Smrť je podstatnou súčasťou života, či už sa o tom chceme rozprávať, alebo nie. Mnohí psychológovia tvrdia, že čím viac o smrti hovoríme a prijímame ju do svojho života, tým sa potom ľahšie vyrovnáme so smrťou našich blízkych, ktorá nás – čo chceme či nie – v budúcnosti čaká. Monika Suchánska je jednou zo zakladateliek prírodného cintorína v Košiciach.Vyštudovala antropológiu a pomáhala spoluzakladať aj prírodný cintorín v Prahe. Venuje sa osvete a šíreniu informácii o prírodnom pohrebníctve.
Na Slovensku postupne vzniká viacero prírodných cintorínov. Prvý prírodný cintorín vznikol v roku 2017 v Košiciach. Na ňom je popol zosnulých ukladaný ku koreňom stromov a posledné rozlúčky sa odohrávajú pod ich korunami. Nenájdeš tu žiadne náhrobky, ich úlohu preberajú stromy. Na ich kmeňoch sú umiestnené tabuľky s menami zosnulých.
Ďalší podobný cintorín je Záhrada spomienok vo Zvolene. Je miestom pochovávania ku koreňom rastlín. Popol zosnulých je ukladaný do zeme priamo alebo v rozložiteľných urnách, v kvetinových a trávnatých záhonoch a v okolí stromov. Pri kostrovom pochovávaní sú telá zosnulých ukladané do kvetinovej lúky v jednoduchých drevených rakvách bez syntetických materiálov. Pohreby sa konajú pod korunami stromov a podľa prianí pozostalých. Namiesto náhrobkov tu nájdeš malé kamenné tabuľky s menami zosnulých. My sme sa s Monikou Suchánskou, ktorá spravuje prírodný cintorín v Košiciach rozprávali o tom, ako sa dá na Slovensku čo najekologickejšie pochovávať.
Zhruba polovica odpadu, ktorý na cintorínoch vytvoríme, vznikne len v období Dušičiek. Prečo na hroby nosíme na Slovensku toľko vecí?
Vyštudovala som antropológiu a počas štúdia som natrafila na takú jednu zaujímavú interpretáciu toho, ako sa ľudia v rôznych krajinách stavajú k tomuto sviatku. Nie všade sú to Dušičky ako je to u nás. Jedno vysvetlenie, ktoré aj mne celkom ako dáva zmysel je, že práve v krajinách, kde sú ľudia chudobnejší, tak majú tendenciu práve v období Dušičiek míňať viac peňazí na dekorácie a tým deklarujú to, že tie peniaze majú. Ďalšie vysvetlenie môže byť, že si tým kompenzujeme pocit viny, ktorý v sebe máme, ak sme sa za života zosnulého nesprávali dobre alebo sme nášmu vzťahu nevenovali toľko priestoru. Pohľady na to sú rôzne.
Aké najväčšie eko prehrešky pri spomínaní na svojich blízkych robíme?
Problémom sú hlavne tie plastové kvetiny, vence, kytice, rôzne kvetinové väzby, ikebany. To je niečo, čo je skôr typické od nás ďalej na východ, než na západ. Keď chodíme po cintorínoch v zahraničí, tak je to často úplne iné ako u nás. Moja známa z Austrálie pri prechádzke po našom cintoríne bola veľmi prekvapená. Vôbec nechápala, prečo tam ľudia nosia v takom množstve. Za najväčší prehrešok považujem práve ten plast. Rovnako sú v posledných rokoch veľkým problémom rôzne LED kahance, čiže LED sviečky na baterky, ktoré síce dlho vydržia ale na konci aj tak vytvoria elektroodpad.
Ako to môžeme robiť inak a lepšie?
Cestou môže byť prírodné pohrebníctvo. Ide o nový smer pohrebníctva, ktorý vznikol v 90. rokoch vo Veľkej Británii. Z nejakého pocitu, že tie súčasné cintoríny a pohreby už nevyhovujú úplne všetkým.
