.

V každom z nás je kúsok Hitlera, na rozpútanie vojny stačí jeden despota. Za napadnutím Ukrajiny Ruskom bola paranoja, tvrdí expert

Führer... der Unterseeboote

Do Nemecka sa vrátil v roku 1920 a po vojne slúžil v oklieštenom námorníctve weimarskej republiky. Prešiel viacerými hodnosťami a stúpal v armádnom rebríčku. 1. októbra 1935 bol povýšený na námorného kapitána, teraz už v novom nemeckom vojenskom námorníctve Kriegsmarine, kde velil 1. flotile ponoriek Weddigen.

Pred začiatkom druhej svetovej vojny, 28. januára 1935, bol Dönitz povýšený do hodnosti komodora a následne poverený vedením ponorkového vojska - Führer der Unterseeboote. V roku 1943 sa z neho stal veľkoadmirál a bol to práve on, kto presvedčil Hitlera, aby nepremyslenými akciami nezničil aj zvyšok svojho hladinového loďstva.

Karl Dönitz

Wikipedia

Flensburgská vláda alebo bizarný koniec Tretej ríše

Dönitz sa dozvedel o Hitlerovej smrti 1. mája 1945. Už v nasledujúcich dňoch vytvoril provizórnu vládu so sídlom v meste Flensburg, neďaleko dánskych hraníc. Táto takzvaná Flensburgská vláda existovala len niekoľko týždňov, ale formálne prevzala zodpovednosť za nemecký štát.

Počas tohto obdobia sa Dönitz pokúšal zaistiť čo najväčšiu lojalitu rozpadávajúcich sa pozemných síl, aby sa hromadne vzdávali do rúk západných Spojencov a nie do rúk sovietskych síl. Pod jeho vedením sa začalo aj rokovanie o kapitulácii - jeho hlavným cieľom bolo vyjednať čo najvýhodnejšie podmienky pre nemeckých vojakov a najmä zabrániť, aby sa dostali do rúk Červenej armády. Aj preto vyzval vojenské sily, aby sa vzdávali západným Spojencom a nie Sovietom.

Americké vojská zadržali členov nemeckej vlády. Na stene visí fotka Karla Dönitza.

Wikipedia/No 5 Army Film & Photographic Unit

„My jediný cieľ bol zachrániť čo najviac Nemcov pred ruskou zónou,“ napísal Dönitz vo svojich memoároch s názvom Desať rokov a dvadsať dní v roku 1958.  7. mája 1945 podpísal generál Alfred Jodl v mene nemeckého velenia bezpodmienečnú kapituláciu v Remeši.

O deň neskôr bola potvrdená aj v Berlíne. A len o pár dní neskôr Spojenci zatkli celú Dönitzovu vládu. Tým sa definitívne skončila éra Tretej ríše.

Hitler dal v Poľsku postaviť gigantické podzemné mesto pre 20-tisíc ľudí. Tajomnú Osówku môžeš preskúmať na vlastnej koži

„Miernejší“ trest

Dönitz bol jedným z 24 obžalovaných v norimberskom procese. Prokuratúra mu kládla za vinu najmä vedenie neobmedzenej ponorkovej vojny a lojalitu k nacistickému režimu. Obhajoba však poukazovala na to, že podobné praktiky využívali aj iné námorníctva, a to vrátane amerického.

Aj vďaka svedectvám, ako bolo napríklad to od amerického admirála Chestera Nimitza, ktorý priznal, že aj USA používali neobmedzenú ponorkovú vojnu, bol Dönitz odsúdený „len“ na 10 rokov väzenia. Odpykal si celý trest vo väznici v Spandau a v roku 1956 bol prepustený.

Tichý život vo vile a večná kontroverzia

Po prepustení z väzenia sa Dönitz stiahol z verejného života. Žil v meste Aumühle pri Hamburgu, písal pamäte a až do smrti v roku 1980 sa takmer nevyjadroval k politike. Jeho pohreb však odhalil, že na jeho postavu spoločnosť nezabudla. Zúčastnilo sa ho viac ako tisíc ľudí, medzi nimi aj mnohí bývalí dôstojníci a veteráni.

Norimberský proces

Wikipedia/Bundesarchiv

Pre niektorých bol symbolom starého poriadku. Pre iných len technokrat bez ideológie. Ale aj po desaťročiach zostáva kontroverznou postavou. Historik Richard Evans vo svojej knihe The Third Reich at War poznamenáva: „Dönitz nebol nevinný. Aj keď sa mu vyhýbali tie najbrutálnejšie excesy režimu, jeho viera v Hitlera a jeho rozhodnutie pokračovať vo vojne až do posledného momentu ho robia morálne spoluzodpovedným.“

Muž, ktorý prežil koniec sveta

Karl Dönitz je jednou z tých historických postáv, ktoré sa vynorili len na chvíľu - a predsa zohrali rozhodujúcu úlohu. Bol posledným lídrom Tretej ríše, paradoxne v čase, keď už neexistovala.

Mužom, ktorému Hitler zveril moc vo svojich posledných chvíľach a ktorý si namiesto guľky v spánku odniesol len väzenskú uniformu a spomienky. Je to zvláštny koniec pre štát, ktorý vznikol z fanatizmu - a napokon skončil v rukách chladného dôstojníka.

• V jazere Lanier zahynulo od roku 1956 približne 700 ľudí.
• Pod hladinou sa ukrývajú zvyšky zatopeného mesta Oscarville.
• Legenda hovorí o duchovi ženy v modrých šatách.
• Úrady tvrdia, že za tragédie môžu stromy a staré stavby pod vodou.

Hoci umelo vytvorené jazero Lanier patrí medzi najnebezpečnejšie vodné plochy v Spojených štátoch amerických, každoročne ho navštívi 11 miliónov turistov. Popularita tohto miesta vzrástla najmä vďaka Netflixu, ktorý tu nakrúcal populárny seriál Ozark.

Vyhľadávaná destinácia má však na svojom konte nelichotivú bilanciu. Len za posledných 30 rokov sa v jeho vodách utopilo 200 ľudí, celkovo má však na svedomí 700 obetí. Miestni obyvatelia tvrdia, že jazero je prekliate. Legendy sa spájajú s temnou históriou tohto miesta, ktorú Lanier pochoval pod svojou hladinou.

Experimenty a hromadné úmrtia zvierat. Tajomný britský ostrov smrti bol 50 rokov kvôli kontaminácii uzavretý

Temná história prekliateho jazera

Jazero Lanier je v podstate umelo vybudovaná nádrž, ktorá sa nachádza v americkom štáte Georgia, píše portál All That‘s Interesting. Bola vybudovaná v roku 1956, keď armádny zbor inžinierov potreboval vytvoriť zdroj vody pre Atlantu a okolité mestá. Len dva roky po jej vzniku došlo k tragédii, ktorá viedla k vzniku legendy o miestnom duchovi. História tohto miesta však siaha hlbšie do minulosti a je spojená s tragickými udalosťami a temnou stránkou amerického národa.

V 19. storočí na tomto mieste sídlila afroamerická komunita. V meste známom ako Oscarville sídlila do roku 1912, keď bola odtiaľto nasilu vytlačená. Všetko to začalo násilnou vraždou 19-ročnej belošky Mae Crow, po ktorej sa proti černošskej komunite začala šíriť vlna rasistickej nenávisti.

Najnebezpečnejší ostrov na Zemi, z ktorého sa len málokto vrátil živý. Obávaný domorodý kmeň je úplne odstrihnutý od civilizácie

Z vraždy obvinili troch mladých mužov z černošskej komunity. Jeden z nich, Rob Edwards, bol zlynčovaný násilným davom. Ďalších dvoch, Ernesta Knoxa a Oscara Daniela, odsúdila čisto biela porota a obesili ich pred davom až 8000 divákov. V jeden večer do mesta vtrhol gang známy ako noční jazdci, ktorý podpaľoval budovy, čo prinútilo obyvateľov utiecť.

Vlastníctvo nad pozemkami v nasledujúcich rokoch prebrali biele rodiny, ktoré ich odpredali vláde, aby na tomto mieste vzniklo jazero Lanier. Po tom, čo väčšina vlastníkov pozemky odpredala sa Oscarville stal mestom duchov. Posledných 250 rodín, ktoré tu ostali žiť nakoniec nútene vysídlili.

Najdivnejšie miesto na Zemi. Ostrov sa nachádza v jazere, ktoré sa nachádza na ostrove v jazere, ktoré je na ostrove

Pod hladinou ukrýva mesto

V roku 1956 bolo zaplavených viac ako 38-tisíc akrov pôdy vrátane Oscarville. Ešte predtým, ako oblasť zaplavili vodou zamestnanci americkej armády odstránili nebezpečné stavby vrátane väčších domov a mostov. Okrem toho premiestnili aj niekoľko cintorínov. Hoci označené hroby presťahovali, je pravdepodobné, že niektoré z neoznačených hrobov sa nachádzajú pod hladinou jazera dodnes. A práve telá ponechané pod hladinou vody podporili vznik početných legiend o kliatbe jazera.

Mýty sa naplno začali šíriť po tom, čo v roku 1958 vo vodách Lanieru zahynuli dve ženy pri autonehode, keď ich auto zišlo z mosta rovno do jazera. Rok po tragédii miestny rybár objavil telo ženy, ktorá mala na sebe modré šaty a chýbali jej ruky. Viacero ľudí, ktorí cestovali po tom istom úseku hlásilo, že videli strašidelné výjavy ženy v modrých šatách. A tak vznikla legenda o "Pani jazera". Niektorí veria, že práve ona je dôvodom početných úmrtí, pretože sa snaží prilákať ľudí do jeho kalných vôd.

Čo stojí za stovkami úmrtí

Tragédia z roku 1958 bola prvou z mnohých, ktoré sa s jazerom Lanier spájajú. Od jeho vzniku v jeho vodách podľa úradov prišlo o život približne 700 ľudí. Výnimkou nebol ani minulý rok, keď počas jedného víkendu zahynuli traja muži pri samostatných incidentoch. Miestne úrady preto vydali zákaz kúpania v jazere.

Najtragickejší deň jazera Lanier nastal v decembri 1964, keď auto s 11 pasažiermi zišlo na Štedrý deň z mosta. Pri nehode zahynulo päť detí a dvaja dospelí.

Nehody sa nevyhnutne stávajú, keď sa v rovnakej oblasti zhromažďujú veľké skupiny ľudí, ale niektoré bizarnejšie úmrtia pri jazere Lanier naďalej živia fámy o kliatbe. Úrady však majú logickejšie vysvetlenie. Hlavnou príčinou úmrtí sú podľa nich pozostatky starých stavieb z Oscarville a vysokých stromov, v ktorých plavci uviaznu.

• Ľudia kedysi spali v dvoch oddelených blokoch.
• Uprostred noci bývalo normálne byť hore aj niekoľko hodín.
• Zmeniť to pomohla až elektrina a priemyselná revolúcia.
• Vedci tvrdia, že segmentovaný spánok nemusí byť nezdravý.

Predstav si, že sa uprostred noci zobudíš, sadneš si k ohňu, prečítaš pár strán z Biblie, podebatuješ so susedom alebo dokonca vyrazíš na krátku návštevu – a až potom si ľahneš znova. Presne tak vyzeral nočný život pre tvojich prapraprarodičov, ktorí poznali len takzvaný bifázický spánok.

Potrebujú ženy skutočne viac spánku než muži? Veda pozná odpoveď, no nebude sa ti páčiť

Podľa Sleep Foundation sa väčšina ľudí v predindustriálnej Európe a častiach Ameriky ukladala do postelí hneď po zotmení, teda okolo ôsmej či deviatej večer. Nasledoval „prvý spánok”, zvyčajne trvajúci asi štyri hodiny.

Potom prišla fascinujúca fáza, ktorú historik Roger Ekirch nazval „zlatá hodina”: obdobie bdelosti okolo jednej či druhej nadránom. Ľudia sa pokojne zobudili, rozprávali sa, modlili, čítali, fajčili fajku, niektorí dokonca navštívili susedov, pomilovali sa alebo spravili menšie práce v dome. Po tejto prestávke nasledoval „druhý spánok”, opäť približne štyri hodiny, až do svitania.

Ľudia kedysi spali na dve etapy

Wikipedia

Čo všetko sa dialo uprostred noci

• V knihách a listoch zo stredoveku sa zachovali odkazy na prvý a druhý spánok.
• Učenci písali, že „čas medzi dvoma spánkami” je ideálny na duchovné rozjímanie, pretože myseľ je pokojná.
• Farmári počas tejto prestávky niekedy kontrolovali hospodárske zvieratá alebo opravovali náradie.
• Podľa záznamov bolo bežné, že sa v noci stretli susedia a prehodili pár slov – bez pocitu, že robia niečo zvláštne.
• Ženy využívali túto dobu na ručné práce, muži na úvahy alebo na čítanie.

Je fascinujúce, že v tom čase to nikto nepovažoval za nespavosť - práve naopak, bolo to vnímané ako prirodzená súčasť noci.

Nočné mory ti môžu skrátiť život. Kto zle spí, môže zomrieť skôr, varujú vedci v novej štúdii

Svetlo a továrne

Podľa BBC začala táto tradícia miznúť počas priemyselnej revolúcie. Mestá sa rozsvietili, pracovný čas sa predĺžil a ľudia sa začali prispôsobovať jednotnému rytmu - nočnému spánku v jednom kuse. Najväčšou revolúciou bola žiarovka Thomasa Edisona z roku 1879. Zrazu sa totiž noc stala priestorom pre prácu, zábavu i spoločenský život.

Svetlo zmenilo naše hormóny - vystavenie umelému osvetleniu večer posunulo tvorbu melatonínu a donútilo nás zaspať neskôr. Prvý aj druhý spánok sa zliali do jedného osemhodinového bloku.

Ľudia kedysi spali na dve etapy

Wikipedia

Moderné štúdie ukazujú, že segmentovaný spánok nemusí byť problém - ak ale človek celkovo nazbiera dosť hodín odpočinku. Podľa Sleep Foundation je kľúčové, či sa cítiš oddýchnutý, nie to, či spíš v kuse.

Niektorí ho skúšajú aj dnes

Niektorí ľudia preto vedome skúšajú bifázický spánok - krátka siesta počas dňa plus kratší nočný spánok. Kreatívci, programátori a „nočné sovy” tvrdia, že im to zvyšuje produktivitu.

Spíte v noci s pusteným ventilátorom? Veľká chyba! Tieto nepríjemnosti môže spôsobiť, radšej ho vypnite

Zaspíš okolo deviatej večer. Zobudíš sa o jednej, ideš si dať čaj, pozrieš si TikTok, odpíšeš na správy alebo sa porozprávaš s partnerom. Okolo druhej - tretej si ľahneš znova a spíš do siedmej. Znie to zvláštne? Pre našich prapraprarodičov to bol úplný štandard.

• Željava bola jedna z najtajnejších vojenských základní bývalej Juhoslávie.
• Podzemný komplex v hore mal prežiť aj priamy jadrový útok.
• V hangároch ukrývali desiatky stíhačiek MiG-21 a tisíce vojakov.
• Dnes je areál opustený, zamínovaný a považovaný za veľmi nebezpečný.

Letisko Željava, obrovský podzemný bunker letectva Juhoslovanskej národnej armády, sa nachádzalo na hraniciach dnešnej Bosny a Hercegoviny a Chorvátska, v blízkosti mesta Bihač. Vznikalo pod krycím názvom Objekt 505 a v Európe takmer nenašlo porovnanie. Svojmu účelu slúžilo dvadsaťštyri rokov, než ho 60 ton výbušnín poslalo do dejín, píše Radomír Dohnal z iDnes.cz

Počiatočné plány na vybudovanie leteckej základne Željava, vytvorenie podzemných hangárov, kasární, operačného a komunikačného centra, vrátane dodatočného začlenenia systémov včasného varovania pred balistickými raketami, sa datujú k 50. a 60. rokom minulého storočia. Vízie projektantov postupne rástli, rovnako tak aj ro​zpočet. Objekt 505 sa tak stal najdrahšou vojenskou základňou v histórii Juhoslávie a jednou z najdrahších v celej Európe.

Videl som telá mimozemšťanov, tvrdil poručík. Roswellský incident dodnes ľuďom nedá spávať

Šialený rozpočet

Pochybnosti o výške nákladov pochopiteľne pretrvávajú. Dnes už sa nedá presne zistiť, koľko výstavba podzemnej leteckej základy vlastne stála. Niektoré zdroje uvádzajú triezvejšie štyri miliardy dolárov, hlavný architekt celého projektu, inžinier s českými koreňmi Dragoslav Sobotka, pred rokmi hovoril dokonca o ôsmich miliardách.

So započítanou infláciou by to dnes bolo okolo 40 až 50 miliárd. Názornejšie je však porovnanie, ktorý výdavky na výstavbu podzemného komplexu prirovnáva k trom ročným rozpočtom celého vtedajšieho juhoslovanského ministerstva obrany. A dáva ich do porovnania s faktom, že za rovnaké peniaze mohlo v hornatom teréne Balkánu vzniknúť desaťtisíc kilometrov prvotriednych diaľnic.

Letecká základňa Željava

Profimedia

Pevnosť proti všetkému a všetkým

Titom kormidlovaná Juhoslávia však neočakávala mier, preto preferovala zahĺbený vojenský komplex. Jeho umiestnenie pod vrcholom Plješivica vychádzalo z taktických úvah: bolo dostatočne blízko od hraníc, aby radarové stanice mohli prípadných útočníkov odhaliť a stíhačky ich včas zachytiť, a zároveň nie príliš ďaleko na to, aby bolo možné pokryť kritické severné a západné hranice v Slovinsku a Chorvátsku, rovnako tak aj útoky zo smeru od Jadranského mora.

Predpokladalo sa, že Sovietsky zväz zaútočí na Juhosláviu z Maďarska alebo cez Rakúsko, ale nebol vylúčený ani útok NATO zo strany Talianska. Hora umožňovala lietadlám štartovať v radarovom tieni, takže nepriateľ mohol stíhačky JNA odhaliť, až keď dosiahli vysokú rýchlosť a výšku. Podľa pôvodnej myšlienky tu mali nájsť zázemie, pod ochranou horského masívu, dve až tri stíhacie letky, ktoré si uchovajú schopnosť autonómne reagovať.

Saxofonistka oklamala KGB. Neuveriteľným spôsobom pašovala tajné informácie počas studenej vojny

A to aj v prípade, že krajina bude napadnutá jadrovými zbraňami. Projektanti spočítali, že základňa a jej obyvatelia prežijú bez úhony výbuch dvadsaťkilotonovej bomby, ktorá by dopadla priamo na horu Plješivica alebo na náhornú plošinu s pristávacími dráhami pred vstupom do objektu. A že tu, uzavretí vo vnútri bunkra, dokážu vydržať 30 dní.

Náročná výstavba

Z hľadiska taktických cieľov bol projekt umiestnený výborne, ale pre stavebných inžinierov predstavoval nočnú moru. Geologický profil územia je krasový, takže hĺbenie v podzemí neuľahčovali najrôznejšie jaskyne a početné pramene. Do podzemných galérií presakovala voda a vysoká relatívna vlhkosť vzduchu sa podpisovala na kvalitách leteckej techniky.

Letecká základňa Željava

Profimedia

Výstavba trvala 12 rokov a oficiálne bola ukončená v roku 1968. Komplex vtedy však zďaleka nebol hotový, dôvodom jeho uvedenia do prevádzky boli udalosti Pražskej jari. Vtedajšie juhoslovanské vedenie sa obávalo, že k podobnej intervencii dôjde aj v Juhoslávii. „Celá armáda a letectvo boli v pohotovosti a pripravené brániť hranice proti Maďarsku,“ spomínal Martin Rebolj, ktorý tu bol nasadený ako mechanik 117. leteckého pluku.

Na momenty najvyššej pohotovosti v šesťdesiatom ôsmom spomína rád. „Cez deň sme prespávali v autobusoch zaparkovaných v hangároch, spolu s pilotmi. Akonáhle sa zotmelo, vyviezli sme lietadlá von a vyzbrojili ich, v pohotovosti ostali až do rána.“ Vtedy tiež padol rozkaz zastreliť každého nepovolaného človeka, ktorý by sa k utajovanej základni len priblížil.

Liečil Hitlera od roku 1935. Bol som jeho lekár, nie vrah, odpovedal na otázku vyšetrovateľa

Nezničiteľné osie hniezdo

Upokojenie napätia v ďalších mesiacoch umožnilo dobudovať prevádzkové zázemie. V celom prísne stráženom areáli by sme napočítali 34 budov: kasárne, garáže pre vozidlá, dielne či radarovú stanicu, umiestnenú na vrchole hory Plješevica. Pre vlastnú prevádzku bola zásadná pätica ranvejí a samozrejme aj takzvaný Klek - podzemný komplex hangárov letiska, so štyrmi vjazdmi chránenými stotonovými dverami.

Tri vjazdy boli dostatočne veľké, aby nimi mohli prechádzať lietadlá, vyčkávajúce v „galérii“, v koridoroch dlhých 350, 400 a 500 metrov, v ktorých čakalo na vzlet 58 strojov MiG 21. V prípade potreby sem bolo možné naskladniť až stovku lietadiel.

Letecká základňa Željava

Profimedia

Na základni sídlil 117. stíhací pluk, ktorý bol vybavený najlepšími lietadlami, ktoré Juhoslávia v tom čase mala, a 352. prieskumná letka. Istou kuriozitou bolo, že vjazdy do galérie kopírovali siluetu „​dvadsaťjednotiek“, preto tu neskôr nenašli miesto modernejšie stroje MiG 29.

Hoci bola Željava juhoslovanským ekvivalentom Top Gunu, lietadlá neštartovali priamo „z vnútra hory“, ako sa občas tradovalo. Prúdové motory nahadzovali až potom, čo boli vytiahnuté elektrickými ťahačmi na ranvej, na ktorej obvykle pár stíhačiek v pohotovosti už čakal. V režime najvyššej pohotovosti potrebovali lietadlá od povelu na začatie letu do odlepenia kolies od zeme dve minúty, v druhom pohotovostnom stupni potom vzlet trval štyri minúty.

Seriál Stranger Things sa inšpiroval projektom Montauk. Čo z experimentu sa zakladá na pravde a kde začína fikcia?

Začiatok konca

Tento režim od roku 1968 vyhlásený znova nikdy nebol a život na leteckej základni plynul vo veľmi pokojnom rytme. Až do konca 80. rokov, kedy začínalo byť jasné, že sa mení nielen politická situácia, ale aj celá Juhoslávia. Juhoslovanská armáda verbovala kádre vyslané Belehradom, čo sa prejavilo aj v Željave.

Práve odtiaľ vzlietli niektoré lietadlá, ktoré počas desaťdňovej vojny v júni a júli 1991 desili Slovinsko. Neskôr sa odtiaľ štartovalo k náletom na ciele v Chorvátsku, ktoré bojovalo o nezávislosť. V rovnakom čase však začali zo Željavy dezertovať piloti chorvátskeho pôvodu. Nakoniec velitelia letectva juhoslovanskej armády, obklopení nepokojným bosniansko-chorvátskym územím, ráno 16. mája 1992 vydali rozkaz na zničenie a opustenie celej základne.

Príliš riskantná turistika

Likvidácia letiska, ostatne dopredu podrobne naplánovaná už za času socialistickej Juhoslávie pre prípad hroziaceho obsadenia nepriateľom, bola vykonaná tak dokonale, že chorvátske i bosenské úrady (letiská totiž ležia na pomedzí oboch niekdajších juhoslovanských republík) ani po tridsiatich rokoch stále nevedia, čo si s areálom počať.

Vzletové a pristávacie dráhy umiestnené na úpätí hory vyzerajú na prvý pohľad zachovalo a opraviť by asi išli, horšie je to však so zvyškom základne. Najmä z podzemného objektu Klek, ktorý stál miliardy dolárov, nie je použiteľné prakticky nič. Po odchode vojakov nebolo sily, ktorá by zabránila devastácii letiska.

Objavili sa síce úvahy o jeho možnom otvorení pre malé lietadlá, tomu však bránia umiestnenia dráh pri hranici, niektoré ju dokonca pretínajú, alebo všadeprítomné nebezpečenstvo min. Základňa, ktorá sa budovala od polovice 50. rokov a do prevádzky bola uvedená v zhone po invázii do Československa v auguste 1968, napriek tomu láka zvedavcov.

Vďaka internetu je ľahké nájsť cestu a občasné hliadky pohraničníkov odradia len niekoho. Keďže je však miesto mimoriadne nebezpečné, pozri si ho bezpečne v našej galérii.

