Žijem vedľa ľudí s pocitom, že niektoré veci sa snáď doriešia zajtra, niektoré problémy sa dajú odložiť na potom. Zajtra ani potom po včerajšku s niektorými už ale nezažijem.
Od včera neviem prestať myslieť na Matúša a fakt, že ho už nikdy nebudem môcť objať, napísať mu, len tak ho stretnúť na ulici, je pre mňa stále nereálny. Bol prvým chalanom, s ktorým som sa držal za ruku s tým, že som sa za to nehanbil. V jeho blízkosti som vtedy začínal vychádzať z ulity strachu, prestal sa viniť za niečo, za čo nemôžem a začal sa mať viacej rád. Mám ešte kopec, kopec ďalších spomienok, ktorého od včerajšku neprestajne víria v hlave...
No nenávisť a názory človeka, ktorého ani nepoznám, mi vymazali zo života človeka, ktorý bol jeho dôležitou súčasťou. Rany, ktoré ten zločinec včera vystrieľal, sú ranami pre nás všetkých. Plačeme a navzájom sa ubezpečujeme, že sme okej a v bezpečí. Toto nie je normálne, je to ďaleko za hranicami všetkého, čo som ochotný trpieť a znášať.
Boli zavraždení dvaja ľudia len za to, že svoju identitu žili otvorene. Chápete? Ako budeme teraz chodiť von? Nosiť na sebe hrdo dúhovú farbu... aby sme sa v tom mori šedej stali ľahšími terčmi? Včerajškom sa veci zmenili, zobúdzame sa v štáte, ktorý je zas o niečo ťažšie nazvať domovom. Necítim sa v bezpečí.
Koľko dní je to vlastne dozadu, keď sa ešte v parlamente hlasovalo o zákaze dúhových vlajok? Uvedomujete si, politici a političky, že legitimizujete a povzbudzujete myslenie a činy tých, čo našu komunitu nenávidia a obviňujú z každého negatíva, na ktoré si spomenú?
MY SME ALE ĽUDIA, NIE IDEOLÓGIE. MÁME SNY A VLASTNÉ PROBLÉMY, TAK AKO KAŽDÝ INÝ. A CHCEME SA CÍTIŤ BEZPEČNE!