Najbližšie k nám práve v Nemecku sú pekné prírodné cintoríny vo forme lesov, vo Veľkej Británii sú tiež prírodné, zmiešané cintoríny vo forme lesov a lúk. Vo Veľkej Británii sú dokonca farmárske cintoríny. Veľké plochy na svojej farme ľudia vyčlenia na prírodné pochovávanie. Vedľa hrobov sa pasú ovce, či kravy. Rovnako je možnosť ubytovať sa na takej farme. Páčia sa mi aj prírodné cintoríny z Ameriky alebo z Juhoafrickej republiky, kde sa snažia vytvárať prírodné cintoríny za účelom ochrany prírody. Takže sú to ako keby Národné parky, v ktorých sa pochováva s tým, že na miestach, kde sa pochováva, tak už sa tam nesmie napríklad v budúcnosti napríklad nič postaviť.
Máme už aj na Slovensku také prírodné cintoríny?
Áno. Také cintoríny máme momentálne vo Zvolene a v Košiciach. V Košiciach máme Les spomienok a vo Zvolene máme Záhradu spomienok. Ja som v minulosti pomáhala zakladať prírodný cintorín v Prahe. To bol vlastne úplne prvý prírodný cintorín v československom prostredí.
V čom sa odlišuje prírodný cintorín od toho bežného?
Ako prvé, čo si všimneme je, že tam nie sú žiadne klasické náhrobky, žiadne hrobové zariadenie alebo nejaké pomníky. Sú tam len malé tabuľky, ktoré nesú mená zosnulých. V Košiciach ukladáme popol okolo stromov a ukladáme ho buď priamym vsypom do Zeme alebo v ekologických schránkach. Vo Zvolene to ten istý princíp, ale v kvetinových záhonoch.
Od minulého mesiaca je dokonca už aj možnosť pochovať celé telo v ekologickej rakve. Ľudia k nám neprinášajú žiadne klasické hrobové ozdoby, kahance, vence, sviečky. Je možné zapáliť bezobalové sviečky na vodnej hladine. Rovnako tak u nás prebiehajú aj iné pohreby. V prvom rade sa pýtame na to, ako tá rodina si to predstavuje, ako im to dáva zmysel a čo je pre nich dôležité, pýtame sa ich aj aké je ich vierovyznanie alebo v čo veria. Chceme vedieť čím tá rodina žije a rovnako sa pýtame na život zosnulého človeka a z toho skladáme to, ako bude vyzerať obrad. Niekedy robíme obrad úplne minimalistický, kde sa stretne len úzky kruh rodiny pri uložení popola či urny. Niekedy robíme aj naozaj veľké pohreby, kde sa stretnú desiatky ľudí a je to skôr taká spomienková slávnosť skôr.
Samozrejme, nikto z pohrebu neodíde šťastný. Často sa však u nás stáva, že človek odíde s úľavou a dobrým pocitom, ako sa ten život uzavrel. Snažíme sa o to, aby to bola taká pekná bodka za životom človeka.
V čom je toto pochovávanie ekologickejšie?
Toto je tiež niečo, čo si veľa ľudí neuvedomuje, alebo často sa stretávame s otázkou a čo je neekologické na tých bežných rakvách? Napríklad tie rakvy sú lakované, sú tam plastové ozdoby, ľudia sú oblečení v oblečení zo syntetickej látky, čo sa veľmi ťažko v pôde rozkladá. Keď si vezmeme, že je na jednom mieste betón, umelá lakovaná rakva, oblečenie nebožtíka tak to nie je úplne obrátenenie na prach ako sme si predstavovali. Rovnako tak náhrobky nie sú zo slovenských kameňolomov a často ani z európskych. Najčastejšie sú dovážané z Indie a z Číny. A keď si predstavíme, že ešte na tie hroby kladieme umelé kahance a umelé vence, tak je to úplne odtrhnuté od prirodzenosti.
Zoberme si aj to, že tie náhrobky sú čierne a v lete to spôsobuje obrovské problémy. V lete keď sme merali hroby s termokamerou mali teplotu asfaltu a práve to ešte zhoršuje stav klimatickej krízy. Čiže keď si vezmeme, že tých náhrobkov sú desiatky, stovky, nikde až tisícky na jednom cintoríne, tak to naozaj potom ovplyvňuje aj klímu celého mesta.
Chcú správcovia cintorínov či primátori robiť veci inak?
Všímame si, keď sa bavíme s mestom alebo správcami cintorínov tak majú nástroje ako to regulovať ale často nechcú ísť do citlivej konverzácie s pozostalými, ktorí často reagujú pod vplyvom emócií.