Dostať sa na ranveje alebo priamo k vjazdom do podzemia tak nie je nič zložité. Niekdajšia pýcha juhoslovanského vojenského letectva, ktorú dlho ukrývalo aj pred sovietskymi inštruktormi, však leží v zakázanom hraničnom pásme. A podzemné hangáre, pôvodne ukrývajúce migy, nie sú práve bezpečné. Okrem porušenej statiky hrozí ľuďom nebezpečenstvo tiež od zvyškov chemikálií.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Požiar pod mestom Centralia horí nepretržite od roku 1962.
• Vznikol po zapálení skládky nad opustenými uhoľnými tunelmi.
• Tisíce obyvateľov museli mesto opustiť, dnes je takmer úplne prázdne.
• Vedci odhadujú, že podzemný oheň môže horieť ešte ďalších 100 rokov.

Ak by si pred storočím zavítal do amerického mesta Centralia v štáte Pensylvánia, videl by si rušné malé mestečko plné obchodov, veselých obyvateľov a čulého banského priemyslu. Ako píše portál History, uhlie z miestnych baní poháňalo nielen domovy, ale aj celé hospodárstvo, na ktorom sa podieľalo až 1 200 miestnych.

Pokiaľ by si sem zavítal dnes, nájdeš len opustené ulice. Väčšina budov je nenávratne preč a po cestách posiatych graffitmi sa valí dym. Z rušného mestečka sa rýchlo stalo mesto duchov. Príčinou je banský požiar, ktorý ešte aj dnes horí pod ulicami Centralie. Plamene neutíchajú ani viac ako 50 rokov po začiatku, čo spôsobilo devastáciu komunity a vysťahovanie obyvateľov.

Na ekologické peklo zomreli tisíce ľudí. V roku 1952 sa známe mesto na štyri dni ponorilo do smrteľného smogu

Požiare uhoľných slojov (vrstiev úžitkového nerastu, pozn.) nie sú síce žiadnou novinkou, no požiar v Centralii je najhorší v celých Spojených štátov a jedným z najničivejších v histórii. A za všetko mohla bizarná chyba, pri ktorej zostáva rozum stáť. 

Storočná banská tradícia

Pred peklom spusteným v roku 1962 bola Centralia viac ako storočie prosperujúcim banským mestom. Mala to šťastie, že sa tu nachádzalo bohaté úložisko antracitového uhlia, ktoré sa tu ťažilo od 50. rokov 19. storočia. Baníctvo definovalo život v Centralii, od jej drsných obyvateľov až po jej zákernejšiu stránku.

Počas 60. rokov 19. storočia bolo mesto domovom členov Molly Maguires, tajnej spoločnosti, ktorá vznikla v Írsku a spolu s írskymi prisťahovalcami sa dostala do amerických uhoľných baní. Koncom 60. rokov 19. storočia bola skupina podozrivá, že sa v Centralii dopustili prudkého násilia.

Ako poznamenáva pennsylvánsky historik Deryl B. Johnson, členovia boli zapletení do všetkého od vraždy zakladateľa mesta Alexandra Raea až po smrť prvého kňaza oblasti. Popravou niektorých z podozrivých vodcov skupín v roku 1877 sa však vlna zločinu skončila.

Rýchly spôsob, ako sa zbaviť odpadu

Závislosť Centralie od ťažby však neskončila. V roku 1890 tu žilo už viac ako 2 700 ľudí, väčšinou baníkov alebo ich rodinných príslušníkov. A aj keď krach na burze a Veľká hospodárska kríza zasadili silný úder uhoľnému priemyslu v Centralii, mesto to nezabilo. Na to bola potrebná tragédia, ktorej začiatok vlastne nikto úplne nepozná.

Najpravdepodobnejšie je, že za všetko môže skládka - opustená banská jama, ktorá bola premenená na smetisko. Centralia bola plná neregulovaných skládok a odpad bol pálčivou otázkou. Mestská rada sa preto snažila urobiť všetko preto, aby tento problém, plný nežiadúcich pachov a potkanov, vyriešila.

Černobyľ stvoril monštrum, ktoré desí dodnes. Len 300 sekúnd v jej blízkosti zabíja. Čo je to slonia noha?

V máji 1962 navrhla mestská rada vyčistiť miestnu skládku včas na slávnosti pamätného dňa v Centralii. „Môže sa to zdať ako irelevantná história malého mesta, až na jednu vec,“ napísal David Dekok v knihe Fire Underground o svojej histórii požiaru: „Metódou Rady Centralie na čistenie skládky bolo zapáliť ju.“

Ani mŕtvi nemôžu odpočívať

Hoci existujú aj iné teórie o tom, ako požiar vznikol, predpokladá sa, že práve požiar skládky v Centralii vyvolal oveľa väčší banský požiar pod mestom. Netrvalo dlho a požiar sa rozšíril do uhoľného sloja pod mestom. Rozšíril sa do banských tunelov pod mestskými ulicami, takže miestne bane museli zatvoriť kvôli nebezpečnej hladine oxidu uhoľnatého.

Uskutočnili sa viaceré pokusy o vykopanie a uhasenie požiaru, ale všetky zlyhali. Dôvodom sú, ironicky, následky ťažby, ktorá definovala Centraliu po dlhé roky. V oblasti je toľko opustených banských tunelov, že jeden, mnohé alebo všetky by mohli podnecovať požiar. Ak by sa aj našli peniaze, pravdepodobne by nebolo možné zistiť, ktoré z nich rozdúchavajú požiar.

Ako roky plynuli, zem pod samotným mestom bola čoraz teplejšia a na niektorých miestach dosahovala až 420 stupňov Celzia. Dym sa valil zo závrtov a pivníc naplnených plynom. Obyvatelia začali hlásiť zdravotné problémy a domy sa začali nakláňať. „Ani mŕtvi nemôžu odpočívať v pokoji,“  napísal Greg Walter pre People v roku 1981.

Požiar môže horieť ešte storočie

„Verí sa, že hroby na dvoch mestských cintorínoch spadli do priepasti ohňa, ktorý pod nimi zúri.“ Začiatkom toho roku spadol 12-ročný chlapec do novej diery vytvorenej ohňom a len o vlások unikol smrti. Vtedy však už bolo pre Centraliu neskoro. Namiesto hasenia požiaru sa Kongres rozhodol vykúpiť obyvateľov a zaplatiť im, aby sa presťahovali.

Ďalší desivý následok klimatických zmien. Lesné požiare sa menia na ohnivé peklo, ktoré nikto nedokáže zastaviť

V roku 1992 došlo k úplnému zániku mesta. Všetky budovy boli odsúdené na zánik, odstránilo sa aj PSČ. Sedem obyvateľov tu zostalo na základe súdneho príkazu, majú však zakázané predávať svoj majetok. Centralia však stále horí. A podľa štátneho oddelenia ochrany životného prostredia by oheň mohol horieť ďalšie storočie.

Antonín Čermák sa narodil 9. mája 1878 v Kladne. Keď sa však v tom istom roku zrútila Viedenská burza a následne prišla veľká kríza, jeho rodina učinila zásadné rozhodnutie. Spolu so stovkami ďalších českých rodín sa rozhodli odísť za veľkú mláku.

Peter Rovnianek patril v 19. storočí k najúspešnejším Slovákom v USA. Hádal sa s prezidentom, skrachoval a podľahol zlatej horúčke

Trpký príchod do USA

Jeho otec si v Spojených štátoch hľadal prácu baníka, čo v tom čase predstavovalo neistý krok, no Čermákovci sa spoliehali na pomoc od českých migrantov, ktorí do krajiny prišli pred nimi. Len máločo však v Novom svete vychádzalo podľa plánov.

Otcovi sa nepodarilo uchytiť v Chicagu, kde žila početná česká komunita, a tak sa celá rodina musela presťahovať do sto kilometrov vzdialeného baníckeho mestečka Braidwood. Doba bola ťažká, takže keď Antonín dovŕšil 15 rokov, musel fárať spolu s otcom.

Na starosti mal banskú dopravu, no takáto práca mu nevyhovovala. Väčšinu voľného času preto využíval na vzdelávanie sa. Netrvalo dlho a proti nevyhovujúcim podmienkam pod zemou sa vzbúril. V mene všetkých pracovníkov žiadal zvýšenie mzdy, ktorá vtedy bola jeden dolár a desať centov denne. Namiesto úspechu však prišla výpoveď.

Svoju šikovnosť pretavil na úspech

Čermák sa následne presťahoval do Chicaga, kde striedal rôzne zamestnania. Postupne si šetril a už ako 19-ročný rozbehol vlastnú živnosť v povozníctve. Začínal s jedným povozom, no vďaka svojej šikovnosti ich mal v priebehu niekoľkých mesiacov rovných štyridsať. 

Medzitým si stihol zobrať za ženu Češku Máriu Hořejšovú, rodáčku z Kadešíc, s ktorou mali tri deti. Spoločne pracovali v obchode, voľný čas však Antonín stále venoval dopĺňaniu vzdelávania. Pred koncom storočia odovzdal svoj obchod otcovi a bratovi.

Na prelome storočí začal budovať svoju politickú kariéru. Prijal funkciu súdneho vykonávateľa a o dva roky neskôr už z neho bol poslanec zákonodarného zboru štátu Illinois. V roku 1909, považovaný hlavne za reprezentanta českej menšiny, úspešne kandidoval za Demokratickú stranu do chicagskej mestskej rady.

V roku 1928 sa stal lídrom Demokratickej strany 4-miliónového okresu Cook County a kandidoval do Senátu Spojených štátov. Prišiel však neúspech. Keby však Čermák vedel, čo ho čaká, zrejme by si z toho ťažkú hlavu nerobil.

Starostom veľkomesta

Vrchol jeho kariéry prichádza o tri roky neskôr - so ziskom 58 percent hlasov sa stal starostom Chicaga. Stal sa tak prvou hlavou tohto mesta, ktorý sa nenarodil v Amerike a nebol anglosaského či írskeho pôvodu.

Výnimočné bolo aj to, že Čermákovu inauguračnú reč pri prevzatí úradu prenášala do celých Spojených štátov amerických rozhlasová stanica NBC - dovtedy sa takejto publicity dostávalo iba prezidentom pri ich inaugurácii.

V Spojených štátoch nájdete obec Slovak. Jej história fascinuje aj po rokoch, pre toto ju pomenovali po našej krajine

Úradovanie to však rozhodne nebolo jednoduché. V tom čase mali mesto vo svojej moci gangstri na čele s obývaným Al Caponem. Čermák sa však nenechal zastrašiť, dokonca kritizoval svojho predchodcu Billa Thompsona, že sa Caponem nechal podplácať.

Bol to práve on, komu sa nakoniec podarilo dostať mafiána do väzenia. Okrem toho mesto vytiahol aj z najväčších finančných problémov a vytvoril si povesť schopného úradníka, ktorý vždy myslí na záujmy mesta a blaho občanov.

Na Česko nezabudol

Zaujímavé je, že aj napriek skorému odchodu z Česka na svoju rodnú zem nikdy nezanevrel. V jednom rozhlasovom príhovore napríklad povedal, že Chicago je druhým najväčším českým mestom na svete, hneď po Prahe.

Svoje rodné Kladno niekoľkokrát osobne navštívil a podporoval ho aj finančne z vlastných peňažných prostriedkov. Oponenti ho však kritizovali za český prízvuk, pretože doma rozprával a vzdelával sa výlučne v rodnom jazyku. On však bol na svoj akcent pyšný.

8. novembra 1932 sa u Čermákovcov vo veľkom oslavovalo. V prezidentských voľbách zvíťazil jeho dlhoročný priateľ Franklin Delano Roosevelt, ktorý porazil doterajšieho prezidenta Herberta Hoovera. Inaugurácia bola naplánovaná na 4. marca 1933, takže Roosevelt sa rozhodol dopriať si dovolenku s niekoľkými zastávkami.

Osudové stretnutie

Jednou z nich bolo aj Miami na Floride, kam sa rozhodol pricestovať aj Čermák, pretože potreboval s Rooseveltom prerokovať pôžičku pre Chicago, ktoré sa v tom čase utápalo v dlhoch a nemalo z čoho poskytnúť platy svojim zamestnancom.

Bol 15. február 1933 a Roosevelt práve zdravil ľudí na prístavisku Bay Front Park, kam prišiel na svojej jachte. Vítal ho veľký dav ľudí, takže auto, ktoré malo budúceho prezidenta odviezť k vlaku do New Yorku, na okamih zastalo a Roosevelt sa postavil, aby z auta predniesol k ľuďom krátky príhovor.

Chlapec prežil popravu na elektrickom kresle. Cítil som, ako by ma bodalo 100-tisíc ihiel, opisoval utrpenie

V dave mlčky stál aj Giuseppe Zangara, chlapec z chudobných pomerov, ktorý už od svojich šiestich rokov musel pracovať. Bol známy samotárskym správaním a otvorenou nenávisťou k hlavám štátov a vládam.

Keď sa budúci prezident posadil na sedadlo, pristúpil k autu Antonín Čermák, aby svojho dlhoročného priateľa pozdravil. O niekoľko momentov neskôr vzduch preťalo päť výstrelov. Na Zangaru sa vrhol dav ľudí, niekoľko ľudí však zostalo zranených ležať na zemi.

Budúci prezident nezaváhal

Najvážnejšie bol na tom práve starosta Chicaga. Jedna guľka ho trafila priamo do pravej strany hrudníka. Roosevelt neváhal, Čermáka naložil do svojho auta a leteli do nemocnice.

Tu mu ešte rodák z Česka údajne stihol povedať, že je rád, že guľka zasiahla jeho a nie novozvoleného prezidenta. Ten mu odpovedal, že teraz je dôležité to, aby sa uzdravil, pretože krajina potrebuje ľudí ako je on. Roosevelt ho navštívil ešte aj ďalší deň, tesne pred odchodom do New Yorku.

Čermákov stav bol však ako hojdačke, lepšie dni striedali boje o život. O niekoľko dní to dokonca začalo vyzerať tak, že sa uzdraví. Z lôžka začal opäť pracovať a riešiť agendu mesta. U lekárov si dokonca vydobyl to, aby mohol podpísať výplatné listiny pre zamestnancov mesta.

V tom čase sa už v jeho tele šírila infekcia, ktorá prudko zhoršila jeho stav. Čermák sa nevzdával, no lekári museli pristúpiť k prepichnutiu pľúc a náročnej operácii. Ani to nemohlo. 6. marca 1933, dva dni po inaugurácii Roosevelta, Antonín zomiera.

Desiatky tisíc trúchliacich

Jeho rakva bola mimoriadnym vlakom prepravená do Chicaga, kde sa s ním na stanici prišli rozlúčiť davy ľudí. Pochovaný bol v rodinnej hrobke na Českom národnom cintoríne v meste, ktorému niekoľko rokov šéfoval. Posledné zbohom mu prišlo dať viac ako 25-tisíc ľudí.

Zangara bol pôvodne odsúdený na 80 rokov väzenia. Po Čermákovej smrti sa však pred sudcov postavil opäť - dostal trest smrti na elektrickom kresle. Ten bol vykonaný 20. marca 1933 vo väznici Old Sparky na Floride.

Jedna z možných verzií jeho úmrtia hovorí, že vraždu si mal objednať priamo Al Capone spoza väzenských múrov. Iná verzia zase špekuluje o odvete za pokus o zadržanie Franka Nittiho - Caponeho zástupcu.

Príbeh černocha, ktorý sa spriatelil s rasistickým Ku Klux Klanom. Ľudí presvedčil, aby skončili s nenávisťou

FBI teórie popiera

Nejasnosti tiež sprevádzajú samotný atentát. Jedno telo vraj obsahovalo guľku kalibru 45. Jeden z gangstrov Roger Touhy po prepustení v roku 1959 povedal, že Zangarova streľba bola len kulisou pre skutočného strelca a jednoznačným cieľom bol skutočne starosta Čermák, ktorý príliš narúšal pôsobenie mafie.

Ďalším špekuláciám nahrával aj fakt, že vrah Zangara bol na vtedajšie pomery nezvyčajne rýchlo odsúdený na smrť a popravený. FBI všetky neoficiálne teórie doteraz popiera. V Chicagu Čermáka pripomína 30 kilometrov dlhá Cermak Road alebo stanica chicagského metra 54th Cermak station.

• Na Enhanced Games mohli športovci legálne brať doping.
• Niekoľkí víťazi pritom žiadne zakázané látky neužívali.
• Jediný „rekord“ padol aj vďaka zakázaným plavkám.
• Kritici tvrdia, že akcia skôr vyzdvihla kvalitu čistých športovcov.

Predstav si športové hry, kde antidopingová kontrola prakticky neexistuje a organizátori ti namiesto zákazu ešte ponúknu látky na zlepšenie výkonu priamo cez vlastný web. Presne to boli Enhanced Games - kontroverzné „olympijské hry budúcnosti“, za ktorými stoja miliardári zo Silicon Valley vrátane investora Petera Thiela, píše portál Futurism.

Kamila sa venuje towerrunningu: Na Empire State Building som vyšla za 15 minút, najviac ma zničila veža v Moskve

Ich cieľ bol jednoduchý - dokázať, že steroidy, rastové hormóny a ďalšie látky dokážu z ľudí spraviť výkonnejšie stroje a posunúť hranice športu ďalej než klasická olympiáda. Pre pripomenutie, seroidy sú syntetické látky, ktoré môžu zrýchliť rast svalov a regeneráciu, no zároveň nesú vážne zdravotné riziká, od poškodenia srdca až po hormonálne problémy.

Veľké reči, malé výsledky

Cez víkend proti sebe nastúpili desiatky atlétov v disciplínach ako šprint, plávanie či silové športy. Organizátori dúfali vo svetové rekordy a moment, ktorý zmení históriu športu. Lenže prišla dosť trápna realita.

Ako upozornil The Guardian, traja víťazi vraj ani neužívali zakázané látky. To je problém hlavne preto, že celý koncept hier stál na argumente, že doping vytvorí „nadľudských“ atlétov.

Jediný výraznejší moment prišiel v plávaní. Grék Kristian Gkolomeev zaplával päťdesiat metrov voľným štýlom za 20,81 sekundy, teda o sedem stotín sekundy rýchlejšie než aktuálny rekord Austrálčana Camerona McEvoya. Rekord však medzinárodné športové organizácie neuznajú.

Dôvodom je, že okrem zakázaných látok použil aj špeciálne plavky, ktoré profesionálny šport zakázal už pred viac než dekádou, pretože poskytovali neférovú výhodu.

Internet sa začal smiať

Organizátori sa napriek tomu tvárili, že sledujeme začiatok novej éry športu. „Dorazili sme do mainstreamovej kultúry. Sme tu, aby sme zostali. Dnes večer sme zmenili svet,“ vyhlásil šéf Enhanced Games Maximilian Martin. Následne dodal: „Vďaka sile vylepšení môžeme dokázať, že sme najlepší, akí len vieme byť, a vy ste toho živým dôkazom.“

Mám dnes menštruáciu, nepodala som dobrý výkon. Športovkyne konečne hovoria o téme, ktorá bola tabu

Mnohí športovci však reagovali skôr posmešne. Austrálsky plavec Cameron McEvoy po pretekoch zverejnil meme s textom: „Vážne?! To je všetko, čo dokážete?“ Nezabral ani islandský silák Hafþór Björnsson, ktorého môžeš poznať ako Horu zo seriálu Game of Thrones. Nepodarilo sa mu prekonať vlastný rekord v mŕtvom ťahu 510 kilogramov.

Nečakaný odkaz celej akcie

Celé Enhanced Games mali byť dôkazom, že šport bez antidopingových pravidiel je budúcnosť. Namiesto toho veľa ľudí začalo hovoriť presný opak. „Celý ich argument bol, že drogy zničia limity čistého športu,“ napísal jeden používateľ na sociálnej sieti X.

„Namiesto toho ukázali, že rozdiel medzi nadopovaným a čistým športovcom je sedem stotín sekundy - a to ešte v plavkách zakázaných pred 17 rokmi.“ A na záver dodal ešte tvrdšiu vetu: „Jediné, čo naozaj dokázali, je to, akí dobrí už dnes čistí športovci sú.“

• Alois Musil bol moravský kňaz, cestovateľ, arabista, kartograf a spisovateľ.
• V Jordánsku preslávil Quseir Amra, unikátnu pamiatku ranej islamskej architektúry.
• Medzi beduínmi ho poznali ako šejka Músu ar Rueiliho.
• Po prvej svetovej vojne pomáhal budovať československú orientalistiku.

Pri Aloisovi Musilovi je najväčší problém vybrať, čím začať. Tým, že bol katolícky kňaz? Tým, že hovoril desiatkami arabských nárečí? Alebo tým, že sa z Moraváka z chudobnej roľníckej rodiny stal človek, ktorého beduíni prijali ako šejka Músu?

VIDEO Liečil sa tu cisár aj Štúr, dnes je z kúpeľov Korytnica ruina. O ich pád sa pričinil aj Marian Kočner

Jeho život vyzerá ako mix Indiana Jonesa, profesora z univerzity a muža, ktorého by dnes tajné služby veľmi rady mali v kontaktoch. Toto je jeho fascinujúci príbeh v skratke.

Z Rychtářova do Jeruzalema

Musil sa narodil 30. júna 1868 v Rychtářove pri Vyškove. Bol najstarším z piatich detí v chudobnej farmárskej rodine a cesta ku kňazstvu bola vtedy pre talentovaného chlapca jednou z mála ciest nahor. V rokoch 1887 až 1891 študoval teológiu v Olomouci, v roku 1891 ho vysvätili za kňaza a v roku 1895 získal doktorát z teológie.

Potom odišiel do Jeruzalema a Bejrútu, lebo ho zaujímalo miesto, kde vznikali judaizmus, kresťanstvo a islam. Lenže Musil neostal sedieť v knižnici. Neskôr vysvetľoval, že pri čítaní starých hebrejských textov si začal všímať „praktické detaily, ktoré človeku pri písacom stole ani nenapadnú“.

Fotografia, ktorú vyhotovil Alois Musil

Wikipedia

Preto začal cestovať po Palestíne, Sinaji, Zajordánsku a území dnešného Iraku, zbierať príbehy, piesne, zvyky a mapovať regióny, ktoré boli pre európsku vedu stále deravé ako zle načítaná mapa v mobile. 

Hrad, ktorému nikto neveril

V roku 1898 sa Musil dostal k Quseir Amra, púštnej stavbe v dnešnom Jordánsku. Schválne nepoužívame slovo objavil, pretože ako pripomína The MIT Press Reader, miestni obyvatelia púšte o nej vedeli dávno pred ním. Musil ju však dostal do európskej vedeckej debaty.

Quseir Amra z 8. storočia je dnes súčasťou svetového dedičstva UNESCO, jej fresky zobrazujú lov, zvieratá, postavy, byzantské vplyvy aj jeden z najstarších zachovaných obrazov nebeskej mapy na kupole. Keď Musil o nástenných maľbách prvý raz povedal v Európe, vedci mu neverili.

Z farmy si spravil samozvané kniežatstvo. Namiesto platenia daní vyhlásil Austrálii vojnu

Obrazový svet Quseir Amra totiž narúšal pohodlnú predstavu, že rané islamské umenie bolo striktne nefigurálne, teda bez zobrazovania ľudí a tiel. Musil sa v roku 1900 vrátil s fotoaparátom, nákresmi a približne 120 fotografiami. Tentoraz už nemohol pôsobiť ako rozprávač divokej historky z púšte.

Šejk Músa a svetová politika

Musil nebol turista s poznámkovým blokom. Dlhodobo žil medzi beduínmi, čiže kočovnými arabskými komunitami púšte, a podľa českého veľvyslanectva v Ammáne ovládal 35 arabských nárečí. Kmeň Rwala ho prijal pod menom Shaykh Musa al-Ruwayli. Šejk tu neznamená rozprávkovo bohatého miliardára z internetu, ale čestný titul človeka s autoritou v komunite.

Do jeho príbehu postupne vstúpili mená, pri ktorých sa bežný životopis začne tváriť ako dobrodružný seriál. Bol druhým bratrancom spisovateľa Roberta Musila, s princom Sixtom Bourbonsko-Parmským cestoval v roku 1912 do severnej Sýrie a Mezopotámie a vďaka arabčine pomohol výprave bezpečne sa vrátiť.

Tým sa dostal bližšie k cisárskej rodine a stal sa spovedníkom budúcej cisárovnej Zity. Počas prvej svetovej vojny ho Habsburgovci poslali do Arábie, aby pomáhal udržať miestnych vládcov pri Osmanskej ríši. Na opačnej strane hry stáli Briti a najmä T. E. Lawrence, známy ako Lawrence z Arábie.

Návrat do krajiny, ktorá vznikla nanovo

Po rozpade Rakúsko-Uhorska bol Musil pre Viedeň zrazu cudzinec. Situáciu vyriešil Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý ho pozval do Prahy. Musil potom pôsobil na Karlovej univerzite, patril ku kľúčovým osobnostiam pri vzniku Orientálneho ústavu a s podporou amerického priemyselníka Charlesa Cranea vydával svoje práce v angličtine.

