![Urban Elephants Hostel](https://static.hnonline.sk/images/slike/2025/01/20/o_5241403_1024.jpg)
Žijem vedľa ľudí s pocitom, že niektoré veci sa snáď doriešia zajtra, niektoré problémy sa dajú odložiť na potom. Zajtra ani potom po včerajšku s niektorými už ale nezažijem.
No nenávisť a názory človeka, ktorého ani nepoznám, mi vymazali zo života človeka, ktorý bol jeho dôležitou súčasťou. Rany, ktoré ten zločinec včera vystrieľal, sú ranami pre nás všetkých. Plačeme a navzájom sa ubezpečujeme, že sme okej a v bezpečí. Toto nie je normálne, je to ďaleko za hranicami všetkého, čo som ochotný trpieť a znášať.
Boli zavraždení dvaja ľudia len za to, že svoju identitu žili otvorene. Chápete? Ako budeme teraz chodiť von? Nosiť na sebe hrdo dúhovú farbu... aby sme sa v tom mori šedej stali ľahšími terčmi? Včerajškom sa veci zmenili, zobúdzame sa v štáte, ktorý je zas o niečo ťažšie nazvať domovom. Necítim sa v bezpečí.
MY SME ALE ĽUDIA, NIE IDEOLÓGIE. MÁME SNY A VLASTNÉ PROBLÉMY, TAK AKO KAŽDÝ INÝ. A CHCEME SA CÍTIŤ BEZPEČNE!