Odkedy sme vlastne vytvorili záhradu spomienok, tak sa na nás obracajú rôzne mestá a obce. V Bratislave je jedna organizácia, ktorá má na starosti pohrebníctvo v meste. Minulý rok sa nám s nimi podarilo nadviazať dobrú spoluprácu, keď sme robili analýzu odpadu na cintoríne vo Vrakuni. Tento rok sme im pomáhali nejako naštartovať ich prírodné pochovávanie, pretože oni už od roku 2019 majú na cintoríne pri krematóriu aj sekciu pre prírodné pochovávanie, ktoré vedie naozaj úžasná pani úradníčka. Takže pochovať blízkeho môžete vďaka prírodnému pohrebníctvu z časti už aj v Bratislave na cintoríne pri krematóriu.
Rovnako tak primátor Trnavy nás veľmi odhodlane a nadšene podporuje a chce, aby aj v Trnave vznikol prírodný cintorín, majú od nás všetky podklady a v lete Bročka na Facebooku oznámil, že sa tento cintorín bude v Trnave budovať. Konečne tak vznikne samostatnejší prírodný cintorín aj na západnom Slovensku.
Takisto nabádame ľudí, že ak majú doma popol v urne svojho blízkeho, môžu si ho uložiť doma pod strom na záhrade alebo rozptýliť kdekoľvek, kde majú súhlas majiteľa pozemku.
Čítala som, že máte na cintoríne aj včelí úľ, na čo slúži?
Prírodné cintoríny sú zakladané aj s istým rozmerom, aby podporovali biodiverzitu a živosť toho daného miesta. A k tomu patrí napríklad aj chov včiel. Vo Zvolene máme niekoľko úľov a máme z nich aj med vždy takto na jeseň. Naše cintoríny sú navrhnuté tak, aby tam stále niečo kvitlo.
Všetky cintoríny by mali podľa nás fungovať tak, že podporujú ten život na na tom mieste. Napríklad my sme vždy vyberali také druhy rastlín na cintorín, ktoré sú typické pre naše podmienky. Rovnako sme toho názoru, že na cintoríne je priestor aj pre hmyz či drobné živočíchy.
Keď pomáhame tvoriť cintoríny aj iným mestám a obciam, alebo revitalizovať klasické cintoríny tak im o tom, prečo je dôležité podporovať biodiverzitu hovoríme tiež. V zahraničí je úplne bežné, že cintorín či už klasický alebo prírodný je zároveň mestská zeleň. Je to často priestor ako park. Dokonca, často sa stáva, že veľa ľudí vyhľadáva cintoríny, pretože naozaj v parku na cintoríne oproti parku je ešte väčší kľud. Nie sú tam žiadne autá, nie sú tam cyklisti ani bežci, že to ešte taký ako iný rozmer parku.
Plánujete aj nejaké ďalšie projekty?
Mali sme aktívnu kampaň na Start Labe na krabičku s názvom Môj záver života, čo je vlastne taká naša nová pomôcka, ktorú sme vytvorili pre ľudí, aby si mohli usporiadať, zaznamenať svoje posledné priania, lebo toto vnímame ako takú veľmi opomínané vec na Slovensku, že sa o smrti nehovorí. Často sa stretávame s ľuďmi, ktorí prichádzajú za nami, no netušia ako by chcel byť ich blízky a pozostalý pochovaný.
Táto pomôcka môže rozprúdiť konverzáciu v rodine o prianiach a túžbach. Všetci umrieme a je to to najmenej, čo môžeme vlastne urobiť pre našu rodinu- dať im vedieť, ako by sme si to predstavovali. Táto pomôcka zachytáva aj obdobie pred smrťou, čiže aj fázu umierania a aj fázu po smrti, čiže náš pohreb, alebo to, čo by sa malo stať s našimi vecami. Keď si vezmeme koľko všetci máme rôznych vecí, či už osobných alebo aj kníh, oblečenia, alebo izbové rastliny, tak s tým po našej smrti bude niekto musieť niečo urobiť. Niekto bude musieť chytiť tie veci do rúk a rozhodnúť sa čo sa s nimi stane a na to má presne slúžiť táto pomôcka.