Crane bol zároveň podporovateľom českých kultúrnych aktivít a spájal sa aj s Alfonsom Muchom. Medzi orientalistami tej doby sa objavoval aj Bedřich Hrozný, známy rozlúštením chetitčiny.

Nie je Matovič ako Matovič. Gejza koncom 19. storočia emigroval do USA a navždy prepísal policajné dejiny Clevelandu

Musil však nebol čistý hrdina bez tieňov. Pohyboval sa vo svete impérií, misií a koloniálnych záujmov, dnešný výskum ho preto skúma aj ako človeka zapleteného do európskej mocenskej hry, nielen ako dobrodruha v bielom plášti.

Práve preto je zaujímavý - nie je to socha, ale človek, kňaz, vedec, spisovateľ dobrodružných kníh pre mladých, muž s mapou, politickými kontaktmi a schopnosťou prežiť tam, kde by väčšina z nás po prvom dni hľadala najbližšie letisko. Do roku 1938 učil na Karlovej univerzite a zomrel v roku 1944 v Otryboch.

Nemecko, Švajčiarsko a Rakúsko sa o jazero delia spôsobom, ktorý je z právneho hľadiska nevyriešený, ale z praktického hľadiska úplne funkčný. Lode plávajú, ľudia sa kúpu a rybárčia bez toho, aby celá záležitosť vyžadovala medzinárodnú zmluvu vymedzujúcu presné rozdelenie jazera.

Na severe Bodamské jazero lemuje nemecké Bádensko-Württembersko a Bavorsko, na juhu švajčiarske kantóny Thurgau a St. Gallen, na východe Vorarlberg, najzápadnejšia rakúska spolková krajina. Celkový obvod jazera je približne 273 kilometrov.

Jazero leží vo výške 395 metrov nad morom a je obklopené krajinou s vinicami, jabloňovými sadmi a stredovekými mestami, ktoré sú vzhľadom na svoju veľkosť často nenápadné.

FOTO Raj pre milovníkov relaxu. Len kúsok od slovenských hraníc sa nachádza najväčšie termálne jazero na svete

Konstanz alebo Kostnica je najväčšie mesto na nemeckom brehu a jeho geografia je z modernej histórie pozoruhodná. Stojí na južnom brehu jazera, priamo na hranici so Švajčiarskom, a táto poloha ho zachránila počas druhej svetovej vojny.

Spojenecké bombardovanie sa vyhýbalo mestám príliš blízko Švajčiarska, aby nedošlo k omylom, a Kostnica svietila do noci v plnej sile aj v čase, keď ostatné nemecké mestá zhasli.

Väčšina starého mesta tak prežila nepoškodená. Konstanzer Münster je gotický chrám s vyhliadkovou vežou a interiérom, ktorý neprekvapí veľkoleposťou, ale zaujme zachovalosťou.

Ostrovček Mainau

Mainau je ostrov v Bodamskom jazere, ktorý je dostupný po moste z pevniny na nemeckej strane a patrí k najnavštevovanejším turistickým bodom celého jazera.

Ostrov patrí rodine švédskeho grófa Lennarta Bernadotteho od 20. storočia a je spravovaný ako botanická záhrada s tropickým skleníkom, rozkvitnutými terasami a parkom, ktorý prechádza sezónnymi premenami od jari do neskorej jesene. V máji, kedy kvitnú tulipány a hortenzie, je Mainau fotograficky veľmi lákavý.

Meersburg je malé mesto na nemeckom brehu so zachovaným stredovekým centrom a vinárskymi terasami nad jazerom. Altes Schloss, Starý hrad, je jedným z najstarších obývaných hradov v Nemecku a jeho veže aj komnaty sú prístupné s odborným výkladom každému, kto sa zaujíma o stredoveké obranné staviteľstvo.

Na predaj je bunker, v ktorom prežiješ aj apokalypsu. Nečakaj ruinu v kríkoch, ale reálne obývateľnú pevnosť pri Bratislave

Víno z meersburského okolia, predovšetkým Spätburgunder a Grauburgunder, vzniká na terasových viniciach klesajúcich k jazeru. Produkcia je skôr malovýrobná a mimo regiónu sa distribuuje obmedzene. Ide teda o veľmi cenné suveníry.

Bregenz je hlavné mesto Vorarlbergu na východnej špici jazera a každoročne hostí Bregenzer Festspiele, operný festival, ktorého hlavné javisko stojí priamo na hladine jazera. Plávajúce scéna má kapacitu cez sedem tisíc divákov, ktorí sedia na brehu, a samotné predstavenie sa odohráva na vodnej ploche.

Cyklotrasy okolo jazera

Jazero je možné obísť na bicykli, trasa Bodensee-Radweg meria približne 273 kilometrov a dá sa prejsť za tri až päť dní v pohodlnom tempe. Trasa je dobre značená, prechádza dedinami aj mestami rôzne historické hodnoty, trajektové spoje umožňujú skracovať okruhy a zázemie je dostupné v každom väčšom meste.

Prevýšenie je minimálne, jazero leží v rovine a trasa je fyzicky dostupná aj pre rekreačných cyklistov. Alternatívne možno jazero spoznať z lodných vyhliadok, pretože hlavné linky prepájajú Kostnicu, Meersburg, Überlingen, Bregenz a Lindau.

• Švédsko kleslo pod hranicu 5 percent fajčiarov.
• Stalo sa prvou oficiálne nefajčiarskou krajinou sveta.
• Ľudia tam však vo veľkom používajú snus - žuvací tabak.
• Nedymí, čo však neznamená, že je bez rizika.

Ak by si sa dnes prešiel po uliciach vo Švédsku, možno by si si všimol jednu zvláštnosť. Stretol by si totiž minimum ľudí s cigaretou v ruke. Ako píše portál Unilad, krajina totiž práve dosiahla hranicu, ktorú si zdravotníci stanovili ako veľký cieľ - menej než päť percent populácie fajčí.

Zubári prezradili 6 malých zlozvykov, kvôli ktorým máš zažltnuté zuby. Dobrá správa je, že sa ich vieš jednoducho zbaviť

Práve táto hranica totiž oficiálne znamená status „smoke-free“, teda nefajčiarska krajina. Švédsko sa podľa nových údajov dostalo z približne 16 percent fajčiarov v roku 2003 na 4,8 percenta v roku 2025. Pre porovnanie, na Slovensku je to 27 až 32 percent dospelej populácie. V niektorých európskych krajinách sú čísla ešte vyššie.

Cigariet a vzdali, no vymenili ho za snus

Na prvý pohľad to znie ako veľké víťazstvo. Potom však prichádza malé „ale“. Vo Švédsku je extrémne populárny produkt nazývaný snus. Ide o žuvací tabak, ktorý si človek vloží pod hornú peru. Nikotín sa následne vstrebáva cez ďasná.

Fajčenie škodí tvojmu zdraviu

Unsplash/

Znie to komplikovane, ale v praxi ide väčšinou o malé vrecúško podobné čajovému sáčku, len oveľa menšie. Nevdychuje sa, nežuje sa a nevytvára dym. Populárne je aj na Slovensku, často žiaľ aj medzi neplnoletými. Počet používateľov snusu pritom vo Švédsku rastie. Zdá sa teda, že ľudia sa nevzdali nikotínu úplne. skôr zmenili spôsob, akým ho prijímajú.

Menej škodlivé neznamená neškodné

Lekári síce upozorňujú, že snus spôsobuje výrazne menej zdravotných problémov než klasické cigarety, no neznamená to, že je bez rizika. Podľa zdravotníkov môže zvýšiť riziko niektorých druhov rakoviny, napríklad rakoviny úst, hrdla alebo pankreasu. Objaviť sa môžu aj problémy so zubami a ďasnami.

VIDEO Fajčenie verzus vapovanie. Simulácia ukázala, čo robia obe závislosti s tvojím telom

Pľúcny lekár Humberto Choi pre Cleveland Clinic vysvetlil: „Niektoré príznaky, ktoré spôsobujú nikotínové vrecúška, sa môžu najprv zdať malé.“ No dodal aj varovanie: „Ak ich ignorujete a pokračujete v používaní, poškodenie sa postupne hromadí a časom môže viesť k vážnym zdravotným problémom.“

• Slovenská realitka ponúka bunker v Bruckneudorfe za 1,5 milióna eur.
• Má 216 štvorcových metrov a pozemok 27 484 štvorcových metrov.
• Na rozdiel od mnohých slovenských bunkrov nevyzerá ako diera po histórii.
• Je to nehnuteľnosť pre ľudí, ktorí chcú bezpečie, bizár aj vlastný príbeh.

Keď sa na Slovensku objaví bunker na predaj, často je to skôr romantika pre človeka s krompáčom, čelovkou a veľmi silnou vierou v rekonštrukciu. Ponuky u nás totiž vyzerajú skôr ako víkendový projekt pre partiu kamarátov než miesto, kde chceš prežiť civilizačný kolaps. No a potom je tu Rakúsko.

Speváčka Dara Rolins predáva dom, ktorý postavili spolu s Rytmusom. Chce za neho šialenú sumu

Úplne iná liga

REMAX Slovakia má v ponuke úplne iný kaliber - bývalý vojenský bunker v Bruckneudorfe v rakúskom Burgenlande za 1,5 milióna eur. Podľa inzerátu ide o objekt zo studenej vojny, teda z obdobia, keď sa svet oficiálne neusmieval a neoficiálne si všetci vyratúvali, kam sa schovajú, keby veľmoci prestali hrať šach a začali hádzať figúrky po stole.

Bunker má 216 štvorcových metrov, dve podlažia a stojí na pozemku s výmerou 27 484 štvorcových metrov. Realitná kancelária píše, že objekt je „po čiastočnej rekonštrukcii“ a jeho konštrukciu tvorí „monolitický, hrubostenný železobetón“.

Inak povedané, nie je to pivnica s hrubšími stenami, ale jeden masívny železobetónový kus, ktorý bol navrhnutý na to, aby ho len tak niečo nezlomilo. V roku 2015 prešiel viditeľnou rekonštrukciou, má sociálne zariadenie, vodovod, elektrinu, oplotenie a nachádza sa na zalesnenej parcele.

VIDEO Na Slovensku je na predaj atómový kryt. Pod zemou leží unikát, zmestia sa doň desiatky ľudí

Niečo medzi úkrytom, trezorom a drahým koníčkom

Najbizarnejšie na celej ponuke je, že REMAX bunker neopisuje len ako historický objekt. V ponuke na svojom webe ho volá „autonómne privátne útočisko“ a „privátny bunkerový boutique“, čo celkom sedí, keďže objekt je nezávislý od bežných sietí. Ponuka cieli na ľudí, ktorí hľadajú bezpečie v časoch globálnej neistoty, zberateľov vojenskej histórie aj kreatívnych podnikateľov.

A práve tam to začína byť zaujímavé. Tento bunker nie je lacná kuriozita z kríkov. Je to hotová scéna - na súkromný klub, šialené bývanie, archív, galériu, úkryt alebo miesto, kde môžeš hosťom povedať: „Choď rovno, potom dole schodmi, apokalypsa je za druhými dverami.“

• Úrady tvrdia, že cieľom údajného atentátu mala byť Ivanka Trump.
• Podozrivý zverejnil mapu jej domu na Floride.
• Muža zadržali v Turecku a vydali do USA.
• Vyšetrovatelia ho spájajú s viacerými útokmi v Európe aj Amerike.

Podľa informácií denníka New York Post mala byť dcéra amerického prezidenta Donalda Trumpa Ivanka Trumpová údajne cieľom atentátu. Vyšetrovatelia tvrdia, že za plánom stál 32-ročný Mohammad Baqer Saad Dawood Al-Saadi, muž, ktorého spájajú s iránskymi a irackými teroristickými kruhmi.

Trumpov mobil je fiasko. Nesedí počet pruhov na vlajke, zrejme je z Číny a firma potvrdila únik osobných údajov

Celý prípad sa údajne točí okolo udalosti z roku 2020. Vtedy bol pri americkom útoku dronom v Bagdade zabitý iránsky vojenský veliteľ Kásem Sulejmání. Americké médiá tvrdia, že podozrivý ho považoval za človeka, ktorý preňho po smrti otca predstavoval druh otcovskej autority.

Musíme zabiť Ivanku

Bývalý zástupca vojenského atašé irackého veľvyslanectva vo Washingtone Entifadh Qanbar tvrdí, že po Sulejmáního smrti podozrivý opakovane hovoril: „Musíme zabiť Ivanku, aby sme zničili Trumpov rod tak, ako on zničil náš.“

Vyšetrovateľov ešte viac znepokojili informácie o tom, že muž údajne vlastnil plán domu Ivanky Trumpovej na Floride. Na sociálnej sieti X navyše zverejnil mapu oblasti, kde s manželom Jaredom Kushnerom vlastnia luxusnú nehnuteľnosť.

Spolu s obrázkom sa objavila aj hrozba v arabčine: „Američanom odkazujem, aby sa pozreli na tento obrázok a pochopili, že vás neochránia ani vaše paláce, ani tajná služba. Momentálne sme vo fáze sledovania a analýzy. Pomsta je len otázkou času.“

Trump opäť prepálil. Tvrdí, že liek pomohol človeku vrátiť sa z mŕtvych, realita vyzerá úplne inak

Zadržanie a ďalšie obvinenia

Muža zadržali 15. mája v Turecku a následne ho vydali do Spojených štátov. Americké ministerstvo spravodlivosti tvrdí, že je spojený s viacerými útokmi alebo pokusmi o útoky v Európe a USA.

Vyšetrovatelia ho spájajú aj s militantnou organizáciou Hizballáh. Momentálne sa nachádza vo väzenskom zariadení v Brooklyne pod prísnym dohľadom.

Žijú totiž už len sami pre seba, takmer v úplnej izolácii od spoločnosti. Na legislatívnu bariéru by tvrdo narazili napríklad pri pokuse otvoriť si bankový účet. A platiť dnes v Japonsku hotovými peniazmi, to už sa veľmi nenosí. Bez možnosti vykonávať elektronické transakcie sú v podstate postavení mimo bežného života.

Čech sa stal starostom Chicaga. Antonín Čermák bojoval proti Al Caponemu, zomrel pri pokuse o atentát na prezidenta

Svet sa im otočil chrbtom

Namiesto luxusných kancelárií dnes sídlia v opravených skladiskách, zabývaných vŕzgajúcim nábytkom z výpredajov. A aj tu už len nervózne čakajú, kým im vyprší nájomná zmluva. Nikto im ju totiž najskôr neobnoví.

Požičovne vozidiel ich automaticky odmietajú, na nové autá už dávno nemajú. Preto už po svojom rajóne chodia len pešo. Chôdza ich už celkom zmáha, roky sú na nich poznať. Navyše sú len neradi konfrontovaní s realitou. S tým, že ľudia teraz pred nimi neprechádzajú na druhý chodník zo strachu, tak ako to bolo predtým.

Vyhýbajú sa im skôr z akéhosi podivného súcitu, ktorý svojim zjavným úpadkom vzbudzujú. Kvôli svojej niekdajšej reputácii sa však pomoci od nikoho nedočkajú. Sú skrátka poslednými reliktmi minulosti, na ktorú všetci chcú zabudnúť. Odchádzajú zo scény. A spolu s nimi sa jakuza v Japonsku stáva históriou.

Na ceste do záhuby

Poslední aktívni členovia japonského organizovaného podsvetia dožívajú. Pritom ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa za príslušníkov alebo ku všetkému ochotných spolupracovníkov tejto organizácie hrdo považovali dve desatiny percenta japonskej populácie, nejakých 184-tisíc ľudí.

Členstvo bolo na výsosť prestížnou záležitosťou a z húfov uchádzačov si mohli jednotlivé syndikáty vyberať tých najlepších. Respektíve najodhodlanejších, ktorí neváhali splniť akýkoľvek príkaz nadriadených. Aj tí potom čakali dlhé roky na to, kým sa špinavou prácou zavďačia bossom a dočkajú sa skutočného zaradenia do „rodiny“.

Jeden muž dostal na kolená mafiu v New Yorku. Príbeh tajného agenta s krycím menom Donnie Brasco

Lenže časy sa menia. Ku koncu minulého roka sa počet aktívnych „plných“ členov jakuzy v Japonsku znížil na jedenásť tisíc. A prepad v počtoch čakateľov je ešte výraznejší.

Názorným príkladom môže byť syndikát Anegasaki-kai, ktorého vznik sa datuje do roku 1915 a ktorý patril k tým, ktoré sa najlepšie adaptovali na novú dobu. Z krádeží na tokijských trhoviskách - a vyberaní výpalného za ochranu pred krádežami - sa vyprofiloval na spolok, ktorý prakticky kontroloval kultúru v metropole.

Pod palcom mali všetko

Pokiaľ ste chceli usporiadať hudobný festival, mal syndikát pod palcom kompletný servis. Od dotácií cez predaje vstupeniek, prenájom ozvučenia, zaistenie ochranky až po stánky s občerstvením. Z každej takej akcie v meste mu plynuli milióny jenov.

Takto vyzeraj život Jakuzy

Profimedia/

Ešte v osemdesiatych rokoch sa počet členov syndikátu blížil piatim tisíckam. V roku 2003 ich už bolo sedemsto, v roku 2020 už len osemdesiatpäť. Vlani potom vo zverejnenom tlačovom vyhlásení uviedol, že už jednoducho končí, zrieka sa svojich operácií, aktivít, teritórií, pretože sa pre neho situácia stala neudržateľnou.

Nie je to ojedinelý prípad. Existenciu už ukončilo množstvo menších rodín a syndikátov, a ďalšie to zvažujú. Kedysi toľko obávaný syndikát Jamaguči-gumi, stále ten najsilnejší z jakuzy, mal na vrchole svojej slávy vyše štyridsaťtisíc členov. Dnes ich má desaťkrát menej a zaniká.

Vôdzka a náhubok

Presné čísla o počtoch členov môžu byť prekvapivé, sú však dôsledkom toho, že ona obávaná jakuza nie je z princípu tajnou organizáciou. Nie je to sicílska mafia alebo mexický kartel. Jednotlivé syndikáty a „rodiny“ majú legálne zastúpenie, pevne definovanú štruktúru, vlastné firemné pobočky, ktoré si môžete vyhľadať v telefónnom zozname. Ako je to možné?

Narkobaróni otvorene o svojom biznise. Na predaji kontajnera kokaínu zarobil toľko peňazí, že trvalo mesiac, kým ich spočítali

Formálne je totiž jakuza spoločenským združením. Povojnové Japonsko sa svojou legislatívou zaradilo medzi liberálne krajiny, takže slobodu združovania chápe ako jeden zo základných prvkov právneho štátu. Žiadne vládne rozhodnutie, ktoré by nebolo protiústavné, jakuzu nemôže zakázať.

Japonská vláda sa však o nič také ani neusiluje, pretože jakuza ako združenie, ktoré musí záväzne plniť nariadenia a pravidlá, sa lepšie kontroluje. S istým zveličením si môžeme jakuzu predstaviť napríklad ako kynologický spolok. Nemôžeš brániť tomu, aby sa psíčkari slobodne združovali, ale zákonom sa môžeš vymedziť proti ich akciám.

Môžeš im nariadiť, aby psy mali povinne na vôdzke, hrali sa len za ohradami cvičákov, aby zverejnili zoznam členov a organizačnú štruktúru, aby neznečisťovali verejné priestranstvá, nevstupovali do budov úradov alebo nebehali v parku. Presne na tomto princípe potom bola zákonmi spútaná a opatrená náhubkom aj kedysi toľko obávaná jakuza.

Takto vyzeraj život Jakuzy

Profimedia/

Japonská vláda sa nevymedzila proti organizácii, ale voči jej aktivitám. Jej verejne známi členovia tak zo zákona nemajú od roku 2012 nárok na to, aby im finančné inštitúcie poskytli bankový účet. Telefónni operátori s nimi nepodpíšu zmluvu. Nemajú zdravotné ani rizikové poistenie, nikto ich legálne nezamestná.

A ak niekto z členov syndikátu spácha trestný čin, môže za neho byť trestne zodpovedný vedúci organizácie. Z niekdajšieho privilegovaného členstva sa stala stigma.

Bez perspektívy a penzie

Prispelo k nemu aj výrazné sprísnenie legislatívy, výška trestov, ktoré dnes môžu na súde dostať „členovia zločineckých spolkov“. To sú všetky tie syndikáty jakuzy, ktoré by snáď nechceli hrať podľa pravidiel.

Mafián ako pizzér či odhalenie cez Google Maps. Bizarné odhalenia najhľadanejších zločincov, po ktorých polícia roky pátrala

Predtým by napríklad dvadsaťročný uchádzač o členstvo po tom, čo by na prianie šéfa rodiny spáchal úkladnú vraždu, mohol vyfasovať dvadsať rokov za mrežami. Na slobodu by sa vrátil ako štyridsiatnik, ktorý by bol oficiálne prijatý do „rodiny“ – a tým by sa mu otvoril svet všetkých tých niekdajších výhod.

Lenže dnes? Päťdesiatročné tresty ani doživotie nie sú výnimkou. Mladí adepti tak vidia, že za prípadným trestom už nenasleduje prepustenie. Že zmizla perspektíva nadobudnutia lákavej pozície. Všetky výhody sa medzitým rozplynuli, zostala len úplná izolácia od spoločnosti.

Tradičné členstvo v jakuze, spolku plnom vnútorných obmedzujúcich pravidiel, vonkajších postihov a nulových benefitov, prestalo byť pre mladých atraktívne. Kedysi naplno rozbehnutý vlak sa tým zastavil.

Takto vyzeraj život Jakuzy

Profimedia/

Väzenie ako jediná istota

Priemerný vek všetkých členov japonskej mafie vlani predstavoval 54,2 roka. Hneď tridsaťjeden percent všetkých členov má na krku päťdesiatku, 12,5 percenta sú šesťdesiatnici a 11,6 percenta potom tvoria sedemdesiatnici a starší. Dvadsaťroční členovia, ktorí predtým tvorili ten najvýraznejší a najambicióznejší základ organizácie, sú len dvadsatinou súčasných počtov. A zarábať na dôchodok starým už veľmi nechcú.

Dôchodky sú momentálne jednou z najpálčivejších tém vo vnútri jakuzy. Členovia totiž nemajú – nemôžu mať – zriadené dôchodkové poistenie, takže po živote bez poctivej práce ich nečaká žiadna penzia. A tak títo kedysi toľko obávaní muži žijú sami v obave, z čoho budú raz splácať bežné výdavky. Jakuza má len minimum legálnych príjmov, a z tých existenciu starnúcich členov nepokryje.

Ronnie a Reggie Krayovci: Príbeh dvojičiek, ktoré sa z chudoby krvavou cestou dostali na vrchol londýnskeho podsvetia

Riešenie? Starnúci členovia sa hocikedy nechajú ochotne dopadnúť pri nejakom banálnom trestnom čine. Len preto, že vo väzení ich čakajú tri jedlá denne, posteľ na spanie, strecha nad hlavou a v prípade potreby aj lekárska starostlivosť zadarmo. Kriminál, ktorému sa celý život snažili vyhnúť, je totiž ich posledná a jediná istota vo svete, ktorý už na nich chce zabudnúť.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Zmeny sa dejú v každom kúte sveta, čo môže vo výsledku znamenať, že naše deti budú poznať úplne inú mapu sveta, než z akej sme sa učili my. Pozreli sme sa preto na zoznam krajín, ktoré by v budúcnosti mohli prestať existovať. Len dodáme, že ich koniec nie je na stole v najbližších rokoch - len rozoberáme základné body, ktoré by k tomu mohli viesť.

VIDEO Zábery, ktoré si chcel vždy vidieť. Takto vyzerá cesta tvojej batožiny v útrobách letiska po odbavení

Maldivy

Dôvod konca Maldivskej republiky je vskutku smutný. Jednoducho totiž zmizne. Je vysoko pravdepodobné, že malý národ v Indickom oceáne sa stane prvou obeťou klimatických zmien. Stúpajúca hladina morí a neočakávané následky počasia (cunami v roku 2004 vymazalo 20 koralových ostrovov z povrchu) nie sú pre krajinu dobrou správou.

V roku 2012 maldivská vláda dokonca oznámila, že chce kúpiť ostrovy z Austrálie, Srí Lanky alebo Indie, aby premiestnila svojich obyvateľov, keď ich vlastná krajina zmizne. Minulý rok Maledivy spustili svoj boj proti stúpajúcim hladinám morí budovaním pevnostných ostrovov, ktoré by ich mali ochrániť. 

Maldivy

Unsplash/Ishan @seefromthesky

Spojené kráľovstvo

Spojené kráľovstvo je úniou Anglicka, Škótska, Walesu a Severného Írska. No nie každý túži byť súčasťou koruny. V roku 2014 sa v Škótsku konalo referendum o tom, či by mala krajina vôbec zostať súčasťou Spojeného kráľovstva. Hlasovanie pritom skončilo poriadne tesné - 55 percent ľudí ale hlasovalo proti nezávislosti.

Odvtedy sa však mnohé zmenilo (na čele s brexitom) a ľudia opäť volajú po možnosti vyjadriť svoj názor. Aj keď Anglicko a Wales brexit podporovalo, Škótsko a Severné Írsko bolo proti. Spojené kráľovstvo tak zrejme bude v budúcnosti čeliť pred zásadnou zmenou, ktorá ovplyvní milióny ľudí.

Veľká Británia

Unsplash/Luke Stackpoole

Belgicko

Malá, no významná európska krajina existuje v súčasnej podobe už takmer 200 rokov, no nie vždy to bolo ružové. Krajina je totiž hlboko rozdelená na sever (Flámsko) a juh (Valónsko). A zatiaľ čo Flámi majú svoj jazyk, vo Valónsku dominuje francúzština. 

V minulosti sa vyskytli pokusy udržať krajinu zjednotenú a inkluzívnejšiu, no niektorí odborníci sa obávajú, že už je príliš neskoro. Či však bude existovať dostatočne veľká hybná sila, aby sa krajina rozdelila na dva štáty, to je nateraz vo hviezdach.

Belgicko

Unsplash/Olga Subach

Španielsko

Posledné roky ukázali, že táto krajina nie je ani zďaleka taká jednotná, ako by sa mohlo zdať. Môžu za to najmä dva regióny, ktoré túžia po nezávislosti. A zatiaľ čo Baskicko na severe bolo v minulosti známe teroristickou skupinou ETA, ktorá volala po slobode od Madridu, Katalánsko má pokojnejšie hnutie za nezávislosť už asi 100 rokov.

Oba regióny sú však pre Španielsko kľúčové. A Katalánsko zrejme viac - jeho centrom je totiž Barcelona, jedno z najnavštevovanejších miest sveta. Volania po nezávislosti tak nateraz zostávajú nevypočuté.

Barcelona

Unsplash/Logan Armstrong

Kiribati

Je možné, že mnohí z vás o tejto krajine ani nepočuli. Ide o malý ostrovný národ v Tichomorí, pričom počet obyvateľov len tesne prevyšuje číslo 100-tisíc. O to smutnejšie je, že v nasledujúcich desaťročiach sa môže stať minulosťou. A môže za to rovnaký problém, ako v prípade Maldív. 

Na rozdiel od nich je však Kiribati extrémne chudobná krajina a väčšina jej financií smeruje do boja proti chudobe. Ako obrana pred stúpajúcim prílivom tak slúžia len vrecia s pieskom.

Kiribati

Unsplash/Sangga Rima Roman Selia

Operácia dostala názov Cat Drop a skutočne zahŕňala zhadzovanie živých mačiek zo Singapuru pomocou padákov do oblastí s premnoženými potkanmi. Misia, ktorú vykonalo kráľovské letectvo Spojeného kráľovstva, bola považovaná za úspešnú a pritiahla pozornosť pre svoj jedinečný prístup k riešeniu potkanieho problému.

Úrady varujú pred mačkou, ktorá sa namočila v toxickej chemikálii. Ide o karcinogénnu látku, spôsobuje vyrážky a zápaly

Začalo to komármi

Celý problém však začal o niečo skôr. V 50. rokoch sa na Borneu rozšírila malária. Keďže všetci mali záujem zachrániť čo najviac ľudí, bol nasadený neslávne známy insekticíd dichlórdifenyltrichlóretán (DDT).

Jeho rozprašovanie nad ostrovom by sa dalo označiť za úspešné - populácia komárov a prípady malárie rapídne poklesli. Tu však príbeh ani zďaleka nekončí. Zatiaľ čo totiž DDT účinne zahubil komáre, neúmyselne zabil aj iný hmyz.

Išlo napríklad o osy, ktoré sa starali o to, aby sa nepremnožili húsenice. A keďže ekosystém bol narušený a ôs málo, húsenice sa premnožili tak, že spôsobovali obrovské škody na strechách miestnych domov.

Väčší problém

A zatiaľ čo ľudia ratovali svoje domy, len málokto si všimol ešte zlovestnejší účinok insekticídu. DDT bol vystavený nielen hmyz, ale nakoniec aj jašterice, ktoré ho konzumovali. A jašterice boli zase potravou pre mačky. Takto aj tieto štvornohé zvieratá skončili vystavené toxickému insekticídu a zomreli.

Rovnakým tempom, akým ubúdali mačky, zase pribúdali potkany. Ich následné premnoženie predstavovalo hrozbu pre plodiny a vyvolávalo obavy z rozšírenia týfusu a moru. Tu sa dostávame do situácie, ktorá vyústila operáciou Cat Drop.

Správy z tej doby naznačujú, že Kráľovské letectvo spolu s WHO použilo mačky v počte od 20 do 14-tisíc kusov, ktoré boli následne vzduchom zhodené do Sarawaku. Spolu s nimi bolo do regiónu zosadených viac ako 3-tisíc kíl vybavenia a zásob.

Mačka, psy, šimpanzy či vodné medvede. Pozri sa, akých štvornohých chlpáčov už ľudstvo poslalo do vesmíru

Kaskádový vplyv na celý ekosystém

Operácia zahŕňala starostlivé plánovanie a niekoľko testovacích jázd, aby všetky mačky bezpečne dosadli na zem z výšky 120 metrov. Okrem toho však zdôraznila zložitosť ekologických systémov a vlnové účinky, ktoré môžu nastať v dôsledku ľudskej činnosti.

Portál Your Story pripomína, že použitie DDT malo kaskádový vplyv na potravinový reťazec, pričom ovplyvnilo nielen hmyz, na ktorý sa mal zamerať, ale aj jašterice, mačky a v konečnom dôsledku aj populáciu potkanov.

„Operácia Cat Drop“ sa často označuje ako prípadová štúdia komplexných a niekedy nepredvídaných výsledkov ľudského zásahu do prírody. Slúži ako pripomienka krehkej rovnováhy v rámci ekosystémov a toho, ako môže zmena jednej zložky spustiť sériu neočakávaných a ďalekosiahlych dôsledkov.

Pri odchode z krajiny však iracké sily v konečnom pomstychtivom čine úmyselne podpálili viac ako 700 ropných vrtov. O vyše 30 rokov neskôr, napriek prísľubu za prísľubom, je Kuvajt stále zjazvený katastrofálnymi škodami spôsobenými tým, čo niektorí považujú za jednu z najhorších svetových environmentálnych katastrof.

Do Perzského zálivu sa vylialo 11 miliónov ropy

Ropné vrty nekontrolovateľne horeli. Dymová stopa nad nimi bola spočiatku dlhá takmer 1300 kilometrov. Ohromujúcich 11 miliónov barelov ropy sa vylialo do Perzského zálivu a vytvorilo takmer 15 kilometrov dlhú vraždiacu škvrnu. Na povrchu púšte sa vytvorilo takmer 300 ropných jazier, ktoré nenávratne znečistili pôdu. „Zvuk vyvierajúceho oleja a burácajúcich ohňov mám stále v pamäti,“ spomína Dr Samira Omar Asem, hlavná vedecká pracovníčka z Kuvajtského inštitútu pre vedecký výskum (KISR).

Medzinárodná koalícia hasičov bojovala s požiarmi desať mesiacov, až kým 6. novembra 1991 nebol definitívne uzavretý posledný vrt.

Twitter/ Itsalwaysrains/

Medzinárodná koalícia hasičov bojovala s požiarmi desať mesiacov, až kým 6. novembra 1991 nebol definitívne uzavretý posledný vrt. Dodnes však ostávajú niektoré oblasti kontaminované a neprístupné, aj kvôli obavám vyplývajúcim z výbušnín, ktoré za sebou zanechali iracké jednotky počas ich ústupu.

Ničivá štvormetrová vlna sirupu zdemolovala celú štvrť. Melasová potopa zabila 21 ľudí a ďalších 150 zranila

Fotografie z terénneho výskumu uskutočneného v rokoch 2012 až 2019 ukazujú, že znečistenie má najrôznejšie formy. Kontaminácia v niektorých ústiach vrtov je v súčasnosti hlboká až štyri metre. Väčšina škôd bola spôsobená v ropných poliach Burgan v južných púšťach Kuvajtu, vo vyprahnutej krajine s rozlohou 500 kilometrov štvorcových, kde sa nachádza viac ako 100 kontaminovaných ropných jazier.

Stvrdnutý ropný kal

Inde, v severných ropných poliach Raudhatain a Umm al-Aish, ktoré sú zdrojom iba dvoch sladkovodných zdrojov v Kuvajte, dnes pokrývajú znečistenú pôdu viditeľné kôry suchých ropných jazier. S rastúcimi teplotami a zvetrávaním pôdy totiž kal stvrdol a stal sa nepreniknuteľným. „Keby sa Kuvajt rozhodol liečiť túto kontamináciu v roku 1993 alebo 1994, bolo by to oveľa jednoduchšie. Ale po 30 rokoch sa už nezaoberáte ropou, ktorá v tom čase existovala,“ povedal Meshari Almutairi, environmentálny konzultant z Kuwait Oil Company. „Je to veľmi veľká výzva,“ dodal.

Podľa KISR bolo v procese známom ako sanácia k júnu 2021 úspešne odstránených len 2,3 milióna kubických metrov znečisteného piesku, necelých desať percent.

Wikipedia/

Podľa KISR bolo v procese známom ako sanácia k júnu 2021 úspešne odstránených len 2,3 milióna kubických metrov znečisteného piesku, necelých desať percent. Odhaduje sa, že je potrebné vyčistiť ďalších 19 miliónov metrov kubických.

Zničený ekosystém a kontaminovaná spodná voda

Najväčšie obavy spôsobuje vystavenie ropným uhľovodíkom, zmesi chemikálií nachádzajúcich sa v surovej rope. Akýkoľvek kontakt týchto chemikálii s prostredím okamžite vedie k zníženiu funkčnosti ekosystému. V okolí ropných jazier zmenili vlastnosti pôdy a spôsobujú rozsiahlu úmrtnosť rastlín a zvierat. V severnom Kuvajte sa dostali dokonca aj do sladkých podzemných vôd.

Rastlinný život sa v okolí kontaminovaných lokalít ešte musí zotaviť, hovorí Mohammed Mahmoud, riaditeľ klimatického a vodného programu a vedúci pracovník Inštitútu pre Blízky východ. Ich vystavenie ropným uhľovodíkom poškodilo rast rastlín a klíčenie semien. „Ľudia sa o tom nebavili, kým nezačali na vlastné oči vidieť, ako je ovplyvnený život rastlín a na vlastnej koži nepocítili rozklad prírodnej krajiny,“ povedal.

Akýkoľvek kontakt týchto chemikálii s prostredím okamžite vedie k zníženiu funkčnosti ekosystému.

Wikipedia/

Krajina už nikdy nebude ako predtým 

Hoci sa ekosystém nakoniec zotaví, hovorí Sara Akbar, chemická ropná inžinierka a spoluzakladateľka Kuwait Energy, mnohé druhy a oblasti stále bojujú o svoje zdravie aj po viac ako 30. rokoch.

Výročie rumunského Černobyľu: Kontaminovaná voda zo zlatej bane zasiahla aj Slovensko

V roku 2005 kompenzačná komisia OSN udelila Kuvajtu približne 3 miliardy dolárov na riešenie škôd na životnom prostredí. Najväčšia časť finančných prostriedkov vo výške viac ako 2 miliardy dolárov išla na sanáciu 114 km štvorcových poškodených miest a nao obnovu vegetácie. „Kuvajt tvrdo pracuje na odstránení škôd. Nikdy sa však nevráti do pôvodného štádia,“ povedala na záver Asem, hlavná vedecká pracovníčka (KISR).

Vznik zákonu

Zákon o spravodlivých pracovných normách vznikol v roku 1938. Bol to najrozsiahlejší federálny zákon o zamestnávaní detí. 

V marci bol v Snemovni reprezentantov a Senáte USA opätovne predložený návrh zákona, ktorý by umožňoval 16 až 17-ročným pracovať v drevárskom priemysle pod dohľadom rodičov, a tak sa zúčastňovať aj na určitých mechanizovaných prácach. Táto správa vyvolala viacero reakcií, niektorí sa vracajú do minulosti, kedy bola detská práca povolená a zdieľajú sa fotografie detí, ktoré zobrazujú túto prácu. 

Používaš bronzer či trblietavý očný tieň? Pravdepodobne v ňom je sľuda. Jej ťažba zabila niekoľko detí

Fotograf Lewis Hane zachytil snímok, na ktorej sú zachytené tri dievčatá, ako sú pokryté špinou pri práci v konzervárenskej spoločnosti Maggioni. Na fotografii je 6-ročná Josie, Bertha a 10-ročná Sophie. Všetky pracovali v spoločnosti v Port Royal v Južnej Karolíne. Lewis dievčatá zvečnil na fotografii počas práce investigatívneho fotografa pre Národný výbor pre detskú prácu. 

Podmienky práce detí

Fotografie zachytávajú pracovné podmienky detí v rokoch 1908 až 1924. Hine podľa Kongresovej knižnice fotografoval v utajení a predstieral, že je „predavačom Biblií, pohľadníc a priemyselným fotografom, ktorý zaznamenáva továrenské stroje“, aby sa dostal bližšie k scénam odohrávajúcim sa v podnikoch. Ak sa stal prípad, že sa dnu nedostal, počkal jednoducho vonku, kým deťom neskončila pracovná doba. 

Vládne archívy USA hovoria, že spoločnosti radi zamestnávali deti, pretože im mohli dať nižšie mzdy a okrem toho ich malé ruky umožňovali ľahšiu manipuláciu s malými súčiastkami a nástrojmi. Aj napriek tomu práca pre deti nebola bezpečná. Ohrozovala zdravie detí, ako je spomalenie rastu či rôzne ochorenia, ako sú napríklad tuberkulóza a bronchitída (zápal priedušiek, pozn. red.) Ochorenia ohrozovali najmä deti, ktoré pracovali v uhoľných baniach či bavlnárskych závodoch. 

Takisto tam bola problémom aj dlhá pracovná doba a ťažká práca, ktorá mala na svedomí fyzickú a duševnú únavu, ale taktiež tam bolo riziko viacerých úrazov. „Je práca, ktorá prináša zisk deťom a je práca, ktorá prináša zisk len zamestnávateľom. Cieľom zamestnávania detí nie je ich vzdelávanie, ale získanie vysokého zisku z ich práce,“ povedal Lewis Hine v roku 1908. 

Fotografie získali pozornosť

Po tom, ako sa Hineove fotografie dostali na verejnosť, získali si pozornosť celej krajiny a pomohli tak k prijatiu zákonov o detskej práci. Národný výbor pre detskú prácu fotografie šíril prostredníctvom svojich propagačných a vzdelávacích aktivít a do roku 1920 sa počet detských robotníkov znížil takmer na polovicu. 

Zákon o spravodlivých pracovných normách z roku 1938 vymedzuje pracovný čas detí mladších ako 16 rokov a takisto je uvedený aj zoznam nebezpečných povolaní, ktoré sú pre detských pracovníkov príliš nebezpečné. 

Strela s plochou dráhou letu zrovnala so zemou ich bytový dom. V sobotu priatelia a rodina vzdali 24-ročnej učiteľke angličtiny Homenjukovej poslednú poctu. Dúfali, že aj Orlovovi vzdajú hold, ale jeho telo ešte k pohrebu nebolo pripravené. Dožil sa iba tridsať rokov, píše agentúra AP.

Ukrajinec strávil na Slovensku päť rokov. Taký bordel som nikde nezažil, napísal v úprimnej recenzii

“Bola veľmi láskyplný človek. Je mi to veľmi ľúto, pretože mala toľko snov. Pracovala s deťmi a sama chcela raz mať deti, až nastanú bezpečnejšie časy,” povedala kamarátka Homenjukovej Olesia Juchnovyčová.

Pár sa zoznámil cez zoznamovaciu aplikáciu po tom, ako sa Homenjuková v roku 2023 vrátila na Ukrajinu z Českej republiky, kde študovala vietnamčinu. Priatelia hovoria, že hovorila asi desiatimi jazykmi, okrem iného plynule kórejsky a čínsky.

Mala citlivú dušu, zachraňovala opustené zvieratá, uviedli priatelia. Veľmi rada objavovala svet a šetrila si na dobrodružstvo v nových krajinách. “Toto je mladý človek. Toto je dievča, ktoré malo úplne celú budúcnosť pred sebou,” povedala kamarátka a kolegyňa Anastasija Petrušinová. "Jej budúcnosť však už nebude existovať - naši mladí ju v podstate nemôžu mať. Nikdy neviete, aké problémy vás čakajú," dodala Petrušinová.

ZOZNAM Nejde len o Dubaj. Toto sú všetky miesta sveta, kam naše ministerstvo momentálne neodporúča cestovať

Priatelia hovorili, že sú radi, že Homenjuková stretla Orlova. Napriek svojim odlišnostiam – on miloval šport a ona umenie – bolo zrejmé, že im na sebe veľmi záleží. Homenjuková chodila v nedele na každý jeho zápas, mali takú tradíciu. Naučil ju hrať florbal a ona ho naučila po anglicky.

"Mala som pomáhať s prípravami na svadbu, a nakoniec som pomáhala s prípravami na pohreb," povedala Juchnovyčová. „Je to hrozné.“

Smrť dvojice nasledovala po veľmi ťažkej zime plnej neutíchajúcich ruských útokov na Kyjev. Juchnovyčová uviedla, že často hovorili o tom, že sa chcú presťahovať zo svojej štvrte Darnycja na kyjevskom ľavom brehu, kde býval prúd po výpadkoch obnovovaný neskôr ako v iných častiach mesta, ale nemohli si to dovoliť.

Juchnovyčová povedala, že Homenjukovej po štvrtkovom útoku napísala správu, ale nedostala odpoveď. "Nikdy nepomyslíte na to, že by sa niekomu blízkemu mohlo niečo stať, a jednoducho mu pre istotu napíšete správu," povedala priateľka zosnulej. „Nikdy mi nenapadlo, že toto bude jedna z tých situácií, keď správa zostane neprečítaná.“

“Nemám k tomu ani slov. Zistil som, že na tom našom firemnom účte záchrannej stanice sa objavilo 16 miliónov korún. To je fakt niečo," uviedol Machař.

Zdeněk Machař.

Radim Strachoň, Mafra/

Podľa neho je táto vlna podpory mnohonásobne väčšia, než koľko eviduje v oficiálne vypísanej zbierke. Tam dorazilo niečo vyše dvoch miliónov korún.

Vedia niečo, čo my nie? Mestské vtáky sa viac boja žien než mužov, vedci zatiaľ netušia prečo

Povedal, že peniaze využije na obnovu zničeného územia. Ďalším jeho plánom je vybudovať pracovisko, kde by bolo možné bezpečne vypúšťať uzdravené zvieratá späť do prírody a zároveň im týmto umožniť návrat, pokiaľ by to potrebovali.

Lokalitu má podľa svojich slov niekoľko minút od súčasnej stanice. Uviedol tiež, že má taktiež dotáciu zo siete záchranných staníc, ktorú teraz ale venuje ostatným záchranným staniciam.

Požiar v objekte s rozmermi zhruba desaťkrát desať metrov vypukol v noci na 7. mája. Uhynuli pri ňom tri psy, žiadny človek zranený nebol. Predbežná výška škody je v státisícoch českých korún, príčina požiaru je stále v procese vyšetrovania.

Jeho presný priebeh je doteraz predmetom vyšetrovania, napísala polícia v spolkovej krajine Tirolsko.

Žena zomrela na mieste, zatiaľ čo jej manžela previezol vrtuľník so závažnými poraneniami do nemocnice v Innsbrucku. Na pastvine sa v tom čase nachádzalo niekoľko desiatok kráv.

Vlani v septembri zomrel v rakúskych Alpách po útoku stáda kráv 85-ročný turista z Viedne a jeho 82-ročná manželka bola zranená. V roku 2024 zomrela za podobných okolností turistka s dvoma psami, pričom ďalšie smrteľné útoky sa odohrali aj v rokoch 2017 a 2014.

Po útoku v roku 2014 vydala rakúska vláda odporúčanie, podľa ktorého sa turisti majú držať ďalej od stád na horských pastvinách a vodiť svojich psov na vodítku. V prípade útoku ich ale majú pustiť, pripomenula agentúra AFP.

• WHO označila ebolu v Kongu a Ugande za medzinárodné zdravotné ohrozenie.
• V Kongu hlásia desiatky podozrivých úmrtí, prípady pribúdajú aj v Ugande.
• Proti kmeňu Bundibugyo zatiaľ neexistuje schválená vakcína ani liek.
• WHO varuje, že epidémia môže byť oveľa väčšia, než ukazujú aktuálne dáta.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) označila epidémiu eboly v Kongu a Ugande za ohrozenie verejného zdravia medzinárodného významu. Cieľom je podľa agentúr Reuters a DPA uviesť susedné krajiny do zvýšenej pohotovosti a mobilizovať podporu medzinárodného spoločenstva. Šírenie nákazy spôsobené vírusom Bundibugyo podľa organizácie nespĺňa kritériá na vyhlásenie pandemickej pohotovosti.

Na ekologické peklo zomreli tisíce ľudí. V roku 1952 sa známe mesto na štyri dni ponorilo do smrteľného smogu

Úmrtí pribúda

Zdravotnícka agentúra OSN vo vyhlásení uviedla, že v sobotu evidovala v provincii Ituri na severovýchode Konga 80 podozrivých úmrtí, osem laboratórne potvrdených prípadov a 246 podozrivých prípadov. O prepuknutí epidémie eboly v oblasti informovalo v piatok africké Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC).

V ugandskom hlavnom meste Kampale boli v piatok a sobotu hlásené dva zrejme nesúvisiace laboratórne potvrdené prípady vrátane jedného úmrtia u osôb, ktoré pricestovali z Konga, píše WHO. Laboratórne testy potvrdili tiež jeden prípad v hlavnom meste Konga Kinshase u osoby vracajúcej sa z Ituri.

Epidémia by podľa WHO mohla byť ďaleko väčšia vzhľadom na vysokú mieru pozitívnych nálezov pri prvotných vzorkách a rastúci počet hlásených podozrivých prípadov. Agentúra OSN vyzvala na okamžitú izoláciu potvrdených prípadov a sledovanie osôb, ktoré s nimi prišli do kontaktu. Zároveň vyzvala krajiny, aby zo strachu neuzatvárali svoje hranice ani neobmedzovali cestovanie a obchod, pretože to by podľa nej mohlo viesť k neformálnemu prekračovaniu hraníc.

Epidémia eboly v Kongu

Victoire Mukenge/Reuters

Liek zatiaľ neexistuje

WHO epidémiu označila za mimoriadnu, pretože na rozdiel od najznámejšieho kmeňa vírusu nazvaného Zaire v súčasnosti neexistujú žiadne schválené lieky ani vakcíny špecifické pre kmeň vírusu Bundibugyo. Všetky predchádzajúce epidémie eboly v Kongu boli až na jednu spôsobené kmeňom vírusu Zaire.

Vyhlásenie prípadu ohrozenia verejného zdravia medzinárodného významu je podľa agentúry AFP od roku 2024 druhým najvyšším stupňom pohotovosti WHO hneď za pandemickou pohotovosťou.

Konžská provincia Ituri je odľahlá oblasť so zlou dopravnou infraštruktúrou. Navyše ju sužuje násilie, ktoré pácha rad povstaleckých i provládnych ozbrojených skupín.

Takmer každý druhý človek bude o pár rokov trpieť touto chorobou. V budúcnosti to môže byť ešte horšie

13 rokov po najhoršej epidémii

Vlani v decembri konžské úrady oznámili koniec epidémie eboly v provincii Kasai na juhu krajiny, kde prepukla v septembri. Podľa tamojšieho ministerstva zdravotníctva si vyžiadala 43 obetí.

Ebola sa šíri kontaktom s nakazenou osobou alebo kontaminovaným materiálom. Prejavuje sa krvácaním a k príznakom patrí horúčka, vracanie, hnačka či bolesti svalov.

Vírusové ochorenie spôsobilo v Afrike niekoľko epidémií, úmrtnosť ochorenia dosahuje 25 až 90 percent. Najhoršia epidémia vypukla na začiatku decembra 2013 v západnej Afrike. Ebole vtedy za viac ako dva roky podľahlo vyše 11-tisíc ľudí.

Tentokrát všetko začalo napadnutím Spojených štátov 7. decembra 1941, náletom na základňu Tichomorskej flotily v Pearl Harbore. Vzhľadom na okolnosti považovali Američania útok Japoncov za mimoriadne podlý a väčšina, vrátane bývalých zaprisahaných pacifistov, ich začala nenávidieť, píše Radek Panchartek z portálu iDnes.

Odtiaľ bol len krok k tomu, aby sa snažili podľa svojich možností prispieť k vojnovému úsiliu a prichádzali mnohokrát s nevšednými nápadmi, ako vrátiť úder, prípadne urýchliť víťazstvo.

Najbizarnejší vojenský príbeh. Japonský vojak si do roku 1974 myslel, že bojuje v druhej svetovej vojne

Bombový amatér

Jedným z nich bol Lytle S. Adams, dentálny chirurg a amatérsky vynálezca z Irwinu v Pensylvánii, čo je zapadákov s populáciou okolo troch tisíc obyvateľov. V tridsiatych rokoch navrhol napríklad systém zhadzovania a vyzdvihovania leteckej pošty bez toho, že by lietadlo muselo pristáť. Neúspešne.

Pre náš príbeh je dôležité, že sa poznal s prvou dámou Eleanor Rooseveltovou a že bol na výlete v národnom parku Carlsbad Caverns v Novom Mexiku, kde žijú obrovské kolónie netopierov.

Kŕdle, vydávajúce sa za súmraku na lov, sú turistickou atrakciou, pretože majú stovky tisíc až milióny jedincov a letiace mračno má rozmery stoviek metrov až jednotiek kilometrov. Za noc dokáže zjesť okolo desiatich ton hmyzu.

Netopier

Unsplash/Riizz

Netopiere prespávajú zavesení v jaskyniach so stálou teplotou, ale pokiaľ nie sú k dispozícii, vyhľadávajú tmavé zákutia, typicky v drevených konštrukciách krovov striech. Lietajú v noci a vďaka echolokácii sa úplne bezpečne orientujú aj v zastavanom priestore.

V čase druhej svetovej vojny bola väčšina japonských miest postavená z ľahko horľavých materiálov, dreva, bambusu a papiera. To sa všeobecne vedelo. Adamsova úvaha bola jednoduchá.

Ak by sa v noci vypustilo dostatočné množstvo netopierov v blízkosti nejakého japonského mesta, tak by s úsvitom vyhľadali úkryt niekde v podkroví domov, kde by sa zavesili a čakali na budúcu noc. Keby sa k netopierom pripevnila časovaná zápalná nálož, bola veľká nádej, že celé mestá, alebo aspoň ich časti, zachvátia rozsiahle požiare a ľahnú popolom.

Bitka o Verdun patrí k najkrvavejším v histórii ľudstva. Zomrelo vyše 300-tisíc vojakov, prvýkrát bol použitý plameňomet

Zostávalo vymyslieť spôsob dopravy. Ako najjednoduchšie sa javil nejaký chladený kontajner zhodený v blízkosti japonského mesta v noci z lietadla. Hibernujúce netopiere, uskladnené v kontajneri, by boli vypustené časovacím mechanizmom. Nočný život netopierov bol výhodou, pretože nálet pod rúškom noci bol relatívne bezpečný a pravdepodobnosť, že by v tme niekto kontajner našiel, mizivá.

Posvätenie z Bieleho domu

Adams nič nepodcenil. Začal vyhľadávať všetky dostupné informácie o netopieroch a navštívil množstvo zoológov a ďalších odborníkov. Jeden z nich, Jack Von Bloecher, mu potvrdil, že vzhľadom na všeobecné správanie netopierov dáva jeho nápad zmysel. To ho povzbudilo.

12. januára 1942 zaslal do Bieleho domu list, v ktorom nápad farbisto popisoval. Z niektorých jeho argumentov by sa dnešní ochrancovia zvierat asi poriadne nahnevali, ale bola iná doba: „Netopiere sú najnižšou formou života a dôvod, prečo boli stvorení, zostáva nevysvetlený...“ alebo „...boli stvorení Bohom, aby zohrali svoju úlohu v pláne existencie slobodného ľudstva a zmarili všetky pokusy o znesvätenie nášho spôsobu života.“

Netopierie bomby patria k najbizarnejším nápadom armády

Wikipedia

Prezident Roosevelt vec konzultoval s popredným zoológom Donaldom Griffinom a na jeho radu projekt posvätil v liste plukovníkovi Williamovi J. Donovanovi: „Ten chlap nie je cvok. Znie to ako úplne bláznivý nápad, ale oplatí sa na to pozrieť.“

Tajný projekt s krycím názvom „Adamsov plán“ bol zverený letectvu americkej armády USAAF (US Army Air Force). Adams mohol začať zostavovať „vedecký tím“. Ako prvých pozval svojich konzultantov Jacka Von Bloechera (krycie meno Batman) a jeho asistenta Jacka Couffera (krycie meno Batboy).

Bizarná partia

Ďalej vedca Ozro Wiswella, ktorý sa sám popisoval ako „milovník netopierov“, študenta Dennyho Constantina, ktorému sa kvôli jeho záľube v netopieroch rovesníci posmievali, a ďalších asi päť mužov, z ktorých jeden bol manažér hotela, ďalší bývalý gangster, údajne spolupracujúci s Al Caponom. Všetkých spájala záľuba v netopieroch.

Niektorí sa prilepili k trupu, celá posádka zmizla. Paranormálny experiment je dodnes záhadou

Najprv bolo nutné vybrať vhodný druh netopiera. Po starostlivom štúdiu podkladov bola vybraná tadarida guánová, ktorá Adamsa upútala pri návšteve národného parku Carlsbad Caverns. Kruh sa uzavrel.

Tadarida guánová je drobný netopier, nesmierne hojný na americkom kontinente. Najpočetnejšie kolónie v Mexiku a Texase majú desiatky miliónov kusov. Tieto netopiere sú obratné, bežne lietajú rýchlosťou okolo 75 km/h, ale najvyšší doložený rekord, zmeraný z lietadla, je 162 km/h.

Sú to vytrvalí letci. Jedinci nalietajú za noc okolo päťdesiat kilometrov vo výškach až do troch tisíc metrov, aj keď bežne lovia vo výškach šesť až pätnásť metrov.

Napriek tomu, že sa jedná o drobné stvorenia s dĺžkou tela okolo deviatich centimetrov, rozpätím 28 centimetrov a hmotnosťou 7 až 12 gramov, sú veľmi aktívne, vo vzduchu trávia okolo šesťdesiatich percent života. Tadaridy sú silné, matky bežne nosia za letu dve mláďatá.

Netopierie bomby patria k najbizarnejším nápadom armády

Wikipedia

V zime netopiere hibernujú, zabalení do krídiel, takže veľkosť len o málo presahuje dĺžku tela. V čase hibernácie nevyžadujú kŕmenie ani inú starostlivosť, takže by ich bolo ľahké skladovať a prepravovať.

Ťažké bomby

Po výbere druhu sa overovala možnosť umelej hibernácie. To fungovalo pomerne dobre. Netopiere umiestnené do chladničky sa pomaly zbalili a zaspali. Po opatrnom zahriatí v rúre boli opäť aktívni, začali liezť a lietať. Na prepravu hibernovaných netopierov bol vyrobený špeciálny nákladný automobil s chladiarenskou nadstavbou.

Potom sa testovala nosnosť. Najprv bolo potrebné zistiť, koľko toho netopier unesie. Začínalo sa na dvojnásobku hmotnosti tela a záťaž sa pomaly znižovala. Prví jedinci teda namiesto letu padali na zem ako kamene.

Slovenskú Mata Hari volali Trixi. Najmladšia špiónka Európy bola ledva dospelá, no nacistom zasadila tvrdý úder

Zistilo sa, že tadaridy unesú náklad okolo pätnástich až osemnástich gramov, teda viac, než samy vážia. Ako ideálny spôsob zavesenia „užitočného nákladu“ bolo postupne zvolené prilepenie na brucho netopiera.

Problém bol v tom, že najmenšia zápalná bomba, magnéziová AN-M50, vážila 1,8 kilogramu, teda zhruba stokrát viac, ako tadarida uniesla. Nezostalo nič iné, než požiadať o pomoc ďalších vedcov, konkrétne profesora organickej chémie z Harvardovej univerzity, kandidáta Nobelovej ceny Louisa Fiesera, ktorý sa preslávil výskumom prostriedkov proti zrážaniu krvi, syntézou vitamínu K, lieku proti malárii... a vynálezom napalmu.

(Ne)bezpečný napalm

Napalm je skratka NAphthenic Petrol Acid PALMmitate (benzín zahustený kyselinou palmitovou). Napalm horí pri teplote 800 – 1 200 stupňov Celzia. Na rozdiel od kvapalných látok, gélovitý napalm dobre drží na povrchu zasiahnutého predmetu, nesteká a doba horenia je výrazne dlhšia.

Netopierie bomby patria k najbizarnejším nápadom armády

Wikipedia

Ako náplň novej zápalnej bomby bol ideálny. Proti pôvodne uvažovanému bielemu fosforu bol oveľa stabilnejší a bezpečnejší pri manipulácii.

Zďaleka najväčší problém predstavoval vhodný časový zapaľovač. Nemusel byť príliš presný, hodina alebo dve nehrali pri vypuknutí požiaru žiadnu rolu. Ale musel byť malý, ľahký, spoľahlivý a úplne bezpečný.

Jediné zlyhanie v kontajneri plnom netopierov by znamenalo katastrofu pre nosné lietadlo. Fieser nakoniec vyriešil aj tento problém miniaturizáciou chemického zapaľovača, aký používali agenti SOE (Special Operations Executive) pri špeciálnych operáciách.

Pre zápalnú zmes bolo vyvinuté špeciálne puzdro z celulózy s ceruzkovým oneskorovacím zapaľovačom, označené „H-2 unit“. Po iniciácii horelo H-2 približne osem minút a plameň bol dlhý vyše pol metra, čo na zapálenie drevenej konštrukcie stačilo. Účinnosť celého zariadenia však bola overená skôr a s väčšou ohňovou show, než sa čakalo.

Zachránil miliardy, zabil milióny. Chemik Fritz Haber pomáhal živiť svet aj dusiť vojakov v zákopoch

Ikonická katastrofa

15. mája 1943 bolo na základni Carlsbad Army Airfield naplánované fotografovanie. Reportéri a pozvaní hostia z armády, námorníctva i námornej pechoty boli náramne zvedaví, ako všetko funguje.

V jednej betónovej budove boli postavené cvičné drevené konštrukcie a pripravení hasiči, ktorí mali plamene zlikvidovať. Nakoniec však došlo k tomu, že pri neopatrnej manipulácii sa asi pol tucta „nabitých“ netopierov prebralo z hibernácie a uletelo z budovy. 

Na dennom svetle netopiere vyhľadali najbližší vhodný temný kút na prespanie. Nálože mali pre ukážku „krátke zapaľovače“ nastavené zhruba na dvadsať minút. Všetko fungovalo perfektne. Počas pol hodiny vypuklo šesť požiarov, okrem iného pod nádržou leteckého paliva.

Netopierie bomby patria k najbizarnejším nápadom armády

Wikipedia

Popolom tak namiesto japonského mesta ľahla armádna letecká základňa. Letectvo dalo od projektu ruky preč. Zástupcovia námorníctva naopak považovali požiar základne za perfektný dôkaz funkčnosti a účinnosti zbrane. Bolo potrebné len doladiť niektoré detaily.

Ako horúci zemiak

Námorníctvo celý výskum prevzalo v auguste 1943 a premenovalo ho na Project X-Ray. Po starostlivejšom preskúmaní však predsa len došlo k záveru, že podobná atrakcia by na palubách lietadlových lodí nebola úplne najbezpečnejšia a v decembri vec posunuli námornej pechote.

Námorná pechota presunula testy do skúšobného strediska El Centro v Kalifornii. Po niekoľkých testoch, ktorých cieľom bolo stanoviť optimálnu výšku a rýchlosť bombardéra pri odhode a výšku otvorenia padáku, boli na strelnici Dugway v Utahu postavené dve skupiny skúšobných budov.

Jeden komplex tvorilo šesť makiet nemeckých montovaných radových domov, druhý dvanásť makiet japonských domčekov. Použité drevo zodpovedalo originálnym predlohám.

Miesto, kde nacisti začali s masovým vyvraždovaním Židov. V kyjevskom Babom Jare za noc zabili vyše 33-tisíc ľudí

Na porovnanie účinnosti boli použité zápalné bomby M-69 s termitovou náplňou zhadzovanej z bombardéra B-25 Mitchell, rovnako ako testované netopierie bomby. Výsledky spracovávali školení pozorovatelia a vyhodnocovači Národného výboru pre obranný výskum (National Defense Research Committee, NRDC). Tí boli k celému testu mierne povedané skeptickí.

Prekvapivý úspech, ale neskoro

Výsledky však boli pozitívne. Vychádzali z toho, že pri porovnateľných vonkajších rozmeroch, zodpovedajúcich štandardnej bombe kalibru 250 libier, vážil zväzok zápalných bômb M-69 celkom 192 kilogramov, zatiaľ čo netopieria bomba len 45 kilogramov.

Netopierie bomby nebolo nutné zameriavať, takže mohli byť uskladnené kdekoľvek v trupe bombardéra a zvrhnuté cez pumovnicu. Jeden nálet bombardéra s bombami M-69 dokázal spôsobiť 167–400 ohnísk požiaru, zatiaľ čo s netopierími bombami 3 625–4 748, podľa typu cieľa.

Výhodou netopierov bolo, že väčšina požiarov nevznikala na povrchu objektu, ale na skrytých miestach, takže sa mohli riadne rozhorieť, kým ich hasiči dokázali nájsť a mohli zasiahnuť.

Prototyp bomby, ktorú navrhol Adams, bol vyrobený z lakovaného kartónu, aby bol výrobne čo najlacnejší. Ale valcové puzdro, s dĺžkou jeden a pol metra, po opustení pumovnice nevydržalo nápor vzduchu a rozpadlo sa.

Vnútri kontajnera bolo 26 kruhových kartónových tanierov s priemerom 76 centimetrov s komôrkami pre netopiere. Celková kapacita bomby bola 702 jedincov, ale plánovali sa aj väčšie pre 1 030 zvierat.

Premyslený systém zastavila jadrová bomba

Po zhode z veľkej výšky padala bomba najprv voľným pádom. Vo výške okolo 2 000 až 1 200 metrov, podľa okolitej teploty, otvoril barometrický spínač brzdiaci padák a z vonkajšieho obalu, ktorý sa rozpadol na dve časti, vytiahol taniere naviazané na štyroch lankách. Polovice obalu dopadli voľným pádom na zem.

Autentické výpovede ľudí, ktorí prežili vojnu. Otec zahrabal muníciu do hnoja, Nemcom sa v ňom nechcelo hrabať

Taniere sa na lankách roztiahli, aby medzi nimi vznikli dostatočné medzery a mohli slúžiť ako plošiny na vzlet netopierov. Rozovretím došlo k hromadnému odisteniu zápalných náloží. Netopiere sa na pomaly klesajúcich plošinách prehriali, prebrali k životu a rozleteli do okolia.

Na rok 1944 boli naplánované ďalšie testy. Ale keď sa admirál Enest Joseph King vo februári 1944 dozvedel, že bomba nebude pripravená skôr ako v polovici roku 1945, všetky ďalšie pokusy s okamžitou platnosťou zastavil. V tom čase už sľubne bežal projekt Manhattan, ktorého cieľom bol vývoj jadrových zbraní s neporovnateľne väčším účinkom.

Adams síce argumentoval, že invázia netopierov by spôsobila porovnateľné materiálne škody, ale len minimálne straty na životoch, ale nebolo mu to nič platné. Projekt zhruba za dva milióny dolárov skončil. Asi šesť tisíc tadarid guánových obetovalo svoje životy na oltár vlasti zbytočne.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Ušetril si tým stokilometrovú cestu z Kronbergu, kde mal lekáreň, do sanatória vo Falkensteine, kde mal holubníky. Každé ráno mu lekár telefonicky zadal súpis s receptami, a on ich postupne so svojimi operencami v klietkach v priebehu dňa odbavil.

Jeden holub uniesol zásielku o váhe až sedemdesiatpäť gramov a do svojho cieľa dorazil za hodinu. Nájsť v okolí Frankfurtu šikovného lekárnika nebolo ľahké, takže doručovateľská záľuba Neubronnerovi prechádzala.

Najhlúpejší nápad armády USA. Počas 2. svetovej vojny vytvorili netopierie bomby, namiesto Japoncov podpálili samých seba

Navyše to v drvivej väčšine prípadov fungovalo dobre. Len zriedka sa stalo, že sa pacient sanatória svojich liekov nedočkal, pretože niekde cestou zaúradoval dravec, ktorý holuba ulovil.

Čo vlastne holuby zažívajú?

Onoho scenára sa napokon holubár obával, keď jedného hmlistého dňa nedorazil do cieľa jeden z jeho obľúbených operencov. O to väčším prekvapením bolo, keď sa práve tento stratený holub, dobre živený av  kondícii, po štyroch týždňoch vrátil naspäť do holubníka. Holubár neskrýval radosť, ale ani zvedavosť. Čo asi musel vtáčí cestovateľ zažiť za dobrodružstvo?

Napadlo ho vtedy, že holuby vybaví miniatúrnymi fotoaparátmi, aby si mohol ich cestu prezrieť. Ideu v priebehu nasledujúcich rokov piloval k dokonalosti. Stal sa priekopníkom leteckej fotografie aj vývoja miniatúrnych vtáčích fotoaparátov.

Operení agenti potrápili CIA

Unsplash/Tim Mossholder

Z dosiahnutých úspechov sa však neradoval dlho. V auguste 1914 mu celý jeho výskum, vrátane prototypov fotoaparátov aj holubníkov, zabavila armáda. Na vojnové účely. Z onej akvizície už žiadny ďalší prielom nevzišiel, zákopové boje prispeli nanajvýš k nebývalému rozvoju vojenskej holubej pošty.

O tridsať rokov neskôr, v ďalšej svetovej vojne, s vtáčou fotografiou využívanou na prieskumné misie aspoň krátko experimentovali všetky mocnosti. Zjavne tým nedosiahli očakávané výsledky, takže od vtáčej špionáže upustili. Podivínsky Neubronnerov nápad znova vzkriesila až v šesťdesiatych rokoch americká Ústredná spravodajská služba, CIA.

Pozrime sa na to poriadne

CIA si totiž nezastierala, že pokiaľ ide o územie Sovietskeho zväzu a ním budované vojenské inštalácie, raketové silá, lodenice a vojenské prístavy, kasárne a sklady techniky, je v podstate slepá. Niežeby tieto masívne objekty nedokázala zachytiť s pomocou výškových prieskumných lietadiel U2 a A-12, alebo neskôr s pomocou špionážnych satelitov Corona či Gambit.

Slovenskú Mata Hari volali Trixi. Najmladšia špiónka Európy bola ledva dospelá, no nacistom zasadila tvrdý úder

Záber cieľovej oblasti, zhotovený z extrémnej výšky, bol silne neostrý, bez detailov. Za optimálnych podmienok, ktoré väčšinou neboli k dispozícii, sa dosahovalo štvorpalcové rozlíšenie.

Predstava holubov s kamerami, ktorí sa na rozdiel od lietadla U2 nebudú pohybovať vo výške 20 tisíc metrov, ale budú si poletovať priamo medzi cieľovými objektmi, znela príťažlivo.

Teda, až na druhé počutie. V záznamoch CIA, odtajnených v roku 2019, sa opakovane spomínalo, že celý nápad je krajne nepravdepodobný, exotický, smiešny až kuriózny. Ale že za krátke vyskúšanie stojí. Ono krátke skúšanie napokon trvalo skoro šestnásť rokov.

Operení agenti potrápili CIA

Profimedia

Vypustite holuby

Tajnostkárske oddelenie Výskumu a vývoja v CIA sa pustilo do vývoja fotoaparátov a miniatúrnych kamier, rozbehli sa pohovory s preverenými vojakmi holubármi, začalo predĺžené testovanie najrôznejších variantov „výcviku“ vtáctva. Čisto teoreticky jednotlivé dieliky špionážnej holubej hry fungovali dobre.

Miniatúrny fotoaparát, vážiaci tridsaťpäť gramov a s popruhmi ďalších päť, skutočne umožňoval získať oveľa podrobnejší prehľad o tom, čo sa v danej oblasti okolo vtáka deje. Mohol začať snímať okamžite po vypustení operenca alebo mať prednastavené oneskorenie.

Potom už zhotovoval sériu snímok vo zvolenom intervale, zatiaľ čo malý motorček na batérie posúval film a spúšťal uzávierku. Klady? Bol tu zrejmý potenciál na fungovanie špionážnych misií za rozmanitých klimatických situácií.

Kráľovná krásy, ktorá so samopalom drvila okupantov. Po vražde otca sa z nej stala špiónka a vodkyňa, ktorá zmenila dejiny

Letecké snímkovanie sa dalo realizovať za slabého osvetlenia či nízkeho uhla slnka, teda v podmienkach typických pre sovietske základne lokalizované v severských regiónoch. Holuby dokázali detailne pokryť širokú oblasť, nimi zhotovené snímky sa približovali rozlíšeniu troch štvrtín palca. A prinášali, keď sa pošťastilo, vynikajúcu „interpretovateľnosť“.

Lákavý bol samozrejme aj faktor „prirodzeného maskovania“. Holuba posedávajúceho na streche muničného skladu by určite nikto nepodozrieval z toho, že si fotí prísne stráženú základňu ponorkovej flotily. Navyše sa mohol skryť v kŕdli iných, dočista obyčajných holubov.

Nikto však bohužiaľ nemohol vopred garantovať, čo si vlastne holub zmyslí. Aj preto neboli výsledky „výcviku“ až také sľubné.

Na veľké akcie holuby neboli

Úplne zlyhávali v takzvaných A-B-C misiách. Písmo A značilo miesto ich vypustenia, B polohu cieľa a C miesto, kam sa holuby vracali. Holuby notoricky zotrvávali, vedení svojim vrodeným pudom, len v režime A-C misií. Po vypustení jednoducho leteli rovno domov.

Niektorí experti z CIA tým boli rozladení a navrhovali využitie iných, múdrejších, druhov vtákov. Pokusy so sokolmi, havranmi a papagájmi kakadu však dopadli ešte o niečo horšie.

V záznamoch je pri týchto experimentoch pripísaná poznámka: „Vôbec netušíme, čo tieto potvory dokážu.“ Nakoniec teda bolo pristúpené k tomu, že holuba s fotoaparátom vypustili v bode A, tak aby v priamke cestou do domovského holubníka ideálne preletel nad cieľom. Stávalo sa to približne v 25 percentách prípadov.

Homosexualita nie je ľudský výmysel. Tieto zvieratá dokazujú, že je prirodzenejšia, ako si myslíš

Lietali si ako chceli

Neduhy sa spájali aj s tým, že vtáky sa inštinktívne vyhýbali rušným cestám, hlučným miestam, leteckej premávke. Radi lietali pozdĺž vody a až príliš často sedali na vetvy stromov, z ktorých sa však nič v okolí nedalo nič vidieť.

Celý projekt „Vývoja systému na zabezpečenie snímok s vysokým rozlíšením nad stráženými oblasťami“, s krycím názvom Tacana, sa pokúšal na tieto zistenia reagovať. Boli napríklad rozpracované návrhy špeciálnych vreciek, všitých do kabátov a viest, z ktorých bolo holuby možné nenápadne vypúšťať.

V dielňach CIA bola upravená podlaha vozidla VW Beetle tak, aby mohla niesť boxy pre vtáky, ktoré bolo možné stlačením skrytého pedála vyklopiť na ulici. Skúšalo sa aj vypúšťanie holubov z idúcich vlakov, ukázalo sa, že pri 140 kilometroch za hodinu to už je fatálny počin.

Operení agenti potrápili CIA

Unsplash/Sneha Cecil

Veľký test a veľké sklamanie

Prvú veľkú skúšku si holuby odbili v októbri 1976, kedy boli vypustení nad Andrewsovou leteckou základňou, druhú vo februári 1977 pri objektoch Navy Yard v juhovýchodnej časti Washingtonu.

Až na jedného, ktorý najskôr podľahol zvodom veľkomesta, sa všetky vypustené holuby vrátili s dvoma stovkami fotiek. Asi tretina z nich teoreticky mohla mať spravodajský potenciál. Zdalo sa, že uspeli.

Lenže nadriadení už so svojimi agentmi-holubármi začali strácať trpezlivosť. Netušili, k čomu je ďalšie testovanie, keď už projekt Tacana v domácich podmienkach preukázal svoju užitočnosť. Prečo je potrebné celú vtáčiu letku znovu pripravovať v Sovietskom zväze. Nechápali, že holub sa bude vracať iba na miesto, kde vyrástol.

Niektorí sa prilepili k trupu, celá posádka zmizla. Paranormálny experiment je dodnes záhadou

A keď uvideli predpokladaný rozpočet do ďalších rokov, príprava štvorice holubov na operačné nasadenie by vraj prišla na 20-tisíc dolárov a technické vybavenie na ďalších 30-tisíc, rozhodli sa na sklonku roku 1977 celý projekt Tacana zrušiť.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Alexa Battyho uniesla vlastná mama, keď mal 11 rokov.
• Roky žil bez školy, dokladov a stabilného domova.
• Zo začiatku mu život na úteku pripadal ako film o tajných agentoch.
• Dnes hovorí, že prišiel o detstvo aj normálne vzdelanie.

Keď mal Alex Batty 11 rokov, odišiel s mamou na dovolenku do španielskej Marbelly. Do Británie sa už nevrátil. Nasledujúcich šesť rokov strávil presúvaním medzi izolovanými komunitami vo Francúzsku a Španielsku, ďaleko od školy, kamarátov aj bežného života, píše portál Tyla.

Forenzná psychologička prezrádza, podľa čoho si násilníci vyberajú svoje obete. Na toto si dávaj pozor

Roky mimo systému

Dnes má 20 rokov a v novom dokumente Kidnapped by My Mum od BBC prvýkrát detailne opisuje, čo sa počas tých rokov dialo. Jeho mama Melanie totiž verila konšpiračným teóriám a hnutiu takzvaných sovereign citizens (suverénni občania). Ide o ľudí, ktorí odmietajú autoritu štátu, zákony či oficiálne dokumenty a často veria, že pravidlá pre nich neplatia.

Alex tvrdí, že ho mama prinútila zbaviť sa pasu a celé roky ho držala mimo systému. Nechodil do školy a už od 14 rokov pracoval manuálne, aby prežil. Časť života dokonca strávil v stane počas zimy, zatiaľ čo jeho mama bývala vo vykurovanom karavane.

„Bola zima, pršalo, všetko bolo mokré a stále tam bola strašná zima,“ spomína Alex. Zo začiatku mu to pritom pripadalo dobrodružné. V dokumente priznal, že život na úteku bol najprv „naozaj cool“ a cítil sa „ako James Bond“. Po čase sa však všetko zmenilo. Neustále presuny, chudoba a izolácia sa podľa neho stali vyčerpávajúcimi a monotónnymi.

Hnev neskrýva

Najviac ho dnes hnevá to, o čo prišiel. „Som nahnevaný za to, čo spravila... za skúsenosti, o ktoré som prišiel, aj za to, že som nemal poriadne vzdelanie,“ povedal. Dokument zároveň odhalil, že existovalo viacero momentov, keď ho úrady mohli zachrániť.

Jedna žena vo Francúzsku dokonca kontaktovala sociálne služby po tom, čo videla podmienky, v ktorých žil. „Myslela som si, že je to určitý druh zneužívania. Mala som pocit, že vôbec nie je zodpovedná matka,“ povedala v dokumente. Podľa jej slov však sociálne služby nedokázali zasiahnuť, pretože Alex bol cudzinec a nepoznali jeho skutočnú identitu.

Alex dnes priznáva, že keď sa to dozvedel, bol „strašne nahnevaný, že nikto nič neurobil“. Po šiestich rokoch sa mu nakoniec podarilo utiecť z komunity vo francúzskych Pyrenejach. Stopom sa dostal do Toulouse a následne späť do Británie. Napriek policajnému vyšetrovaniu odmietol prezradiť, kde sa jeho mama nachádza, a nepodporil ani obvinenia voči nej.

VIDEO Vyrastal v pekle kartelu. Syn Pabla Escobara prehovoril o masakroch aj šialenom pláne na únos Michaela Jacksona

Silný odkaz

Prípad preto v januári 2025 uzavreli. Od návratu sa jeho život výrazne zmenil. Dokončil skúšky z angličtiny a matematiky a nedávno sa stal otcom. Nakrúcanie dokumentu ho navyše opäť spojilo s mamou aj starým otcom.

V správe, ktorú jej poslal, napísal: „Viem, ako veľmi ti na mne záleží a že si ma chcela len chrániť. Obidvoch vás ľúbim.“ Dodal však, že na ďalší kontakt potrebuje čas. Ich vzťah chce budovať pomaly a bez toho, aby mu mama „tlačila svoje názory do hlavy tak, ako kedysi“.

• Trump tvrdil, že nový liek pomohol človeku, ktorý bol podľa neho „mŕtvy“.
• V skutočnosti hovoril o zákone Right to Try, ktorý umožňuje ťažko chorým pacientom skúsiť experimentálnu liečbu.
• Americké úrady netvrdia, že ide o lieky schopné kriesiť ľudí.
• Odborníci upozorňujú, že zákon má sporné výsledky a slabšiu ochranu pacientov.

Donald Trump má talent povedať vec tak, že sa z nej okamžite stane virálny klip. Na pondelkovom podujatí v Bielom dome, ktoré sa týkalo zdravotnej starostlivosti o matky, však zašiel ešte ďalej, píše portál Futurism. Pri rozprávaní o liekoch vyhlásil: „Mali sme ľudí, ktorých už považovali za mŕtvych.“

Zdieľal seba ako Ježiša, potom rýchlo cúvol: Trumpov obrázok rozčúlil aj jeho najvernejších

Bizarný príbeh

Potom pridal príbeh o pacientovi, ktorému už podľa neho udelili posledné pomazanie: „Bol preč, deti plakali a nasadili mu tento liek. A tomu človeku sa polepšilo. Funguje to.“ Znie to ako začiatok filmu o nemŕtvych, ale Trump v skutočnosti narážal na zákon Right to Try.

Ten podpísal počas svojho prvého prezidentského obdobia a týka sa pacientov s život ohrozujúcimi chorobami. Ak už vyčerpali schválené možnosti liečby a nemôžu sa dostať do klinickej štúdie, môžu skúsiť niektoré experimentálne lieky, teda lieky, ktoré ešte neprešli celým procesom overovania a nie sú bežne schválené.

Zázrak alebo prehnaná historka?

Dôležité je, že zákon nehovorí o kriesení mŕtvych. Americký Úrad pre kontrolu potravín a liečiv vysvetľuje, že ide o prístup k vybraným skúšaným liekom pre veľmi vážne chorých pacientov. Zároveň dodáva, že farmaceutická firma nie je povinná takýto liek pacientovi poskytnúť.

Trump teda pravdepodobne zobral príbeh o extrémne chorom človeku, ktorého stav sa po liečbe zlepšil, a nafúkol ho do dramatickej verzie, v ktorej už človek prakticky prekročil hranicu života a smrti. V jeho politickom štýle to nie je výnimka - silný obraz často víťazí nad presnosťou.

Američan Beau žije v Košiciach: Hneď som zistil, že z Margecian neodídem bez kapurkovej. Chcem tu zostarnúť

Sporný zákon

Zákon Right to Try má síce chytľavý názov, no jeho výsledky sú sporné. Magazín STAT v roku 2024 upozornil, že podobná možnosť existovala už predtým cez systém rozšíreného prístupu a že nový zákon zároveň oslabil časť dohľadu nad bezpečnosťou pacientov.

Autori tiež písali, že dostupné hlásenia neukazujú „tisíce zachránených životov“, ako Trump opakovane tvrdil. Najväčší problém teda nie je v tom, že by niekto nechcel dať ťažko chorým nádej. Problém je, keď sa nádej predáva ako zázrak. A keď prezident hovorí o liekoch tak, akoby medicína práve objavila tlačidlo restart.

• Poľsko má uznať prvé manželstvo dvoch mužov zapísané v zahraničí.
• Neznamená to legalizáciu sobášov doma.
• Rozhodli o tom súdy, nie politická odvaha.
• Slovensko má podobný problém, len ešte menej chuti ho riešiť.

Varšava má do matriky prvýkrát zapísať manželstvo dvoch mužov, ktorí sa zosobášili v Nemecku. Nejde o legalizáciu sobášov pre páry rovnakého pohlavia v Poľsku, pripomína portál TVP World.

Rusi porušujú zákon, aby mohli pozerať virálny LGBTI+ seriál Heated Rivalry. Hrozia im pokuty v tisíckach eur

Ide o transkripciu, teda úradné prepísanie zahraničného sobášneho listu do domácej evidencie. Papierovačka? Áno. Ale presne ten typ papierovačky, ktorý vie človeku rozhodnúť o daniach, dedičstve, nemocnici či rodičovstve.

Keď súdy predbehnú politikov

Prípad sa ťahal sedem rokov. Dvojica Poliakov žijúcich v Berlíne sa vzala v roku 2018 a doma narazila na múr. Poľské úrady ich manželstvo odmietali zapísať, lebo poľské právo sobáše párov rovnakého pohlavia nepozná.

Lenže Súdny dvor Európskej únie v novembri 2025 rozhodol, že krajiny Únie musia uznávať manželstvá, ktoré boli legálne uzavreté v inom členskom štáte. Nemusia ich doma povoliť, ale nemôžu sa tváriť, že neexistujú.

LGBTI+

Brainee x Canva

Donald Tusk to pomenoval dosť priamo: „Štát v tejto skúške dlhé roky zlyhával.“ Zároveň však okamžite brzdil konzervatívnejších voličov a dodal, že uznanie zahraničných manželstiev „v žiadnom prípade nie je cestou k možnosti adopcie“.

Strašenie deťmi je starý trik

Práve adopcie sa pri podobných debatách vytiahnu takmer vždy. Karolina Gierdal z organizácie Lambda Warszawa na to reagovala slovami: „Je smutné, že komunita queer ľudí je opäť prezentovaná ako hrozba, akoby spoločnosť potrebovala uistenie, že práva na adopciu neprídu.“

Pripomenula, že deti v rodinách párov rovnakého pohlavia už v Poľsku žijú. Problém je, že štát druhého rodiča často právne nevidí. To nie je akademická debata. Ak dieťa skončí v nemocnici, neuznaný rodič môže mať problém rozhodovať o liečbe.

Mnohých Slovákov rozdrapí, no fakty hovoria jasne. Deti v rodinách s dvomi otcami sú lepšie vychované a šťastnejšie

Ak partner zomrie, nastupuje chaos v dedičstve. To isté poznáme aj zo Slovenska - veľké reči o ochrane rodiny, ale keď má reálny pár riešiť život, štát často ponúkne len formulár, ticho a ideologickú hmlu.

Slovensko sa môže prestať tváriť, že sa ho to netýka

U nás manželstvo ostáva právne definované ako zväzok muža a ženy a registrované partnerstvá nemáme. Po ústavných zmenách z roku 2025 Slovensko ešte pritvrdilo v otázkach rodu a adopcií. Takže áno, pri pohľade na Poľsko sa dá povedať, že sme v rovnakom európskom filme, len u nás sa stále hrá scénka, že premietačka nebeží.

Právnik Artur Kula však upozorňuje, že prvý zápis je len začiatok: „Budeme sa učiť a zisťovať rozsah práv, ako budú prípady postupovať.“ A presne v tom je pointa. Nejde o kultúrnu vojnu z televíznej diskusie. Ide o to, či štát dokáže uznať realitu, ktorá už dávno existuje.

Išlo o obdivuhodný stavebný projekt, mimoriadny aj svojou architektúrou. Bol a stále je považovaný za perlu konštruktivizmu. A tiež za ukážku luxusu, ku ktorému sa v niekdajšom hlavnom meste Zväzu sovietskych socialistických republík mohli dopracovať len ľudia s mimoriadnymi politickými konexiami.

Rusom dochádza jedlo, na fronte sa uchyľujú ku kanibalizmu, tvrdia Ukrajinci. Ukázali tieto dôkazy

Presun hlavného mesta

Kde začať? Azda pri dátume 11. marca 1918, keď sa boľševická vláda na čele s Leninom rozhodla presťahovať z Petrohradu do Moskvy. Moskva sa tak stala hlavným mestom Sovietskej republiky a po presune štátnych inštitúcií sa počet úradníkov v meste takmer zdvojnásobil - dosiahol 281-tisíc.

Kde ich ubytovať? Pre Moskvu, ktorá vtedy nebola počtom obyvateľov väčšia než Praha, bolo prvým riešením obsadenie takzvaných Domov sovietov. Bývalých hotelov, napríklad National, Metropol a Petergof. Toto riešenie však mohlo byť len dočasné, kapacita nebola dostatočná.

Jediným riešením teda bola nová výstavba domov určených pre členov vlády, Všeruského ústredného výboru strany, Ústrednej kontrolnej komisie, Rady ľudových komisárov Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky a ďalších vysoko postavených úradníkov.

Dom na nábreží v Moskve

Wikipedia

Roky plánovania a budovania

Komisiu pre výstavbu viedol od roku 1926 Alexej Rykov, ktorý sa rozhodol zveľadiť močaristé oblasti ostrova a nábrežia na pravom brehu rieky Moskvy. Keď po dvoch rokoch získal dosť prostriedkov na zakúpenie zahraničnej stavebnej techniky vrátane žeriavov a pásových dopravníkov piesku, pustil sa do diela.

Stavba Domu na nábreží sa začala na sklonku roku 1928. Návrhom projektu bol poverený Boris Iofan, ktorý nerozpracoval len unikátny obytný dom, ale celý autonómny komplex v štýle neskorého konštruktivizmu, ktorý okrem 505 bytov zahŕňal komplexné zázemie pre obyvateľov.

Dom na nábreží mal v sebe klub, kino, knižnicu, ambulanciu, materskú školu, škôlku, jedáleň, kaderníctvo, obchod s potravinami, obchod s priemyselným tovarom, banku, telocvičňu a práčovňu. Bol to dom, ktorý prakticky nebolo treba opúšťať, pretože v sebe mal všetko možné vybavenie.

Rusko odmieta odovzdať budovu konzulátu v Poľsku. Mesto im preto jednoducho vyplo elektrinu aj kúrenie

Absolútny luxus

Byty v Dome na nábreží boli na svoju dobu nevídane luxusné a moderne vybavené. Do apartmánov aj jednotlivých izieb boli zavedené telefóny, v žiadnej izbe nechýbalo ústredné kúrenie a štandardom podčiarkujúcim mimoriadnosť bývania boli aj vysoké stropy, pripomínajúce paláce.

Priemerná rozloha jedného takého bytu bola 150 metrov štvorcových, zvyčajne rozpočítaných do piatich až siedmich izieb prepojených chodbami. No v Dome na nábreží bolo možné nájsť aj 9 až 11-izbové byty, presahujúce plochu 200 metrov štvorcových.

Len pre predstavu, väčšina bežných bytov v Moskve 30. rokov v lepšom prípade dosahovala 35 metrov štvorcových, respektíve počítala so 4 až 7 metrami štvorcovými na každého dospelého obyvateľa. Tým sa o telefóne, tečúcej teplej vode alebo ústrednom kúrení ani nesnívalo.

Dom na nábreží v Moskve

Wikipedia/Красный

Rovní a rovnejší

Dom na nábreží však nebol určený pre takých. Všetci si síce vtedy boli rovní, ale niektorí si jednoducho boli rovnejší. A tí sa spravidla počítali k obyvateľom, ktorým bolo dopriate z okien svojich apartmánov vyhliadať na protiľahlé nábrežie a siluety neďalekého kremeľského paláca.

Okázalý luxus aj technické vychytávky pochopiteľne stavbu značne predražili. Rozpočet bol oproti pôvodným odhadom prekročený o 130 percent. Objekt mal vtedy stáť 14 miliónov rubľov. Odhad bol však dvakrát navýšený a nakoniec dosiahol 32 miliónov.

Len na porovnanie, dnes by suma vynaložená na dostavanie Domu na nábreží predstavovala približne 310 miliónov dolárov. Skrátka, nešlo len o stavebný počin mimoriadny aplikovanou architektúrou, ale aj o projekt s nesmierne nákladnou realizáciou. Za tie peniaze by sa dalo vybudovať prijateľné, moderné a hygienické bývanie pre všetkých vtedajších obyvateľov celej Moskvy. Namiesto toho vznikal kolosálny Dom na nábreží, v ktorom nakoniec bude bývať len 2 745 ľudí.

Príbeh ropovodu Družba: Ako Sovieti zakopali pod Slovenskom potrubie, na ktorom sme závislí dodnes

K 9. septembru 1930 je prvá etapa dostavby Domu na nábreží hotová. Vládnym úradníkom sa však tempo prác zdá príliš pomalé, a tak privolávajú 850 stavebných robotníkov z iných projektov. Do zimy tak nebudú bývať študenti ani dôchodcovia, projekt ubytovania straníckych špičiek má absolútnu prednosť.

Kľúče od luxusu

V novembri 1932 sa tu už konečne býva. Osadenstvo domu, ktorý dovtedy nemal v Moskve obdobu, vtedy tvorí 838 mužov, 1 311 žien a 596 detí. V prevádzke je pre nich aj kino a obchod s potravinami. Rodiny žili v dobre zariadených bytoch s kuchyňami vybavenými plynovými sporákmi a chladničkami, s celodenným zásobovaním teplou vodou, parketovými podlahami a dubovým obložením niektorých stien.

Stropy vo výške 350 centimetrov boli často opatrené maľbami. Dekoratívne maľby boli navrhnuté a zhotovené umelcami-reštaurátormi z petrohradskej Ermitáže. Nábytok v dome bol štandardizovaný - stoličky, stoly, skrinky mali svoje inventárne čísla.

Dom na nábreží v Moskve

Wikipedia/shakko

Súčasťou domu bola jedáleň s kuchyňou, ktorá však bola z prevádzkového hľadiska non-stop reštauráciou. Obyvatelia domu si mohli objednať jedlo až do bytu a aj skoro nadránom sa dali zohnať aspoň obložené studené misy a kaviár. Ženy v kuchyniach bytov rozhodne variť nemuseli, ak nechceli.

Dom na nábreží, hoci bol v podstate súkromným bytovým domom, v sebe niesol množstvo čŕt hotelového nadštandardu. Upratovanie izieb aj chodieb, opravy na počkanie, čistenie obuvi a práčovňa sa starali obyvateľom o maximálne pohodlie.

Dom sa vo veľkom vyprázdnil v roku 1941, jeho obyvatelia sa hromadne evakuovali. V dome bolo vtedy vypnuté kúrenie, plyn a elektrina a na balkóny v posledných poschodiach boli nainštalované protilietadlové zbrane. Život sa tam vrátil až v roku 1942, keď smrteľné nebezpečenstvo pre Moskvu pominulo.

Kto by nemusel narukovať, ak by vypukla vojna? Tieto profesie by mohli zostať doma aj počas mobilizácie

Stalinove čistky

Prečo sa teda o Dome na nábreží, ktorý oplýval takýmito nadštandardmi a mimoriadnou kvalitou bývania, hovorí ako o Dome, ktorý požieral ľudí? Prispeli k tomu Stalinove čistky. Predovšetkým potom takzvané Moskovské procesy medzi rokmi 1936 a 1938.

Dom na nábreží, ktorý v sebe niesol výkvet socialistických elít, sa totiž stal akousi miniatúrou celého Sovietskeho zväzu. Starí boľševici, prví revolucionári, ktorí to za svoje zásluhy dotiahli v strane najďalej, totiž boli pre Stalina najnebezpečnejší. A tu žili všetci pohromade.

Politická elita a vrchní revolucionári, straníci a vysokí úradníci, jeden za druhým odtiaľto mizli. Jedni boli zatknutí pri vchode, ďalším zaklopali páni v kožených kabátoch na dvere. Alebo neklopali, pretože už mali kľúče.

Dom na nábreží v Moskve

Wikipedia/Ludvig14

Že ste ráno na chodbe stretli suseda? Pokojne ste ho mohli vidieť naposledy. A možno byť ďalší na rade. V Dome na nábreží zavládla paranoja. Tajná polícia hliadkovala na chodbách a schodiskách, pri všetkých východoch. Kontrolovala doklady. Ani z vynášania odpadkov v papučiach a župane ste sa nemuseli vrátiť.

Jeden nájomník striedal druhého

Postupne bolo odhalených toľko nepriateľov ľudu, že sa nájomníci jednotlivých bytov menili s temne absurdnou rýchlosťou. Príklad? V apríli 1938 sa riaditeľ Kuzneckej oceliarne Konstantin Butenko nasťahoval do bytu číslo 141, ktorý sa uvoľnil po zatknutí jeho predchádzajúceho nájomníka, zástupcu ministerstva zdravotníctva.

Butenko obýval svojich 5 izieb 6 týždňov, než bol sám zatknutý a jeho rodina vysťahovaná. Priestor prevzal Matvej Berman, jeden zo zakladateľov gulagu. Berman bol o 6 mesiacov neskôr zatknutý a nasledujúci rok zastrelený.

Tajomstvom zahalený severokórejský hárem Kippumjo. Oddiel žien uspokojuje prominentov režimu

Niektoré exponované byty zmenili v dvojročnom horizonte svojich majiteľov 5 až 6-krát. Dom sa v klebetách na uliciach začal sucho prezývať - Dom predbežného zadržania. Pretože dostať sem umiestenku mohlo znamenať aj to, že tí, čo vás majú zatknúť, si nechcú zachádzať.

Státisíce popravených

Aj samotní Rusi priznávajú, že počas tejto vlny Stalinových čistiek bolo v Sovietskom zväze viac než milión ľudí uväznených a viac než 700-tisíc popravených. A Dom na nábreží z tejto pochmúrnej štatistiky vyčnieval. Stal sa budovou s najvyššou mierou zatýkania a popráv v prepočte na obyvateľa zo všetkých obytných budov v celej Moskve.

Z 2-tisícovky vtedajších obyvateľov sa tu životy 800 z nich skončili zatknutím a popravou. Zoznam nájomníkov, uchovaný dnes v múzeu Domu na nábreží, potom podrobne rozpisuje ich osudy.

Dom na nábreží v Moskve

Wikipedia/salech hcelas

Administratívne vysťahovanie, vyhnanstvo a konfiškácia majetku sa týkali len hŕstky šťastlivcov. Trest smrti popravou zastrelením bol totiž zďaleka najčastejší. Ďalším častým rozuzlením bola fráza zomrel počas vyšetrovania a špecialitou bola samovražda z politických dôvodov. Želáte si čaj alebo okno?

Továreň na siroty

Dom na nábreží tiež nepriamo vyrobil najväčší počet sirôt. Zatýkanie sa rozšírilo z nájomníkov na ich pestúnky, dozorcov, práčky a upratovačky schodísk. Aj správca domu bol zatknutý ako nepriateľ ľudu, rovnako ako vedúci upratovacieho oddelenia a nástenkár tunajšej vetvy komunistickej strany.

Jednou z mála výnimiek bol Boris Iofan, architekt, ktorý dom obýval až do roku 1976. Možno nebol nepriateľom ľudu, robotníctva, Stalina ani strany. A možno sa naňho len zabudlo. Isté je, že z odkazu, aký sa s jeho mimoriadnym domom spájal, práve nadšený nebol.

Užitoční idioti slovenskej politiky. Tieto vyjadrenia mali tesne pred ruskou inváziou Fico, Blaha či Danko

Múzeum, ktoré pripomína nájomníkov Domu na nábreží, uchovávalo vo svojom depozitári množstvo pôvodných predmetov a vybavenia. Od roku 2023 však svoje webové stránky neaktualizuje a nie je jasné, či stále funguje. Ako tip na návštevu by to určite bolo zaujímavé.

Trhová cena prémiového apartmánu v Dome na nábreží sa dnes pohybuje okolo 450 miliónov rubľov. Inými slovami, jeden apartmán je dnes 14-krát drahší, než koľko kedysi stál celý dom s 505 apartmánmi.

Mesačné nájmy tu dosahujú v priemere 490-tisíc rubľov mesačne, teda úplne mimo horizontu bežných obyvateľov Ruskej federácie. No mať svoj byt v Dome na nábreží patrí aj dnes k dobrému menu majiteľa, hoci tu len málo z nich skutočne býva. Stavba až tiesnivo pripomína minulosť predchádzajúcich nájomníkov. 

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Z rovnakého súdka je aj šialený plán z prvej polovice 20. storočia s názvom Atlantropa. Ten zahŕňal čiastočné odvodnenie Stredozemného mora a vytvorenie euroafrického superkontinentu. Nie, že by si v minulosti nikto nemyslel, že je to bizarný nápad, no aj napriek tomu o ňom uvažovali niektoré hlavy štátov a istom momente aj OSN, píše web The Conversation.

Budúcnosť v rukách technológií

„Atlantropa bola duchovným dieťaťom nemeckého architekta Hermana Sörgela, ktorý neúnavne presadzoval svoj projekt od roku 1928 až do svojej smrti v roku 1952,” hovorí Ricarda Vidal, lektorka vizuálnej kultúry a kultúrnych dejín na King‘s College v Londýne.

Mali to byť práve jeho skúsenosti z prvej svetovej vojny, ekonomické a politické otrasy v 20. rokoch a vzostup nacizmu v Nemecku, ktoré Sörgela presvedčili, že novej svetovej vojne by sa dalo predísť iba vtedy, ak by sa našli radikálne riešenia. 

Podľa jeho predstáv by Atlantropa dokázala vyriešiť európske problémy nezamestnanosti, preľudnenia a aj hroziacej energetickej krízy (ropa zo Saudskej Arábie vtedy do Európy ešte netiekla). Keďže teda Sörgel neveril v politiku, rozhodol sa budúcnosť sveta zveriť technológii.

​Prehradenie Stredozemného mora

A ako mal projekt v praxi vyzerať? Vzniknúť mali priehrady cez Gibraltársky prieliv, Dardanely a nakoniec ešte aj medzi Sicíliou a Tuniskom. Každá z nich mala slúžiť aj ako gigantická vodná elektráreň, ktoré by tvorili základ pred nový superkontinent. 

„Vo svojom konečnom stave by sa Stredozemné more premenilo na dve panvy, pričom západná časť by sa znížila o 100 metrov a východná časť o 200 metrov a celkovo by sa z mora získalo 660 200 kilometrov štvorcových novej pôdy,” hovorí Vidal. Pre lepšiu predstavu, ide o 13,5-násobok rozlohy Slovenska.

Neskoršie plány pre Atlantropu dokonca zahŕňali aj dve priehrady cez rieku Kongo a vytvorenie Čadského a Kongského mora, o ktorom Sörgel dúfal, že bude mať zmierňujúci vplyv na africkú klímu, čím sa stane príjemnejším pre európskych osadníkov.

Atlantropa

Wikipedia/Devilm25, Vulcantrekkie45

​Rasistická stopa projektu

Je nutné dodať, že Herman Sörgel nebol len vizionárom, ale aj šialeným rasistom. Na rozdiel od nacistov ale nevidel najväčšieho nepriateľa v Židoch, ale v Aziatoch. Konflikt s Áziou bol podľa neho nevyhnutný a odvrátiť ho chcel práve vznikom superkontinentu.

S Afrikou sa ale tiež nechcel spojiť v pravom slova zmysle. Chcel ju skôr podrobiť a plánoval, že Európania budú striktne segregovaných černochov používať na podradnú prácu. Európa sa mala smerom k Afrike len rozrásť, aby mohla ďalej prosperovať.

Aj keď tento návrh vyznieva minimálne bizarne, svojho času ho architekti, inžinieri, politici a novinári ho vtedy brali vážne. „Rozsiahly archív Atlantropy v Deutsche Museum v Mníchove je plný architektonických nákresov nových miest, priehrad a mostov budúceho kontinentu, ako aj podporných listov a stoviek článkov o projekte, ktoré sa objavili v nemeckej a medzinárodnej populárnej tlači ako ako aj v špecializovaných strojárskych a geografických časopisoch,” pripomína Vidal.

​Projekt tak nákladný, že na vojny by už neboli peniaze

To, čo robilo Atlantropu takou príťažlivou, bola jej vízia svetového mieru dosiahnutého nie politikou a diplomaciou, ale jednoduchým technologickým riešením. Atlantropa by bola držaná pohromade rozsiahlou energetickou sieťou, ktorá by siahala od gigantickej vodnej elektrárne v priehrade Gibraltár a poskytovala by elektrinu celej Európe a Afrike.

„Na elektráreň by dohliadal nezávislý orgán, ktorý by mal právomoc vypnúť dodávky energie do každej jednotlivej krajiny, ktorá by predstavovala hrozbu pre mier. Sörgel navyše vypočítal, že výstavba superkontinentu by vyžadovala, aby každá krajina investovala toľko peňazí a sily ľudí, že žiadna by nemala dostatok zdrojov na financovanie vojny,” dodáva Vidal.

Atlantropa zomrela s jej autorom

Odkedy Sörgel položil základy tohto projektu, celú svoju pozornosť zameral na jeho propagáciu a šírenie prostredníctvom populárnej tlače, rozhlasových programov, filmov, rozhovorov, výstav a dokonca aj poézie a symfónie Atlantropa. Dúfal, že podpora verejnosti mu pomôže získať podporu politikov.

Časopis OSN World v New Yorku v roku 1948 poznamenal: „Využiť Gibraltár pre dobro ľudstva znie ako sen, ale v tomto 20. storočí nie je žiadny sen – dokonca ani sen o spolupráci medzi národmi – celkom nemožný.”

Celá idea realizácie tohto diela, ktorého vznik mal zabrať približne 100 rokov, ale nakoniec zomrela s jeho autorom. 4. decembra 1952 ho zrazil z bicykla neznámy vodič a Herman Sörgel zomrel. Atlantropa Institute, združenie sponzorov a podporovateľov projektu, sa rozpadlo v roku 1960. Atlantropa sa tak stala minulosťou.

• Program je pre mladých od 18 do 30 rokov.
• Cesta, bývanie, strava, poistenie aj vreckové sú hradené.
• Dobrovoľníčiš 30 až 38 hodín týždenne.
• Zapojenie funguje aj zo Slovenska.

V krátkom videorozhovore položí študentka a ambasádorka Anna Costa jednoduchú otázku - ktorá mládežnícka príležitosť od Európskej únie je podľa neho najmenej známa? Glenn Micallef, dnes komisár Európskej komisie pre medzigeneračnú spravodlivosť, mládež, kultúru a šport, odpovie bez veľkej drámy: „Najmenej známou je Európsky zbor solidarity.“

Dokonalý dobrovoľnícky program?

A práve v tom je háčik. Program, ktorý môže mladému človeku zaplatiť cestu, bývanie, jedlo, poistenie aj jazykovú podporu, stále pôsobí ako tajný level Európy, o ktorom sa dozvieš skôr z náhodného videa než zo školy.

Costa ho vo videu vysvetlí priamo: „Je to financovaný dobrovoľnícky program pre každého vo veku od 18 do 30 rokov, ktorý ti umožní ísť do inej európskej krajiny na dva týždne až celý rok a pracovať na konkrétnych miestnych projektoch.“

Dôležité je v tomto prípade slovo dobrovoľnícky. Nejde o brigádu ani platenú stáž. Nedostávaš mzdu, ale program ti pokrýva základné životné náklady, aby si mohol pomáhať bez toho, že si na to musíš najprv našetriť tisíce eur.

Môže Európska únia vylúčiť Slovensko zo zoskupenia? Toto je jediný spôsob, ako by to bolo možné

Na plný úväzok

Európsky zbor solidarity je program Európskej únie pre mladých ľudí, ktorí chcú robiť niečo užitočné mimo svojej bežnej bubliny. Solidarita tu neznamená veľké heslo na plagáte, ale konkrétnu pomoc - práca s deťmi, podpora ľudí s postihnutím, obnova prírody, komunitné centrá, kultúrne projekty, pomoc utečencom alebo aktivity pre seniorov.

Európsky portál pre mládež uvádza, že individuálne dobrovoľníctvo môže trvať od 2 týždňov do 12 mesiacov a tímové dobrovoľníctvo od 2 týždňov do 2 mesiacov. Obe formy sú na plný úväzok, teda 30 až 38 hodín týždenne. 

Jednoduchý postup

Začína sa registráciou na Európskom portáli pre mládež. Po vytvorení profilu môžeš posielať prihlášky, pozerať si projekty, absolvovať všeobecné online školenia a neskôr si ukladať certifikáty.

Európsky zbor solidarity je aj pre dospelých a na rok ti zaplatí cestu, bývanie aj jedlo v zahraničí

Yves Herman/Reuters

Pri individuálnom dobrovoľníctve v zahraničí sú zvyčajne zapojené dve organizácie. Podporná organizácia je tá, ktorá ti pomáha pripraviť sa doma. Hostiteľská organizácia je tá, ktorá ťa prijme v krajine projektu. Znie to úradnícky, ale v praxi ide o ľudí, ktorí ti majú pomôcť, aby si v cudzom meste neskončil sám s kufrom a otázkou, čo teraz.

Čo je zadarmo a na čo treba myslieť?

Program pokrýva poistenie, cestu na projekt a späť, ubytovanie, stravu, jazykovú podporu, školenia a vreckové na osobné výdavky. Vreckové nie je výplata, skôr malá suma na bežné veci mimo základných nákladov. Na oplátku dáš svoj čas, energiu a ochotu robiť aj veci, ktoré nie sú výkladnou skriňou Instagramu.

Možno budeš pripravovať workshop, pomáhať v komunitnom centre, pracovať v eko dedine, tvoriť program pre deti alebo podporovať ľudí, ktorí majú menej možností než ty. Costa vo videu spomína napríklad obnovu prírodných rezervácií v Španielsku alebo komunitné centrá pre utečencov vo Švédsku. Pointa je vždy rovnaká - projekt má mať miestny dopad.

Ak chceš žiť dlhšie, choď voliť. Vedci našli zvláštnu súvislosť medzi hlasovaním a dlhším životom

Aj pre dospelých

Formálne je program pre ľudí vo veku 18 až 30 rokov, ktorí majú bydlisko v niektorej krajine Európskej únie alebo v ďalších zapojených krajinách. Nepotrebuješ konkrétny diplom. Viac než titul rozhoduje motivácia, zodpovednosť a schopnosť fungovať v inom prostredí.

Popri dobrovoľníctve existujú aj solidárne projekty. To je domáca verzia - skupina aspoň piatich mladých ľudí vo veku 18 až 30 rokov si navrhne vlastnú neziskovú aktivitu pre komunitu na 2 až 12 mesiacov. Ak teda nechceš odísť do zahraničia, môžeš riešiť problém doma.

Slovensko v tom nie je bokom

Zo Slovenska sa dá cez Európsky zbor solidarity vycestovať, a Slovensko zároveň aj hostí zahraničných dobrovoľníkov. Oficiálny slovenský portál odporúča po výbere projektu kontaktovať akreditovanú vysielajúcu organizáciu na Slovensku, ktorá pomôže s procesom, pričom celý postup môže trvať aj niekoľko mesiacov.

Dobrovoľníctvo nie je práca zadarmo, ale ochota pomáhať a budovať komunity

Unsplash/austin Kehmeier/

V slovenskom prostredí pôsobia organizácie ako Platforma dobrovoľníckych centier a organizácií alebo INEX Slovakia. INEX uvádza, že dobrovoľník neplatí poplatky a z grantu má zabezpečenú stravu, ubytovanie, poistenie, vreckové, cestovné aj jazykový kurz.

Najlepšie na tom celom je, že Európsky zbor solidarity nepredáva sen o dokonalej kariére. Skôr ponúka rok alebo pár týždňov, počas ktorých zistíš, či vieš fungovať mimo komfortu, mimo rodičovského servisu a mimo svojho algoritmu. A to je možno presne tá skúsenosť, ktorú si z Európy odnesieš najdlhšie.

• Beatriz Flamini strávila 500 dní sama v jaskyni.
• Bola 70 metrov pod zemou a bez kontaktu s ľuďmi.
• Myslela si, že vonku ju čaká sprcha, nie tlačová beseda.
• Po 65 dňoch stratila prehľad o čase.

Niektorí ľudia si vypnú mobil na víkend a hovoria tomu digitálny detox. Španielka Beatriz Flamini to posunula do úplne inej ligy. V novembri 2021 vošla do jaskyne pri Granade a von vyšla až v apríli 2023, čím sa postarala o nový svetový rekord. Medzitým stihla osláviť aj 50. narodeniny, no bez torty, návštev a správ zo sveta, píše portál Unilad.

REPORTÁŽ V tme a tichu som strávil 6 nocí. Ako vyzerali moje halucinácie, čo som jedol a ako som sa sprchoval

Jej podzemný domov bol približne 70 metrov pod zemou. Nebol tam signál, internet ani bežný ľudský kontakt. Beatriz bola súčasťou experimentu, pri ktorom vedci sledovali, čo dlhá izolácia urobí s telom a psychikou. Izolácia v tomto prípade predstavovala úplné odlúčenie od ľudí, bežného režimu a vonkajšieho sveta.

Čakala sprchu, dostala mediálny chaos

Najzvláštnejšie na celom príbehu je, že Beatriz nebola najviac šokovaná samotou. Keď ju prišli po 500 dňoch vyzdvihnúť, myslela si, že sa stalo niečo zlé. „Spala som, alebo som aspoň driemala, keď po mňa prišli dole. Myslela som si, že sa niečo stalo. Povedala som: Už teraz? To nie je možné. Ešte som nedočítala knihu,“ povedala médiám.

Namiesto pokojného návratu ju po krátkej kontrole lekárov a psychológov poslali rovno pred novinárov. Tlačová konferencia trvala takmer hodinu. Pre človeka, ktorý 500 dní nehovoril s davom ľudí, to musel byť poriadny šok. „Čakala som, že vyjdem von a dám si sprchu,“ povedala krátko po návrate z jaskyne. „Nečakala som, že o to bude taký veľký záujem.“

V jaskyni mala knihy, muchy a samu seba

Beatriz si počas pobytu neželala dostávať správy zvonka. Dokonca nechcela vedieť ani o vážnych udalostiach v rodine, ak by sa nejaké stali. Chcela zostať úplne odpojená. Čas si krátila písaním, kreslením, pletením a čítaním. Tvrdila, že prečítala 60 kníh. Po 65 dňoch vraj stratila prehľad o tom, koľko času už uplynulo.

Dom na najosamelejšom ostrove sveta: Nikdy v ňom nikto neostal a skrýva viac, než sa zdá

Nebolo to však úplne romantické ticho v podzemí. Jednou z najotravnejších vecí bola invázia múch. Napriek tomu Beatriz hovorila, že sama so sebou vychádzala výborne. A práve to je na jej príbehu najzaujímavejšie. Nie každý by vydržal ticho. Ešte menej ľudí by v ňom našlo pokoj.

Karas rozhodol, že text predstavuje súdny dokument, na ktorý sa vzťahuje právo verejnosti na prístup, pretože ho právnici predložili v súvislosti s Tartaglionovým trestným konaním. Tartaglione si odpykáva štyri po sebe idúce doživotné tresty za vraždy súvisiace s drogami.

Údajný list na rozlúčku.

/Tasr

Sudca nenašiel žiadny právny dôvod, prečo by mal dokument zostať utajený. Zároveň ale nepotvrdil pravosť poznámky ani neskúmal, ako sa dokument dostal na súd. Tieto otázky podľa neho nemali vplyv na rozhodnutie o zverejnení.

Vyšetrovali ma mesiace, nenašli nič

Tartaglioneho právnici predložili odkaz napísaný do žltého zošita. Tartaglione zdieľal s Epsteinom celu približne dva týždne v júli 2019. "Vyšetrovali ma mesiace - nenašli nič! Takže skončili pri 15 rokov starých obvineniach," stojí v poznámke podľa snímky zverejnenej v súdnom spise. "Je zvláštnou výsadou mať možnosť vybrať si svoj čas na rozlúčku. Čo odo mňa chcete - aby som sa rozplakal!! To nie je zábava, nestojí to za to," uvádza v odkaze. Podľa NYT Tartaglione odovzdal odkaz svojim právnikom pre prípadnú obhajobu, ak by bol obvinený z napadnutia.

„Som Pete, s Jeffreyom Epsteinom nemám nič spoločné!“ Dvojník prehovoril, no ľudia mu aj tak neveria

Epstein sa v roku 2008 na Floride priznal k navádzaniu maloletej osoby k prostitúcii. Tento prípad viedol ku kontroverznej dohode o vine a treste a krátkemu pobytu vo väzení. Polícia ho znova zatkla v júli 2019 a obvinila zo sexuálneho obchodovania s maloletými. Vyšetrovatelia tvrdili, že verboval a zneužíval maloleté dievčatá v New Yorku a na Floride.

Poznámka sa objavila v júli 2019 po tom, čo dozorcovia našli Epsteina živého v jeho cele na Manhattane so stopami na krku pri incidente, ktorý úrady neskôr označili za zjavný pokus o samovraždu. Tartaglione podľa verejných vyjadrení ukryl poznámku do knihy v ich spoločnej cele. Epstein zomrel o niekoľko týždňov neskôr, 10. augusta 2019, pri inom incidente, ktorý úrady označili za samovraždu.

Tartaglione spomenul poznámku vlani v podcaste, ale širšiu pozornosť získala až po tom, čo NYT minulý štvrtok informoval o jej existencii. Denník uviedol, že federálni vyšetrovatelia poznámku nikdy nevideli a že chýbala medzi miliónmi dokumentov súvisiacich s Epsteinom, ktoré ministerstvo spravodlivosti v posledných rokoch zverejnilo.

Pri rozhodovaní o zverejnení sudcu odmietol argumenty týkajúce sa ochrany súkromia, pričom poznamenal, že Epstein je po smrti a o existencii poznámky sa vedie verejná debata.

• Krakatoa vytvorila jeden z najhlasnejších zvukov modernej histórie.
• Výbuch počuli viac než 4 600 kilometrov od sopky.
• Najviac ľudí nezabila láva, ale obrovské cunami.
• Popol a síra zmenili farbu oblohy a ochladili planétu.

Keď 27. augusta 1883 vybuchla Krakatoa, svet na okamih nevyzeral ako planéta, ale ako telo, ktoré dostalo úder zvnútra. Sopka v Sundskom prielive medzi Jávou a Sumatrou nevydala iba oblak popola. Vydala rev. Finálna explózia bola dokonca taká masívna, že vytvorila najhlasnejší zvuk zaznamenaný v modernej histórii.

Mohli by sme hodiť všetok odpad do sopiek a tak ho spáliť? Vedci vysvetľujú, či by tento jednoduchý nápad fungoval

Počuli ho na viac než 10 percentách zemského povrchu, od Austrálie až po Maurícius, viac než 4 600 kilometrov od sopky. Ľudia si mysleli, že počujú delá, no v skutočnosti to bol zvuk smrti ostrova. To je na Krakatoi najdesivejšie. Nešlo len o lokálnu katastrofu v koloniálnej Indonézii - bol to výbuch, ktorý sa správal ako planetárna udalosť.

Tlaková vlna z explózie obehla Zem niekoľkokrát a zaznamenali ju prístroje v Británii aj Amerike. Pri Krakatoi bola taká extrémna, že ďaleko od miesta výbuchu z nej zostalo dunenie, no prístroje ju cítili ešte po tom, čo ľudské ucho prestalo stíhať.

Zvuk príliš veľký na bežné meranie

Pri Krakatoi sa často objavuje údaj približne 310 decibelov. Live Science upozorňuje, že presnú hlasitosť pri zdroji nepoznáme, pretože pri sopke nebol nikto s moderným meracím zariadením. Dôležitejšie je, že vo vzdialenosti 160 kilometrov sa odhadovala hlasitosť okolo 170 decibelov, čo je úroveň schopná trvalo poškodiť sluch.

Námorníci asi 64 kilometrov od výbuchu podľa správ hlásili prasknuté ušné bubienky.  Pri takýchto hodnotách sa zvuk mení skôr na rázovú vlnu, teda brutálny tlakový náraz, ktorý je reálne schopný ničiť v podstate všetko, čo mu príde do cesty.

Najviac nezabíjal oheň, ale voda

Hoci si pri sopke predstavíme lávu, Krakatoa zabíjala hlavne morom. Severné dve tretiny ostrova sa prepadli do oceánu a vznikla kaldera - obrovská prepadnutá jama po vyprázdnení priestoru pod sopkou. Tento kolaps vytvoril sériu cunami. Najväčšia vlna v indonézskej provincii Banten mala podľa odhadov až 41 metrov.

Menšie vlny zničili 165 pobrežných sídiel a cunami dorazili až k Havajským ostrovom a Južnej Amerike. Z približne 36-tisíc obetí pripisujú National Centers for Environmental Information viac než 34-tisíc práve cunami.

Osamelá hora Erebor z Hobita skutočne existuje. Najvyššia sopka Antarktídy doslova chrlí zlato, denne ho vypľuje za tisíce eur

Krakatoa totiž nebola iba explózia, ale aj reťazová reakcia, v ktorej sa sopka zrútila, more vstalo a pobrežia Javy a Sumatry jednoducho nemali šancu. Pyroklastické prúdy, extrémne horúce zmesi plynov, popola a úlomkov hornín, ničili všetko v ceste, ale masový hrob urobila až voda.

Obloha sa zmenila na filter konca sveta

Krakatoa zasiahla aj ľudí, ktorí nepočuli výbuch a nikdy nevideli cunami. Do atmosféry sa dostal popol a oxid siričitý, plyn, z ktorého vo výške vznikajú drobné síranové častice. Keď sa dostanú do stratosféry, teda vrstvy atmosféry nad bežným počasím, môžu sa šíriť okolo sveta a meniť, koľko slnečného žiarenia dopadne na povrch.

Natural History Museum uvádza, že erupcia na nasledujúce mesiace ochladila Zem v priemere o 0,6 stupňa Celzia. Najfilmovejší dôkaz bol na oblohe. Ľudia videli zvláštne červené západy slnka, modrastý Mesiac a krajinu, ktorá musela pôsobiť ako chyba v realite.

Na snímke indonézska sopka Krakatoa v súčasnosti.

Pixabay

Okrem toho múzeum cituje doktora Martina Manglera slovami, že erupcie môžu „v jedinom okamihu preformovať celú planétu mnohými rôznymi spôsobmi“. Krakatoa to spravila doslova - rozbila ostrov, rozkývala vzduch, prefarbila svetlo a ukázala, že klíma nie je uzavretá lokálna vec, ale spoločný systém.

Prvá globálna katastrofa, ktorú svet vedel sledovať

Krakatoa nebola najväčšia erupcia v dejinách. Tambora v roku 1815 bola klimaticky ešte tvrdšia. Krakatoa však prišla v čase telegrafu, lodných správ, novín a vedeckých prístrojov.

Preto sa z nej stala jedna z prvých katastrof, ktorú svet nezažil ako legendu po rokoch, ale ako globálnu správu. Bola to apokalypsa, ktorá mala ako prvá vlastnú distribučnú sieť.

Európsky supervulkán sa po 500 rokoch preberá. Už sa trasie zem, erupcia ohrozí milióny ľudí a na Zemi nastane globálna zima

Zopakovať sa to môže aj v Európe

Dnes by podobná udalosť neznamenala iba pekné satelitné zábery. Znamenala by prerušené lety, problémy s potravinami, paniku na pobrežiach a mesiace vysvetľovania, prečo je obloha divná.

Yellowstone je internetový favorit katastrofických scenárov, ale americká geologická služba upozorňuje, že aktuálne monitorovanie neukazuje blížiacu sa erupciu. Ročnú pravdepodobnosť sopečnej erupcie tam odhaduje približne na 0,001 percenta.

Oveľa strašidelnejšie pôsobia Campi Flegrei pri Neapole, kde štúdia v magazíne Communications Earth and Environment hovorí o takmer 500-tisíc ľuďoch vystavených možnej okamžitej evakuácii pri hroziacej erupcii.

Campi Flegrei

Wikipedia

Potom je tu Taupō na Novom Zélande, aktívny supervulkanický systém, ktorý podľa tamojších inštitúcií vybuchol 29-krát za posledných 26-tisíc rokov a stále vykazuje geotermálnu aktivitu aj pohyby zeme.

Toba na Sumatre je zas meno z úplne inej váhovej kategórie - americká geologická služba uvádza, že jeho erupcia pred približne 74-tisíc rokmi bola najväčšia za posledné 2 milióny rokov a vyvrhla asi 2 800 kubických kilometrov materiálu.

Krakatoa nám pripomína, že Zem nie je kulisa pod mestami, letiskami a dátovými centrami. Je to aktívny systém. Väčšinu času mlčí. A potom raz za čas vydá zvuk, ktorý počuje desatina planéty.

• Vedci z NASA a jadrových laboratórií zomierajú alebo miznú za zvláštnych okolností.
• Niektorí mali prístup k prísne tajným informáciám.
• FBI preveruje možné prepojenia, no dôkazy zatiaľ chýbajú.
• Internet medzitým vytvára vlastné teórie, vrátane mimozemšťanov.

Na prvý pohľad to znie ako epizóda seriálu Akty X, lenže tentoraz nejde o fikciu, píše portál The Telegraph. Minimálne desať vedcov, ktorí mali prístup k citlivému výskumu americkej vlády, je mŕtvych alebo nezvestných - a okolnosti ich prípadov vyvolávajú viac otázok než odpovedí.

Posádka zmizla, niektorí sa pripiekli k trupu lode. Paranormálny experiment je dodnes záhadou

Niektorí z nich pracovali pre NASA, konkrétne v známom laboratóriu Jet Propulsion Laboratory, kde sa riešia misie do vesmíru, asteroidy či kométy. Iní pôsobili v jadrových výskumných centrách alebo vo vojenskom vývoji. Práve kombinácia vesmír, jadrová fyzika a armáda je dôvod, prečo sa príbehy začali spájať do jedného veľkého tajomstva.

Znepokojivé prípady

Prípad, ktorý spustil lavínu, bola smrť vedca Michaela Davida Hicksa v roku 2023. Takmer 25 rokov pracoval na vesmírnych misiách a podieľal sa aj na projekte Deep Space 1. Príčina jeho smrti však nikdy nebola verejne vysvetlená.

Jeho dcéra Julia reagovala opatrne: „Nerozumiem spojeniu medzi smrťou môjho otca a ostatnými nezvestnými vedcami,“ povedala pre CNN. Zároveň priznala, že ju všetky špekulácie „znepokojujú“.

Lenže Hicks nebol jediný. O rok neskôr zomrel jeho kolega Frank Maiwald. A v roku 2025 zmizla ďalšia vedkyňa z rovnakého tímu, Monica Reza, počas turistiky v Kalifornii. Po niekoľkých dňoch pátrania po nej nezostala ani stopa.

Do príbehu vstupuje aj meno William Neil McCasland, bývalý generál letectva. Po odchode do dôchodku sa venoval konzultáciám v oblasti technológií - a áno, aj témam okolo UFO. V februári zmizol bez vysvetlenia. Z domu odišiel s turistickou výbavou a zbraňou, no mobil aj okuliare nechal doma.

Jeho manželka neskôr napísala: „Je pravda, že Neil mal krátke prepojenie s UFO komunitou. To však nie je dôvod, aby ho niekto uniesol.“ A dodala ironickú poznámku: „Možno ho mimozemšťania teleportovali na materskú loď. Ale žiadna loď nad horami nebola spozorovaná.“

Vraždil celé roky a všetko si zapisoval: Teraz má sériový vrah pomáhať FBI. Môže nám pomôcť, odkazujú agenti

Pribúdajúce prípady 

Záhada sa prehlbuje aj ďalšími prípadmi. Vedci z jadrového laboratória Los Alamos National Laboratory zmizli bez stopy. Fyzik z MIT bol zastrelený doma. Astrofyzik z California Institute of Technology zomrel za nejasných okolností. A výskumník Jason Thomas bol nájdený mŕtvy v jazere, pričom príčina smrti nebola potvrdená.

Ďalší prípad - Steven Garcia, kontraktor pracujúci na výrobe komponentov pre jadrové zbrane. Zmizol z mesta Albuquerque. Podľa vyšetrovateľov mal prístup k vysoko utajovaným zariadeniam. Odišiel z domu pešo so zbraňou, podobne ako McCasland.

A teraz prichádza moment, ktorý všetko posúva na vyšší level. Riaditeľ FBI Kash Patel priznal, že úrady hľadajú možné prepojenia: „Budeme skúmať ich prístup k utajovaným informáciám a možné zapojenie zahraničných aktérov.“ Dodal aj jasný odkaz: „Ak sa ukáže, že ide o zločin alebo sprisahanie, FBI zasiahne.“ Inými slovami - nič nie je potvrdené, ale ani vylúčené.

Nerobte z toho senzáciu, reagujú pozostalí

Nie všetci však veria, že ide o niečo veľké. Rodiny niektorých vedcov vyzývajú na pokoj. „Ľudia by si mali uvedomiť, že aj vedci zomierajú, a nerobiť z toho senzáciu,“ uviedla rodina jednej z obetí. Na druhej strane, niektorí politici hovoria presný opak. Podľa kongresmana Jamesa Comera je „veľmi nepravdepodobné, že ide len o náhodu“.

Realita je zatiaľ menej dramatická než internetové teórie. Žiadne dôkazy o prepojení medzi prípadmi neexistujú. Žiadne potvrdené sprisahanie. Len séria zvláštnych udalostí, ktoré sa časovo prekrývajú. Aj preto tento príbeh tak rezonuje. Kombinuje všetko, čo internet miluje - tajné projekty, vedcov, armádu a náznak niečoho, čo by mohlo byť „za oponou“.

Možno ide len o sériu nešťastných náhod. Možno o niečo viac. A možno je to len ďalší dôkaz, že keď sa spojí strach, neistota a málo informácií, vznikne príbeh, ktorý si žije vlastným životom.

"Je to čisté znásilnenie. Nikto sa štrnásťročného dievčaťa nepýta, či sa chce vydať. O rok neskôr už chodí na ihrisko s dieťaťom v kočíku," popísal denníku Haarec člen ultraortodoxnej komunity z Javnielu. Spoločenstvo má 500 rodín a tvorí významnú časť z piatich tisíc obyvateľov mesta.

Vládna komisia upozornila, že detské sobáše sú tu veľmi rozšírené. Jej členovia narazili na prejavy nefunkčného rodičovstva aj neohlásené sexuálne zneužívanie. Zároveň podotkli, že skutočný rozsah problému nemožno presne určiť kvôli koordinovanému úsiliu zakrývať realitu.

Akýkoľvek pokus o kritiku sprevádza strach.

Profimedia.cz/

Komunita organizuje tajné svadby, falšuje dokumenty a uvádza úrady do omylu. V niektorých prípadoch jej pomáhajú skrývať tehotenstvo maloletých aj zdravotníci. Sekta sa hlási k braclaverskému chasidizmu, ktorý vychádza z učenia rabína Nachmana z Braclavi z prelomu 18. a 19. storočia.

Naša maturita je oproti tomu nič. Čínske Gaokao píšu naraz milióny ľudí, jeden test rozhodne o ich celom živote

Spoločenstvo považuje manželstvá v blízkom veku za bežnú súčasť života. Teenageri, často vo veku 15 až 17 rokov, vstupujú do manželstva v súlade s učením, ktoré také zväzky prezentuje ako „žiaduce“.

„Podľa komunity to pomáha chrániť mládež pred rôznymi nebezpečenstvami,“ uviedla komisia, ktorá vznikla v roku 2023.

Začatie stíhania vinníkov je komplikované, pretože úrady majú obmedzený prístup k svedectvám a dôkazom. Komunita funguje na princípe „kódu mlčania“, ktorý aktívne bráni členom hovoriť s úradmi alebo novinármi.

Akýkoľvek pokus o kritiku sprevádza strach. Ľudia, ktorí hovorili s Haarecem, si starostlivo vyberali miesto aj čas. "Kto prehovorí, riskuje, že zničí život sebe aj svojej rodine," uviedla jedna z príslušníčok sekty.

Situáciu ilustruje prípad Miky Maimoniovej, ktorú v 14 rokoch vydali za 19-ročného muža a počas troch mesiacov otehotnela. Pred pôrodom ju donútili naučiť sa vymyslený príbeh, ktorým mala svoje tehotenstvo vysvetliť, a poslali ju rodiť do iného mesta. Zo sekty sa jej podarilo uniknúť v roku 2015.

• Bartholomew Roberts patril k najúspešnejším pirátom zlatej éry.
• Za približne tri roky prepadol vyše 400 lodí.
• Mal vlastný kódex, ktorý riešil hlasovanie, korisť, disciplínu aj odškodné za zranenia.
• Jeho príbeh má dobrodružný vibe, no aj brutalitu, otroctvo a smrť pri Gabone.

Ak by si z filmového Jacka Sparrowa zobral teatrálnosť, pridal vojenskú disciplínu, odobral komédiu a nechal oceán plný strachu, dostaneš Bartholomewa Robertsa. Narodil sa ako John Roberts okolo roku 1682 vo Walese a na more odišiel už ako tínedžer.

Človek, ktorý prežil dve atómové bomby, zjedený premiér a ďalšie bizarné príbehy dejín, o ktorých neuveríš, že sa naozaj stali (3. časť)

Najväčší rozdiel medzi ním a popkultúrnym pirátom? Roberts nebol chaotický sympaťák. Bol profesionál násilia. Do pirátstva sa dostal cez otrockú loď Princess, na ktorej slúžil ako druhý dôstojník. Keď ju v roku 1720 zajal waleský pirát Howell Davis, Roberts sa ocitol medzi mužmi, ktorí žili mimo zákona.

Podľa dobového rozprávania z knihy A General History of the Pyrates bol najprv proti takému životu, no po Davisovej smrti si ho posádka zvolila za kapitána už po približne šiestich týždňoch. Keď už si „namočil ruky v kalnej vode“, malo byť podľa neho lepšie byť kapitánom než obyčajným členom posádky.

Pirát, ktorý vyhrával ako boss v hre

Roberts nebol najznámejší pirát. Tým je skôr Čierna brada. Lenže v číslach Roberts vyzerá ako herný final boss. World History Encyclopedia uvádza, že za približne tri roky prepadol viac než 400 lodí na oboch stranách Atlantiku. Pôsobil pri západnej Afrike, v Karibiku, pri Brazílii aj pri Newfoundlande, čiže v oblastiach, kde sa križovali obchodné trasy, rybárske flotily aj lode zapojené do obchodu s otrokmi.

Pirát Bartholomew Roberts

Wikipedia/Geo. S. Harris and Sons/Allen & Ginter

Jeho loď Royal Fortune mala podľa zdrojov najmenej 40 diel. Nešlo tak o drevenú vaničku s pár opitými chlapmi, ale o plávajúcu zbraň. Roberts navyše často nepoužíval len hrubú silu. Získaval informácie od zajatých námorníkov, približoval sa pod falošnými vlajkami a útočil na celé skupiny lodí. Korisť bola jeho biznis model.

Pirátsky influencer ešte pred internetom

Roberts chápal imidž. Do boja chodil v červenom oblečení, s perom na klobúku, zlatou reťazou, diamantovým krížom, mečom a dvomi pármi pištolí. Ani zďaleka nešlo len o parádu - jeho cieľom bolo vyvolať strach, a ten bol na mori istým spôsobom marketing.

Jeho vlajky boli tiež čistý psychologický nátlak. Najznámejšia ukazovala Robertsa so šabľou stojaceho na 2 lebkách. Písmená pri lebkách mali symbolizovať hlavy guvernérov Barbadosu a Martiniku, ktorí proti nemu poslali lode. Pre bežnú posádku obchodnej lode to bol jasný odkaz - vzdaj sa rýchlo, inak sa staneš súčasťou príbehu.

Boli homosexuáli a mali zdravotné poistenie. Skutoční piráti žili inak, ako nám ukazuje Disney

Kódex, čaj a zákaz hazardu

Najzaujímavejšie na Robertsovi je, že jeho pirátska banda nefungovala iba na štýle „kto má väčšiu pištoľ, vyhráva“. Mala pravidlá - v jeho pirátskom kódexe mal každý muž hlas pri dôležitých veciach, korisť sa delila podľa funkcie a hudobníci mali mať v nedeľu oddych. Práve pravidlá z pirátskych kódexov mali zabrániť hádkam, vzburám a chaosu.

Niektoré pravidlá pôsobia až absurdne moderne. Zakazovali hazard o peniaze, vyžadovali čisté zbrane a sviečky sa zhasínali o 8-mej večer. Za stratu končatiny v službe malo prísť odškodné 800 dolárov z verejného fondu. Trestom za vážne previnenia bolo vysadenie človeka na opustenom ostrove. Okrem toho Roberts vraj nepil rum ako stereotypný pirát - jeho nápojom bol čaj.

Temná strana legendy

Tu sa však romantika končí. Roberts bol úspešný aj preto, že bol brutálny. V januári 1722 pri pobreží západnej Afriky zajal 11 lodí. Keď kapitán lode Porcupine odmietol zaplatiť výkupné, Robertsova posádka loď podpálila, hoci v podpalubí bolo podľa dobového opisu 80 spútaných zotročených ľudí. Tí, ktorí skočili do mora, mali byť roztrhaní žralokmi.

Pirát Bartholomew Roberts

Wikipedia

Roberts mal charizmu, štýl, pravidlá aj schopnosť viesť posádku, no zároveň bol súčasťou sveta koloniálneho obchodu, násilia a otroctva. Pirátstvo bola vzbura proti autoritám, ale často aj biznis postavený na rovnakom oceáne utrpenia, na ktorom zarábali impériá.

Koniec v červenom

Roberts zomrel 10. februára 1722 pri Cape Lopez, pri dnešnom Gabone, keď ho prenasledovala britská vojnová loď Swallow pod velením Chalonera Oglea. Dobový opis hovorí, že do boja nastúpil v červenom, no zasiahla ho kartáčová strela do hrdla. Išlo o muníciu zloženú z menších kovových projektilov, ktorá sa z dela rozletela ako smrtiaci roj.

Jeho muži splnili posledné želanie - telo hodili do mora aj so zbraňami a ozdobami, aby neskončilo vystavené ako trofej. Royal Museums Greenwich píše, že Robertsova smrť znamenala začiatok konca zlatej éry pirátstva. Z piráta, ktorý chcel „veselý a krátky život“, zostal mýtus. Len ani zďaleka nie taký veselý, ako by sa páčilo Hollywoodu.

Zachránil miliardy, zabil milióny. Chemik Fritz Haber pomáhal živiť svet aj dusiť vojakov v zákopoch

Delostrelectvo bolo také dôkladné, že vymazalo celé dediny, mestá, mosty, cesty, železnice či lesy. Vytvorilo nefalšovaný obraz skazy, kde sa nič iné ako nekonečné polia kráterov nenachádzalo. Krajina šedivá, spálená a bez života, skoro ako na povrchu Mesiaca. Tie miesta tu ostali viac-menej nedotknuté dodnes, ako nechcená pripomienka minulosti. Pretože sú stále ešte plné smrtiacich nástrah, ktoré stále môžu zabíjať. A často aj zabíjajú.

Verdun

Len pre predstavu, počas desaťmesačnej ofenzívy v roku 1916 pri meste-pevnosti Verdunu bolo vypálených na 60 miliónov delostreleckých projektilov najrôznejších kalibrov. Z ktorých až štvrtina po dopade nevybuchla a stále čaká pochovaná v krajine.

Verdun, z ktorého sa pri zúfalých útokoch a nemenej zúfalej obrane stal obrovský mlynček na ľudské mäso - padlo tu cez 300-tisíc vojakov - je však len tým najkrikľavejším prípadom.

Wikimedia

Verdun, z ktorého sa pri zúfalých útokoch a nemenej zúfalej obrane stal obrovský mlynček na ľudské mäso - padlo tu cez 300-tisíc vojakov - je však len tým najkrikľavejším prípadom. Nie však jediným. Situácia, čo do počtov obetí i vypálených striel, bola podobná pozdĺž celej frontovej línie, ktorá viedla severozápadom Francúzska. Počas štvorročnej vojny bolo takto nenávratne zničených asi sedem percent francúzskeho územia.

Zasiahnuté deštrukciou bolo viac ako štyri tisíc obcí v trinástich departementoch, od Nord na pobreží až po Bas-Rhin na hraniciach so Švajčiarskom.

Trojfarebná cesta k náprave

Keď vojna skončila, bolo treba na to reagovať. Poverené nápravou bolo novozaložené Ministerstvo pre oslobodené územia. To primárne usilovalo o vyčistenie rozsiahlych vojnových oblastí od ľudských tiel a nevybuchnutej munície. Podieľali sa na tom nemeckí vojnoví zajatci, robotníci privolaní až z Číny, zahraniční špecialisti a dobrovoľníci z celého sveta.

Ani pri najlepšej vôli ale nebolo možné zachrániť všetko. Preto tiež boli do máp zakreslené farebné zóny, udávajúce súčasne prioritu nápravy a nebezpečnosť rôznych lokalít.

Do máp boli zakreslené farebné zóny, udávajúce súčasne prioritu nápravy a nebezpečnosť rôznych lokalít.

X/Addictmap/

Zones vertes, vyznačené zelenou, charakterizovala územie, ktoré utrpeli minimálnu škodu. Frontové línie nimi viedli, ale boje na nich prebiehali s menšou intenzitou. Potom, čo tu boli zozbierané ľudské ostatky, železný šrot a nevybuchnutá munícia, mohli sa pozemky navrátiť pôvodným majiteľom a byť obrábané, s určitými výnimkami, doterajším spôsobom. Stále na nich nebola povolená napríklad hlboká orba, ktorá by mohla odkryť nástrahy nevybuchnutej munície skrytej pod zemou.

Žlté zóny, zones jaunes, boli poškodené veľmi ťažko, avšak s lokalizovaným účinkom. Hypotetickým príkladom môže byť kopec nad francúzskou dedinou, ktorý slúžil počas vojny ako veliteľské stanovište. Kopec sám bol preoraný krátermi na nepoznanie, koncentrácia nevybuchnutej munície na ňom bola naozaj markantná. Ale zvyšok oblasti už tak zdevastovaný nebol. A v spolupráci s pyrotechnikou bolo aspoň teoreticky možné pripraviť miesto na návrat obyvateľov.

Nevybuchnutú muníciu je síce teoreticky možné s maximálnym nasadením a vynaložením zdrojov vyzdvihnúť a zneškodniť, ale chemicky kontaminovaná pôda sa bude podľa odhadov odborníkov spamätávať až 10-tisíc rokov.

X/Factsofw0rld/

Obmedzenia všedného života v žltých zónach boli výrazné. Ľudia sa nesmeli pohybovať mimo presne vyznačenej cesty, každej stavebnej alebo rekonštrukčnej práci tu musel predchádzať dôsledný prieskum. Problém tu bol aj s čistotou vodných zdrojov.

Ešte v roku 2012 bola v 544 obciach, ktoré ležali v blízkosti žltých zón, zakázaná konzumácia vody z miestnych studní. Kvôli vysokému obsahu perchlorátu. Táto chemická látka sa totiž používala na výrobu munície, a dodnes z kontaminovanej pôdy presakuje do podzemnej vody.

Ako to vyzerá v najviac zasiahnutých červených zónach sa dozvieš na druhej strane.

V červených zónach vojna zostala

Zones rouges boli v teréne oplotené a vstup civilných osôb do nich bol prísne zakázaný. Výstražným ceduliam s nápisom Danger de Mort, smrteľné nebezpečenstvo, sprevádzaným ešte obrázkom škeriacej sa lebky so skríženými hnátmi, spoľahlivo porozumel každý.

Tieto oblasti sú plné nevybuchnutých nábojov, vrátane mnohých plynových granátov a hrdzavejúcej munície. Pôda na nich bola silne znečistená olovom, ortuťou, chlórom, kyselinami a rozkladajúcimi sa ľudskými či zvieracími pozostatkami.

Pre dokreslenie, jeden kilogram hliny z povrchu niekdajšieho bojiska pri Woëvre v priemere nesie 175,9 miligramov arzénu. Tak jedovaté nebývajú ani odkaliská pri starých rudných baniach. A za jedinú hodinu prechádzky pri Verdune zvýšite koncentráciu olova vo svojej krvi tak, ako keby ste sa pol roka prechádzali okolo výfukov kolóny automobilov na diaľnici.

Večne zamorená oblasť

V roku 1919 červené zóny pokrývali približne plochu 1 800 kilometrov štvorcových. Dnes sa rozloha neprístupných Zones rogues počíta na približne 100 kilometrov štvorcových. Ale nezdá sa, že už by sa ich výmera mohla ďalej zmenšiť. Francúzsky Odbor verejnej bezpečnosti, ktorý je poverený ich odstraňovaním, odhaduje, že pri súčasnom tempe by to k ich úplnej náprave mohlo trvať až 700 rokov.

Zones rouges boli v teréne oplotené a vstup civilných osôb do nich bol prísne zakázaný.

X/Paulmmcooper/

Na každom hektári pôdy tu do pätnástich centimetrov pod povrchom leží v priemere okolo troch stoviek nevybuchnutých delostreleckých granátov. Často ale až sedem stoviek. A každý približne dvadsiaty je plynový, s yperitom, fosgénom a chlórom.

Nevybuchnutú muníciu je síce teoreticky možné s maximálnym nasadením a vynaložením zdrojov vyzdvihnúť a zneškodniť, ale chemicky kontaminovaná pôda sa bude podľa odhadov odborníkov spamätávať až 10-tisíc rokov.

Trhaviny a jedy, ktoré zabíjali pred viac ako sto rokmi, tu v deštrukcii a zabíjaní pokračujú. Ďalej otravujú pôdu, vodu, ničí všetok život.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

USA po studenej vojne pochovali jadrový odpad. Vedci urgujú úrady: Klimatické zmeny ho môžu odhaliť

Neschopnosť majiteľov odstrániť tento rádioaktívny prístroj viedol k jej krádeži, ktorá spôsobila jednu z najväčších jadrových tragédii na svete.

Fascinujúci žiariaci kameň

Potom ako nič netušiaci zlodeji rozobrali daný stroj a ťažký olovený valec predali na zbernom dvore, ďalší nič netušiaci majiteľ šrotoviska Devair Ferreira ho otvoril. V Olovenom valci objavil kapsulu, ktorú si podľa BBC odložil do garáže.

Medzi tým sa u dvoch zlodejov prejavili prvé príznaky choroby z ožiarenia. Vracanie, hnačky a nevoľnosť vyústili až k Pereirovej opuchnutej ruke. V tedy lekári pripisovali symptómy k alergickej reakcií na nejaké jedlo. Obaja prežili, no Pereirovi museli ruku amputovať.

Fotografia rádioaktívneho zdroja podieľajúceho sa na nehode v roku 1987 v Goiânia v Brazílii. 

Wikimedia/Iaea Imagebank/

O tri dni neskôr vošiel Ferreira do garáže a všimol si modrú žiaru vychádzajúcu z kapsuly. Myslel si, že to vyzerá pekne a že prach môže byť cenný, ako drahokam alebo dokonca niečo nadprirodzené. Valec si teda zobral domov a pozval si celú rodinu a známych aby tento netradičný artefakt skúmali.

Pomocou skrutkovača sa mu podarilo zo vzácneho materiálu odlomiť pár kúskov, ktoré následne rozdal svojej rodine ako talizmany. Jeden z nich dostal aj Ivo Ferreira, brat majiteľa šrotoviska. Jeho šesť ročná dcéra Leide das Neves Ferreira si ho prisvojila ako hračku, čo sa jej nakoniec stalo osudným.

Prvé podozrenie

Pred tým sa však v miestnej nemocnici začali objavovať stále viac ľudí s podobnými príznakmi: hnačka, vracanie, vysoká horúčka a vypadávanie vlasov.

Prvou osobou, ktorá mala podozrenie, že im kapsula s lesklým prachom spôsobuje nevoľnosti, bola María Gabriela Ferreira, manželka majiteľa kovošrotu. Dala teda kapsulu do igelitovej tašky a odniesla na miestny úrad zdravotníctva. Tam ale tiež nikto nevedel, čo to je.

O rádioaktívnej kontaminácii začali úrady rozmýšľať až po 15 dňoch od zamorenia, keď stále viac pacientov hovorili o žiariacom kameni. Nemocnica teda požiadala fyzika Waltera Mendesa Ferreiru, aby zariadenie preskúmal. Bol len 80 metrov pred budovou úradu zdravotníctva, kedy sa jeho dozimeter zbláznil. Okamžite dal evakuovať celý úrad a išiel aj na zamorený zberný dvor.

Panika

Fyzik zalarmoval štátne orgány a brazílsku komisiu pre jadrovú energiu. Ich zámerom bolo zastaviť znečisťovanie a zároveň sa vyhnúť panike. To sa však nepodarilo a správy o jadrovej katastrofe sa rozšírili do celej Brazílie.

Na miestnom futbalovom štadióne vyšetrili približne 130-tisíc ľudí. U 249 pacientov objavili značné množstvo materiálu a previezli ich do nemocnice. Stovky ľudí s miernou kontamináciou museli zostať v špeciálnych stanoch aj niekoľko mesiacov.

Katastrofa v Goiânii vyprodukovala 6-ton ton odpadu, ktorý sa zhromaždil a pochoval v špeciálne pripravenom centre 20 kilometrov od mesta.

X/Uraniumfestival/

Katastrofa v Goiânii vyprodukovala 6-ton ton odpadu, ktorý sa zhromaždil a pochoval v špeciálne pripravenom centre 20 kilometrov od mesta. Zrovnali zo zemou celé inkriminované šrotovisko, desiatky domov, áut, zničili dokonca cestu a ako jadrový odpad zlikvidovali aj stromy či kontaminované zvieratá.

Mnohí občania psychicky trpeli strachom z kontaminácie. V skutočnosti bol strach taký rozšírený, že po incidente sa iné mestá vyhýbali ľuďom a produktom z Goiânie, uvádza portál history.com.

Štyri obete

Okrem spomínaného len šesť ročného dievčatka, bezprostredne po kontaminácii zomreli na následky radiácie aj Maria Gabriela Ferreira, 37-ročná, manželka majiteľa vrakoviska. Bola vystavená dávke 5,7 greyov, pričom pre človeka je smrteľná dávka už na úrovni 2,5 greyov.

Ďalšími dvomi obeťami boli 18 ročný Admilson Alves de Souza a 22 ročný Israel Batista dos Santos, obaja zamestnanci šrotoviska.

X/Newmanphysics/

Ďalšími dvomi obeťami boli 18 ročný Admilson Alves de Souza a 22 ročný Israel Batista dos Santos, obaja zamestnanci šrotoviska. Jeho majiteľ, Devair Ferreira, hoci bol vystavený až siedmym greyom, prežil. Zomrel až v roku 1994 na cirhózu pečene z nadmerného pitia depresií.

V roku 1996 bolo päť ľudí spojených s klinikou, kde bol rádioterapeutický prístroj opustený, odsúdených na tri roky a dva mesiace väzenia za zabitie. Trest bol neskôr zmiernený len na verejnoprospešné práce.